Samuel Sagan: Navždy Láska, Biely Orol (Atlantské Tajomstvá II)

Navždy Láska, Biely Orol

Samuel Sagan

________________

Atlantské Tajomstvá, zväzok 2 - Navždy Láska, Biely Orol

Prvé vydanie.

© AEON GROUP spol. s r.o., 2007.

Translation © Peter Bezemek

ISBN 978-80-89285-04-4

POĎAKOVANIE

Najprv a predovšetkým Pánu Ganovi, ktorého nepretržitý tok inšpirácie bol hnacou silou pre začatie, vytrvanie a dokončenie tohto epického románu.

Ďalej chcem spomenúť priateľov, ktorí podporovali spisovateľský zámer svojím entuziazmom, pomohli prepracovať množstvo scén a odstrániť z nich chyby: Catherine Ross a Ruth Camden, ktoré boli počas deviatich mesiacov mojimi ISIS konektormi, za účelom preskúmania archívu Clairvision a zhromaždenia materiálu, ktorý slúžil ako základ pre toto dielo; Oonagh Sherrard a Philip Joseph, s pohnutím spomínam na naše diskusie o štvrtej ráno ohľadne „skutočne dramatického" písania scén; Samantha Livingstone, ktorej kritika ma motivovala k pridaniu Knihy Kráľa Nagaov. (a pri tej príležitosti aj tretieho zväzku); Orna Lankry a Coral Noonan, ktoré ma povzbudzovali, aby som napísal Atlantské Tajomstvá ako trilógiu v štyroch zväzkoch; Janis Lander, veľká fanynka kráľa Nagaov; Rosa Droescher; Anne Barbato; Karen O'Connell; Nathalie Brown, ktorej dlho zabudnutý darček úplne premenil tento román.

Nakoniec, ale určite nie na poslednom mieste, vďaka Džervinovi výnimočnému, priateľovi a majstrovi v Hrome. Bez neho by sa nič z tohto nikdy neudialo. Všetka sláva učiteľovi!

Poznámka k používaniu kurzívy

Kurzíva bola použitá pre poukázanie na nasledovné:

1. Citáty zo Zákona Melchisedeka, napríklad:

Jedným z najviac nepochopených zo všetkých veršov Zákona bol „Jeden Zákon, jedna cesta! Pochválený buď Pán Melchisedek!"

2. Rozprávanie bohov, anjelov a Lietajúcich Drakov:

Biely Orol odpovedal,

„Duša Výšin,
Dieťa večnosti,
Čakal som na teba ešte predtým, ako vznikol čas.
A ty prichádzaš, žiarivá,
Dochvíľna na kozmické stretnutie,
Robíš Matku Svetla pyšnou na svoje semeno. "

3. Rozprávanie ľudských bytostí, keď sú pozdvihnuté na úroveň vedomia bohov, anjelov a Lietajúcich Drakov (preto zahŕňa aj komunikáciu cez silu Hrotu). Napríklad,

„Džervin!" zavolal som cez Hrot. „Prosím, urobte niečo! Rýchlo!"

4. Niekedy je kurzíva použitá na zdôraznenie určitého slova vo vete, napríklad:

„Džervin," povedala Teyani, „keby to nebolo z tvojich úst, nikdy by som neuverila tomuto príbehu!"

Avšak od Zväzku 3 ďalej, kvôli zvýšenému výskytu konverzácií s anjelmi, bohmi a Lietajúcimi Drakmi (kategórie 2 a 3), boli bežné výrazy zo Zákona Melchisedeka ponechané bez kurzívy.

Atlantské Tajomstvá - Tetralógia

Zväzok 1

1 - Kniha Začiatkov
2 - Kniha Blažených Spiacich
3 - Kniha Volania Osudu
4 - Kniha Lososového Rúcha
5 - Kniha Mystérií Eisraimu
6 - Kniha Veľkého Draka Hlbočiny
7 - Kniha Korenia Nefilim

Zväzok 2

8 - Kniha Bieleho Orla
9 - Kniha Elyani
10 - Kniha Kráľa Nagaov
11 - Kniha Kniežacieho Apartmánu

Zväzok 3

12 - Kniha Lietajúcich Drakov
13 - Kniha Stretnutí so Zlom
14 - Kniha Rituálu Vystúpenia
15 - Kniha Sveta Bohov

Zväzok 4

16 - Kniha Nefilimských Obrov
17 - Kniha Paradoxov vo Výšinách
18 - Kniha Smrti Strašnej
19 - Kniha Polí Pokoja a Rytierov Apokalypsy
20 - Kniha Posledných Dní
21 - Kniha Údolia Nekromancera
22 - Kniha Virdžínie a Hirama

Úvod

Polia Pokoja, Archívna Hala Päť, Kozmický Vek

„Vstúpte!“ vyzval Barkhan Zér.

