Veľké Evanjelium podľa Jána - Zväzok I

2 – Ján Krstiteľ svedčí o Pánovi. O povahe Boha. Božie spôsoby spásy.

(Ján 1:6) Bol ale jeden človek, vyslaný Bohom, ktorý sa volal Ján.

Tento muž, ktorý pri Jordáne hlásal pokánie a krstil obrátených vodou, sa volal Ján. V tomto človeku prebýval duch proroka Eliáša, a bol to ten istý anjelský duch, ktorý na Prapočiatku porazil Lucifera a neskôr na dobre známej hore s Luciferom bojoval o mŕtve telo Mojžiša (ako Michael). 2,1

(Ján 1:7) Prišiel ako svedok (zhora) podať zo Svetla dôkaz, aby skrze neho všetci (ľudia bez svetla) uverili (t.j. cez jeho Svetlo mohli spoznať k nim prichádzajúce Prasvetlo).

Prišiel ako starý a nový svedok zhora, to jest z Prasvetla ako Svetlo, aby svedčil o Prasvetle, o Prabytí Boha, ktorý teraz na Seba zobral telo a v plnej ľudskej forme, Sám ako človek, prišiel k Svojim ľuďom, ktorí sú z Neho, aby ich v ich noci nanovo rozsvietil a prinavrátil im Svoje Prasvetlo.2,2

(Ján 1:8) On nebol to Svetlo (zo seba), ale bol svedkom Svetla (t.j. svedčil stemnenému pocitu veľkosti u ľudí, že Prasvetlo Samo teraz zostúpilo zo Svojich Výšin k ľudom v pokore ako Baránok a dobrovoľne na Seba vzalo všetky ich slabosti (hriechy), aby tým ľuďom prinavrátilo Prasvetlo a učinilo ich Jemu rovným).

Tento človek, pravdaže, nebol sám vlastným Prasvetlom, ale – rovnako ako všetky bytosti – iba čiastkovým Svetlom z Prasvetla. Ale kvôli jeho veľkej pokore mu bolo dané zostať s Prasvetlom v spojení.2,3

Tak bol v stálom spojení s Prasvetlom a jasne ho odlišoval od vlastného Svetla – že sám vzišiel z Prasvetla, no napriek tomu nebol Prasvetlom, ale len Jeho odčlenením, aby ho spoznal, a podal o Ňom správne svedectvo – a podal plné svedectvo o Prasvetle, a prebudil tým v srdciach ľudí toľko z pravého Svetla, že títo, hoci zo začiatku len veľmi slabo, ale časom stále silnejšie a svetlejšie, mohli spoznať, že to Prasvetlo, teraz zaodeté telom, je to isté, ktorému všetky bytosti a ľudia vďačia za svoju nezávislú existenciu, ktorú si ako nezávislú môžu naveky podržať, ak to chcú. 2,4

(Ján 1:9) To bolo pravé Svetlo, ktoré osvetľuje všetkých ľudí, ktorí prichádzajú na tento svet.

Nie svedok, ale jeho svedectvo a Ten, o ktorom svedčilo, bolo pravým Prasvetlom, ktoré od Prapočiatku všetkých ľudí, ktorí prichádzajú na tento svet, osvetľovalo a oživovalo, a ďalej ich osvetľuje a oživuje. Preto sa v 9. verši uvádza, že To bolo a je pravé a správne Svetlo, ktoré všetkých ľudí na ich Prapočiatku sformovalo k slobodnému bytiu a teraz prišlo, aby toto bytie osvetlilo do všetkej plnosti a učinilo ho opäť podobným Samo Sebe.2,5

(Ján 1:10) Bolo na svete a tento svet z Neho vznikol, ale svet ho nespoznal.

Že aj Ja, alebo Prasvetlo tohto sveta, teda stemnelých ľudí, ktorí v celom svojom bytí vzišli zo Mňa alebo – čo je to isté – z Prasvetla, som mohol byť nepochopený napriek všetkým prorokom a ohlasovateľom Môjho príchodu, bolo už jasne prebraté v 5. verši. Treba ale zvlášť zdôrazniť, že pod slovom „svet“ sa nerozumie táto zem ako nositeľka súdených duší, z ktorých vlastne hmota pozostáva, ale ľudia, ktorí síce pochádzajú z jednej časti tejto hmoty, ale – ako už raz oslobodené bytosti – už nepatria alebo nemajú patriť k tejto chaotickej hmote; lebo to by bolo naozaj priveľa, ak by som od kameňa spočívajúceho ešte v najhlbšom súde žiadal, aby Ma spoznal?! To je možné žiadať len od oslobodených duší, ktoré majú v sebe Môjho Ducha. 2,6

(Ján 1:11) Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali.

