Website Name

Veľké Evanjelium podľa Jána - Zväzok I

5 – Svedectvo Krstiteľa o sebe. Dôvod popretia jeho ducha Eliáša. Pokora pripravovateľa cesty. Falošné predstavy svätyne o príchode Krista.

(Ján 1:19) A toto je Jánovo svedectvo, keď Židia z Jeruzalema poslali k nemu kňazov a levitov, aby sa ho spýtali: „Kto si ty?“

Tento verš sa zaoberá čisto vonkajšou vecou a nemá preto žiaden vnútorný význam. Len jedna vec sa dá ľahko vyrozumieť z tejto misie – pocit veľkosti u Židov začínal v tomto čase tušiť, že Prasvetlo, alebo Praživot Boží, sa začína približovať k pozemským ľuďom, a musí už byť na Zemi, a z toho usudzovali, že tento Praživot všetkého života sa nachádza v Jánovi, a on je tým zasľúbeným Mesiášom.^5,1

Preto aj za ním poslali špehov – a to viac na základe spomenutého pocitu ako Jánovho kázania – aby sa ho spýtali, kto je, či Kristus, či Eliáš alebo nejaký iný prorok.^5,2

(Ján 1:20) On vyznal a nič nezaprel. Povedal: „Ja nie som Kristus, zasľúbený Mesiáš.“

(Ján 1:21) Oni sa ho ale pýtali ďalej: „Kto si potom? Si Eliáš?“ A on povedal: „Nie som!“ A ďalej sa pýtali: „Si prorok?“ On odpovedal: „Nie!“

Ale dôvod, prečo sa Jána takto pýtali, či je Eliáš alebo nejaký nový prorok, spočíval v tom, že v prorockých textoch ich Písma sa písalo, že Eliáš príde pred Mesiášom a pripraví celý Izrael na veľký príchod zasľúbeného Mesiáša! – Okrem toho v tom čase povstanú aj iní proroci, ktorí budú tiež predchádzať Mesiáša, ako jeho zvestovatelia. Toto všetko bolo Písma znalým vyslancom z Jeruzalema známe, preto sa Jána takto pýtali; zistili ale, že ničím z toho nie je.^5,3

(Ján 1:22) A ďalej s ním hovorili: „Povedz nám, kto teda si, aby sme mohli priniesť odpoveď tým, ktorí nás poslali?!“ – „Čo hovoríš o sebe?“

A tak sa ho museli, prirodzene, pýtať ďalej, kto vlastne je.^5,4

(Ján 1:23) Ján ale povedal: „Som hlas volajúceho na púšti a pripravujem cestu Pánovi, ktorého predpovedal prorok Izaiáš.“

Tak sa Ján prvýkrát priznal, že je len volajúcim na púšti a pripravuje, podľa predpovede Izaiáša, cestu Pánovi!^5,5

Tu je na mieste otázka, prečo Ján robí niečo také na púšti, kde sa dá predpokladať, že bude bývať len veľmi málo ľudí, keď by bolo rozumnejšie pôsobiť ako pripravovateľ na miestach, ktoré sú ľuďmi hojne obývané. Čo môže človek robiť na mŕtvej púšti, kde zvuk volania, nech už je akýkoľvek silný, zanikne skôr, ako dosiahne nejaké ucho? A ak by aj nejaké ľudské ucho náhodou dosiahol, to predsa zďaleka nestačí, keď sa jedná o vec najvyššej dôležitosti pre všetkých ľudí!^5,6

Po tejto úvodnej otázke je treba povedať, že pod „púšťou“ sa nemá ani tak rozumieť malá púšť Bethabara, ktorá vtedy ležala pri Jordáne, ale skôr duchovná púšť v ľudských srdciach. Púšť Bethabara, kde Ján skutočne žil, kázal a krstil, bola zvolená len preto, aby človeku poslúžila ako obraz toho, ako to vyzerá v jeho srdci, teda pusto, prázdno, žiadne jedlé ovocie, iba tŕnie a bodliaky, burina a plno vreteníc a inej hávede. A v takejto ľudskej púšti sa objavuje Ján ako prebudené svedomie, ktoré v čisto duchovnom zmysle aj reprezentuje, a káže pokánie pre odpustenie hriechov a pripravuje Pánovi cestu do ľudských sŕdc, ktoré spustli celkom ako púšť. ^5,7

Zostáva už len zodpovedať otázku, prečo sa Ján nepriznal, že je Eliáš alebo prorok, keďže bol istotne jeden, rovnako ako druhý, a to podľa Môjho vlastného svedectva, lebo Ja sám som pri vhodnej príležitosti apoštolom, ako aj iným poslucháčom Môjho učenia, priamo povedal: Ján bol Eliáš, ktorý mal prísť predo Mnou, ak tomu chcete uveriť.^5,8

Dôvod takého popretia spočíval v tom, že Ján sa tu označuje len podľa svojho nového aktívneho poslania, a nie podľa toho starého, ktoré bolo dané jeho duchu v Eliášovi pre jeho pozemský čas. Eliáš mal potrestať a zničiť Molocha; Ján mal ale volať k pravému pokániu, cez krst vodou sprostredkovať odpustenie hriechov a tiež Mi pripravovať cestu. A v súlade s týmto pôsobením vystupoval iba ako ten, kým teraz vskutku bol.^5,9

(Ján 1:24) Tí vyslaní boli spomedzi farizejov.

