Website Name

Veľké Evanjelium podľa Jána - Zväzok I

1 – Duchovný výklad úvodných slov Evanjelia podľa Jána.

(Ján 1:1) Na počiatku bolo Slovo, to Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo.

Tento verš mal za následok množstvo všemožných výkladov a mylných interpretácií; áno, práve tento text poslúžil dokonca aj popieračom Boha, aby s jeho pomocou o to istejšie odmietli Moje Božstvo, keďže Božské zavrhujú vo všeobecnosti. Takýmito úskokmi sa ale nebudeme zaoberať, keďže by sa tým zmätok len zväčšil, ale vec s čo najstručnejším možným vysvetlením uvedieme do denného svetla. Toto vysvetlenie, ako samotné Svetlo vo svetle Svetla, bude samé zo seba s omylmi bojovať a prekoná ich. ^1,1

Hlavný dôvod neporozumenia takýchto textov spočíva, pravda, v žiaľ veľmi nedokonalom a nesprávnom preklade Písma z pôvodného jazyka do jazykov dnešných čias; ale tak je to dobré. Lebo keby duch týchto textov nebol tak dobre skrytý, ako je, bolo by to najposvätnejšie v nich už dávno dôkladne znesvätené, čo by bolo pre celú Zem tým najväčším zlom. Takto sa nahlodávala len kôra, ale do živej svätyne sa nebolo možné dostať. ^1,2

Teraz je ale čas ukázať pravý vnútorný zmysel týchto textov všetkým, ktorí sú toho hodní; nehodných to ale vyjde draho, lebo v tejto veci sa so Mnou nebude nikto zahrávať, ani so Mnou vyjednávať.^1,3

Po nutnom predhovore nasleduje teraz vysvetlenie – k tomu len ešte poznamenávam a hovorím, že sa tu bude jednať o duševno-duchovný zmysel, ale už nie o najvnútornejší, najčistejší nebeský zmysel. Ten je príliš posvätný, a môže byť svetu bez ujmy daný len tým, ktorí ho hľadajú vo svojom vlastnom živote podľa slov evanjelia. Čisto vnútorný, duševno-duchovný zmysel sa dá ale ľahko nájsť, niekedy už správnym, pre danú dobu vhodným prekladom, čo sa aj hneď ukáže pri vysvetlení prvého verša.^1,4

Veľmi nesprávny a vnútorný zmysel veľmi zastierajúci je výraz „na počiatku“ – lebo tým by sa mohla popierať a spochybňovať večná súcnosť Božského, čo aj niektorí starší svetskí mudrci učinili a z ich školy vlastne pochádzajú dnešní popierači Boha. Keď ale teraz tento text predostrieme v správnej podobe, závoj sa ukáže ako veľmi tenký, a vnútorný význam nebude ťažké, cez tento tenký závoj, veľmi dobre a často veľmi presne uvidieť.^1,5

Takto teda vyzerá správny preklad: V Prapodstate, alebo tiež Prapríčine (všetkého Bytia), bolo Svetlo (veľká svätá tvorivá Myšlienka, bytostná Idea). Toto Svetlo nebolo len v Bohu, ale aj s Bohom, to znamená, že Svetlo vychádzalo z Boha ako bytostne viditeľné, a tým nebolo len v Bohu, ale aj okolo Boha a určitým spôsobom oblievalo túto prapôvodnú Božiu podstatu, čím sa už javí byť položený základ budúceho vtelenia Boha, čo sa z nasledujúceho textu stane zjavne viditeľným.^1,6

Kto alebo čo bolo vlastne toto Svetlo, táto veľká Myšlienka, táto najsvätejšia základná Idea všetkého budúceho, bytostného, najslobodnejšieho Bytia? Nemohlo to byť nič iné ako Boh sám, keďže v Bohu, cez Boha a z Boha nemohlo povstať nič iné ako Boh sám vo svojom naveky najúplnejšom Bytí; takže tento text by mohol vyzerať aj takto: ^1,7

V Bohu bolo Svetlo, to Svetlo pretekalo cez a okolo Boha, a Boh sám bol to Svetlo.^1,8

(Ján 1:2) Toto (Slovo) bolo na počiatku u Boha.

