Samuel Sagan: Bohovia sú múdri (Atlantské Tajomstvá III)

13 – Kniha Stretnutí so Zlom

13.1 Hroziaca katastrofa

Chudák Fridrik! Podľa Lovcov boli Hroty eisraimských kňazov dobré iba na teurgiu (čo Odpadlícki Lovci považovali za umenie bozkávania anjelských zadkov). Muselo ho šokovať, že Hrot, ktorý bol utkaný pre účely teurgie sa ukázal byť odolnejší ako jeho Hrot-pevnosť vybudovaná vyše dvanástimi rokmi vojnových cvičení. Ale aj tak bol spôsob, akým odo mňa odišiel, dosť zvláštny.

Ale ešte záhadnejší bol fakt, že hlas zahrnul Nepoškvrnené do zoznamu kást, ktorým môžem odhaliť svoju podstatu Lietajúceho Draka. Prečo? Prečo by to tie prekliate otravné papagáje vôbec mali chcieť vedieť?

Porozprávaj sa s Teyani.

S Teyani som bol vždy pripravený sa rozprávať.

Počas posledných dní bude ona tvojím jediným priateľom.

Obrátil som sa na hlasový kanál tmy viditeľnej, „Pochválený buď Pán Melchisedek, Slečna Teyani, múdra žena v Zákone, veľká medzi mudrcmi Eisraimu, obnoviteľka výnimočného a úžasného rádu Bielych Orlov, učiteľka kňažiek, ktoré mi toľkokrát zachránili život, a čoskoro stará mama jedného z mocných zakladateľov kráľovstva dúh.“

Teyani ma prijala a zasmiala sa. „Všetka sláva Pánu Melchisedekovi, Zar Draka hore a Draka dole. Máš dobrú náladu, môj veľký muž v Zákone?“

Hlasovým kanálom sa ozvalo moje dlhé hlasné zavzdychanie.

Téma sa zvrtla na Alsibyadi, ktorej zlaté svetlo tehotenstva v tých dňoch prekvitalo. Horiac zvedavosťou, všetci sme úzkostlivo čakali, kedy duša dieťaťa pristane v Alsibyadinej energii. Už sme sa nevedeli dočkať, kedy budeme môcť prečítať tajomstvá jeho minulých životov – prorocké čítanie duší bábätiek patrilo medzi obľúbené aktivity atlantských starých mám-zasvätenkýň. Nakoniec som sa Teyani opýtal, či má nejaké správy o Elyani.

„Žiadne,“ odpovedala ustarostene. „Ani Melchard nevie nič nové.“

Odtrhol som jeden fialový kvet. Po jeho lupienkoch liezol mravec. „Ubehlo už mnoho týždňov. Mali by sme si začať robiť starosti?“

Teyani zaváhala, „Keď Nepoškvrnené minulý rok vydali o Holme zlé správy, odcudzili si vtedy celú svätyňu. Tentokrát sa možno rozhodli zahaliť Elyanine prípravy na rituál vystúpenia rúškom tajomstva.“

„Tak potom by sme sa jednoznačne mali začať obávať,“ rozhodol som sa. Mravec mi medzitým vyliezol po ramene a šteklil ma. „Teyani, musím sa ti priznať, že k Elyani často prehováram svojim hlasom Lietajúceho Draka.“

„Ja viem! Často prehováraš aj ku mne,“ povedala.

„Sladký Pán Melchisedek!“ preglgol som. „Naozaj?“

Teyanin smiech sa tmou viditeľnou šíril ako svieži závan radosti.

„Hm... Teyani... a aké veci som ti v poslednej dobe rozprával?“

„Neboj sa,“ uistila ma materským hlasom, „tvoja podstata Lietajúceho Draka je veľmi múdra. Hovorí mi povzbudzujúce veci. A mimochodom, nedávno si ma pozval, aby som s tebou cestovala do vzdialených sfér Veľkého Mravca. Na nejakú narodeninovú oslavu Lietajúcich Drakov.“

„Aha...“ Opatrne som sa snažil dostať mravca spod svojho rúcha, tak aby som ho nezranil. „Teyani, nechápem, prečo ku mne Elyani nikdy neprehovorí cez Orla. S tebou sa rozpráva?“

„Elyani má zakázané invokovať Orla,“ povedala Teyani.

„Čože?“ vykríkol som. „Ale veď to je nechutné!“

„Počkaj, muž Zákona! Elyani podstupuje fázu úplného ticha. Je to nádherná praktika, ktorá vedie k fenomenálnym otvoreniam.“

„Keď k nej prehovára môj hlas Lietajúceho Draka, nevyrušuje ju to v jej tichu?“

„Hlasy Lietajúcich Drakov prichádzajú spoza sfér Melchisedeka. Sú súčasťou univerzálneho ticha stvorenia,“ povedala múdra žena. „Neprestávaj.“

Vycítila môj nepokoj. „Nezabúdaj, že Elyani sa pripravuje na jeden z najvýnimočnejších rituálov celého Zákona. Momentálne môže byť plná energie, lietať na krídlach Ducha.“

Nie, Teyani, Elyani práve prechádza ťažkou skúškou. Jej energia je devastovaná rituálnymi obetami elementálnych síl prírody. Prúdy elementálneho slizu ju oberajú o životnú silu. Jej zdravie rýchlo upadá.

Ľadová triaška prebehla z jedného konca kozmologického rebríka na druhý.

„Počul si, čo si práve povedal?“ spýtala sa Teyani.

„Áno, počul som,“ povedal som a moje zdesenie rástlo.

Hlasový kanál zostal na chvíľu prázdny. Potom som vybuchol. „Teyani, musí tu byť niečo, čo môžeme urobiť. Nemôžeme tu len tak sedieť a nechať ju umrieť!“

Teyani uvažovala, „Potrebujem nejaké rady ohľadne Zákona Nepoškvrnených. Medzitým čakaj!“ dodala varovným tónom. „O nič sa nepokúšaj, kým sa so mnou najprv neporadíš.“

Odpovedal som tichom Draka.

Cez kanál ku mne prúdila Teyanina vrúcnosť, „Milujem ťa, Zar.“

Navždy láska, Biely Orol.

Kanál sa uzavrel a ja som zostal zničený.

„Och, bohovia! Ako je to možné? Bohovia, bohovia... toto ste chceli?“

Bohovia sú múdri.

„Bohovia sú múdri?“ zovrel som dve nahnevané päste. „Kozmická sprostosť!“

Dokázal by som vrieskať ako Podsvetie, ale zistil som, že miesto toho hľadím do hmiel a spievam si,

„Čo robí blázon, keď sa mu rúca dom? Tancuje. Tancuje.“

Pocítil som blížiacu sa prítomnosť. Pokušenie, vyskočiť na strechu a ujsť preč, bolo veľké.

Drak ma udržal nehybného.

Bola to prorokyňa Muridji. Vošla a zákonne ma pozdravila. Keď jej Drak za mňa odzdravil, nesmelo sa opýtala, „Hovoril si, že by si mi možno vedel pomôcť s mojím bokom. Za posledné týždne sa to stále viac zhoršuje.“ Stará žena vyzerala byť unavená, smutná, bezmocná. Zaváhala, lebo cítila, že niečo nie je v poriadku. „Ale ak teraz nie je vhodný čas, môžem prísť inokedy...“

Trvalo mi niekoľko sekúnd, kým som sa vyhrabal z prázdnoty. „Myslím...“ usmial som sa, vzývajúc vrúcnosť Hnedého Rúcha, „myslím, že teraz je vynikajúci čas, Muridji!“

Pomohol som jej ľahnúť si na trávnik a nechal svoje ruky prechádzať ponad jej brány, skúmajúc jej energiu. Jej bolesť znela ako falošný éterický tón. „Muridji, veď to Drak-bolí! Mali ste prísť oveľa skôr.“

„Vieš, synak, pre starú zdochlinu v Zákone ako som ja, nie je vôbec ľahké prejsť až sem k tebe. A keď sa zastavíš na schodoch vedľa mojej izby, vtedy by som ťa zase nerada rušila.“

Zahryzol som si do pery a hanbil sa, že som na ňu zabudol. „Čo to tu cítim? Máte aj nepríjemné bolesti žalúdka, však? A bolí vás aj pravé koleno.“

Filozoficky sa zasmiala, „Privilégiá, ktoré prichádzajú s vekom!“

Dávanie nádeje. Jedna z najvyšších misií Majstrov Hromu.

„Muridji, teraz dostanete takú kúru, akú by mohli závidieť aj princeznej,“ žmurkol som na ňu a ona vedela, že ja viem, že ona veľmi dobre vie, že mojím hosťom bola Pelenor Ozorenan.

Odpovedala mi sprisahaneckým úsmevom.

Ako som pracoval na jej bránach, Muridji sa usmiala, „Tá hnedá vlajka, ktorú si vztýčil, to je krása! Som si istá, že keď sa Elyani pozrie z okna, zakaždým ju to veľmi poteší.“

„Myslíte, že je to v poriadku?“ opýtal som sa.

„Myslím si, že je to zákonne úžasné. Všetci vo svätyni si myslia, že je to zákonne úžasné. A keby Nepoškvrnené proti tomu namietali, nuž, tak ich vyhodíme zo svätyne!“ Muridji bola, ako zvyčajne, veľmi priama.

Krátko, škodoradostne som sa zasmial. „A kto potom vykoná rituál vystúpenia, múdra žena v Zákone?“

„Ty, samozrejme!“ zvolal Muridji, akoby to bolo úplne zrejmé.

„Ja?“ Opäť zaznel sarkastický smiech.

„Áno, ty! Ak bude treba, tvoj učiteľ ti pomôže. Ten Džervin Hnedého Rúcha je taký múdry v Zákone!“

Vo fontáne sa čosi zablyslo. „Džervin Hnedého Rúcha vykonávajúci rituál vystúpenia. Tak to je nápad, Muridji!“ rozmýšľal som nahlas.

Ako som ukončoval liečenie, mysľou sa mi preháňali divoké nápady.

Keď som skončil, išiel som stiahnuť vlajku a vrátil som sa naspäť k Muridji. Povedal som jej, aby sa ma chytila okolo krku a zdvihol som jej krehké telo do náručia. „Čo tak letieť naspäť domov?“

Úplne jej to vyrazilo dych. „Chceš povedať, že by si Muridji odniesol naspäť do jej izby?“

„Samozrejme, že Muridji odnesiem naspäť do jej izby!“

Stará prorokyňa sa zachichotala, „Dúfam, že cestou stretneme všetkých mojich priateľov!“ Ale ako som sa pohol, začala to prehodnocovať. Vybrala mravca, ktorý si nakoniec našiel cestu do mojej brady a povedala, „Ale čo si Elyani pomyslí, keď sa o tom dozvie? Nebude kvôli tomu nešťastná?“

„Ani náhodou, Muridji! Myslím si, že Elyani vám bude veľmi vďačná!“

13.2 Poézia v diaľavách

Navigačný systém chodieb mi zase raz zoslal inšpiráciu. Ako som Hrot-kráčal naspäť na nádvorie, rozhodol som sa, že až do nasledujúceho rána nič nepodniknem. Celá situácia vyžadovala zdravú dávku uvažovania.

Dorazil som domov, vytiahol vlajku a vyšiel hore na strechu. Umierajúce svetlo dňa vrhalo na Malchaskovu vežu svoju červenú žiaru, čo ma trochu rozrušilo. Môj Drak sa začal ošívať. „Nemôžem tu len tak sedieť a nechať ju umierať!“

Zavolal som Džervinovi cez hlasový kanál, „Pomôžte, múdry muž v Zákone! Môžem vás prísť navštíviť a porozprávať sa s vami?“

„Práve som sa ti chystal zavolať! Mám pre teba novinky. Prekvapenie ako hrom!“

„Týka sa to Elyani?“

Džervin v mojom volaní postrehol naliehavosť. „Príď hneď teraz! Nie, netýka sa to Elyani.“

„Hneď teraz!“ Dvadsať sekúnd, aby som stiahol vlajku a už som aj plnou rýchlosťou fujazdil po strechách.

O tri minúty neskôr som už sedel pred Džervinom.

„Začnime prekvapením,“ oznámil víťazoslávne. „Pochválený buď Veľký Apolón, bol určený deň tvojho zasvätenia za Majstra Hromu. Bude to počas novu, desať mesačných cyklov od dnešného dňa.“

Keď videl, že som sa zmohol len na slabý úsmev, Džervin vydal dlhý hvizd. „Je mi jasné. Máme veľký problém, je tak?“

„Veľký problém!“ Oznámil som mu fakty o Elyani a jedným dychom sa aj opýtal, „Môžu Majstri Hromu vykonať rituál vystúpenia namiesto Nepoškvrnených?“

Vciťujúc sa vysoko do Hromu, Džervin znehybnel ako skala, a zniesol nadol nabité ticho, ktoré odtláčalo živé steny, a premenilo akvamarínovú komnatu na obrovskú halu vibrujúcu tekutou tmou.

Archívna Hala Jedna.

O sekundu neskôr sa akvamarínová komnata vrátila do normálnosti kráľovstva. „Synak,“ Džervin prehovoril jemným hlasom, „nemám najmenšiu predstavu, o čom ten rituál je. A rituály sú ako recepty na varenie: nie sú to len zoznamy pokynov, ktoré môže hocikto nasledovať; sú to mocné sily, ktoré sa prenášajú z osoby na osobu. Správkyňami rituálu vystúpenia sú Nepoškvrnené.“

Hľadel som na svoju ľavú dlaň a pomaly som ju zovrel v päsť. „Nemohli by sme tie sily načerpať z našich Univerzálnych Bánk Znalostí? Alebo nemôžeme nájsť nejaký iný spôsob, ako poslať Elyani do sveta bohov?“

Džervin zostal ticho, Hrot-skúmajúc vzdialené horizonty.

Začal som byť netrpezlivý a vstal som. „Môžem byť čímkoľvek, môžem robiť čokoľvek. Je tak?“ zvolal som. „Nuž, tak potom idem nájsť spôsob, ako poslať Elyani do sveta bohov. Ale pre začiatok ju idem vytrhnúť z pazúrov Nepoškvrnených.“ Pozrel som sa Džervinovi priamo do očí a zahlásil, „Hneď teraz!“

Džervin zahrmel, „Hneď teraz si sadneš a neurobíš nič!“

Ohromený intenzitou jeho hlasu, posadil som sa.

„Počúvaj a počúvaj ma dobre!“ pokračoval Džervin a každé jeho slovo bolo predchnuté silou. „V našej línii je jeden dobre známy princíp. Keď sa muž ocitne pred zasvätením za Majstra Hromu, bude pokúšaný Kniežaťom Temnôt. Vyskytnú sa také okolnosti, ktoré ho donútia stratiť súdnosť a odkloniť sa od svojej cesty. To je presne to, čo sa teraz deje s tebou! Ak podľahneš hnevu a budeš sa správať ako hlupák, všetko zničíš!“ Zareval na mňa, „ Všetko!“

Pravda, konal som z hnevu.

Udržiavajúc s majstrom očný kontakt, nechal som Draka, aby pomaly uvoľnil moje zaťaté päste a zuby. „Nechať Elyani pred sebou umrieť, bez akejkoľvek reakcie,“ držal som sa pevne čistej fontány, „to je cena, ktorú budem musieť zaplatiť, aby som sa mohol stať Majstrom Hromu?“

„Nie!“ zareval na mňa Džervin, šokujúc ma svojim Hlasom. „Nie, nebudeme čakať a nenecháme ju zomrieť bez toho, že by sme čokoľvek urobili!“ Keď uvidel ten nezákonne omráčený výraz na mojej tvári, rozrehotal sa a zaplavil moje srdce svojou vrúcnosťou. „Ale to neznamená, že sa budeme správať ako idioti!“

Ťažko som preglgol.

Džervin na mňa namieril ukazovák, „Mysli, syn môj! Mysli!“

Zhlboka a pomaly som sa nadýchol, „Myslel som si, že požiadať vás a Majstrov Hromu, aby ste vykonali Elyanin rituál vystúpenia, je dobrý nápad.“

„A čo povieme Nepoškvrneným?“ odsekol Džervin.

„Nemôžeme ich jednoducho vyhodiť zo svätyne?“

„Ha!“ Džervinov jednoslabičný smiech rozochvel živé steny. „To by celkom iste urobilo mnohým ľuďom radosť. Problém je, že by to súčasne otrávilo naše vzťahy s Kráľom Atlantídy. Nepoškvrnené sú mocné. Ak sa rozhodnú začať intrigovať proti našej svätyni, môžu nám spôsobiť obrovské problémy. Ak je jedna vec, ktorú práve teraz nepotrebujeme, je to diplomatický škandál s Kráľom Atlantídy.“

Tri biele ruže.

Provokatívne som pokrčil plecami. „A či náš svet nie je aj tak pred zrútením? Keď prestanú fungovať polia, nebude už jedno, či sme s Kráľom Atlantídy zadobre alebo nie?“

„Ani náhodou, muž Zákona!“ Džervin bol neoblomný. „S Archívom je toho v stávke príliš veľa. Nemôžeme si dovoliť riskovať pomstu od Kráľovej armády.“

Beda mladému hlupákovi, ktorý nepočúva svoj vlastný hlas!

„V poriadku! V poriadku!“ pomyslel som si. „Už počúvam.“

Tri biele ruže.

Udržiavali sme premýšľavé ticho, až kým som neluskol prstami, „Džervin, mám nápad! Pochádza rovno od Lietajúcich Drakov!“

Džervin si žmolil bradu, „A to je čo, v Zákone?“

„Čo keby som našiel Nepoškvrnenú kňažku, ktorá by bola ochotná vykonať Elyanin rituál v spolupráci s Majstrami Hromu?“

„Hm...?“ Zdalo sa, že Džervina to zaujalo.

Opäť som luskol prstami, „A čo keby jedna moja priateľka, princezná, presvedčila Kráľa Atlantídy, aby tie dve Nepoškvrnené z Eisraimu odvolal a nahradil ju tou jednou?“

„Tak to by dávalo zmysel. Povedz mi viac o tej Nepoškvrnenej.“

„Volá sa Hermína. Stretol som ju v paláci Tomoristanu. Je to úžasná duša, Džervin! Veľká svätica, ktorá žiari jasným bielym svetlom a ako fontána rozlieva okolo seba lásku.“

Džervin nevyzeral byť úplne presvedčený. „Ak by nám chcela pomôcť, bol by to výborný plán. Ale bude ochotná?“

Hermína pomôže.

„Nuž...“ zaváhal som.

Beda mladému hlupákovi...

„Džervin, ja viem, že Hermína pomôže!“ povedal som s totálnym presvedčením.

„Ohó!“ Džervinov úsmev odrážal teplo môjho nadšenia. Udržiavajúc so mnou očný kontakt, zastavil sa na chvíľu kdesi vo Výšinách, prinútiac tak stvorenie, aby zadržalo svoj dych. Trvalo to nejaký eón alebo dva.

„Vy, Lietajúci Draci, urobíte čokoľvek, aby ste ochránili Orla, však?“ povedal konečne a stvorenie opäť začalo dýchať.

Oči sa mi zaliali slzami.

„Poézia v diaľavách. Je to naozaj krásny príbeh,“ povedal s úprimným obdivom. „A začalo to tak dávno. Tak dávno, že keď sa dozvieš, čo k tomu hovorí Archív, budeš ohromený.“

Okraj Výšin. Večná belosť. Navždy láska.

„Džervin, múdry muž v Zákone, prosím, ochráňte ma predo mnou samým. Nechcem svojou hlúposťou zničiť váš veľký zámer. Ak si myslíte, že som mimo, prosím vás, povedzte mi to!“

Džervin potriasol hlavou. „Neviem si predstaviť lepší plán ako je tento.“

„Takže mám vaše požehnanie ísť do Tomoristanu a požiadať Pelenor Ozorenan o pomoc?“

„Zober si prvú loďku! Ale buď opatrný! Teraz začína najnebezpečnejšie obdobie celého tvojho života. Knieža Temnôt vie, že čas tvojho zasvätenia za Majstra Hromu sa blíži. Využije každú príležitosť, len aby ťa zviedol z cesty.“

13.3 Kniežací palác v Tomoristane

Pelenor žiarila. „Zar prian! Vedeli ste, že som sa vám práve chystala poslať tú správu?“

Stiahol som hlavu medzi plecia. „Pochválený buď Pán Melchisedek! Áno, vidím to!“ zvolal som a vcítil sa do odtieňov zlatého svetla v jej aure. Brány počatia, ktoré Priestorová Matica opravila, boli naliate, pretekajúce životnou silou. Dráhy prebiehajúce cez jej prsia žiarili jasnožltou farbou.

