Samuel Sagan: Navždy Láska, Biely Orol (Atlantské Tajomstvá II)

9 – Kniha Elyani

9.1 Bohovia hádžu daivu

Odpovedajúc na volanie bohov, dlhovlasá Marína išla a posadila sa ku kaskáde modrého Života, kde sa vtáky raja, ktoré sú také vzácne, prichádzajú páriť, a kde múdri prijímajú inšpiráciu.

Svet bohov nie je žiadnym miestom na čakanie.

Zhromaždenie bolo náhle a nezastaviteľné. V zlomku sekundy sa tam bohovia Hrot-ocitli³, vznešení a nádherní – traja a tridsiatitraja a tristotridsaťtritisíc. Ich plnosť Ducha jasne žiarila, a nebo, rozjarené ich nesmrteľnou mocou, otehotnelo bleskom.

Vtáky raja stíchli.

Celé stvorenie zadržalo dych.

V mihnutí tretieho oka, zo svojho všesmerného zraku Hromu, zhromaždení bohovia obsiahli všetky ľudské horizonty – minulé, súčasné a večnosť. Zvažovali a rozhodli; a ich plán bol záhadný a impozantný, ďalekosiahly, plný zázrakov.

Zazvonili trilióny zvonov. A roztočilo sa vreteno osudu. Bohovia hodili daivu.

Potom, rovnako náhle, ako sa ich prítomnosti Hrot-zhromaždili, aj odišli.

A stvorenie opäť začalo dýchať.

Vtáky raja pokračovali vo svojej piesni.

Dlhovlasá Marína plán pochopila. Videla jeho múdrosť a schvaľovala ho.

Ale aj tak plakala.

Hľadiac nadol do kráľovstva, zašepkala,

„Elyani, krásne dieťa, odpustíš nám niekedy?“

9.2 Vitaj doma, Bojovník

Ako som sa blížil k okoliu svätyne Eisraimu, ešte raz som vzal do ruky medailón z mäkkého kameňa a uvažoval, či ho použijem, aby som zavolal Elyani. Túžba počuť jej hlas nadobudla rozmery kozmického svrbenia. Ale čo by som jej povedal? Keď ste týždeň nevideli drahú priateľku, ľahko nájdete všetky druhy maličkostí, ktoré jej môžete porozprávať. Keď ste ju ale nevideli takmer dva roky, kde začnete?

Zbadal som známu tvár.

Odkryl som si hlavu a rozbehol sa oproti kňazovi Lososového Rúcha, aby som ho pozdravil, „ Pochválený buď Pán Melchisedek, Artold! Ako sa máš, môj priateľ v Zákone?“

Sladký Drak Hlbočiny, ako dobre mi padlo vidieť tohto muža! Vôbec sa nezmenil. Ale pripadal mi úžasný, odetý v čistonovom ružovom rúchu.

„Všetka sláva Pánu Melchisedekovi!“ odpovedal Artold. Ale ako na mňa hľadel, vyzeral byť v rozpakoch.

Jednou rukou som si skryl vlasy za hlavu, zatiaľ čo druhou som si zakryl bradu. „To som ja, Zar! Nespoznávaš ma?“

Bolo zrejmé, že nie. Ale odpovedal zdvorilým tónom, „Zar, môj priateľ v Zákone, mám sa naozaj dobre, vďaka Dobrému Pánu Melchisedekovi! A ty?“

„Úžasne, Artold! Som taký šťastný, že ťa vidím... jednoducho si to nedokážeš predstaviť! Stromy v kraji Eisraimu vyzerajú byť také šťastné.“

„A ako sa majú tvoji rodičia, Zar?“

Keď som ho počul začať predpripravenú konverzáciu, takmer som vybuchol do smiechu. Ale nechcel som ho uraziť, tak som odpovedal zákonne, „ Verím, že sa majú dobre, Artold, hoci som o nich nejaký čas nepočul. A ako sa majú tvoji rodičia, môj priateľ v Zákone?“

Chvíľu som nechal konverzáciu, aby sa odvíjala, potom som sa zákonne pobral. „Zbohom, muž Zákona!“

Ako som sledoval lososovo odetého spáča, kým opäť zmizne v hmlách, otvoril som ústa, aby som sa napil vzduchu. V kraji Eisraimu bol vzduch oveľa lepší ako v iných krajoch. A to, pravdaže, nehovorím o tráve, kvetoch a o ľuďoch. Nemohol som si pomôcť a od radosti som sa rozbehol.

Ten deň boli hmly dosť husté, ledva som dovidel na päťdesiat zákonných stôp od seba. Išiel som po ceste, ktorá viedla od rieky, Svätej Fontelayny, k hlavnému vchodu do svätyne.

Keď som bol len niekoľko minút od domova, dostal som cez tmu viditeľnú nečakané znamenie: signál poplachu, akoby predo mnou číhalo nebezpečenstvo. Ignoroval som ho a bežal ďalej.

O niekoľko sekúnd sa zopakoval rovnaký signál. Zastavil som a čuchom preskúmal priestor. Žiadna prítomnosť Nefilim. Ale kráčali ku mne traja muži. Nebezpeční muži, z kasty, ktorá vie bojovať. Zápach naznačoval, že idú po mne, boli pripravení zaútočiť.

Nechcel som uveriť svojim nozdrám. „Och moja Matka Drakana, čo je toto za nezmysel?“

Muži sa ku mne približovali.

Zrazu prevzali kontrolu inštinkty Bojovníka. Zistil som, že preskúmavam terén, hľadám toxické zemské línie a studnice jedu. Spoza mňa nikto nešiel. Keby bolo potrebné ustúpiť, cesta bola čistá.

Traja muži sa vynorili z hmiel.

Uzavrel som svoju energiu a znehybnel.

Nepoznal som ich. Dvaja z nich boli vysokí chlapi, ktorí nebezpečne pripomínali nefilimských Lovcov. Ale ani ich aura, ani pach nejavili žiadne známky nefilimského korenia.

Uprostred bol malý muž, úplne plešatý. Skríkol na mňa, „Kto ste, muž Zákona?“

„Zar, študent majstra Džervina Hnedého Rúcha. Prosím, overte si moje poznávacie symboly,“ odpovedal som, pričom som si všimol, že muž nemá obuté žiadne topánky.

„Už sme otestovali vaše poznávacie symboly,“ povedal.

„Takže? Môžem vojsť do svätyne?“

„Ani náhodou, muž Zákona! Sú na vás tri vplyvy, ktoré sa nezhodujú s našim záznamom Zarovej energie.“

Po chvíli váhania som sa rozhodol, že najlepšie bude, keď cez tmu viditeľnú zavolám Džervina. Ale akonáhle som aktivoval hlasový kanál, všetci traja muži na mňa projektovali Hlasom, „Prestaň, muž Zákona!“

Musel som ešte viac zaštítiť svoju energiu, aby som sa ochránil pred silou, ktorú na mňa vrhali.

Jeden z chlapov mi pohrozil, „Ak sa pokúsite votrieť do svätyne cez tmu viditeľnú, nebudeme mať na výber a zaútočíme na vás.“

To mi úplne vyrazilo dych.

„Kto vás sem poslal, muž Zákona? Čo chcete?“ spýtal sa malý muž.

„Muži Zákona, toto je smiešne! Nemôžete zavolať Džervina?“ spýtal som sa.

„Džervin je preč,“ odpovedal.

„Môžete zavolať Slečnu Elyani alebo Slečnu Seyani Bieleho Orla?“

„Aj oni sú preč.“

„Tak zavolajte Gana-Gerenta!“

„Nuž, Gana-Gerent minulý rok zomrel.“

Takže môj starý priateľ je mŕtvy! Pri srdci som pocítil škaredé pichnutie. Ale teraz nebol vhodný čas, aby som sa nechal premôcť smútkom. Potreboval som nejakú praktickú inšpiráciu – a rýchlo! Hladiac si bradu, naladil som sa na čistú fontánu, „A čo Slečna Teyani?“

„Teyani je vo svätyni, budem s ňou komunikovať hneď teraz,“ povedal jeden z mužov.

Po niekoľkých sekundách vyhlásil, „Je mi ľúto, muž Zákona, ale Teyani sa nemôže zaručiť za vplyvy, ktoré sú na vás napojené.“

„Čo to znamená?“

„To znamená, že Zar nikdy neniesol také sily ako vy, takže Teyani neverí, že ste Zar.“

„Ale... ale čo potom odo mňa chcete, aby som urobil?“ spýtal som sa.

„Čakajte! Teyani je na ceste.“

„Môžem sa posadiť?“

„Robte, čo chcete, ale nepribližujte sa k svätyni,“ varoval ma malý muž.

Pomaly som kráčal k okraju cesty, kde som zaujal polohu, z ktorej som mal omnoho lepšiu kontrolu nad líniou studníc jedu, ktoré sa nachádzali medzi tromi mužmi a mnou.

Muži pospiatky odkráčali, až kým nezmizli v hmlách.

Žiadne myšlienky, len Drak , začal som si spievať detskú pesničku zo svojich školských čias,

„Čo robí blázon, keď sa narodí jeho druhý syn?

Tancuje. Tancuje.

Čo robí blázon, keď sa narodí jeho tretí syn?

Tancuje. Tancuje. “

Situácia bola príliš napätá, aby som tancoval, tak som len trochu pohyboval telom, pričom som udržiaval prítomnosť troch mužov v periférnom vedomí. Pripravený v ktorejkoľvek sekunde aktivovať studnice jedu.

Zdalo sa, že to trvá celú večnosť. Keď som konečne pocítil štvrtú prítomnosť, stále som si spieval,

„Čo robí blázon, keď mu umrie manželka?

Tancuje. Tancuje.“

Potom som ju videl vychádzať z hmiel, v sprievode troch mužov.

„Slečna Teyani!“ zavolal som. Vízia pri vchode Verzazyelovej jaskyne bola v mojej mysli stále taká živá, že som takmer očakával, že uvidím k sebe kráčať tehotnú devätnásťročnú Teyani.

Teyani predo mnou išlo na päťdesiatku. Stále bola krásna, aj keď nie rovnakým spôsobom. Ale jej chôdza bola rovnaká.

„Zar?“ spýtala sa pokusne.

Nepohol som sa, aby som nevyprovokoval reakciu zo strany troch mužov, iba som sa na ňu pozrel, „Pochválený buď Pán Melchisedek, Slečna Teyani!“

Jeden z mužov ju varoval, „Radšej zostaňte na mieste, Slečna Teyani.“ Ako postupovala dopredu, naliehal, „Slečna Teyani, prosím, nechoďte!“

Nevšímala si ho, prišla rovno ku mne. „Zar! Čo sa s tebou stalo?“

Nevedel som, čo mám povedať. Spočívajúc na Drakovi, ďalej som na ňu hľadel. Traja muži za ňou čakali, pripravení zaútočiť.

Teyani vyzerala byť tak nezákonne prekvapená, až som sa cítil trápne, nevediac čo so sebou. Hľadiac na mňa, dotkla sa môjho líca na mieste, kde som zvykol mať veľké materské znamienko.

Po chvíli sa obrátila k mužom, „Je to on, Namron!“

Malý muž vypľul nejaký čierny koreň, ktorý žul, „Nuž a čo tie tri vplyvy?“ opýtal sa.

V rozpakoch, Teyani sa obrátila naspäť na mňa.

„Je fajn byť zase doma!“ zašepkal som jej.

Usmiala sa. „Namron, je to určite on. Osobne sa za tohto muža zaručím. Je to Zar Majstrov Hromu.“

Namron vôbec nevyzeral byť spokojný. Povedal svojim mužom, aby zostali, kde sú a vybral sa ku mne.

Teyani mi videla na očiach, že som pripravený udrieť. Bola z toho zarazená. „Nie!“ položila ruku na moje plece, „Namron je priateľ.“

Namron zastal desať zákonných stôp predo mnou. „Počúvajte, muž Zákona, mojou úlohou je chrániť toto miesto. Nesiete tri vplyvy, ktoré pre mňa predstavujú tri dôvody na obavy. Poviete mi, kde ste k nim prišli a čo s nimi zamýšľate robiť?“

Apeloval som na Teyani, „Nemám šajnu, o čom hovorí.“

Namron sa zamračil, „Odkiaľ prichádzate?“

„Zo svätyne Vulkána a Synov Draka, v kraji Červenej Zeme. Majster Džervin ma tam poslal študovať.“

„Zasvätili vás do niečoho?“ spýtal sa Namron, pričom si vytiahol z vrecka nejaký čierny koreň a pchal si ho do úst.

Prikývol som, „Veľký Bojovník.“

„Veľký Bojovník?“ Vystrašený, Namron vypľul čierny koreň skôr, ako ho začal žuť a ešte viac zaštítil svoju energiu. „To by určite mohlo byť zodpovedné za jeden z tých vplyvov. A čo ostatné dva?“

Nevedel som, čo povedať. Ticho hustlo a napätie stúpalo.

Teyani zakročila, „Zar, nikto z tých ľudí, ktorých by si tak rád videl, nie je momentálne v Eisraime. Niektorí z nich sa vybrali navštíviť posvätné tírty len niekoľko hodín cesty odtiaľto. Sama ťa tam zoberiem. Aj tak sa s tebou potrebujem porozprávať.“

Obrátila sa k Namronovi, „V čase, keď sa budeme vracať, už určite budeme vedieť, čo sú tieto záhadné vplyvy.“

„Zostaň tu a čakaj na mňa!“ prikázala mi Teyani. Potom sa vydala s Namronom naspäť do svätyne.

Nepohol som sa. Rozšíril som svoje vnímanie, aby som zistil, či sa traja muži vzďaľujú. Namron hovoril Teyani, „Musíte byť opatrná, moja drahá priateľka v Zákone! Ak s ním naozaj chcete ísť, dovoľte mi aspoň, aby som vám pridelil sprievod. Títo Veľkí Bojovníci sú nazývaní aj čiernymi nočnými morami. Sú trénovaní na zabíjanie. Je to jediná vec, ktorú trénujú a robia to od rána do večera...“

Zrušil som vnímanie. Už som viac nechcel počuť.

Išiel som sa posadiť na okraj cesty. Moje predlaktie zohnuté, hľadel som na svoju ľavú dlaň, pomaly zatínajúc a otvárajúc svoju päsť. Pokračoval som v detskej riekanke tam, kde som skončil:

„Čo robí blázon, keď mu zdochýna kôň?

Tancuje. Tancuje. “

Sledujúc vlnky na svaloch svojho predlaktia, začal som si spomínať na jemných ľudí svätyne Eisraimu. Myslel som si, že sú mojimi priateľmi, ale sú nimi ešte? Začalo mi dochádzať, že som sa stal od nich príliš odlišným. Čo ak im budem pripadať nechutný? „Budú sa mi vyhýbať a za mojim chrbtom ma nazývať nočnou morou. To, pravdaže, len v prípade, ak ma vôbec vpustia do svätyne.“ Myšlienka na odmietnutie zo strany Elyani bola príliš ničivá, aby som sa ňou zaoberal. A čo keby samotný majster Džervin odsúdil to, čo som urobil?

Neférovosť situácie ma zmáhala. Zostať na Mount Lorzen ma stálo veľa. Počas prvých mesiacov som musel použiť všetky svoje sily, aby som odolal pokušeniu ujsť naspäť domov. Ale keby som bol opustil Synov Draka skôr, ako ma začali trénovať v čiernom tanci, nič z tejto nočnej mory by sa neudialo.

