Website Name

Veľké Evanjelium podľa Jána - Zväzok I

24 – Krstiteľovo najväčšie a posledné svedectvo o Pánovi. Jánova pokora. Božie tajomstvo ako Otca a Syna. Podmienka pre večný život: viera v Syna.

(Ján 3:27) Ján ale odpovedal: „Človek si nemôže vziať nič, pokiaľ mu to nebolo dané z nebies.“

Ján sa ale vzchopí a hovorí svojim žiakom: „Počúvajte, ja to vidím takto: Človek si, obzvlášť vo veciach ducha, nemôže vziať nič, čo by mu najprv nebolo dané z nebies! Ten nezvyčajný človek, ktorý sa mi vtedy dal pokrstiť pri Jordáne, nad ktorým som videl vznášať sa oblak svetla ako holubicu, ktorá dosadá do svojho hniezda, a o ktorom som svedčil, si ako obyčajný človek nemohol vziať nič z toho, čo mal. On je ale viac ako obyčajný človek a zdá sa, že má moc sám si z nebies zobrať, čo chce, a vzaté si podržať alebo odovzdať ďalej. A domnievam sa, že my všetci sme to, čo máme, obdržali len z Jeho milosti, a je preto nepredstaviteľné, aby sme Mu predpisovali, čo a ako má robiť! On dáva – my sme ale tí, ktorí si od neho berú. On má v ruke Svoju vejačku ¹⁵ a Svoj mlat zametie ako On chce; pšenicu uchová vo Svojej stodole, plevy ale spáli večným ohňom a s popolom naloží, ako sa Mu zachce!“^24,1

(Ján 3:28) „Vy sami ste mojimi svedkami, že som povedal: Ja nie som Kristus, ale iba poslaný pred Ním.“

„Vy sami ste mojimi svedkami, že som pred kňazmi a levitmi, ktorí za mnou prišli z Jeruzalema, povedal, že ja nie som Kristus, ale iba poslaný pred Ním! Ako by som sa ja mohol pozastavovať nad tým, čo On robí – On, ktorý má vo Svojej ruke Svoju vlastnú vejačku? Svoj mlat si zametie, ako On chce, a my Mu nemôžeme dávať žiadne zákony! Pole (svet) je Jeho, rovnako ako pšenica (deti Božie) a plevy (deti sveta alebo diabla), a Jeho je stodola (nebesia), aj oheň (peklo), ktorý nikdy nevyhasína!“^24,2

(Ján 3:29) „Kto má nevestu, je ženích (Pán). Ženíchov priateľ ale stojí a počúva ho, a veľmi sa raduje zo ženíchovho hlasu. Táto moja radosť sa teraz naplnila.“

„Kto má nevestu (múdrosť nebies), je ten pravý ženích. Ženíchov priateľ ale stojí a počúva ho, a veľmi sa raduje zo ženíchovho hlasu! A vedzte, že táto radosť sa teraz naplnila na mne! Keď ale prichádza sám Pán, vtedy sa poslova služba skončila! Lebo posol nemá robiť nič iné, iba ohlasovať príchod Pána, a keď je Pán tu, posla už nie je treba!“^24,3

(Ján 3:30) „On musí rásť, a ja sa zmenšovať.“

„Preto sa ja musím teraz zmenšovať, ale On ako Pán musí rásť u ľudí tejto Zeme! Odkedy som k vám prišiel ako vyslaný posol, boli ste stále mojimi učeníkmi; ale kto z vás kedy počul, že by som sa tým bol chválil?! Vždy som prenechával slávu Tomu, komu právom prináleží. A keď som svedčil, že nie som hoden rozviazať Mu remienky na topánkach, vtedy som sa iste nevyzdvihoval, ale Jemu som dal všetku slávu, ktorú ľudská slepota chcela udeliť mne, a preto ešte raz hovorím: Teraz sa moja úloha skončila! Keď prichádza Sám Pán, predchodcu už nie je treba, preto sa posol (telo) musí teraz zmenšovať, a On ako Pán (Duch) musí vyrásť nado všetko telo! Je veľký rozdiel medzi poslom a Tým, kto z úplne vlastnej moci posla vysiela, kam chce.“^24,4

