Samuel Sagan: Navždy Láska, Biely Orol (Atlantské Tajomstvá II)

8 – Kniha Bieleho Orla

8.1 Tým, ktorí nevedia počúvať...

Devätnásťročná Teyani prehľadávala to, čo voľakedy bývalo svätyňou Karlingy, teraz už len plasovou suťou. Nachádzala ďalšie a ďalšie zmrzačené telá svojich priateľov. Vzlykajúc a kašľajúc, rukou si utrela tvár a zašpinila tak mliečnu belosť svojej pokožky sadzami z tlejúcich ohňov.

Nakoniec objavila muža, ktorého hľadala. Jeho skrútené telo ležalo v ruinách, jeho oči doširoka otvorené, jeho líca pokryté zrazenou krvou, jeho hlava napoly rozdrvená neroztaveným plasovým blokom.

Klesla na kolená a chytila ho za ruku. „Nie!“

Bolo chladno.

„Ledno... Ledno! Čo budem bez teba robiť?“ Dotýkajúc sa plodu vo svojom vystupujúcom bruchu, Teyani plakala, „Naše bábätko... čo bude s naším bábätkom?“

Obrátila hlavu a pomaly nasávala scenériu spustošenia.

Všetko bolo stratené.

Nezostalo nič, za čo by sa dalo bojovať, nič, v čo by mohla dúfať.

Jej svet bol mŕtvy.

Zostával už len jeden smer – úplné odovzdanie sa Božskému.

Toto uvedomenie znieslo na jej tvár nové svetlo. Šepot vetra zanikol. Farby sa zmenili. Svet potemnel. Na pozadí tmy sa objavilo jasné svetlo.

S dôstojnosťou vysokého zasvätenca, Teyani sa postavila.

Cez tmu viditeľnú vnímala prítomnosť jednej zo svojich priateliek. Pomedzi ruiny si našla cestu ku schodišťu. Viedla k tomu, čo bývalo kryptou, teraz už len chaosom zvalených stien, hranatých kusov plasu a prachu.

„Adya! Počuješ ma?“ zavolala.

„Teyani?“ odpovedal neistý hlas.

Teyani si prekliesnila cestu dole schodmi. Strop krypty bol tesne pred zrútením. Hmlistá šeď zimy prenikala na miesto, ktoré bývalo kaplnkou Bieleho Orla.

„Myslím, že mám zlomené obe nohy, Teyani.“

Obrovský kus plasu spadol mladej žene na nohy a uväznil ju pod svojou váhou. Bola posiata modrinami, jej biele šaty roztrhané na franforce. Teyani k nej podišla a pohladila jej kučeravé hnedé vlasy.

„Videla si ostatných? Nikoho necítim,“ Adyin hlas bol slabý.

„Všetci sú mŕtvi,“ povedala Teyani.

„Čierne Rúcha ich všetkých zabili?“ Adyin hlas sa zadrhol. „Ledno?“

Teyani mlčala.

„A naše sestry Bieleho Orla, videla si ich?“

„Všetky sú mŕtve,“ zopakovala Teyani.

Adya začala plakať, čím sa jej do nôh vrátila bolesť. Roztriasla sa.

Teyanin hlas bol pokojný. „Pokoj, moja priateľka v Zákone! Stiahni sa zase naspäť.“

Adya sa stiahla, zľahka vysunúc svoje vedomie z fyzického tela, čím sa odpojila od bolesti nôh a nepohodlia nepríjemnej polohy. Triaška ustala.

Teyani hľadela na mohutný kus plasu, pod ktorým bola Adya uväznená. Spadol zo stropu. Bol to úlomok stĺpovitého tvaru, viac ako dvadsať zákonných stôp dlhý. Už nežiaril, ale stále bol pevný ako skala. Ani štyria silní muži by ho nedokázali zodvihnúť.

Teyani stála veľmi vzpriamene, pohltená Veľkým Svetlom Orla.

Cez Adyinu myseľ prebehol verš Zákona: Tým, ktorí nevedia počúvať, Pán Melchisedek nemôže pomôcť!

Keby len...

Potriasla hlavou. „Kde si sa skrývala?“

„V krypte Apolóna. Čierne Rúcha ju neobjavili,“ povedala Teyani.

„Ako sa má tvoje bábätko?“ spýtala sa Adya.

Teyanine oči vyžarovali pokoj. „Na tom nezáleží, Adya. Ideme preč.“

Adya nadvihla hlavu a poobzerala sa okolo seba, „Čo iné môžeme robiť!“

Ľahla si naspäť na kopu plasových úlomkov a zatvorila oči. V záblesku si spomenula na proroctvo, ktoré jej predpovedal Ledno: tesne pred svojimi dvadsiatymištvrtými narodeninami mala stretnúť lásku. Muža z východu, muža s výnimočnými silami. Mal ju zobrať so sebou. Mala mu dať dieťa, ktoré bude pýchou Bieleho Orla a bude žiariť jeho slávu vysoko do nebies.

Ako mohla myslieť na takéto veci, keď jej Biele sestry ležali mŕtve uprostred skazy?

Nemohla sa ubrániť ľútosti, „Taká smola! Taká nezákonná smola! Iba tri mesiace od mojich dvadsiatychštvrtých narodenín.“

„Adya, si pripravená?“ zavolala Teyani, akoby už zo Svetla.

Adya si zložila ruky na hrudi. „Som pripravená, Teyani!“

Ženy spoločne spievali hymnu odchádzajúcich duší.

„Nech si ma Biely Orol zoberie!“ povedala Adya.

Teyani si položila ruky na brucho a zašepkala, „Nech si nás Biely Orol zoberie!“

8.2 Teyanin vzostup do Výšin Orla

Mŕtve pre svet smrteľníkov, dve ženy opustili svoje telá a ocitli sa v tme viditeľnej. Skôr ako vystúpali cez sféry, prišiel sa s nimi stretnúť Biely Orol.

V Teyaninom srdci zahorelo svetlo, „Môj večný priateľ, už si tu!“

Pohla sa smerom k Orlovej prítomnosti. Za okamih bola atmosféra tmavej purpurovej tmy viditeľnej vystriedaná oslepujúcim bielym svetlom s jemným nádychom modrej. Teyani už nebola v tme viditeľnej, Orlova sila ju vynášala do sfér Výšin.

Ďalej kráčala k Svetlu, spievajúc hymny k svojmu bohovi a najvzácnejšiemu priateľovi:

„Tu prichádzam, Biely Orol bohov.

Do tohto Svetla, ktoré si mnohí zosnulí nevšimnú,

Ja vstupujem radostne.

Iskru Bezbytostného Boha,

Oslepujúcu nádheru, jasnejšiu ako všetky polia hviezd,

Radostne objímam.

Zbavená pút osudu,

Nezviazaná ľudskými snami a ilúziami,

Uvoľnená od bremena života v kráľovstve,

Prichádzam a odovzdávam sa ti, Biely Orol.

Zajmi ma vo svojej nekonečnosti.

Vezmi ma do toho bodu nekonečného úsvitu,

Kde naveky prebývaš.

Sním zo mňa snívanie bohov a ľudí,

Prebuď ma pre svoju slávu.

Len tvoju lásku chcem.

Len tvojmu Nevýslovnému Svetlu sa oddám.

Tu prichádzam, Biely Orol Výšin. “

Teyani ďalej postupovala, vstupujúc do čoraz väčšej intenzity Svetla. Orlova prítomnosť odpovedala.

„Ó, moje milované dieťa,

Tu si, stojíš vo svojej plnej sláve!

Duša Výšin,

Dieťa večnosti,

Čakal som na teba ešte predtým, ako vznikol čas.

A ty prichádzaš, žiarivá,

Dochvíľna na kozmické stretnutie,

Robíš Matku Svetla pyšnou na svoje semeno.

Sladký je tento okamih mimo času,

Kde sa môžeme stretnúť tvárou v tvár,

Keď sme po sebe tak predlho túžili.

Nech sa tvoj Duch napije z mojich fontán.

Nech sa tvoje Svetlo spojí s mojim Duchom! “

Svetlo sa stretlo so Svetlom. Teyani žiarila, opojená Orlovými elixírmi extázy. Ďalej postupovala k Veľkému Zdroju Svetla. Orol opäť prehovoril.

„Milovaná iskra,

Moja sestra v nekonečnosti,

Zastav tam, kde si.

Ďalej už nestúpaj. Zostaň na okraji toho, čo si uchováva svoj tvar.

Čas na náš Veľký Tanec Milencov ešte nenastal.

V kráľovstve je potrebné vykonať ešte mnoho práce.

Musím ťa ešte raz požiadať, aby si bola mojou služobníčkou,

Kráčala nebezpečnými cestami

A znášala tupú šeď, ktorú ľudia priniesli na Zem. “

Teyani odpovedala,

„Ó, Milenec môj,

Blesk mojej obličky,

Mám ťa opäť raz stratiť?

Mám opäť raz zostúpiť z bodu do priamky,

Z priamky do roviny

A z roviny do kráľovstva?

Vpravde, sivé je kráľovstvo

A každým dňom čoraz chudobnejšie o mágiu Pradávnej Zeme.

Aké je moje miesto v tejto nudnej sfére?

Vodopády už nespievajú na slávu anjelom.

Mrzuté zvieratá sa už nerozprávajú s ľuďmi.

Vzácne byliny sa menia na burinu.

Kvety už nenesú radosť víl.

A elfovia strácajú zmysel pre humor.

Samotné stromy strácajú svojho ducha.

Ich ovocie už nie je prestúpené nekonečnou sladkosťou tvojej Matky

A ich listy v zúfalstve padajú v chladnej jeseni.

Gnómovia sa ukrývajú v jaskyniach,

Druhy salamandrov sú ohrozené,

Vietor už k múdrym nehovorí.

Ranná rosa už nie je plodná

Roztopašným chaosom, z ktorého povstali všetky veci.

Úsvit už nerozpráva príbehy zrodu stvorenia,

Súmrak už nestráži mystériá pralaye.