A teraz čo? Zašiel som na ceste Draka príliš ďaleko? Mohlo by to byť, že mojim domovom už nebol Eisraim, ale Mount Lorzen? Pomyslel som na Flostera a na vrúcne bratské privítanie, ktorého by sa mi od neho dostalo pri návrate do svätyne Vulkána.

Mysľou mi prešla nepekná myšlienka. V tomto období roka bolo v kraji Červenej Zeme stále plno nefilimských pútnikov...

„Čo robí blázon, keď sa mu borí dom?

Tancuje. Tancuje.“

Potreba kozmického tanca vytryskla z najhlbších hlbín Draka.

Rozšíril som svoje vnímanie. Traja muži boli preč. V okolí nikto nebol a neboli tu ani žiadne známky blížiacej sa prítomnosti. Dal som si dole kapucňu a postavil sa.

Žiadne myšlienky, len Drak , vytancoval som si mozog.

Tancoval som ako vo Verzazyelovom sne a polia hviezd boli mojimi svedkami.

Tancoval som na nebeské melódie a premenil hmly na oblaky svetla.

Tancoval som s jediným spoločníkom, ktorý bol stále so mnou – s mojou Matkou Drakanou.

9.3 Opäť stratený

Varovný signál. Blížiaca sa prítomnosť. Automaticky som zaťal päste a prešiel z Felíciinho štýlu na prvé pohyby čierneho tanca.

Čuchom som preskúmal okolitý priestor... Len jedna prítomnosť. Nie Nefilim. Žena.

Teyani.

Uvoľnil som päste a učinil sa Drak-nehybným.

O niekoľko minút neskôr sa z hmiel vynorila žena s dlhými tmavými vlasmi. „Takže ty tancuješ!“ povedala s nádychom úžasu v hlase.

Cítil som sa trápne. Ako dlho ma sledovala cez tmu viditeľnú?

Podišla ku mne. „Priniesla som ti nejaké jedlo. Ale poďme niekam inam. Toto nie je veľmi pekné miesto.“ A pozrela sa presne v smere studníc jedu.

Dokázala tie studnice vidieť?

Vydali sme sa po ceste smerom preč od svätyne. Znenazdajky moju pamäť zaplavila vízia devätnásťročnej Teyani vo svätyni Karlingy.

Teyani sa ku mne okamžite obrátila, so zvedavým výrazom na tvári.

Držal som sa čistej fontány a umlčal svoju myseľ. Zabudol som, že v spoločnosti ľudí ako ona a Džervin by si mal človek radšej dávať pozor na myšlienky. Tak som spočíval na mojej Matke Drakane a ďalej kráčal, žiadne myšlienky, len Drak.

„Čo to robíš, Zar?“ spýtala sa Teyani.

„Nič, Slečna Teyani,“ odpovedal som a ponoril sa ešte hlbšie, aby som učinil svoju myseľ Drak-pokojnou.

„Cítim to, akoby si ťahal za povrázky podzemných kúziel!“

„Len spočívam na hlbokých energiách Zeme, aby som vás nevyrušoval nepatričnými myšlienkami, Slečna Teyani.“

Zastavila. „Áno, to je to, čo cítim: hudbu, hlboko vo vnútri Zeme. Príroda okolo nás spieva.“

V rozpakoch som nechal svoje Dračie spojenie padnúť.

Potriasla hlavou, „Nie, nie tak!“

Opäť som spočinul na mojej Matke Drakane.

„Áno! To je zázračné. Mám z toho chuť tancovať!“ zvolala.

Moja tvár sa rozsvietila. Mohlo to byť, že Teyani rada tancuje?

„Toto si sa naučil vo svätyni Vulkána?“

Prikývol som.

„Je to krásne, Zar! Chcem počuť všetko, čo sa ti tam prihodilo. Ale poďme si niekam sadnúť a naobedovať sa.“ Poobzerala sa okolo, „Aký strom si vyberieme?“

„Gaštan?“ navrhol som, spomínajúc si na víziu.

Teyani sa od prekvapenia zamračila.

Hneď som svoje slová oľutoval. „Nie, nemyslím si, že tu nejaké sú. A čo tamten dub?“

Ako sme k nemu išli, uvažoval som, „Slečna Teyani, zdá sa, že odkedy som odišiel, v Eisraime sa zmenilo veľa vecí. Pri vchodoch nikdy nebývali strážcovia. Čo sa stalo?“

„V Eisraime sa nič nezmenilo,“ povedala.

„Ale nikto mi nezvykol nič hovoriť, keď som chodieval dnu a von zo svätyne.“

Ukázala na hrčovitý koreň duba. „Sadni si!“ povedala s prirodzenou autoritou ženy, ktorá je už dvadsať rokov veľmajsterkou.

„Namron a jeho muži pozorne sledujú každú jednu osobu, ktorá prichádza do svätyne. Predtým, ako si odišiel, si na tebe nikdy nevšimli nič nebezpečné, takže nebol dôvod, aby ťa zastavovali. Namronovi muži sú pozoruhodne diskrétni. Vo svätyni sú mnohí, ktorí ani nevedia, že existujú.“

Chytil som sa za hlavu. „Nebezpečný...“ zopakoval som, „to je presne to, čo Majster Džervin odo mňa chcel, aby som sa stal, keď ma poslal na juh.“

Irónia ju primäla k úsmevu, „Nuž, potom bude Džervin na teba pyšný. Stal si sa takým nebezpečným, že naši strážcovia váhajú, či ťa vpustiť do svätyne!“

Nevedel som, či sa mi to malo zdať vtipné.

„Vzchop sa, muž Zákona!“ fúkla na mňa mocné svetlo. „Čoskoro sa všetko objasní. A dnes večer budeme s Lermonom, Elyani, Alsibyadi a ostatnými mojimi kňažkami Bieleho Orla. Hovorila som s nimi cez tmu viditeľnú. Už sa nevedia dočkať, kedy ťa uvidia.“

Elyani! Pred tromi hodinami by som bol unesený od radosti. Teraz som sa zmohol len na, „A čo ak bude nenávidieť to, čím som sa stal?“

Teyani vycítila vlnu stiesnenosti. Chytila ma za ruku, „Zar, čo sa s tebou deje?“

„Je niečo zlé na mojej energii, Slečna Teyani? Tie tri vplyvy, ktoré trápia Namrona... vôbec neviem, čo to je!“

Teyani zostala nehybná ako hora. Na moment vyzerala presne ako vo svätyni Karlingy, keď sa chystala rozdrviť kus plasu na Adyiných nohách. Vrúcnym hlasom povedala, „Zar, som ti hlboko zaviazaná za to, čo si urobil. Dávam ti svoje slovo, že zistíme, o čom to celé je!“

Teyani Bieleho Orla zaviazaná mne! To bolo skoro také upokojujúce, ako byť Majstrom Džervinom potľapkaný po pleci. Ale bola to jej zvláštna vrúcnosť, ktorá sa ma dotkla.

Let Orla.

Teraz som sa konečne mohol spýtať horúcu otázku. „Slečna Teyani, poviete mi, čo ste urobili s Vivyaninou dušou?“

Teyani vyzeral byť zmätená. „Vivyani?“

„Nenašli ste jej dušu potom, ako som ju opustil v modrej jaskyni pod svätyňou Eisraimu?“

„Zar,“ povedala po istom zaváhaní, „nenašli sme Vivyani. Alsibyadi bola tá, ktorú sme objavili.“

Jej slová ma zasiahli ako blesk.

Takže toto bol význam vízie zoslanej Verzazyelom Strážcom! Toto bol dôvod, prečo mi bola na otázku, ako bola prijatá Vivyanina duša, ukázaná vízia príbehu odvíjajúceho sa okolo Alsibyadinho narodenia.

Vivyani bola stále stratená v jaskyniach zúfalstva.

Vyskočil som a položil obe ruky na konár. Zuby zaťaté, urobil som hlboký syčivý nádych a zadržal dych.

Teyani vstala a podišla ku mne, „Zar, nerozumiem. Myslel si si, že je to Vivyani?“

Najradšej by som zareval až do hĺbok, kam siahali jaskyne zúfalstva a poslal ich kvíliacu agóniu bohom nad nami.

Nezostalo nič, iba Drak Hlbočiny.

„Zase je tu tá hudba!“ prostý úžas v Teyaninom hlase sa ma dotkol.

„Nemôžem uveriť tomu, čo som urobil! Slečna Teyani... tú noc bol Orol pri mne. Vedel som, že mám moc nájsť Vivyani! Keby som nebol taký spáč, zistil by som, že duša, ktorú som vytiahol z jaskýň zúfalstva, nepatrí jej. Všetko, čo som potreboval urobiť, bolo zostúpiť druhýkrát...

„Všetko, čo si potreboval urobiť, bolo zostúpiť druhýkrát?“ zopakovala Teyani, vydesená, akým ľahkým som urobil zostup do Podsvetia. „Zar, vieš...“ zaváhala, „vieš, kto je Alsibyadi?“

Odpovedal som prikývnutím, no nebol som si istý, či mám spomenúť víziu.

Teyani vedela, že sa niečo deje. Na chvíľu do mňa zabodla svoj magický pohľad, „Ty vôbec nechceš jesť, však?“

Potriasol som hlavou.

„Dobre!“ zdvihla svoje tašky a zobrala ma za rameno. „Poďme sa prejsť, môj priateľ v Zákone. Chcem, aby si mi povedal o všetkých veciach, ktoré sa ti prihodili od chvíle, keď si odišiel z Eisraimu. Všetko!“

Ako som začal rozprávať, Teyani sa naladila na Svetlo Bieleho Orla a vlievala ho do mňa.

9.4 Drakana, držiteľka pradávnych pokladov Zeme

Hmly horeli v svetle zapadajúceho slnka, keď sme s Teyani dosiahli tírta jazero, kde sa mali s nami stretnúť Lermon a Biele Orly.

Nikto tam nebol.

Paradoxne, celkom sa mi uľavilo. Pri vyhliadke na stretnutie s Elyani som cítil čoraz väčšiu úzkosť.

Teyani zavolala Lermona cez hlasový kanál tmy viditeľnej. Zhodil som tašky a išiel vzdať úctu jazeru. Hladké a dôstojné, tiahlo sa tak ďaleko, ako človek dokázal cez hmly dovidieť. Ako zostúpilo mlčanie západu slnka, ticho nenarušil ani najmenší zvuk. Zaspieval som niekoľko veršov Zákona a rituálne vypil niekoľko dúškov vody.

Keď Teyani prišla, oznámila mi, že naši priatelia sú ešte na ceste. Zákonne vzdala úctu jazeru a požehnala ho, na prahu Hlasu. Slová boli jednoduché, Hlas mocný. Fascinovane som sledoval jej pomalé gestá. V harmónii jej pohybov bolo počuť spev prírody.

Keď skončila, posadila sa a hľadela na rozptýlenú červeň hmiel zrkadliacich sa vo vode.

Oslovil som ju, „Slečna Teyani, nech vám Pán Melchisedek poďakuje za Svetlo, ktoré ste do mňa vliali toto popoludnie. Cítim sa teraz oveľa lepšie.“

„Neďakuj mne, poďakuj Bielemu Orlovi!“ Teplo v jej hlase prinieslo spomienky na Elyani, ako sa o mňa starala po návrate z jaskýň zúfalstva.

Elyani... vedomie, že môže prísť každú chvíľu bolo úžasné a zároveň strašné. Spočívajúc na Matke Drakane, držal som úzkosť na uzde.

„Zase počujem hudbu Zeme!“ Gestom ruky mi Teyani pokynula, aby som si k nej sadol. „Čo ťa trápi?“

Preglgol som. Táto žena dokázala čítať moje myšlienky, aj keď som nemyslel. „Slečna Teyani, máte predstavu, čo by mohli byť tie tri vplyvy?“

„Áno, myslím, že mám. Z toho, čo som videla, keď si sa so mnou rozprával toto popoludnie, môžem potvrdiť to, čo zachytil Namron. Jeden z troch vplyvov ide hlboko do Zeme. Musí to byť sila Draka, ktorú v tebe prebudili Veľkí Bojovníci. Druhý vplyv je neobyčajne prudký. Je uchovaný v orichalkovej tabuľke, ktorú nosíš na krku. Je to ten klenot, ktorý nosil Lorzen?“

Prikývol som.

„Oheň ako v gigantických sopkách Pradávnych Dní Zeme!“

To zodpovedalo obrazu, ktorý som mal o Lorzenovi. „A čo ten tretí vplyv?“

„Ten tretí je ešte zvláštnejší ako ostatné dva,“ Teyani hľadela na jazero.

Čakal som na jej verdikt.

„Má to dočinenia s centrami energie nad tvojou hlavou a silami Lietajúcich Drakov. Tipujem, že si tieto sily prijal v zasväcovacej krypte, kde si našiel nefilimskú kňažku.“

„Jaskyňa Strážcu je takou záhadou. Keď som tam bol, necítil som nič – žiadne sily, žiadnu prítomnosť. A predsa ma držala vo sne celý týždeň!“

A aký to bol sen! Oveľa reálnejší ako realita.

„Niektoré sily dokážu byť mätúce. Tak či onak, teraz už rozumiem, prečo si Namrona vystrašil na smrť.“

Ďalej som pregĺgal. „Je to také zlé?“

„Nie, nie zlé... len intenzívne!“

„Myslíte, že nabudúce ma Namron vpustí do svätyne?“ spýtal som sa trochu placho.

Teyani vybuchla do smiechu, „Pravdaže ťa vpustí dnu! Muž Zákona, Namron ťa bude milovať! Celé roky ho počúvam, ako sa sťažuje, že v prípade ohrozenia máme na obranu svätyne málo ľudí. Nedávam mu ani dva týždne, kým sa ťa pokúsi zverbovať medzi svojich vojakov.“

Stále som uvažoval, či mám spomenúť víziu. „Slečna Teyani...“ začal som skusmo.

„Zar!“ obrátila sa ku mne. Ale jej oči padli na medailón z mäkkého kameňa, ktorý mi vykĺzol spod košele, keď som sa zohol nad vodu, aby som sa napil. „ Och môj Pán Melchisedek!“ vykríkla. „Uvedomuješ si, čo máš zavesené na krku?“

Prikývol som, zvesil si prívesok a vložil jej ho do ruky. „Darček pre Slečnu Elyani.“

„Vúf!“⁴ Jej prsty láskali medailón, keď naň hľadela. „Táto vec je drahocenná! Iba princezné nosia kamene ako je tento.“

„Nefilim sú veľkými znalcami vo výrobe týchto mäkkých kameňov. Tento pochádza z jednej z ich svätýň na severe, v kraji Snežných Hôr.“

„Ako si sa dostal k takému klenotu?“ spýtala sa.

„Niekto mi ho dal.“

„Niekto...“ Ako mi dávala medailón naspäť okolo krku, Teyani mala v očiach zvedavý výraz.

Mohol som zabrániť tomu, aby som sa červenal, keby som spočíval na Drakovi – ale potom by aj tak počula hudbu. Tak som sa červenal.

Teyani sa zdvorilo obrátila k jazeru. „Džervin bol taký múdry, že ťa poslal do svätyne Vulkána!“

Jej poznámka ma ani najmenej neprekvapila. Aj tak som uvažoval, čo asi vidí.

Predišla moju otázku, „Zar, povedz mi ešte raz, keď počujem hudbu v Zemi, čo presne pritom robíš?“

„Spočívam na blaženej energii mojej Matky Drakany.“

Teyani sa postavila, „Urobíš to pre mňa ešte raz?“

Vyskočil som na nohy a vyvrúfoval z hĺbok Draka niekoľko vĺn.

