Veľké Evanjelium podľa Jána - Zväzok I

175 – Pánova dobrota voči Jeho nepriateľom. On a Jeho sa postia. Zostup z hory.

Teraz rýchlo zídeme dole a Kisjona sa Mi náhli naproti, aby Mňa a všetkých učeníkov pozval na raňajky; súčasne však prosí aj o odpustenie, keďže stoly sú dnes prestreté o niečo skromnejšie ako zvyčajne, lebo zásoby sú dnešnými raňajkami už vyčerpané a on neposlal po nové, keďže vedel, že dnes – na šabat – sa opäť poberiem naspäť dole do nížin. Keď sa preto raňajky ukážu skromnejšie, ako to bývalo doteraz, aby som to tentokrát nepripisoval jeho vôli, ale z jeho strany úplne nezavinenej nemožnosti! 175,1

Ja som ho upokojil a povedal som: „Ohľadom toho buď úplne pokojný a nerob si žiadne starosti! Takto je to úplne dobré a správne, a všetko postupuje podľa Mojej vôle. Mimochodom, ako Môjmu najdrahšiemu bratovi a priateľovi ti musím povedať, že si sa počas týchto niekoľkých dní aj tak namáhal až priveľa.175,2

Čo sa týka nepozvaných hostí – zástupu farizejov – nedopustil by si sa vôbec žiadneho hriechu, keby si im neprestrel žiaden stôl, lebo títo majú veľké množstvo zlata a striebra, a mohli by sa, ak tu chceli byť, vydržiavať sami! Ale, pravdaže, si nezhrešil ani tým, keď si sa o nich postaral bezplatne. Ak im však chceš vystaviť účet, Ja proti tomu nebudem nič mať. No starého Tobiáša beriem na Seba.“175,3

Hovorí Kisjona: „To aj urobím; lebo je ale veľa takých, ktorí sú chudobní a im sa tie peniaze zídu! Teraz sa však, ó Pane, spolu s Tvojimi učeníkmi ponúkni z tohto, tak trochu skromného jedla. Farizeji ešte spia vo svojej chate, a ja by som chcel, aby nejedli s nami!“175,4

Hovorím Ja: „Nechaj to tak! Zobuď ich a pozvi ich k jedlu! Dnes sa s Mojimi budem až do obeda postiť; prvé poriadne jedlo si dáme až dole.“ 175,5

Kisjona hneď urobil to, čo som mu povedal, aj keď mu to prišlo trochu zaťažko. Farizeji a ich spoločníci sa rezko zdvihli z lôžok a ponáhľali sa na raňajky, ktoré, napriek šabatu, veľmi náhlivo zjedli, lebo sa báli, že slnko – ktoré síce vyšlo už dávno, ale ešte neosvetľovalo chatu, ktorá bola otočená smerom na západ a postavená pri vysokej stene – by mohlo zasvietiť na chatu a potom by už nesmeli jesť až do západu slnka, alebo až v chráme v Jeruzaleme pri akte zrušenia šabatu.175,6

Kisjona si to vedľa Mňa všimne, a povie: „Toto je naozaj zábavná záležitosť – pre týchto začína šabat až vtedy, keď slnečný lúč osvetlí bod, na ktorom sa nachádzajú! Ako si to ó Pane, teraz videl už niekoľkokrát, slnko nad túto chatu prichádza až okolo obeda, a títo naoko-služobníci preto započnú a začnú sláviť šabat až v polovici dňa. Takýchto chasníkov veru sotva ešte niekde Zem nosí!“175,7

Hovorím Ja: „Teraz ich nechajme! Už čoskoro, a to ešte kým zídeme úplne dole, sa vyskytne niekoľko príležitostí, ako im ich šabat vmietnuť do tváre. To ale nie je všetko, čo sa týka toho, ako prefíkane dokážu šabat obísť. Ak chcú, a cez šabat sa im v ich synagógach nečrtá žiadna bohatá žatva – pozatvárajú okná a dvere, takže slnko nemôže svojím svetlom dosiahnuť príbytky týchto naoko-služobníkov, a potom v dome žiaden šabat nie je! Takže zamračený deň sa tiež nepočíta za plný šabat, pokiaľ vo svojich synagógach nezažnú sedemramenný svietnik – pri tejto príležitosti, pravdaže, za bohatú obetu! Z toho dôvodu im pochmúrny šabat vždy vyhovuje viac ako takýto jasný, ako máme dnes.175,8

No dnes sa ešte, ako som už spomenul, vyskytne príležitosť, keď toto budeme môcť vytiahnuť na denné svetlo. Teraz sa už ale vydajme na cestu, lebo dnes bude veľmi teplo, a vo veľkej horúčave sa necestuje príjemne.“175,9

Nato hneď aj vyrazíme a rýchlymi krokmi schádzame z hory do údolia. Farizeji sa pachtia za nami a zlostia sa na naše rýchle tempo; jeden na nás dokonca zavolá: „Prečo tak nezmyselne bežíte? Vari ste na výšine niečo ukradli?!“175,10

Mladší Matúš, apoštol, im to však nemôže darovať a odsekne mu: „My kráčame svojimi vlastnými nohami tak, ako vy svojimi, a ideme preto tak dobre, a tak rýchlo, ako chceme; z čoho vám, dúfam, nemusíme skladať účty! Tiež sme sa s vami vopred nedohodli a nezaviazali sa, ako rýchlo máme pred vami ísť, preto držte jazyk za zubami, a choďte si svojou cestou, ako viete a môžete! My sa o vás nestaráme, tak čo sa vy staráte o nás?!“175,11

Povie jeden farizej, ktorého toto už poriadne rozhnevalo: „Čo to tu táraš, ty hlúpy colník; vari nevieš, že dnes je šabat a nikto sa nemá škriepiť?!“ 175,12

Hovorí Matúš: „Takže šabat má platiť len pre mňa, a pre vás nie?! Kto sa začal prvý hádať?! Nikde predsa nie je napísané, že cez šabat sa nemá rýchlo kráčať; práve naopak, vy požadujete, aby sa človek cez šabat cestou do synagógy nemotal, a teda nijako neprekračujeme váš zákon, ak dnes, cez šabat, kráčame o čosi rýchlejšie ako iný deň. V dedine dole sa predsa tiež nachádza malá synagóga, do ktorej, ak pôjdeme naozaj rýchlo, určite dôjdeme v správny čas – tak čo potom od nás ešte chcete?!“175,13

Povedia farizeji: „Áno, presne tak ako ty, vyzerajú tí, čo sa ponáhľajú do synagóg a škôl! Je to len na smiech, keď colník rozpráva o synagóge! Vari ťa nepoznáme?! Ty si väčší pohan ako rodený Grék, a chceš nám tu rozprávať o nejakom zápale pre synagógy, ty čierny bezbožník?!“175,14

Hovorí Matúš: „Už je najvyšší čas, aby ste si začali krotiť jazyky, inak si dovolíme narušiť šabat palicami na vašich chrbtoch! Len sa pozrite na týchto večných povaľačov, aké práva si chcú nad nami osobovať! Ešte jedno urážlivé slovo a zabudnem na šabat a svoju ľudskosť, a začnem s vami jednať ako medveď!“ Po tejto vyhrážke už farizeji síce nič nehovoria, ale vo vnútri zúria.175,15

Čítať ďalej O titule