Virdžínia Serah a Hiram Nezastaviteľný vstúpili do tekutej tmy Archívnej Haly Päť, a na ich tváre dopadlo striebristé svetlo hviezd, ktoré prenikalo cez kopulovitý strop. Ich výzor bol rovnaký ako pred niekoľkými dňami, keď ešte žili vo svojich fyzických telách vo Filadelfiách: mladí ľudia, ani nie osemnásťroční, predčasne dospelí vojnou. Virdžínia, krásna dcéra Elyani Serah (letový alias Panter), stále vyzerala sivá, porazená, zbitá, obťažkaná dvanástimi rokmi smútku a čierneho kalu Rexa¹. Hiram – stratené dieťa, ktoré ovládlo sily Nebies Zjavenia a dvakrát triumfovalo nad Ahrimanom – žiaril, jeho disharmonické črty zmäkčené Riekou Spomienok, jeho oči svietiace pokojnou istotou zasvätenca, ktorý môže byť čímkoľvek a môže robiť čokoľvek.

Ako kráčali, Virdžíniin pohľad bol zabodnutý do zeme. Hiram hľadel nahor, fascinovaný hviezdami. Odkedy prišiel do Polí Pokoja, objavil v sebe vášeň pre nočnú oblohu. Hviezdy šepkali jeho duši starodávne mystériá a dotýkali sa ho svojimi lúčmi prekvapujúco zreteľným spôsobom. Lebo hviezdy Polí Pokoja neboli žiadnymi obyčajnými hviezdami, ale mocným dychom Ducha naplneného archetypálnou magickou múdrosťou Nebies Zjavenia. Ich svetlo je Život, ich farby čistý Kozmický Oheň.

Odpútajúc sa od hviezdnej mágie, Hiram radostne pozdravil svojho majstra, „Pochválený buď Veľký Apolón, Majster Barkhan Zér, Knieža Hromu!“

Odetý vo svojom hnedom rúchu Majstrov Hromu, Majster Barkhan Zér stál priamo pod vrcholom kopule. Napodobil Hiramov hlas plný života, „Pochválený buď Veľký Apolón, Hiram, Rytier Apokalypsy a Zostupujúci! A vitaj aj ty, Virdžínia poslednej hodiny. Cítiš sa dnes lepšie?“

Virdžínia neprehovorila, stále civela na podlahu. Ešte stále bola omráčená – nie zo svojej násilnej smrti, ale z rokov strávených vo väzbe na Filadelfii 6, nasiaknutá Rexovým jedom.

Stojac po jej boku, Hiram odpovedal za ňu, „Už oveľa lepšie. Odkedy sme s vami naposledy hovorili, strávili sme celú noc a deň pri Rieke Spomienok. Načúvali sme piesňam času a nechali cez seba pretekať city rieky. Našli sme veľa spôsobov, ako sa rozprávať bez slov. Dnes sme niekoľkokrát udržiavali očný kontakt. Rieka Spomienok mi prezradila, že slová prídu už čoskoro. Zajtra pôjdeme naspäť do liečebných komnát. Ale prišli sme požiadať o láskavosť, Majster Barkhan Zér. Čo Virdžínia teraz potrebuje, je počuť o svojich rodičoch. Som presvedčený, že jej to pomôže nájsť samú seba. Tak nás napadlo, že by ste nám možno mohli ukázať niektoré z Archívnych materiálov o Serahovi a Panterovi."