Teyani sa začala pomaly pohybovať, akoby mala začať tancovať s vrúfujúcimi vlnami. „To je ohromné! Uvedomuješ si, čo to znamená?“

Nemal som šajnu. Začal som pomalé pohyby, ktoré som sa naučil v tanečnom sne.

„Zar,“ povedala, napoly kopírujúc moje pohyby, „tieto Dračie sily spôsobujú, že Zem spieva tak, ako zvykla za Pradávnych Dní Zeme, dávno pred zrodom kráľovstva. Dôsledky toho sú obrovské!“

Stále to pre mňa zostávalo záhadou.

„Poď za mnou!“ veľmajsterka sa pustila hľadať pomedzi stromy, až kým nenatrafila na malú rastlinu, ktorej kvety ešte nerozkvitli. Kľakla si na zem a hľadela na púčiky. Použijúc jemné Hlasové frekvencie, projektovala na púčiky dlhé „búúúú“.

Nehybne som stál a obdivoval hudobnú harmóniu v jej Hlase.

„Teraz privolaj hudbu,“ prikázala.

Začal som niekoľko pohybov pomalého tanca, spočívajúc na mojej Matke Drakane.

„Hlbšie!“

Vzdal som úctu Hadane, strážkyni Vyhní Osudu.

„Dobre!“ Teyani sa opäť obrátila k rastline a Hlasom projektovala ďalší „búúúú“ zvuk.

Tentokrát nastalo čosi ohromujúce. Potom ako projektovala Hlas asi pol minúty alebo tak nejako, tri púčiky sa začali otvárať. Teyani modulovala Hlasový zvuk mäkkými, milujúcimi impulzmi.

Ako „búúúú“ pokračovalo, kvety sa začali otvárať.

Po dvoch alebo troch minútach, tri malé žlté kvietky rozkvitli.

Teyani stíchla. Jemne fúkla na kvety.

Oči priklincované na žltých lupienkoch, zabudol som tancovať.

Odtrhla jeden z kvetov, vložila si ho do vlasov a vstala. „Za Pradávnych Dní Zeme sa také veci diali stále. Príroda bola oživovaná energiami, ktoré teraz úplne zmizli, ukryli sa dovnútra Zeme.“ Pustila sa kráčať naspäť k jazeru. „Vieš, čo sú to elementáli?“

Nasledoval som jej kroky. „Malé bytosti ako gnómovia, salamandri a iní duchovia prírody?“

„Áno, ale existuje ešte veľa iných,“ povedala. „V skutočnosti sú elementáli za všetkým, čo sa dá na Zemi vidieť: voda jazier a morí, vzduch, ktorý dýchaš; oheň, vietor, hmla, pôda, tráva, vzácne byliny a stromy, skaly, hory. Pravdaže, elementáli, ktorí udržiavajú vodu rieky sú veľmi odlišní od tých, ktorých môžeš nájsť v mori a elementáli, ktorí prichádzajú so severnými vetrami vzbudzujú celkom iné pocity ako tí, ktorí sprevádzajú púštne vetry z juhu. Potom sú tu tiež elementálne bytosti, ktoré vládnu príchodu jari a iné, ktoré majú na starosti sneh a ranný mráz. Elementálne bytosti sú v tvojich svaloch a mozgu. Teplota tvojho tela je spojená s určitými elementálmi, rovnako aj červeň tvojej krvi, sila tvojich vlasov alebo vitalita tvojho tela.“

Vytiahla jednu zo svojich tašiek a pozvala ma, aby som sa s ňou posadil blízko vody. Otvorila tašku, vybrala z nej dve veľké hrušky Zákona a začala na ne jemne fúkať. Z úst jej vychádzali obláčiky striebristobielej žiarivej hmly, ktoré zahalili ovocie. Jedno z nich mi vložila do ruky, do druhého zahryzla. Ako som v úžase hľadel na hrušku, pokračovala, „Dokonca aj vzduch, ktorý dýchaš, nesie elementálov a ani náhodou to nie sú vždy rovnaké bytosti – menia sa podľa toho, či si šťastný, smutný, nahnevaný alebo inšpirovaný bohmi.“

Fascinovane som sledoval, ako žiarivá hmla pomaly mizne.

„Zjedz ho!“ nariadila mi Teyani.

Vyhýbajúc sa spočívaniu na Drakovi, rýchlo som zahryzol a prehltol.

„Tá chuť je taká čistá!“ prekvapene som zvolal.

„Za Pradávnych Dní Zeme, pred stvorením kráľovstva Atlantídy, všetko ovocie chutilo tak čisto ako toto. A všade v prírode bola hudba. Každý list na každom strome spieval, vytvárajúc tak ohromný chór.“

„Bolo to kvôli elementálom?“ spýtal som sa s ústami plnými šťavnatej hrušky.

Prikývla. „Elementáli boli nasiaknutí Svetlom a Duchom z najvyšších sfér.“

„Boli títo elementáli odlišní od tých, ktorých máme v kráľovstve dnes?“

„Nie, boli rovnakí. Ale za Pradávnych Dní Zeme vyžarovali múdrosť, ktorú prijali zo Svetla. Boli vďaka nemu veľmi dôvtipní. Dokázali robiť všemožné nezvyčajné veci. Stromy veľa rozprávali, hlavne tie veľké. A ak si k nim bol milý, povedali ti, ktoré ich ovocie je najlepšie a darovali ti ho.“

Teyani vzala zo svojej tašky ďalšie dve hrušky Zákona a opäť na ne fúkla. Keď som videl z jej úst vychádzať žiarivú striebristú hmlu energie, chcelo sa mi smiať od radosti. Dala mi jedno z ovocí. Tentokrát som jedol bez zaváhania.

„Bolo to celé také krásne, Zar. Svetlo, láska a hudba boli vo všetkých veciach. Počasie bolo vždy vľúdne. Nikto nikdy necítil bolesť alebo hlad. Nebolo treba nič pestovať, ovocie bolo všade a bolo o toľko výživnejšie ako to, ktoré máme v kráľovstve dnes! Stačilo, aby si zjedol jedno alebo dve také, a bol si zasýtený na celý deň – neexistovalo nič také ako problémy s trávením. A mohol si sa rozprávať so zvieratami! Veľmi dobre rozumeli, čo si im hovoril, a keď si im položil otázku, dávali ti zarážajúco múdre odpovede.“ Dojedol som svoje ovocie. Teyani vybrala z tašky ďalšie dve hrušky. Opäť použila trik s fúkaním a tentokrát mi vložila do rúk obe.

„A vietor, Zar...“ jej hlas dýchal mágiou, ktorú opisovala, „Milovala som vietor, bol ku mne taký milý. Chodil so mnou kamkoľvek som išla a stále mi šepkal lichôtky...“

Využil som jej odmlku, „Boli všetci veľkými mágmi ako vy?“

Teyanin smiech sa ozýval ako kúzelné zvončeky. „Vôbec nie! Takmer všetci spali s doširoka otvorenými očami. Správali sa múdro, ale to len preto, že múdrosť prenikala všetkými vecami. V skutočnosti mali len malú alebo žiadnu vlastnú múdrosť. Nikdy neboli nešťastní, ich srdcia boli vždy zohriate. Ale len vďaka tomu, že radosť a vrúcnosť boli vo vzduchu. Bezcieľne sa prehŕňali v pôžitkoch sveta a ani si neuvedomovali, aké neobyčajné a nádherné to všetko bolo. Mysleli si, že to tak zostane navždy, ak vôbec mysleli. Keby len tušili.“

V pokoji, ktorý nasledoval, som zahryzol do jednej z hrušiek, stále sa lesknúcej striebristým svetlom, a odhodlal sa k otázke, „Prezradíte mi dôvod, prečo ma Majster Džervin poslal do svätyne Draka?“

„Ako si iste počul, nad kráľovstvom sa sťahujú veľké mraky temnôt. Energetické polia rýchlo upadajú. Rozumieš tomu, čo sú vlastne polia?“

„Nie veľmi dobre.“

„Džervin a Lermon sú veľkými odborníkmi na správu polí. Niet pochýb, že ťa to naučia. Polia sú zdrojmi astrálnej sily, ktorú všetci používajú na hlasovú komunikáciu a tisíce iných vecí. Ale v posledných desaťročiach začali byť s poliami stále väčšie problémy. Už nefungujú tak dobre ako kedysi a zamorujú prírodu. Elementálna vrstva sa mení na nezákonný bordel. Všetky malé bytosti prírody sa idú zblázniť. Čokoľvek s poliami robíme, má na nich ťažký dopad. To je dôvod, prečo miznú vzácne vtáky, rovnako ako mnohé vzácne byliny. Stále viac pliag postihuje našu úrodu a zdá sa, že nové choroby sa objavujú každý rok – druh chorôb, proti ktorým sú hymny Zákona bezmocné.“

„Myslíte, že Majster Džervin má v úmysle obnoviť rovnováhu v prírode?“ opýtal som sa.

Teyani vybuchla do smiechu. „Buď pochválený, môj veľký muž v Zákone, za vieru, ktorú máš vo svojho učiteľa. Ale čo žiadaš od Džervina je viac ako dokážu samotní bohovia! Jediný človek – dokonca ani Majster Džervin – nikdy nebude schopný napraviť hriechy celého kráľovstva.“

Nadišla noc. Teyani sa vcítila do energie vody. Ja som sa ďalej vciťoval do jej Svetla.

„Pri našej práci vo svätyni,“ pokračovala po tichej koncentrácii, „čoraz častejšie narážame na prekážky z toho dôvodu, že elementálna vrstva sa mení na zhubný chaos. Množstvo praktík, ktoré boli v minulosti jednoduché a zákonne priamočiare, sa teraz mení na úplnú nočnú moru. Keby bola nejaká šanca, že by nám tvoj Drak dokázal pomôcť, boli by sme mu zato hlboko vďační.“

„Jej,“ opravil som. „Drak Hlbočiny je Drakana.“

„To je zaujímavé!“ Teyani zamyslene dodala, „Myslím, že si to dokážem predstaviť. Čo mi ešte môžeš povedať o Drakane?“

Spočíval som na mojej Matke, tentokrát, aby som našiel inšpiráciu. „Vždy sa môžem spoľahnúť na jej podporu. Nikdy ma nezavrhne, ani keď robím hlúposti. Je mojou radosťou. Ľudia nemajú vôbec žiadnu predstavu o tom, aká je nádherná. Myslia si, že je divoká a hrozná. Niekedy sa takou javí, hlavne v začiatkoch. Ale v skutočnosti je čistou extázou. Takou intenzívnou extázou, že tí, ktorí nie sú pripravení ju prijať, sa spália. Ale k tým, ktorí ju poznajú a milujú, Drakana Hlbočiny prehovára jemne a milujúco. Jej Hlas, ktorý je Hromom Zeme, je najúžasnejšou silou, akú som kedy videl. Ale človek musí zostúpiť hlboko do vnútra Zeme, aby mohol počúvať jej melódie.“

Teyani na nás znášala stále viac a viac Orlovho Svetla. Vo vzduchu sa objavil jemný vánok povznesenia a ja som vedel, že pochopila, čo som sa jej snažil vysvetliť.

Nesený vrúfujúcou vlnou, vyskočil som na nohy. „Slečna Teyani, chcel by som vám niečo ukázať, ak smiem.“

Teyani sa postavila, „Ukáž!“

Mesiac ešte nevyšiel. „Budeme musieť kráčať potme, ak vám to nevadí,“ povedal som.

Zazvonil jej smiech, „Ó, Veľký Bojovník, Slečna Teyani sa nebojí tmy.“ Chytila sa môjho ramena a dovolila, aby som ju viedol.

„To, čo vám chcem ukázať, sa nazýva bránou Draka,“ vysvetľoval som, ako sme kráčali. „Jednu cítim, je na druhej strane jazera.“

„Čo je to brána Draka?“ bola zvedavá.

„Zvláštny vchod do Podsvetí. Normálne ich tí, ktorí nezomreli v Drakovi, nedokážu vidieť. Ale s vami...“

Zasmiala sa. „Ideš ma skúšať, Veľký Bojovník?“

Zalapal som po dychu, „Pravdaže nie, Slečna Teyani!“

Ako sme prichádzali k bráne, povedal som, „Tu! Rovno pred nami.“

„Áno,“ povedala, „tento pocit dobre poznám. Ako sa brána javí tebe, Zar?“

„Stúpajúci vánok. Blažený vánok mojej Matky Drakany. A je tu aj istá vôňa, pomocou ktorej sa dá objaviť na diaľku. Cítite ju?“

„Nie,“ povedala po opatrnom ovoňaní. „Pre mňa je táto brána určitou zemskou energiou, ktorú spoznám podľa jej priateľského pocitu a melodických zvukov. Je to jedna z niekoľkých typov studníc, ktorými energie zvnútra Zeme vychádzajú na povrch.“

„Studnica energie!“ zvolal som. „Presne tak to cítim.“

„Ale nie všetky studnice sú ako táto,“ dodala.

Pomaly som sa prechádzal a rozmýšľal, aké asi môžu byť iné studnice. „Priamo pod nami,“ povedal som, „stojí celá nádhera Podsvetí. Nič také ako jaskyne zúfalstva a všetky tie pekelné miesta, ktoré som videl, keď som prvýkrát zostúpil. Dračie brány vedú do obrovských jaskýň a priestorov, ktoré sú také nádherné, že ich žiadne slová nedokážu opísať. Toto je doména mojej Matky Drakany. Čím hlbšie idete, tým úžasnejšou sa stáva.“

„Aké lákavé!“ prehovorila Teyani vysoko z Orlovho Svetla. „Ako dlho ti to trvalo, keď si zostúpil a zachránil Alsibyadi?“

„Asi... tridsať zákonných minút.“

„Tridsať minút!“ Teyani bola viac ako len trochu zaskočená. Naladila sa na bránu a chvíľu vnímala jej energiu.

Ruka tejto ženy dobre vedela ako hladiť vánok. Pozorne som tretím okom pozoroval jej energiu a zvažoval, či by som sa mohol pokúsiť zobrať ju dole so sebou.

Príliš nebezpečné.

Neskôr som s ňou kráčal naspäť na miesto, kde sme nechali naše tašky. Našli sme pre ňu stromový dom, v ktorom mohla spať. Okolo tírt ich bolo vždy plno. Potom, ako som jej z celého srdca poďakoval, som sa vrátil k bráne, aby som sa na noc zveril jej vánku.

Okolo jazera som utkal ochranné pole. Pre istotu. „Zbytočné?“ uvažoval som. „Koho to trápi?“

„Nikdy nepodceňuj nepriateľa, hlavne keď ho nepoznáš!“

9.5 Brána stretnutia

Bolo to uprostred noci. Zobudil ma varovný signál prichádzajúci z astrálnych majákov ochranného poľa.

K jazeru sa približovala nejaká prítomnosť.

Automaticky som zaťal päste a vyskočil, začínajúc úvodné pohyby čierneho tanca, čuchajúc priestor.

Iba jedna prítomnosť. Nie Nefilim. Nikto z bojovnej kasty. Žena.

„Matka Drakana, zmiluj sa nado mnou!“

Prichádzala Elyani.

Zhodil som svoje astrálne maskovanie, aby mohla vycítiť moju prítomnosť v tme viditeľnej.

