Website Name

Veľké Evanjelium podľa Jána - Zväzok I

127 – Smrť veliteľovej dcéry.

Teraz chce však aj Judáš, ktorý zohrial trochu viac vína ako mal, pozdvihnúť svoj hlas a povedať niečo svojim blížnym, konkrétne Jánovým učeníkom. Avšak Tomáš, jeho stály oponent, k nemu podíde a povie: „Priateľu, keď hovoria majstri, učeníci musia mlčať a len počúvať, a nie rozprávať! Lebo tu by každé slovo z našich úst bolo veľkou a hrubou hlúposťou! Ak ťa ale tlačí hovoriť, choď vonku a krič, koľko vieš a vládzeš, a keď sa tvoje ústa unavia, potom sa vráť naspäť!“^127,1

Hovorí Judáš: „Čo máš zase so mnou? Veď som ti nič neurobil! To ja nesmiem nikdy rozprávať?“^127,2

Hovorí Tomáš: „Tvoju múdrosť máme už roky do detailov naštudovanú a popri múdrosti nášho veľkého Majstra nemáme chuť počúvať ju po tisícikrát – a takí múdri ako ty sú v tomto dome všetci. Ty preto nemôžeš poskytnúť žiadne ďalšie alebo lepšie učenie, ako už máme, a tak dúfam uznáš, že naozaj nie je vôbec nutné, aby si musel rozprávať aj ty! My, učeníci, máme hovoriť len vtedy, keď sa nás niečo opýtajú; môžeme sa, pravdaže, aj sami pýtať, no to potom znamená dať sa poriadne dohromady, aby naša otázka bola podporená skutočnou a pravou potrebou! Ak sa však pýtame čisto zo zvedavosti, aby sme dali priechod svojmu jazyku, ktorý má chuť rozprávať, potom si zaslúžime výprask, lebo výstredný blázon si vždy zaslúži vyplatiť prútmi!“ ^127,3

Hovorí Judáš: „No dobre, no dobre! Už som ticho, lebo viem, že v tvojej prítomnosti nemôžem a nesmiem hovoriť. Lebo ty si samotná múdrosť proroka Eliáša! Je len škoda, že si nežil ešte pred Šalamúnom! Ako ďaleko to len mohol Šalamún dotiahnuť v tvojej škole múdrosti! Ale nateraz stačí, už som ticho!“^127,4

Tomáš by bol rád Judášovi niečo odvetil, ale Ja som mu naznačil, že to stačí, a tak Tomáš mlčal.^127,5

Avšak jeden Jánov učeník stále nedokázal stráviť, že som jeho a jeho spoločníkov prirovnal k starému, roztrhanému šatu, ktorý sa opravuje novými záplatami a starým, prehnitým mechom, ktoré sa nehodia na uchovanie muštu. Preto sa na Mňa obrátil s tak trochu nešikovným návrhom: „Teraz už vidím, že by si mohol byť prorok, ale tiež si všímam, že víno zo starých mechov ti chutí viac ako mladý mušt z nových mechov, a tiež mi príde, že ani tvoj plášť nie je nový, takže ak by si potreboval nejaké záplaty, môžem ti v tom poslúžiť, lebo mám veľa handier. Ak ti môžem poslúžiť, len sa na mňa obráť!“^127,6

Za tento nešikovný návrh ho chceli jeho spoločníci vyhodiť. Ja som sa ho však ujal, vysvetlil som mu to prirovnanie zrozumiteľnejšie, a on sa upokojil.^127,7

Ostatným som však povedal: „Keď vidíte nejakého slepca zapotácať sa nad priekopou, spadnúť, a pri páde do jarku pováľať a trochu poškodiť vysokú trávu, bolo by od vás múdre, keby ste za to chceli volať toho slepého k zodpovednosti a žiadať pre neho trest?! Pozrite sa, tento váš brat síce vidí, rovnako ako vy, svojimi telesnými očami, ale oči jeho duše sú stále veľmi slepé, a keď to vieme, bolo by veľmi tvrdé, trestať slepého brata za to, že ho pred nami trochu zapotácalo!“^127,8

Po týchto slovách Mi všetci prevolávajú „Nech žije!“ a „Sláva Ti!“ a hovoria: „To je správna reč, a kto jedná tak, ako on, hovorí dobre a správne, a je hoden byť menovaný človekom človečenstva a byť korunovaný! Sláva ti a nech žiješ, človek človečenstva!“^127,9

Sotva tieto slová doznejú a Ja im poviem ešte zopár vecí o starom šate, o mušte a mechoch, vrúti sa sem veliteľ z Kafarnaumu (bol to rímsky veliteľ Kornélius), doslova Ma prepadne, padne predo Mnou na kolená a takmer bez dychu hovorí: „Pane! Priateľu! Ty božský Majster a Spasiteľ! Moja milovaná dcéra, ktorá nesie moje meno, moja úžasná, dobrá a najkrajšia dcéra mi umrela!“ (Tu sa veliteľ rozplače a kvôli slzám dlho nedokáže prehovoriť. Po nejakej chvíli sa spamätá a rozpráva ďalej:)^127,10

„Pán, ktorému nič nie je nemožné, poď so mnou do môjho domu a vlož na ňu svoju zázračnú ruku, a ona určite opäť ožije, rovnako ako dcérka predstaveného školy Jairusa, ktorá bola tiež úplne mŕtva, a potom ožila! Prosím Ťa ako môjho najvznešenejšieho priateľa: Poď a obdaruj ma svojou milosťou!“^127,11 (Matúš 9,18)

Hovorím Ja: „Buď pokojný, prídem a urobím to, o čo si Ma žiadal! Dcéra je síce úplne mŕtva a už studená, no Ja ju aj tak prebudím, aby ona mohla potom zvestovať úbohým ľuďom slávu Božiu! A tak poďme!“ ^127,12 (Matúš 9,19)

Moji učeníci sa však pýtajú, či Ma tu majú čakať alebo majú ísť so Mnou. Ja poviem: „Vy všetci, ktorí ste Mojimi učeníkmi, a ty tiež, Matúš, ktorý si býval colníkom – nasledujte Ma! O tvoj pozemský domov som sa postaral a budem sa oň starať aj ďalej; ty by si sa však tiež, rovnako ako títo, mal stať Mojím učeníkom!“^127,13

Matúš zo seba hneď zhodí svoju hostiteľskú zásteru, vytiahne svoj dobrý plášť a nasleduje Ma bez toho, aby najprv rozdal zvyčajné inštrukcie, čo majú jeho ľudia počas neprítomnosti pána domu robiť.^127,14

Nota bene: Tak musí činiť každý, kto Ma chce nasledovať! Svoj pozemský materiálny a pracovný život musí úplne umŕtviť a na svoje pozemské životné pomery nemyslieť, inak sa pre a do Môjho Kráľovstva nehodí. Lebo ten, kto položí ruku na pluh a svoj zrak nasmeruje dozadu, sa pre Kráľovstvo Božie nehodí!^127,15