Chytila ma za ruky, celá bez seba od radosti. „Vaša liečba bola úspešná, Zar! Som tehotná!“

Chystal som sa zo seba vydať hlučný radostný výkrik, ale rýchlo som sa ovládol a poobzeral sa napravo a naľavo. Obrovská kniežacia hala, prepchatá nábytkom a umeleckými dielami, sa nehodila na hlučné prejavy radosti. Okrem toho, ani nie je treba zdôrazňovať, že v tej miestnosti bolo pole na poli.

„To je v poriadku!“ uistila ma Pelenor, keď videla moje zaváhanie. „Táto miestnosť nie je úplne bezpečná, ale neplatí tu žiaden protokol. Zar!“ jej oči sa ligotali, „Som taká šťastná! Taká šťastná! Keď ste sem pred tromi mesiacmi prišli, môj život bol nočnou morou. Teraz,“ pozdvihla ruky, „ste zo mňa opäť urobili princeznú!“

Použijúc špeciálnu techniku, ktorú ma naučil Džervin, som Hrot-poslal otázku priamo do jej mysle, takým spôsobom, že ju nemohol zachytiť žiaden kanál tmy viditeľnej, „Henrik prian je otcom, však?“

Na sekundu zaváhala, potom mi pohliadla priamo do očí a prikývla.

„Princezná Pelenor,“ zablahoželal som jej, „bezpochyby to bude mimoriadne dieťa mimoriadnych rodičov.“

Nebezpečenstvo, synak! Nebezpečenstvo! Za menej ako dve hodiny zazvoní zvonec osudu.

„Ďakujem vám,“ povedala Pelenor z hĺbky svojho srdca.

Poďakoval som jej za vlajku aj za vežičku a opísal jej radostný virvar, ktorý jej darčeky vo svätyni vyvolali. Moje rozprávanie sa jej páčilo. Mala k nemu ešte niekoľko doplňujúcich otázok a pýtala sa aj na Alsibyadi. Potom povedala, „Zar prian, predpokladám, že ste neprešli celú cestu z Eisraimu, len aby ste sa so mnou zákonne pozhovárali.“

Opíš tejto žene svoje vízie invázie obrov.

„Pelenor,“ povedal som jej, „keď som naposledy vkročil do vášho paláca, bol som šťastnejší ako kedykoľvek predtým vo svojom živote, a vy ste vtedy zúfalo potrebovali moju pomoc. Teraz sa koleso Zákona obrátilo. Ja som teraz ten, kto potrebuje vašu pomoc. Zúfalo.“

Zamračila sa a na jej tvári sa objavil zákonne opatrný výraz. „Zar prian potrebuje Pelenorinu pomoc?“

„Elyanine zdravie rýchlo upadá. Kým ju majú na starosti tie dve Nepoškvrnené kňažky, máme zviazané ruky. Potrebujem nájsť Hermínu a jej služobníčku Džíniu a potrebujem, aby ste mi pomohli presvedčiť Kráľa Atlantídy, aby ich poslal do Eisraimu a tie druhé dve odvolal.“

„Naozaj si myslíte, že vám Hermína pomôže?“ zapochybovala Pelenor. „Mne nikdy nebola nejako zvlášť nápomocná.“

Jedného dňa ťa Boh požiada, aby si zničil mesto.

„Som presvedčený, že Hermína pomôže. Môžem ju vidieť?“

„Už nie je v Tomoristane. Ak si dobre spomínam, vy a Elyani ste palác opustili dosť narýchlo. Potom, ako ste odišli, sa Hermína na vás pýtala. Jej služobníčka umierala. Myslela si, že by ste ju možno dokázali vyliečiť.“

Zahryzol som si do pery. „Džínia umrela? Ako sa to stalo?“

„Vôbec netuším. Nejaká choroba. Hermína potom opustila palác.“

Džínia, malý Lietajúci Drak stratený v nevľúdnom kráľovstve. Ako som ťa len mohol nechať odísť? Je mi to ľúto, Džínia. Je mi to tak ľúto.

„Nájsť Hermínu by nemalo byť príliš ťažké,“ pokračovala Pelenor.

Džínia, priateľka a sestra v nekonečnosti, prisahám na diaľavy, že ťa nájdem a postarám sa o teba.

„A ako zariadime, aby Kráľ Atlantídy zakročil?“

„To nechajte na mňa. Zariadim to pre vás, Pán Veľký Drak, ale...“ Pelenor zdvihla svoj ukazovák na úroveň svojho nosa a namierila ho na mňa, záhadne sa pritom usmievajúc, „ale viete, že by ste to dokázali aj vy sám?“

Nie! Virdžínia, Virdžínia, nechcem, aby si umrela!

„Ja? Ako by som ja mohol dostať audienciu na Kráľovom dvore?“

Brat Rytier, postav sa realite! Ak nezničíš Filadelfiu Šesť, Rex zničí nás všetkých.

Tlesknutím spojila svoje ruky a oznámila, „Knieža Filipotosteraniso Ozorenan, môj drahý manžel, sa vám rozhodol udeliť titul, ako ocenenie vynikajúcich služieb, ktoré ste jeho kraju preukázali.“

„Titul? Mne?“ vybuchol som do smiechu, džervinovským spôsobom. „Aký titul?“

Ani náhodou! Ani náhodou! Ty prekliaty sukin syn! Uvedomuješ si, koľko ľudí žije na Filadelfii Šesť?

„Lord ružovej stužky,“ povedala. „Viete, čo to je?“

Pozdvihol som ruky. „Nemám predstavu!“ povedal som ospravedlňujúcim tónom.

Krvavé Slnko. To nemôžem dopustiť! Virdžínia... Nie!

„Ružová stužka je dosť nato, aby vám zaistila audienciu u Kráľa Atlantídy,“ Pelenor mala v očiach aristokratický lesk.

Kto sa zúčastní tej misie?

Zapískal som. „Pomohli ste tomu?“ spýtal som sa.

Hiram, pravdaže. Najvyššie velenie chce, aby si s ním letel ty a Marek.

Pelenor pokrčila plecami, „Len trochu. Filipotosteraniso vám chcel udeliť zelenú stužku. Presvedčila som ho, že ak ma naozaj miluje, musí ísť aspoň o dva stupne vyššie, čo vás vynieslo k ružovej.“

Hiram, môj brat. Hiram, môj syn. Ako by som ti to mohol urobiť?

„Ako tá ružová stužka vyzerá?“ opýtal som sa zamyslene.

Daj sa vypchať! Daj sa vypchať aj so svoju prekliatou misiou! A Lavašovi povedz, aby šiel do pekla.

„Nuž...“ odpovedala Pelenor, „dosť ružovo, povedala by som. Máte si ju pripnúť na svoje Hnedé Rúcho, na srdce.“

Dobre, Brat Rytier! Dobre! Vycúvaj z toho a všetkých nás zabi, ak to tak chceš. Preboha, postav sa realite! Rex vyhráva. Túto skurvenú vojnu prehrávame. Filadelfie sú pred zničením. Ešte jedna bitka a nezostane z nás nič.

Pelenor ma chytila za ruku. „Čo sa s vami deje, Zar?“ skúmavo hľadela na moju tvár. „Vaše oči vyzerajú niekedy tak zvláštne.“ V jej hlase bolo cítiť nehu.

Filadelfia Šesť. More plameňov.

Svižne som potriasol hlavou. „Hlavou mi prebieha priveľa vízií.“

„Ste v poriadku?“ opýtala sa.

„Áno, áno,“ usmial som sa. „Ako vám mám poďakovať za tú ružovú stužku, Princezná Pelenor?“

„Poďakovať mne?“ nefilimská žena o tom nechcela ani počuť. „Na to ani nepomyslite! Ja som tá, ktorá bude ďakovať vám, a to tak, že zaistím, aby Hermína dorazila do vašej svätyne čo najskôr.“

Povedz Pelenor o obroch!

Vo vrúcnom priestore, ktorý medzi nami žiaril, som nechal prehovoriť čistú fontánu, „Pelenor, sú tu ešte ďalšie veci, ktoré s vami chcem prebrať.“ Vzýval som súcit môjho majstra a pokračoval, „Priateľka, vidím, ako sa nad vašim krajom zbiehajú temné mračná. Chcem vás v dostatočnom predstihu varovať, aby ste mali šancu ochrániť seba a svoje dieťa. Za niekoľko mesiacov, alebo možno za niekoľko rokov – tieto veci nikto nevie s absolútnou presnosťou – nadíde zlovestná noc. Psy a iné zvieratá sa zbláznia a všetkých pobudia. To bude kľúčové znamenie. Ľudia mojej svätyne ho nazývajú nocou zavýjajúcich psov. Keď sa toto odohrá, utečte, Pelenor! Utečte z Tomoristanu. Uchýľte sa k svojim priateľom v Džex Belarane. Čoskoro potom vypuknú v kráľovstve veľké nepokoje. Vaše mesto obsadia dobyvatelia z východu.“

„Och môj Pán Melchisedek!“ zbledla od hrôzy. „Naozaj sem prídu obri?“

„Kto vám o tom hovoril?“

„Môj manžel bol varovaný pred nebezpečenstvom invázie, ale on a jeho generáli túto hrozbu odmietajú brať vážne.“

„Kto chce veriť blížiacim sa katastrofám?“ vzdychol som si. „Môj učiteľ sa po celé desaťročia pokúšal ľudí varovať, že polia sa zrútia, ale nik ho nepočúval. Ja by som sa nikdy neodhodlal prorokovať pre dvor, dokonca ani s ružovou stužkou nie. Ak vám to teraz hovorím, je to len preto, že mi na vás záleží.“

„Verím vám!“ povedala so slzami v očiach. „Povedzte mi, čo sa stane.“

„V poliach nastanú veľké poruchy, ktoré do všetkých krajov našej časti kráľovstva vnesú chaos. Obri to využijú a vydajú sa na dobyvačnú výpravu. Ak je moja vízia správna, nebude to pekný pohľad. Potom, ako sa obri zmocnia Tomoristanu, veľa z neho nezostane. Myslím si, že v tom čase bude Džex Belaran jedno z mála bezpečných miest v celom kráľovstve. Choďte tam a hľadajte útočisko u Kayala-ha Persepsa. Lovci vás ochránia.“

Celé roky som Džervina počul hovorievať, ako neznáša predpovedanie katastrof. Teraz som si uvedomil prečo. Pelenor bola zdrvená. Vysal som z nej radosť a vymazal víťazný úsmev z jej tváre.

Biedny spôsob akým jej oplatiť priateľstvo.

Rukami si objala brucho. „Bude moje dieťa žiť?“ opýtala sa.

„Ak utečiete včas, útoku uniknete. Verím, že ma poslúchnete a verím, že vaše dieťa bude žiť. Preto vám to hovorím.“

Pelenor chcela vedieť ďalšie detaily, ale čo som jej mohol povedať? Všetko, čo som dokázal predvídať, bolo obrovské temné mračno prechádzajúce ponad kráľovstvo, prinášajúce skazu. „Čo keby ste v najbližších dňoch išli na krátku návštevu k Felícii?“ navrhol som. „Myslím si, že k Lovcom sa mohli dostať rovnaké informácie, aké má váš manžel. Pravdepodobne o týchto veciach vedia oveľa viac ako ja.“

Pelenor mi ďalej kládla otázky, ale nič viac som jej nedokázal povedať. Stretnutie som zanedlho ukončil. Ako som sa chystal odísť, z jedného z veľkých vreciek môjho rúcha som vytiahol dva džbány. „Môžem vás požiadať, aby ste tento darček doručili Felícii? Tento obsahuje uhorky nakladané v mede, takže... ľahko uhádnete, čo je v tom druhom.“

„Škoricová omáčka!“ Prstami sa zľahka dotkla mojej tváre, „Mám jej s darčekom odovzdať aj nejaký odkaz?“

Poďakuj Felícii za pomoc, ktorú ti poskytla v súvislosti s Persepsom.

To som jej predsa nemohol povedať! Nedodržanie utajenia by bolo jasným porušením dohody, ktorú sme s Persepsom uzavreli.

Beda mladému hlupákovi...

„Áno, Pelenor!“ vybuchol som. „Poďakujte prosím Felícii za pomoc, ktorú mi poskytla ohľadne Persepsa.“

13.4 Stretnutie na okraji priepasti

Hmly boli také husté, že som dovidel ledva pätnásť zákonných stôp pred seba. Na Tomoristan nič nezvyčajné.

Sedel som na móle, vyčkávajúc loďku, ktorá by ma zobrala naspäť do Eisraimu, keď mi Hrot-zavolal Fridrik, „Veliteľ, dostal som správu z Džex Belaranu. Zdrojový kameň Červených Odpadlíkov je pred zrútením! To znamená, že musíme ihneď zaútočiť na Líšky, aby si mysleli, že ich prepadli Červení Odpadlíci. Nesmieme stratiť ani minútu. Perseps už vyslal svojich mužov, aby vytvorili diverziu a vyprázdnili pre vás ich základňu. Očakáva, že tam budete a zmocníte sa zdrojového kameňa.“

„Hneď teraz?“ Hrot-opýtal som sa. „Práve som sa chystal vrátiť z Tomoristanu.“

„Nevracajte sa. Choďte na sever. Dedina, kde majú Líšky základňu, sa volá Údolie Raelen. Nachádza sa v severnej časti kraja Severných Jazier, v blízkosti Snežných Hôr. Dám vám vedieť o všetkých podrobnostiach.“

„Ale čo vy, Fridrik? Kde sa nachádzate?“

„V Lazére. Pridám sa k vám tak rýchlo, ako to len pôjde. Teraz počúvajte – aby ste dosiahli Údolie Raelen, musíte...“

„Hej, počkajte chvíľu, Fridrik! Ešte ste mi nepovedali, ako mám na tých ľudí vrhať jed tak, aby verili, že je to dielo Červených Odpadlíkov.“

„Budem vás to musieť naučiť na diaľku. Pre Hrot-experta ako ste vy, Veliteľ, by to nemal byť žiaden problém.“ Bol Hrot-ostrý, zachytil moje zaváhanie, „Počúvajte, Veliteľ! Akonáhle sa zdrojové spojenie Červených Odpadlíkov zrúti, neexistuje už žiaden spôsob v siedmych sférach, ako ich donútiť, aby sa s Líškami navzájom vyzabíjali. Všetci nám potom zostanú na krku. Ak teraz nevyužijeme túto šancu, Persepsov plán je v háji. Žiadali sme Džex Belaran o alianciu a teraz...“

„V poriadku, Fridrik,“ Hrot-prerušil som ho. „Najprv sa Hrot-dohodnem s Džervinom a hneď potom sa vám ozvem.“

Vstal som. „Čo robí blázon, keď mu zdochýna krava? Tancuje. Tancuje...“

Môj spev zaujal pozornosť starej pani, ktorá sedela neďaleko. Civela na mňa.

„Dnes máme pekné hmly, múdra matka v Zákone!“ usmial som sa na ňu a zákonne vyceril všetky svoje zuby.

Neodpovedala. Len odvrátila hlavu a ďalej hľadela do hmiel.

Nechal som ju tak a zavolal Džervinovi.

Keď sa dopočul, čo povedal Fridrik, vyjadril vážne obavy, „Vôbec sa mi to nepáči!“ Hrot-povedal. „Cítim nebezpečenstvo. Veľké nebez-

pečenstvo.“

„Myslíte, že ešte nie som pripravený bojovať proti Líščím Lovcom?“

„Hm... nie, to nie. Skutočná hrozba spočíva v tom zdrojovom kameni, z ktorého Líšky čerpajú svoje sily. Keď sa ho zmocníš, čo presne s ním máš urobiť?“

„Fridrik pomocou určitého rituálu kameň deaktivuje. Zdá sa, že v hrnci by mohlo byť niekoľko pavúkov, ale čo môžeme urobiť? Ak teraz necháme Persepsa v štichu, prečo by nám mal ešte niekedy pomôcť?“

„Ja viem,“ Hrot-súhlasil Džervin. „Ale ten kameň mi robí starosti. Vedomie, ktoré z neho pramení, ťa úplne odpojí odo mňa a Majstrov Hromu.“

„Džervin, myslím, že by som to mal urobiť, ale rozhodujete vy.“

„Tiež si myslím, že by si to mal urobiť, ale nepáči sa mi, čo vidím prichádzať. Vieš, synak, až doteraz som bol s tebou pri každej skúške, ktorou si prechádzal. Dokonca aj v Mount Lorzen a v Červenej Zemi, keď si liečil tú nefilimskú kňažku. Myslel si si, že som na teba zabudol, ale mýlil si sa. Bol som s tebou, deň čo deň, noc čo noc. Ale tentoraz... budeš sám.“

„No tak potom,“ zaváhal som, „by sme to asi mali oddialiť. Možno potrebujem viac času na prípravu.“

„Na ďalšiu prípravu už nie je čas. Sieť polí umiera a spolu s ňou aj kráľovstvo. Čas prenosu Archívu sa blíži.“

„Keď budem sám, mám vôbec šancu?“ opýtal som sa priamo.

„Musíme dúfať, že s tebou bude niečo väčšie, čo ti pomôže prekonať všetky prekážky. Modli sa k Matke Svetla, aby zvíťazila Pravda a len Pravda.“

13.5 Útok na základňu Líšok

Bola noc. Odetý v tradičnom odeve Červených Odpadlíkov, sedel som v lese blízko Údolia Raelen. Bol som pripravený zaútočiť a rozmýšľal som, aký to asi bude pocit, zabiť človeka.

Nájsť to miesto bolo ľahké, keďže Fridrik mi Hrot-prekomunikoval všetky potrebné informácie. Tiež ma naučil spôsobu, akým Červení Odpadlíci vrhajú svoj jed. Naozaj to nebolo príliš zložité. Či ale budem schopný použiť túto metódu, aby som zabil Líščích Lovcov, ktorí strážia drahocenný kameň, to bola iná vec. No podľa Persepsovho plánu na tom ani príliš nezáležalo. Všetko, čo som mal urobiť, bolo pozabíjať stráže, hoci aj holými rukami. A potom na nich vyliať červený jed, aby som vzbudil podozrenie.

Persepsov plán bol jednoduchý. Líščí Lovci sa s viac ako polovicou svojich mužov vydali na každoročnú výpravu do kraja Perentije, východne od Severných Jazier. Bolo mi povedané, že včera boli ďalší deviati odvolaní na misiu na juh, takže na základni zostalo len desať mužov. Ich základňou bolo rozľahlé sídlo obklopené skladmi, v ktorých uchovávali svoj lup. Čoskoro malo komando žoldnierov vyslaných Persepsom sklady podpáliť a vytvoriť tak diverziu. Ja som dostal tajný kód, pomocou ktorého som mohol nepozorovane prekĺznuť cez ochranné Hrot-pole. Moje pokyny boli jasné: nechať Fridrika, aby ma Hrot-naviedol do krypty, kde bol uložený zdrojový kameň, zmocniť sa ho a utekať preč.

A... zabiť každého, koho cestou stretnem.

Celý plán spočíval na jednom základnom faktore: moja Hrot-signatúra bola radikálne odlišná od signatúry Lovcov Džex Belaranu. Jedine tak bolo možné Líšky presvedčiť, že to boli Červení Odpadlíci, ktorí ukradli ich kameň. Keby som bol býval vytrénovaný v Džex Belarane, Líšky by ma podľa energie v mojom Hrote okamžite zachytili. Preto misiu nemohli vykonať Persepsovi Lovci. Bol tu potrebný niekto z vonku, muž, ktorý sa nikdy nezapojil do boja medzi súperiacimi klanmi – ale muž, ktorý dokáže zabíjať z Hrotu.