Keď je teraz prvý verš dostatočne objasnený a môže ho ľahko pochopiť každý, kto má v sebe nejaké svetlo, druhý verš je potom samovysvetľujúci a len dosvedčuje, že vyššie spomenuté Slovo, alebo Svetlo, alebo veľká tvorivá Myšlienka, nevzniklo neskôr – ako následok Božieho Prabytia – ale je, spolu s Bohom, rovnako večné ako Boh sám, a neobsahuje teda žiaden proces postupného vznikania, preto sa, akoby na potvrdenie uvedeného, dodáva: Toto bolo na počiatku, alebo v Prapodstate všetkého Bytia a všetkého neskoršieho vývoja, ako sama Prapodstata u Boha, v Bohu a z Boha, teda samo skrz-naskrz Boh.^1,9

(Ján 1:3) Všetko cezeň povstalo a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo.

V tomto verši ide len o určité potvrdenie a bližšie určenie toho, čo už bolo v prvom verši priamo označené ako „Slovo“ alebo „Svetlo“ v Prapodstate všetkého Bytia a vznikania, plne prítomného, ale ešte nie plne prejaveného. ^1,10

Tento tretí verš by preto v čistom podaní mohol vyzerať aj takto: Všetko bytie povstalo z tohto Prabytia, ktoré je samo sebe, skrz-naskrz, večnou Prapodstatou svojej existencie. Svetlo, Slovo a Vôľa tohto Bytia vystavili svoje vlastné Svetlo, Svoju pravečnú tvorivú Myšlienku, zo Seba Samého do pevnej, viditeľnej existencie, a v celej večnej nekonečnosti nie je nič, čo by nebolo vzišlo z tejto istej Prapodstaty a rovnakou cestou aj k prejavenej a viditeľnej existencii.^1,11

Kto teraz plne pochopil tieto tri jasne vysvetlené verše, tomu je už štvrtý verš sám o sebe jasne zrozumiteľný.^1,12

(Ján 1:4) V ňom bol život a život bol svetlom ľudí.

Rozumie sa už samo sebou, že Prapríčina všetkého bytia, Svetlo všetkých svetiel, prvotná Myšlienka všetkých myšlienok a ideí, Praforma ako večná Prapodstata všetkých foriem, nemôže byť po prvé bez formy, a po druhé nemôže byť smrťou, keďže táto označuje priamy protiklad každej existencie, nech už je akokoľvek uspôsobená. V tomto Slove alebo Svetle alebo v tejto veľkej Božskej Myšlienke v Bohu, a v princípe, v Bohu Samom, bol preto ten najdokonalejší Život. Boh bol teda pravečným, najdokonalejším Základom života v sebe a zo seba, skrz-naskrz; a toto Svetlo alebo Život vyvolalo zo Seba bytosti; a toto Svetlo alebo tento Život bol svetlom a tiež teda životom v bytostiach, v ľuďoch, ktorí z neho vzišli; a tieto bytosti a ľudia tak boli plne obrazom Prasvetla, ktoré v nich vyvolalo bytie, svetlo a tiež život plne podobný večnému Prabytiu.^1,13

Keďže Praživot v Bohu je a musí byť dokonale slobodný, inak by to akoby ani nebol život, presne tento istý život musí byť aj vo stvorených bytostiach, inak by to taktiež nebol žiaden život; a ako neživot, ani žiadne bytie, z čoho je úplne zrejmé, že stvoreným bytostiam, ľuďom, mohol byť daný len ten úplne najslobodnejší život, ktorý sám seba pociťuje ako úplný, no z tohto istého citu musel takisto prehliadnuť, že nepochádza sám zo seba, ale že vzišiel len ako plne podobný z Boha, podľa jeho večnej všemocnej Vôle. ^1,14

Toto vnímanie muselo byť prítomné u všetkých stvorených bytostí, rovnako ako to, že ich život a bytie musia byť plne podobné Bohu, inak by nemali ani život, ani bytie.^1,15

