Website Name

Veľké Evanjelium podľa Jána - Zväzok I

7 – Krst. V púšti. Prví učeníci. Tri verše ako príklad vtedajšieho spôsobu zapisovania.

(Ján 1:35) Na druhý deň Ján opäť stál (pri rieke Jordán) s dvomi zo svojich učeníkov.

Napríklad, v pôvodnej podobe vyzerá verš 35 takto: „Na druhý deň stál opäť Ján a jeho dvaja učeníci.“ Tu vyvstáva otázka: Kde stál Ján? Stáli jeho učeníci pri ňom alebo niekde inde, len v rovnakom čase? Musí to hneď udrieť do očí, že tu nie je uvedené miesto a ešte menej konanie tých dvoch učeníkov.^7,1

Prečo teda evanjelista neuviedol tieto okolnosti?^7,2

Dôvod tohto bol naznačený už v prechádzajúcom; preto sa rozumie samo sebou, a obzvlášť v časoch, keď bolo zvykom takto písať, by bolo úplne jasné, že Ján stál pri rieke Jordán, a to pod vŕbou, a tam čakal, či príde niekto, kto sa ním dá pokrstiť. A keďže mal viacerých učeníkov, ktorí jeho učenie počúvali a aj ho zaznamenávali, zvyčajne boli pri ňom dvaja. Niekedy, keď bolo veľa práce, ich mal po boku aj viac, a boli mu pri jeho mnohých krstoch nápomocní a v jeho mene a jeho spôsobom aj krstili.^7,3

Keďže v tých časoch boli všetky tieto okolnosti ľuďom v Jánovom okolí známe, neboli ani zaznamenávané. Vtedy bolo takto písať zvykom, ale aj nutnosťou, z dôvodu nedostatku písacích potrieb, a zapisoval sa preto len hlavný bod a spojkou „a“ pred vetou sa oznamovalo, či sú zdanlivo samostatné vety v nejakom vzťahu alebo nie. K tomu sa ale len zriedka používali písmená; skôr sa na označovanie hlavných viet, ktoré boli v určitom vzťahu, používali isté zaužívané značky umiestnené pred vetou. ^7,4

Tu podané vysvetlenie síce nie je vysvetlením evanjelia, ale je napriek tomu veľmi potrebné, lebo bez neho by sa v dnešnej dobe dalo evanjeliám len sotva porozumieť v ich vonkajšom, historickom zmysle a ešte menej v ich duchovnom zmysle, najmenej však prorockým knihám Starého Zákona, kde sa namiesto rozvinutých viet objavujú len zodpovedajúce obrazy a o nejakom opise okolností nemôže byť ani reči. Keď už teraz poznáme pravidlá starých čias, nebude pre nás ťažké pospájať si nasledujúce verše a texty, aby sme ich tak vedeli správnejšie prečítať a lepšie im porozumieť aspoň v ich prirodzenom, historickom zmysle. Urobíme si takú krátku analýzu 36. a 37. verša, a tým sa nám dané pravidlá ozrejmia.^7,5

(Ján 1:36) A keď videl Ježiša opäť ísť okolo (po brehu Jordánu), povedal: „Hľa, Baránok Boží!"

V 36. verši sa v originále uvádza: „A keď videl Ježiša kráčať, povedal: Hľa, to je Baránok Boží!“ Uvedené „A“ ⁵ ukazuje, že tento text je nejakým spôsobom prepojený s prechádzajúcim a historicky naznačuje, že po krste vodou sa Ježiš ešte nejaký čas zdržiaval v blízkosti Jánovej, a teda aj jeho dvoch učeníkov, ktorí ho, spolu s ním, videli kráčať po brehu Jordánu.^7,6

Akonáhle ho Ján zbadá, ihneď na neho zameria všetku svoju pozornosť a v akomsi vysokom entuziazme, akoby sám pre seba, hovorí: „Hľa, to je Baránok Boží!“ V dnešných časoch by sa vyjadril nejako takto: „Pozrite sa! Po brehu rieky sa aj dnes prechádza najvyšší Bohočlovek, proste a pokorne ako baránok.“ Ján ale vynecháva tieto podrobnejšie opisy a hovorí len to, čo je uvedené vo verši.^7,7

(Ján 1:37) A keď ho tí dvaja učeníci počuli takto hovoriť, (opustili Jána a) nasledovali Ježiša.

37. verš, ktorý je vlastne pokračovaním predchádzajúcich dvoch veršov, začína, z už uvedených dôvodov, opäť s „A“ a jednoducho opisuje to, čo sa stalo, aj keď dôvodov sa dotýka len stručne.^7,8

V pôvodnom texte sa jednoducho uvádza: „A dvaja z jeho učeníkov ho počuli hovoriť a nasledovali Ježiša.“ Dnes by mohol tento verš, bez narušenia zrozumiteľnosti a zmyslu, znieť takto: Keď ale dvaja učeníci, ktorí boli pri ňom (Jánovi), počuli svojho majstra takto hovoriť, hneď ho opustili a išli za Ježišom; keďže ale Ježiš sa z toho miesta začínal vzďaľovať, nasledovali ho.^7,9

Všetko, čo bolo v tomto rozšírení textu uvedené, sa pri tejto udalosti aj muselo udiať, inak by sa to prakticky nemohlo odohrať. Ale ako bolo povedané, v súlade s vtedajším spôsobom zápisu, sú zmienené len dva pojmy, „počuť“ a „nasledovať“, a všetky prechodné a spojovacie vety sú vynechané ako samozrejmé. Kto pochopí toto dané pravidlo, bude si vedieť zhrnúť prinajmenšom historickú časť pôvodného textu a z toho si ľahšie odvodiť aj jeho vnútorný zmysel.^7,10