Veľké Evanjelium podľa Jána - Zväzok I

231 – Kisjonovi ľudia uväznia chrámovú bandu zlodejov a pašerákov. Rozkazy Kisjonu a rímskych sudcov v tejto veci.

Len Kisjona, Baram, Jonael a Jairuth so služobníkom Archielom idú von, a Kisjona kontroluje, či je v jeho veľkej domácnosti všetko v poriadku. Všetko je všade v najlepšom poriadku; mýtnici a stráže sú v dobrej nálade a informujú svojho Pána, že túto noc sa má odohrať ešte jeden dôležitý záťah, ako ich už oboznámili.231,1

Kisjona sa usilovne vypytuje, čoho sa to týka, a či to postihne nejakých chudobných ľudí, ktorí nesú na trh svoje skromné zásoby, aby z toho mohli zaplatiť svoje dane.231,2

Nato šéf mýtnikov hovorí: „Pán a majster! Ty vieš, ako veľmi si my všetci vážime a rešpektujeme tvoje nanajvýš spravodlivé a pre chudobných ľudí naozaj veľmi mierne nariadenia; ale pri tomto záťahu nejde o žiadnu chudobu, ale o mnohostrannú hanebnosť zo strany židovských farizejov, kňazov a levitov.231,3

Títo v širokom okolí vykonali množstvo nanajvýš hanebných zabavení a vyvíjali nátlaky, a okolo polnoci budú z Kafarnaumu do Jeruzalema viezť rôzny dobytok, obilie, víno a vybavenie rôzneho druhu – nie však zákonnou cestou, ale ich vlastnou tajnou cestou, ktorú si vybudovali cez hory. 231,4

Ty vieš, že kvôli tomu veľkému bralu, ktoré svojimi vysokými a strmými stenami prečnieva do mora, po zemi do Sibarah – kde sa nachádza tvoje predsunuté mýto, ktoré vždy prenajímaš – nie je možná žiadna cesta, a ľudia, dobytok a všetky ostatné veci sa sem musia prepravovať z konkrétneho prístavu po vode, prípadne sa dá plaviť po pokojnom mori, čo sa ale deje len zriedka, priamo do Pirah, kde máš tiež svoje mýto, ktoré je teraz prenajaté na desať rokov.231,5

Aby sa vyhli všetkým tvojim mýtam, dali bohatí farizeji robotníkom vybudovať tajnú cestu cez hory, a to už z oblasti Samárie, a touto cestou sa dnes pokúsia prvýkrát prejsť.231,6

Zhruba dvetisíc krokov odtiaľto, smerom k údoliu naproti Káne, preniknú cez údolie na mieste, kde cez potok vedie nami postavený most – po ceste, ktorá už dávno leží na tvojej zemi, vedie ponad potok a po ľavej strane údolia smerom na Kánu. My sme ale už skôr na najlepších miestach rozostavili dvesto plne vyzbrojených dozorcov, strážcov a drábov. Hovorím ti, otče a pane, ani myš neprekĺzne! Týchto najhorších darebákov chceme poučiť o Jehovovi tak, že si ho zapamätajú na celý život!“231,7

Hovorí Kisjona: „To ste zariadili naozaj dobre; vaša odmena vás neminie! Peniaze, ktoré majú obchodníci so sebou, budú zabavené ako korisť, a všetok dobytok, obilie, múka a vybavenie tu zostanú dovtedy, kým tí hriešnici každého jedného, ktorého násilím obrali, presne neurčia, a my im to potom všetko svedomito vrátime.231,8

Ale zato, že cez moje hory a lesy bez môjho dovolenia vybudovali cestu, dostanú pokutu vo výške tisíc libier striebra od rímskeho sudcu, ktorý si tu v mojich domoch zriadil svoj úrad. Z toho dve tretiny pripadnú cisárovi a jedna tretina do mojej kasy, podľa práve tu platných zákonov.“ 231,9

Práve teraz však prichádza rímsky sudca a pýta sa, čo sa to na mýte deje, či sa očakávajú nejaké podozrivé osoby, a či je potrebná nejaká vojenská výpomoc. No vrchný mýtny mu pripomenie to, o čom bol už oboznámený počas dňa.231,10

Hovorí sudca: „Á, o toto ide! Len sa uistite, že tých čiernych darebákov chytíte! Potom im tu udelíme niekoľko rukolapných lekcií o rímskych zvykoch a zákonoch! Týmto potom pre všetku budúcnosť zájde chuť ožobračovať poddaných Ríma, ktorí potom nie sú schopní zaplatiť cisárovi požadovanú daň, zatiaľ čo od tých čiernych darebákov nie je možné vymôcť ani jeden statér! Títo chlapi sa skrývajú za rúškom večnej chudoby a pritom vo veľkých množstvách zakopávajú zlato, striebro, perly a drahé kamene. A kafarnaumskí sú presne tí praví, takisto ako tí z Chorazin! No, len sa tešte, vy viťúzi, vaše vyčíňanie sa zatrhne takým spôsobom, že na to budete spomínať celý život!“231,11

Sudca to sotva dopovedal, keď už z diaľky smerom od údolia počuť veľký krik. Mýtnik si od radosti začne mädliť ruky a lakonicky povie: „Aha, aha, už sa stretli, o štvrť hodiny budú tu. Teraz len rýchlo zapáliť všetky fakle, aby tu v údolí bolo svetla ako cez deň a žiaden z tých darebákov nemohol ujsť!“231,12

Rýchlo sa zapálilo nejakých štyridsať veľkých pochodní, ktoré celú oblasť doširoka rozsvietili, a zapaľovači sú so svojou prácou ledva hotoví, keď už prichádza prvá skupina pozostávajúca z dvanástich farizejov, ktorí boli za lup zodpovední; mali ho doviezť do Jeruzalema a tam predať. 231,13

Statní strážcovia postavia dvanásť spútaných farizejov pred mýtnu závoru a povedia Kisjonovi: „Pane, tu sú tí hlavní vtáci – piati z Kafarnaumu, traja z Nazaretu a štyria z Chorazin! Samí zabijaci, ktorí sú hodní svojich peňazí! Za nimi nasleduje všetko možné – kopa volov, kráv, teliat, kôz, oviec, obilím naložených okolo štyristo oslov, spolu s mláďatami, rovnaký počet ťažných zvierat naložených mechmi s vínom, a opäť nejakých päťsto oslov a ťažných koní so spútanými, krásne stavanými dievčatami a chlapcami vo veku od dvanásť do osemnásť rokov, ktorí boli všetci určení na veľký trh v Sidóne. Popritom je tu, prirodzene, ešte množstvo sluhov týchto dvanástich hlavných vtáčikov! Všetko to sem čochvíľa dorazí, takže len urobte miesto, aby sa sem všetko pomestilo!“231,14

Hovorí Kisjona: „Hneď otvoriť veľké zádržné sklady pri mori; tam sa všetko pomestí, a pre deti veľké priestory tu na hore, a hneď sa postarať, aby dostali niečo na jedenie a pitie, lebo títo dvanásti netvori im na ceste určite zaistili len veľmi skromnú poživeň. Ó Bože, ó Bože, prečo dovolíš, aby takíto diabli mali na Zemi moc nad úbohými mierumilovnými ľuďmi?!“ 231,15

Čítať ďalej O titule