Hneď ma zacítila. Cez priestor zavolala, „Zar?“

„Tu som, Elyani!“

Len dva dni pred novom, stále bola úplná tma, napriek neskorej nočnej hodine. Z vánku brány som vytiahol energiu a vytvoril v priestore slabú zelenú žiaru – trik Bojovníkov, ktorý pomáha priateľským prítomnostiam nájsť cestu.

Rýchlo som si vzadu zviazal vlasy a ukryl ich pod čiernou košeľou, chváliac Matku Nekonečnej Noci, že mi dovolila ukryť sa v jej tme.

Netrvalo dlho, kým som začul volanie jej sladkého hlasu, „Zar?“

Gestom ruky som zrušil zelenú žiaru a postavil sa na Draka. Aké smiešne! Chystať sa, akoby som očakával trio nefilimských Lovcov.

„Som tu, Elyani!“ povedal som, volajúc Veľkého Draka na pomoc.

Počul som jej kroky. Kráčala pomaly, pomaly, ku mne.

Bola tu.

„Zar?“ jej hlas znel neisto.

„Som to ja,“ bolo všetko, čo som dokázal povedať.

Zastavila rovno predo mnou a zostala nehybne stáť. Vedel som, že jej oči sú zatvorené.

Zatvoril som svoje. Žiadne myšlienky, len Drak, odvážne som sa natiahol a dotkol sa jej ruky.

Zľahka sa dotkla mojej tváre.

Och Pane, zabudol som, aká je nežná. Pokúsil som sa povedať jej to, ale hlas sa mi zadrhol.

„Je niečo zle?“ opýtala sa.

„Elyani... trochu sa bojím.“

Skrúšený hlas, „Bojíš?“

„Môj výzor sa zmenil, Elyani. Nie som si istý, ako budeš reagovať, keď ma uvidíš.“

„Biely Orol povedal, že mám za tebou prísť v noci.“

Čo by som si počal bez Bieleho Orla?

„A vo vnútri si sa zmenil?“ opýtala sa.

Zadržal som dych. „Bola to dlhá cesta.“

Stiahla ruku naspäť.

„Nie, prosím!“ dal som jej ruku naspäť na moje líce. „Tak veľmi si mi chýbala!“

Rozmýšľal som, či plače. Dotkol som sa jej líca. Plakala.

Jej ruka zastavila na mojej brade, potom pomaly zišla nadol pozdĺž krku, skĺzla pod kapucňu, prešla ponad košeľu Bojovníkov, preskúmala moju hruď, moje plece.

Bolo to také dobré ako Drak Hlbočiny. Myslel som na to, že jej to poviem, ale nebol som si istý, či by pochopila, čo myslím.

„Tak veľmi som sa bála, že zomrieš,“ zašepkala.

„Však som aj!“ odvetil som. Potom sa sa pohotovo opravil, „Chcem povedať... niekoľkokrát. Vlastne, nezomrel som.“ Hľadal som slová, čerpajúc vysoko z fontány.

Neprišli mi žiadne, ale našiel som niť k jej srdcu.

Jednoduchú, tichú, svetlú.

Chytil som ju pevne za ruky – nie príliš pevne – a začal okolo nej pomaly krúžiť.

„Ty si bol ten muž, ktorého videla Alsibyadi tancovať?“ obrátila sa ku mne, pomaly.

„Môže byť. Keď som ju priviedol naspäť z Podsvetí, ocitol som sa priamo pod svätyňou Eisraimu. Rozmýšľal som, kde si práve v tej chvíli ty. A bol som zvedavý, aké by to bolo, tancovať s tebou.“

„Bol si chorý, potom ako si zostúpil, aby si ju zachránil?“

„Nie, už nebývam chorý, keď zostupujem. Elyani, Podsvetia vôbec nie sú také, ako si ľudia myslia. Sú úžasné.“

Váhala, „Išiel si dole viac ako raz?“

„Desiatky krát. Keď vieš ako na to, je to také ľahké ako cestovanie vo sférach. Ale úžasne krásne, Elyani.“

Moje pomalé otáčanie sa okolo nej ma priviedlo rovno na vrchol brány. Stále pevne držiac jej ruky, zostal som nehybný a nechal mäkký stúpajúci vánok zohrievať náš priestor vzájomnosti.

„Och!“ zvolala. „Čo je to?“

Pustil som jej ruky a skočil preč z brány, v obave, že by jej vánok mohol ublížiť. „Si v poriadku?“

„Ohromné! Všade počujem hudbu!“

„Hudbu?“ zopakoval som, zvedavý, spočívajúc na nepochopiteľnom tichu mojej Matky.

Opäť ma chytila za ruky a podišla bližšie ku mne, jej prsia sa takmer dotýkali mojej hrude. „Máš z toho chuť tancovať?“

„Až do konca času!“

„Ja mám chuť sa smiať!“

Po špičkách som precupital naspäť na bránu.

„Och!“ opäť žasla. „Hudba!“

Stojac na bráne, začal som sa pomaly otáčať, takže sa ona otáčala okolo mňa.

Vybuchla do radostného smiechu.

Aby sme spolu mohli letieť.

„Vúf! Odkiaľ prichádza všetka tá hudba?“ ďalej sa smiala, akoby ochutnávala extázu mojej Matky. „Čo to so mnou robíš, Zar?“

Otáčal som ju rýchlejšie a rýchlejšie. Jej energia sa premenila na vysoký plameň svetla.

Spomínajúc si, ako som sa cítil po svojom prvom Dračom tanci, odtiahol som ju na niekoľko zákonných stôp od brány. „Ak toho budeš robiť na prvýkrát priveľa, budeš mať hlavu veľkú ako tekvica, keď sa ráno zobudíš.“

Pritiahla svoje teplé telo bližšie ku mne. Svojim najnežnejším hlasom povedala, „Takže toto si ty robil, kým som sa ja kvôli tebe zožierala od úzkosti?“

Posadil som sa na zem, „Nie, tiež som sa naučil tie najneuveriteľnejšie recepty na varenie.“

Nesená silou hudobných melódií, Elyani sa okolo mňa pomaly otočila, zľahka sa dotýkajúc mojich pliec. „A čo si sa ešte naučil?“

Nič som nepovedal. Premýšľal som, čo presne v tejto chvíli robí Marek a jeho muži.

Sadla si ku mne. „Potom ako Teyani s tebou strávila jeden deň, povedala, že už ťa nikdy nebudem môcť volať svojim hnedým kuriatkom. Je to pravda?“

„Nie, to nie je pravda. Kedy si s ňou hovorila?“

„Pred niekoľkými hodinami, keď som bola na ceste sem,“ povedala.

„Musíš byť z toľkého chodenia nezákonne unavená.“

„Vyčerpaná!“ povedala. „Chodili sme celé doobedie, potom nám na obed Teyani volala cez hlasový kanál a išli sme celé popoludnie, aby sme sa s tebou stretli. Ostatní na večer zastali, ale ja som pokračovala, až kým som ťa nenašla.“

Let Orla.

Bol som dojatý až do morku kostí. Skúsil som jej to povedať. Ale keď som otvoril ústa, všetko, čo zo mňa vyšlo, bolo, „Potrebuješ si odpočinúť?“

„Budem spať zajtra, keď všetci prídu.“

„Ako sa má Alsibyadi?“ spýtal som sa.

„Je krásna. Už sa nemôže dočkať, kedy sa s tebou stretne, v jednom kuse o tebe rozpráva. Vieš kto ona je?“ opýtala sa Elyani.

„Viem, viem... Teyanina dcéra.“

„Teyani ti to povedala?“

„Nie, dozvedel som sa to z vízie, ktorú mi poslal anjel.“

Harmónie. On cestoval.

Váhavo sa opýtala, „Povieš mi, čo sa ti prihodilo, kým si bol preč?“

„Moje spomienky sú všetky tvoje, Biely Orol. Len sa pýtaj,“ vzal som ju za ruku.

Pevne ju držala.

Šepot v priestore, ďaleko.

„Môžeme začať s víziou?“ opýtala sa.

Ďaleko, ďaleko.

„Sedel som pri splne v kaňone, v južnej časti kraja Červenej Zeme,“ začal som svoj príbeh a nechal do jej tela energie prúdiť subjektívne dojmy a obrazy. Vpíjala do seba moje slová a nechala sa preniesť do ostrého sucha Červenej Zeme.

Keď som skončil s opisom vízie tehotnej devätnásťročnej Teyani, ešte stále nebolo vidno Mesiac. „Až do včera,“ zakončil som, „som stále veril, že duša, ktorú som zachránil, bola Vivyani. Až potom, ako som sa rozprával s Teyani, som si uvedomil, čo sa vlastne stalo.“

Nebolo veľa, čo by sa k tomu dalo povedať. Žiarila cez ňu obrovská Orlova neha.

„A čo Adya?“ spýtal som sa. „Počula si niekedy jej meno?“

„Či som počula jej meno...“ zhlboka sa nadýchla. „Adya bola mojou matkou.“

Adya, Elyanina matka?

Bol som prekvapený mimo Zákon.

Hľadiac naspäť, Adya mala rovnaké kučeravé vlasy a hnedé oči.

Pokúšal som sa dať si dokopy fakty. Opäť sa vo mne rozhorela zvedavosť, akú som cítil pred Verzazyelovou jaskyňou. „Takže Adya nezomrela vo väzení!“ vykríkol som. „Ale ako sa Teyani podarilo včas ju zachrániť? Čierne Rúcha sa ju predsa chystali ubiť na smrť.“

Elyani neodpovedala. Uvedomil som si, že som bol asi taký taktný ako rozbehnutý býk. Spomínajúc si, ako ma raz pokárala, keď som sa pýtal na jej otca, sadol som si pred ňu a zobral ju za ruky, „Prepáč, už to nikdy nespomeniem.“

„Nie, nehovor tak,“ v hlase mala úžasnú nehu. „Chcem, aby si to vedel. Zbili ju, ale prežila to. Je to krásny príbeh, ale skôr ako ti ho budem môcť rozpovedať, musím si od niekoho vypýtať povolenie.“

„Nemusíš,“ snažil som sa jej dať všetku sladkosť mojej Matky Drakany.

„Ale ja chcem,“ trvala na svojom.

Držal som jej jemné ruky, ohromený silou za jej slovami – silou druhu, na aký som nebol zvyknutý. Mala v sebe veľkosť, dýchala, bola ľahká.

Keď je ticho plné, slová nie sú potrebné.

Nejasný šepot. Hlboká modrá.

Moju pozornosť zaujal spev škovránka v diaľke. „Tvoje telo sa trasie od únavy. Čo keby si si hodinu alebo dve pospala?“ povedal som, sčasti preto, že bola vyčerpaná, sčasti preto, že som cítil, ako sa blíži prvé svetlo úsvitu.

„Nechcem spať!“

Objal som ju a jemne ju k sebe pritiahol tak, aby spočívala v mojom lone. Držal som ju v náručí, aby som ju zohrial a hladkal ju po vlasoch. „Nemusíš spať. Len si na minútku zavri oči.“

Zaborila sa do môjho hnedého rúcha.

Netrvalo dlho, kým som podľa jej dychu zistil, že zaspala. „Hneď, ako sa zobudí,“ pomyslel som si, „jej musím povedať, že ju milujem.“

Čo robí Veľký Bojovník, keď ide vybuchnúť od radosti? Obráti sa k svojej Matke Drakane a velebí jej slávu.

„Ó, múdra Hadana, hlbšia ako priepasť, aké nádherné stvorenie si rozvinula pre svoje deti. Chvála ti...“

Bol som prerušený blížiacou sa prítomnosťou. Slečna Teyani, vracajúca sa zo svojho nočného astrálneho cestovania sférami, prechádzala popri nás v tme viditeľnej.

„Och môj Pán Melchisedek!“ A bol som tu, objavený veľmajsterkou Bieleho Orla, s jednou z jej kňažiek spiacou v mojom náručí. Žiadne myšlienky, len Drak, úzkostlivo som zvažoval, či neporušujem Zákon. Čo poviem Teyani?

Prišla tak rýchlo, že som nemal čas pripraviť si obranu.

Zastavila rovno pred nami, vyžarujúc Orlove Svetlo a prehovorila ku mne cez tmu viditeľnú, „Pochválený buď Pán Melchisedek, Zar!“

„Všetka... všetka sláva Pánu Melchisedekovi, Slečna Teyani!“ odpovedal som cez rovnaký hlasový kanál.

Mala v sebe nehu matky hľadiacej na svoje spiace deti. „Elyani ťa veľmi miluje, vieš?“

„Hm...“ Kde bola čistá fontána?

„Zar, prišla som ťa požiadať o láskavosť,“ povedala.

„Ale... nech sa páči, Slečna Teyani!“

„Chcem, aby si mi ukázal, ako zostúpiť do Podsvetí. Môžeš ma zobrať dole cez bránu Draka?“

Zostal som mimo.

„Nie je brána len niekoľko zákonných stôp od teba?“ pýtala sa Teyani trpezlivo.

„Áno, pravdaže!“ naladil som sa na blažený vánok.

„Ach!“ zaiskrila Teyani. „Zase je tu tá hudba.“

„Zostup je v skutočnosti veľmi jednoduchý,“ povedal som. „Všetko, čo musím urobiť, je skĺznuť dole po vánku.“

„Môžeš to urobiť bez toho, aby si zobudil Elyani?“ opýtala sa veľmajsterka.

„Hm... ale áno, pravdaže! Moja Matka Drakana sa môže postarať o moje telo a nechať ho sedieť v meditačnej polohe, kým budem tam dole.“

„Ukáž mi to!“

Jednoduché. Nechal som sa vtiahnuť príťažlivou silou vánku. Vďaka nej som okamžite vykĺzol z tela a za sekundu sa ocitol v prekrásnej orichalkovej jaskyni osvetlenej červeno-zlatým svetlom. Najmenej tisícpäťsto zákonných stôp širokej. Uprostred nej bolo jazero žiarivých striebristých vôd – replika tírta jazera na povrchu, v Podsvetí.

„Úúúúch!“ zavlnil som nozdrami, aby som do seba lepšie nabral vôňu vody. „V jazere sú ryby!“

Ale Teyani nebola v dohľade. Rýchlo som vzdal posvätnému jazeru úctu, Hlasom som projektoval, „Pochválená buď Veľká Matka!“ a nechal som vánok, aby ma vyniesol na povrch.

Teyani čakala. „Ako to tam dole vyzerá?“

„Jazero, ale raz také veľké. Úžasne čisté...“ Ako som zápasil s opisom, Teyani sa do mňa vcítila a prehliadla si dojmy.

„Vúf!“ žasla. „Čo potrebujem, aby som mohla zísť dolu?“

Postavil som sa nabok od brány a povedal, „Len sa postavte na vrchol vánku a nechajte sa zniesť nadol.“

Teyani sa márne usilovala, vánok ju stále odtláčal preč.

Po minúte neplodných pokusov som ju varoval, „Slečna Teyani, musíte byť opatrná. Pre tých, ktorí nezomreli v Drakovi môže byť vánok jedovatý. Mohli by ste z neho vážne ochorieť.“

Teyani podišla ku mne. „A čo keby som sa pokúsila ponoriť do jazera a stretla sa tam dole s tebou?“

Normálne by čosi také bolo nemožné. Ale pre niekoho ako Teyani... „Určite to stojí za pokus!“ prikývol som. „Pôjdem dole a počkám na vás v jaskyni.“

Vzdialila sa smerom k jazeru.