Virdžínia bola od svojich rodičov oddelená, keď mala päť rokov. Stalo sa to, keď bola Filadelfia 6 napadnutá Rexovými vojakmi. Odvtedy jej život zošedol. Kým bola uväznená v Rexovej virtuálnej realite, dokonca aj obrazy Elyani a Seraha postupne zmizli. Sotva si dokázala spomenúť na ich mená. Všetko, čo zostalo, bola ničivá prázdnota, svet bez nádeje, maškaráda virtuálnych bábok. Až kým neprišiel Hiram.

„Čo by ste chceli vidieť?“ spýtal sa Barkhan Zér.

„Čo smieme vidieť?“ opýtal sa Hiram.

„Predtým, ako odišiel do sfér diaľav, Zar-Serah mi povedal, aby som vám udelil plný prístup k jeho osobným záznamom. Vám obom.“

„Aj mne?“ čudoval sa Hiram.

„Len pred niekoľkými dňami si mu zachránil život,“ pripomenul mu Barkhan Zér.

„Viem, viem. Ale aj tak... som dojatý, keď sa dozvedám, že mi Serah udelil rovnaký prístup ako svojej vlastnej dcére.“

Barkhan Zér vyšpúlil pery a prikývol, „Zar k tebe cíti lásku... väčšiu ako si si uvedomil, Pán Hiram. Keď sa vráti z diaľav, bude ti mať veľa čo povedať. Nateraz mi len povedz, kde chcete začať, Archív je celý váš.“

Zamyslený, Hiram opäť hľadel na polia hviezd. Pomaly vystrel ruku. Dosiahol Virdžíniinu bradu a jemne jej nadvihol hlavu tak, že jej oči sa stretli s hviezdami. Naklonila hlavu nabok a oprela si ju o jeho dlaň, pozorujúc slávnosť žiarivých oblakov – myriád mnohofarebných drahokamov. Barkhan Zér sledoval ju, Hirama a drahocennú harmóniu ich vzájomnosti.

„Tak teda prečo nezačať od začiatku?“ rozhodol Hiram. „Ako ďaleko naspäť sa môžeme vrátiť?“

„Až do Atlantídy, ak chcete. Trinásť tisíc rokov dozadu.“ Barkhan Zér vyvolal trojrozmerný obraz kučeravého malého dievčatka oblečeného v bielom, ako beží uličkami zahalenými hmlami, „Elyani Bieleho Orla, keď mala štyri roky. Vo svätyni Eisraimu.“

Vysoká dôstojná žena s dlhými tmavými vlasmi, tiež odetá v bielom, zobrala Elyani do náručia. „Slečna Teyani, Veľmajsterka rádu Bieleho Orla,“ Barkhan Zér poskytol komentár. „Vtedy ale ešte nebola veľmajsterkou ženského krídla svätyne Eisraimu.“

Keď začula meno Teyani, Virdžínia sklopila zrak, aby mohla sledovať obrazy Archívu. K Teyani bežalo iné malé dievčatko oblečené v bielom. „Toto bola Alsibyadi,“ povedal Barkhan Zér. Teyani, silná žena so širokými bokmi a štíhlym pásom, ju zobrala na ruky, pričom pri svojom ľavom prsníku stále držala Elyani. V každej ruke jedno dieťa, vstúpila do malej kaplnky zhotovenej z čohosi, čo vyzeralo ako červený bazalt. S prekríženými nohami sa posadila do veľkého kruhu vytesaného do dlážky. Obe deti v jej náruči čoskoro zaspali a ona vstúpila do stavu hlbokej meditácie.

„Krásna ako bohyňa plodnosti,“ zvolal Hiram, pohnutý. „Toto bolo vo svätyni Eisraimu?“

Barkhan Zér prikývol, „Kaplnka Bieleho Orla.“

„A kde bol v tom čase Zar?“

Barkhan Zér vyvolal obraz malého blonďavého chlapca oblečeného v svetlobéžovom rúchu, ako kráča lesom. „Vtedy sa ešte nevolal Zar, ale Orlon, syn Orlona. Narodil sa ďaleko od Eisraimu, v kraji Šeringa. Na západnom pobreží Atlantídy.“

Hiram bol zhrozený z chlapcovej takmer vychudnutej tváre, jeho bledej nazelenalej konštitúcie a jeho extrémne pomalých pohybov. „Bol chorý?“

„Nie, ale nebol práve fyzickým dieťaťom. Istý druh nedostatočnej inkarnácie...“ Barkhan Zér pokračoval v ukazovaní obrazov detí, ako rástli. Napravo bol Zar-Orlon, v triede s malými chlapcami oblečenými v béžovej. Trávili svoje dni tým, že sa učili naspamäť verše Zákona.