Malchasek a Veľkí Anjeli Výšin

Pomaly sťahujú svoje Svetlo

A ich dych Výšin čoskoro zmizne.

Ó, Biely Orol,

Pradávna nádhera, ktorou Zem bola, sa rýchlo stráca.

Svet ľudí sa stáva svetom trpaslíkov

A blažené hmly kráľovstva

Sa teraz menia na temné hrozivé mraky,

Z ktorých sa čoskoro porinie ničivá povodeň

A skaza celej Atlantídy. “

Orol prehovoril,

„Ó, múdra žena, veľká magička,

Drahá Zemi a strážkyňa jej múdrosti,

Poznám tvoju bolesť.

Veľké nástrahy ťa v kráľovstve očakávajú

A z tejto čoraz sivšej sféry,

Kde sa železo šíri rýchlo ako mor,

Bude moja prítomnosť čoskoro stiahnutá.

Ale, dieťa Zeme,

Musíš vznietiť oheň vo svojom srdci

A udržať si nádej,

Lebo po temnej noci duše nadíde úsvit.

Pod obrovskými dúhami

Vyvstane kráľovstvo –

Obnovená pôda, do ktorej sa zasadí nový vinič,

Nová rasa, v ktorej sa tvoje deti znovuzrodia,

Nové ihrisko pre mocných a pokorných.

Ďalší úsvit, ďalší deň, ďalšia noc,

Ktorá ďalej pripraví

Zasľúbené stretnutie so Svetlom,

Ktoré Architekt Hierarchií pripravil pre ľudstvo.

Túto kozmickú hru

Musíme hrať a hrať ju dobre,

Každý z nás musí položiť kameň

Pre vystavanie svätyne univerzálneho osudu. “

Biely Orol ešte viac pozdvihol svoj Hlas a prenášal na Teyani ohromné sily.

„Povstaň, dieťa mojej obličky. Toto je moja vôľa:

Opäť získaj nezdolnú silu, ktorú si ovládla

Vo svojich prechádzajúcich životoch.

Plamenná a hrdá, zostúp do kráľovstva.

Nech tvoj Hlas rozdrví všetky prekážky.

Staň sa hlavou rádu Bieleho Orla.

Choď a hľadaj Hrom mocný.

Dovoľ mu, aby ťa zobral na východ.

V jeho kraji nájdeš hniezdo

Pre služobníčky Bieleho Orla.

Miesto radosti a vysokého Ducha,

Príbytok Hromu.

Tam sa tká dúhová sieť

A sejú sa semienka pre veľké činy.

Tam porodíš dcéru.

A tiež Adya, milovaná duša,

Ponesie Bieleho Orla, ktorý bude žiariť moju slávu

Vysoko do nebies

A pripraví príchod kráľovstva dúh. “

Teyani odpovedala,

„Ó, Biely Orol, som tvojou služobníčkou.

Nech sa stane tvoja vôľa. “

V tomto Svetle mimo času sa Teyani otvorila a prijímala, a jej Duch bol posilnený.

Potom kráčala Výšinami do komnaty, kde ju očakávali výjavy z jej prechádzajúcich životov.

Tam hľadela na slávu Zeme, tak ako ju poznala v dobách dávno minulých – Pradávnych Dňoch Zeme, keď bola Božia sláva prebudená vo všetkých veciach. Videla tanec víl a elfov. Videla tiecť rieky plné striebristých vôd života, ich piesočnaté korytá posiate šupinkami zlata a orichalku. Videla dokonalú harmóniu, kde všetky bytosti spievali o nádhere Matky Prírody, sprevádzajúc tak jej nezmernú melódiu kozmických sfér.

Teyani videla svoje minulé ja, veľkú magičku, ktorá porúčala ohromným silám a ako kráľovná vládla sviežim silám sveta. Gnómovia, salamandri a iné elementálne bytosti, všetky bojovali o privilégium stať sa jej služobníkmi. Obrovské stromy ju pozývali, aby si prišla vypočuť ich legendy, a aby klebetili o tajomstvách prírody. Sopky si pýtali jej povolenie, kým vybuchli. Vietor jej spieval svoje najkrajšie skladby, lebo po nej túžil a chcel, aby sa stala jeho milenkou. Páčilo sa mu prekvapiť ju drzým bozkom prudkého závanu, keď po kúpeli v rieke vystúpila z vody. Oceán ju nazýval 'svojou jedinečnou priateľkou' a udelil jej deťom požehnanie dlhého života; a keď plávala, posielal delfíny a veľké ryby, aby sa o ňu obtierali. Počas noci, soby strážili jej spánok, a posielali jej múdre sny a varovné inšpirácie. Škovránky jej ráno spievali, aby ju zobudili a sadali si na jej plecia, keď ich zavolala. Svojimi piesňami dokázala očariť akékoľvek zviera. Pantery a leopardy skrotli pri zvuku jej Hlasu.

Smejúc sa od radosti, Teyani zhliadla nadol do sfér Melchisedeka. Videla Adyu, ako na ňu čaká. Tak sa ponáhľala z bodu do priamky, z priamky do roviny a z roviny do polí hviezd. Ako došla do tmy viditeľnej, uvedomila si, že vo svojej ľavej ruke nesie jedno z pier Bieleho Orla. Vložila si ho do vlasov a nechala sa spadnúť do svojho tela.

8.3 Naspäť v kráľovstve

Adya otvorila svoje mäkké hnedé oči. Ocitla sa naspäť vo svojom tele, medzi hŕbami rozlámaných kusov plasu. V blízkosti zacítila Teyaninu prítomnosť a rozvzlykala sa, „Nie, ja tu nechcem byť! Prečo sa toto deje? Každý môže umrieť, kedy chce, prečo nemôže aj my? Bohovia nás odvrhli. Teyani...“ Otočila hlavu a zbadala svoju priateľku, ako sedí dokonale vzpriamená, uchvátená Bielym Svetlom.

Zasiahnutá bázňou z toľkého jasu, Adya zašepkala, „Och môj Pán Melchisedek, čo sa s tebou stalo?“

Stále v zajatí kúzla, Teyani pomaly vstala. Jej ústa pootvorené, upriamila svoj dobiela rozžeravený zrak na obrovský plasový úlomok, ktorý privalil Adyine nohy.

Svetlo sa stalo ešte jasnejším, až Adya žasla, „Teyani?“

Uvedená do pohybu mocným dychom Výšin, Teyani začala projektovať Hlas – Hlas, aký Adya nikdy predtým nepočula.

Z Teyaniných úst sa rinula oslepujúca záplava svetla.

Neskutočná, veľkolepá, desivá.

Každý kúsok plasu v ruinách svätyne sa otriasal. Strop krypty nebezpečne zavŕzgal.

Pozdvihnúc obe ruky, dlaňami k Adyi, Teyani ešte zvýšila záplavu Hlasu.

Dunivý hrom, desaťtisíc anjelov spievajúcich jej ústami. Ohromné a ohromujúce.

Adya stratila kontakt so svojim telom. Na niekoľko sekúnd spúšť zmizla, kráľovstvo zostalo ďaleko. Bol tu len gigantický Biely plameň.

Brána do iného sveta.

Večnosť.

Keď Adya opäť otvorila oči, Hlas už ustal. Zostúpilo na ne podivné ticho.

Masívny kus plasu na jej nohách sa, k jej nevýslovnému úžasu, rozpadol. Všetko, čo zostalo, boli malé kôpky drobných kryštalických úlomkov.

Snažila sa chytiť dych, „Teyani...“

Ohnivá a planúca Orlovou silou, Teyani na ňu hľadela. A opäť pozdvihla ruky.

Znovu projektovala Hlas. Tentokrát na Adyine zmrzačené nohy.

Nastala explózia Svetla. Biele plamene Života šľahajúce z jej úst. Pod tým náporom sa Adya trepotala ako lístok vo vetre. Rozmýšľala, či sa tiež nerozpadne na prach. Stratila akýkoľvek pojem o čase.

Jeden Zákon, jedna cesta. Naspäť do večnosti. Nič, iba Oheň.

Vesmír, plameň.

Najvyššia moc Bieleho Orla.

Stvorenie spálené Výšinami.

Keď to skončilo, Adya ležala celistvá, v jednom kuse, ale ohromená a neistá, kde vlastne je.

Teyani pomaly nechala ruky klesnúť. Ďalšie vzplanutie Hlasu, zvuk Výšin, „Vstaň!“

Donútená neodolateľnou silou Slova, Adya sa ocitla na nohách.

Necítila žiadnu bolesť.

Bez dychu, stojac na nohách čistou silou Boha, civela na Teyani.

Teyani projektovala Hlasom, „Nasleduj ma! Teraz!“ Prudko sa obrátila a kráčala nahor po schodoch.

Adyine telo sa pustilo kráčať za ňou.

Naplnená silou, Teyani išla rovno do Apolónovej krypty, Adya sa vliekla za ňou.

Adya kráčala mechanicky. Bol toto sen? Svätyňa zničená, telá jej priateľov roztrúsené po zemi uprostred mora plasových úlomkov, jej devätnásťročná sestra v Orlovi zrazu vykonáva zázraky ako za Pradávnych Dní Zeme.

Ako vstúpili do krypty Apolóna, Teyani preniesla Hlasom, „Sadni si!“

Adya sa okamžite zrútila na dlážku veľkej prázdnej krypty.

Teyani podišla k hlavnému oltáru, zapálila plameň a začala spievať úvodné hymny rituálu Bieleho Orla.

Tentokrát svojim normálnym hlasom.

O dve minúty neskôr Adya, v šoku, začula Teyani spievať hymny ceremónie dosadenia novej veľmajsterky rádu Bieleho Orla.

