Website Name

Veľké Evanjelium podľa Jána - Zväzok I

230 – Učeníci sa tešia z Borusovho správania. Máriina vďačnosť. Kisjonov dar Márii a synom Jozefovým. Jozesova oddanosť Bohu. Pánova upokojujúca predpoveď. Nové udalosti na Kise.

Po tomto rozprávaní, pri ktorom by všetci učeníci im známeho lekára Borusa najradšej vyobjímali a vybozkávali, sme sa ale pobrali naspäť na Kis a dorazili sme tam práve, keď zapadalo slnko.^230,1

No Baram bol už s prípravou večere v najväčšom nasadení a my sme si ju po vykonanej dôležitej práci naozaj dobre vychutnali. Jedlo priviedlo aj Judáša do lepšej nálady, a aj on chválil odvahu Borusa, ktorého tiež veľmi dobre poznal.^230,2

Po jedle sa o tom ešte veľa hovorilo; samotná matka Mária nemohla Borusovi dosť žehnať za to, že sa jej zastal pred predstaveným, ktorý jej dal zabaviť jej malú domácnosť.^230,3

Najstarší Jozefov syn povedal: „Takže nám nakoniec náš čestne nadobudnutý majetok bude predsa len vrátený?!“^230,4

Hovorí Kisjona: „Priateľu, to si neželaj! Pozrite sa, tu máte všetci lepšiu existenciu a ste pritom v bezpečí pred každým prenasledovaním, a ja vám dávam do úplného vlastníctva tamten penzión na hornom konci veľkého zálivu a k tomu nejakých sto jutier ⁶⁵ zeme, takže pri takejto výmene môžete svoj malý majetok ľahko oželieť, a odtiaľto to navyše máte do Jeruzalema o viac ako pol dňa cesty bližšie ako z Nazaretu.“ Jozes je s tým úplne spokojný, predsa sa však aj Mňa opýta na Moju radu.^230,5

A Ja poviem: „Čo je lepšie, je vždy lepšie; preto to prijmi, ale nikdy to nepovažuj za svoju vlastnú, ale len za od Boha na tento krátky čas prenajatú vec!“^230,6

Nato Jozes povie: „Pán a brat! To nás naučil už otec Jozef, takže ani ten malý majetok v Nazarete sme nikdy nepovažovali za vlastníctvo, ale sme naň vždy hľadeli ako na Bohom zapožičanú vec na krátky čas tohto pozemského života – za čo sme mu aj denne, spolu s Tebou, ďakovali a stále sme sa pritom modlili, aby nám tento klenot uchoval pre naše najnutnejšie pozemské zaopatrenie. A On ho aj uchoval, kým to bola Jeho svätá Vôľa; no teraz spolu s Jóbom hovorím: Pán nám to dal, a keď sa Mu zapáčilo, zase nám to vzal. Jedine Jeho svätá Vôľa nech sa stane a Jemu jedinému nech je všetka česť, všetka chvála a všetka sláva! Čo Boh zoberie, to môže bohato vynahradiť. Nuž, v tomto ohľade sme ako Tvoji pozemskí bratia a sestry v poriadku; ale zobrali nám aj všetko naše náradie a všetko zariadenie domácnosti. Myslíme si, že toto by nám malo byť vrátené alebo by nám zaň mali aspoň zaobstarať nejaké iné použiteľné.^230,7

Hovorím Ja: „Ohľadom tohto môžeš byť pokojný – o tri dni sa vydáme na Nazaret a všetko nám bude musieť byť vrátené! Máme predsa so sebou anjela najmocnejšieho rádu! Jeden pokyn a všetko bude v poriadku; a keby nám nestačil jeden, v každom okamihu nám tu stoja pripravené k službe celé légie!^230,8

Hovorím ti: Čo Otcovi predostriem vo Svojom srdci, to On učiní; a čo chce Syn, to chce vždy aj Otec vo večnosti, a nikdy neexistuje žiaden rozdiel medzi Vôľou Otca a Vôľou Syna! Ver Mi: Otec a Syn nie sú dvaja, ale vo všetkom úplne len jeden! Preto buď teraz pokojný a ver, že je to tak!“ ^230,9

Hovorí Jozes: „Pán a brat, tomu, pravdaže, všetci veríme, a ako by sme aj neverili, keď sme boli od Tvojho narodenia stále okolo Teba a videli sme nespočetné množstvo znamení, ktoré nám až príliš jasne dávali na známosť, kto si. Veď brat Jakob spísal celú veľkú knihu od Tvojho narodenia až do Tvojich dvanástich rokov, odkedy si až do tohto veku viac nečinil žiadne znamenia, ale si s nami žil a pracoval ako obyčajný človek, takže by sme skoro až zabudli, kto si, keby nami pred pár rokmi nebola poriadne otriasla pozemská smrť nášho milovaného otca Jozefa.^230,10

Keď Jozef umieral v Tvojom náručí, jeho posledné slová boli sprevádzané blažene povzneseným úsmevom, a zneli takto:^230,11

,Ó môj Bože a môj Pane! Aký si len ku mne milosrdný a milostivý! Och, teraz vidím, že neexistuje žiadna smrť – budem žiť večne! Ach, aké nádherné, Bože, sú Tvoje nebesá! Deti, pohliadnite na Toho, kto teraz moju umierajúcu hlavu podopiera Svojimi rukami! Je to On, môj Boh, môj Stvoriteľ! Ó, aká blaženosť, umierať pre tento úbohý svet vo všemocnej náruči svojho Stvoriteľa!‘^230,12

Po týchto slovách skonal a my všetci sme nahlas plakali, len Ty jediný si neplakal. My sme však pochopili, prečo si neplakal.^230,13

A hľa, od tohto okamihu sme už nikdy nemohli zabudnúť, kto si, keďže Jozef nám to vo svojej poslednej hodine svojho pozemského života až príliš jasne vysvetlil! Ako by sme teraz mohli neveriť všetkému, čo hovoríš, keď dobre vieme, kto vo svojej podstate si?!“^230,14

Hovorím Ja: „Veľmi dobre, Moji drahí bratia! Že ste tu teraz takto prehovorili, je úplne správne, lebo sme tu spolu ako plne zasvätení, a takéto vedenie už nemôže byť nikomu súdom – až na jedného, pokiaľ ho to skryte urazí! (Tým bol myslený Judáš.)^230,15

Ak sa však budeme nachádzať medzi cudzími deťmi sveta, musíte byť opatrní a o týchto veciach pomlčať! Teraz si ale poďme odpočinúť, aby sme sa zajtra skoro ráno mohli ujať jednej práce!“ Nato sa všetci spokojne odoberú na odpočinok.^230,16