(Ján 1:25) A pýtali sa ho: „Prečo teda krstíš, keď nie si Kristus, ani Eliáš, ani nijaký prorok?“

Keďže ale napriek tomu krstil, čo bolo inak dovolené len kňazom a uznaným, k tomu povolaným prorokom, pýtali sa ho žiarliví farizeji vyslaní kňazmi a levitmi, prečo teda krstí, keď nie je ani jedno, ani druhé.^5,10

(Ján 1:26) Ján im odpovedal: „Ja krstím iba vodou; on (Kristus, na ktorého sa pýtate) kráča medzi vami, ale vy ho nespoznávate.“

Ján ale hovorí: „Ja krstím len vodou, to značí, len omývam srdcia, ktoré sa stali nečistými, pre dôstojné prijatie Toho, ktorý sa medzi vami už dlho zdržiava, ktorého ale kvôli svojej slepote nespoznávate!“^5,11

Tu sú tiež cez týchto vyslancov znázornení všetci tí, ktorí Mňa, Pána, hľadajú vonkajšími prostriedkami; precestujú zeme a moria, a tam sa všetkých mudrcov vypytujú: „Kde je Kristus; kedy a kam príde?“ – Toho pravého, ktorý si uprostred vašich sŕdc postavil príbytok, a ktorého je možné nájsť len tam (Och, títo pomýlení hľadajúci!), Toho nehľadajú, prinajmenšom nie tam, kde sa jedine dá nájsť!^5,12

(Ján 1:27) On je Ten, ktorý príde po mne, ktorý bol predo mnou, ktorému nie som hoden rozviazať remienky na topánkach.

(Ján 1:28) To sa stalo v Bethabare, za Jordánom, kde Ján krstil.

Takto Ján pred kňazmi a levitmi svedčil tým najpokornejším spôsobom, keďže dobre vedel, kto v Kristovi vkročil na Zem. Ako to ale zaujímalo premúdrelých kňazov?! Jánovo nanajvýš pravdivé svedectvo sa ich nedotklo, keďže nechceli žiadneho pokorného, chudobného a prostého Mesiáša, ale takého, pred ktorým by sa všetci zrútili od strachu a hrôzy!^5,13

Mesiáš by mal už pri prvom zjavení – samozrejme nikde inde ako v Jeruzaleme – viditeľne žiariť jasnejšie nad slnko, zostúpiť z nebies doprevádzaný myriadami anjelov a zabývať sa jedine vo svätyni. Všetkých pohlavárov by mal odstrániť a zničiť, Židov okamžite učiniť plne nesmrteľnými, darovať im všetky peniaze na Zemi, do mora s hromovým rámusom vrhnúť prinajmenšom zopár stoviek zjavne prebytočných vrchov a popri tom sa tiež zbaviť chudobnej špinavej zberby! Potom by v Neho uverili a aj by povedali: „Pane, si taký strašne silný a mocný; všetko sa pred Tebou musí hlboko skloniť a padnúť do prachu; a veľkňaz nie je hoden rozviazať Ti remienky na topánkach.“^5,14

Ale Kristus prišiel na Zem celkom chudobný, malý a zdanlivo slabý; do svojich tridsiatich rokov neurobil pred očami mocných žiaden zázrak (mimo obdobia do svojich dvanástich rokov), s Jozefom ťažko pracoval ako tesár a stretával sa s bežným ľudom. Ako by mohol byť v očiach pyšných a premúdrelých Židov tým dlho očakávaným Mesiášom? „Preč s týmto rúhačom, s tým mágom, ktorý svoje skutky činí za pomoci najvyššieho diabla! Ten odporný, pri dube zhrubnutý tesárov učeň, ktorý sa niekde so Satanovou pomocou naučil čarovať, chodí bosý, priatelí a spolčuje sa s najväčšou luzou, so štetkami, a s verejne známymi hriešnikmi je a pije, čím sa zjavne stavia proti zákonu; a toto má byť Kristus, ten zasľúbený Mesiáš? – Nie, takú kacírsku myšlienku nikdy neprijmeme!“^5,15