„Ale Teyani...“ nemohla si pomôcť, aby nezasiahla, „veď my už máme veľmajsterku, nie?“

Teyani sa obrátila, „Naša veľmajsterka v kraji Západných Planín minulú noc zomrela. Biely Orol ju povolal naspäť k sebe.“

„Ale ako môžeš sama do seba vložiť silu línie?“

„Sila mi príde priamo od Orla,“ odvetila Teyani. Použijúc Hlas, prikázala, „Spievaj so mnou!“

Spolu opäť pokračovali v spievaní dosadzovacích hymien. Ich spev bol zo začiatku krehký. Ale čoskoro sa Teyanin hlas opäť premenil na Hlas, slávnosť tónov tancujúcich anjelov, ozvenu starobylých mystérií, ktoré premenili tmavý priestor krypty na pole hviezd a Adyine srdce na bielu vatru.

Vatru obrovskú ako Výšiny Orla.

„V mene tridsiatichtroch víťazných bohov, v mene Pradávneho Pra dávnych, Pána Melchisedeka a jeho anjelov, v mene Matky Svetla, ja, Teyani, čeliac Kozmickému Ohňu, vkladám do seba silu veľmajsterky rádu Bieleho Orla. “ Teyani zavrela oči a Hlasom zahrmelo tajné meno Boha, normálne predávané z veľmajsterky na veľmajsterku, ktoré k nej dnes prišlo priamo od Bieleho Orla.

„Isha.“

Z Nebies Zjavenia do Najhlbších Podsvetí, Jediná Iskra.

Orlov tanec.

Okraj Výšin. Večná belosť. Navždy láska.

8.4 Viera

Ceremónia sa skončila, ale trvalo ešte istú dobu, kým sa svetlo v krypte vrátilo do akého-takého normálu.

Postupne sa kráľovstvo opäť stalo kráľovstvom.

Avšak Teyani stále žiarila. Išla sa posadiť k Adyi a vzala ju za ruky.

Adya k nej vzhliadla, stále lapajúc po dychu. „Teyani... čo sa stalo?“

Teyani bola vecná. „Vo sférach Výšin som stretla Orla. Prikázal mi vrátiť sa do kráľovstva a prevziať vedenie nášho rádu. Vykonala som jeho príkaz. Pôjdeme do inej svätyne, Adya, na miesto, kde náš rád získa veľkú slávu.“

„Kde je to miesto?“ spýtala sa Adya.

„Neviem. Niekde na východe. Hrom nás tam zoberie.“

„Hrom?“

Teyani, s očami blčiacimi vierou v Orla, odpovedala takmer Hlasom, „Neviem, Adya, ale nájdem ho. Nech už je Hrom ktokoľvek, hádam ho nájdem.“ Zavrela oči a odmlčala sa.

K svätyni sa blížila prítomnosť.

„Och, Matka Svetla... to je môj chlapec!“ zvolala Teyani.

Adya sa vcítila do tmy viditeľnej. „Lermon?“

„Je nažive! Och, Matka, Matka... ďakujem ti!“ Teyani si položila ruky na srdce. Hore schodmi vybehla na nádvorie svätyne a hlasno zavolala, „Lermon! Lermon! Tu! Tu som!“

Objavil sa šesťročný chlapec s čiernymi kučeravými vlasmi. Z diaľky hľadel na Teyaninu žiariacu auru. Potom pomaly zamával rukou, určitým spôsobom, ktorým ju vždy zvykol zdraviť.

„Poď, môj chlapec,“ volala Teyani. „Tu si v bezpečí!“

Lermon sa ponáhľal k nej.

Sadla si na zem a zobrala ho do náručia. „Pochválený buď Pán Melchisedek! Tu je môj silný muž v Zákone!“ Pevne držala dieťa a kolísala ho vo svojom náručí. „Kde si bol, láska moja?“

„Skrýval som sa. Keď som videl prichádzať Čierne Rúcha, bežal som tak rýchlo, ako som vládal. Nikto ma nevidel.“

Teyani ho pobozkala. „Ty si taký múdry chlapec, Lermon.“

„Slečna Teyani, čo sa stalo so všetkými ľuďmi vo svätyni?“ opýtal sa malý chlapec.

Držiac ho vo svojich rukách, zniesla na neho Svetlo Orla. „Vydali sa na Veľkú Cestu. Na krásne miesto.“

„Ako moji rodičia?“

„Áno, láska moja, presne ako tvoji rodičia. Odišli na miesto, kde Slnko večne svieti. Teraz poď so mnou,“ postavila sa. „Adya na nás dole čaká.“

Ruka v ruke zišli nadol do Apolónovej krypty.

„Pochválený buď Pán Melchisedek, Lermon!“ zvolala Adya.

„Všetka sláva Pánu Melchisedekovi, Slečna Adya,“ odpovedal malý chlapec, hľadiac na ňu s vážnym výrazom v očiach.

Ako mohol mať tento chlapec, vyvrheľ, takú hĺbku? Adya sa tomu často čudovala.

Traja priatelia si vymenili niekoľko nedôležitých slov, potom si Teyani kľakla a opäť ho vzala do náručia. „Lermon,“ povedala vážnym hlasom, „teraz musím na istý čas odísť, aby som pre nás našla nové miesto, kde budeme bývať.“

Lermon nasadil svoju najvyspelejšiu tvár, ale z jeho jantárových očí sa rinuli slzy.

Teyani ho hladkala po jeho čiernych kučerách, „Lermon, sľubujem, že sa vrátim tak rýchlo, ako to len pôjde a vezmem ťa do nášho nového domova. A budem sa o teba starať tak, ako som sa vždy starala, odkedy tvoji rodičia odišli na krásne miesto. Ale teraz chcem, aby ste, ty a Adya, boli silní. Adya tu zostane s tebou, ale má zranené nohy, nemôže chodiť. Potrebujem, aby si išiel a zohnal pre ňu niečo na jedenie.“

Lermon vážne pokýval hlavou.

Potom ako s Adyou prebrali praktické veci, Teyani išla prezrieť susedné pivnice. Čierne Rúcha prišli všetkých zabiť a znesvätiť svätyňu, nie vyplieniť zásoby potravín. Stále tu bolo plno orechov, obilia, koreňov – dosť nato, aby to jej priateľom vystačilo aj na rok, ak by bolo treba.

Teyani sa vrátila do Apolónovej krypty a dala Adyi ďalšie pokyny. „Ak pocítiš, že sa k svätyni niekto blíži, nechaj dvere svätyne zamknuté a schovaj sa! A nech sa stane čokoľvek, nepokúšaj sa kontaktovať ma cez tmu viditeľnú. Čierne Rúcha by ťa hneď zachytili.“

„Ale kam pôjdeš ty, Teyani?“ spýtala sa Adya.

„Smerom na východ. Budem sledovať Svetlo Orla, až kým nenájdem Hrom. Potom sa sem vrátim a vezmem vás dvoch so sebou.“

Adya bola zasiahnutá vlnou nezákonnej paniky, pri predstave, že tu bude ponechaná v krypte so svojimi zranenými nohami, a okrem Lermona sa o ňu nebude nikto starať.

„Keď ku mne Orol prehovoril,“ povedala jej Teyani, „prorokoval, že mu daruješ dievčatko, Bieleho Orla, ktorý nielenže bude žiariť jeho slávu vysoko do nebies, ale tiež vykonávať jeho diela a pripravovať príchod kráľovstva dúh.“

„Ty si matka, Teyani,“ usmiala sa Adya smutne. „Tvoje dieťa môže naplniť proroctvo.“

„Maj vieru, Slečna Orla.“ Teyani do nej vdýchla mocný dych Ducha. „Maj vieru v Slovo nášho Pána! Ak ti prisľúbil dcéru, budeš žiť a mať dcéru.“ Obrátila sa k Lermonovi a usmiala sa, „Oženíš sa s ňou, veľký muž v Zákone?“

Lermon podišiel k Teyani a ponoril sa do jej náručia.

Držala si ho na prsiach. „Dovidenia, priatelia moji. Postarajte sa o seba a Svetlo sa postará o vás.“

Posledný obraz, ktorý si so sebou zobrala, bol Lermon stojaci na piedestáli zlomeného stĺpu vedľa Apolónovej krypty. Po lícach mu stekali slzy, ale chlapec stál vzpriamene, vážne a vyrovnane, kývajúc jej svojím zvláštnym spôsobom, až kým nezmizla z dohľadu.

8.5 Atlantská ľahostajnosť

Teyani sa zverila Orlovmu Svetlu a nechala ho viesť svoje kroky. Nemala žiadnu predstavu kam ide; nevedela, čo hľadá. Ale Orol jej jasne ukázal cestu a jej láska k nemu urobila cestu radostnou. Pohltená rozjímaním nad jeho Svetlom, sotva vnímala svet okolo seba. Bolo tu len Svetlo kráčajúce za Svetlom a Duch spojený s Duchom.

Potom, ako kráčala tri dni, sa Teyani začali míňať zásoby. Predtým, ako otehotnela, sa často zvykla postiť, zatiaľ čo podstupovala drsné as ketické praktiky. Postenie bolo pre ňu vždy radosťou a príležitosťou osláviť jej lásku k Orlovi. Ale plod v jej bruchu si žiadal potravu a jej tehotné telo začínalo trpieť nezákonne dlhými hodinami chôdze.

Ako míňala dom sedliackej rodiny, ktorí boli dlhoročnými priateľmi svätyne, rozhodla sa ísť a zaklopať na dvere.

Známy ženský hlas odpovedal, „Kto, poslaný Pánom Melchisedekom, klope na dvere?“

„Tu je Teyani Bieleho Orla, z milosti Pána Melchisedeka.“

Vo vnútri domu, iný hlas zakričal, „Neodpovedaj! Všetci ľudia svätyne sa stali vyhnancami.“

Dvere zostali zatvorené.

Teyani bola šokovaná. Myslela si, že títo ľudia sú jej priateľmi. Opäť zaklopala, ale domácnosť zostala tichá.

S rukami na bruchu, Teyani sa odvrátila a pustila sa kráčať.

Neskôr zaklopala na dvere iného domu, ale ľudia ju cez okno spoznali a zostali ticho, keď zavolala. Skúsila ešte niekoľko ďalších domov. Zakaždým, keď ľudia začuli jej meno, stali sa voči jej volaniu hluchými.