Naľavo sa malá Elyani a Alsibyadi cvičili s Teyani v magických rituáloch. Pomáhal im malý kučeravý chlapec v hnedom rúchu, o pár rokov starší ako študentky Bieleho Orla.

Napravo, ako Orlon rástol, stále zostával zďaleka najvychudnutejším z triedy. Jeho béžoví malí priatelia sa pohybovali strašne pomaly, ale zdalo sa, že Orlon je z nich najpomalší.

Naľavo Elyani a Alsibyadi, teraz už desaťročné, brali hodiny od kňaza Hnedého Rúcha s úzkou predĺženou tvárou, pichľavými sivozelenými očami, sivými vlasmi, ktoré mu padali na plecia a krátkou sivou bradou. „Spoznávaš tohto muža?“ spýtal sa Barkhan Zér. „Majster Džervin Hnedého Rúcha. Vyučoval Elyani a Alsibyadi od ich najútlejšieho veku.“

Roky plynuli. Napravo, Orlon a jeho priatelia stále trávili svoje dni učením sa veršov Zákona. Naľavo bola skupina dvadsiatichštyroch mladých kňažiek v Orlovi, ktoré boli trénované v umeniach proroctva, Hlasovej projekcie, astrálneho cestovania, teurgie, liečenia, bylinkárstva a používania mäkkých kameňov. „Teyani začala zhromažďovať svoj tím,“ poznamenal Barkhan Zér. Napravo nehybne stál Orlon a pomaly búchal o seba krátke drevené paličky. „Orlon sa snažil vzdelávať v hudbe, ale nikdy to celkom nevyšlo.“ Barkhan Zér potlačil úsmev.

Ako obrazy pokračovali, Hiram občas vrhol letmý pohľad na Virdžíniu a pozoroval jej reakcie. Tak ako dúfal, niečo v nej reagovalo na obrazy Zara – takmer nečujný, ale nezameniteľný 'fúúúúúúúh' šepot vo vysokej časti jej Stĺpca Ducha², ozveny jej podstaty v diaľavách. Použijúc svoj masívny Hrot Rytiera Apokalypsy, Hiram držal jej energiu vo výške a obklopil ju bezhraničnou láskou Orla. Výsledok bol okamžitý: život v jej očiach, viac z jej prítomnosti v hale Archívu.

Pohnutý pohľadom na toľké dávanie, Barkhan Zér pochválil, „Hiram, Hiram... aké múdre od Seraha, keď od teba chcel, aby si sa stal ďalším Bielym Orlom Filadelfských Vzdušných Síl! Legenda žije ďalej. Nič nedokáže zastaviť Bieleho Orla na jeho ceste za Lietajúcim Drakom.“

Svetlo Výšin sa vlievalo do jeho Hrotu a Hiram ďalej držal Virdžíniu, ktorá pomaly kývala hlavou a dávala sa dokopy.

„Vďaka mimoriadnym okolnostiam, za ktorých skončila Zarova atlantská existencia, máme záznamy všetkých jeho spomienok, nielen scén, ktoré k nám prišli cez polia Eisraimu,“ vysvetľoval Barkhan Zér. „Sledujte toto. Bola to rozhodujúca chvíľa, hodina Boha.“

Elyanin obraz postupne zmizol. V novej scéne sa objavil sedemnásťročný Orlon, syn Orlona; a práve začínal svoju veľkú skúšku, ktorá mala rozhodnúť o jeho kariére ako verejného služobníka kraja Šeringa. Na okraji prašnej cesty zachraňoval Majster Džervin ženu z nízkej kasty. Volal o pomoc. Váhavo, Orlon nechal svojich priateľov pokračovať v pretekoch a zareagoval na Džervinove volanie. Pomaly, placho podišiel krehký chlapec v béžovom k mužovi v Hnedom Rúchu.