Akonáhle sa kameň Líšok ocitne v mojich rukách, mal som sa vydať na juh. Experti na kamene z Džex Belaranu prišli na systém, ktorým sa dalo vyžarovanie kameňa na dvanásť dní odtieniť. Medzitým malo byť vyžarovanie zdrojového kameňa Červených Odpadlíkov umelo posilnené, aby sa Líšky mohli pohrnúť a zmárovať Fonkena Červeného a jeho mužov.

Dvanásť dní... tu bol ten háčik! Ak sa Fridrikovi nepodarí kameň včas deaktivovať, jeho vyžarovanie bude viditeľné z veľkej diaľky a pôjdu po mne všetci Odpadlícki Lovci: Líšky, pre začiatok, ale tiež Červení Odpadlíci, ktorí sa budú zúfalo usilovať získať nový zdrojový kameň. Zrejme sa o mňa budú zaujímať aj Čierni Lovci, ktorí v kameni budú vidieť ideálnu príležitosť, ako si zabezpečiť absolútnu prevahu. Rovnako tak aj hocikto v kráľovstve, kto si zmyslí založiť nový klan Odpadlíkov.

„Čo robí blázon, keď sa mu rúca chatrč? Tancuje. Tancuje.“ Oprel som sa o strom a celé hodiny pomaly zvieral a otváral päsť, praktizujúc tak vysoké umenie čakania, ktorému ma Drak-majster Marek naučil.

Noc bola taká tmavá, že som si nedovidel ani na dlaň. Rozmýšľal som, čo asi robí Elyani.

Vyhľadávanie úspešné. Zahájte cestovanie podľa zámeru.

„Priestorová Matica sa nikdy nevzdáva, čo?“

Ak by Hermína prevzala vedenie od tých dvoch Nepoškvrnených, dovolila by mi vidieť Elyani? Možno nakoniec ani nie. A keby aj predsa len dovolila, bola by to krutá hra. Elyanina tvár by musela zostať zahalená. Zákon Nepoškvrnených by mi zakazoval s ňou hovoriť alebo sa jej čo len pozerať do očí. A čím viac by som jej pomohol, tým skôr by Elyani mohla vyraziť do sveta bohov.

Ale Elyanin pohreb bude môj. To som Drak-vedel. Keď bude rituál vystúpenia dokonaný, vyžiadam si jej telo a vykonám jej rituál mŕtvych – a nikto ma v tom nezastaví. Nikto! Pri predstave Drak-zúrivosti, ktorej by musel čeliť každý, kto by sa mi postavil do cesty, som sa uškrnul.

Tú scénu som si predstavoval už veľakrát. V deň rituálu vystúpenia sa v hlavnej krypte zhromaždia všetci kňazi a kňažky. Potom vstúpi Elyani a Nepoškvrnená a zaujmú postavenie uprostred krypty. Začne sa rituál: spievanie hymien Zákona, Hlasové projekcie dlhého zoznamu mantier na Svätý Modrý Plameň a najmenej päť hodín veľkolepého rituálu. Potom všetci okrem Elyani a Nepoškvrnenej opustia kryptu a prebehne vystúpenie.

„Čo budem vtedy robiť ja?“ uvažoval som. Zrejme sa rozptýlim po diaľavách a opijem sa kozmickou rozľahlosťou.

Aké to bude, vrátiť sa naspäť do prázdnej krypty potom, ako Elyani vystúpi? Jej mŕtve telo... bude ešte teplé?“

Za mojím chrbtom zaspieval slávik a prekvapil ma.

Čo dobré ti to dá, keď vykonáš pohrebný rituál?

Pokrčil som plecami. Tento bod nebol otvorený pre diskusiu.

Konečne Hrot-zavolal Fridrik, „Teraz, Veliteľ! Kráčajte smerom k sídlu! Sklady už horia. Z diaľky by ste mali vidieť plamene.“

Rozbehol som sa lesom.

O pár minút sa Fridrik opäť Hrot-ozval, „Vidíte plamene?“

„Ešte nie! Zatiaľ som stále v lese. Ale cítim dym,“ Hrot-odvetil som.

„Za chvíľu vstúpite do ich ochranného Hrot-poľa.“

Zastal som a vcítil sa. Ochranné pole sa nijako zásadne neodlišovalo od toho v Eisraime. Použijúc supermentálne frekvencie, vstúpil som do poľa a zaregistroval sa podľa Fridrikových pokynov. O pár sekúnd neskôr som bol opäť na ceste.

„Hotovo?“ Hrot-opýtal sa Fridrik.

„Verím, že áno. Ak po mne všetci pôjdu, budeme vedieť, že to nefungovalo.“

Na konci lesa ma očakávala pekelná vízia. Oheň nasýtil hmly oranžovým dymom a premenil tak noc na deň. Ďalej som bežal smerom k domu.

„Vidíte sídlo?“ Hrot-spýtal sa Fridrik.

„Zatiaľ nie. Hmly sú príliš husté,“ Hrot-odpovedal som.

Dostať sa k domu mi trvalo len tri minúty. Čím som bol bližšie, tým bol dym hustejší – ale nikde žiadne Líšky! „Fridrik, myslím, že sa mi podarilo oklamať ich ochranné pole!“ Hrot-vysielal som.

„Fantastické, priateľ môj! Fantastické!“ Hrot-odvetil nadšene.

Ale keď som došiel k sídlu, čakalo na mňa nepríjemné prekvapenie.

„Fridrik,“ Hrot-zavolal som, „máme problém! Tá budova horí!“

Bolo to veľké sídlo, aspoň trojposchodové. Pravá strana budovy bola v plameňoch.

Nikde ani ducha.

„Vojdite do dverí naľavo!“

Rozbehol som sa.

„Počkať!“ zastal som. „Ten Hrot-pokyn neprišiel od Fridrika!“ uvedomil som si. A celkom iste nepochádzal ani od Lietajúcich Drakov.

„Fridrik! Čo sa s vami deje?“ Hrot-zavolal som.

Fridrik neodpovedal.

„Sakra! Ako mám bez Fridrika potrafiť do krypty?“

„Dvere naľavo vás dovedú do krypty,“ Hrot-informoval ma rovnaký hlas.

Na váhanie nebol čas. Upaľoval som k ľavej strane budovy. Dvere domu boli otvorené.

Vošiel som dnu a ocitol sa v prázdnej chodbe, kam oheň ešte nedosiahol.

Vcítil som sa, Hrot-hľadajúc kameň Strážcov-stva.

„Tam!“

Bolo to zrejmé. Mimoriadne ostrá vibrácia.

Moje vedomie sa presvetlilo. Vstúpil som do priestoru vyššieho vedenia.

13.6 Letmý záblesk mysle Strážcov

I hneď mi bol známy plán domu. Otvoril som dvere a objavil zostupujúce schody. Na ich konci bola pivnica. Prechádzal som dlhou chodbou naplnenou dymom. Nikto v dohľade. Odbočka doľava... doprava, opäť doľava. Dokonalé vedenie o tom, kam smerujem.

Za necelú minútu som sa ocitol pred vchodom do krypty. Strážca – jeden z Líščích Lovcov – ležal na zemi, v bezvedomí. Od dymu? Príliš pekné, aby to bola pravda. Ale na váhanie som nemal čas! Rýchlo som vošiel do krypty.

Tam ležal, na vysokom piedestáli.

„Zdrojový kameň!“ zašepkal som. Zhruba trojcentimetrový kameň vydával bledú kryštalickú žiaru.

Pomaly som podišiel k piedestálu.

Čas nadobudol iný význam. Pre začiatok, výrazne spomalil, alebo skôr moje vedomie začalo operovať neuveriteľne rýchlo. Vízie a myšlienky sa mihali mojím Hrotom ako blesky. Myšlienky neboli normálne, ale komplexné a mnohorozmerné, zahrňujúce rozširujúce sa úrovne reality, hýbali a menili sa nepredstaviteľnou rýchlosťou. Koncentrované vedenie, ktoré v nich bolo obsiahnuté, bolo priam hrozivé.

Vtedy som Hrot-začul hudbu – hudbu Strážcov!

Bola mätúca a súčasne úžasne očarujúca.

Blúdivý pohyb neustále sa meniacich vĺn,

ktorý ma odvial ďaleko od hmatateľnej Hrot-ovosti

Do podivných, vysokých svetov nepravdepodobnej reality.

Kým som dosiahol piedestál vzdialený len desať zákonných stôp,

Vypočul som si eóny hudobnej virtuality Strážcov,

Cestoval som časom a priestorom,

Navštívil som svety matematicky nekonečných dimenzií.

Vrstvu po vrstve som preskúmal paradoxne navrstvené reality.

Pohyboval som sa sem a tam cez rozmanité exponenciálne škály neopísateľných zázrakov

A pochopil myriady úžasne hyper-reálnych mentálnych konštrukcií.

V krátkosti, zachytil som letmý záblesk mysle Strážcov.

Moja ľavá ruka siahla po kameni.

Ozval sa varovný hlas, „Nie, priateľu, neber tento kameň! Spálil by ťa. Museli by ti odrezať ruku.“

„Kto si?“ Hrot-strhol som sa.

„Ľudia, vo svojej nekonečnej naivite, volajú ma Strážcom, ale teraz chápeš, že som nekonečnou a ohromnou supermentalitou Strážcov-stva, ktorá žiari svetlom jasným ako zornička a svojimi lúčmi osvetľuje sféry. Poslúchni ma, neber tento kameň. Nič proti tebe nemám, Lietajúci Drak, a ublížiť ti netúžim. Preto ťa varujem. Odstúp a nechaj kameň prepadnúť ohnivej skaze.“

Moja ruka sa už takmer dotýkala kameňa.

„Stoj, dieťa! Počúvaj!“ zastavil ma Strážca. „Si príliš mladý. Nemáš to, čo je treba na ovládnutie sily Strážcov. Ak sa predsa odhodláš zmocniť kameňa, samočinne sa ocitneš v područí inej sily, ktorá ti ublíži a poškvrní tvoje svetlo.“

„Ak Lovci dokážu použiť silu kameňa, prečo by som to nedokázal ja?“ Hrot-spýtal som sa podozrievavo.

„Lovci boli zrodení z môjho semena. Kŕmil som ich svojim jedom. Nechávam ich rásť v Strážcov-stve a vykonávať moje diela. Ale semeno, z ktorého si povstal ty, je odlišné. Toto nie je tvoja cesta. Odstúp a nepokúšaj ma, inak spadneš do bezodnej priepasti.“

„Prečo ma posielať do bezodnej priepasti, ak proti mne nič nemáš?“ Hrot-predhodil som mu.

„Ak spadneš do priepasti, nebude to preto, že ja ťa tam uvrhnem, ale kvôli tvojej vlastnej nepripravenosti ovládnuť moju silu. Taký je osud ľudí, ktorí sa pokúsia ovládnuť silu Strážcov: padnú za obeť Ahrimanovi, Kniežaťu Temnôt.“

Stiahol som ruku naspäť a zaváhal. Pohľad na kameň ma úplne pohlcoval. Bol to on-kameň vajcovitého tvaru a vydával len slabú žiaru.

Ešte raz som skúsil Hrot-zavolať Fridrika, ale odpovede som sa nedočkal. Skúsil som Džervina. Nič. A môj hlas Lietajúceho Draka tiež mlčal.

Začul som, ako cez chodbu pred kryptou niekto beží a kričí.

Popchnutý hroziacim nebezpečenstvom, ľavou rukou som schmatol kameň z piedestálu.

13.7 Orestov učiteľ v Hrome

V momente, keď moja ruka zovrela kameň, nastala explózia svetla. Kameň už nebol mdlý, ale zažiaril jasným zlatožltým svetlom, ktoré osvetlilo celú kryptu. A... zázrak! Ruka, ktorá držala kameň, žiarila rovnakým svetlom.

Atmosféra sa úplne zmenila. Rýchlo sa pohybujúce supermentálne vlny Strážcov zmizli a vystriedal ich pocit hlbokého uzemnenia a hutnej sily.

Muž pomaly zatlieskal rukami.

V úžase som sa otočil, aby som sa na neho mohol pozrieť. Bol v krypte po celý čas? Nikoho som si nevšimol. Ale až keď som ho uvidel, až vtedy som zažil ozajstný šok.

„Pochválený buď Kráľ Sveta, Zar!“ pozdravil ma muž a jeho hlas mal v sebe teplo.

Úplne neschopný slova, neveriaco som pohliadol na kameň a potom opäť na neho.

Videl som naozaj to, čo som videl?

„Blahoželám ti! Uspel si,“ povedal. Cítiac moje užasnutie, povedal, „Vieš, kto som?“

Neveriaco som potriasol hlavou.

To proste nemohla byť pravda. Musela to byť ilúzia.

Muž bol odetý v hnedom rúchu Majstrov Hromu. Nevidel som mu do tváre, jeho hlava bola ukrytá pod kapucňou. Ale jeho energia sprostredkovávala nezameniteľnú príchuť Hnedého Rúcha.

Bol som v pokušení utiecť.

Moju myšlienku prečítal, presne ako Džervin. „Nie, neutekaj!“ povedal svojim priateľským hlasom. „Prišiel som ti pomôcť dostať sa z tohto miesta a bezpečne nájsť cestu.“

„Kto... kto ste?“ opýtal som sa nakoniec.

„Moje meno je Afelion.“

Aký len mal úžasný hlboký hlas! Spieval ako rieky Podsvetia. „Ste jedným z...“ začal som sa pýtať, ale zaváhal som.

„Áno, som jedným z Majstrov Hromu. Učiteľ učiteľa tvojho učiteľa.“

Omráčenie. „Orestov učiteľ?“

„Správne, syn môj.“

„Ale... čo tu robíte?“

„Kráľ ma poslal, aby som ti pomohol a tiež, aby som ti odovzdal niekoľko darčekov. No tak, mladý muž, poďme. Musíme opustiť toto miesto.“ Prešiel ku dverám krypty. Vonku na dlážke stále ležalo Lovcove telo. Afelion sa ku mne obrátil. „Viem, že nemáš rád zabíjanie, tak som strážcu zneškodnil za teba. Poď za mnou!“

Pozrel som sa na kameň, potom na neho. Stále som nedokázal vidieť jeho tvár.

Obrátil sa a vyšiel von. Išiel som za ním. Chodba bola plná dymu, ale inak v nej vládlo ticho. Tentokrát to k dverám domu trvalo len niekoľko sekúnd.

Ako sme vyšli von na prázdny dvor, uvedomil som si, že väčšia časť budovy je v plameňoch.

„Pokiaľ si so mnou, nemusíš sa ničoho báť, a ohňa už vôbec nie!“ zasmial sa Afelion. Čudný smiech. Môjho Draka z neho striaslo. „Vieš predsa, že Kozmický Oheň je ústrednou silou Majstrov Hromu, či nie?“

V rozpakoch som udržiaval jeho vysoké tempo cez podivnú scenériu – praskajúce, burácajúce, zadymené hmly nabrali oranžovú farbu a do diaľky odrážali svetlo ohňa.

„Kam ideme?“ spýtal som sa.

„Pre tvoje hnedé rúcho, samozrejme!“ Opäť sa obrátil ku mne a stiahol mi z čela úzku červenú šatku. „Tejto hlúposti sa zbav! Nebudeš ju potrebovať.“ A opäť sa pustil kráčať smerom k lesu.

Keďže som si aj tak potreboval vziať svoje rúcho, išiel som za ním.

Keď sme dorazili na miesto, kde som v noci táboril, Afelion zastavil a posadil sa, chrbtom sa opierajúc o strom – o ten istý strom, kde som predtým čakal a spomínal na Elyani.

„Robíš si starosti o Elyani, však?“ povedal, ako som sa prezliekal, pričom som kameň opatrne držal v ruke. „Stále žije,“ dodal.

Napriamil som sa a pozrel sa rovno na neho, ten čudesný tieň v neskutočnom oranžovom svetle. „Čo chcete?“

„Som Afelion Majstrov Hromu,“ zopakoval, „a Kráľ ma poslal, aby som ti dal niekoľko darčekov a tiež ti ukázal, že svet nie je taký, za aký ho ľudia považujú.“

„Kto ste?“

„Máš rád pravdu – čo je medzi ľuďmi zriedkavá vlastnosť, naozaj – a tak ti nebudem klamať.“

Pokúsil som sa Hrot-zavolať Džervina a Fridrika. Neúspešne.

„Nestrácaj čas,“ povedal Afelion, „intenzita kameňa je príliš veľká. Všetky druhy komunikácie boli prerušené. Krásny kameň, však? Keď ovládneš jeho sily, budeš ohromený.“ Luskol prstami, presne ako Džervin, „Môj prvý darček, synak! Chcem povedať, darček od Kráľa, samozrejme.“

Zmätene som pohliadol na kameň.

„Áno,“ pokračoval Afelion, „je tvoj. Vďaka mojej pomoci sa ti nikto nepostavil do cesty, keď si si poň prišiel a nikto nebude mať moc ti ho zobrať.“ Potom vstal a pustil sa kráčať smerom na juh. „No tak, synak, poďme preč. V tejto oblasti pre nás nie je nič zaujímavé.“

Kráčal som za ním. „Počúvajte, o ktorom Kráľovi ste to hovorili?“

„O niekom, komu sa páčiš,“ povedal Afelion. „Je to niekto, kto sa ti v mnohých ohľadoch podobá.“

„Čože?“

„Áno, je ako ty!“ zasmial sa Afelion sarkasticky. „Zober si napríklad takú priemernosť. Neznášaš priemernosť. Presne tak ako Kráľ! A si extrémny človek. Kráľ je extrémny medzi extrémnymi. Obdivuješ inteligenciu a snažíš sa ju v sebe rozvíjať. Kráľova inteligencia je fenomenálna.“

„Ale čo váš Kráľ odo mňa chce?“ zopakoval som.

„Nie! Nie! Nie! Nie! Nie!“ s desivou presnosťou okopíroval Džervinov výraz. „Nežiadam od teba nič, len ti dávam darčeky. A teraz ti dám ďalší. Jednu informáciu, ktorú oceníš. Vieš, že niektorí ľudia ti o tejto misii klamali?“

Džervin a ja sme to podozrenie mali po celý čas. Ale čo presne tento muž vie?

„Prezradím ti tajomstvo!“ prehodil Afelion, kým rýchlym tempom rázoval vpred. „Momentálne sa ti Čierni Lovci snažia prejsť cez rozum. Myslia si, že ti zdrojový kameň môžu ukradnúť. Čoskoro stretneme troch z nich a pokúsia sa ťa chytiť do trojuholníkovej siete. Ďalší Čierny Lovec, Progos, hlúpy obor, na teba čaká o niečo ďalej na juh a je pevne rozhodnutý zabiť ťa. Ale niet sa čoho obávať! S mojou pomocou sa Čiernych Lovcov zbavíš.“ Otočil sa ku mne a dodal, „To bude pre tvoj Archív dobré, nie?“

„Zbaviť sa Čiernych Lovcov?“ Kráčal som za ním a neveril som vlastným ušiam.

„Moc kameňa sa o nich postará. A ak to budeš potrebovať, pomôžem ti aj ja. Budeme ďalej kráčať na juh, až kým nás Čierni Lovci nenájdu. A potom... nech sa Pán Melchisedek nad nimi zmiluje!“

„Ale ako môžu Čierni Lovci vedieť, že som sa zmocnil zdrojového kameňa?“ pýtal som sa.

Afelion zastavil, obrátil sa ku mne a položil mi ruku na plece. „Hlboké lži a mocné klamy!“ vyslovil súcitným hlasom. „Situácia je taká prehnitá, že radšej nechceš vedieť, čo presne sa udialo, syn môj.“

„Dostali Čierni Lovci informácie od zradcu?“ spýtal som sa.

„Zradcovia sú všade, synak. Ale kto je zradca a na koho sa môžeš spoľahnúť?“ povzdychol si filozoficky. „To sa potrebuješ dozvedieť odo mňa.“ A opäť sa dal do kroku.