Teyani tvrdo bojovala s nepríjemnou chuťou hnevu, ktorý v nej rástol. „Či ma títo ľudia nenazývali svojou priateľkou v Zákone? Či neprišli do mojej svätyne, keď potrebovali liečenie alebo radu od bohov? Či som im vždy neposlúžila?“ Že sa ona stala vyhnancom, to bolo hrubou urážkou. Ledva sa dokázala zdržať, aby Čierne Rúcha neprekliala. Ale pevne sa držala Svetla a svojej lásky k Orlovi. Keby podľahla hnevu, odrezala by sa od samotného zdroja Svetla – a čo by z nej potom zostalo?

Ďalej na ceste našla hruškový strom a pochutnala si na jeho šťavnatom ovocí. Skôr ako odišla, pozdvihla Hlas a projektovala hymnu, aby strom požehnala, ako to múdri ľudia zvykli robiť za Pradávnych Dní Zeme. A strom bol šťastný. Na jej ceste jej pramene dávali vodu a vítajúce stromy ju v noci zahalili svojou energiou, aby rýchlo zaspala a jej dieťatko bolo v bezpečí.

O dva dni neskôr vkročila do dediny, kde ju nikto nepoznal. Ale ako kráčala smerom k trhovisku, niekto jej za chrbtom zašepkal, „Táto žena je vyhnancom!“ Chýr sa rozšíril ako oheň suchým lístím a v čase, keď dosiahla prvý stánok na trhu, ju všetci ignorovali.

Jej mladé telo silno reagovalo na vôňu potravín. Oslovila starého muža, ktorý predával skvelé jedlá z pečených obilnín a ovocia. „ Môj priateľ v Zákone, z milosti Pána Melchisedeka som otehotnela. Potrebujem jedlo. Mohla by som dostať niektoré z vašich koláčov?“

Muž bol ďalej zaneprázdnený, akoby k nemu nikto neprehovoril.

„Stal sa zo mňa duch, že sa tvárite, že ma nevidíte ani nepočujete?“ Teyani zvýšila hlas, ale bezvýsledne.

Ako na neho zízala, opäť takmer podľahla hnevu. Aké ľahké by bolo uvaliť na neho kliatbu – skutočnú kliatbu, ktorá sa prilepí a priťahuje odporné bytosti a vplyvy, choroby a nečisté úmysly od príbuzných, priateľov a susedov. Stačilo by Hlasom vysloviť tri slová a muž by bol chorý po celý zvyšok svojho života.

Ale čoskoro sa neznášala za to, že sformovala také myšlienky. „Biely Orol Výšin, ochraňuj ma predo mnou samou!“ vyslovila nahlas potom, ako sa snažila vyvolať nejakú odozvu u ľudí, ktorí sa jednoducho vypli.

Nasledujúc Orlove Svetlo, ďalej kráčala na východ.

Deň po dni, dedina po dedine, Teyani sa stretávala s rovnakou ľahostajnosťou. Nakoniec, jedného večera, ako nadchádzala noc, uvedomila si, že jej situácia sa stáva zúfalou. V stávke bolo samotné prežitie jej bábätka. Vybrala si zámožne vyzerajúci sedliacky dom a zaklopala na dvere.

Neprišla žiadna odpoveď.

Teyani projektovala Hlasom, „Otvorte dvere!“

Prinútený silou, ktosi okamžite prišiel a otvoril dvere. Bola to staršia žena so sivými vlasmi, oblečená v špinavom bielom rúchu. Nepovedala ani slovo.

„Žena Zákona, som hladná.“ Teyani si držala brucho a prosila, „Potrebujem nakŕmiť svoje dieťatko. Dáte mi niečo na jedenie?“

Žena zostala mimo.

„Dajte mi niečo na jedenie!“ požadovala Teyani Hlasom.

Žena sa obrátila a zobrala Teyani do kuchyne. Sedel tam muž a jedol svoju večeru. Nevšímal si ju.

Pachy kuchyne prenikli každou bunkou Teyaninho tela. „Ó, Biely Orol,“ zašepkala, „budeš mnou pohŕdať zato, že tak veľmi chcem jedlo?“

Žena ju obslúžila a ona začala jesť ako žrút, ale nenávidela sa za to, čo robila. „Ako môžem používať posvätné sily svojho rádu, aby som sa správala ako zlodej?“ Jej telo nepočúvalo. Ďalej jedlo a ona pocítila vo svojom vnútri radosť dieťatka.

Skôr ako odišla, vzala z kuchynskej police nejaké orechy, semená a ovocie, a naplnila si nimi svoju tašku. Potom poďakovala mužovi a žene, ktorí ju ďalej ignorovali a odišla.

Tú noc hľadala útočisko v hustom lese. Hľadala gaštanový strom dosť veľký nato, aby jej poskytol prístrešok. Našla jeden, viac ako dvesto zákonných stôp vysoký a pod jeho vetvami sa zrútila na zem. Začala vzlykať, „Teraz je zo mňa zlodejka!“

Poprvýkrát bola Teyani zovretá zradným pokušením nechať sa umrieť. Vzdať sa by bolo také ľahké! Všetko, čo by musela urobiť, bolo vzdialiť sa od svojho tela a nechať sa unášať priestorom. Či to nebolo práve to, čo od nej chceli všetci títo ľudia? Ich odmietanie ju veľmi ťažilo na hrudi. Zdalo sa, že prešli eóny, odkedy počula niekoho vysloviť jej meno. Nedokázala prestať plakať. Oslovila gaštan, „Ó, múdry strom, najznalejší spomedzi duchov lesa, prečo ku mne neprehovoríš? Za Pradávnych Dní Zeme sme ty a ja boli najlepšími priateľmi. Zvykol si na mňa volať, keď som prechádzala okolo. Toľkokrát som prišla a sedela pod tvojou listnatou korunou. A dávala svoje požehnanie. Zabával si ma svojimi príbehmi a dávnymi legendami. Toľkokrát si zohrial moje srdce svojim vtipom. Je všetko zabudnuté? Je všetko stratené? Stala som sa vyhnancom aj pre teba?“

Strom neodpovedal.

8.6 Stretnutie s Hromom

Po skalnatej ceste kráčali dvaja muži v hnedých rúchach.

Jeden z nich, vysoký širokoplecí muž okolo tridsiatky, zastavil, aby zodvihol kameň, „Džervin, nie je toto jeden z tvojich obľúbených kameňov?“ jemne ho hodil svojmu spoločníkovi.

Džervin, mohol mať okolo štyridsať, naň pohliadol svojimi prenikavými sivozelenými očami. „Áno, je!“ odvetil, dotýkajúc sa svojej brady. „Tento druh červeného čadiča sa zvyčajne nachádza v blízkosti sopiek, ktoré vyhasli nejaký čas pred stvorením kráľovstva. Melchard, sme v oblasti zvláštnych síl!“ hodil skalu naspäť svojmu priateľovi.

„A to už prečo?“ opýtal sa Melchard, hľadiac na kameň.

„Pretože, keď sopka vybuchla, boli prebudené magické sily Pradávnej Zeme.“

„Nerozumiem.“

„Pozri, Melchard, nejaký čas pred stvorením kráľovstva boli magické sily prírody zapečatené hlboko do Zeme a ľudským bytostiam bol k nim znemožnený prístup, pravdepodobne preto, že sa stali príliš hlúpymi. Takže, čo sú vlastne sopky? Obrovské šachty, ktoré prenikajú hlboko do Zeme. Mimochodom, zostúpiť do nich cez tmu viditeľnú je veľmi zvláštna skúsenosť. Už som ti o tom rozprával?“

Melchard potriasol hlavou.

„Tak či onak,“ pokračoval Džervin, „sopka, ktorá bola aktívna dávno pred stvorením kráľovstva, je ako otvorené ústa, cez ktoré Zem stále uvoľňuje starobylé sily. Preto sú mágovia priťahovaní k miestam s červeným čadičom. Ale musíme sa ponáhľať, priateľ môj.“

„Áno,“ Melchard zrýchlil tempo a pustil skalu na zem. „Po tom všetkom, čo sa stalo v posledných dňoch, nemáme žiadnu záruku, že prídeme na zatmenie načas.“

„Och Pán Melchisedek, dúfam, že áno!“ Džervin ešte viac zrýchlil. „Jedno zatmenie som už zmeškal pred tromi rokmi, keď som bol zdržaný v Eisraime a nemohol som sa dostať na Západné Planiny. Tentokrát chcem byť na mieste!“

„Pokiaľ sa nám podarí chytiť loďku na rieke Pešija, všetko bude fajn. Vysvetlíš mi ešte raz tú neuveriteľnú teóriu o zatmení? Prečo nebo uprostred dňa náhle stmavne?“

„Štúdiom učení Strážcov, hlavne kníh Barkayala, Tamiela a Asradela, je človek vedený, aby zmýšľal o slnku ako o ohnivej guli obiehajúcej okolo kráľovstva.“

„Ohnivá guľa? Videl ju niekedy niekto?“ pýtal sa Melchard.

„Nie,“ odvetil Džervin, „nič také. Ale to môže byť veľmi dobre kvôli hustým hmlám, ktoré pokrývajú kráľovstvo. Počul som, že v Severných Zemiach, keď sa vyšplháš na vrchol Snežných Hôr, vyzerá slnko niekedy veľmi zvláštne. Plánujem tam budúci rok ísť a sám si to overiť.“

„Keby som nebol videl toľko zázrakov, keď sme ty a ja boli Orestom zasvätení do Hromu, asi by som sotva dokázal uveriť takýmto nezákonne prehnaným teóriám, ale...“

Obaja muži sa zasmiali.