Cez všade-nosť Okraja Výšin on cestoval.

Hľadel som na Elyani, ktorá spala v mojom objatí ako dieťa a želal si, aby mohla so mnou ísť a pozrieť si jazero. Potom som znovu skĺzol do orichalkovej jaskyne.

Ticho vzbudzujúce bázeň! Jediné nadýchnutie bolo dosť nato, aby som vrúfoval od hlavy po päty. Túžobne som pozeral na jazero vody života, mal som veľkú chuť zaplávať si v ňom. Ale čo keby ma veľmajsterka Bieleho Orla našla opitého vodou života (hneď potom ako ma našla s jednou z jej kňažiek spiacou v mojom náručí)? Tak som len ponoril ruku do tekutej striebristosti a pokropil sa ňou.

Okamžite som sa cítil šiši. Ovládol som sa a vrátil sa k detskej rýmovačke, tam, kde som naposledy skončil, „ Čo robí blázon, keď ho bolí zub? Tancuje. Tancuje...“

Uvažoval som, aké by to bolo, tancovať s Elyani na takomto mieste. Tam, na brehu vôd, som začal pohybovať svojim telom. Len trošku. „Opatrné tancovanie!“

Prešlo niekoľko minút, ale po Teyani nebolo ani chýru, ani slychu. Nechal som sa vytiahnuť na povrch.

Jej dlhá silueta na mňa čakala blízko brány. „Nie, nefunguje to. Keď som sa v tme viditeľnej ponorila do jazera, došla som k zvyčajným šachtám, ktoré vedú do jaskýň zúfalstva.“

Žiadne prekvapenie. Nech už boli jej sily akékoľvek veľké, nezomrela v Drakovi. Udržiaval som zákonné ticho, nevediac, čo navrhnúť.

„Asi by som sa mala snažiť viac pochopiť túto 'smrť v Drakovi'. Porozprávame sa neskôr,“ povedala Teyani. Bez ďalších slov sa zákonne pobrala a zmizla v tme viditeľnej.

„Je výnimočná,“ prikývol som, premýšľajúc nad tokom síl, ktoré ožarovali jej auru, keď vyslovila magické „vúf!“

A mimochodom, nepovedala, že Elyani ma miluje?

V návale radosti som skĺzol do orichalkovej jaskyne. „Vúf!“ zašepkal som, ako som prechádzal bránou.

Stretnutie sa blíži. Nezmeškaj volanie.

Dračia radosť ma inšpirovala, „Striebristá kvintesencia pre môjho Bieleho Orla! Nech ju sila vôd rozžiari.“ Skočil som do jazera a urobil zo seba špongiu jej iskrivej vitality. „Nie priveľa, lebo z toho ochorie!“ pomyslel som si. Potom som vyšiel nahor bránou. „Vúf!“

Nadišiel deň a hmly už neboli také husté ako deň predtým. Bol som pozdravený skupinou labutí, ktoré kĺzali nad jazerom. Elyani stále spala v mojom náručí.

Vrátil som sa naspäť do svojho tela, tak jemne ako sa len dalo, aby som ju nezobudil. Do jej energie som vydestiloval najčistejšiu esenciu vody života. Spolu s ňou som pridal poriadnu injekciu životnej sily vytiahnutej z neďalekej brány, aby som vymazal únavu z predošlého dňa.

Hľadel som na ňu, na jej hlavu v mojom náruči, jej teplo premiešané s mojim. Nikdy som si neuvedomil, že jej telo je tak hladivo mäkké.

„Ako som len mohol byť taký spáč?“

Žasol som a prial si, aby sa tento okamih natiahol do nekonečna.

9.6 Muž, ktorý neznášal beh

Keď sa Elyani zobudila, vopchala sa do mojej kapucne. Privítal som ju naspäť v kráľovstve tým, že som ju hladil po vlasoch.

„Už je deň?“ spýtala sa.

„Nádherné ráno Zákona, s rodinkou labutí plávajúcou pred nami.“

Ešte trochu viac sa schovala v mojej kapucni. „Cítim sa fantasticky! Ako keby som spala celý eón.“

„Och, to je dobré!“ poďakoval som Matke Drakane za jej milú pomoc.

„Mám chuť tancovať!“

„Naozaj? Milujem ranné tancovanie,“ vykríkol som.

Vytiahla si ruku spod mojej kapucne a pomaly mi prešla po tvári. „Nemôžem vstať! Som zamknutá v tvojom vnútri.“

„A Drak zhltol kľúč!“

Ďalej svojimi prstami skúmala moju tvár a bradu.

„Ak sa dokážeš vysporiadať s červenými očami, dlhými tesákmi a kosťou cez nos, som si istý, že to bude všetko v poriadku,“ uistil som ju. „Dokonca by sme mohli...“

Sadla si predo mňa a otvorila oči.

Úplne ma to paralyzovalo.

„Zmenila sa,“ uvedomil som si. V jej očiach bola intenzita, akú som si nikdy predtým nevšimol.

Zabodla do mňa svoj pohľad. „Modré oči... chýbali ste mi, chýbal si mi, chýbal si mi.“ Hladkala ma po vlasoch, jemne mi rozopla zviazané kučeravé kadery a nechala ich voľne padnúť na moje plecia.

Prešla mi rukou po hrudi. „Tento tvoj priateľ Drak... akú neuveriteľnú prácu odviedol.“

„Ona,“ povedal som malým hlasom. „Drak je priateľka. Chcem povedať, že priateľ je...“ Už som radšej nič viac nehovoril.

V ostrovoch svetla, smejúca sa bezčasovosť.

Elyani sa dotkla môjho ľavého líca. „Kým si hibernoval, Teyani a ja sme natreli tvoju tvár balzamami zo vzácnych bylín – pokúšali sme sa odstrániť to znamienko. Ale nič nezaberalo. Naučil si sa výnimočným veciam, všakže?“

Prikývol som a s Džervinovským žartujúco vážnym výrazom som vzhliadol nahor doľava a začal si žmoliť bradu.

Vybuchla do smiechu. „To je ten spôsob, akým si zakaždým utiekol, keď ťa začal naháňať Drak?“

„Drak je čistá sladkosť, Elyani. Je mojou Matkou. Je nádherná.“

Tvár jej osvietil zvedavý úsmev.

Moje telo znehybnelo, „Niekto sa blíži. Skupina ľudí. Jeden z nich je nebezpečný,“ oznámil som.

Prekvapená prudkou zmenou tónu môjho hlasu, Elyani jemne hladkala moje zaťaté päste. „To je len Lermon a moje sestry v Orlovi.“

„Si si istá?“ pýtal sa Bojovník. Vciťoval som sa do okolitého terénu, hľadajúc určitý typ studnice jedu, ktorý sa nachádzal len pri jazerách. Fungovala zázračne, keď prišlo na to vyradiť skupinu z činnosti.

Uvedomil som si, že Elyani ma pozoruje so zarazeným výrazom na tvári. Zrazu som sa začal báť, že ju stratím. Zanechal som monitorovanie svojich ochranných majákov a vzdal som sa jej žiarivým očiam.

„Stále som jej nepovedal, že ju milujem,“ pomyslel som si.

Na jej tvári nebol ani náznak odmietnutia. „Čo sa stalo môjmu hnedému kuriatku, ktoré zvyklo uprostred lesa zabúdať drahocenné mäkké kamene?“ opýtala sa pobaveným hlasom.

„Dostalo sa mu trochu tréningu,“ usmial som sa, takmer uistený. „Mimochodom, Slečna Elyani, priniesol som ti darček.“

Dal som si z krku dole medailón z mäkkého kameňa a vložil jej ho do rúk.

Oči jej zasvietili. „Vúf!“ vykríkla, rovnako umelecky ako Teyani.

Keď som to začul, bolo to jasné: rituálny výkrik 'vúf' im bol odhalený samotným Bielym Orlom a prenášaný z generácie na generáciu kňažiek, rovnako ako 'Ha! Ha! Ha! Ha! Ha!' Lorzenovej línie.

„Zar!“ povedala, „toto je...“

„...môj prvý darček. Nikdy som ti nič nedal.“

Kým obdivovala poklad z mäkkého kameňa, zvažoval som, „Myslíš, že by sme mali ísť a pozdraviť Lermona?“

„Nie, poďme sa skryť do zákonného lesa!“

Radostne sa smejúc, vstal som a zobral ju za ruku. A rozbehol som sa smerom k jazeru.

Nasledovala ma, omráčená, „Zar! Ty bežíš?“

Pohotovo som zastavil. „Nie! Nie naozaj. Chcem povedať... nie stále!“

Opäť sa objavil jej zvedavý úsmev.

„Neznášaš ľudí, ktorí behajú?“ spýtal som sa.

„Nie,“ odpovedala priamo, „ani náhodou!“

„Ja som beh neznášal,“ pripustil som. „Nemal som nič proti ľuďom, ktorí behali, ale nenávidel som, keď chceli, aby som behal s nimi.“

Smejúc sa, opäť sa rozbehla, ťahajúc ma za ruku. Kopírovali sme líniu brehu, celou cestou až ku stromovým domom. Potom sa zvalila do trávy a dychčala, oči zatvorené. Kľakol som si k nej a nechal som svoje ruky pôsobiť na jej srdce, zmierňujúc toky.

Keď som zacítil približujúcu sa prítomnosť, moje telo znehybnelo ako skala.

„Hm... Pochválený buď Pán Melchisedek, Slečna Teyani!“

„Matka Teyani!“ vykríkla Elyani radostne. Vyskočila, rozbehla sa k nej, a vrhla sa jej do náručia.

Vstal som, nespočívajúc na Drakovi, aby som zabránil hudbe.

„Všetka sláva Pánu Melchisedekovi, moje deti v Zákone!“ Teyani ju objala a hneď si všimla striebristú kvintesenciu, ktorú som do nej vlial. „Ty žiariš! Svieža ako vodopád.“

Zavesené do seba, obe ženy kráčali ku mne.

Teyani oznámila, „Džervin je naspäť v Eisraime. Hovorila som s ním. Chce, aby si sa s ním stretol, Zar.“

Naladila sa na mňa čistá fontána, osvietená Džervinovou prítomnosťou.

„Nejaké iné novinky?“ opýtala sa Elyani.

„Džervin mal na rozprávanie zopár neuveriteľných príhod, ako obyčajne, keď sa vráti zo sfér diaľav. Zdá sa, že u Lietajúcich Drakov Veľkého Mravca sa toho dosť udialo.“

Z majákov ochranného poľa, ktoré som utkal minulú noc, som dostal ďalší varovný signál. „Niekto prichádza,“ varoval som.

Vystrašená energiou v mojom hlase, Teyani prestala rozprávať a civela na mňa.

„Tu sú!“ zvolala Elyani, keď sa tlupa vynorila z lesa. Lermon Hnedého Rúcha viedol skupinu žien oblečených v bielom. Bolo ich vyše dvadsať.

Lermon zastavil a zostal nehybný, mávajúc Teyani svojim zvláštnym pohybom ruky, sprevádzaný určitým impulzom v tme viditeľnej.

Žiarila.

Matka Svetla, toľko lásky!

Vcítiac sa do mňa, Lermon sa zasmial a zatlieskal rukami, ponáhľajúc sa k nám.

Zhodil svoje tašky, zákonne pozdravil Slečnu Teyani a objal Elyani, potom prišiel ku mne a chytil ma za ruky, „ Pochválený buď Pán Melchisedek, Zar, môj brat v Hnedom Rúchu!“

„Všetka sláva Pánu Melchisedekovi, Lermon!“

„Urobil si nás všetkých takými šťastnými!“ jeho radosť svietila ako vatra a naplnila priestor jedinečnou vrúcnosťou Majstrov Hromu. Hľadiac do jeho žiarivých jantárových očí a na pokojnú silu, ktorá z neho vyžarovala, bol som prekvapený, aká bola jeho energia hutná a pevná. Toto mi predtým úplne uniklo.

Za ním vzdávali kňažky Bieleho Orla svoju zákonnú úctu Teyani. Ale ako ku mne jedna z nich podišla, utrpel som šok.

Dlhé tmavé vlasy, prenikavé čierne oči. Vo svojich bielych šatách sa tak podobala na devätnásťročnú Teyani z mojej vízie...

Chvíľu som rozmýšľal, kde to vlastne som.

„Pochválený buď Pán Melchisedek, Zar Hnedého Rúcha!“

„Spoznávaš túto ženu?“ spýtal sa Lermon. „Slečna Alsibyadi Bieleho Orla.“

Pokúsil som sa o úsmev, ale bol som zasiahnutý spomienkou na Vivyani.

Blonďavá Vivyani, ležiaca na svojej smrteľnej posteli.

Prečo to vždy muselo tak veľmi bolieť, keď som si na ňu spomenul?

Elyani musela počuť moje myšlienky. Ponáhľala sa ku nám, vzala Alsibyadi do náručia a začala sa s ňou rozprávať. Medzitým ma Lermon vzal za rameno a kráčal so mnou k jazeru. „Zar, braček, som tvojim dlžníkom. Vedel si, že Alsibyadi a ja sme spolu vyrástli?“

„Nie, nevedel. Bolo to vo svätyni?“

Prikývol, „S Elyani.“

„Nuž, teším sa s tebou, Lermon,“ odpovedal som, snažiac sa odtlačiť Vivyanin obraz.

Lermon jemne potľapkal moje ramená Veľkého Bojovníka, „Zdá sa, že máš na rozprávanie zopár príbehov, Zar!“

„Môže byť, môj priateľ v Zákone,“ vynútil som z Draka úsmev.

„Je to pravda, že ťa Namron odmietol vpustiť do svätyne?“ spýtal sa.

Lermon ocenil tú iróniu, „Už vidím ako si Majster Džervin vyrehoce čistú fontánu, keď si vypočuje tú príhodu.“

Stále mi to pripadalo len mierne zábavné. „Mimochodom, počul si, že Džervin je už naspäť a chce ťa vidieť?“

„Pravdepodobne by som mohol byť v Eisraime za dve hodiny,“ odhadol som, pamätajúc si všetky tie prestávky, ktoré sme so Slečnou Teyani mali na ceste k tírte.

„Dve hodiny!“ zasmial sa Lermon, „Nuž, ale Džervin sa s tebou bude môcť stretnúť až večer. Tak prečo si radšej nezoberieš šesť hodín a nepožiadaš Elyani, aby ťa sprevádzala?“

„Aký zákonne výborný nápad!“ zareagoval som nadšene. „Hovoríš, že si s ňou vyrastal?“

„Pri Pánovi Melchisedekovi, že áno! Prvýkrát som ju držal v náručí, keď bola tri hodiny stará.“

Keď sme sa vrátili k Bielym Orlom, Alsibyadi stála trochu obďaleč od skupiny. Pokúsil som sa za ňou ísť, ale v ceste mi stála Vivyanina mŕtvola.

Spočívajúc na Drakovi, vyprázdnil som svoje vnútro a pripojil sa k ostatným. „ Slečna Elyani Bieleho Orla, mohli by ste ma sprevádzať naspäť do svätyne Eisraimu?“ opýtal som sa formálnym hlasom.

S úsmevom v kútiku pier, odpovedala o nič menej formálne, „ Pán Zar Hnedého Rúcha, ak mi to Slečna Teyani, z milosti Pána Melchisedeka, dovolí, bude mi cťou!“

Vďaka Pánu Melchisedekovi, Slečna Teyani dovolila.