Nasledoval som ho nocou, nevediac, akú otázku položiť ako ďalšiu.

„A čo tak ďalší darček?“ navrhol Afelion.

„Hm... ale prečo mi chcete dávať toľko darčekov?“

„Už som ti povedal, synak, Kráľovi sa páčiš!“ odvetil. „Takže, môj ďalší darček súvisí s Teyani. Zajtra ráno si zlomí nohu. Sleduj...“

Vyvolal víziu Teyani, ako padá dole schodmi a kričí od bolesti. Urobil som bolestnú grimasu, cítiac jej utrpenie vo svojom tele.“

„Zlyhá navigačný systém. Nejaký problém v poliach,“ povedal Afelion. „Chcel by si tomu zabrániť?“ Luskol prstami, „Čo keby sme jej poslali chrípku, aby zajtra zostala v posteli?“

„Počkajte chvíľu, Afelion!“ namietal som. „Teyanina vízia je veľká. Jej intuícia pochádza priamo zo sfér Výšin. Prečo by sama nemohla vedieť, čo sa zajtra stane?“

„Presne ako hovoríš, synak. Jej doménou sú Výšiny, takže to, čo svojou intuíciou vníma, sú práve Výšiny, nie schody. Mojou doménou je fyzický svet. Mne sa nestáva, že by som minul schod. Ale ak mi neveríš, nemusíme jej posielať chrípku. Ale musíš sa poponáhľať. Čoskoro sa zobudí. Vlastne už môže byť aj neskoro.“

Hlboko vo vnútri som vedel, že to, čo mi ukázal, sa naozaj stane. Uháňajúc za ním, ocitol som sa v momente bolestivého váhania. Nakoniec som sa rozhodol, „Dobre, Afelion, myslím, že by som chcel, aby sa tej nehode vyhla, ak môžem.“

Afelion prestal kráčať a uchopil moju ľavú ruku, ktorá zvierala zdrojový kameň. Pozdvihol ju na úroveň môjho čela, „Prepoj kameň so svojim tretím okom,“ povedal. „Áno, presne tak. A teraz jej jednoducho pošli chrípku.“

Zaváhal som ešte viac. Snažil som sa zamerať na tú najmiernejšiu formu chrípky, akú som si len dokázal predstaviť a poslať ju Teyani.

„Počúvaj, synak,“ na Afeliona to veľký dojem neurobilo, „chceš ju predsa udržať v posteli. Nemôžeš trochu viac pritlačiť?“

Zámer som jemne zintenzívnil.

Afelion mi zatlieskal. „Hotovo! Výborne!“ zvolal s uspokojením. „Môžem ti sľúbiť, že si zajtra nohu nezlomí. Teda, vlastne dnes,“ dodal, keďže sa už objavilo prvé svetlo úsvitu.

„Je to také ľahké?“ spýtal som sa.

„Áno!“ oznámil Afelion triumfálnym hlasom a opäť sa pustil kráčať plnou rýchlosťou. „A pamätaj si, že kameň patrí tebe. Môžeš ho použiť na akýkoľvek účel.“

Išiel som za ním a celá situácia na mňa začala nepríjemne doliehať. Keďže som sa nedokázal Hrot-skontaktovať s Fridrikom, ako sa toho kameňa zbavím? Ak sa do dvanástich dní nepodarí Fridrikovi kameň deaktivovať, potom nech sa Pán Melchisedek nad nami zmiluje.

„Počúvaj, synak,“ Afelion prerušil moje myšlienky, „na tých dvanásť dní môžeš pokojne zabudnúť. Ako som ti už povedal, kameň je tvoj. Máš všetko, čo potrebuješ nato, aby si ochránil seba aj svojich priateľov. Čoskoro zistíš ako na to. Idú za nami traja Čierni Lovci. O dve hodiny nás dobehnú.“

Bol som zhrozený. „Čože? Už? Ale veď sme len teraz opustili základňu Líšok! Znamená, že celý útok bol pascou Čiernych Lovcov?“

„Synak, ako som ti povedal, budem k tebe veľmi úprimný. Hlavne chcem, aby si pochopil, že čas v mojej prítomnosti nie je taký, aký sa zdá byť inde. Celé ti to vysvetlím neskôr. Teraz sa musíme pripraviť. Lovci tu budú každú chvíľu.“

„Dve hodiny... každú chvíľu...“ rozmýšľal som, čo to má celé znamenať. Potom som náhle pocítil charakteristický pach. „Máte pravdu! Cítim ich.“

Blížili sa k nám traja nefilimskí Lovci. Smrtiacou rýchlosťou.

„Dobrý chlapec!“ povedal Afelion. „Počkáme na nich tu alebo im pôjdeme v ústrety?“

Bojovník v mojom vnútri prevzal kontrolu. „Tam hore na kopci cítim mocné energetické studnice. Navrhujem, aby sme ich počkali tam.“

Afelion nič nepovedal, len kráčal smerom, ktorý som naznačil. Ale ako sme išli, všimol som si, „Lovci sa pohybujú neuveriteľne rýchlo. Ako je to možné?“

„Má to dočinenia s časom a zvláštnymi vecami, ktoré dokážeš robiť vďaka svojmu kameňu. Poviem ti o tom hneď, ako budeme mať trochu času. Zatiaľ na nich počkajme tu, kde sú stromy riedke.“

13.8 Hračkou v rukách Kráľa

Z hmiel, sotva šesťdesiat zákonných stôp od nás, sa vynoril Lovec. Vysoký mladý muž, s modrými očami rozpálenými korením, odetý v čiernom, podľa spôsobu Lovcov svojho klanu.

„Ten kameň, muž Zákona,“ precedil pomedzi zuby chladným tónom. „Položte ho na zem, odíďte a my vám neublížime.“

„Ha! Ha! Ha...!“ Afelion vybuchol do Hlas-rehotu, pri ktorom tuhla krv v žilách. „Pozri sa na tohto mladého hlupáka!“

Lovec zostal chladný. „Ste chytený v trojuholníkovej sieti, muži Zákona. Niet úniku.“

Spomenul som si na Marekovu brutálnu vraždu trojuholníkovou sieťou a striaslo ma.

„Imbecil!“ Hlas-projektoval Afelion silou, ktorá vydesila Lovca aj mňa. „Nevieš, s kým hovoríš? Tento muž je Zar, mocný priateľ Kráľa Sveta. Mal by si byť na kolenách a prosiť ho, aby ušetril tvoj život.“

„Dávam vám jednu minútu, aby ste kameň položili a ušli,“ zahrmel Lovec.

„Zar a ujsť? Ha! Ha! Ha!“ Afelionov Hlas-rehot zaburácal ešte hlasnejšie. „Počúvaj, chlapče, chcem, aby si hneď teraz Hrot-zavolal svojho majstra a povedal mu, že stojíš pred Zarom. Chcem, aby vedel, ako si zomrel.“ Keďže Lovec sa ani nepohol, Afelion na neho Hlas-projektoval s ničivou intenzitou, „Teraz!“

Muž sa roztriasol. „Murdok!“ Hrot-zavolal. „Máme ho. Ale sú tu dvaja kňazi Hnedého Rúcha, nie iba jeden. A... si si istý, že ich dokážeme premôcť?“

„Áno!“ Hrot-odvetil Murdok.

„Murdok, ty tupá špongia na zelený nápoj!“ vpadol do ich Hrot-konverzácie Afelion. „Nemáš predstavu, koho sa snažíš zabiť. Prac sa Zarovi z cesty, inak z tvojho klanu do mesiaca nič nezostane.“

Aby sa chránil, Murdok okamžite prerušil Hrot-komunikáciu. Traja Lovci zahájili svoj útok.

Vlna jedu bola masívna, stokrát silnejšia ako čokoľvek, čo som musel vydržať pri Fridrikovi. Ale zdrojový kameň šokovú vlnu jedu prijal a ponúkol mi, aby som ju použil proti nim. Traja Lovci neprestávali, ďalej zvyšovali smrtiacu intenzitu. Nesmel som premeškať ani sekundu. „Nech je tak!“

Lovec predo mnou sa zrútil na zem.

V srdci som pocítil škaredé pichnutie. Rozbehol som sa k Lovcovi, kľakol si k nemu a pravou rukou preskúmal jeho brány. „Je mŕtvy!“ vykríkol som.

Afelion, ktorého hlava bola stále ukrytá pod kapucňou, vydal zo seba dlhý vzdych, „No samozrejme, že je mŕtvy! Čo si čakal? Uvedomuješ si, akú dávku jedu si na neho práve vrhol?“

„A čo ostatní dvaja?“

„Tí sú, samozrejme, tiež mŕtvi!“

„Dokáže ich ten kameň vzkriesiť naspäť k životu?“ opýtal som sa a zahľadel sa do zlatožltého svetla, ktoré žiarilo cez moje prsty.

„Synak, čo to táraš? Títo muži boli tvoji smrteľní nepriatelia. Celé mesiace spriadali plány proti tebe a tvojim priateľom. Hádam ich teraz nechceš resuscitovať?“

Oči sa mi zaliali slzami. Zahryzol som si do pery a rukou som prešiel cez Lovcove blond vlasy. „Prečo nemôžem vidieť vašu tvár, Afelion?“

„Ešte na to nie si pripravený, synak,“ povedal chladným, pokojným hlasom. Potom ku mne podišiel a posadil sa vedľa mňa. „Toto je prvýkrát, čo si zabil človeka, však?“

Prikývol som a hľadel na svoju ľavú ruku. Žiarila rovnakým svetlom ako kameň. Zlovestná zlatozelená žiara.

„Počúvaj, synak, títo traja muži boli len jedovatou zberbou,“ Afelion bol odzbrojujúco jemný. „Pravda je, že keď si sa ich zbavil, zachránil si životy mnohých ľudí: tých, ktorí by inak boli prepadnutí, ozbíjaní, zruinovaní, znásilnení, zneužití, sám to môžeš menovať! A poviem ti ešte niečo. Čierni Lovci plánujú útok na tvoju svätyňu a to znepokojujúco skoro. Chcú dostať tvojho priateľa Narbenzora-Vlnka, veľkého výrobcu kameňov. Ešte si neuvedomili, že malá Maryani je ďaleko schopnejšia ako on. A ak s nimi Narbenzor odmietne spolupracovať, rozdrvia ho a zabijú.“

„Prečo by som vám mal veriť?“ opýtal som sa podozrievavo.

Afelion sa postavil. „Synak, moja trpezlivosť má svoje hranice. Ak nechceš počuť veci, ktoré som ti prišiel povedať, nebudem sa ti vnucovať. Pôjdem si svojou cestou a nechám ťa, aby si si svoje problémy vyriešil sám.“ Otočil sa na päte a pustil sa kráčať na juh.

„Počkajte!“ zakričal som za ním po niekoľkých sekundách. Nechcel som si ani predstavovať, ako by Vlnko dopadol, keby sa dostal do rúk Čiernych Lovcov.

Afelion nezastavil.

Rýchlo som sa postavil a rozbehol sa za ním. „Afelion, počkajte! Chcem sa dozvedieť viac. Je tu niečo, čo by som pre Vlnka mohol urobiť?“

Afelion neodpovedal.

„Afelion, vy viete, ako by som útoku na Vlnka mohol zabrániť, však?“

Potiahol nosom a nadvihol plecia, „Pravdaže viem! Mám riešenie pre viaceré tvoje problémy, mladý muž, lebo môj Kráľ je mocný medzi mocnými.“

Musel som robiť dlhé kroky, aby som mu stačil. „Afelion, nechcete povedať, že by ste vedeli urobiť nejaký zázrak, ktorý by zachránil Elyani, však nie?“

Uškrnul sa. „Pekne po jednom!“

„Ani náhodou, muž Zákona! Ak je tu niečo, čo sa týka Elyani, chcem to vedieť hneď!“

Afelion prudko zastavil. Obrátil sa ku mne a hlasno zahvízdal. „Synak, s učeníkom, ako si ty, to musel mať Džervin naozaj ťažké.“ A tónom, ktorý neponechával priestor pre diskusiu, dodal, „Ak ti to neprekáža, nateraz sa zameriame na vyriešenie problému s Vlnkom. Potom sa môžeme porozprávať o Elyani.“ A opäť začal kráčať. „Teraz počúvaj! Murdok má v pláne zbaviť sa najprv teba, potom zahájiť útok na svätyňu Eisraimu. Čoskoro proti tebe vyšle šesť svojich najlepších mužov. Ak vydesíš Murdoka tým, že sa jeho Lovcov zbavíš efektným spôsobom, vzdá sa svojho plánu na Vlnkov únos.“

„Zbaviť sa ich efektným spôsobom?“ Zvuk toho sa mi ani trochu nepozdával.

„Áno, efektným!“ povedal Afelion uhladene, pokojne. „Vidíš tamten kameň?“ ukázal na skalu, ktorá mala asi jednu zákonnú stopu a ležala na okraji cesty. Potom sa zľahka dotkol mojej ľavej ruky.

Kameň sa nehlučne rozpadol. Zostala z neho len kôpka štrku.

„Skús to na inom kameni!“ prikázal mi Afelion.

Otrasene som civel na ten kameň.

„No tak! Je to ľahké, len použi silu kameňa,“ tlačil na mňa Afelion.

„Neviem, či to chcem urobiť,“ povedal som, hľadiac dole na svoju ľavú päsť.

„V poriadku!“ pokrčil plecami Afelion a opäť začal kráčať. „Rob, ako sa ti páči. Aj tak máme ešte pár minút, kým nás Lovci dobehnú.“

„Čože?“ zamumlal som zhrozene a bežal som za ním. „Ale ako to, že sú už tu?“

„Ten kameň, ktorý držíš v ruke... jeho sila je taká veľká, že to s časom robí čudné veci.“ Odmlčal sa. „Počúvaj, varoval som ťa. Bez efektnej ukážky sily budú Lovci čoskoro v Eisraime a tvoji priatelia budú trpieť.“ Hlas mu poklesol, „Budú trpieť... veľmi.“

„Afelion, celé toto je na mňa príliš rýchle! Kým čokoľvek urobím, potrebujem sa dozvedieť niečo viac o tom Kráľovi.“

„Neboj sa, čoskoro budeme mať na rozhovory o Kráľovi kopec času,“ sľúbil mi Afelion. „Cítiš niečo?“

„Och nie!“ zvolal som zdesene. Blížilo sa šesť Lovcov a blížili sa rýchlo. „Čo s nimi urobíme?“

„Odtrhni im hlavy. Ale nie všetkým. Jedného nechaj ujsť, aby mohol Murdokovi porozprávať, čo videl.“

13.9 Svätyňa Eisraimu, kaplnka Správcov Polí

Bolo neskoro v noci. Spoza dverí kaplnky sa do Fyssenovho Hrotu vcítili dvaja Čierni Lovci.

Fyssen podriemkaval a tak ich prítomnosť vôbec nezaregistroval.

Jeden z mužov v čiernom ukázal palcom nadol. Druhý to prikývnutím schválil. Spolu zniesli do Fyssenovho Hrotu smrtiacu dávku jedu.

Mladý muž zalapal po dychu. Spadol zo svojho kresla a hlavou rozbil na dlážke veľký džbán. Bol mŕtvy.

Dvere boli zamknuté. Použitím malých sekier ich Lovci rýchlo prekonali a ponáhľali sa do miestnosti.

Kaplnka bola prázdna. Bol tam len Vlnko, ktorý pracoval v pivniciach.

Riadiac sa svojimi Hrotmi, zbehli k nemu dole po schodoch.

Keď ich uvidel, v tom istom okamihu aktivoval Vlnko zariadenie Lietajúcich Drakov a uzavrel prístup do krypty Archívnych kameňov. „Čo tu robíte?“ zakričal.

Jeden z mužov na neho ukázal prstom. „Volaj o pomoc a si mŕtvy,“ zareval. „My vieme, ako odpočúvať Hrot-volania!“

Druhý, ten vyšší – aspoň o dve hlavy vyšší ako Vlnko – k nemu podišiel a vypálil mu hrozné zaucho.

Vlnko spadol na zem.

„Pamätáš si ma, Narbenzor?“

„Čo chcete?“ dychčal Vlnko a pokúšal sa posadiť.

Kým to stihol, Lovec mu uštedril kopanec do žalúdka. „Už je to nejaký ten rok od nášho posledného stretnutia, čo? Bolo to vo svätyni Laminindry, ak si dobre spomínam.“ Podišiel k prázdnej stene, ktorá bola zapečatená zariadením Lietajúcim Drakov a povedal, „Berieme ťa na výlet, Narbenzor. Ale najprv otvoríš tieto dvere. Kamene berieme so sebou.“

Vlnko na dlážke stále lapal po dychu.

„No tak, Narbenzor,“ prehodil druhý Lovec priateľským hlasom, „prečo si neušetríš veľa bolesti a neotvoríš tie dvere?“

Vlnko mlčal.

„No tak, nič proti tebe nemáme, Narbenzor, potrebujeme len tie kamene, to je všetko.“ Keďže nedostal žiadnu odpoveď, vzdychol si, „Tak teda dobre,“ a nalial do Vlnkovho Hrotu červený jed.

Vlnko sa začal zvíjať a vrieskať od bolesti.

Medzitým druhý Lovec začal pustošiť všetko, čo mu prišlo do cesty – kopal do vedier, z ktorých sa po celej podlahe rozlieval drahocenný sliz, spolu s malými kameňmi. Potom, prechádzajúc rukou po policiach, zhodil každú jednu fľašku a nádobu – niektoré na dlážku, iné na Vlnka.

Medzi nádobami bola aj jedna, ktorá obsahovala Lilu. Keď dopadla na podlahu, malý kameň sa roztrieštil.

To vyslalo vlnu, ktorá upozornila Maryani. Tá práve meditovala vo svojej izbe, neďaleko Teyaninho apartmánu. „Vlnko!“ zvrieskla a vyslala Hrot-volanie. Žiadna odpoveď.

Mladá žena zoskočila z postele a plnou rýchlosťou sa rozbehla do kaplnky Správcov Polí. „Teyani!“ Hrot-zavolala, upaľujúc po chodbách. „Vlnka napadli! Varuj všetkých v kaplnke. Zavolaj Džervina, Lermona, Melcharda, Namrona... všetkých, Teyani! Zavolaj všetkých! Povedz im, aby sa ponáhľali do Vlnkovej kaplnky.“

„Džervin a Lermon sú mimo svätyne,“ Hrot-odvetila Teyani. „Sú na ceste do Lazéry, ale aj tak im zavolám a zoženiem všetku pomoc, ktorú len budem môcť.“

„Vasúk! Pomoc!“ zakričala Maryani. Potom sa jej podaril kúsok, za ktorý by ju Bojovníci Mount Lorzen veľmi obdivovali. Ako bežala, odpútala svoje astrálne telo a projektovala sa do Podsvetí, rovno do kráľovského apartmánu Kráľa Vasúkida.

„Moja, moja...“ zvolal sedemdesiat zákonných stôp dlhý zlatý Naga svojim hlbokým melodickým hlasom, keď ju zbadal. „Nie je to malá Maryani? Aká šťastná návšteva!“

„Pomoc! Vasúk! Pomoc! Idú po mojom Vlnkovi!“

Vasúk sem a tam zavlnil nozdrami, rýchlo vyhodnocujúc situáciu. „Nuž... drahá, čo keby si išla naspäť do svojho tela, teda do svojho fyzického tela, pravdaže, a ja sa pozriem, čo sa dá s touto nešťastnou situáciou urobiť.“

„Rýchlo, Vasúk! Prosím, rýchlo!“ povedala Maryani a vystrelila naspäť do kráľovstva. Zanedlho dosiahla kaplnku. Uvidela otvorené dvere a Fyssena na dlážke. Preskočila jeho mŕtve telo a upaľovala do pivnice.

Lovci, ktorí vycítili jej blížiacu sa prítomnosť, zostali stáť veľmi pokojne, pripravení udrieť.

Vlnko sa zmietal na podlahe, ústa a nos mal zaliate krvou od niekoľkých nepríjemných kopancov, a jeho astrálne telo bolo pustošené červeným jedom Lovcov.