„Osud bol spečatený,“ Barkhan Zérov hlas bol vážny.

Po tomto Orlon nasledoval Džervina a prijal od neho nové meno: Zar. Obaja sa vrátili do svätyne Eisraimu.

Sledujúc obrazy Zara v svetloružovom rúchu, Hiram bol prekvapený, „Nepatril k Hnedému Rúchu?“

„Trvalo roky, kým sa Zar stal učeníkom Majstrov Hromu. Najprv bol trénovaný rádom kňazov, ktorí sa nazývali Lososovým Rúchom. Mocní ritualisti, ale nie obzvlášť prebudení.“

„Ťažko uveriť, ako pomaly chodili!“ bavil sa Hiram pri pohľade na ružového Zara, ako sa v jednej z uličiek svätyne mierumilovne zhovára s iným mladým mužom v ružovom.

„To bol Artold, v tom čase jeho najlepší priateľ,“ povedal Barkhan Zér. „A toto bolo prvýkrát, keď sa Zar a Elyani stretli.“

Vysoká kňažka Bieleho Orla, teraz už kvitnúca mladá žena, kráčala dole rovnakou uličkou. Zar a Artold kráčali ďalej, bez toho, že by si ju všimli. Vtiahnutá do vlastného vnútorného prežívania, tiež ich nezaregistrovala.

„Celé roky chodili jeden vedľa druhého, bez toho, že by sa naozaj videli,“ usmieval sa Barkhan Zér, ako sa odvíjali obrazy Archívu. „Nakoniec sa stretli, keď Majster Džervin požiadal Elyani, aby sa stala Zarovou inštruktorkou cestovania.“

Zar ležal v bezvedomí v sarkofágu. Dvaja kňazi zakryli sarkofág priesvitným vekom. Kňazi opustili miestnosť a vstúpila Elyani. Bola sprevádzaná inou mladou ženou odetou v bielych šatách. „Toto bola jej priateľka Seyani Bieleho Orla. Jedna z vysokých kňažiek, ktoré boli vyslané do Egypta.“

„Takže Egypt bol skutočnou krajinou, nie iba legendou?“ Hiram urobil objav.

„Nie iba legenda! Bolo to jedno z prvých miest, kde po zániku Atlantídy opäť rozkvitla civilizácia.“

Nasledovali obrazy Zara cestujúceho astrálnymi priestormi, ako vystrelil z tmy viditeľnej do poľa hviezd. V kráľovstve zatiaľ usiloval o dosiahnutie 'prebudenia', záhadného to cieľa, ktorý mu stanovil Džervin, ale ktorý mu, zdalo sa, stále unikal. Neskoro do noci sa modlieval v kaplnke Pána Ganu. Začal klásť Džervinovi otázky, postupne si uvedomujúc, že život kňazov Lososového Rúcha spočíval v mechanickom nasledovaní pravidiel Zákona. Usiloval sa prestať byť bábkou.

„Ďalší kritický moment,“ oznámil Barkhan Zér. Vo veľkej kaplnke Hiram napočítal dvadsaťsedem kňazov Lososového Rúcha. Spievajúc očarujúce hymny Zákona, prevádzali ohromný rituál, všade zlaté a medené pomôcky, semená, korenia a kvety všetkých farieb, ktoré na zemi vytvárali geometrické vzory. Otrasený hlbokým uvedomením, Zar Lososového Rúcha sa postavil a opustil svoje miesto.

Opustil svoj život spáča.

Vízia naplnila Archívnu Halu Päť vibrujúcou duchovnou prítomnosťou. Pohnutá Matkou Svetla, Virdžínia sa obrátila k Hiramovi a nadviazala s ním očný kontakt.

Stal sa pre ňu Bielym Orlom.

Prešiel ňou 'fúúúúúúúh' vánok. Bojovala, aby prelomila škrupinu, bojovala proti nahromadenej váhe rezignácie a beznádeje.

Zdalo sa, že čas v Archívnom zázname sa spomalil. Už nebolo počuť spev, bolo tu len nesmierne ticho nabité prítomnosťou Matky Svetla. Pomaly sa pohybujúc, Zar vychádzal von z kaplnky a každý jeho krok mal pre stvorenie význam.