9.7 Brána z minulosti do budúcnosti

Elyani zastavila, aby chytila dych. „Myslíš, že... by sme si mohli urobiť prestávku?“ opýtala sa so zatvorenými očami.

„Už zase? Veď už sme skoro tam!“ povedal som.

„Ah?“ povedala malým hlasom. „Nuž, tak potom poďme.“

Hľadel som na svoju ľavú dlaň, pozorujúc priestor v okolí pol míle okolo nás. Žiadna prítomnosť. Zvrtol som sa k Elyani a zdvihol ju do náručia.

Opäť otvorila oči a smiala sa, „Zar, čo to robíš?“

Nesúc ju, opäť som sa pustil kráčať, „Dávam ti prestávku.“

Ovinula si ruky okolo môjho krku, „Som zvedavá, čo budeš robiť vo svätyni, aby si si zaposiloval!“

„Nemám predstavu. Som si istý, že niečo nájdem. Škoda, že v okolí Eisraimu je tak málo skál. Šplhanie je dobré pre Draka.“

„Mimochodom, vo svätyni ťa čaká prekvapenie.“

„Naozaj?“ zvolal som. Vždy som neznášal prekvapenia. Čerpajúc silu z Draka, prehlásil som, „Milujem prekvapenia!“

„Tak potom, Veľký Bojovník, sa priprav na jedno zákonne veľké!“

„Má to niečo dočinenia s Namronom a jeho mužmi?“ spýtal som sa opatrne.

„Nie, nie, nemaj obavy! On a Teyani už ten problém vybavili cez hlasový kanál. Tentokrát bude všetko zákonne v poriadku.“

Začul som zvuk neďalekého potoka. Myslel som si, že Elyani by sa z neho rada napila, tak som zišiel z cesty a vkročil do lesa.

Ako sme sedeli pri vode, Elyani povedala, „Vidíš energiu tohto potôčika? Dosť šedá, nie? Keď som bola malá, bola žiarivo modrá. Chuť vody bola božská. Ľudia zo svätyne si sem zvykli chodiť naberať vodu do džbánov. Teraz... teraz je to len voda a aj raky z nej zmizli.“

„Ako to?“

„Pred siedmimi rokmi sa zrútilo energetické pole, ktoré napájalo elementálne sily v tejto oblasti.“

„Nedá sa to opraviť?“

„Problém je, že sa zrútilo preto, že väčšie pole, z ktorého bolo napájané, sa tiež zrútilo.“

Vstal som a vcítil sa do svojich koreňov v mojej Matke Drakane. Aura vody zostala šedá.

„Keby sme dokázali opraviť polia, myslíš, že by nám to umožnilo nájsť duše kňažiek Bieleho Orla, ktoré sa stratili v Podsvetiach?“

„Stále myslíš na Vivyani?“ Elyanina empatia sa ma dotkla. „Rozmýšľam, čo by ti pomohlo zabudnúť.“

Okopíroval som jednu z jej grimás. „Nechcem zabudnúť, chcem ju nájsť!“

„Zar, kým som ťa nestretla, myslela som si, že moja učiteľka bola najtvrdohlavejšou dušou v kráľovstve,“ jej lakte spočívali na kolenách, v rukách si držala bradu. „Nuž, mýlila som sa!“

Ten výraz sa mi zdal povedomý. Ďalej som sledoval svoju myšlienkovú líniu, „Predtým ako sa polia začali rozkladať, čo robili ľudia, keď sa niekto stratil v Podsvetí?“

„Nuž, po prvé sa nestrácali tak často. A keď sa niekto stratil, kňazi použili metódu nazývanú 'rezonancia'. Bolo to celkom jednoduché. Museli iba vytvoriť určitú vibráciu, niečo ako hudobný tón, ktorý rezonoval so stratenou osobou. Hlboko v Podsvetí bola duša osoby priťahovaná vibráciou a vedená naspäť do kráľovstva.“

„Prečo to už nemôžeme robiť?“

„Ako sa energetické polia postupne stali chaotickými, rovnako dopadlo aj Podsvetie. Zdá sa, že vibrácie už tam dolu nedosiahnu alebo ak aj áno, musia sa strácať v zmätku jaskýň zúfalstva. Rezonancia už viac nedokáže priviesť ľudí naspäť.“

„Keď si zostúpila ty a stratila si sa, pomohla ti rezonancia nájsť cestu naspäť?“

„Nie, môj drahý priateľ v Zákone,“ cez Elyaninu tvár prebehol tieň, „metóda rezonancie už dávno prestala fungovať.“

„Tak ako si sa potom vrátila?“

Posadila sa vzpriamene ako Teyani. „Vieš, že som mala len štrnásť rokov, keď som išla dole? Džervin to nariadil. V tom čase si všetci mysleli, že je nezákonne krutý. V skutočnosti mi zachránil život. Vedel, že polia veľmi rýchlo upadajú a vo svojej múdrosti ma prinútil zostúpiť tak skoro, ako to len bolo možné.“

„Ale aj tak si stratila cestu! Kto ťa vyzdvihol?“

„Nikto. Stratila som cestu, ale nikdy som neprestala kráčať a to ma zachránilo. Išla som ďalej a ďalej, až som nakoniec našla cestu von. Zdalo sa, že to trvá večnosť, ale nikdy som nezabudla na príkazy, ktoré do mňa Teyani vtĺkala...“

„Stále kráčaj, drž sa svojho symbolu!“ zarecitoval som. „Nikdy nezastav na ceste!

Nikdy nekráčaj naspäť, nikdy sa neobzeraj naspäť! “

„Pamätáš si ich dobre,“ na tvári sa jej opäť objavil úsmev.

„Keby nebolo týchto slov, ešte stále by som bol v jaskyniach zúfalstva. Ale teraz, keď som uzrel slávu Podsvetí cez Dračie brány, všetky tieto nočné mory znejú ako nereálne maličkosti.“

Elyani mala opäť ten zvedavý pohľad. „Myslíš si, že existuje šanca, že by som mohla nakuknúť cez Dračiu bránu?“

„Strašne rád by som ťa zobral dole so sebou, ale nemám predstavu, ako na to!“ Rozpovedal som jej príhodu o návšteve Slečny Teyani minulú noc. Keď Elyani počula, ako trápne som sa cítil, smiala sa.

„Už je čas ísť. Som si istý, že teraz už môžeš chodiť,“ rozhodol som.

Trvalo nám len hodinu, kým sme sa dostali do okolia svätyne. Bol som v stave najvyššej pohotovosti, pripravujúc sa na ďalšie možné stretnutie s Namronom.

„Nemaj obavy!“ opakovala mi Elyani.

A mala pravdu, Namron sa dokonca ani neukázal. Zanedlho sme došli ku známemu oblúku, kde som pred takmer ôsmimi rokmi prvýkrát s Džervinom vkročil do svätyne. V návale radosti som vyskočil, ale nedokázal som dočiahnuť na vrchol oblúka (zaujímavé, že som sa o to predtým nikdy nepokúšal). Tu boli aleje lemované posvätnými stromami, inšpirujúco zahnuté chodby, priateľské nádvoria s kolonádami a všetkými sochami bohov, mierumilovnými ľuďmi chodiacimi sem a tam. Všetko mi to pripadalo také známe. Samozrejme ma nikto nespoznal, ale čo na tom? Ja som opäť pocítil ten pocit a urobilo ma to hrozne šťastným.

Elyani po mojom boku, šťastie bolo takým prirodzeným stavom.

„Ani neviem, v ktorých priestoroch svätyne Džervin chce, aby som zostal,“ povedal som. „Kam ma to berieš, Biely Orol?“

„K prekvapeniu.“

„Počkaj!“ Prudko som zaťal päste. „Cítim Namrona.“ Obrátil som sa doprava a ukázal nahor. Bol tam, ticho sedel na streche kaplnky, bosé nohy mu viseli vo vzduchu, pozoroval ľudí chodiacich okolo.

Malý muž bez vlasov na hlave sa na nás usmial a priateľsky nám zamával.

Elyani sa usmiala a zamávala naspäť.

Po sekunde váhania som urobil to isté. „Sranda, že som si tohto muža predtým nikdy nevšimol.“

„Môže byť, že teraz vidíš veci odlišne?“ navrhla Elyani úprimným hlasom.

„Môže byť. Takže, čo bude s tým prekvapením?“

Uškrnula sa, „Nasleduj ma!“ Zobrala ma k portálu ženského krídla svätyne a potom cez spleť chodieb, ktoré ma vždy miatli.

„No, zdá sa, že ideme do tvojho apartmánu!“ uvažoval som.

„No... ideme aj nejdeme,“ miatla ma.

Bola to perfektná poznámka k tomuto labyrintu, z ktorého mohla človeka rozbolieť hlava. Počas mojich bojových cvičení som sám sebe sľúbil, že po mojom návrate do Eisraimu labyrint pokorím. Ale už teraz som začínal byť dopletený. Rozšíril som svoje vnímanie cez tmu viditeľnú a očuchával priestor, pokúšajúc sa zmapovať každú jednotlivú studnicu a zemskú čiaru, ktorú som dokázal nájsť.

„Neďaleko odtiaľto cítim Dračiu bránu,“ vykríkol som.

„Och, naozaj?“ povedal Biely Orol príliš nevinne nato, aby ma nechytilo podozrenie.

Zobral som si vôňu vánku mojej Matky za referenciu. Ale namiesto priameho pohybu k bráne ma Elyani vodila sem a tam cez chodby, ktoré mi pripadali celkom ako zakliate bludisko Verzazyelovej jaskyne. Začal som uvažovať, „Mohlo by to byť, že žiadna z týchto chodieb fyzicky neexistuje, a že v skutočnosti cestujeme v anjelovej mysli?“

„Vo vzduchu visí mágia Lietajúcich Drakov,“ dospel som k záveru.

Elyani sa zachichotala, „Myslíš?“

Potriasol som hlavou, čoraz viac a viac zhrozený, „Tieto veci okolo Lietajúcich Drakov sú takou bolesťou v Zákone!“

Dokola a dokola, hore a dole, dnu a von, moja hlava bola v takom víre, že kým som sa spamätal, stál som pred ňou. „Och môj Pán Melchisedek! Nemôžem tomu uveriť!“

„Tak, aké je moje prekvapenie?“ Biely Orol nadvihol obočie.

Bol som ohromený. Došli sme na Elyanine nádvorie a tam, rovno uprostred zákonného trávnika s malými fialovými kvietkami... bola tam, Dračia brána!

„Och moja Matka Nekonečnej Noci!“ neveriaco som zavetril blažený vánok. Okamžite to vo mne vyvolalo závan povznesenia. „Toto je jednoducho... paráda!“

Hladkajúc si bradu, Elyani bola plne spokojná. „Džervin ma upozornil, aby som pozorne sledovala tvoju tvár, keď sa vrátiš naspäť zo svätyne Draka.“

„Prepad!“ pomyslel som si. „Ale... ale odkiaľ si vedela, že je tu brána?“ nechápal som.

Záhadne sa usmiala.

„Džervin vie o bránach Draka?“ prehovoril som bez rozmýšľania. Hlúpa otázka! Ako by Džervin mohol nevedieť o bránach alebo o čomkoľvek inom?

„Nuž,“ Elyani si sadla na trávnik a ja vedľa nej, „raz dávno sem prišiel mladý muž zo svätyne Synov Draka. Muselo to byť predtým, ako som sa narodila alebo nedlho potom, ale ten príbeh som počula niekoľkokrát.“

„Marek!“ spomenul som si na svojho majstra v Drakovi opisujúceho príbeh o svojom zázračnom uzdravení potom, ako bol Hrot-zavraždený nefilimskými Lovcami. „Pravdaže! Marek Nezničiteľný sem prišiel, aby ho Džervin vyliečil!“

„Marek?“ zopakovala. „Bolo mi povedané, že to bol jeden z najčudnejších návštevníkov, akých sme kedy mali. Kňažky ženského krídla ho zvykli volať 'Ňuchajúci Drak', pretože stále oňuchával všetko a všetkých. Zakaždým, keď mu ponúkli liečivý nápoj, stal sa hrozne podozrievavým a oňuchával ho dobrú zákonnú minútu, kým ho vypil. Ale najčudnejšia vec bola...“ jej oči, doširoka otvorené, pripomínali klenoty Podsvetia, „jedného dňa sa vyšplhal na strechu jednej z kaplniek svätyne...“ nahlas sa rozosmiala, ako sa jej vybavila tá situácia. Čo sa týkalo mňa, Marekov nápad, preskúmať strechu svätyne, ma ani najmenej neprekvapil. Nedočkavo som čakal na zvyšok príbehu.

„Bol tam, stál na streche a všetci na neho hľadeli. Začal ňuchať a ňuchať...“ musela zastať, lebo sa začala smiať, potom skúsila ďalej, „a začal preskakovať z jednej strechy na druhú. Dole, v chodbách svätyne, ho všetci začali sledovať. Preňuchával si svoju cestu zo strechy na strechu, až došiel sem. A potom...“ opäť vybublal jej smiech, „stál na streche, presne tam...“ Elyani ukazovala na plochú strechu svojej spálne, „a zoskočil dole na nádvorie, pričom pristál rovno pred starou kňažkou Purpurového Rúcha. Volala sa Nefertína. Bola takmer úplne slepá. Nezákonne šokovaná, Nefertína vykríkla, „Och môj Pán Melchisedek, čo je toto?“

Elyani si ľahla na trávu a od smiechu si držala brucho.

Nechal som svoju ruku prechádzať ponad jej brány, pomáhajúc zvoľniť energetické toky. „Čo sa stalo potom?“

„Ďalej ňuchal, zrejme kvôli bráne. Ale stará Nefertína si myslela, že je to nejaký čierny anjel z nebies, ktorý ju očucháva ako nejaká šelma. Statočne začala spievať exorcistické hymny.“

„Čo urobil Marek na svoju obranu?“

„Nič, ignoroval ju. Ďalej ňuchal a ona ďalej spievala svoje exorcistické hymny. Takto to pokračovalo, až kým neprišla veľmajsterka ženského krídla.“

„A potom?“ spýtal som sa úzkostlivo.

Trvalo to niekoľko sekúnd, kým Elyani opäť mohla hovoriť, „Nuž,“ posadila sa a vydala dlhý vzdych, „keď si všetci uvedomili, aká je pre neho brána dôležitá, dovolili mu zostať v tejto spálni, ktorá zhodou okolností bola v tom čase prázdna.“ Elyani ukázala na miestnosť, v ktorej sa o mňa starala počas môjho zostupu do Podsvetí. „Ale on v tej izbe nikdy nespal, ani keď pršalo. Radšej zostával tu, na trávniku.“

Na bráne, pravdaže.

„A čo stará kňažka? Bývala v tvojej spálni?“

„Áno. Dosť úsmevné je to, že z tých dvoch sa stali veľkí priatelia. Najčudnejší pár priateľov, aký si len dokážeš v kráľovstve predstaviť! Strávili celé dni tým, že si navzájom rozprávali príhody a ona sa o neho dobre starala, lebo zvykol mávať nepekné záchvaty. Ale kým odišiel, dal Nefertíne ohromný darček. Lekári svätyne to s jej slepotou vzdali, povedali, že je to mimo zákonného liečenia. Ale Ňuchajúci Drak ju vyliečil. Úplne sa jej vrátil zrak. Po tomto žila ešte veľa rokov. Dosť dlho nato, aby som si od nej mohla vypočuť tento príbeh, a to hneď niekoľkokrát. Volala ho 'môj čierny priateľ'. Nikdy nezabudnem na spôsob, akým hovorievala 'Och môj Pán Melchisedek, čo je toto?', keď opisovala ich prvé stretnutie.“

Elyani si ľahla naspäť na trávu, oči mala zatvorené, jej ruky sa dotýkali jej obľúbeného vavrínu.