(Ján 3:31) Kto prichádza zhora, je nad všetkými. Kto je zo Zeme, patrí Zemi (a hovorí pozemsky). Kto ale prichádza z nebies, Ten je nad všetkými.“

„Ten, Kto má moc dávať zákony, je hore; a ten, kto ich musí poslúchať, je dole. – Nikto alebo podľa správnosti nemôže byť hore, kto zhora nepochádza. Kto ale skutočne pochádza zhora, ten je nad všetkými. Kto je zo Zeme, ten nikdy nemôže byť zhora, ale len zo Zeme, a nechce rozprávať o ničom inom, len o Zemi. Kto ale prichádza z nebies, je nad všetkými – On je Pán a môže robiť, čo sa Mu zachce, a krstiť vodou, ohňom i duchom, lebo všetko je Jeho!^24,5

Myslím si ale, že On predsa len nekrstí vodou, ale iba ohňom Ducha; no Jeho učeníci budú krstiť ľudí najprv mojím spôsobom; myslím tých, ktorí ešte neprijali krst vodou odo mňa. – Krst vodou je ale človeku k ničomu, pokiaľ potom nebol pokrstený Duchom Božím.“^24,6

(Ján 3:32) „A svedčí o tom, čo videl a počul, ale nikto neprijíma jeho svedectvo.“

„Voda nesvedčí o ničom inom ako o vode a očisťuje kožu od špiny Zeme. Ale Duch Boží, ktorým môže krstiť len Pán, keďže Duch Boží je Jeho Duchom, svedčí o Bohu a o tom, čo vždy len On Sám v Bohu vidí a počuje. ^24,7

Ale jeho posvätné svedectvo, žiaľ, skoro nikto neprijíma! Lebo čo je hnoj, to je hnoj, a nemôže prijať Ducha – hnoj najprv musí prejsť ohňom, a tým sa sám stať duchom. Lebo pravý oheň strávi všetko okrem ducha, ktorý je sám mocným ohňom. Preto aj Pánov krst Duchom mnohých zničí, a kvôli tomu sa ho mnohí budú báť prijať.“^24,8

(Ján 3:33) „Kto ho ale prijíma, spečaťuje (v sebe), že Boh je pravdivý (prirodzene v Tom, ktorý mu vydal svedectvo počas krstu Duchom Božím).“

„Kto ale prijme tento krst a jeho posvätné svedectvo, ten v sebe pred svetom spečaťuje, že Ten, kto ho pokrstil Duchom, je skutočne Sám Boh a ako jediný dokáže darovať večný život. Vy si ale teraz pre seba aj tak hovoríte: 'Prečo v sebe spečaťovať svedectvo nebies o Bohu cez Boha?!' Už som vám povedal: hnoj je a zostane hnojom, a Duch je a zostane Duchom; ak ale pozemský človek, ktorý je v podstate z hnoja, prijme do svojho hnoja Ducha, či s ním tento Duch zostane, pokiaľ ho v sebe – čiže vo svojom srdci – starostlivo nepodrží?^24,9

Alebo snáď existuje nejaká presná miera, podľa ktorej by sa Duch prideľoval, aby tak každý vedel, koľko Ducha obdržal? Keďže ale žiadna taká miera nie je, musí pozemský človek z hnoja tomu prijatému Duchovi nejakú mieru určiť. A keď sa Duch v tejto miere odobral do trvalého pokoja a v tomto pokoji naplnil celú túto novú mieru, až potom si človek z hnoja sám v sebe uvedomí, koľko Ducha prijal.^24,10

Ako by vám to ale pomohlo, ak by ste pri mori čerpali vodu do deravého suda? Vedeli by ste zistiť a povedať, že ste z mora – pre vás nezmerného – načerpali toľko a toľko vody? Ak je ale sud dobre utesnený, potom viete aj odmerať, koľko morskej vody v sude máte! Morská voda je ale všade rovnaká; či jej je veľa alebo málo, to je jedno. More samo o sebe je všade len more, a kto z neho čerpá na ktoromkoľvek mieste, či veľa alebo málo, ten čerpá skutočnú morskú vodu a mieru zistí až neskôr.^24,11

