Website Name

Veľké Evanjelium podľa Jána - Zväzok I

25 – Prejav milosti voči tým, ktorí uverili v Pána veľmi rozmnoží počet Jeho prívržencov. Vznik falošných evanjelií. Pán ide cez Samáriu do Galiley. Postoj Samaritánov. Sychar. Pán so Svojimi oddychuje pri Jakobovej studni.

(Ján 4:1) Keď sa Ježiš dozvedel, že farizeji počuli, ako získava a krstí viac učeníkov než Ján, (Ján 4:2) hoci Ježiš Sám nekrstil, ale iba Jeho učeníci, (Ján 4:3) opustil Judsko a odišiel znova do Galiley.

Po tejto Jánovej reči išli jeho učeníci hneď za Mnou a počet Mojich učeníkov rástol zo dňa na deň, často z hodiny na hodinu. Lebo každý, kto vo Mňa začal veriť a na koho som – podľa miery jeho viery a po krste vodou, ktorí vykonávali Moji prví učeníci – položil ruky, bol naplnený duchom sily a odvahy; a opustil ho všetok strach zo smrti fyzického tela. ^25,1

Keďže to mnohí zažili, rozprávali o tom všade, kde chodili, a to napriek Môjmu zákazu. K tomu boli po celom Judsku rozširované zvesti o všetkých Mojich skutkoch, nezriedka s mnohými pridaniami a zveličeniami, čo malo u Židov bažiacich po zázrakoch celkom prirodzený následok, že zo dňa na deň Ma vyhľadávalo čoraz viac a viac ľudí a mnohí pri Mne aj hneď zostali. ^25,2

Malo to ale aj ten nevyhnutný nepríjemný dôsledok, že to všetko sa dostalo do širokých uší farizejov, a ako už bolo povedané, s mnohými pridaniami a zveličeniami, z ktorých niektoré zneli tak zvláštne, až si potom niektorí Rimania začali myslieť, že musím byť sám Zeus alebo aspoň jeho syn. ^25,3

Aj z rímskej strany boli za Mnou vyslaní zvedovia, títo ale nenašli to, čo hľadali. Vtedy som zvyčajne nerobil žiadne znamenia, aby sa títo poverčiví ľudia nestali ešte viac otupenými, ako už boli.^25,4

Avšak z takýchto zveličení následne povstalo množstvo falošných evanjelií, ktoré poškodzovali evanjelium pravé.^25,5

Farizeji, títo zlí a nadovšetko žiarliví predstavení chrámu a Písma, sa hneď začali radiť, ako Mne a Jánovi zatrhnúť činnosť a buď nás nejakým nevinným spôsobom odprevadiť zo sveta alebo nám aspoň zabezpečiť doživotné ubytovanie – umiestnené pekne pod zemou –, ako sa to cez Herodesa neskôr podarilo presadiť pre Jána (Krstiteľa).^25,6

Že Mi takéto vznešené zámery nezostali skryté, to nepotrebuje komentár, ale ak som sa chcel vyhnúť bitkám a otravným výstupom, aj tak Mi nezostalo nič iné ako opustiť ultramontánne ¹⁷ temné Judsko a odobrať sa do slobodnejšej Galiley.^25,7

(Ján 4:4) Musel však prejsť cez Samáriu.

Nebolo ale vhodné vybrať sa priamou cestou do Galiley, lepšie bolo ísť cez Samáriu, ktorá sa za pomoci Rimanov už dávno zbavila vplyvu duchovenstva svätyne (čo bola pre Rimanov ľahká práca, ktorá im aj vyhovovala, keďže ich základnou zásadou bolo všetky zeme rozdeľovať, aby ich tak mohli ľahšie ovládať).^25,8

Preto boli Samaritáni v očiach kléru v Jeruzaleme tým najopovrhovanejším a najbezbožnejším ľudom na Zemi. Na druhej strane si Samaritáni duchovenstvo Jeruzalema považovali tak, že menom chrámového kňaza zvyčajne označovali tú najhoršiu vec. Keď napríklad Samaritán niekomu v rozrušení, na ktoré nemal žiaden dobrý dôvod, povedal: „Ty farizej!“; postihnutý išiel na súd, zažaloval páchateľa a ten musel potom často pykať za svoju nerozvážnosť vysokou pokutou a roky trvajúcim väzením. Rozumie sa samo sebou, že farizejovi alebo inému kňazovi bolo neradno vkročiť do Samárie. Mne a všetkým, ktorí Ma nasledovali, prišiel ale tento stav vhod, keďže v Samárii sme boli pred zákerným prenasledovaním chrámových Židov v bezpečí. ^25,9

(Ján 4:5) Dostal sa tak do samaritánskeho mesta menom Sychar, blízko pozemku, ktorý dal Jakob svojmu synovi Jozefovi.

Cesta viedla cez Sychar, mesta v blízkosti starobylej dedinky, ktorú Jakob dal svojmu synovi Jozefovi pri narodení, spolu s obyvateľmi tejto dedinky, zväčša len pastiermi, ktorých dostal ako veno spolu s Ráchel. Mesto Sychar nebolo práve hlavným mestom tohto kraja, ale napriek tomu sa tu zdržiavalo veľmi veľa a veľmi zámožných Samaritánov a viacerí bohatí Rimania, lebo toto mesto bolo v krásnej lokalite a oblasť mala veľmi zdravé podnebie. ^25,10

(Ján 4:6) Tam bola Jakobova studňa. Ježiš bol ustatý z cesty, a tak si sadol na kamenný okraj studne. Bolo okolo šiestej hodiny.

Z Judska sme, podľa dnešného počítania času, vyrazili už okolo štvrtej ráno, kráčali sme bez oddychu rezkým tempom a presne na poludnie, čo bola vtedy šiesta hodina, sme dorazili k starej Jakobovej studni, ktorá sa nachádzala priamo pred dedinkou – sotva štyridsať krokov od nej –, smerom na Sychar. Táto studňa mala veľmi dobrý prameň, bola obkolesená kamennou obrubou, jemne tesanou v starom štýle a okolo rástli stromy poskytujúce tieň.^25,11

Keďže bol stred leta, deň bol horúci a Ja Sám som bol z namáhavej cesty, po telesnej stránke, už veľmi unavený; a všetci tí, ktorí Ma nasledovali z Judska, alebo ešte skôr z Galiley, hľadali kvôli veľkej únave – niektorí v dedinke, iní pod tienistými stromami –, nejaký prístrešok a vytúžený odpočinok.^25,12

Dokonca aj prví učeníci, ako Peter, Môj evanjelista Ján a Tomáš, Filip a Natanael sa polomŕtvi zvalili do hustej trávy pod stromami, iba Ja sám, hoci tiež veľmi unavený, som si sadol na kamennú obrubu studne, lebo som vopred vedel, že pri studni sa čoskoro vyskytne dobrá príležitosť dostať sa s tvrdohlavými, ale inak nepredpojatými Samaritánmi do veľmi prospešného konfliktu (rozhovoru). Súčasne som bol aj veľmi smädný a čakal som na nádobu na nabratie vody, ktorú išiel zohnať do dedinky jeden učeník, ale zatiaľ sa mu s ňou nepodarilo objaviť.^25,13