Vstal som a prešiel ponad stúpajúci vánok, vzdávajúc úctu mojej Matke.

„Je to dobrá brána?“ pýtala sa Elyani.

„Všetky brány sú krásne, môj Biely Orol. Každá jedna spieva na slávu mojej Matky Drakany.“ Ale stále som bol zvedavý. „Kedy si sa ty presťahovala do svojej spálne?“

„Keď som mala štrnásť, potom ako som sa vrátila z Podsvetia.“

„Ale čo ťa primälo vybrať si práve toto miesto?“

„Nemyslím si, že to bola čistá zhoda okolností. Ale skôr, ako ti to budem môcť povedať, musím si od niekoho vypýtať povolenie.“

Pravdepodobne hovorila o svojich rodičoch. Nenaliehal som.

Zavlnil som nozdrami a zhlboka sa nadýchol, naplniac svoju energiu oživujúcou vôňou šíriacou sa z vánku. Prešiel som k vonkajšej stene jej spálne. Obe ruky som položil na substanciu živého plasu steny, „Také dobré, môcť toto zase cítiť. Vieš o tom, že vo svätyni Draka nebola ani jedna plasová budova?!“

„Naozaj? Aký druh stavby to bol?“

„Jaskyne vyhĺbené do skaly. Bolo tam niekoľko otvorov, ale vo vnútri jaskyne steny nežiaria, takže v noci potrebuješ fakle. A kamkoľvek ideš, prenasleduje ťa tvoj tieň. Vidíš ho tancovať na stene.“

„Tiene na stenách? To je teda čudné!“

„Zvykneš si na to. Počúvaj, môžeš mi povedať niečo o Zákone tejto svätyne?“

„Zákonne rozhodne! Čo by si chcel vedieť?“

„Existuje nejaký predpis zakazujúci chodenie po strechách?“

Opäť vybuchla do smiechu. Ako zvažovala tú požiadavku, otvorila oči. „Nikdy som nepočula nič o chodení po strechách svätyne. Tipujem, že počas Vznešeného Zjavenia Zákona nikto nepomyslel nato, aby sa bohov opýtal na tento bod.“

„Nie je to zakázané, takže to musí byť zákonné,“ usúdil som.

Zachytil som sa na výčnelkoch plasovej steny a rýchlo sa vytiahol na nerovnú plochú terasu, ktorá zakrývala susediace spálne.

Elyani neverila vlastným očiam.

Z miesta, kde som bol, som veľa vidieť nemohol. Balansujúc nohami na drsných okrajoch plasovej fasády, vyliezol som na ďalšiu stenu.

„Daj si pozor!“ posadila sa Elyani. „Neublíž si!“

„Ach! Tak tu sme?“ zvolal som, keď som dosiahol druhú strechu. „Teraz už chápem. Je to jasné!“ objavoval som svätyňu z úplne inej perspektívy a celé to dávalo zmysel. „Toto klbko chodieb sa musí odohrávať v začarovanej mysli nejakého vzdialeného anjela! Pozri sa, sme sotva tristopäťdesiat zákonných stôp od enklávy Najstarobylejších a Najzákonnejších Rádov,“ dumal som a rozmýšľal, ktorá kaplnka patrí Lososovému Rúchu. „Odtiaľto by som sa dokázal dostať k hlavnému vchodu svätyne za menej ako päť minút! Vlastne možno za menej ako dve.“

„Rozmýšľam, či bolo múdre, povedať ti príbeh o Ňuchajúcom Drakovi,“ zamrmlala Elyani zamyslene.

„Nemaj obavy, netrvalo by dlho, kým by mi to napadlo. Môžeš mi povedať, na čom práve stojím?“

„Strecha kaplnky kňažiek Modrého Rúcha.“

„Modré kňažky... to sú tie, ktoré rozprávajú tak veľmi, veľmi pomaly.“

„Je to príslovečné,“ odpovedala Elyani.

Zmapoval som svoje okolie, potom som zliezol dole na terasu, ktorá tvorila strechu Elyaninej spálne a odtiaľ zoskočil naspäť na nádvorie.

„Elyani, toto mi otvára úplne nové obzory! Rozmýšľam, prečo ma nikdy predtým nenapadlo pozorovať svätyňu zhora.“

Sedela vedľa svojho obľúbeného vavrínu. Prišiel som a sadol si pred ňu, pozorujúc lesk v jej očiach.

Bolo to ako rozplynúť sa v oceáne.

Neha, akú slová nedokážu opísať.

„Cítiš to?“ jemne sa dotkla mojich vlasov.

„Čo?“

„Svetlo Orla. Je tu pre teba, vlieva sa do tvojho srdca.“

Mimo času, mimo priestoru, Orlova neha.

Otvoril som sa jej láske.

„Áno,“ zašepkala, „takto.“

„Nech je to čokoľvek, je to úžasné. Žiariš!“ Ten pocit, byť od nej odtrhnutý na taký dlhý čas, býval zdrvujúci. „Elyani, Elyani... modlím sa, aby ma Džervin už nikdy nežiadal od teba odísť.“

Jej ruka si našla cestu na moju hruď. „Si teraz taký iný, Zar.“

Stiahol som hlavu medzi plecia, „Príliš som sa zmenil?“

Držiac sa čistej fontány, odovzdal som každý kúsok seba jej priezračným hnedým očiam.

Jej prsty sa pohybovali a hladkali ma po hrudi. „Predtým si mi nikdy nezvykol hovoriť také vrúcne veci. Keď si odchádzal zo svätyne, ani si ma nedržal za ruku.“

„Ja viem.“ Spomínal som na Zar-ku, zúfalo nepriebojné hnedé kura. „Môj Drak spal hlbokým spánkom. Nemal som poňatia, o čom je láska. Len som blažene poletoval a užíval si tvoju vrúcnosť, tak ako to robia deti. Myslel som si, že to bolo od teba pekné, keď si sa o mňa starala, keď som bol chorý. Nemal som predstavu, čo prežívaš.“

„Nuž,“ prehlásila Elyani, „som tvojej Matke Drakane hlboko zaviazaná za to, čo s tebou urobila.“

„Tak som sa bál, že ma budeš neznášať.“

„Ale prečo?“

„Kvôli tomu, kým som sa stal. Ty si jemná, nežná osoba. Na Mount Lorzen bolo všetko také drsné. Prudké a divoké. Nemáš predstavu, aké veci ma Ňuchajúci Drak prinútil robiť počas všetkých tých mesiacov.“

„Nuž, pripadáš mi oveľa nežnejší ako predtým.“

V očiach som mal slzy. „Naozaj?“

„Teraz, keď sa ma dotkneš, je to prekrásne. Sladké ako Teyanine medové elixíry. Predtým to nikdy také nebolo.“

Slzy mi padali na bradu, „Elyani, to je strašné... naučil som sa zabíjať. A naučili ma toľkým rôznym spôsobom ako ničiť veci, demolovať domy, dokonca aj zákonné mosty!“

Jemne si položila hlavu na moje plece a skryla ma vo svojom náručí, akoby v Orlových krídlach. „Možno to všetko ide dobre dokopy,“ povedala. „Možno ľudia, ktorí dokážu byť najnásilnejší, sú tými, ktorí vedia byť aj najnežnejší.“

„To znie presne ako moja Matka Drakana.“ Sledoval som ako slza spadla do jamky pri jej kľúčnej kosti. „Nemáš tušenie, či odo mňa bude Džervin chcieť, aby som išiel naspäť do svätyne Vulkána?“

„Džervin je vždy nepredvídateľný,“ pripomenula mi. „Pred niekoľkými mesiacmi, keď som bola veľmi smutná, mi sľúbil, že keď sa vrátiš, prežijeme spolu krásne chvíle. Veľkú zábavu. Ale ako ho poznám, môže to znamenať čokoľvek. Tak či onak, čoskoro sa ho na to môžeš opýtať. Povedal, že sa k nám okolo západu slnka pridá a bude s nami večerať.“

Džervin! Džervin, konečne!

„Možno by si si mala trochu oddýchnuť. Ako sa cítiš po toľkom chodení a tak málo spánku?“ pýtal som sa.

„Letím vo výške, ako orol!“

Jemne som sa vymanil z jej krídel. „Do západu slnka máme stále ešte tri alebo štyri hodiny. Čo keby si si išla pospať a ja pôjdem vzdať úctu Pánu Ganovi?“

Usmiala sa, „Stále si jeho vysokým kňazom?“

„Hanba mi, stratil som k nemu niť. Ešte zhruba pred rokom som pri sebe stále cítil jeho prítomnosť. Ale keď som začal byť majstrom v čiernom tanci, v mojej energii nastala hlboká zmena. Odvtedy som už nikdy nedokázal cítiť Pána Ganu tak ako predtým. Niečo sa stalo, ale neviem čo. Pôjdem a odovzdám sa jeho múdrosti. Možno ma prijme.“

„Nie je Pán Gana nazývaný aj múdrosťou Draka? A nie je tiež veľkým tanečníkom medzi bohmi? Ako by mohol nemať rád takého sladkého tancujúceho draka ako si ty?“

„Niečo som musel niekde urobiť zle, ale neviem, ako k tomu došlo. Možno mi to prezradí.“

„Myseľ bohov prekračuje dôvtip smrteľníkov! Mám ťa odviesť k portálu ženského krídla?“

„Ani náhodou, žena Zákona! Tentokrát chcem nájsť cestu sám.“

„Iste?“ spýtala sa s náznakom irónie.

„Drak-iste! Ale ak nebudem naspäť hodinu po západe slnka,“ dodal som, „mohla by si po mne hodiť očkom v okolitých chodbách?“

„Neboj sa, muž Zákona! Ja si ťa nájdem.“

Pohliadol som jej do očí a nechal do seba vsiaknuť jej nehu. Potom som vstal, vzdal úctu bráne a odvážne vykročil na chodbu.

9.8 Pán Gana predtým a potom

„Och môj Pán Melchisedek, zachráň ma pred mágiou Lietajúcich Drakov!“ zvolal som, keď už bolo jasné, že som sa stratil. Úplne stratil.

Ako som kráčal, snažil som sa mať bránu za sebou a aspoň tri minúty som v tom bol aj úspešný, až pokým som nenarazil na točité schodište, ktoré som nikdy predtým nevidel a ktoré, ako sa zdalo, stúpalo donekonečna, až kým som konečne – konečne! – dosiahol dlhú rovnú chodbu, ktorou som kráčal s bezpečnou referenciou brány za mojim chrbtom, a chvíľu to vyzeralo byť v poriadku, až na to, že keď som došiel na koniec tej chodby, brána už nebola za mnou, ale predo mnou. Odtiaľ už išli veci od zlého k horšiemu. A ja som si myslel, že Verzazyelova jaskyňa bola zlá!

Nakoniec som zastal uprostred kruhovej haly, taký podráždený, že by som bol najradšej dupal a nadával ako Dno Podsvetia. Ale oproti mne kráčala staršia, dôstojne vyzerajúca kňažka Okrového Rúcha, tak som len zavrel oči, akoby som bol uprostred intenzívneho duchovného sústredenia.

Hneď ako odišla, oľutoval som, že som sa nespýtal na smer. Na ďalšej križovatke som odbočil doľava. To ma doviedlo do ďalšej chodby a teraz som cítil bránu smerom, ktorý dával ešte menší zmysel. Bol som zúrivý.

„Vy, Lietajúci Draci, choďte k Azazelovi a straťte sa!“

Odtiaľ som už len kráčal, bez toho, že by som sa snažil vyňuchať cestu, až kým som nedošiel na ďalšie nádvorie. Potom ako som pozorne skontroloval, či sa niekto nepozerá, rýchlo som vyliezol na strechu budovy.

„To som skončil tu?“ bol som zmätený. Išiel som presne opačným smerom od môjho určeného cieľa.

Zamaskoval som svoju energiu a skákal zo strechy na terasu, z terasy na strechu, hľadajúc cestu zo ženského krídla do enklávy Najstarobylejších a Najzákonnejších Rádov. Na mnohých miestach som dokonca ani nemusel skákať – plasové prechody prechádzali z jednej strechy na druhú. Trvalo mi menej ako tri minúty, aby som dosiahol kopulovité strechy kaplniek mlynov Zákona. Od enklávy tridsiatichtroch víťazných bohov boli oddelené priamou cestou Zákona, tou dlhou kľukatou tepnou, ktorá sa tiahla od hlavnej brány svätyne až po kremačné polia ďaleko na juhu (symbolizujúc životnú cestu každého kňaza a kňažky v Eisraime). Priama cesta Zákona bola najširšou alejou svätyne, ale aj tak bolo ľahké ju prekročiť. V blízkosti hlavného vchodu svätyne bola totiž zakrytá niekoľkými kolonádami, ktoré spájali strechy enklávy mlynov s enklávou tridsiatichtroch víťazných bohov.

Spolu za menej ako päť minút som bol na streche kaplnky Pána Ganu. Z tejto jazdy som mal Drak-dobrý pocit. Bludisko ženského krídla bolo pokorené. Tak trochu.

Čakal som, kým sa ulička vyprázdni. Cez tmu viditeľnú som dával pozor, či sa niekto neblíži. Potom som zoskočil dole a ocitol sa pred dverami kaplnky.

Placho som ich otvoril a vošiel dovnútra. Kaplnka bola prázdna.

Akonáhle som prekročil prah, bol som zaplavený jedinečným zlatým svetlom Pána Ganu. Prichádzalo z oltára a z polí v plasovej podlahe, stien a stropu. Svetlo s prítomnosťou. Starobylé. Úžasné a záhadné.

Krásy Eisraimu!

Ako som to urobil mnohokrát predtým, išiel som sa posadiť pred oltár a začal rituálnu invokáciu,

„Ha! Gana! Lobačen Zera! Hera, Gana! Samayin ho Zera!

Nama Gana, Nama Gana, Gana Gana, Nam Nam... “

Svetlo bolo živé. Bolo nabité zvukom. Steny opakovali mantry spolu so mnou. Svetlo pulzovalo, z oltára do stien a zo stien na oltár. Moja energia sa rozšírila a naplnila priestor a pulzovanie žiarou.

„Nama Gana, Nama Gana, Gana Gana, Nam Nam...“

Blaženosť svetelnej sasanky. Božsky mierumilovné cvičenie, ale...

Čo tu chýbalo?

Živé steny ma mäkko držali. Prítomnosťou nabitý priestor bol tam, presne taký, ako býval predtým, než som odišiel. Mantry boli stále úžasné. Prečo mi to pripadalo také neúplné?

Opäť som začal spievať. „Nama Gana, Nama Gana, Gana Gana, Nam Nam...“

O niekoľko minút neskôr som začal cítiť akúsi ospalosť. Okamžite som vstal. „Táto praktika ma privádza naspäť do môjho spáčskeho stavu!“

Spomenul som si na dni, ktoré som strávil spievaním za týmto oltárom. Jasne sa ukázalo, že tie dlhé hodiny spievania mantier boli spôsobom, ako sa ukolísať vo svojej letargii. „Zákonne ohromné!“ pomyslel som si v hrôze. „Chodieval som sem, aby som pridal k svojmu spánku príchuť Gana-snívania.“

A nazýval som to božsky inšpirovaným tranzom!