Keď videli dole po schodoch bežať polonahú Maryani, Lovci boli mierne v rozpakoch. Jeden z nich Hrot-zavolal ich základňu, sprostredkujúc im Maryaninu Hrot-signatúru.

„Berala, ty šťastný bastard! Táto sa volá Maryani,“ Hrot-oznámili mu jeho priatelia. „Máme ju poznačenú ako znamenitú výrobkyňu kameňov. Unes ju tiež, je to bonus od Strážcov.“

Lovec sa usmial lačným úsmevom, „Maryani! Aké pekné od teba, že si sa k nám pridala!“

Malá blondína zostala stáť vo dverách, dokonale pokojná a uzemnená vo svojej Matke Drakane ako obrovská hora Podsvetí.

Jeden z mužov k nej chcel podísť, aby sa jej zmocnil.

„Odstúp!“ Hlas-projektovala na neho s kolosálnou silou, nasýtiac vzduch ťažkým pradávnym kúzlom.

Svetlo v miestnosti sa zmenilo, začalo byť akési podivné. Od stien sa odrážali zvláštne syčivé zvuky. Bolo to akoby do pivnice zostúpil iný svet – svet, v ktorom bola hmota hutnejšia a ťažšia. Vo vzduchu zavisli zvláštne vône.

Lovec zastal, omráčený, zalapal po dychu a usiloval sa udržať atómy svojho tela pohromade.

Maryanin Hlas prešiel nepravidelnými moduláciami cez vysoké i nízke frekvencie. „Ako sa opovažujete?“ Hlas-projektovala ďalej. „Ako sa opovažujete?“

Miestnosť sa náhle naplnila hutným zlatým svetlom Kráľa Nagaov a úžasnou intenzitou jeho prítomnosti.

„Máme problém,“ Hrot-zavolal vysoký Lovec svojim priateľom. „Máme veľký problém...“ Ale aby sa ochránili, Čierni Lovci na druhom konci Hrot-linky prerušili spojenie.

„Moja, moja...“ pivnicou zahučal Vasúkov hlboký hlas, „čo to tu máme?“

Lovci sa obzerali okolo seba a čakali, čo dopadne na ich hlavy.

Maryani pomaly prešla k Vlnkovi.

Lovec sa najprv postavil k Vlnkovi a pevne vyhlásil, „Berieme ťa so sebou, Maryani.“

„Ha! Ha! Ha! Ha! Ha! Ha! Ha!“ Vasúkov titanský smiech zatriasol všetkými živými stenami v budove.

Maryani pomaly postupovala dopredu.

Lovec zbledol a ustúpil dozadu.

Keď došla k Vlnkovi, Maryani sa chladne spýtala, „Kto vás sem poslal?“

Vysoký muž v čiernom mal chrbát na stene Lietajúcich Drakov, ale neodpovedal.

Maryani na Lovca zvrieskla s takou Hlas-intenzitou, že ten, nalepený na stene, ledva dokázal dýchať. „Jeho meno!“

„Murdok,“ zalapal po dychu, drvený silou jej Hlasu.

„Kto je to?“ Hlasová projekcia ho priklincovala na živú stenu.

„Šéf Čiernych Lovcov,“ mužov priškrtený hlas prerazil cez búrku Maryaninho Hlasu.

Maryani prešla na chladný normálny hlas, „Počúvaj, Lovec, chcem, aby si išiel a povedal Murdokovi, že ak sa nás ešte raz opováži napadnúť,“ odmlčala sa a začala do neho slová vtĺkať po jednom, „ak sa opováži zaútočiť na nás ešte raz...“ opäť spustila Hlas-vreskot plnej intenzity, „nájdem ho a zabijem ho. Pochopil?“

Dusiacemu sa Lovcovi sa ledva podarilo prikývnuť.

„A teraz odtiaľto vypadnite, rýchlo!“ povedala svojim normálnym ľudským hlasom.

Hltajúc vzduch, muž sa odlepil od živej steny, a vyrazil preč tak rýchlo, že jeho druh sa potkol na schodoch, ako sa usiloval držať za ním.

Maryani sa posadila na dlážku a vzala Vlnka do náručia.

Bol v bezvedomí a jeho tvár bola pokrytá krvou.

Rozplakala sa a pevne si ho pritisla k prsiam, „Vasúk, prosím, urob niečo! Jeho životná sila je už takmer preč.“

„Nuž, nuž... pozrime sa, čo sa tu dá robiť,“ odpovedal Kráľ Nagaov a zobral Vlnka do svojho vlastného priestoru vedomia.

Čoskoro nato dorazil Melchard. Zastal, ohromený Vasúkovou gigantickou duchovnou prítomnosťou a zlatým svetlom, a poobzeral si spustošenú scenériu: všade na zemi boli vedrá bieleho slizu, mäkké kamene a črepiny z nádob. Maryani, veľmi sporo odetá, držala Vlnka v náručí a po tvári jej stekali veľké slzy. „Ste v por...“ začal sa pýtať, ale sám seba zastavil.

Stále vzlykajúc, Maryani mu Hrot-povedala, „Čierni Lovci, Melchard, oni to urobili. Videli ste Fyssena pri dverách?“

„Fyssen je mŕtvy,“ Hrot-potvrdil Melchard. „Ale udialo sa toho ešte viac. Čierni Lovci súčasne s Eisraimom napadli aj Lazéru. K Archívnym kameňom sa nedostali, ale zabili minimálne šesť ľudí, vrátane Oriela, Esrevinovho mladého učeníka v Hnedom Rúchu. “

Melchard si poškrabal hlavu, „Ale čo sa to deje v tejto miestnosti? Táto energia je väčšia ako kráľovstvo!“

Maryani zostala ticho a jemne Vlnka kolísala vo svojom náručí, zatiaľ čo na ňom pracovalo Vasúkove Svetlo Hlbín.

Bol to Vasúk, ktorý odpovedal svojim najceremoniálnejším hlasom, „Pochválený buď Pán Melchisedek, Pán Melchard, Vysoký Kňaz Eisraimu a Veľmajster Zákona Kraja Eisraimu z Poverenia Jeho Najvyššieho Veličenstva Kráľa Atlantídy.“

„Všetka sláva Pánu Melchisedekovi...“ odpovedal Melchard a obzeral sa okolo, premýšľajúc, čiu prítomnosť to vlastne má pozdraviť.

„Moje meno je Vasúkidas, Kráľ Nagaov,“ pokračoval zlatý had mimoriadne zdvorilým tónom. „Pred nejakým časom mi Vlnko Krémového Rúcha láskavo predostrel svoje pozvanie. Usúdil som, že toto bude vhodný čas – celkom vhodný čas, povedal by som – aby som si jeho pozvanie uctil.“

V tej chvíli dorazil do pivnice jeden z Namronových mužov, starý vojak. Keď uvidel ten bordel, pocítil prítomnosť a začul hlas Nagu, zostal stáť s doširoka otvorenými ústami.

„Nejaké straty?“ opýtal sa ho Melchard.

Prikývol. „Minimálne dvaja naši muži sú mŕtvi. A neviem nájsť Namrona.“

Melchard sa odmlčal, čerpajúc z Hromu, „Vaša Výsosť, boli by ste taký dobrý a ospravedlnili ma?“ povedal s diplomatickým taktom, ktorý prezrádzal roky tréningu.

„Nech sa páči, Pán Melchard Hnedého Rúcha! Nech sa páči.“

Ako odchádzal preč, Maryani ho Hrot-zavolala, „Melchard, videli ste Teyani?“

„V posledných dňoch nie,“ Hrot-odvetil Melchard.

„Choďte ju prosím navštíviť,“ Hrot-poprosila ho Maryani. „Je hrozne chorá. Naozaj si o ňu robím starosti. Začalo to ako obyčajná chrípka, ale teraz od rána do večera kašle a vypľúva krv. A na horúčku jej nič nezaberá.“

„Myslel som, že jej to už prešlo. Nezačalo to pred tromi týždňami?“

„Každým dňom sa to zhoršuje,“ Hrot-odpovedala Maryani. „A čo Zar? Máte o ňom nejaké správy?“

„Žiadne. Úplne sa vyparil.“

13.10 Presviedčanie temnej strany

Hmly boli také husté, že občas som takmer narážal do stromov.

„Myslíte si, že som tých Lovcov dostatočne nevystrašil, však?“ opýtal som sa.

Afelion kráčal tak rýchlo, že som musel takmer utekať, aby som s ním udržal krok. „Nie! Myslím, že si sa správal úplne pateticky. A navyše nepoužiteľne.“

„Mne pripadali poriadne vydesení,“ namietal som.

„Oklamali ťa. Nevidel si, že ich sľub, že tvojho priateľa Narbenzora nechajú na pokoji, bol čistá lož?“

Zahryzol som si do pery a začal rozmýšľať, či som sa nedopustil veľkej chyby, keď som šiestich Čiernych Lovcov nechal ujsť relatívne nepoškodených.

„Aj tak ich zabiješ,“ uistil ma Afelion, „tak prečo to neurobiť hneď?“

„Prečo by som ich mal zabíjať?“ spýtal som sa.

„Keď uvidíš, čo urobili tvojim priateľom, uvedomíš si, že nemáš inú možnosť, len Čiernych Lovcov zlikvidovať.“

Hruď mi zovrela úzkosť. „Čo sa chystajú urobiť mojim priateľom?“

„Už sa to stalo!“ Afelionove slová na mňa dopadli ako rozsudok.

„Čo?“

„Tí istí muži, ktorým si dovolil utiecť, zaútočili na Lazéru a Eisraim. Chceš to vidieť?“

„Afelion,“ namietal som, „to nedáva žiadny zmysel. Veď odišli len pred hodinou.“

Afelion nič nepovedal, len ďalej neúprosne kráčal vpred.

„Áno, Afelion,“ kapituloval som, „chcem to vidieť.“

„Tak potom radšej zastavme,“ povedal, stojac veľmi vzpriamene, opierajúc sa rukou o veľký tis. „Toto sa odohralo v Lazére,“ poznamenal, keď sa pred mojím tretím okom objavila veľká krypta. „Už si tam niekedy bol?“

„Ešte nie,“ odvetil som. „Och môj Pán Melchisedek!“ vykríkol som, keď som uvidel tie obrazy: steny dvoch kaplniek boli napoly roztavené, čo spôsobilo zrútenie striech. Štyria kňazi boli rozdrvení pod obrovskými kusmi plasu, bolo vidno len ich nohy a jednu ruku. Na zemi ležala kňažka a hrdlo mala prebodnuté ostrým špicatým úlomkom plasu, ktorý spadol zo stropu. Spoznal som dvoch Čiernych Lovcov, ktorých som práve stretol. Jedom a päsťami na smrť utýrali mladého muža odetého v Hnedom Rúchu.

„Kto je to?“ opýtal som sa.

„Volal sa Oriel. Bol to Esrevinov učeník. Teraz sa pozri, čo sa stalo v Eisraime.“

Videl som, ako Vlnka kopú do tváre a mučia červeným jedom, Namrona ležiaceho v prachu s tvárou celou od krvi, Fyssenovu manželku kričiacu od bolesti, keď v kaplnke uvidela jeho mŕtvolu, malé dieťa a ženu v slzách vedľa mŕtveho tela jedného z Namronových mužov a dlhý pohrebný sprievod pozdĺž priamej cesty Zákona vo svätyni.

Moje zdesenie sa nedalo opísať slovami. Zhrozený, zdrvený, civel som na kapucňu, ktorá zakrývala Afelionovu tvár. „Všetko toto sa stalo kvôli mne, však?“

Afelion mi nemal čo povedať.

„Dostali Vlnka?“ opýtal som sa.

„Ešte nie a to Murdoka veľmi rozhnevalo.“

„Veľmi rozhnevalo,“ zopakoval som neutrálnym hlasom, hľadiac na žiariaci kameň v mojej ruke.

„Poďme,“ povedal Afelion jemne.

Prikývol som a pustil sa za ním.

Šokovaný obrazmi, rozmýšľal som, čo urobiť ďalej. „Zaútočí Murdok znovu?“ opýtal som sa.

„Počúvaj, synak, ak chceš zabrániť ďalším útokom, je tu jeden jednoduchý spôsob: ohroz Murdoka. Donúť ho poslať na teba všetkých svojich mužov a potom sa ich zbav.“

„Murdok nie je hlúpy,“ prehovoril bojovník vo mne. „Teraz si už musel uvedomiť, že jeho muži na nás nemajú. Prečo by mal poslať svojich mužov na istú smrť a prísť tak o všetko?“

„Nedaj mu na výber!“ navrhol Afelion. „Znič napríklad ich zdrojový kameň. Potom už nebude mať inú možnosť, len zmocniť sa tvojho kameňa.“

Moje otrasenie začalo byť pomaly prekrývané pichľavými vlnami hnevu. „Zničiť ich zdrojový kameň...“ povedal som chladne, „to by som mohol?“

„Nie, zatiaľ nie. Ale s pomocou môjho Kráľa by som to mohol urobiť za teba. Ak chceš.“

„A čo by váš Kráľ žiadal odo mňa na oplátku?“ opýtal som sa podozrievavo.

„Nič!“ prisľúbil Afelion. „Môj Kráľ sa rozhodol správať sa k tebe ako k vlastnému synovi. Keď otec dáva synovi, neočakáva na oplátku nič.“

„Afelion, mohli by sme sa porozprávať o tom Kráľovi? Kto je to?“ spýtal som sa.

„Synak, ak chceš, môžeme sa rozprávať aj teraz. Ale ak chceš počuť moju radu, najprv by sme mali vyriešiť problém s Čiernymi Lovcami.“

Ťažko som preglgol, stále rýchlo kráčajúc, aby som stačil Afelionovmu neúprosnému tempu. „A čo sa stane tentokrát, ak nepočúvnem vašu radu?“

Afelion neodpovedal.

„Predpokladám, že sa musíme ponáhľať, ako zvyčajne,“ povedal som.

„Radšej by sme sa mali poponáhľať, áno. Murdok dlho neotáľa.“

„Afelion, tento šialene plynúci čas ma začína hnevať! Nemôžeme sa vrátiť k normálnemu tempu udalostí? Mám z toho zlý pocit.“

Afelion prudko zastavil, obrátil sa ku mne a namieril na mňa svoj ukazovák, „Počúvaj, synak,“ vtĺkal do mňa, „nikto ti ten kameň do ruky nedával. Ty si si ho zobral. Bola to tvoja voľba. Tak ma neviň za to, čo sa teraz deje.“ Potom sa ku mne obrátil chrbtom a opäť vyštartoval dopredu.

„Dobre! Dobre!“ bežal som za ním, „Ale keď skoncujeme s Lovcami, bude čas sadnúť si a porozprávať sa?“

„Kopec času!“ uistil ma. „Mám zničiť Murdokov kameň?“

Zahľadel som sa na svoju ľavú ruku. „Možno máte pravdu, Afelion... nie je tu žiadna iná možnosť, však?“

Afelion zastal. „Ale potom musíš byť pripravený čeliť Čiernym Lovcom. Rozumieš? Od chvíle, keď bude zničený ich zdrojový kameň, bude ich jedinou šancou na prežitie zbaviť ťa tvojho kameňa.“

Súhlasne som prikývol.

„Jasné?“

„Áno, Afelion.“

Nedokázal som vidieť jeho tvár, ale vedel som, že sa usmieva.

Na dve alebo tri minúty zostal nehybne a mlčky stáť. Potom pozdvihol svoju ľavú ruku a pomaly ju zovrel v päsť, akoby drvil nejaký predmet. „Pamätaj na Zara, Murdok!“ jeho hlas ma ovanul ako studený vietor v jaskyniach zúfalstva. „Pamätaj na Zara Hnedého Rúcha.“

13.11 Danagara, základňa Čiernych Lovcov

Keď sa vrátil zo svätyne Eisraimu, Berala išiel rovno do Murdokovej pivničnej kancelárie. Bez toho, aby sa obťažoval poslať Hrot-signál, vysoký muž vrazil do miestnosti. „Murdok!“ zareval a jeho hlas rezal ako nôž, „Čo je toto za bordel? Pokúšaš sa nás všetkých zabiť?“

Napriek svojmu malému vzrastu bol Murdok známy svojou schopnosťou stáť ako skala a zapôsobiť aj na tých najohnivejších bojovníkov. Zostal ticho, pridŕžajúc sa sily, ktorú čerpal zo zdrojového kameňa, hľadajúc inšpiráciu.

„Uvedomuješ si, že v Lazére sme stratili Žakera a Lopsa?“ pokračoval Berala svojim hrmotným hlasom. „Prekliaty Hnedý kňaz sa pred nich len postavil, Hlas-vygrcal im na hlavy peklo a oni sa cítili ako dve šestnásťročné panny, ktoré dostanú pred znásilnením jedovatú sprchu. A uvedomuješ si, čo sa prihodilo mne, Murdok? Intenzita svetla v tej krypte bola šialená! Úplne chorá! Nikdy som nič také nevidel!“

Murdok zostal veľmi pokojný, nechával ho, aby si vybil svoj hnev. Potom sa sucho opýtal, „Čo myslíš, že by sme s tým mali urobiť?“

„Vráť sa do reality, Murdok! Vieš, čo Hnedý kňaz zareval na Progosa predtým, ako ho nechal ujsť? 'Pamätaj na Hrom, muž Zákona!'“ slabikoval mu to Berala. „Murdok, Majstri Hromu existujú. Nie sú žiadnou legendou a sú pre nás príliš veľkí. Hrali sme nebezpečnú hru a teraz sme si popálili prsty. Musíme s Hnedým Rúchom ihneď uzavrieť prímerie.“

„Prímerie s Hnedým Rúchom,“ zopakoval Murdok neutrálnym hlasom.

Z krypty zdrojového kameňa, ktorá bola od Murdokovej kancelárie oddelená len tenkou živou stenou, k ním prenikli hlasné výkriky.

Súčasne dostali poplašné Hrot-volanie. „Murdok, okamžite príď do krypty! Okamžite! “

„Poď za mnou!“ skríkol na Beralu a ponáhľal sa cez dvere, ktoré viedli do krypty. Tam, blízko oltára, na ktorom bol uložený drahocenný kameň, stála Afelionova zlovestná silueta.

V krypte boli dvaja strážcovia. „Plná intenzita!“ zareval Murdok a spoločne s Beralom udreli na Afelionov Hrot celou silou, ktorú zo zdrojového kameňa dokázali vytiahnuť.

Afelion, nedotknutý záplavou jedu, natiahol svoju ľavú ruku smerom ku kameňu.

„Nie, to nie!“ zvrieskol Berala a hodil sa na Afeliona.

Ale ako Lovec skočil, Afelion jeho smerom odklonil tú záplavu jedu.

Berala sa zrútil. Mäkká teplá hŕba na dlážke. Mŕtvy.

Afelion schmatol kameň. Jeden zo strážcov sa na neho pokúsil skočiť, ale stihol ho rovnaký osud. Vydesený, druhý strážca zostal stáť ako prikovaný a spolu s Murdokom sledovali ako Afelionova ruka ničí ich drahocenný kameň.

Afelion desivým Hlasom projektoval, „Pamätaj na Zara, Murdok! Pamätaj na Zara Hnedého Rúcha,“ a uškrnul sa.

13.12 Zvábený použiť silu kameňa

„Nie! Prosím, nezabíjajte ma!“ Vydesený, obor Progos klesol na kolená. „Prosím, nezabíjajte ma! Vyhrali ste!“ vložil do svojej prosby celú silu, ktorá mu ešte zostala. „Je koniec, zdrojové spojenie je mŕtve, všetci sú mŕtvi. Murdok sa zabil. A všetci tí, ktorých ste nezabili, minulú noc opustili svoje telá!“

„Víťazstvo!“ Stojac po mojom boku, Afelion pomaly zatlieskal rukami. „Tento muž neklame, Zar. Vyhrali sme.“

Hľadel som na žiariaci kameň v mojej ľavej ruke. „Poviete mi, že sa dopustím veľkej chyby, ak ho nezabijem, však, Afelion?“

„Či ten darebák neprisahal, že ťa zabije?“ spýtal sa Afelion.

