Website Name

Veľké Evanjelium podľa Jána - Zväzok I

160 – Štvrtý deň stvorenia (Kniha Genezis, kapitola 1, verše 14-19).

(Pán:) „Ako to teda čítaš v Genezis? Či to nestojí takto napísané: ^160,1

,A Boh povedal: Nech sú svetlá na pevnosti ⁵⁷ nebeskej, aby oddeľovali deň od noci, a určovali znamenia, časy, dni a roky; a nech sú dve svetlá na pevnosti nebeskej, aby osvetľovali zem! A tak sa stalo. A Boh urobil dve veľké svetlá; veľké svetlo, aby vládlo nad dňom a malé svetlo, aby vládlo nad nocou; a k tomu tiež hviezdy. A Boh ich umiestnil na pevnosť nebeskú, aby osvetľovali zem a vládli dňu a noci, a oddeľovali svetlo a tmu. A Boh videl, že to bolo dobré. Tak bol z večera a rána štvrtý deň.‘^160,2

Vidíš, takto doslovne znie história štvrtého dňa, čím je, podľa Genezis, vlastne štvrtý deň definovaný.^160,3

Ak túto vec čo len trochu osvetlíš, dajme tomu, čisto svojimi rozumovými schopnosťami, musí ti na prvý pohľad udrieť do očí tá hrubá nezmyselnosť – pokiaľ teda považuješ doslovné znenie Genezis za jeho skutočný zmysel! ^160,4

Podľa Genezis stvoril Boh svetlo predsa už na prvý deň, a z večera a rána vzišiel prvý deň. Povedz, čo to potom bolo za svetlo, ktoré počas troch dní úplne postačovalo na vyvolanie dňa a noci? Na štvrtý deň však Boh opäť hovorí: ,Nech sú na nebi svetlá!‘ Otázka: Čo sú to za svetlá, ktoré majú rozdeľovať deň a noc? Veď toto už predsa docielilo svetlo stvorené na prvý deň, teda pred tromi dňami, tak prečo teraz na štvrtý deň ešte viac svetla na rovnaký účel? Preto je reč len o ,svetlách‘, no o nejakom Mesiaci alebo nejakom Slnku tam nie je ani najmenšia zmienka! Tieto svetlá určujú navyše aj znamenia – aké znamenia? – nakoniec časy – aké? – a dni a roky – čo za dni a roky? – Je azda noc ničím? Či sa noc nepočíta rovnako ako deň? ^160,5

A k tomu je Zem guľatá a na jednej strane má stále deň a na druhej strane stále noc. Ako sa Zem otáča zo západu na východ okolo svojej osi, deň bude vždy na miestach, ktoré sa nachádzajú naproti Slnku alebo, lepšie povedané, sú stálym a stále rovnomerným otáčavým pohybom Zeme takpovediac Slnku vystavené.^160,6

Keď je však nesporné, že prirodzený deň na Zemi je spôsobený jej špecifickým pohybom, pričom Slnko nerobí nič, len stále svieti na jedno miesto a svojím svetlom spôsobuje deň všade, kam dosiahnu jeho lúče, a teda nikdy nemôže a nechce vládnuť dňu – potom sa pýtam: Ako by Mojžiš mohol pod tými svetlami myslieť Slnko a Mesiac? A keby tým Mojžiš myslel prirodzené Slnko a prirodzený Mesiac, bol by ich kvôli väčšej jasnosti svojho zjavenia pre ľudstvo určite pomenoval; lebo za Mojžišových čias už všetci ľudia vedeli pomenovať tieto dve astronomické telesá!^160,7

Preto Mojžiš hovorí o pevnosti na nebi, ktorá sa v skutočnosti v prirodzenom priestore nikde nevyskytuje, keďže Slnko, Mesiac a všetky hviezdy, rovnako ako samotná táto Zem, sa úplne voľne vznášajú v éteri, ničím a nikde neobmedzené, a vo svojej účelnej polohe sú udržiavané zákonom do nich vloženým, majú voľný pohyb a nikde nie sú upevnené k žiadnej nebeskej pevnosti!^160,8

Lebo v nekonečnom a najvoľnejšom priestore existuje len jedna pevnosť a tou je Božia Vôľa, z ktorej večne nezmeniteľný Zákon napĺňa tento priestor a všetky veci v ňom.^160,9

Ak by to, čo sa vášmu oku javí ako doširoka sa tiahnúca modrá klenba, bolo pevné⁵⁸, a Slnko, Mesiac a všetky hviezdy boli na nej pripevnené, ako by sa potom mohli pohybovať – a to najmä vám známe planéty, ktoré stále menia svoju polohu?^160,10

Iné hviezdy, ktoré nazývate pevnými (t.j. stálice) sa síce javia tak, ako by boli pripnuté na niečom pevnom, ale nie je to tak. Sú len od Zeme tak nesmierne vzdialené a ich dráhy také rozľahlé, že ich často sotva dokážu uraziť za niekoľko stoviek tisíc pozemských rokov a z tohto dôvodu nemôže byť ich vlastný pohyb pozorovaný ani stovkou ľudských generácií. A to je dôvod, prečo sa vám javia ako pevne stojace; ale v skutočnosti je to inak, a v celom nekonečnom priestore nikde neexistuje žiadna takzvaná pevnosť. ^160,11

Pevnosť, ktorú myslí Mojžiš, je pevná vôľa podľa Božieho poriadku, vychádzajúca zo správneho porozumenia a z lásky, ktorá je požehnanou pôdou života. Keďže však taká vôľa môže vzísť len z plodnej plnosti pravej lásky k Bohu v srdci človeka – tak ako táto vzišla z nebeského Svetla, ktoré Boh vlial do ľudí, keď ich vnútornú tmu rozdelil na večer a ráno – tak sú táto pravá láska, pravý vhľad a pravé porozumenie, ktoré sa všetky v človeku prejavujú ako živá viera, nebom v človeku, a z neho vychádzajúca pevná vôľa v Božom poriadku je pevnosťou nebeskou v človeku, a na túto pevnosť – pokiaľ je táto pevnosť v plnom súlade s Vôľou Božej Lásky – dáva Boh nové svetlá z neba nebies, ktorým je čistá Otcovská Láska v srdci Boha; a tieto svetlá potom osvetľujú vôľu a pozdvihujú ju ku vhľadu anjelov neba nebies, a tým pozdvihujú stvoreného človeka na nestvorené, teraz vlastnou slobodnou vôľou v božskom poriadku nanovo premenené Dieťa Božie!“ ^160,12