Keď bližšie uvážime túto okolnosť, vyplýva z toho, že vo stvorených bytostiach musia byť nutne prítomné dva pocity – po prvé, pocit božskej podobnosti alebo pocit Božieho Prasvetla v nich, a po druhé, práve z tohto svetla nutne vychádzajúci pocit, že v nejakom bode vznikli zo Stvoriteľovej Pravôle.^1,16

Prvý pocit stavia tvora bezpodmienečne na úroveň Stvoriteľa, akoby vznikol plne nezávisle od večnej Prapodstaty, sťaby ukotvený sám v sebe; ten druhý životný pocit, nutne vyplývajúci z prvého, musí ale napriek tomu sám na seba nahliadať a považovať sa za vyšlého z pôvodnej Prapodstaty, a až v priebehu času prejaveného ako slobodného, a teda od tejto Prapríčiny veľmi závislého.^1,17

Tento ponižujúci pocit ale rovnako robí z prvotného pocitu vlastnej veľkosti pocit pokory, ktorý je pre pocit veľkosti nanajvýš dôležitou a zásadne nutnou vecou, ako sa úplne jasne ukáže ďalej.^1,18

Avšak pocit veľkosti ohromne vzdoruje takému poníženiu a chcel by ten druhý pocit zatlačiť do úzadia.^1,19

Z takého boja povstáva potom hnev a nakoniec nenávisť voči Prapodstate všetkého bytia, a následne proti tomu nízkemu pocitu pokory a závislosti; tým sa ale podlomí a zatemní pôvodný pocit vlastnej veľkosti a Prasvetlo sa vo stvorených bytostiach zmení na noc a temnotu. Táto noc a temnota je potom už len sotva schopná poznávať Prasvetlo v sebe, a tiež sa, ako slepá, no predsa samostatne stojaca, vzďaluje od Prapodstaty svojho bytia a stvorenia, a vo svojom zaslepení ju už nepoznáva.^1,20

(Ján 1:5) A to svetlo žiari v temnote, ale temnota ho nepoznáva.

Potom toto Prasvetlo môže v tejto noci svietiť ako chce, ale noc, ktorá tiež plne povstala zo Svetla, už nemá normálny zrak, takže nepoznáva Svetlo, ktoré prichádza do tejto noci, aby ju opäť uviedlo do správneho Prasvetla.^1,21

Tak som prišiel aj Ja, ako večné Prabytie všetkého bytia a ako Prasvetlo všetkého svetla a života do sveta temnoty k tým, ktorí boli zo Mňa; ale oni Ma nespoznali v noci svojho vyblednutého pocitu veľkosti!^1,22

Lebo tento 5. verš poukazuje ako – v súlade s pôvodnými zámermi a okolnosťami – Ja, ako úplne rovnaký, aký som bol od večnosti, prichádzam do tohto sveta Mnou a zo Mňa stvoreného, a tento Ma, ako vlastný základ svojej existencie, nespoznáva.^1,23

Ale Ja ako Prapodstata všetkého bytia som, pravdaže, musel vo svojom pravečnom Všesvetle vidieť, ako sa pocit veľkosti (ako Prasvetlo v ľuďoch) pokračujúcim bojom stával stále matnejším a slabším, a ako životné svetlo tmavším, a na konci úplne temným; a preto ľudia, ak by som k nim prišiel v podobe, aká im bola zo Mňa daná, by Ma nespoznali, alebo možno len nemnohí, obzvlášť ak by som k nim prišiel celkom neočakávane a bez prípravy, ako čistý Deus ex machina¹ v obmedzenej ľudskej forme, a musel by som to pripísať Sám Sebe, že Ma ľudia, nepripravení na takýto Môj príchod, nedokázali spoznať.^1,24

Áno, isteže som to videl od večnosti, a preto som dal ľuďom, počínajúc od ich prvého, odo Mňa oddeleného vzniku, až po Môj skutočný príchod, cez tisíce prorokov, ktorí v boji neprišli o Svetlo, predpovedať a verne označiť spôsob a okolnosti, a tiež čas a miesto Môjho príchodu; a pri Mojom skutočnom príchode som nechal vyvstať veľké znamenia a prebudil jedného človeka, v ktorom prebývala vysoká praduchovná bytosť, aby slepým ohlásila môj príchod a plnú prítomnosť na Zemi.^1,25