„Nie!“ zareval Progos, „myslel som si, že ste jedným z tých Bojovníkov z Mount Lorzen, nevedel som o Hrome. Prisahám, že nikdy proti vám nič nepodniknem! Prisahám na Strážcov!“

Podišiel som k Progosovi, zanechajúc Afeliona za sebou.

Obrova tvár bola popolavo šedá, ale vyhliadka blížiacej sa smrti na jeho tvári vyvolala dôstojný výraz. Začal šepkať modlitbu k Strážcom.

Sadol som si na machovitú zem rovno pred neho.

„Á, veľmi dobre! Veľmi dobre!“ zvolal Afelion spokojne. „Začínaš dôverovať svojej sile, konečne!“

Pozrel som sa obrovi priamo do očí, „Progos, vieš, že predtým, ako na mňa tvoji priatelia zaútočili, som nikdy nezabil človeka?“ Plesol som ho po jeho veľkej ruke a Drak-pevne ju uchopil. Hlasom som projektoval, „Uvedomuješ si to, Progos?“

Zmätený, Progos roztrasene prikývol.

Spomínajúc si na Hrom, pohliadol som mu hlboko do očí. Normálnym hlasom som sa ho spýtal, „Progos, máš manželku?“

V ešte väčších rozpakoch, Progos odpovedal ďalším prikývnutím.

„Je to obryňa?“

„Áno.“

„Ako sa volá?“ spýtal som sa.

Po obrovom čele stekali veľké kvapky potu. „P... Progosina.“

Stále Drak-pevne zvierajúc jeho ruku, usmial som sa. „Jasné... rodičia vás zosobášili ešte predtým, ako ste sa narodili, je to tak?“

Rýchle prikývnutie.

Pustil som jeho ruku. „Choď!“ povedal som neutrálnym hlasom.

Neveriac vlastným ušiam, obor zaváhal.

„Choď,“ zopakoval som. „Choď a povedz Progosine, že ti zachránila život.“

Stále kľačiac, obor sa trochu posunul dozadu, potom sa pomaly postavil na nohy. Dve či tri sekundy zostal nehybne stáť, uvažujúc, čo asi urobím. Začal ustupovať, potom sa otočil a kráčal preč.

„Progos!“ zavolal som na neho.

Obor zastal, otočil sa a hľadel dole na mňa.

Namieril som na neho prst. „Ak ťa ešte raz stretnem, Progos... z Progosiny bude vdova.“

Hľadiac do mojich očí, dal najavo, že to pochopil.

Sledoval som ho, ako odchádza, potom som sa vrátil naspäť k Afelionovi. „Viem, že to neschvaľujete,“ povedal som.

„Na tom nezáleží, priateľ môj,“ prehodil Afelion zmierlivým tónom. „Už na to nemyslime. Teraz je čas vychutnať si tvoje víťazstvo. Totálne víťazstvo! Schmatol si Čiernych Lovcov za krk, zrazil ich na kolená a rozdrvil na prach! Pochválený buď Kráľ Sveta!“

„Čudné,“ pomyslel som si, „mal som ďaleko väčší pocit víťazstva, keď som si prvýkrát dokázal žmoliť bradu.“ Hľadel som na žiariaci kameň, ktorý v mojej ľavej ruke zostal od útoku na základňu Líšok. Čo dopekla s ním mám robiť? Povie mi Afelion, ako sa ho môžem zbaviť?

„Vyjdime von z tohto lesa!“ navrhol Afelion a opäť sa pustil kráčať. „Rád sa šplháš po horách?“

„Áno, veľmi rád.“ Spomienky na Mount Lorzen vyvolali na mojej tvári náznak úsmevu. „Nanešťastie, tam, kde žijem, veľa hôr nie je. Ale Afelion, prečo kráčate tak rýchlo?“

Afelion vybuchol do svojho znepokojujúceho smiechu, „Zar, Veľký Bojovník, je prekvapený, ako rýchlo kráčam? Aká lichôtka!“ Chytil ma za ruku a ešte viac zvýšil tempo. Bežiac, aby som s ním udržal krok, musel som sa smiať spolu s ním.

„Ako to, že ja musím bežať, keď vy len kráčate?“

„Použi silu kameňa,“ povedal, „a budeš schopný ma nasledovať.“

Znelo to dosť nevinne. Skúsil som to.

„Nie, tak nie!“ upozornil ma Afelion. „Napoj kameň na svojho Draka.“

Urobil som, ako mi povedal, a hneď som dokázal kráčať tak rýchlo ako on. „Toto je úžasné, Afelion.“ Vychutnával som si fyzický pocit, ktorý táto nezvyčajná prechádzka vzbudzovala.

„Rýchlosť sa ti páči, však?“ Afelionov smiech bol provokatívny. Ešte viac zvýšil tempo.

Na moje prekvapenie začal byť terén dosť strmý. „Afelion,“ spýtal som sa ho, keď sme začali stúpať, „ako to, že je tu hora? Boli sme predsa v severnej časti kraja Severných Jazier a po celý čas sme išli na juh.“

„Neuhádneš?“ smial sa Afelion.

Snežné Hory boli na severe. Južne od Severných Jazier neboli žiadne hory. Okrem pohoria Lazraimu, pravdaže, ale to bolo príliš ďaleko.

Ale viac ako zemepisné úvahy ma zaujímal krátkodobý osud zdrojového kameňa Líšok. „Afelion,“ pýtal som sa ho, „mal som nájsť svojho priateľa Fridrika a nechať ho, aby sa o kameň postaral. Ako mám...“

„Keď pochopíš, kto je môj Kráľ, budeš vedieť, ako s kameňom naložiť,“ zavrel mi ústa Afelion.

Svah bol čoraz strmší a strmší. „Môžeme sa teraz rozprávať o Kráľovi?“

„Ak chceš,“ povedal Afelion. „Ale nemali by sme najprv pomôcť Elyani?“

„Váš ďalší darček?“ spýtal som sa a zvažoval, či je múdre nechať Afeliona zasahovať do Elyaninej energie.

Zhrozený z môjho stáleho podozrievania, Afelion mi pustil ruku a zastavil tak prudko, že som musel vzývať Draka, aby som neprepadol dopredu. „Synak,“ povedal svojim pokojným, vyrovnaným hlasom, „nemusíš prijímať moje darčeky. A nemusíš ma ani nasledovať. Teraz počúvaj, ja idem vyšplhať túto horu. Ak so mnou chceš ísť na vrchol, porozprávam ti tam o Kráľovi. A ak chceš, cestou ti tiež môžem povedať niekoľko vecí o Elyani.“ Namieril na mňa pevný prst a dodal, „Ale rozhodni sám, čo naozaj chceš a potom si za svojou voľbou stoj!“

Bez toho, aby počkal na odpoveď, pustil sa stúpať hore strmým zrázom.

Pozrel som sa na svoju ľavú ruku so žiarivým kameňom. „Čo s touto vecou urobím?“ Nevidel som žiadne riešenie. Ak by som ho zahodil, hocikto by ho mohol nájsť a zdediť sily Strážcov. A Odpadlícka pliaga by sa začala šíriť odznova.

Tak ako do Podsvetia ho mám deaktivovať? Fridrik ma varoval, aby som ho nehádzal do ohňa. Mohla by sa pritom uvoľniť obrovská vlna sily s ďalekosiahlymi, katastrofálnymi následkami.

Skúsil som Hrot-zavolať Džervina a Fridrika, ale nemal som viac šťastia ako predtým.

Afelion rýchlo mizol v hmlách.

„Počkajte, Afelion!“ zavolal som a želal si, aby čas trochu spomalil.

Afelion nezastavil. Musel som za ním rýchlo utekať. Až keď som ho dobehol, až vtedy zastavil. „Rozhodol si sa, že ma chceš nasledovať?“ opýtal sa ma, mieriac na mňa svojim ukazovákom.

„Na vrchol hory, áno.“

„Si si istý?“

„Áno, áno.“

Afelion sa obrátil a začal stúpať hore skalnatým zrázom. Ja som sa ponáhľal za ním. Bol neúnavným horolezcom. Nikdy nepoložil nohu nesprávne, každý jeho krok bol vypočítaný s absolútnou presnosťou. A napriek hustej hmle pre neho nebol žiaden problém nájsť dobrú trasu.

„Čo ste mi chceli povedať o Elyani?“ opýtal som sa po nejakej chvíli.

„Neviem, či ti nakoniec vôbec môžem niečo povedať,“ pokrčil plecami.

„Prečo?“ namietal som a preskočil za ním na veľkú skalu.

„Si na svoje názory príliš upätý. Vidíš svet určitým spôsobom a neponechávaš priestor pre iné uhly pohľadu.“

Džervin ma učil, že úzkoprsosť si zaslúži pohŕdanie. Zoskočil som zo skaly, „Čo tým myslíte, Afelion?“

„Zvážil si niekedy možnosť, že realita nemusí byť taká, aká sa ti javí, a že možno budeš musieť niektoré svoje názory prevrátiť naruby?“

„Môj učiteľ mi takéto veci hovorí v jednom kuse,“ povedal som. „Rád mi predostrie teóriu tak, aby som dokázal oceniť jej hodnotu. A vo chvíli, keď jej začnem veriť, mi ukáže jej slabé miesta, ktoré som predtým prehliadol a to ma zavedie iným smerom.“

„Veľmi dobre!“ zvolal Afelion nahlas. Potom preskočil cez malý potok tak šikovne, že som ho nemohol neobdivovať. „Veľmi dobre!“ zopakoval, keď som skočil, pokúšajúc sa napodobiť oblúk jeho skoku a elegantný spôsob, akým dopadol.

„Čo má toto všetko dočinenia s Elyani?“ opýtal som sa, prenasledujúc ho po novej, ešte strmšej trase. Stromy sa začínali vytrácať a terén bol čoraz skalnatejší a skalnatejší.

„Ďalším problémom je tvoja precitlivelosť,“ Afelion bol priamy. „Že si Lovcom neodtrhol hlavy, to bolo od teba veľkodušné, ale vieš, čo to stálo tvojich priateľov?“

Spomenul som si na scény zničenia z Lazéry a Eisraimu, a zahryzol som si do pery. Mal pravdu, nič z toho by sa neudialo, keby som počúvol jeho radu a zbavil sa Lovcov hneď na začiatku. Úplne neodpustiteľná chyba, obzvlášť preto, že na koniec sme sa ich aj tak všetkých zbavili.

„Urobil som chybu, Afelion, a plne to akceptujem.“

Cestička teraz objímala okraj zrázu. Želal som si, aby hmly trochu ustúpili, túžobne spomínajúc na ohromujúce výhľady do kaňonov Červenej Zeme.

Afelion zachytil moje myšlienky. „Keď dôjdeme na miesto, kam ťa chcem zobrať, synak,“ jeho hlas mal váhu skaly, „nebudeš tým výhľadom sklamaný.“ Viac mi neprezradil.

Keď som po chvíli pochopil, že kým sa ho neopýtam, viac mi nepovie, načal som tému ešte raz, „Čo s Elyani?“

„Čo by si chcel pre Elyani?“ spýtal sa.

„Nuž,“ sykol som pomedzi zuby, „niekoľko vecí... pre začiatok by som chcel vedieť, či jej Hermína Nepoškvrnená pomôže.“

„Nepoškvrnená kňažka?“ uškrnul sa Afelion. „V poriadku, ak chceš toto, nech je to tvoj ďalší darček.“ Luskol prstami. „Dávam ti svoje slovo, že hneď ako sa vrátiš do svätyne Eisraimu, príde aj Hermína Nepoškvrnená. A pomôže ti.“

Jeho slová do mňa vtekali ako čistý nektár zo sveta bohov. Zo srdca som mu poďakoval, „Ďakujem vám, Afelion. Ďakujem vám za to.“

Rozhorčene mykol plecom, „Synak, uvedomuješ si, že so silou svojho kameňa by si z Elyani mohol urobiť kráľovnú?“

„Či nebude kráľovnou, ak dovŕši rituál vystúpenia?“ preskočil som cez úzku trhlinu.

„Ak!“ opäť sa uškrnul Afelion. „Veľké ak.“

„Nemohol by jej kameň pomôcť k úspechu?“ spýtal som sa.

„To by iste mohol, ale čo potom?“ Afelion vypľul svoje zhnusenie. „Skončí ako nejaká druhotriedna malá bohyňa s nulovým reálnym vplyvom v kozmických hrách svetov. Prečo ju neurobiť kráľovnou v tomto svete?“

„Tento svet pominie, Afelion. Bohovia sú nesmrteľní,“ povedal som.

Afelion zastavil a obrátil sa ku mne. „Ja som nepominul, Zar!“ chytil ma za ruku a pevne ju držal. „Orest a ostatní moji učeníci zomreli už dávno, ale ja som stále tu. Poď, ukážem ti isté veci.“

Stále som nedokázal nahliadnuť pod jeho kapucňu.

13.13 Ahriman, Kráľ tohto Sveta

Cesta už nebola strmá, ale sa jemne vinula smerom k veľkej planine. Keď sme došli na vrchol, Afelion urobil veľkolepé gesto, „Rozhliadni sa okolo seba, synak. Pohliadni na moc Kráľa Sveta.“

Odohral sa veľký zázrak. Hmly okolo nás sa začali rozptyľovať. Najprv sa odhalila celá veľkosť planiny: plochý, skalnatý vrchol, široký niekoľko sto zákonných stôp. Neskôr, ako hmly ustupovali, sa odhalila hora pod nami. Potom sa objavila obloha – modrá, úžasne modrá a jasná.

Obloha, ktorú som v kráľovstve nikdy nevidel, iba keď som nakukol do sveta bohov alebo navštívil ríšu Kráľa Vasúkida.

„Och môj Pán Melchisedek,“ do očí sa mi nahrnuli slzy, „toto je nádherné, Afelion! Také nádherné!“ Ako hmly mizli, v diaľke som uvidel viacero vrcholkov hôr, dokonca aj zelené údolia. Čoskoro sa pred mojimi očami rozprestieral celý horský masív. Dokázal som rozoznať dokonca aj rieky a v diaľke tri dediny. Domy a čriedy dobytka boli len malé bodky, vďaka čomu som sa cítil ako gigantický boh, ktorý z výšky zhliada nadol na svoje tvory. Celá krajina bez hmiel!

Zázračný obraz. Cítil som sa ako na vrchole sveta. Ako som vdychoval nezvyčajne ostrý, svieži vzduch, moje nozdry sa divoko vlnili a ja som ďakoval Pánu Melchisedekovi za krásu jeho stvorenia.

„Tieto hory... aké je to pohorie, Afelion?“ spýtal som sa.

„Pohorie Lazraim, samozrejme! Sme na vrchole Mount Fulkrum, najvyššieho vrchu pohoria.“

Môj Drak bol omráčený. Prejsť zo základne Líšok, na severnom výbežku kraja Severných Jazier, k horám Lazraimu nám malo trvať aspoň tri týždne. Ale s Afelionom sme boli spolu menej ako jeden deň. Predo mnou sa rozprestierala nádherná krajina, nad ktorou sa zatajoval dych.

Bol som nevýslovne užasnutý a tak som vysvetlenie nehľadal.

Afelion zodvihol ruku, „Teraz pohliadni na Slnko!“

Vzhliadol som nahor a uvidel žltý disk zavesený vysoko na nebi a jasnejší ako čokoľvek, čo smrteľné oči mohli uvidieť v kráľovstve, kde Slnko a Mesiac boli len nejasné kruhy, ktoré sa cez hmly dali ledva rozoznať.

Ako som sledoval tento pozoruhodný slnečný zázrak, Afelion poznamenal, „Mimochodom, uvedomuješ si, že keby v tvojej ruke nebol ten kameň, pohľad do Slnka by ti spálil oči a oslepil ťa?“

„Lebo len bohovia sa môžu postaviť mocnému Slnku tvárou v tvár,“ zamyslene som citoval verš Zákona.

„Nezmysel!“ oponoval mi Afelion hrmotne, „ja nie som žiadny boh a môžem hľadieť na Slnko, kedy sa mi zachce.“

Pozrel som sa na zem, potom som sa obrátil k nemu. Oslepený svetlom Slnka, nedokázal som nič vidieť. Musel som privolať Draka Hlbočiny, aby obnovil môj zrak. „Kto ste, Afelion?“

Svojim najhlbším a najmelodickejším hlasom povedal, „Som človek, ktorý bol schopný rozlíšiť trendy času a rozpoznať, kto zvíťazí v bitkách o tento svet. Ako ty, tiež som bol trénovaný Majstrami Hromu. Ako ty, ovládol som ich sily a pochopil ich múdrosť. Ako ty som cestoval sférami a skrotil ohromné sily Podsvetí. Ako ty som zvíťazil v ťažkých bojoch, činil veľké skutky a zázračné uzdravenia...“

„Ďaleké Podsvetie!“ pomyslel som si. „Naozaj som to všetko urobil?“

„A ako ty,“ pokračoval Afelion, „som bol jedného dňa navštívený Ahrimanom, Kráľom Sveta. Vtedy som uvidel, že jeho sily sú väčšie ako sily akéhokoľvek boha, väčšie ako akákoľvek moc, akú som kedy stretol. A videl som, že on a nik iný bude víťazom v bitkách o tento svet. Preto som sa múdro rozhodol nasledovať ho. Daroval mi väčšie vedenie ako som si kedy myslel, že môže byť získané a urobil ma mocnejším ako som si kedy myslel, že by som sa mohol stať. Lebo on je cestou, skutočnou cestou k najvyšším silám tohto sveta. Len sa pozri okolo seba, synak,“ Afelionova ruka opísala veľkú kružnicu, „všetko toto je jeho. Všetky ostatné sily sa stiahnu. Stratia pôdu pod nohami a budú porazené, jedna za druhou, až kým on jediný nebude vládnuť tomuto svetu – svojmu svetu.“

Skombinovaný s panoramatickým výhľadom a povzneseným pocitom bytia na vrchole sveta, Afelionovmu prejavu nechýbala iskra.

„Ale kto je tento Kráľ?“ opýtal som sa.

„Teraz môžeš uzrieť moju tvár.“ Afelion si stiahol kapucňu.

Namiesto tváre som videl len tmu. Tma ma vtiahla do svojho vnútra a zjavila sa monumentálna postava. Mala vzhľad muža, ale gigantického. Samotné jeho nohy siahali vysoko nad nebesá. A jeho telo bolo z hutného žiarivého zlata. Mal nasadenú helmu, ktorá žiarila tisíckrát viac ako samotné Slnko a celé jeho držanie prezrádzalo hrozivého bojovníka, triumfujúceho hrdinu, ktorý vyhráva jednu bitku za druhou. Kráčal, napredujúc veľkou rýchlosťou, vyzeral ohnivo a úplne neporaziteľne. Pri nohách som mu videl ležať celé národy. Nasledovali ho. Veľké bolo ich nadšenie a hrmotný ich rámus. Veľké zhromaždenia dvíhali ruky a volali mu na slávu, masy mu prejavovali svoju podporu, armáda za armádou viedla jeho vojny. Zdalo sa, že každý kút sveta je pripravený slúžiť mu a nasledovať jeho cesty.

Potom sa udialo čosi neočakávané. Žiarivá bytosť prerušila svoj titanský pochod a zo svojich výšin na mňa zhliadla. Jej oči, planúce Vyhňami Osudu, mi predali odkaz, 'Ak chceš byť veľký, nasleduj ma!' A usmial sa a natiahol ku mne svoju ohromnú ruku.

„Hm... Afelion, naozaj neexistuje žiaden spôsob, ako by som mohol Hrot-zavolať Džervina?“ opýtal som sa.

Afelion si opäť ukryl hlavu pod kapucňou a vízia skončila, zanechajúc ma ešte viac oslepeného, ako keď som predtým hľadel do Slnka.