„Teraz,“ pokračoval Džervin, „sa vráťme naspäť k zatmeniu. Predstav si, že by medzi nami a ohnivou guľou stála obrovská skala. Vtedy by sa deň zmenil na noc.“

„Myslíš obrovskú skalu plávajúcu na nebi?“

„Môj priateľ v Zákone,“ zasmial sa Džervin, „keby si poznal všetky veci, ktoré sa dajú nájsť v učení Strážcov, považoval by si Orestove náhľady nakoniec za dosť priemerné.“

Melchard sa na chvíľu ponoril do myšlienok. Potom sa opýtal, „Počul som ťa tiež hovoriť, že z času na čas môžu nastať aj zatmenia mesačného svetla?“

Džervin prestal kráčať. „Cítiš to? Na vrchnej hranici tmy viditeľnej.“

Melchard sa zastavil a vcítil sa. „Obrovské plamene. Čo je to?“

„Niekto vo veľkých problémoch,“ povedal Džervin. „Niekto mocný. Toto sú mocné sily!“

S očami zatvorenými, Melchard prikývol, „Vidím ženu. Neďaleko.“

„Poďme sa na ňu pozrieť,“ Džervin zišiel z cesty a vydal sa smerom k lesu.

Melchard ho nasledoval. „Vidím výnimočne jasné svetlo. Musíme sa mať na pozore, táto žena môže byť nebezpečná.“

Ako došli k stromoradiu obrovských javorov, zastavili, aby si prezreli čudnú scénu. Teyani ležala na zemi, v bezvedomí. Bola odetá v špinavom bielom plášti, väčšina jej tváre ukrytá pod kapucňou. Desať zákonných stôp okolo jej tela bol priestor uchvátený červenými plameňmi energie. V tme viditeľnej bolo počuť vrešťavú vibráciu.

„Je to ochranný štít?“ zamračil sa Melchard.

Džervin potriasol hlavou. „Na spanie si mohla nájsť aj útulnejšie miesto. A pozri na toto zlaté svetlo... je tehotná! Čo by mohlo byť vysvetlením. Musela vyvolať sily, ktoré nebola schopná kvôli svojmu bábätku ovládnuť.“

Melchard zavrel oči. „Je sužovaná hroznými nočnými morami. Odporné hmly Podsvetia.“

„Ukončime to!“ Použijúc Hlas, Džervin projektoval krátky tlmený zvuk. Červené plamene a syčivý zvuk v tme viditeľnej okamžite zmizli. Džervin podišiel k Teyani a kľakol si k nej na zem. Ako jej odkryl tvár, vykríkol, „Pozri, aká je mladá!“

„Ide prísť o svoje dieťa,“ povedal Melchard, s očami stále zavretými.

Dvaja muži Teyani zodvihli a preniesli ju pod bohato rozkošatený javor. Snažili sa oprieť ju o kmeň, ale neprebudila sa, takže ju museli položiť na zem.

„Tento spánok jej vôbec nerobí dobre,“ rozhodol Džervin a projektoval na jej brány Hlasové zvuky.

O niekoľko sekúnd neskôr otvorila Teyani oči.

Vystrašená pohľadom na dvoch mužov vo svojej blízkosti, okamžite sa posadila, pozdvihla Hlas a projektovala na Džervina, „Odstúp!“, akoby bola napadnutá.

Sila, ktorú použila, nebola žiadnou záplavou z Výšin. Ale stále to bolo viac ako dosť, aby prinútila kohokoľvek normálneho ustúpiť. Ale Džervin zostal ticho sedieť po jej boku. „Mier, moja mladá priateľka v Zákone!“ obdaril ju uisťujúcim úsmevom.

Teyani zvýšila intenzitu Hlasu. Z úst sa jej liali biele plamene, „Odstúp!“

Ale plamene zmizli hneď, ako dosiahli Džervinovu auru.

„Dosť!“ zakričal Hlasom Majster Hromu, pevný ako skala. „Zabijete svoje dieťatko!“

Teyani stíchla. V rozpakoch hľadela na Džervina.

„Kto ste?“ spýtala sa.

Džervin nasadil zdvorilý úsmev. „Moje meno je Džervin, Hnedého Rúcha. Zoznámte sa s mojim zákonným priateľom, Melchardom Hnedého Rúcha,“ ukázal na neho. „Našli sme vás ležať v bezvedomí na ceste.“

Džervin sa na ňu lepšie pozrel. Jej dlhé čierne vlasy boli rozstrapatené a zabahnené. Jej oči žiarili, ale bola veľmi bledá a z jej energie bol dojem suchý ako zo skalnatých púští Červenej Zeme.

Zo svojej tašky vybral fľašu s vodou a ponúkol jej ju.

Boli to tri týždne, odkedy Teyani počula, ako ju niekto oslovil – viac ako dosť nato, aby jej Džervinov hlas znel ako harmónia sfér. Váhala. Spaľujúca bolesť hlavy zatemňovala jej myseľ.

Džervin otvoril fľašu s vodou, odpil si dúšok a položil ju na zem vedľa Teyaninej ruky. „Nenašli sme pri vás žiadne tašky. Napadli vás?“

Teyani prikývla.

„A použili ste Hlas, aby ste sa bránili,“ dodal Džervin. „Ale možno ste nevedeli, že tehotná žena by mala byť opatrná pri projektovaní určitých síl, obzvlášť, keď stojí na prastarej sopke.“ Ďalej na ňu hľadel, „Ste veľmi smädná, moja mladá priateľka v Zákone, prečo si nevezmete trochu našej vody?“

Bolo jasné, že títo dvaja muži môžu byť len kňazi. Teyani sa opýtala, „Z ktorej ste svätyne, muži Zákona?“

Miernym hlasom, Džervin odpovedal, „Svätyňa Eisraimu, na východe.“

Pútnici z východu! To znelo nádejne.

S priamosťou, ktorá ju život po živote priviedla k veľkým osvieteniam – ale aj do veľkých problémov – sa Teyani opýtala, „Hľadám Hrom, môžete mi pomôcť ho nájsť?“ Potom si vzala fľašu a pila.

Melchardove oči sa rozšírili. Džervin si v rozpakoch žmolil bradu, hľadiac na mladú ženu, ktorá dychtivo vyprázdňovala jeho fľašu.

Majstri Hromu neodhaľujú ľahko svoju totožnosť, hlavne nie cudzincom. „Sme len pútnici na ceste do kraja Horných Západných Pobreží,“ povedal Melchard, zatiaľ čo Džervin ju intenzívne študoval.

Keď sa naladila vysoko na Bieleho Orla, Teyani dostala neomylné znamenie, že od Džervina sa nemá čoho obávať. „Moje meno je Teyani,“ povedala a s nádychom irónie v hlase dodala, „Bieleho Rúcha,“ lebo to bol zákonne zdvorilý spôsob, ako neodhaliť meno svojho rádu. Zhodila všetky ochranné polia, nadviazala s Džervinom očný kontakt a nechala ho ponoriť sa do jej energie.

„Teyani Bieleho Orla!“ zvolal Džervin, prekvapený, že vidí ženu, keď Barkhan Zér ohlásil dieťa.

Ale od očisty Erriby ubehlo už desať rokov!

Teyani bola zmätená jasom v jeho očiach, „Kto ste?“

„Váš priateľ,“ odpovedal Džervin, spomínajúc si na vážny sľub, ktorý dal Barkhan Zérovi. „Váš priateľ!“

Obrátil sa k svojmu spoločníkovi a povedal, „Melchard, je mi to ľúto, ale budeš musieť chytiť loďku bezo mňa.“

8.7 Matka Svetla pozná cenu ľudského života

Teyani a Džervin spolu kráčali.

Teyani vybuchla do smiechu, „Džervin,“ povedala Teyani, „keby to nebolo z tvojich úst, nikdy by som neuverila tomuto príbehu!“

Po desiatich dňoch Džervinovej starostlivosti, jeho múdrej liečby a radostnej spoločnosti, Teyani opäť získala svoju iskru a zlaté svetlo jej tehotenstva opäť prekvitalo.

„Ničomu sa nedá uveriť ťažšie ako čistej pravde, Slečna Teyani,“ povzdychol si Džervin filozoficky. Pokračoval, „Keď bol oheň uhasený, musel som vykonať očistu osla a oslobodiť zblúdilého ducha. Po tomto prestal osol prorokovať a rozprávať sa s kňazmi Baradíny cez tmu viditeľnú. Vtedy sa ukázalo, že kňazi Baradíny všetkých klamali.“

„Chceš povedať, že to bol osol, ktorý urobil všetky tieto proroctvá?“ Teyani sa nedokázala prestať smiať.

„Presne tak! Odo dňa očisty už kňazi Baradíny nedokázali nič predpovedať. A jeho výsosť knieža Eisraimu sa do ich kaplnky už nikdy nevrátil .“

Na niekoľko sekúnd zahalil Džervin Teyanine bábätko svojou liečivou prítomnosťou. Potom sa opýtal, „Povedz mi, aké predpovede urobili ľudia tvojej svätyne ohľadne siete polí?“

Teyanin výraz zvážnel. „Niekoľkokrát sme prorokovali pre knieža, že mlyny Zákona fungujú nesprávne a spôsobia v kraji katastrofy.“

„Ako napríklad?“ spýtal sa Džervin.

„Vzácne vtáky ako pierra-pierra a olous vyhynú, a taktiež dvadsaťsedem magických rastlín Sierra Olan, a možno dokonca aj byliny pobláznenia. Dlhé obdobie sucha zdecimuje úrodu na planinách Mildusu. Sopky Lierne, o ktorých si všetci myslia, že vyhasli, vychrlia záplavu ohňa. A v kraji budú ľudia postihnutí zvláštnymi chorobami, proti ktorým budú hymny Zákona bezmocné.“

„Uch! Och!“ zvolal Džervin. „Nečudo, že ste na seba pritiahli problémy!“

„Takže ty si myslíš, že to boli naše predpovede, ktoré spôsobili, že nás Čierne Rúcha napadli?“ spýtala sa Teyani.

