Website Name

Veľké Evanjelium podľa Jána - Zväzok I

133 – Zázrak s jedlom a šatstvom v hladovej dedinke. Osvietené dieťa. Pánove slovo k nebesiam. Pán a dieťa.

Keď to všetko tí chudobní začujú, náhlia sa vo vďačnej viere do svojich napoly zborených príbytkov a nevedia sa vynadiviť, keď nájdu stoly pokryté dobrým a výživným jedlom, a tiež rôzne druhy šatstva, pre starých i mladých, veľkých i malých, a to rozdielne pre obe pohlavia. Jeden sa pýta druhého, ako k tomu došlo, ale nikto to nikomu nedokáže vysvetliť. ^133,1

Keď ale nájdu dobre zabezpečené aj svoje komory, povedia ženy a deti mužom: „To urobil Boh! On, ktorý nechal v púšti štyridsať rokov pršať mannu a živil tak Svoje deti medzi kameňmi a pieskom tam, kde nerástla žiadna tráva – ako by nás On mohol nechať zahynúť, keď sme sa teraz a vždy len k Nemu utiekali!? Och, to je isté: Boh nikdy neopustí tých, ktorí sa k Nemu utiekajú!^133,2

Dávid, veľký kráľ, sa utiekal k Bohu, keď bol na tom biedne a Boh mu v jeho veľkej núdzi pomohol; a to ešte nikdy nebolo, že by Boh nevypočul niekoho, kto u Neho hľadal pomoc. To by bol nevídaný zázrak, keby nás Boh v takejto našej veľkej núdzi nevypočul. Lebo Boh je vždy plný lásky k tým, ktorí k Nemu volajú: ,Abba, drahý Otec!‘ Preto ho ale chceme odteraz milovať nadovšetko, nadovšetko, nadovšetko! On jediný je náš Spasiteľ! To všetko nám cez Svojich svätých anjelov zoslal z nebies náš najsvätejší Otec!“ ^133,3

Hovorí starý muž, ktorý patril práve k tejto rodine, a za ktorým vždy chodila celá dedina, aby si vypočula jeho múdrosť, lebo sa dobre vyznal v Písme: „Moje deti, priatelia a bratia! V Písme sa píše: ,Z úst malých a nedospelých sa nechám velebiť!‘ ⁵⁴ A hľa, teraz to tu máme pred svojimi očami a ušami! Milovaný Otec na nás zhliadol vo Svojej veľkej milosti a toto pre nás učinil! Jemu preto všetka láska a všetka chvála z úst našich malých detí! Lebo chvála z našich úst nie je dostatočne čistá, aby sa zapáčila Najsvätejšiemu; preto si On sám pripravil ústa našich malých detí. Teraz ale poďme von k tomu mladému mužovi, ktorý nás poslal do našich domov, a určite dobre vedel, čo nám Boh učinil! Musí to byť veľký prorok – možno dokonca Eliáš, ktorý má ešte raz prísť pred vytúženým a už dávno zasľúbeným Mesiášom!“^133,4

Povie malé dieťa, ktoré ledva začalo hovoriť: „Otec! Čo ak je tým Zasľúbeným samotný tento muž?“^133,5

Hovorí starešina: „Ó, dieťa, kto ti s takou jasnosťou uvoľnil tvoj jazyk? Lebo si neprehovoril ako dieťa, ale ako mudrc v chráme v Jeruzaleme!“ ^133,6

Hovorí dieťatko: „To neviem, drahý otec, ale že mi predtým rozprávanie prišlo ťažké, a teraz úplne ľahké, to viem dobre. No ako sa teraz tomu môžeš čudovať? Stojíme predsa uprostred Božích zázrakov!“^133,7

Hovorí starešina, ktorý si dieťa pritisne k srdcu: „Áno, áno, máš pravdu! Všetko je tu jeden zázrak a istotne si neurobil chybu, keď na toho mladého muža hľadíš ako na Mesiáša. Lebo pre nás je ním určite! Teraz ale poďme von k Nemu a v mene Jehovu Mu vzdajme náležitú vďaku! Lebo k nám bol zjavne poslaný Bohom! A tak sa ponáhľajme von za Ním!“^133,8

Všetci sa ponáhľajú von za Mnou a deti sú prvé, ktoré sa Mi hodia k nohám a pokropia ich svojimi nevinnými, najčistejšími slzami radosti a vďaky! ^133,9

Ja ale vzhliadnem nahor k oblohe a nahlas poviem: „Vy, nebesá! Zhliadnite nadol a učte sa od týchto dietok, ako chce byť velebený váš Boh a Otec! Ó, ty stvorenie, aké nekonečne veľké a staré si, a aké nezmerne veľké je množstvo tvojich obyvateľov, a predsa nedokážeš nájsť cestu k srdcu svojho Otca tak, ako tieto dietky!“ Preto vám hovorím: „Kto ku Mne neprichádza tak, ako títo malí, ten Otca nenájde!“^133,10

Potom som sa posadil, a požehnal a objal deti. A malé dieťa povedalo starešinovi, ktorý, tak trochu zmätený, zvolal: ,Ako to? Akože? Ako tomu máme rozumieť?‘, „Otče, tu je viac ako Eliáš, viac ako tvoj Mesiáš! Tu je samotný Otec, dobrý Otec, ktorý nám priniesol chlieb, mlieko a oblečenie!“ ^133,11

Starešina sa rozplače, no to dieťa si položí hlavu na Moju hruď, začne ju bozkávať, a hladkať a po chvíli prehovorí: „Áno, áno, počujem to; v tejto hrudi bije pravé dobré otcovské srdce! Ach, keby som aj to mohol vybozkávať!“ Hovorí starešina: „Ale dieťa, nebuď neslušné!“ ^133,12

Hovorím Ja: „Buďte všetci takíto neslušní, inak sa k Otcovmu srdcu nikdy nepriblížite tak, ako toto najmilšie dieťa!“^133,13