Veľké Evanjelium podľa Jána - Zväzok I

120 – Zastávka u colníka Matúša. Jeho jednanie s hriešnikmi a farizejmi. O výchove detí.

No keď sme už boli tak ďaleko, že nás ľudia nemohli zahliadnuť, vyzval som na plavbu k brehu, lebo bolo už takmer poludnie a na lodi sme nemali nič na jedenie. Keď sme po dobrých dvoch hodinách cesty od predchádzajúceho domu pristáli na zemi, museli sme sa ešte dosť veľký kus cesty vracať do malej dedinky, kde sme chceli obedovať.120,1

Pred dedinou však bola hlavná colnica. A hľa, tam pri bráne, za colníckym stolom, sedel ten mladý muž (mal len 35 rokov, bol preto Židmi považovaný za mladého), ktorý v predošlom dome – ako jeden z ôsmych bratov, ktorí doniesli toho ochrnutého – tak múdro rozprával.120,2

Keď ho farizeji a zákonníci zbadali, povedali: „To teraz nevyzerá dobre! On je rímsky colník a teraz nám vyrubí príšerné clo! Čo urobíme?“120,3

Hovorím Ja: „Nerobte si starosti, lebo tu vám nijako nepomôžu! Ja to tu najlepšie vyriešim.“120,4

S týmito slovami pristúpim k colníkovi a hovorím mu: „Matúš (to bolo jeho meno), odovzdaj tento stôl niekomu inému a nasleduj Ma!“ A on hneď vstal, odovzdal stôl a bez všetkého Ma nasledoval. (Matúš 9,9) A keď sa pred bránou stojaci učeníci, farizeji a zákonníci pýtali, koľko majú zaplatiť... 120,5

Povedal Matúš: „Pán tentokrát za vás všetkých clo vyrovnal, keďže uzdravil môjho uja. Ako by som teraz mohol od Neho, božského Majstra, žiadať clo?!“ 120,6

Potom sa závora otvorila a všetci bezplatne prešli.120,7

Keď sme potom dorazili do dediny, Matúš nás zobral do svojho domu, v ktorom všetci colníci, ktorí boli na tejto hlavnej colnici zamestnaní, a množstvo dozorcov a iných „hriešnikov“ – podľa úsudku Židov, farizejov a zákonníkov – práve obedovali. Lebo Matúšov dom bol veľký a súčasne to bol aj hostinec, v ktorom Židia mohli za peniaze dostať niečo na jedenie a pitie, ale colníci, dozorcovia a „hriešnici“ mohli jesť a piť zadarmo, keďže všetci boli služobníkmi domu, ktorý mal od Rimanov túto colnicu v prenájme. 120,8

Mňa hneď všetci colníci pozvali k stolu, a Mojim učeníkom a tiež farizejom a zákonníkom boli ponúknuté chlieb a víno vo vhodnom množstve, s čím boli učeníci úplne spokojní. (Matúš 9,10) No nie tak prítomní farizeji a zákonníci – tým to veľmi zadymilo do nosa, že aj oni neboli pozvaní k stolu.120,9

Stalo sa však to, že kým som sedel pri stole s množstvom colníkov a hriešnikov, ďalšia hŕba ich prišla do domu z iných miest, lebo Matúšov dom bol široko ďaleko známy ako veľmi zámožný a pohostinný, a obzvlášť cez šabat sa tu zvykli konať veľké stretnutia. Všetci Ma veľmi priateľsky zdravili a hovorili, že väčšej cti ako mať Ma za hosťa sa tomuto domu ani nemohlo dostať. A tak rozšírili Môj stôl a všetci si k nemu posadali. 120,10

Farizeji a zákonníci sa však tlačili pri veľkých otvorených dverách domu, aby Ma mohli sledovať, čo robím a rozprávam. Keď videli, že s colníkmi a hriešnikmi jednám nadmieru priateľsky, vo vnútri sa veľmi nahnevali a pýtali sa Mojich učeníkov, ktorí boli vonku pri nich: „Prečo váš Majster je s colníkmi a všetkými tými zjavnými hriešnikmi? Je azda vo vnútri rovnaký ako oni?“120,11 (Matúš 9,11)

No keď som tú otázku začul, obrátil som sa pri stole smerom von a veľmi krátko a spokojne som povedal: „Silní a zdraví nepotrebujú lekára, iba chorí! (Matúš 9, 12) Choďte a naučte sa, čo znamená:120,12

,Mám zaľúbenie v milosrdenstve a nie v obete!‘120,13

Ja som prišiel, aby som volal k pokániu hriešnikov – a nie zbožných, ktorí pokánie nepotrebujú!“120,14 (Matúš 9,13)

Tieto slová farizeji a zákonníci pochopili tak, ako im to vyhovovalo, a potom už nič viac nehovorili, lebo sa tým cítili polichotení.120,15

No Ja som potom zaujal pozornosť spoločnosti rôznymi podobenstvami, v ktorých bol ľudský život priam hmatateľne zobrazovaný v jeho slabostiach a z týchto slabostí až príliš často vyplývajúcich pokriveniach. Tiež som im dal veľmi mocné zásady pre pravú výchovu detí a ukázal im, ako nesprávna výchova detí musí časom viesť ku všetkému mysliteľnému zlu, duchovnému i fyzickému.120,16

A učil som túto spoločnosť, prečo Boh stvoril človeka, a ako by sa mal, ako slobodná bytosť, sám zo seba dobrovoľne usilovať naplniť Boží zámer, aby sa tým stal dokonalou, nezničiteľnou duchovnou bytosťou.120,17

Čítať ďalej O titule