Website Name

Veľké Evanjelium podľa Jána - Zväzok I

161 – Pokračovanie dejín stvorenia.

(Pán:) „Kým je človek stvoreným tvorom, je dočasný, pominuteľný a nemôže trvať, pretože každý človek, tak ako je prirodzene stvorený, nie je ničím iným ako vhodnou nádobou, v ktorej sa až pravý človek – za stáleho božského spolupôsobenia – môže vyvinúť.^161,1

Keď táto vonkajšia nádoba dosiahla dostačujúci stupeň vývoja, k čomu Boh nádoby vybavil až nadmierou všetkých potrebných súčastí a vlastností, potom prebudí alebo skôr rozvinie v ľudskom srdci Svojho nestvoreného večného ducha a tento duch je, podľa miery svojho pôsobenia, tým, čo Mojžiš rozumie a chce, aby sa rozumelo, pod tými dvoma veľkými svetlami – ako tomu rozumeli aj všetci patriarchovia; a takisto proroci to chápali takto, a nikdy nie inak.^161,2

Toto večné, nestvorené, plne naveky živé svetlo na pevnosti nebeskej v človeku je až potom plnohodnotným dirigentom pravého dňa v človeku a učí predošlú nádobu, aby sa premenila na svoju večnú božskú bytosť, a teda premenila celého človeka na pravé Dieťa Božie.^161,3

Každý stvorený človek má však živú dušu, ktorá je síce tiež duchom a má potrebnú schopnosť, rozlišovať dobré a pravdivé od zlého a falošného; dobré a pravdivé si podržať, a zlé a falošné zo seba vylúčiť; no bez ohľadu na to nie je nestvoreným, ale stvoreným duchom a ako taký pre seba nikdy nemôže dosiahnuť Detstvo Božie.^161,4

No keď na základe zákona, ktorý jej bol daný, prijala do seba dobré a pravdivé vo všetkej pokore a skromnosti svojho srdca a jej Bohom vštepenej slobodnej vôle, potom sa takáto pokorná, skromná a poslušná vôľa stane – rukolapne vyjadrené – pravou pevnosťou nebeskou, keďže sa vyvinula presne podľa nebeského vloženého do duše človeka, a je teda plne schopná prijať do seba čisté nestvorené božské.^161,5

Čisto božské, alebo nestvorený Duch Boží, ktorý je teraz naveky postavený na takúto pevnosť nebeskú, je to veľké svetlo; avšak duša človeka, ktorá je veľkým svetlom premenená na skoro rovnako veľké svetlo, je druhým, menším svetlom, ktoré je však teraz, takisto ako nestvorené veľké svetlo, postavené na rovnakú pevnosť nebeskú, a nestvoreným svetlom je pretvárané na spolu-nestvorené svetlo bez toho, aby stratilo niečo zo svojej prirodzenej podstaty, ba práve – v plne duchovne očistenom zmysle – nekonečne veľa získalo. Lebo duša človeka by sama nemohla za celú večnosť nikdy uzrieť Boha v Jeho čistej duchovnej podstate, a obrátene, najčistejší nestvorený Duch Boží by nikdy nemohol uzrieť prirodzené, keďže nič z prirodzeného pre neho neexistuje. Ale pri vyššie uvedenom plnom spojení najčistejšieho ducha s dušou môže teraz duša s jej novoprišlým duchom vidieť Boha v Jeho praduchovnej najčistejšej podstate, a duch cez dušu zase prirodzené.^161,6

To je to, čo hovorí Mojžiš, že veľké svetlo vládne dňu a malé svetlo noci a určuje znamenia, teda: vo všetkej múdrosti určuje podstatu všetkých javov a všetkých stvorených vecí, tiež časov, dní a rokov, čo hovorí zhruba toľko ako: vo všetkých javoch spoznáva božskú múdrosť, lásku a milosť. ^161,7

No hviezdy, o ktorých sa Mojžiš tiež zmieňuje, sú nespočetné užitočné poznatky o všetkých jednotlivých veciach, a tieto jednotlivé poznatky prirodzene vychádzajú z hlavného poznania, a preto sú tiež, rovnako ako dve hlavné svetlá, postavené na rovnakej nebeskej pevnosti.^161,8

A vidíš, to je konečne štvrtý deň stvorenia, ktorý Mojžiš spomína vo svojom Genezis, ktorý však, ľahko pochopiteľne, rovnako ako predošlé tri dni, vychádza z rovnakého večera a rána človeka.“^161,9