Taký bol názor vysokopostavených a múdrych Židov na Mňa počas Mojej telesnej prítomnosti na Zemi, a navlas rovnaký názor pretrváva do tejto hodiny u miliónov, ktorí nechcú nič počuť o miernom, ústretovom Bohu, ktorý dodržiava svoje slovo.^5,16

Ich Boh musí, po prvé, prebývať vysoko nad hviezdami a to v takej nekonečnej vznešenosti, až by skoro ani nemal existovať. Ak chce ako Boh pôsobiť dôstojne, menšie veci ako slnká by ani nemal vytvárať! Po druhé by nemal prijať žiadnu podobu, a ľudskú zo všetkého najmenej, ale musí zostať úplne nepochopiteľnou absurditou!^5,17

Po tretie, aby Kristus vôbec mohol byť Bohom, musí cez živé vnútorné slovo komunikovať len s ľuďmi od fachu – iba s určitými spoločnosťami, koncilmi, ľuďmi mimoriadne pobožnými, fanatikmi obklopenými takzvanou svätožiarou a dokonale cnostnými hrdinami, a týmto šťastlivcom udeliť aj moc prenášať hory, inak nebude z božskej komunikácie a Kristovho zjavenia nič! ^5,18

S laikom alebo dokonca hriešnikom nesmie Pán Ježiš nikdy komunikovať, lebo v takom prípade je zjavenie už vopred podozrivé a nebude prijaté tak, ako som ani Ja sám nebol prijatý prominentnými Židmi, keďže som sa ich pyšným a po sláve bažiacim očiam javil príliš málo božský. Ale na tom nezáleží, podstatné je len Jánovo svedectvo!^5,19

Svet je stále rovnaký a ďalej je púšťou Bethabara, kde Ján podal svoje svedectvo. – Ale aj Ja zostávam rovnaký a ďalej prichádzam k ľuďom tak, ako som prišiel k Židom, aby som potlačil ich pýchu, a oživil pravú pokoru a lásku. Požehnaní sú tí, ktorí Ma spoznajú a prijmú tak, ako Ma Ján spoznal a prijal podľa svojho svedectva, ktoré podal pred očami a ušami pyšných kňazov a levitov z Jeruzalema, a to k ich veľkej zlosti!^5,20

(Ján 1:29) Na druhý deň vidí Ján k sebe prichádzať Ježiša a povie: „Hľa, Baránok Boží, ktorý nesie ⁴ hriechy sveta.“

Na druhý deň, keď sa vyslanci ešte zdržiavali v Bethabare a zisťovali, čo všetko Ján robí a o čom principiálne pojednávajú jeho kázne, Ján o Mne opäť svedčí a to pri známej okolnosti, keď k nemu prichádzam z púšte a žiadam ho, aby Ma pokrstil vodou z rieky.^5,21

Už ako sa k nemu blížim, upozorní na Mňa vodcu vyslancov, ktorý v noci hlboko premýšľal nad tým, čo sa prechádzajúceho dňa dozvedel od Jána, a hovorí mu: „Pozri, ten čo prichádza, je Boží Baránok, ktorý na svoje plecia vzal všetky ľudské slabosti, aby si ľudia, ktorí ho prijmú, mohli od neho vziať nový život, a na základe tohto nového života mali v sebe moc nazývať sa Božími Deťmi. Lebo Jehova neprichádza v búrke, ani ohni, on prichádza len v tom najjemnejšom šumení.^5,22

(Ján 1:30) Toto je ten, o ktorom som (včera) povedal: „Po mne prichádza muž, ktorý je predo mnou, lebo bol skôr ako ja.“

Tu Ján ešte raz opakuje to, čo už predchádzajúci deň o Mne povedal vyslancom. Na jednej strane svedčí o Mne, že k ľuďom prichádzam sťaby ako zrkadlo pravej a nutnej pokory ľudí, a touto pokorou dosvedčujem, že ľuďom prichádzam na pomoc v ich slabosti, nie ale v ich domnelej sile, ktorú aj tak vôbec nemajú. Na druhej strane ale Ján tiež dosvedčuje, že ním menovaný Boží Baránok je skutočne Tým, ktorý bol pred všetkým Bytím, a teda výraz „bol skôr ako ja“ hovorí: Ján, uvedomujúc si sám v sebe svojím vysokým duchom, vysvetľuje vyslancom, že hoci aj v ňom prebýva Praduch rovnakého druhu a podstaty, on bol do stavu slobodného a plne nezávislého bytia uvedený z Ducha Prapodstaty, ktorý prebýva jedine v tomto Baránkovi, teda nie z vlastnej moci, ale z výhradnej moci tohto prapôvodného Ducha. ^5,23