Website Name

Veľké Evanjelium podľa Jána - Zväzok I

3 – Inkarnácia večného Slova. O znovuzrodení. Prvá a druhá milosť.

(Ján 1:14) A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu Syna zrodeného z Otca, plného milosti a pravdy.

Keď človek týmto spôsobom dosiahne pravé detstvo Božie, do ktorého sa akoby zrodí z Boha, Otca, alebo Lásky v Bohu, dosiahne tým aj slávu Prasvetla v Bohu, ktorá je vlastne samotnou Božou Prapodstatou. Táto Podstata je vlastným Synom zrodeným z Otca, tak ako Svetlo skryte spočíva vo vnútri tepla Lásky, až kým ho Láska nerozhýbe a nevyžiari ho zo seba. Toto sväté Svetlo je preto aj vlastnou slávou Syna z Otca, ktorú dosiahne každý znovuzrodený a sám sa stane rovným tejto sláve, ktorá je navždy plná milosti (Božie svetlo) a Pravdy, ktorá je tou pravou realitou alebo stelesneným Slovom.^3,1

(Ján 1:15) Ján o ňom svedčil a volal: „Toto je ten, o ktorom som hovoril: Po mne príde ten, ktorý bol predo mnou, lebo bol skôr ako ja.“

Tu Ján opäť podáva pravdivé svedectvo a hneď po krste v rieke Jordán – aby mu pripravil dôstojné prijatie – upriamuje pozornosť ľudí na skutočnosť, že tento človek, ktorého práve pokrstil, je tým, o ktorom celý čas kázal ľuďom o pokání; že on je ten, ktorý príde po ňom (Jánovi) a bol pred ním, lebo bol skôr ako on. Čo v hlbšom zmysle znamená aj: Toto je Prasvetlo a Prabytie všetkého svetla a bytia, ktoré predchádzalo všetkému bytiu a všetko bytie vzišlo z tohto Bytia.^3,2

(Ján 1:16) Z jeho plnosti sme my všetci prijali milosť za milosťou.

Toto Prasvetlo je ale tiež večnou veľkou slávou v Bohu a Boh Sám je tou slávou; táto sláva bola od večnosti Boh Sám v Bohu a z plnosti tejto slávy získali všetky bytosti svoje bytie, svoje svetlo a slobodný život. ^3,3

Všetok život je preto milosťou z Boha a preniká životonosnú formu skrz-naskrz. Praživot je preto v každom človeku, keďže je sám o sebe rovnakou slávou Božou, prvou milosťou Božou; táto ale utrpela škody už známym oslabením pocitu veľkosti nízkym pocitom vzniknutia ² a z toho vyplývajúcou nevyhnutnou závislosťou od Prasvetla a Prapodstaty všetkého bytia.^3,4

Keďže hrozilo, že táto prvá milosť v ľuďoch úplne zanikne, samotné Prasvetlo prišlo do sveta a učilo ľudí, aby túto prvú milosť Prasvetla opäť odložili alebo ju vlastne nechali celú odísť naspäť do Prabytia a zobrali si tak za staré Svetlo nový život; a táto výmena je prijatím milosti za milosťou³, alebo vrátenie starého oslabeného, už nepoužiteľného života za nový nezničiteľný život v plnosti v Bohu a z Boha.^3,5

Prvá milosť bola nutnosťou, v ktorej nespočívala žiadna sloboda, a teda ani trvácnosť; druhá milosť je ale plnou slobodou, bez akéhokoľvek donucovania, a preto – keďže už nie je ničím tlačená, ani nútená – tiež večne nezničiteľná. Kde nie je žiaden nepriateľ, tam nie je ani žiadne ničenie; pod nepriateľom sa ale rozumie všetko, čo na slobodné bytie pôsobí akýmkoľvek spôsobom obmedzujúco.^3,6