(Ján 3:34) „Lebo ten, koho poslal Boh, hovorí slová Božie. Boh však dáva Svojho Ducha (Tomu, kto je ním poslaný) nie podľa miery (ako človeku), ale v celej Jeho plnosti.“

Takisto je to ale s Tým, kto prichádza od Boha, aby o Bohu svedčil a kázal čisté Božie slovo. On Sám je to nezmerné more (Duch Boží). Keď ale dáva niekomu Svojho Ducha, nedáva ho v nezmernej miere – ktorá môže byť vo všetkej nekonečnej plnosti prítomná len v Bohu samotnom – ale podľa miery, ktorá je v človeku. Aby si ale človek dokázal prijatého Ducha podržať, nesmie byť jeho vlastná miera poškodená a nesmie zostávať otvorená, ale musí byť utesnená a dobre zapečatená!^24,12

Ale Ten, za ktorým ste išli a pýtali sa ho, či je Kristus, hoci navonok vyzerá celkom ako syn človeka ¹⁶, neprijal Ducha Božieho podľa ľudskej miery, ale už od večnosti podľa nekonečnej miery Boha Samotného; lebo On je Sám v Sebe to nezmerné more Ducha Božieho! Jeho láska je od večnosti Jeho Otec, a táto nie je mimo viditeľného Syna človeka, ale v Ňom samom, ktorý je od večnosti oheň, plameň a svetlo v Otcovi a z Otca.^24,13

(Ján 3:35) Otec miluje Syna a dal mu do rúk všetko.

„Ale tento drahý Otec preveľmi miluje Svojho večného Syna, a všetka moc a sila spočíva v rukách Syna, a všetko, čo v správnej miere máme, sme načerpali z Jeho nezmernej plnosti. On Sám je teraz zo Svojho vlastného Slova medzi nami ako človek z mäsa a kostí, a Jeho Slovo je Boh, Duch a telo, ktoré nazývame Synom. Preto Syn je tiež Sám v Sebe Život všetkého života, naveky.“^24,14

(Ján 3:36) Kto verí v Syna, má večný život. Kto však odmieta Syna, neuzrie život, ale spočíva na ňom Boží hnev.

„Kto preto Syna prijíma a verí v Neho, ten má večný život už v sebe. Lebo ako je Boh Sám v Sebe v každom Slove Svojím vlastným najdokonalejším Životom, je tým aj v každom človeku, ktorý Jeho životaplné Slovo prijme a podrží ho v sebe. Kto ale, naopak, Božie Slovo z úst Syna neprijíma, teda Synovi neverí, ten život neprijme a prijať nemôže, ani ho v sebe vidieť a cítiť, a Boží hnev – ktorý je súdom vecí, ktoré nemajú žiaden život mimo večne nezmeniteľného zákona donucovania („musíš“) – nad ním zostane tak dlho, až kým v Syna neuverí.^24,15

Ja, Ján, som vám teraz toto všetko povedal a poskytol som vám všetkým plnohodnotné svedectvo. Svojimi vlastnými rukami som vás očistil od špiny tejto Zeme. Teraz choďte, prijmite Jeho Slovo, aby sa vám dostalo krstu Jeho Duchom, lebo bez neho je všetka moja námaha s vami zbytočná a bezcenná! Ja by som ale tiež veľmi chcel ísť za Ním! On to ale nechce a cez môjho ducha mi zjavuje, že mám zostať, keďže som v duchu už prijal to, čo vám ešte chýba.“^24,16

Toto je posledné a najväčšie svedectvo Jána o Mne a nepotrebuje žiadne ďalšie vysvetlenie, keďže je samovysvetľujúce.^24,17

Ale dôvod, prečo to v evanjeliu nie je takto podrobne podané, zostáva rovnaký: po prvé, keďže v tej dobe to bol nutný spôsob písania, keď sa zaznamenávali len hlavné body, a všetko ostatné, čo si vie prebudený duch aj sám ľahko domyslieť, sa vynechávalo; ale po druhé kvôli tomu, aby to živé posvätné v Slove nebolo pošpinené a znesvätené. Preto je každý taký verš dôkladne zaobaleným semenom, v ktorom skryte spočíva zárodok nekonečného Života a jeho nezmernej plnosti múdrosti.^24,18