Ignorujúc moju otázku, obklopil ma bohatstvom svojho hlasu, „Synak, mal by si sa tešiť. Len nemnohým ľuďom tohto sveta sa dostalo privilégia byť osobne pozvaný Kráľom. Pochop, čo to znamená: Kráľ Sveta v teba verí! Vidí v tebe vodcu. Chce ťa postaviť na vrchol ľudskej pyramídy, aby si mohol konať jeho diela a žiariť jeho slávou. Tento kameň, ktorým si premohol Čiernych Lovcov, je ničím, oproti silám, ktoré ti zverí, keď sa rozhodneš slúžiť mu. Daruje ti poznanie všetkého hmotného. Učiní ťa obdivovaným všetkými mužmi a všetkými ženami. Postaví ťa na miesto, kde budú uspokojené všetky tvoje túžby a nikto sa nikdy neodváži ísť proti tebe.“ Odmlčal sa, aby na mňa nechal doľahnúť váhu svojich slov a na prahu Hlasu mi povedal, „Zar, Kráľ ti dal svoje slovo. Nasleduj ho a staneš sa veľkým!“

Ťažko som preglgol. „Afelion, toto všetko znie... naozaj nádherne,“ povedal som s očami upretými na majestátne pohorie. „A váš Kráľ je bezpochyby mocný a ohromný. Hneď ako sa stretnem so svojim učiteľom, Majstrom Džervinom, požiadam ho, aby ma o tomto všetkom dôkladne poučil.“

„Zar,“ Afelionove slová niesli nádych varovania, „kým sa pridáš na stranu porazených, radšej dvakrát porozmýšľaj. Uvedomuješ si, čo z tvojich priateľov a z tvojej svätyne zostane len za jeden či dva roky odteraz?“

Hrýzol som si peru, „Máte pravdu, Afelion, pravdepodobne nie veľa.“

„Nie veľa! To by som nazval podcenením situácie, synak. Vieš, že Džervinove dni sú spočítané, nie?“

Spočívajúc na Drakovi, aby som sa vyrovnal s pichaním v srdci, rezignovane som prikývol.

„Za menej ako rok bude mŕtvy. Ty vieš, že je to pravda. Nedlho nato budú Melchard a Esrevin zavraždení dobyvateľmi z východu. Obri, Zar... obri prichádzajú! Vydajú sa na výpravu a zničia celú tvoju svätyňu: relikvie, sochy, budovy, dokonca aj záhrady a stromy. Zhodou okolností,“ v jeho hlase na moment zaznela ohromná empatia, „kaplnka Pána Ganu bude jednou z prvých, ktoré budú znesvätené. Obri znásilnia všetky kňažky, ktoré im prídu pod ruky, mladé-staré, všetko jedno – keď sú obri opití jedom, v týchto veciach veľmi nerozlišujú. Preženú sa svätyňou a zmasakrujú všetko, čo sa hýbe. Vtedy budú Majstri Hromu, ktorých si stretol predo mnou, už všetci mŕtvi. Nezostane z nich ani jeden a tvoja línia na Zemi skončí.“ Afelionove slová mnou prechádzali ako krutý pustošivý víchor. Ťažko sa mi dýchalo. Celou svojou silou som vzýval Džervinovu prítomnosť. Nedostal som žiadnu odpoveď.

„Uvedomuješ si, že väčšej časti všetkého tohto ničenia a zármutku by sa dalo vyhnúť, keby si sa pridal k nám?“ povedal Afelion.

„Chcete povedať, že by ste dokázali zastaviť pád Atlantídy?“ spýtal som sa.

„Prechod z kráľovstva Atlantídy do kráľovstva dúh je súčasťou Kráľových plánov a nič ich nezastaví. Ale stále je tu ešte priehrštie možností, akými to môže prebehnúť. Kameň – ten kameň, ktorý držíš vo svojej ruke, Zar – má dosť sily, aby udržal obrov mimo tvojej svätyne.“

Vedel som, že to, čo hovorí, je pravda.

Keď videl, ako hlboko ma zasahujú jeho slová, Afelion zmäkčil svoj hlas. „Spomeň si na to, o čom sme sa bavili predtým, synak, nebuď úzkoprsý. Realita nie je vždy taká, akú si ju predstavuješ. Momentálne veríš, že Džervinov Archív je tým najúžasnejším projektom na Zemi. Ja ti hovorím, že nie je! Zar, muž, ako si ty, si zaslúži niečo lepšie. Ak sa pridáš ku mne, budeš sa podieľať na projektoch ďaleko väčšieho rozsahu.“

Potriasol som hlavou. „Nikdy...“ slová sa mi zadrhli v hrdle, „nikdy by som Džervina nesklamal, Afelion.“

„Načo byť taký tvrdohlavý? Za menej než rok bude Džervin mŕtvy! Realita nie je taká, ako sa domnievaš. S tebou je ten problém, že si sa zamkol vo svojich mentálnych konštrukciách, čo je istý spôsob ako premeškať životné príležitosti. Ukážem ti to na jednoduchom príklade.“

Potriasol som hlavou. Nechcel som to počuť.

Ale Afelion aj tak pokračoval, „Vieš, že si mohol Elyani navštevovať každú noc, keby si bol chcel?“

„Pravdaže som mohol! Ale keby som porušil Zákon, otrávil by som jej vzťahy s Nepoškvrnenými kňažkami.“

„Nezmysel!“ zahrmel Afelion. „To je len ďalšia tvoja mentálna konštrukcia! Keby si bol rozhľadenejší a odvážnejší, zistil by si, že Priestorová Matica obsahuje dôvtipnú funkciu 'maskovanie', pomocou ktorej si sa mohol stať pre Nepoškvrnené kňažky úplne neviditeľným, ale nie pre Elyani, samozrejme. Vedeli by ste o tom len ty a ona, nik iný.“

V žalúdku som pocítil takú nevoľnosť, že by som dokázal padnúť na kolená, ale Afelion neprestával. „Keby si ju navštevoval, ušetril by si jej veľa trápenia, Zar; nemáš poňatia, akým peklom prechádzala. Toľko bolesti a načo?“ Afelion na moment prerušil svoju neúprosnú nakladačku, aby svoje slová nechal dosadnúť na samé dno. Potom opäť udrel, „Teraz je z nej už len zničená troska. Ver môjmu slovu a nenechaj sa znechucovať brutálnymi víziami. Nie je na ňu pekný pohľad.“

„Afelion...“ lapal som po dychu.

„Džervinove poznanie nie je absolútne, Zar, inak...“ Afelion ma rezal naprieč, „by ti iste povedal o funkcii 'maskovanie', nie? A je tu ešte niekoľko vecí, ktoré ti nepovedal – o niektorých z nich totiž nevie, a niektorých si je zase vedomý až príliš dobre. Napríklad, ak sa rozhodneš nasledovať ho, jedného dňa budeš musieť zničiť celé jedno mesto, zabiť stovky tisíc ľudí, svoju dcéru medzi nimi.“

Cítil som sa ako malý chlapec uprostred obrovských vĺn. „To nemôže byť pravda, Afelion. Môj majster by ma nikdy nepodporoval v zabíjaní ľudí. On nie je...“

Afelion sa rozrehotal, „Džervin, že nechce, aby si zabíjal? Aká znôška nezmyslov! Džervin veľmi dobre vie, že ak sa rozhodneš nasledovať ho, budeš musieť toto veľké mesto podpáliť, a že ani jedna duša z toho mesta neunikne. Nepovedal ti o tom?“

„Afelion, klamete. To nemôže byť pravda,“ zopakoval som.

„Filadelfia Šesť, tak sa bude volať to mesto,“ zahrmel a pohŕdavým tónom dodal, „Brat Rytier!“

Agresivita jeho slov mi vyrazila dych.

„Virdžínia...“ do mojej mysle prekĺzla známa myšlienka, „Virdžínia, nie! To nie!“ takmer som omdlel.

„Veľmi dobre vieš, že hovorím pravdu, Zar!“ pokračoval Afelion nemilosrdne. „A poviem ti ešte niečo. Bratia Rytieri vojnu prehrajú. Ak zničíš Filadelfiu Šesť, ako to mäsiar Džervin od teba žiada, bude to pre nič. Bratia Rytieri budú na strane porazených – večne porazených, tých, ktorí nedokážu rozpoznať nevyhnutné trendy času a zúfalo sa snažia držať minulosti namiesto toho, aby vyrazili vpred a budovali budúcnosť.“

Uvedomil som si, že som klesol na kolená. Pokúšal som sa postaviť, ale nedokázal som nájsť silu. „Afelion, prosím...“

Afelion ku mne natiahol ruku, „Stačí povedať len jedno slovo, Zar, a nič z toho sa nestane. Elyanine mučenie bude ihneď ukončené, obri nevyplienia Eisraim a nikdy nebudeš musieť zničiť Filadelfiu Šesť. Nepridávaj sa k porazeným, Zar. Nasleduj Kráľa! Pridaj sa ku mne a spolu budeme vyhrávať bitky o tento svet.“

Proti mojej vôli sa moja ľavá ruka, ktorá stále zvierala kameň, natiahla k Afelionovej podanej ruke. „Nie!“ zakričal som v agónii. „Zoberte si ten kameň naspäť, ja ho nechcem!“

„Vidíš toto prekrásne údolie?“ Afelion ukázal na dlhý úzky priesmyk na úpätí hory. „Volá sa Údolie Nekromancera. Skrýva v sebe pradávne sily, ku ktorým mi môj Kráľ daroval kľúč. Jedno slovo, stačí jedno jediné slovo a ja ťa zoberiem do údolia a zasvätím ťa do vysokých síl Ahrimana, Kráľa Sveta, a umožním ti stať sa kráľom medzi ľuďmi.“

Nebol som schopný stiahnuť svoju ruku naspäť. Striaslo ma. „Vezmite si tento kameň, Afelion. Nechcem ho,“ zopakoval som.

„Prečo zahadzovať silu, ktorú už držíš v ruke? Veď ju tak dobre používaš.“

Pokúsil som sa kameň zahodiť, ale nedokázal som uvoľniť svoju päsť. Drak bol bezmocný, jednoducho som nedokázal otvoriť ruku.

„Nie! Nie! Nie! Nie! Nie!“ varoval ma Afelion. „Nebude to také ľahké. Používal si silu Kráľa. S jej pomocou si zabíjal. A zamiešal si ju aj do svojho Draka. Teraz už kameň nemôžeš len tak zahodiť a utiecť preč.“

Jeho slová sa zapichli do mojej hrude ako šípy. Prebodnutý až k jadru, tretíkrát som povedal, „Afelion, zoberte si tento kameň naspäť. Ja ho nechcem.“

Afelion pochopil, že jeho ponuku neprijmem.

Modlil som sa k Matke Svetla, pripravujúc sa na nápor jeho hnevu.

Obloha postupne stratila svoju žiarivú modrú farbu. Údolie Nekromancera na upätí hory sa zatiahlo hmlami.

Afelion stál nehybne, mlčky.

Každú chvíľu som očakával hrozivý úder.

Hmly sa začali vracať. Sledoval som, ako si pomaly podrobili krajinu predo mnou a postupne k nám vystúpali ako nejaké obrovské morské príšery pripravené pohltiť nás. Vybavil sa mi obraz Elyani na jej nádvorí, ako som si ho uchoval vo svojej pamäti pred mojím prvým zostupom do Podsvetia. Hmly čoskoro zakryli celú planinu a vzduch stratil svoju sviežu kvalitu.

Odohralo sa čosi úplne nečakané. Namiesto toho, aby mi zasadil posledný úder, Afelion si sadol na zem vedľa mňa a položil mi na plece svoju ruku.

„Synak,“ povedal svojim vrúcnym hlasom, ktorý na mňa použil, keď sme sa prvýkrát stretli, „Ja teraz pôjdem do Údolia Nekromancera a tri dni tam na teba počkám. Môžeš si to rozmyslieť a pridať sa ku mne, ak chceš.“ Potom ma jemne potľapkal po pleci, „Chcem, aby si si zapamätal dve veci. Prvá – neklamal som ti. Všetko, čo som ti povedal, je pravda. Druhá – moja ponuka stále platí: môžeš sa ku mne pridať kedykoľvek, či už v tomto živote alebo v inom. Ak budeš kedykoľvek chcieť moju pomoc, len ma zavolaj a ja prídem.“ Stále ma tľapkajúc po pleci, zašepkal, „Ešte sa uvidíme, tak alebo onak...“

Potom sa bez ďalších rečí zdvihol a odišiel do hmiel.

Zrútil som sa, a s čelom opretým o skalnatú zem som vzlykal, „Džervin! Nie! Povedzte mi, že to nie je pravda! Povedzte mi, že Filadelfia Šesť nebude nikdy existovať.“

13.14 Ďalšie darčeky

Zostupujúc z hory a pokúšajúc sa nájsť cestu cez hmly, začal som cítiť hlbokú túžbu vybrať sa do Údolia Nekromancera. Najprv som nedokázal pochopiť, prečo je taká silná. Ale po niekoľkých hodinách sa mi to ujasnilo: to kameň ťahal môjho Draka. Bol to boj so sebou samým. Každé vlákno môjho tela sa chcelo rozbehnúť za Afelionom a prijať jeho pozvanie.

Keď som bol v polovici svojho zostupu, z hmiel sa vynorila silueta. Muž bol odetý v hnedom rúchu Majstrov Hromu a ukazoval smerom na zlovestné údolie.

„Nie!“ vykríkol som v hrôze, keď som spoznal Džervinovu tvár. Silueta zmizla, ale zanedlho ju vystriedala iná. Ako som kráčal, halucinácie boli čoraz častejšie a živšie. Znovu a znovu som videl Džervina, Teyani, Melcharda, Lermona, Alsibyadi a všetci ukazovali na Údolie Nekromancera, mlčky ma vyzývajúc, aby som sa pridal k Afelionovi. Drak ma ťahal, smädný za Afelionovou prítomnosťou.

Keď som došiel na úpätie hory, musel som prekonať obrovskú ochabnutosť. Moje telo odmietalo poslúchať, keď som sa ho snažil dostať preč od údolia. Aké ľahké by bolo rozbehnúť sa za Afelionom! Cítil som sa ako vysmädnutý človek, ktorého lákajú na vodu. Vedel som, že ten ťah vychádza z kameňa, ale to mi nijako nepomohlo v jeho prekonávaní. Nemal som k dispozícii žiadne svoje bežné zdroje inšpirácie: hlasy Lietajúcich Drakov utíchli, moje Hrot-spojenie zmizlo a spolu s ním aj čistá fontána. Džervinova prítomnosť už bola len spomienkou. Bol som úplne izolovaný. Snažil som sa, ako som najlepšie vedel, aby som sa na kameň nepozeral, ale to jeho silu nijako nezmenšilo.

Neschopný ísť ďalej, posadil som sa na zem a modlil sa k Matke Svetla, aby ma moje telo nedonútilo ísť na to osudové stretnutie.

Ponorený vo vnútornom chaose, trvalo mi dosť dlho, kým som si uvedomil, že v diaľke cítim nefilimské korenie. Na ceste ku mne bola čata nefilimských Lovcov.

„Zabi ich!“

Hlas vychádzal z kameňa a môj Drak po ňom opakoval.

„Zabi ich!“

Lovci sa rýchlo približovali. Bolo ich aspoň štyridsať.

Štyridsať Lovcov – hrozivá sila!

„Zabi ich! Všetkých! Použi ma. Použi svoju silu,“ šepkal mi kameň úlisne.

Odozva z môjho Draka bola prudká: neodolateľná túžba zabíjať. Úplne ma to prekvapilo.

„Bude sa ti to veľmi páčiť, to úžasné uspokojenie, ktoré pochádza zo zabitia ľudskej bytosti.“

Vtedy som už nedokázal hýbať prstami svojej ľavej ruky. Nech som skúšal čokoľvek, moja ľavá päsť zostávala zovretá. Keď som to videl, vrieskal som od hrôzy a trieskal rukou o skalu.

Hrozivý astrálny pach naznačoval, že Lovci sa ku mne rýchlo približujú.

„ Je ich štyridsaťdeväť, ale bude to ľahké. Stačí, keď proti nim vyšleš môj vplyv. Ber ich po jednom. Nechaj ich prísť až úplne blízko, aby si videl, ako padajú do prachu. Bude sa ti to páčiť! “

Keby som mal pri sebe nôž, odrezal by som si ruku. Prehľadal som okolie, či nenájdem nejakú ostrú skalu, ale nič použiteľné som nenašiel.

Lovci boli už takmer pri mne.

Opäť som padol na kolená a reval som celou silou, ktorá mi ešte zostala, „Nie! Nie! Prosím!“ Plakal som, „Prosím, nenúť ma, aby som ich zabil!“

„Nemusím ťa nútiť. Zabiješ ich, lebo sa ti to páči.“

„Nie! Nie!“ vzlykal som ďalej. „Prosím, nenúť ma zabíjať!“

Z hmiel, sotva sto zákonných stôp odo mňa, sa vynorila silueta.

Jediný muž.

Veľmi vysoký.

Kučeravé blond vlasy.

Pichľavé modré oči.

Na pleci mal zavesenú koženú tašku.

Keď ma uvidel biedne kľačať na kolenách, vyzeral byť dosť v rozpakoch, „Ste Zar Hnedého Rúcha?“

Bol som taký zdrvený, že som sa ani len nepokúsil postaviť.

„Kto ste?“ zareval som.

Sekundu zaváhal, potom mi priamo odvetil, „Moje meno je Perseps, z Džex Belaranu. Ste Zar?“

„Som Zar. Ale prečo by som mal veriť, že ste Perseps?“

S očami upretými na žiaru, ktorá vychádzala z mojej ruky, Perseps oznámil, „Priniesol som vám tri darčeky, Zar Hnedého Rúcha. Jeden z nich vás presvedčí.“

„Darčeky? Nie! Nie!“ reval som ako blázon. „Choďte preč!“

Perseps bol mojou odozvou zaskočený. „Žiadne darčeky?“ zamumlal. Upieral na mňa svoj zrak Lovca, hľadajúc inšpiráciu. Potom povedal, „Priateľu, viem, odkiaľ pochádzajú vaše problémy.“ A začal ku mne kráčať.

„Zabi ho!“ zašepkal kameň.

„Nie!“ zareval som.

Muž zastal. „V poriadku! Zostanem tam, kde som.“

„Ak ste Perseps,“ zakričal som, „povedzte mi, čo sa stalo s Fridrikom!“

V tej chvíli sa z hmiel vynorili ďalší dvaja muži.

„Predstavujem vám svojich priateľov!“ povedal Perseps. „Waxen...“ mladší z dvoch mužov zdvihol pravú ruku, s dlaňou smerujúcou ku mne (gesto, ktoré sa dáva prianovi), „a Džorandžeran.“

Ten druhý zdvihol ruku rovnakým spôsobom a usmial sa, pomaly prikyvujúc hlavou. „Tak tu je Zar prian, muž, ktorého sme sledovali šesť týždňov.“ Jeho hlas bol hlboký a priateľský.

„Och nie, prosím,“ zašepkal som sám pre seba, „nie šesť týždňov!“

Elyani, Elyani!

Ešte raz som nahlas zopakoval svoju otázku, „Kde je Fridrik?“

„Nuž,“ povedal vysoký plavovlasý muž, „presne to mal byť prvý z mojich troch darčekov: informácie.“ Čakal a sledoval moje reakcie, uvažujúc, či na neho budem zase vrieskať. Keď sa nič nedialo, pokračoval, „V Džex Belarane nikdy nebol žiaden Fridrik.“

„Neverím vám!“ zakričal som.

Veľmi pokojný, vysoký plavovlasý muž chápavo prikývol. Jeho dvaja priatelia ho už dobehli. Jeden zostal stáť po jeho boku. Ten starší sa ku mne približoval, priateľsky sa usmievajúc. „Zar prian, zdá sa, že niekto sa vás snažil oklamať. Ale vôbec netušíme, kto by to mohol byť. Všetko, čo vám vieme povedať, je to, že Fridrik nebol nikdy trénovaný v Džex Belarane.“

„Tak čo tu potom robíte?“ opýtal som sa.