Hľadiac hlboko do Hiramových očí, Virdžínia povedala, „Áno.“

Zar dosiahol dvere kaplnky, otvoril ich a otočil sa naspäť, aby pohliadol na svojich priateľov Lososového Rúcha. Boli takí pohltení rituálom, že sotva postrehli jeho odchod.

„Hiram, ja viem,“ povedala Virdžínia. „Viem, kto si. Čo si urobil.“

Zar vrhol posledný pohľad na Artolda, na plameň na oltári, na Pratesa, svojho učiteľa v Lososovom Rúchu. Stále v pomalom pohybe, Prates sa k nemu obrátil. Zostal ticho, ale jeho oči hovorili, „Choď, dieťa. Nech ťa Matka Svetla vedie za ruku. Vie, kto si, čo urobíš. Opäť sa stretneme v Poliach Pokoja.“

Zar sa odvrátil, prekročil prah a ocitol sa v uličke mimo kaplnky. Začal sa nový život.

„Úsmev?“ zašepkal Hiram skusmo.

Virdžíniina tvár nebadateľne zmäkla, takmer do úsmevu. A opäť prehovorila k Hiramovi, tentokrát bez slov.

Hiram sa zachechtal a tlesol rukami, „Beriem!“

Vrátili sa k obrazom Archívu. Zar mal oblečené hnedé rúcho Majstrov Hromu. Džervin ho poslal, aby z pustovne v horách Lazéry vyzdvihol drahocenný kameň. Cestou späť o kameň prišiel a takmer spáchal samovraždu utopením sa v jazere. Ale Biely Orol mu poslal víziu, ktorá symbolicky ukazovala Elyani vo veľkom nebezpečenstve. Zar zabudol na samovraždu, vyskočil z vody a ponáhľal sa do Eisraimu, opäť pri sile.

„Bežný trik bohov,“ komentoval Hiram pre Virdžíniu. „Keď hrdina narazí na tvrdé dno, nechajme ho hrať rytiera v žiarivom brnení. Vieš, mne to tiež urobili. A zabralo to úplne rovnako.“

Barkhan Zér sa zasmial. Virdžíniina tvár zmäkla ešte o čosi viac.

Teraz Zar Hnedého Rúcha a Elyani Bieleho Orla sedeli spolu na fialovom trávniku, na malom nádvorí ohraničenom vavrínmi. Podala mu biely nápoj. Zabehlo mu z neho a z jeho úst vyšľahli biele plamene.

„Čo je toto?“ opýtal sa Zar zhrozene.

„Dračie mlieko,“ povedala otvorene. „Prísne tajné a úplne magické.“

Hiram zašepkal, „Pri príchode na Filadelfiu 6 som mal v pláne začarovať ťa Dračím mliekom.“

Virdžínia sa k nemu obrátila, jej tvár ožiarená zvedavým úsmevom.

Hiram pokrčil plecami, „Ktovie? Možno v inom živote.“

Potom prišli príšerné scény Zarovho prvého zostupu do Podsvetí – zmrzačené mŕtvoly, hnijúce telá, vreštiace davy, šialenstvo veľkého rozsahu. Keď videl, ako lačno Hiram a Virdžínia do seba vpíjajú obrazy, Barkhan Zér sa uškrnul, „Ak sú tieto vízie pre vás príliš bolestné, môžeme ich preskočiť.“

„Nie,“ odvetila Virdžínia, jej oči upreté na Podsvetia.

Hiram zatlieskal rukami a žasol, keď Zar vyzdvihol Vivyani v jaskyniach zúfalstva.

„Nie,“ povedala Virdžínia, ktorá už uhádla.

Zar zložil kňažku na okraji cesty a vrátil sa do kráľovstva. Sám.

Po tomto prišli nežné časy Zarovho zotavovania sa, keď sa o neho Elyani trpezlivo starala. Vidiac ich nevinnosť, ich vrúcnosť, ich hravosť, Virdžínia sa opäť usmiala. Zar odišiel do svätyne Draka v Mount Lorzen, ďaleko na juhu, v kraji Červenej Zeme. Nasledovali dychvyrážajúce scény smrti v Drakovi, keď do Zarovho tela prúdila šialená intenzita ohňa Podsvetia. Najprv ho zabila, aby ho potom opäť vzkriesila.