„To je viac ako pravdepodobné. Tí, ktorí prorokujú o hroziacich katastrofách, musia byť v týchto dňoch mimoriadne opatrní.“

„Ale Džervin, nehovoril si, že ty sám si urobil podobné predpovede?“

„Áno a niektoré v skutočnosti ešte oveľa horšie. Ale knieža Eisraimu je múdry muž, ktorý študoval v mojej svätyni. A vo svätyni Eisraimu je toľko sily... samotný kráľ Atlantídy by si dvakrát rozmyslel, kým by na nás zaútočil.“

„Koľko kňazov je v tvojej svätyni?“ opýtala sa Teyani.

„Viac ako tisícdvesto. To nepočítam zákonných služobníkov rôznych kást,“ odvetil Džervin.

„Vo svätyni Karlingy bolo menej ako päťdesiat mužov a žien,“ povedala.

Na zlomok sekundy jej mysľou preblesli scenérie zničenia.

„Vieš, Teyani, Čierne Rúcha čerpajú všetky svoje sily zo siete polí. Keby knieža kraja počúval ľudí ako si ty, musel by zakázať mnoho rituálov a energetických manipulácií. To by znamenalo koniec Čierneho Rúcha a tiež viacerých iných rádov.“

„Ale ak nebudú počúvať,“ Teyani zdesene potriasla hlavou, „sieť polí bude čoraz prehnitejšia a zničí nás všetkých. Čo dobré z toho budú mať Čierne Rúcha?“

„Ja viem, moja priateľka v Zákone!“ odpovedal Džervin. „Tým, ktorí nevedia počúvať, Pán Melchisedek nemôže pomôcť! Ale povedz mi, Teyani, potom ako si varovala ľudí vo svojej svätyni, že hrozí katastrofa, prečo ťa nepočúvali?“

Teyani pokrčila plecami, „Možno nevedeli, čo robiť. Opustiť svätyňu a vydať sa na východ, to sa zdalo byť takým nemožným!“

„A tak radšej ignorovali tvoje slová. To vyjadruje celú tragédiu kráľovstva, moja drahá priateľka. Problémy sú jasné, ale riešenia, ktoré vyžadujú, sú také drastické! Každý sa radšej tvári, že sa nedeje nič mimo bežných zákonných vecí. Keby sa v poliach zaviedli potrebné zmeny, príliš veľa rádov by prišlo o svoje sily.“

Dvaja priatelia v tichosti kráčali ďalej.

„Svätyňa je hneď na druhej strane tamtoho kopca,“ povedala Teyani. „Zavoláme Adyu cez tmu viditeľnú?“

„Počkaj ešte chvíľu,“ Džervin bol opatrný, nechcel, aby kňažka v úkryte príliš skoro prezradila svoju prítomnosť.

„Som zvedavá, ako si poradil malý Lermon,“ povedala Teyani.

„Kde si ho vlastne našla, Teyani?“

„Jeho matka ho opustila, keď mal dva roky. Otec bol z kasty, do ktorej sa nemohla vydať.“

Džervin ukázal jeden zo svojich ironických úsmevov. „Takže sa ti podarilo primäť ľudí vo svätyni, aby medzi seba prijali vyhnanca? Aké magické od teba, Teyani!“

„Či veríš alebo nie, Džervin, klamala som!“ priznala sa. „Povedala som im, že jeho rodičia zomreli. Nikto sa neobťažoval zisťovať viac.“

Džervin sa zachechtal.

„Mala som vtedy len pätnásť!“ obhajovala sa Teyani.

„A keby si ho našla teraz, stále by si klamala, aby si zachránila jeho život?“ opýtal sa Džervin.

Otázka zanechala Teyani v zamyslení. Po úvahe zacitovala hymnu Zákona, „Matka Svetla pozná cenu ľudského života.“

„A prekliaty je človek, ktorý ide proti jej vôli,“ dokončil verš Džervin.

„Tak či onak, ľudia mojej svätyne nikdy Lermona skutočne neprijali, iba tolerovali, že sa o neho starám.“

Zamyslene kráčali ďalej.

„Teyani, Teyani...“ prehlásil Džervin po chvíli, „celá oblasť okolo svätyne je prázdna. Cítim tam iba jednu dušu – nie dve.“

O hodinu neskôr, keď došli do svätyne, bola tu stále scenéria spustošenia a ruín. Mŕtvoly zmizli. Dedinskí kňazi vykonali pohrebné rituály.

Teyani a Džervin išli rovno do Apolónovej krypty. Dvere krypty našli doširoka otvorené. Zišli dole schodmi.

Vo vnútri nik nebol.

Teyani stála vzpriamene, neukázala žiadnu emóciu.

„Niekto prichádza,“ vycítil Džervin cez tmu viditeľnú.

„To je Lermon!“ cez Teyanin úsmev žiarila Orlova láska. „Poďme za ním.“ Vyšla hore schodmi a hlasno zavolala, „Lermon! To som ja, Teyani. Som späť!“

Objavil sa malý chlapec. Bežal k nim, ale keď videl s Teyani Džervina, zastavil sa a zostal stáť. Váhavo jej svojim zvláštnym spôsobom zamával pravou rukou.

„Lermon, je to bezpečné!“ volala Teyani. „Tento muž je náš priateľ.“ Išla k nemu, kľakla si k jeho boku a položila si hlavu na jeho malé plece. „Si v bezpečí a v poriadku, láska moja! Nech je pochválená Matka Svetla!“

Lermon neodpovedal, jeho vážny výraz ukrýval tisícročný úsmev, jeho pohľad upretý na Džervina.

Hrom-nehybný, Džervin do neho zabodol svoj pohľad.

„Lermon, čo sa stalo so Slečnou Adyou?“ spýtala sa Teyani.

„Prišli ju zobrať vojaci.“

Teyani sa zhlboka nadýchla. „Kedy prišli?“

„Pred tromi dňami,“ odpovedal Lermon.

Teyani hľadala jeho tvár, „Ublížili jej?“

„Neviem.“

Položila ruku na jeho plece a spolu kráčali k Džervinovi.

„Pochválený buď Pán Melchisedek, Lermon!“ prehovoril Džervin vysoko z fontány.

Príliš fascinovaný, aby dokázal odpovedať, Lermon len vpíjal do seba Džervinovu prítomnosť.

Skrývajúc svoj zármutok, Teyani si sadla na zem a kolísala malého chlapca vo svojom náručí. „Chýbal si mi, môj veľký muž v Zákone!“

Džervin sa posadil po jej boku. „Teraz už nie je žiadny dôvod, prečo nezavolať Adyu cez tmu viditeľnú.“

„Nebojíš sa odhaliť našu prítomnosť?“ spýtala sa Teyani.

„Neboj sa, Biely Orol!“ Barkhan Zérova mocná prítomnosť prehovorila cez Džervina. „Vidím to tak, že sa sotva nájdu Čierne Rúcha, ktoré by sa odvážili na nás zaútočiť.“

„Ani neviem, či má Adya so sebou mäkký kameň,“ povedala Teyani.

„Ja dodám energiu pre spojenie,“ ponúkol sa Džervin. „Chceš, aby som sa postaral o Lermona?“

Teyani potriasla hlavou. Stále na sebe kolísajúc malého chlapca, zavrela oči a spočinula na Džervinovej energii. Nadviazala spojenie s Adyou.

„Je nažive,“ povedala po minúte. „Zobrali ju do Tipitinanu.“ Potom otvorila oči a obrátila sa k Džervinovi. Jej hlas bol vecný, „Je vo väzení. Chystajú sa ju ubiť na smrť.“

Znovu zatvorila oči a naladila sa vysoko do Orlovho Svetla. „Džervin, musím ihneď odísť do Tipitinanu!“

„Ani náhodou, žena Zákona!“ Džervinova odpoveď bola nemenej vecná. „Pred týždňom si takmer prišla o dieťa. Hnať sa do Tipitinanu neprichádza do úvahy.“

Uplynulo niekoľko sekúnd, kým Teyani uviedla ďalší argument, „Nemám na výber. Je to Orlova Vôľa, aby Adya žila. Musím ísť a zachrániť ju.“

„Teyani,“ Džervin pozdvihol svoje oči k nebesám a nahlas si povzdychol, „viem, že si mocná duša, ale...“ Nadviazal očný kontakt v línii Hromu, „...máš devätnásť, si úplne netrénovaná a navyše tehotná! Pred desiatimi dňami som ťa našiel ležať polomŕtvu na zemi. Ísť bojovať s armádou kniežaťa a jeho spojencami Čierneho Rúcha jednoducho neprichádza do úvahy.“

„Matka Svetla pozná cenu ľudského života,“ argumentovala.

Džervin citát rýchlo uzavrel, „Nuž tak potom začneme tým, že nevyplytváme tvoj!“

„Džervin, prosím pochop. Nemôžem neuposlúchnuť Vôľu Orla.“

„Je Vôľou Orla, aby si sa zabila?“ Džervinov hlas sa rozpaľoval. „Teyani, nemáš žiadnu šancu.“

„Viem, že som ničím, Džervin, ale Orol bude so mnou,“ jej istota bola neotrasiteľná. „S jeho pomocou dokážem čokoľvek.“

Nastalo krátke ticho.

Uvedomujúc si, že s ňou nič nepohne, Džervin povedal svojim najmäkším hlasom, „Teyani, kým som ťa nestretol, myslel som si, že môj učiteľ je tou najtvrdohlavejšou dušou v kráľovstve.“ Potriasol hlavou, „Mýlil som sa!“

„Necháš ma ísť?“ skúsila svojim najmäkším hlasom.

„Ani náhodou, žena Zákona!“ Džervinov náhly prudký tón ju prekvapil. „Teraz ma prosím nechaj minútu porozmýšľať.“

Džervin sa postavil a išiel sa prejsť pomedzi ruiny.

Vzývajúc Orlove Svetlo, Teyani držala Lermona. Lermon pocítil Svetlo a zareagoval tým, že sa jej zaboril do pŕs a dotkol sa jej brucha.

Teyani sa usmiala, „Naše bábätko si počína veľmi dobre, Lermon. V posledných dňoch sa veľa hýbala.“

„Ako sa bude volať?“ spýtal sa Lermon.

„Bude mať krásne meno – Alsibyadi.“

8.8 Archívna Hala Päť, Polia Pokoja

Pohľady Hirama a Virdžínie svietili úžasom.

