(Ján 1:17) Lebo zákon bol daný skrze Mojžiša, ale milosť a pravda prišli skrze Krista.
Zákon musel byť daný prvému životu, na začiatku dokonca už prvému človeku a v priebehu vecí cez Mojžiša, ktorý je v tomto verši spomenutý aj ako reprezentant zákona. Cez zákon ale nikto nemohol dosiahnuť pravú životnú slobodu, keďže zákon je potlačením života, nie jeho podporením. 4,1
Prvé myšlienky stvorenia boli vypudené ako izolované, akoby samostatne existujúce, cez pozitívne „musíš“ z nezmeniteľnej vôle Prasily; takže, čo sa týka oddelenia a sformovania existencií ohraničených priestorom a časom, to bolo dosiahnuté týmto neodchylným „musíš“.4,2
Tak tu bola bytosť, človek, určitým spôsobom samotné Božstvo alebo, čo je jedno a to isté: Prabytie samotného Boha, akurát oddelené od svojej Prapodstaty, ale stále si jej vedomé, predsa ale obmedzené ohraničenou formou a zviazané nezmeniteľným „musíš“. Tento stav sa ale vytvorenej bytosti nepozdával, a jej pocit vlastnej veľkosti sa dostal do ohromného boja s jej nutným ohraničením a oddelením.4,3
Keďže pri prapôvodnom rade bytostí sa boj stával čoraz prudším, musel sa veľký základný zákon sprísniť a zadržať bytosti v dočasnom pevnom súde; z toho vyvstalo sformovanie hmotných pevných svetových telies a tým vyvolané väčšie rozčlenenie prapôvodných bytostí.4,4
V druhom rade bytostí sa potom objavuje človek zahalený telom, stojac na pôde svojho prvého súdu. Napriek trojitému oddeleniu od svojej Prapodstaty, ju čoskoro v sebe opäť objavil a stal sa vzdorovitým, arogantným a neposlušným voči ľahkému zákonu, ktorý už nebol daný ako „musíš“, ale len ako „mal by si“.4,5
Keďže sa ale nechcel podriadiť ľahkému „mal by si“, bol mu daný ťažký zákon s tvrdými postihmi a postihy za nedbanie tohto druhého „mal by si“, boli dôsledne vykonávané (viď potopa a podobné katastrofy).4,6
Po tomto treste zostúpila Božská bytosť na zem v Melchisedekovi a viedla ľudí; títo ale začali čoskoro opäť bojovať, a museli byť spútaní novými zákonmi a vedení k poriadku, takže im zostal už len akýsi strojový pohyb, ktorý išiel proti takmer všetkým ich vlastným túžbam.4,7
Cez zákon tak vznikla široká priepasť, ktorú nemohol prekročiť žiaden duch, ani bytosť, čím sa tiež dostalo vedomie večného trvania vnútorného, teraz už veľmi okliešteného života, výhľadovo do vážnych pochybností. 4,8
Po takomto obmedzení sa objavuje božská Prapodstata vo svojej prapôvodnej plnosti, a to v osobe Krista.4,9
Tu teda opäť prichádza prapôvodná milosť, berie na seba všetky slabosti života ľudí a daruje im tak novú milosť, nový život, plný pravého Svetla a ukáže im tým a cez Seba samého pravú cestu a pravý zmysel ich bytia. 4,10
(Ján 1:18) Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený syn, ktorý je v lone Otca, ten nám o ňom zvestoval.
Až teraz tí, ktorí ho spoznali, obdržali pravé vedenie o Bohu a mohli prvýkrát vidieť a spoznať Boha vedľa seba a zo seba v jeho plnosti, čo dovtedy nebolo umožnené žiadnej bytosti, a cez Neho spoznať samých seba a svoje vlastné, plne slobodné životné smerovanie.4,11
A tak je teraz neprekonateľná priepasť, ktorá vznikla ustanovením zákona, opäť odstránená, a každý človek mohol a stále môže vystúpiť z jarma zákona, ak vymení starého človeka za nového z Krista. Preto sa tiež hovorí, že treba starého človeka vyzliecť a obliecť si nového, alebo: kto mal rád starý život, stratí ho; ale kto pred ním uteká, ten ho ako nový dostane. To je prísľub z lona Otca a živé evanjelium Božie.4,12
Ale výraz „ktorý je v lone Otca“ znamená toľko ako: Prapôvodná múdrosť Božia alebo vlastná najvnútornejšia Božia bytosť je v Láske tak, ako svetlo prebýva v teple, pôvodne povstáva a vychádza z mocného tepla Lásky a nakoniec svojím bytím vytvára opäť teplo a toto vždy zase svetlo. Rovnakým spôsobom vyvstáva z Lásky, ktorá je rovná Otcovi a v podstate je samotným Otcom, Svetlo božskej múdrosti, ktorá je rovná Synovi, a vlastne je samotným Synom, no nie ako dvaja, ale vždy v plnej jednote s tým, čo sa nazýva „Otec“, tak ako svetlo a teplo alebo teplo a svetlo sú jedným, keďže teplo vytvára svetlo a svetlo vytvára teplo.4,13