Takže nie na zem, ako už bolo spomenuté, ale výlučne na ľudí v ich duševno-duchovnom bytí sa má nahliadať a považovať ich za vlastné vlastníctvo Pána – preto vlastníctvo, keďže sú takpovediac sami prasvetlom Môjho večného Prasvetla a sú v jednote s podstatou Môjho Prabytia. 2,7

Ale keďže sú v tomto bytí, ktoré sa v nich vyjadruje ako pocit vlastnej veľkosti, oslabení, kvôli tejto slabosti som k nim prišiel ako do Svojho vlastného a stále tou istou cestou prichádzam; no nespoznali Ma, a teda ani sami seba a svoju najvyššiu Prapodstatu bytia, ktorá nikdy nemôže byť zničená, keďže je to v podstate Moje Bytie.2,8

(Ján 1:12) Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi, lebo verili v Jeho meno.

Rozumie sa ale samo sebou, že u všetkých tých, ktorí Ma neprijali alebo nespoznali, narušené prapôvodné usporiadanie zostalo a s týmto narušením aj stav utrpenia, takzvané „zlo“ alebo „hriech“; zatiaľ čo u mnohých iných, ktorí Ma prijali, to jest spoznali Ma vo svojom srdci, sa toto zlo nutne muselo stratiť, keďže boli opätovne zjednotený so Mnou ako prapôvodným poriadkom a mocou, čím našli seba samých a Moje Prasvetlo ako Svetlo v sebe; a v ňom večný, nezničiteľný život.2,9

V takomto živote ale tiež objavili, že nie sú len Mojimi tvormi (pocit, ktorý plynie z ich nižšieho životného vedomia), ale, keďže v sebe uchovávajú Mňa Samého (odčlenenie, ktoré sa mohlo udiať len mocou Mojej vôle), sú nepochybne Mojimi vlastnými deťmi, keďže ich Svetlo (viera) je totožné s Mojím vlastným Prasvetlom, a preto má v sebe plnú moc a silu, ktorá je vo Mne, a z tej moci tiež plné právo sa Mojimi Deťmi nielen nazývať, ale nimi aj vo všetkej plnosti byť!2,10

Lebo viera je práve takým Svetlom a Moje meno, na ktoré sú namierené mocné lúče tohto Svetla, je silou a mocou a vlastným bytím Mojej Prapodstaty, cez ktorú každý sám v sebe dosiahne plnoprávne a plnohodnotné detstvo Božie. Preto sa aj v 12. verši uvádza, že všetci, ktorí Ma prijmú a budú veriť v Moje meno, budú mať v sebe moc plným právom sa nazývať „Božím Deťmi“. 2,11

(Ján 1:13) Čo sa nezrodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha.

Tento verš nie je nič iné ako bližšie určenie a vysvetlenie predchádzajúceho verša; a oba verše vedľa seba by sa dali spoločne vyjadriť aj takto: Ale tým, ktorí ho prijali a verili v Jeho meno, tým dal moc nazývať sa Božími Deťmi, čo sa nezrodili ani z krvi, ani z vôle tela (telesná túžba), ani z vôle človeka, ale z Boha.2,12

Ale rozumie sa samo sebou, že sa tu nemyslí prvé zrodenie, ako telo z tela, ale druhé zrodenie z ducha lásky k Bohu a z Pravdy živej viery v živé meno Boha, ktorý sa nazýva Ježiš-Jehova-Sabaot. Druhé zrodenie by sa mohlo dobre zadefinovať aj ako „znovuzrodenie ducha krstom z nebies“. 2,13

„Krst z nebies“ je ale úplným prechodom ducha a duše so všetkými ich túžbami do živého ducha lásky k Bohu a lásky v Bohu samotnom.2,14

Keď raz k takému prechodu dôjde z najslobodnejšej vôle človeka a všetka jeho láska teraz spočíva v Bohu, potom cez takú posvätnú lásku spočíva v Bohu aj celý človek a bude uspôsobený k novému bytiu, posilnený a – po dosiahnutí potrebnej zrelosti – znovuzrodený v Bohu. Až po takom druhom zrodení, ktorému nepredchádza telesná túžba, ani zámer k počatiu, je človek pravým dieťaťom Božím, ktorým sa stal z milosti Božej, ktorá je slobodnou mocou Božej lásky v ľudskom srdci.2,15

Ale táto milosť je tiež mocná príťažlivosť Božia v duchu človeka, cez ktorú je akoby z Otca priťahovaný k Synovi, to jest k božskému Prasvetlu, alebo, čo je to isté, k pravej a živej mocnej Múdrosti Božej.2,16

Čítať ďalej O titule