„Tak toto je vízia, ktorú Verzazyel Strážca daroval Zarovi,“ žasol Hiram. „Aké umelecké dielo!“

Vo vševedúcnosti Polí Pokoja to dávalo taký dokonalý zmysel.

Cez vznešené diela času sa zjavuje veľkosť Pánov Osudu.

Avšak videné z kráľovstva, táto vízia bola vnímaná ako úplná záhada. Barkhan Zér ukázal obrazy Zara a Felície sediacich pred Verzazyelovou jaskyňou, uchvátených príbehom Teyani, ale nevýslovne zmätených ohľadne dôvodu, prečo im bol ukázaný.

Pod mesiacom v splne si Zar poťahoval bradu, „Toto sa muselo stať najmenej pred dvadsiatimi rokmi!“

„Dvadsiatimisiedmimi rokmi,“ opravil Barkhan Zér pre Virdžíniu a Hirama. „Keď otehotnela, Teyani mala devätnásť. Keď Zar prijal túto víziu, Alsibyadi mala už dvadsaťšesť.“

A dovolil, aby sa pred nimi rozvinuli archívne záznamy Zarových spomienok.

8.9 Vchod do Verzazyelovej jaskyne, kraj Červenej Zeme

Keď Teyani vyslovila meno „Alsibyadi,“ vízia nečakane skončila.

Cítil som sa omámene. Poobzeral som sa okolo seba. Verzazyelova jaskyňa bola vyzývavo blízko. Felícia sedela hneď vedľa mňa, omračujúco krásna, zaliata mesačným svitom.

Moja ruka mechanicky siahla po šálke nádherného úsvitu, ktorá stála predo mnou. Po rýchlom čuchovom prieskume, ktorý narazil na pestré vibrácie mnohých jedál prestretých na jemnom bielom obruse, som vrátil šálku na miesto, bez toho, aby som sa napil.

Horiac zvedavosťou, Felícia sa opýtala, „Prečo to tam zrazu skončilo? A čo to malo spoločné s Vivyani? Vôbec nám to neprezradilo, čo urobili Biele Orly s jej dušou potom, ako si im ju priviedol naspäť z jaskýň zúfalstva. Dávalo ti to zmysel?“

V rozpakoch som potriasol hlavou.

„Nevieš, či Teyani nakoniec porodila Alsibyadi?“ Felícia si nechala jednu zo svojich zložitých vrstiev červených vlasov skĺznuť po chrbáte.

„Viem, že v Eisraime žije jedna Alsibyadi. Je jednou z kňažiek Bieleho Orla. Nikdy som sa s ňou nestretol, ale viem, že je Elyaninou priateľkou.“

Felícia vyzerala byť, ešte viac ako ja, zaujatá náhlym koncom vízie. „Tieto Čierne Rúcha nemajú nič spoločné s Veľkými Bojovníkmi, však?“

„Nie, nič.“

„A čo Adya? Vieš, čo sa stalo s ňou? Ubili ju Čierne Rúcha na smrť?“

„Vôbec netuším, kto je Adya. Pred dnešnou nocou som jej meno nikdy nepočul,“ priznal som. „Naozaj tu nevidím žiadnu spojitosť s Vivyani.“

„Chcel by si vidieť viac?“ spýtala sa Felícia.

„V Eisraime som sa naučil jednu vec: klásť orákulu dvakrát tú istú otázku je nebezpečné bláznovstvo. Druhá odpoveď orákula bude pravdepodobne taká mätúca, že otrávi tvoju myseľ.“

Felícia sa pobavene usmiala, „Aké zákonne pravdivé!“

„Verím, že Verzazyel presne vie, prečo nám ukázal tieto scény. Jedného dňa nám to možno dá zmysel,“ usúdil som.

„Všetka sláva vševedúcnosti Strážcov!“ okamžite schválila Felícia, akoby Verzazyel načúval. „Ale tá vízia bola taká napínavá, že by som chcela vedieť, čo sa stalo ďalej!“

„Rozmýšľam, ako sa Džervinovi podarilo Teyani vyhovoriť cestu do Tipitinanu,“ dumal som.

„Prečo si myslíš, že sa mu to podarilo?“ pýtala sa Felícia. „Či nepripustil, že Teyani je ešte tvrdohlavejšia ako on?“

„To bola výborná taktika,“ s úškrnom odpovedal vytrénovaný bojovník vo mne. „Všimla si si, ako Teyanin hlas okamžite zmäkol, keď to vyslovil?“

Felícia sa zasmiala.

„A vieš, kto je Lermon?“ opýtala sa.

„Pravdaže! Či veríš alebo nie, úbohý malý vyhnanec sa stal jedným z Džervinových učeníkov v Hnedom Rúchu – jedným z najmocnejších mužov v krajoch Stredného Severu. Teraz už vidím, čo tým myslel, keď mi povedal, že on a Džervin si padli do oka hneď, ako sa prvýkrát stretli.“

„Toto Hnedé Rúcho, ktoré nosíš... znamená to, že si súčasťou Džervinovej kasty Hromu?“

Odpovedal som prikývnutím. Nato, aby som s ňou hral schovávačku, sme si boli príliš blízki.

Vyšiel som tak vysoko do čistej fontány, ako sa mi len dalo. „Felícia, nevrátim sa naspäť na Mount Lorzen,“ vyhlásil som. „Všetko sa to vo mne vyjasnilo, keď som počul Džervina citovať tieto verše: Matka Svetla pozná cenu ľudského života a prekliaty je človek, ktorý ide proti jej vôli. Skôr ako niekoho zabijem, vrátim sa naspäť do Eisraimu a vyžiadam si pokyny priamo od môjho majstra.“

„Znamená to, že pôjdeš so mnou do jaskyne?“ opýtala sa Felícia placho.

Vstal som. Drak dole, čistá fontána hore, otvoril som sa jej, „Nemôžem, Felícia! Napriek všetkej bolesti, ktorú cítim pri predstave, že by som ťa mal stratiť, jednoducho nemôžem ísť s tebou. Náležím Hromu, cítim to vo svojich kostiach. Ak existujú sily ako Hrot alebo mágia Lietajúcich Drakov, chcem ich prijať od Džervina a od nikoho iného. Keby som podstúpil Verzazyelove najvyššie zasvätenie, zmenil by sa môj osud a musel by som kráčať cestou Strážcov – úplne iný život, úplne iná budúcnosť.“

„Ale neposlal ťa sám Džervin, aby si prijal zasvätenie od Synov Draka? Nie je ich prúd zasvätenia odlišný od Hromu?“

„Veľmi odlišný. Ale podstúpil som len prvé fázy zasvätenia Veľkých Bojovníkov. Džervin mi dal pokyny, aby som zostal len niekoľkokrát sto dní – nie dvanásť rokov, ktoré by boli potrebné, aby som ovládol najvyššiu úroveň moci Bojovníkov.“

Felícia vstala, podišla celkom blízko ku mne a nechala do mňa prúdiť teplo svojho nádherného tela. „Prebudiť Oheň Strážcov by nezabralo dvanásť rokov. Dokonca ani nie sto dní. Iba jednu hodinu.“ Jemne sa dotkla mojej hrude, prebudiac vrúfujúcu vlnu Draka.

Z ničoho nič sa mi v mysli vynorili obrazy jazera, kde som raz takmer spáchal samovraždu a vedel som, že táto chvíľa je ďalšou križovatkou osudov.

„Felícia, keby som počúval svoj rozum, myslel by som si, že iba hlupák by odmietol moc, ktorú mi ponúkaš a hneď by som vykročil za tebou. Keď počúvam svoje srdce, som zničený pri predstave, že ak nebudem s tebou, aby som držal tvoju energiu, možno nakoniec aj tak zomrieš v krypte. A počúvajúc svojho Draka, cítim silnú túžbu ísť a tancovať s tebou vo sférach. Ale ak sa držím čistej fontány a nepočúvam nič iné, potom viem, že moja cesta je s Hromom – nie so Strážcami.“

Felícia neodpovedala. Len jej úplne modré oči na mňa stále hľadeli.

„Keby som zradil čistú fontánu, nezostalo by zo mňa nič, Felícia.“

Vedela, že je to pravda a ja som vedel, že vie.

„Počkáš na mňa, kým vyjdem z jaskyne?“ spýtala sa.

Pomaly som pokrútil hlavou.

Dlhé ticho.

„Zar, nikdy na teba nezabudnem.“ Odmlčala sa. „Bude lepšie, ak teraz pôjdeš. Potrebujem nejaký čas, aby som sa pripravila.“

V hrudi som pocítil prudkú bolesť. Skôr ako som mohol prehovoriť, Felícia mi položila na pery svoj ukazovák. „Mlč, muž Zákona!“ povedala nežným hlasom. „Len choď!“

Prešiel som pospiatky niekoľko krokov, uchovávajúc si obraz vo svojej pamäti – jej oči, žiariace cez tmu viditeľnú, jej zložitý účes, jej modré šaty s príveskom osvetleným mesačným svetlom, biely obrus na zemi, pokrytý sviečkami a jedlom. A vchod do Verzazyelovej jaskyne, rovno za Felíciou.

Potom som sa odvrátil, Drakom sa prišpendlil na dno kaňona a pustil sa kráčať smerom na sever.

Zakaždým, keď som cítil, že sa chcem obrátiť, držal som sa fontány.

„Jeden Zákon, jedna cesta! Ten, kto nikdy nespí, nikdy nezomrie!“

8.10 Eisraim, Teyanin apartmán

Alsibyadi si naťahovala svoje mačacie telo. „Dokonca nie som ani unavená!“ prehlásila a posadila sa na posteli.

„Buď na seba jemná,“ varovala ju Teyani. „Ešte včera tvoje telo hibernovalo.“

„Vôbec sa necítim, akoby som strávila tri týždne v hibernácii! Cítim sa tak, že sa mi chce vstať a tancovať. A som hladná!“ prehlásila mladá žena.

