Veľké Evanjelium podľa Jána - Zväzok I

158 – Druhý deň stvorenia (Kniha Genezis, kapitola 1, verše 6-10).

(Pán:) „Mohlo by sa však veľmi ľahko stať, že Božie Svetlo v srdci človeka by bolo vyliate do večerného svetla a potom pohltené alebo prinajmenšom zmiešané, takže človek by nakoniec už nevedel, ktoré Svetlo v človeku je prirodzené, a ktoré Božské.158,1

Preto Boh urobil priehradu medzi oboma vodami, ktoré označujú dva druhy poznania, o ktorých som už poskytol dostatočné vysvetlenie, a oddelil tak tieto dve vody.158,2

Tá priehrada je však tým ozajstným nebom v ľudskom srdci a preja–vuje sa pravou živou vierou, ale naveky nie v prázdnom a ničotnom rozumovom dumaní. 158,3

Z toho dôvodu aj teraz nazývam toho, kto má najmocnejšiu a najneotrasiteľnejšiu vieru, skalou, a činím z neho novú priehradu medzi nebom a peklom, a túto priehradu naveky nebude vedieť premôcť žiadna temná pekelná moc.158,4

Keď je v človeku vytvorená takáto priehrada a viera sa stáva čoraz mocnejšou a mocnejšou, z tejto viery sa ničotnosť prirodzeného rozumu stane čoraz viac a viac zjavnou. Prirodzený rozum sa potom začlení pod vládu viery, a v človeku z jeho večera a čoraz jasnejšieho rána vyvstane iný, a už omnoho jasnejší deň.158,5

V tomto štádiu druhého dňa vníma teraz človek už to, čo jediné sa musí naveky ukázať ako plne pravdivé; no ešte stále v ňom nie je žiaden správny poriadok. Človek stále mieša prirodzené s čisto duchovným, často príliš preduchovňuje prirodzené, poznáva preto hmotné aj v duchu, a preto ešte nie je odhodlaný na žiaden pravý čin.158,6

Pripomína čisto vodný svet, ktorý je zo všetkých strán obklopený svetlom prežiareným vzduchom, vďaka čomu si nakoniec sám v sebe nedokáže ujasniť, či jeho vodný svet vzišiel zo svetelného vzduchu, ktorý ho obklopuje alebo či tento vzišiel z vodného sveta – teda si nevie ujasniť, či sa jeho duchovné vedenie vyvinulo z jeho prirodzeného vedenia alebo či sa toto vyvinulo z vedenia už skryte v človeku existujúceho, a teda aj na začiatku úplne skryte pôsobiaceho duchovného vedenia, alebo, ešte rukolapnejšie podané, nevie, či viera vychádza z poznania alebo poznanie z viery, a aký je medzi nimi rozdiel.158,7

V krátkosti, nevie, čo bolo skôr – či sliepka alebo vajce, či semeno alebo strom.158,8

Vtedy opäť prichádza Boh a pomáha človeku ďalej, pokiaľ človek počas tohto druhého dňa svojho duchovného vývoja učinil z jemu prepožičanej, a teda jemu vlastnej sily dosť. A táto ďalšia pomoc spočíva v tom, že Svetlo sa v človeku rozmnoží a týmto – ako slnko na jar – nielen silnejším svetlom, ale týmto silnejším svetlom vyvolaným teplom, začne oplodňovať všetky semená uložené v ľudskom srdci.158,9

Toto teplo sa však nazýva láska a duchovne sa podobá pôde, v ktorej semená začínajú klíčiť a zapúšťať korene.158,10

A hľa, to je to, čo stojí napísané v Mojžišovi, že Boh prikázal vodám, aby sa zhromaždili na určitých odčlenených miestach a človek tak mohol uvidieť suchú a pevnú zem, z ktorej jedinej môžu semená vyrásť do živých a oživujúcich plodov!158,11

A píše sa: ,Boh nazval súš „zemou“ a na istých miestach zhromaždené vody nazval „morom“.‘158,12

Otázka: Pre koho to Boh takto pomenoval? – Pre Seba samého by to naozaj nebolo nutné; veď by to bolo predsa len trochu smiešne, očakávať od najvyššej božskej múdrosti, že bude mať nejakú zvláštnu radosť z toho, že sa jej podarilo pomenovať súš ,zemou‘ a na istých miestach zhromaždenú vodu ,morom‘.158,13

No pre niekoho iného predsa Boh nemohol priradiť tieto mená súši a oddeleným vodám, keďže okrem Neho v tomto čase stvorenia nemohla existovať ešte žiadna bytosť, ktorá by Mu mohla rozumieť!158,14

Preto nie je možné, aby takýto Mojžišov výrok mal význam hmotný, ale musí to byť význam čisto duchovný, a k predchádzajúcemu stvoreniu svetov má vzťah len v určitom, z duchovného hľadiska spätne zodpovedajúcom význame, to jest od duchovného k hmotnému – ide teda o vzťah, ktorý dokáže plne uchopiť len múdrosť anjelov.158,15

Človek je tak sám v sebe rozdeľovaný dokonca aj vo svojich prirodzených častiach. Poznanie má svoje miesto – to je more človeka – a z poznania vychádzajúca láska, ako pôda schopná prinášať plody, bude morom, ako celkovým poznaním pravého Svetla, stále omývaná a nanovo posilňovaná k stále bohatšej tvorbe všemožných vznešených plodov.158,16

Čítať ďalej O titule