Zar sa znovuzrodil ako Veľký Bojovník.

„Rozprávaj mi o zostupe!“ Hiram pokračoval v komentovaní. Ohľadne Mareka Nezničiteľného, Zarovho učiteľa v Drakovi, sa opýtal, „Je to ten Marek, ktorého som stretol?“

„Ten istý!“ odpovedal Barkhan Zér. „Taký ako on, je iba jeden.“

„To veru hej!“ Pre Virdžíniu, Hiram dodal, „Marek je tak trochu legendou. On a tvoj otec boli najlepšími priateľmi. Vo Filadelfských Vzdušných Silách.“

Vo svätyni Draka podstúpil Zar metamorfózu. Jeho plecia sa zdvojnásobili a priamo z hlbín Draka mu narástli obrovské svaly. Jeho riedke blond vlasy sa stali hustými a silnými, trochu tmavšími, kučeravé kadere mu padali na plecia. A začala mu rásť brada.

Hiram ho konečne spoznal. „Toto je Zar, ktorého poznám. Takto vyzeral, keď ma učil, a keď bol mojim druhým pilotom,“ povedal, čím vytiahol z Virdžínie ďalší zvedavý úsmev. „Pravdaže, okrem toho, že mal oblečené svoje hnedé rúcho,“ dodal.

Oblečený v čiernych nohaviciach a košeli, Zar, Syn Draka, podstúpil tréning Bojovníkov v čiernom tanci a zbraniach nižšej mágie Zeme. A opäť zostúpil do Podsvetí. Ale tentokrát to nebolo žiadne peklo jaskýň zúfalstva – iba dychberúca nádhera krajov Podsvetia, naplnená hromadami žiarivých drahokamov, ktoré žiarili ako hviezdy Polí Pokoja.

Po osemnástich mesiacoch neustáleho tréningu dal Marek Zarovi inú misiu: jeho prvú rituálnu vraždu Nefilim. Zar bol vedený k tomu, aby považoval Nefilim za rasu skazených vražedných obrov, zákerných netvorov s nadprirodzenými silami, extrémne nebezpečných. Zar si starostlivo vybral malú skupinku troch pútnikov, ktorí boli na ceste do jaskyne Verzazyela Strážcu, iba niekoľko dní cesty z Mount Lorzen. Jeden deň ich sledoval, a potom udrel.

Ale keď Virdžínia videla Zarovu zamýšľanú obeť, od úžasu sa jej otvorili ústa. Tento Nefilim nebol žiaden obrí netvor. Bola to omračujúco krásna žena s dlhými červenými vlasmi.

„Felícia! Ťažký problém!“ uškrnul sa Hiram. Keďže počul Zarovu verziu príbehu, nevedel sa dočkať, kým uvidí, čo k tomu má povedať Archív.

Inšpirovaný čistou fontánou, Zar sa nedokázal odhodlať zavraždiť Felíciu. Zobral len jej prívesok z mäkkého kameňa a nechal ju ísť. Potom sa túlal kaňonmi Červenej Zeme a navštívil jaskyňu Verzazyela Strážcu. Ale mocné okultné sily uchované v jaskyni ho uspali a začal snívať. V sne bol projektovaný do fantastickej reality, kde na neho čakala Felícia. V poli hviezd ho učila tancovať. Očarujúce a nádherné, toto 'snívanie' v Strážcovej mysli mu pripadalo byť reálnejšie ako realita.

Keď sa zobudil a preskúmal Verzazyelovu jaskyňu, Zar natrafil na rovnakú Felíciu. Ale tentokrát umierala, spálila sa, keď sa pokúšala ovládnuť silu Strážcov.

„Zar bol prenasledovaný spomienkou na Vivyani,“ objasnil Hiram pre Virdžíniu. „Nedokázal sa len tak otočiť chrbtom a nechať Felíciu zomrieť.“

Zar odniesol Felíciine telo do inej jaskyne v blízkom kaňone a podujal sa vyliečiť ju za pomoci síl Podsvetia. Liečenie bolo monumentálne. Felíciine telo energie bolo úplne zdevastované, takže jedinou možnosťou bolo od základu ho obnoviť. Zar strávil trinásť dní zostupovaním do hlbín Podsvetia, zhromažďovaním vody života a vzácnych drahokamov, ktoré prinášal naspäť na povrch, do Felíciinho tela.