Elyani a Teyani si vymenili pohľady, obrátiac svoje dlane k bohom, lebo tomu stále nedokázali uveriť.

Teyani zavrela oči, vyciťujúc známu prítomnosť, „Hádaj, kto prichádza!“

Alsibyadina tvár sa rozsvietila, „Lermon!“

Dve zákonné minúty nato Teyani otvorila dvere.

Na prahu stál silný muž v Hnedom Rúchu. Pomaly Teyani zakýval rukou, zdraviac ju svojimi žiarivými jantárovými očami.

Niesol veľký kôš naplnený ovocím všetkých farieb. „Pochválený buď Pán Melchisedek, Slečny Orla!“ Položil kôš na zem a objal Teyani.

„Všetka sláva Pánu Melchisedekovi, môj veľký muž v Zákone,“ držala ho vo svojom náručí.

Lermon vošiel do miestnosti. Dal Elyani rýchly bozk a išiel si sadnúť na Alsibyadinu posteľ.

Tá mala na tvári úsmev Polí Pokoja. „Lermon,“ vzala ho za ruky, „Lermon... také krásne od teba, že si kvôli mne prešiel celú tú cestu.“

Majster Hromu bol na pokraji sĺz, „Vďaka Matke Svetla! Modlil som sa za teba, vzýval som jej pomoc od rána do večera.“

„A Pán Melchisedek vie, aké dlhé dokážu byť dni vo sférach diaľav!“ pridružila sa Elyani.

„Neobyčajne rýchle zotavenie,“ žasla Teyani. „Alsibyadi prvýkrát otvorila oči v noci a pozri na ňu! Už si žiada jedlo!“

„Vyzeráš byť neobyčajne jasná!“ radoval sa Lermon. Obrátil sa k Teyani a opýtal sa, „Priviedol ju naspäť Zar?“

„To zatiaľ nevieme. Alsibyadi, spomínaš si, kto ťa zachránil?“

„Pravdaže si spomínam!“ zvolala.

„Nechaj ma hádať!“ povedala Elyani veselo. „Vysoký chudý muž s blond vlasmi – svetlými, riedkymi vlasmi. Malé fúziky a žiadna brada. Modrosivé oči. Veľké znamienko na ľavom líci.“

Alsibyadi potriasla hlavou, „Nie, vôbec nebol taký! Bol mocne stavaný, s obrovskými ramenami. A mal dlhé kučeravé vlasy. A bradu.“

Elyani sa prinútila ďalej sa usmievať.

Cítiac vlnu sklamania, Teyani poznamenala, „Podsvetie často spôsobuje v ľudskom vnímaní čudné skreslenia.“

„Ten muž bol veľký tanečník,“ pokračovala Alsibyadi nadšene. „Potom ako ma zachránil z jaskýň zúfalstva, zobral ma do priestoru hneď pod svätyňou. Vyzeralo to ako obrovská jaskyňa vyhĺbená v tmavomodrej skale. A začal predo mnou tancovať. Bolo to magické! Nikdy som nikoho nevidela tak tancovať. Stačilo, keď som sa na neho len pozrela a už som počula hudbu sfér. Chlad, ktorý vo mne zanechalo Podsvetie, sa rozpustil ako sneh na slnku.“

Teyani a Elyani si vymenili ďalší pohľad. Ani jedna z nich si nedokázala predstaviť Zara ako veľkého tanečníka – čo znamenalo, že tu bol veľký problém. Ak Alsibyadi nebola zachránená Zarom, ale nejakým cudzincom zoslaným bohmi, kto bude mať potom na starosti ďalšie záchranné operácie? Aká tu bola záruka, že ďalšie kandidátky môžu byť bezpečne poslané nadol do Podsvetia?

Ale súčasné okolnosti dávali dôvod na oslavu. Štyria priatelia sa veselo rozprávali.

„Lermon,“ spýtala sa Alsibyadi, „porozprávaj nám o sférach diaľav! Tí Lietajúci Draci, ktorí žijú za Priepasťou Hlbočiny a Priesmykom Večnosti – čo ti ukázali?“

„Neuveriteľné veci! Nikdy nenájdem slová, ktorými by som vám mohol povedať, čo som videl. S čímkoľvek ste sa stretli, dokonca aj v poli hviezd na samom okraji trojuholníka, je to nič, v porovnaní s nádherou, ktorou sa obklopili Lietajúci Draci. Stvorili si svoje vlastné skryté svety, priamo zo Svetla Výšin.“ Vybavujúc si pocity, Lermon pokračoval. „Vo svojich nižších priestoroch prevádzajú čudné veci s časom, prinútia ho ísť raz dopredu, inokedy dozadu, takže Matka Svetla im dodáva stovky a stovky nových hviezd. Niektoré z ich priestorov sú také nabité hviezdami a svetlo v nich je také jasné, až je nemožné odlíšiť ich od sfér Výšin. S Hrotom robia dokonca ešte čudnejšie veci. Postavili nekonečnosť na vrchole nekonečnosti a ich svety majú toľko rozmerov, že ani oni sami nedokážu vždy obsiahnuť ich hĺbku.“

„Ako dlho trvá, kým sa tam dostaneš?“ spýtala sa Alsibyadi.

„To je jedna z najzvláštnejších vecí,“ Lermon si prešiel po brade, „zdá sa, že to trvá nekonečne dlhý čas – hlavne pri prekračovaní Priepasti Hlbočiny a Priesmyku Večnosti. A predsa môže ísť človek k Lietajúcim Drakom a za sekundu sa vrátiť naspäť.“

Kňažky sa v tichosti vcítili do Lermona, zachytávajúc podivné dojmy Hrotu a atmosféru, ktorá sprevádzala jeho príbeh.

Priatelia ďalej pokračovali v rozhovore, rozprávali sa o nedôležitých veciach, užívajúc si radosť z toho, že sú spolu, až kým Teyani nezobrala Lermona na prechádzku nádvoriami mimo jej apartmánu.

„Tak, syn môj,“ spýtala sa ho, „aké nové správy nám prinášaš? Majú nám Lietajúci Draci čo ponúknuť?“

„Och, matka,“ povzdychol si Lermon, „nenesiem dobré správy. Lietajúci Draci plne podporujú projekt Archívu. Sú veľmi radi, že môžu podporiť zhromaždenie Majstrov Hromu, ktorí v Poliach Pokoja budujú svätyňu svetla. Dokonca na Archív napoja svoju Priestorovú Maticu. Ale čo sa týka pokračujúceho rozkladu siete polí, hovoria, že s tým nemôžu nič urobiť. Atlantída musí naplniť svoj osud.“ Odmlčal sa. „Komunikovala si s Džervinom?“

„Áno. Stále je s Duchom Veľkého Mravca, vo vzdialených sférach diaľav. Hovorí, že sú tam veci dokonca ešte čudnejšie ako u Lietajúcich Drakov, ktorých si práve navštívil. Ale čo sa týka siete polí, zdá sa, že ani od Veľkého Mravca nepríde žiadne riešenie.“

„Všetky tieto inteligencie ponúkajú Hromu svoje priateľstvo,“ pokračoval Lermon. „Budú podporovať bratstvo Rytierov a sú pripravení vyliať svetlo svojich Univerzálnych Bánk Znalostí do nášho Archívu. Ale keď príde na zachraňovanie Atlantídy, všetci hovoria, že nemôžu nič urobiť.“

„Aj ja mám zlé správy,“ Teyani držala Lermona za rameno, „boli hlásené ďalšie dva znaky, ktoré Džervin predpovedal, obidva od kňazov mlynov Zákona a Správcov Polí. Rituály modrého svetla už viac nezmierňujú prietok čierneho bahna tmou viditeľnou a zhubní elementáli druhého prechodného sveta začali prúdiť cez mlyny Zákona.“

Lermon prestal kráčať a obrátil sa k Teyani. „Potom nech je k nám Pán Melchisedek milostivý! Odteraz sa to všetko môže zbehnúť hrozivo rýchlo.“

„Ja viem.“ Teyani obrátila oči k bohom. „Niekedy, keď sa prechádzam svätyňou, hľadím na všetky tie úžasné veci, ktoré sme postavili a všetkých ľudí, ktorých sme vytrénovali, všetky nádherné spojenia, ktoré sme s bohmi nadviazali a uvažujem, koľko rokov nám zostáva, kým sa to všetko zrúti?“

„Počula si od Vlnka, ako napredujú kamene Archívu?“

„Ferman Správcov Polí mi povedal, že celý projekt je v predstihu. Mimochodom, tento Vlnko... zakaždým, keď hovorím s niektorým z jeho asistentov, počúvam úžasné príbehy. Všetci o ňom rozprávajú ako o najväčšom výrobcovi kameňov v celom kráľovstve. Ale ako ťažko je s ním vychádzať! Naozaj vychrstol vysokému kňazovi Lazéry do tváre vedro bieleho slizu?“

„Nuž,“ zasmial sa Lermon, „myslím, že áno. Áno.“

Využijúc náznak úsmevu na Teyaninej tvári, Lermon ju povzbudil, „No tak, musíme teraz na chvíľu zabudnúť na všetky problémy a osláviť Alsibyadin návrat.“ Rukou prešiel ponad kríky, ktoré ohraničovali uličku, „Pozri sa na svoje vavríny! Sú krajšie ako kedykoľvek predtým.“ Zatváril sa podozrievavo, „Teyani, aké kúzlo si na ne použila?“

Zažiaril Teyanin úsmev. Vždy považovala Lermona za dar bohov. Dar lásky.

Vzal ju za rameno a pobrali sa do Alsibyadinej izby. „Povedz mi, čo si myslíš o tomto nápade: čo keby som zobral všetky tvoje Biele Orly na rýchly tírta výlet, aj s Alsibyadi, keď sa zotaví?“

„To je pravdepodobne to, čo teraz všetky potrebujú,“ vzdychla si Teyani. „Ľahkosť a nejakú zábavu. A trocha nádeje by určite tiež pomohla.“

~ Tak končí Kniha Bieleho Orla ~