„Nuž, zhodou okolností máme spoločnú priateľku. Ona nás za vami poslala.“ Starší muž nebol taký vysoký ako Perseps, ale stále bol vyšší ako ja. Ďalej kráčal, až kým nebol odo mňa len na štyri zákonné stopy. Tam sa posadil na zem a začal čosi hľadať v koženej taške, ktorá mu visela na pleci. „Ja som ten, kto niesol druhý darček – celých šesť týždňov, len tak medzi nami. Ach! Tu je,“ natiahol sa ku mne a podal mi hlinený džbán. „Zázvorová marmeláda!“

„Och, nie! Nie!“ vykríkol som, keď som to uvidel. Džbán bol presne taký istý ako ten, ktorý so sebou priniesla Pelenor, keď navštívila Eisraim. Neboli tu žiadne pochybnosti, že marmeláda pochádza od Felície. Tento muž bol naozaj Džorandžeran.

Vyzeral byť dosť sklamaný. „Vy už nemáte rád zázvorovú marmeládu?“

„Počúvajte, prepáčte mi to!“ zmiernil som svoj hlas. „Len mi je ťažko uveriť...“

V rozpakoch, muž zostal nehybne stáť, s džbánom vo svojej ruke.

„Áno, mám ju veľmi rád, ďakujem veľmi pekne,“ povedal som mu a pravou rukou som si od neho zobral džbán. „Ale ak Fridrik nikdy nebol jedným z vašich Lovcov, prečo ste cez neho komunikovali, aby ste so mnou dohodli spojenectvo?“

„Spojenectvo? Aké spojenectvo?“ vysoký muž, o ktorom marmeláda potvrdila, že je skutočne Perseps, ku mne podišiel.

„Aké spojenectvo?“ zopakoval Džorandžeran svojim hlbokým hlasom.

Perseps sa posadil vedľa neho. Obaja mali na tvárach neistý výraz.

„Počúvajte, sníva sa mi alebo čo? Vy ste Kayala-ha Perseps, kuren-džaya šampión a najvyšší veliteľ Džex Belaranu. A vy ste Džorandžeran, bývalý najvyšší veliteľ, muž veľkej múdrosti a skvelého zmyslu pre humor. Správne?“

Obaja sa spokojne usmiali a prikývli, „Správne!“

„Ako je teda možné, že viem všetky tieto veci...“

„Teraz ich zabi!“ Impulz z kameňa prišiel s takou prudkosťou, že ma takmer premohol.

Dvaja Lovci tento prerušený impulz postrehli. Zostali veľmi pokojní, ale videl som, že sú pripravení zaútočiť.

Bol som popolavo šedý a ledva sa mi podarilo ovládnuť triašku.

„Chcete mi ukázať svoju ľavú ruku?“ navrhol Džorandžeran.

„V poriadku.“

Podišiel bližšie a zobral moju zovretú päsť do svojich extravagantne veľkých rúk. „Zar, čo plánujete robiť s týmto kameňom?“

„Fridrik ho mal deaktivovať.“

Starý Lovec sa usmial ako medveď, ktorý zavoňal med, „Chcete povedať, že ste sa mu ho chystali dať?“

„To bol pôvodný plán.“

„Ha! Ha!“ Persepsov výbušný smiech sa vyrovnal štandardom Mount Lorzen. „Ten Fridrik je ale bystrý chlapík.“

Čo som mal nato povedať? Myšlienka, že by mi Fridrik mohol klamať, bola nepredstaviteľná. Pod jeho vedením som trénoval celé týždne a neučil ma len kuren-džaya a hudbu. Žartoval a smial sa so mnou, zdieľal so mnou svoju radosť i svoj smútok, daroval mi svoje priateľstvo a vrúcnosť. A odhliadnuc od samotného začiatku, nikdy sa predo mnou nepokúšal ukryť svoju energiu. Toľkokrát dovolil môjmu vedomiu, aby vstúpilo do jeho Hrotu. Ako by mi mohlo uniknúť, že jeho príbeh bol celý vymyslený? A čo Džervin a Esrevin?

Džorandžeran sa len pozrel na energiu mojej ruky a hneď dokonale pochopil, že kameň sa úplne vymkol spod kontroly. „Chcete nám ten kameň dať?“ spýtal sa.

„Počúvajte,“ povedal som, teraz už chladným hlasom, „potrebujem lepšie pochopiť, čo sa vlastne stalo. Ak sme teda neuzavreli spojenectvo, prečo ste potom tu?“

„Jedného večera za nami prišla Felícia,“ vysvetľoval Džorandžeran, „a povedala, že od vás dostala zvláštny odkaz, cez Pelenor Ozorenan.“

Odkaz, kde jej ďakujem za sprostredkovanie spojenectva s Persepsom... Striaslo ma, keď som si pomyslel, čo by sa udialo, keby som hlas Lietajúceho Draka neposlúchol.

„Potom,“ pokračoval Džorandžeran, „nás Felícia presvedčila, aby sme poslali zopár mužov, ktorí by skontrolovali, či ste v poriadku.“

„Bola veľmi presvedčivá!“ dodal Perseps so širokým úsmevom.

„Podrobností vás ušetríme,“ povedal Džorandžeran. „Tak sme za vami poslali šiestich mužov. Cestou na juh prezreli aj základňu Líšok, o ktorej sme si v tom čase mysleli, že bola zničená Červenými Odpadlíkmi.“

„Peknú prácu ste tam odviedli!“ vložil sa do toho Perseps.

Džorandžeran pokračoval, „Keď videli tú spúšť, naši muži sa rozhodli zavolať na pomoc väčšiu skupinu. Perseps a ja sme usúdili, že situácia je mimoriadne vážna a rozhodli sme sa viesť výpravu osobne.“

„Akú spúšť?“ opýtal som sa.

„V Údolí Raelen sme našli dvadsaťpäť mŕtvol: dvanásť Líščích Lovcov a trinásť učeníkov.“

„To som nebol ja!“ potriasol som hlavou. „Kým som tam bol, nikoho som nezabil.“

„Aha?“ Džorandžeran bol zmätený. „Tento príbeh je každú chvíľu čoraz zamotanejší! A čo všetci tí mŕtvi Čierni Lovci, ktorých sme po vás nachádzali?“

„Áno, to som bol ja. Ale ako ste ma našli?“

„Sledovali sme vyžarovanie vášho kameňa. Priečila sa nám myšlienka, že by mal padnúť do rúk Odpadlíkov. Vlastne, až kým sme nestretli obra Progosa, nevedeli sme, že ste to vy, kto nesie ten kameň.“

„A čo sa stalo so všetkými tými Líščími Lovcami, ktorí prežili útok na Údolie Raelen?“ opýtal som sa.

„Líšky a Červení Odpadlíci sa navzájom vyvraždili. Myslím, že teraz z nich už veľa nezostalo.“

To nedávalo zmysel. „Počkajte minútku!“ povedal som. „Ako to, že sa Líšky nepokúsili vziať si svoj kameň odo mňa naspäť? Vy ste ma vystopovali tak, že ste sledovali vyžarovanie môjho kameňa...“ zastal som a opravil sa, „chcem povedať, toho kameňa, ktorý som vzal v Údolí Raelen. Prečo Líšky nemohli urobiť to isté?“

„Váš kameň zostal ticho najmenej päť týždňov, Zar prian. A dovtedy už žiadne Líšky nezostali.“

„Päť týždňov?“ Ďalší ťažký šok.

K môjmu nevýslovnému zhrozeniu som zisťoval, že od môjho prepadu základne Líšok v Údolí Raelen uplynuli už viac ako tri mesiace.

Víchor skazy... „Elyani! Čo z teba ešte zostalo?“

„Dáte nám tento kameň?“ opýtal sa Džorandžeran ešte raz.

Nedokázal som to ovládať, bol som na ten kameň prehnane zaťažený. „Čo s ním urobíte?“

Perseps pozdvihol ruky, „Deaktivujeme ho, samozrejme!“

„Nikdy!“

Otvoril som ústa, ale nedokázal som prehovoriť.

Džorandžeran pohliadol hlboko do mňa a s porozumením prikývol.

Schmatol som svoju ľavú päsť pravou rukou a potlačil ju k nemu. Ale moja päsť bola tak silno zovretá, že Džorandžeran okamžite vyhlásil, „Ak chcete mať šancu zbaviť sa tohto kameňa, musíme konať rýchlo, Zar, veľmi rýchlo. Na deaktiváciu je potrebný mocný rituál, preto nás prišiel taký veľký počet.“

„Je vás štyridsaťdeväť, je tak?“

Starý muž to ocenil a usmial sa, „Dobre spočítané, mladý muž.“

„Ako ho dostanete z mojej ruky?“ spýtal som sa.

„Sú dve možnosti: buď vám ruku odrežeme alebo vás uvedieme do bezvedomia.“

Poslať ma do bezvedomia? Neexistoval žiadny spôsob v siedmych sférach, ako by som dovolil, aby štyridsaťdeväť Lovcov na mne vykonávalo rituál, kým ja budem v bezvedomí.

„Odrežte mi ruku!“ povedal som chladným hlasom.

„Zar prian,“ Perseps ma potľapkal po ľavom pleci, akoby som bol jeho brat, „to nie je zlá ruka, čo tu máte. Prečo nám nedovolíte, aby sme vás na hodinu uviedli do bezvedomia?“

Keby som si tak mohol nechať poradiť od Džervina? Ale Džervin bol ďaleko a času bolo málo. „Viete mi povedať, prečo nemôžem Hrot-komunikovať s mojím učiteľom?“ opýtal som sa tých dvoch mužov.

„Ó, áno, to je veľmi jednoduché,“ povedal Džorandžeran. „Kameň okolo vás vytvára mimoriadne husté pole energie. Nič cezeň nedokáže preniknúť. Dokonca ani my sa nedokážeme Hrot-zhovárať, keď sme vo vašej blízkosti. Mimochodom, prečo sa potrebujete rozprávať so svojim učiteľom?“

„Verím, že Majster Džervin Hnedého Rúcha by presne vedel, ako sa mám v tejto situácii zachovať.“

Džorandžeran súhlasne prikývol, „To sa mi páči.“ Usmial sa a žmurkol na Persepsa, „V kritických časoch by sa veľkí priani mali vždy obracať na svojich učiteľov.“

„Ha! Ha!“ Perseps zo seba vypustil ďalšiu salvu divokého rehotu a hlučne plesol Džorandžerana po pleci.

„Tento muž pre nás niečo urobil,“ povedal Džorandžeran.

„Zabi ich! Zabi ich hneď teraz!“

Perseps plne súhlasil, „Strážcove gule, že pre nás niečo urobil!“ Obrátil sa ku mne a ďalej ma tľapkal po ramene, „Mysleli sme si, že sme na smrteľne nebezpečnej výprave proti Odpadlíkom, ale zakaždým, keď sme niekam došli, pripravení na bitku, všetko, čo sme museli urobiť, bolo vykonať pohrebné rituály na mŕtvolách, ktoré ste za sebou tak láskavo zanechali.“

„Takže teraz urobíme niečo my pre vás,“ rozhodol Džorandžeran. „Ak chcete, ja sám pôjdem a Hrot-prediskutujem situáciu s Majstrom Džervinom Hnedého Rúcha a spolu rozhodneme, čo urobíme.“

Pri predstave Hrot-koncilu tých dvoch starých náčelníkov som sa musel zaškeriť.

„To ale len v prípade, že mi dôverujte, samozrejme,“ dodal Džorandžeran.

„Dôverovať vám?“ Ironicky som sa usmial, „Po všetkých tých skvelých veciach, ktoré mi o vás porozprával Fridrik, ako by som vám mohol nedôverovať?“

Džorandžeran a Perseps sa hlučne zasmiali. Potom Džorandžeran odišiel preč, keďže sa potreboval vzdialiť, aby mohol použiť svoj Hrot.

Perseps mi svojimi obrovskými rukami masíroval rameno. Obával sa, že bolestivý kŕč – a zhubný vplyv kameňa – by sa mohol rozšíriť do celého tela. „Tak sa nakoniec stretávame, potom, ako sme navzájom o sebe toľko počuli,“ povedal, uvedomujúc si, že mi je lepšie, keď rozprávam. Lebo keď som svoju myseľ nechal blúdiť, vracali sa mi halucinácie, a len s ťažkosťami som si udržiaval posledné zvyšky príčetnosti.

„Pravdaže, ja mám výhodu,“ povedal. „Osoba, ktorá mi o vás rozprávala, bola spoľahlivá. Ale mohlo sa stať, že váš zdroj bol zaujatý.“

Usmial som sa, spomínajúc na dlhé červené vlasy, „Zatiaľ čo Felícia, samozrejme, ani náhodou nemohla byť zaujatá, keď rozprávala o Zarovi.“

„Ha! Ha!“ Zem sa triasla jeho smiechom. „Mimochodom, viete, že keby Felícia zomrela vo Verzazyelovej krypte, bol by som veľmi nahnevaný?“

„Ja tiež!“ povedal som. Potom mnou začala lomcovať prudká triaška.

„Potrebujete deku?“ ponúkol mi Perseps.

„Teraz ho zabi. Nevyčkávaj!“

Potriasol som hlavou, „Horím od horúčky. Myslím, že si potrebujem ľahnúť.“

Perseps zo svojej koženej tašky urobil pre mňa vankúš.

„Perseps,“ opýtal som sa s trasúcim sa hlasom, „čo myslíte, kto za tým všetkým stojí? Kto naplánoval útok proti Líškam?“

„Niekto, kto si myslel, že vás dokáže oklamať a zmocniť sa kameňa. Pravdepodobne niekto so slušnými znalosťami o vedení Strážcov. Možno bol tým mužom Fridrik. Možno sa dali on a Murdok dokopy. Mimochodom, musím vás varovať, je celkom možné, že Murdok je stále nažive.“

„Myslel som si, že spáchal samovraždu.“

„O tom sa snažil všetkých presvedčiť. Ale jeho telo sa doposiaľ nenašlo.“

„Rozmýšľam...“ bol som prerušený záchvatom prudkej triašky.

„Zabi ho. Zabi ho,“ ďalej mi šepkal kameň.

Perseps mi pripravil nápoj a opýtal sa, „Môžem pracovať na vašich bránach?“

„Perseps, obávam sa, že ten odporný kameň nado mnou zvíťazí a donúti ma zabiť vás. Máte pri sebe nôž?“

Plesol po koženom puzdre, ktoré mal pripevnené k opasku. „Mám, ale...“

„Ak začnem strácať príčetnosť, Perseps, chcem, aby ste mi ihneď odrezali ruku,“ vtĺkal som do neho, aby som sa uistil, že pochopil.

„Uvidíme. Môžem priviesť svojich mužov?“ opýtal sa.

Nenamietal som.

Zavolal Waxena, „Povedz im, aby prišli, všetci. A prineste aj suché drevo.“

„Načo je drevo?“

„Pri deaktivačnom rituále ho budeme potrebovať na zapálenie veľkých vatier.“ Ďalej ku mne prehováral, ale už som ho sotva dokázal počuť.

Keď dorazili jeho muži, priniesli so sebou vetvičky a konáre, ktoré navŕšili do šiestich veľkých kôp, sotva desať zákonných stôp odo mňa.

Zvíjal som sa v záchvatoch smiechu. Pred rokom ma predstava stretu s tromi Lovcami napĺňala hrôzou. A teraz som bol tu, obkolesení takmer päťdesiatimi a ich šéf ma držal za ruku!

Perseps sa smial so mnou, „Nemusíte sa ničoho obávať! Uvedomujete si, čo by nám Felícia urobila, keby sa vám počas rituálu niečo stalo?“

Opäť prevládli halucinácie. „Perseps, už ste zapálili tie vatry?“

„Nie.“

„Všade naokolo vidím plamene, Perseps. Príšerný oheň, ktorý všetko spaľuje.“

„Ahrimanov oheň, to je to, čo vidíte,“ povedal Lovec.

„Perseps, čo učí Zákon Nefilim o Ahrimanovi?“

„Ten oheň, ktorý vidíte... ak Ahriman vyhrá, to je všetko, čo z tohto sveta na konci zostane.“

„Ale kto je Ahriman?“

„Knieža Temnôt. Jeho doménou je hmotný svet, a preto je nazývaný aj 'Kráľom Sveta'. Vie, že ak by sa mu podarilo hmotný svet izolovať od duchovných kráľovstiev, potom by tu dole mohol neohrozene vládnuť.“ Persepsove obrovské ruky majstrovsky pracovali na mojich bránach. „V Zákone Nefilim je niekoľko známych veršov, ktoré hovoria, 'Muž Zákona, nepokúšaj sa ovládnuť silu Strážcov, aby si sa nespálil a nepadol za obeť Ahrimanovi.'“

Vízia príšerného ohňa ovládla moje vedomie. Musel som sa veľmi namáhať, aby som ešte dokázal vidieť Persepsovu tvár. „Verte alebo nie, tesne predtým, ako som zobral zdrojový kameň do ruky,“ povedal som mu, „ku mne prehovoril Strážca a dal mi rovnaké varovanie. Kiež by som tak bol počúvol jeho radu.“

„Ha! Ha!“ zaburácal Perseps. „Človek by mal Strážcovu radu vždy poslúchnuť!“

„Je to pravda, Perseps?“

„Och, priateľ môj, aká obtiažna otázka!“ odpovedal a obaja sme sa zasmiali.

„Mali ste pravdu, Perseps,“ povedal som po chvíli, „môj zdroj informácií bol zaujatý. Ste oveľa príjemnejší človek ako hovoril Fridrik.“

„Aj vy ste mali pravdu,“ žartoval Perseps, „aj môj zdroj informácií bol zaujatý. Vôbec nie ste taký fantastický, ako hovorila Felícia.“ A ďalej ma rozosmieval, až kým neprišiel Džorandžeran.

Vtedy som už úplne stratil fyzický zrak a videl som len Ahrimanov pekelný oheň. Džorandžeran sa za mňa posadil a zobral moju hlavu do svojich rúk. „Zar, aký zaujímavý človek je ten váš učiteľ!“

„Hovorili ste s ním?“

„Bol to fascinujúci rozhovor, naozaj. Teraz počúvajte, nemáme času nazvyš. Váš učiteľ a ja sme rozhodli, že vám neodrežeme ruku, ale vás uvedieme do bezvedomia. Džervin povedal, aby som vám vysvetlil, že rituál bude vykonávaný na kameni a nie na vás, takže vás k sile Strážcov nebude nič pútať. Tiež chcel, aby som vám povedal, že Elyani a Vlnko sú nažive a ešte zopár ďalších vecí, ktoré vám dopoviem po rituále. Teraz sa musíme ponáhľať. Pôjdem zorganizovať mojich mužov.“

Kým som mu stihol poďakovať, bol už preč.

„Keby som tak mohol vidieť, čo sa deje!“ povedal som Persepsovi, ktorý zostával pri mne.

„Štyridsaťosem mocných Lovcov, najlepších v kráľovstve, drží v rukách pochodne. Zapaľujú vatry a rozostavujú sa okolo vás, Zar prian.“

Opäť som sa zasmial nad touto masívnou nefilimskou silou, ktorá sa zmobilizovala, aby ma zachránila. „Hej, Perseps, stále ste mi nepovedali, čo mal byť môj tretí darček.“

„Nuž, čím dlhšie sme sa rozprávali, tým som mal menšiu chuť o tom hovoriť. Bol to kameň!“

Môj smiech bol udusený prudkou triaškou.

Perseps mi to vysvetlil, „Keď sme si uvedomili, že sa tu odohrávajú nejaké intrigy, Džorandžeran a ja sme rozhodli, že vám dáme špeciálny kameň, naprogramovaný tak, aby obchádzal ochranný štít Džex Belaranu. Tak by sme spolu dokázali Hrot-komunikovať, kedykoľvek by to bolo potrebné.“

„Myslím, že by som ten kameň chcel, Perseps.“

„Statočné od vás, že chcete prijať ďalší kameň od Strážcov!“ Potom zvážnel, „Ale budete musieť byť mimoriadne opatrný. Tento kameň nesmie nikdy padnúť do cudzích rúk, inak by mohla byť ohrozená bezpečnosť Džex Belaranu. Takže...“

Persepsa prerušil hlasný spev. Lovci zahájili svoj rituál.

„Teraz!“ zakričal Džorandžeran.

A ja som stratil vedomie.

~ Tak končí Kniha Stretnutí so Zlom ~