Barkhan Zér načrtol pozadie situácie, „Veľkí Bojovníci a Nefilim boli nepriateľmi od raných dní Atlantídy. Keď Lorzen založil rád Veľkých Bojovníkov, bolo to práve na vyhladenie nefilimských obrov a ich armád.“

Napriek tomu sa táto konkrétna nefilimská žena a neobyčajný Veľký Bojovník rýchlo stali najlepšími priateľmi. Sledujúc ich živé diskusie v jaskyni Červených Kaňonov, Hiram sa nedokázal prestať smiať a Virdžínia sa nakoniec smiala spolu s ním.

Prvýkrát.

„Toto bola jedna zo Zarových najväčších skúšok,“ zdôraznil Barkhan Zér. „Jeho milovaný učiteľ, Džervin, ho poslal k Marekovi. Marek mu prikázal ísť a zabiť jedného z Nefilim. Ale namiesto toho, aby Felíciu zabil, zachránil ju pred istou smrťou! Ocitol sa pred strašnou dilemou. Nemohol sa vrátiť do Mount Lorzen bez toho, aby zavraždil jedného z Nefilim. Ale napriek tomu, že bol nadmieru vytrénovaným bojovníkom, predstava, že by mal zabiť nevinnú ľudskú bytosť, bola pre jeho čistú fontánu úplne neprijateľná.“

„Obzvlášť túto ľudskú bytosť! Dokážeš si predstaviť, ako sa cítil potom, ako s ňou strávil v jaskyni tri týždne!“ smial sa Hiram a ohromne sa vyžíval v sladkej irónii Zarovej dilemy. On a Virdžínia tlieskali, keď videli, ako vedený Felíciinim prorockým zrakom, Zar zostúpil do jaskýň zúfalstva, našiel Vivyaninu dušu a odviedol ju do jaskyne Podsvetia pod svätyňou Eisraimu.

Ale keď uvideli nasledujúcu scénu, prestali sa smiať. Krásna Felícia mu oznámila svoj zámer vrátiť sa do Verzazyelovej jaskyne. Rozhodla sa opäť zostúpiť do krypty a pokúsiť sa – po druhýkrát – ovládnuť oheň Strážcov. Nič, čo by sa od nej nedalo čakať. Ale pokúsila sa zlákať Zara, aby zostúpil do krypty spolu s ňou.

Keď ju Zar doprevádzal ku vchodu do Verzazyelovej jaskyne, Strážcovia urobili Felíciu očarujúcejšou ako kedykoľvek predtým. Zar sa k nej pridal na poslednú večeru pred jaskyňou, pri splne mesiaca. Kŕmiac ho rafinovanými jedlami nefilimskej kuchyne, Felícia mu vášnivým spôsobom vyznala lásku a odhalila mu tajomstvo, „Zar, toto bol význam sna, ktorý ti poslal Verzazyel Strážca: poď a tancuj so mnou v krypte a dnes v noci prijmeš viac sily, ako si si kedy myslel, že môže existovať. Ty a ja ovládneme Oheň, vstúpime do Strážcovej mysle, spoznáme minulosť, budúcnosť a mystériá sfér.“

Keď Zar váhal, Felícia mu ponúkla, že použije silu jaskyne a poskytne mu víziu podľa jeho vlastného výberu.

„Čo keby som chcel vidieť, ako moji priatelia Bieleho Orla prijali Vivyaninu dušu potom, ako som ju k nim doviedol?“ spýtal sa Zar.

Želanie prinieslo víziu mladej ženy s dlhými tmavými vlasmi, oblečenej v bielom. Bola na kolenách, vzlykala uprostred hromady trosiek. Zar ju najprv nespoznal a Felícia mu preto ponúkla, že víziu preruší. Ale k svojmu úžasu si Zar uvedomil, že tá žena je Teyani Bieleho Orla – akurát o dvadsaťpäť rokov mladšia ako tá, ktorú stretol v Eisraime.

„Pozrieme si ešte viac?“ navrhla Felícia.

________________