Prešiel som ku vchodu a zastavil sa na prahu, sledujúc kňazov prechádzajúcich uličkou.

Veční priatelia sa stretnú na večných vrcholoch svetov.

Mysľou mi prebehlo, že odídem a raz a navždy zabudnem na Ganove kňazstvo.

„Ani náhodou, muž Zákona!“ otriasol som sa, „Že som bol spáč, to nikdy nebola chyba Pána Ganu. Musí existovať iný spôsob!“

Kráčajúc naspäť k oltáru, oslovil som boha z najvyššieho miesta čistej fontány, „Ach, Pán Gana, si pre mňa príliš dôležitý! Prosím, nenechaj ma odísť. Nemôže to predsa celé skončiť takto. Chcem sa naučiť prebudenému spôsobu, ako ťa uctievať.“

Žeby tanec?

Jemne som nohou poklepal po podlahe – rovnej, vyleštenej podlahe, žiariacej svetlom boha. Žiariaci plas vyzeral ako čisté zlato, akoby som bol v jaskyniach Podsvetia.

Spomenul som si na jeden z najsilnejších zážitkov, aké som mal. Bolo to, keď som za pomoci Bieleho Orla hľadal Vivyani. Ponoril som sa hlboko do Dračej brány a spojil som jej stúpajúci prúd s čistou fontánou, vytvoriac tak Stĺpec Ducha, ktorý, zdalo sa, siaha nekonečne vysoko do nebies.

V kaplnke Pána Ganu nebola žiadna brána, tak som sa ukotvil v hlbinách mojej Matky Drakany, použijúc uzemnenie ako oporný bod pre vzývanie a invokovanie boha.

Použijúc Hlas, projektoval som na plameň na oltári jednu z Ganových najmocnejších mantier, „Gang gang Gana! Gang gang Gana! Gang gang Gana!“ Začal som sa pohybovať, pomaly, nechal som sa viesť vedením kaplnky. Mojim telom prúdili čudné pohyby. Nejakým spôsobom som sledoval niť.

Ale čosi aj tak chýbalo. Tento druh tanca pred oltárom jednoducho nebol dostatočný.

Nakoniec som prestal a potriasol hlavou, hľadiac na živé steny.

„Musí mi unikať podstata!“

9.9 Noc príbehov

Cestou späť na Elyanine nádvorie, ako som prechádzal ponad kaplnky mlynov Zákona, som uvidel Namrona. Sedel na vrchole strechy na druhej strane aleje.

Zamával na mňa. „Pochválený buď Pán Melchisedek! Ako sa máš, Zar, môj priateľ v Zákone?“

„Všetka sláva Pánu Melchisedekovi! Veľmi dobre, Namron, môj priateľ v Zákone! Zvláštne, že som ťa predtým nikdy nestretával. Teraz sa zdá, že sa naše cesty stále krížia.“

„Nuž,“ poznamenal Namron, prežúvajúc svoj čierny koreň, „predtým si nechodieval často po strechách.“

„Ha! Ha! Ha! Ha! Ha!“

Vydesený burácajúcou prudkosťou Hlasového smiechu Bojovníkov, Namronovi sa nejako podarilo ďalej sa usmievať. Pomaly vydýchol, „ Rozkošný západ slnka v Zákone, však?“ a išiel vypľuť svoj čierny koreň, ale potom si uvedomil, že ho už prehltol.

„Zhora vyzerá omnoho krajšie!“ Ukázal som na alej, „Ľudia tam dole ani nevedia, o čo prichádzajú!“

„Aké pravdivé, môj priateľ v Zákone!“

Zákonne som odišiel a skackal ponad strechy, smerom k Elyaninmu nádvoriu. „Tentokrát žiadne hlúposti Lietajúcich Drakov!“ Ani náho dou v siedmych sférach som sa nechystal ešte niekedy zostúpiť do labyrintu chodieb.

Prekročil som enklávu Najstarobylejších a Najzákonnejších Rádov a netrvalo dlho, kým som dosiahol strechu kaplnky Modrých kňažiek. Džervin už prišiel. Stál na nádvorí, tridsať zákonných stôp podo mnou a rozprával sa s Elyani. Keďže som im nechcel pripraviť drzé prekvapenie, aby som ohlásil svoju prítomnosť, hlučne som zliezol dole na strechu spálne svojej milovanej priateľky.

„Hm...“ odkašľal som si. „Pochválený buď Pán Melchisedek, Majster Džervin!“

Džervin vzhliadol nahor a nadvihol obočie, hladiac si bradu. „Všetka sláva Pánu Melchisedekovi, Zar!“

Zo strechy Elyaninej spálne som na nádvorie zoskočil tak hladko a diskrétne, ako to len išlo, a kráčal som k nemu.

Čistá fontána okamžite cvakla. Priestor bol plný jeho vrúcnosti.

Džervin osvetlil nádvorie svojim jasným úsmevom. Zdalo sa, že vôbec nie je v rozpakoch z môjho fyzického vzhľadu.

Ako som do seba vpíjal pohľad na neho, prišli ku mne naspäť obrazy mladého Džervina zachraňujúceho Teyani. Jeho prenikavé, úctu vzbudzujúce oči sa ani trochu nezmenili. Jeho sivé vlasy boli o málo kratšie, už mu nepadali na plecia. Sivá brada bolo o niečo dlhšia, predlžovala jeho úzku tvár. Žiaril svetlom Hromu.

Elyani nás pozvala, aby sme si sadli na trávnik, vedľa jej milovaného vavrínu.

Džervin sa k nej obrátil, „Iný Zar!“

Vážne prikývla.

„A tiež iná Elyani!“ dodal s tónom pokušenia v hlase.

Tvárou Bieleho Orla prebehol náznak zahanbenia.

Džervin mi položil ruku na plece, „Tak ako, môj priateľ v Zákone, ako sa ti páči toto nádvorie?“

„Má niekoľko veľmi príťažlivých stránok... chcem povedať, brána je nádherná.“

„Nádherná!“ zopakoval Džervin zo srdca. „Keď už hovoríme o Drakovi, nie je dôvod robiť si starosti kvôli Marekovi, poslal som mu správu, že som ťa súrne zavolal naspäť, a preto si sa nemohol vrátiť do svätyne. Veľmi dobre to pochopil.“

Už som teda nebol dezertér!

Otvoril som ústa, ale nevedel som, čo povedať. Keď mi teraz bola z pliec sňatá táto nezákonná váha, chcelo sa mi skákať od radosti!

„Všetka sláva učiteľovi!“ podarilo sa mi vysloviť. „Majster Džervin, toto je úžasný dar. Cítil som sa hrozne pri myšlienke, že sklamem Mareka, po tom všetkom, čo pre mňa urobil.“

„Správu som poslal dva dni potom, ako si odišiel zo svätyne, takže sa o teba vôbec neobával,“ povedal Džervin.

Bol som ohromený. Takže Džervin sledoval každý môj jednotlivý čin! A ja som si prežil týždne agónie úplne zbytočne. Nepríjemné pocity, ktoré som mal kvôli tomu, že som sa staral o Felíciu, pochybnosti, výčitky, pocity viny kvôli tomu, že som nevykonal Marekov príkaz – všetko pre nič!

„Zákonným spôsobom,“ pokračoval Džervin, „si vo svätyni Vulkána zanechal vynikajúci dojem. Marek sa o tebe vyslovil veľmi pochvalne.“

Takže som už nebol zradca! Hlboko vo vnútri som ďakoval Matke Drakane. „Znamená to, že sa už nemusím vrátiť späť?“ zadržal som dych.

„To neviem,“ Džervin si žmolil bradu, usmievajúc sa na Elyani. „Vieš, Slečna Elyani si myslí, že toto obdobie Draka ti urobilo veľmi dobre. Uvažujem, či by sme ju nemali ešte viac potešiť a poslať ťa na niekoľko ďalších rokov naspäť k Vulkánovi?“

Elyanina veselosť sa miešala s mojim pocitom nesmiernej úľavy.

„Zajtra sa porozprávame o tom, čo bude ďalej,“ oznámil Džervin. „Ale teraz,“ dvakrát tlesol rukami, „Elyani a ja chceme počuť každučkú vec, ktorá sa ti prihodila, kým si bol preč.“

Taniere boli rozložené na tráve a ako som začal rozprávať svoj príbeh, moji priatelia sa pustili do skromnej večere z ovocia a pečiva, „Kaňony kraja Červenej Zeme...“

Elyani a Džervin vedeli dobre počúvať, zachytávali dojmy, ktoré som sa snažil sprostredkovať a zdieľali emócie, ktoré poznačili moje 'obdobie Draka', ako ho môj majster správne nazval. Z času načas mi zatlieskali a pýtali sa na podrobnosti. Keď som opisoval svojich bratov, Synov Draka, a ich excentrické zvyky, ozýval sa zákonne divoký rehot. Čoskoro bol vystriedaný výkrikmi úžasu, keď Džervin a Elyani uvideli Lorzenovu orichalkovú tabuľku na mojom krku. Požiadali ma, aby som im predviedol čierny tanec, a tak veľmi sa im páčil príbeh o Lubuovi a troch škaredých nefilimských sestrách, až som sa bál, že budú chcieť, aby som ho porozprával ešte raz.

Ako som rozprával, viaceré časti príbehu mi začali dávať zmysel. Byť počúvaný v takej vrúcnej atmosfére dávalo viacerým stránkam môjho dobrodružstva nový význam. A objavil som Elyaninu stranu príbehu: čo cítila; a ako ona a Teyani invokovali milosť Bieleho Orla predtým, ako som bol poslaný umrieť v Drakovi. To vysvetľovalo moje kozmické sny vzostupu do sfér a žiarivé Svetlo, ktoré urobilo dojem na Mareka.

Neskrýval som svoj úžas nad mágiou Lietajúcich Drakov, ktorá ma vodila za nos vo Verzazyelovej jaskyni a všetci sme sa smiali na mojich bolestných pochybnostiach a nerozhodnosti, keď som liečil Felíciu, mysliac si, že Veľkí Bojovníci mi nikdy neodpustia, že som vzkriesil jedného z nefilimských pútnikov. Oči mojich priateľov boli doširoka otvorené, keď som rozprával o neuveriteľných jedlách Nefilim a Džervin vzdal Elyani veľkú poklonu za medailón, ktorý som jej priniesol. Obzvlášť sa mu páčilo moje prerozprávanie vízie Teyani, Adyi, Lermona, Melcharda a jeho samotného. Na konci sa zasmial a poznamenal, že aj on by bol zožieraný zvedavosťou, keby bol ponechaný uprostred takého napínavého príbehu – zomrela Adya v kobkách Tipitinanu? Ale nič viac nepovedal! Zo strachu, že Elyani sa bude cítiť nepríjemne, nekládol som žiadne otázky, dokonca ani to, či Melchard nakoniec videl to zatmenie.

Keď som im povedal, ako som odmietol Felíciine pozvanie zostúpiť do Verzazyelovej krypty a prijať oheň Strážcov, Elyani a Džervin mi vzdali hlučné ovácie.

Keď som skončil, bola už skoro polnoc. Poďakoval som svojim drahým priateľom za ich počúvanie a za ich vrúcnosť, a všetci sme stáli okolo stúpajúceho vánku brány ako okolo táboráka.

„Majster Džervin,“ povedal som, „ešte ste mi nepovedali, v ktorej časti svätyne chcete, aby som zostal.“

„To je pravda! Musíme pre teba nájsť strechu!“ doberal si ma.

Uchvátená povznesenou atmosférou večera, Elyani vybuchla do smiechu. „Zar, povedz nám! Ktorá strecha, ktorú si vo svätyni videl, je najkrajšia?“

„Hm...“

„Teraz, keď už Lermon nenavštevuje svätyňu Lazéry, ani necestuje cez sféry diaľav, nemôžeme ťa nechať, aby si zostal v jeho apartmáne, pravdaže,“ povedal Džervin. „Povedzme, že by si si mohol vybrať akékoľvek miesto len chceš, Zar, kde by si zostal? Žeby opäť v nocľahárni študentov Lososového Rúcha?“

Prišiel čas ukázať odvahu. „Nuž,“ naladil som sa vysoko do fontány a nabral silu spočívaním na Matke Drakane, „my Bojovníci radi zostávame v blízkosti Dračích brán, kedykoľvek len môžeme. Vlastne je to súčasťou nášho Zákona.“

„Nuž,“ Džervin obranne zdvihol ruky, „ako by som mohol ísť proti Zákonu?“ Obrátil sa k Elyani, „Navyše sa zdá, že Zar nebude budiť žiaden rozruch v chodbách, všakže?“

Elyani našpúlila pery a potriasla hlavou.

„Budeme pravdaže potrebovať zvláštne povolenie od Slečny Teyani, veľmajsterky ženského krídla svätyne. V tejto neskorej nočnej hodine nemusí byť ľahké sa s ňou skontaktovať.“

„Vlastne,“ zakročila Elyani, „som o tom so Slečnou Teyani už hovorila dnes večer. Podľa Zákona svätyne je formálna stránka prípa du jednoduchá, kvôli zavedenému a schválenému precedensu: identická situácia zahŕňajúca osobu z úplne rovnakej kasty a pod-kasty, odnož Veľkých Bojovníkov kasty Synov Draka, ktorý prebýval v tejto spálni len pred dvadsiatimitromi rokmi.“

„Zdá sa, že doktori Zákona sú na tvojej strane, Zar!“ potešil sa Džervin. „Mimochodom, počul si príbeh o Marekovej návšteve našej svätyne?“ Zavlnil nozdrami a začal čuchať všade okolo seba.

Vážne som prikývol a Elyani sa opäť rozosmiala. Po ďalšom rozprávaní mi Džervin povedal, aby som ho nasledujúce ráno prišiel navštíviť v enkláve drahokamov a odišiel.

Zhlboka som sa nadýchol, úplne sa naplniac vôňou vánku Matky a vydal som Drak-extravagantne hlasné „JUJUJUJUJÚ...“

Elyanine oči boli veľké ako kvety stromu alohim. „Och môj Pán Melchisedek, čo je toto?“ napodobila spôsob, akým Nefertína prvýkrát pozdravila Mareka.

„Neboj sa, žena Zákona! To je len nevinný spôsob, akým Bojovníci vyjadrujú svoju radosť. Celé toto znie príliš dobre nato, aby to bolo zákonne pravdivé! Marek sa na mňa nikdy nehneval, Džervin odo mňa nechce, aby som išiel zabíjať nefilimských pútnikov, Slečna Teyani sa ku mne správa ako k vlastnému synovi a moja Matka Drakana stvorila jednu zo svojich blažených brán rovno pred tvojou spálňou. Ako by mohol byť muž šťastnejší?“ Opäť som sa zhlboka nadýchol, až sa mi z vánku zatočila hlava.

„Chcem vedieť viac o Felícii!“ Elyani využila šancu.

Vzal som ju za ruku a išli sme si sadnúť k jej obľúbenému vavrínu. „Ona je úžasná osoba,“ povedal som jej.

„A tiež úžasne krásna.“

„Pravda. A taká inteligentná! Nie je žiadny spáč, to ti hovorím.“

„Mm...“ Elyani zamyslene pokývala hlavou.

Z jej hlasu som vytušil, že niečo nie je v poriadku, ale nemal som predstavu, čo by to mohlo byť. Tak som vyšiel vysoko nahor do fontány, aby som našiel inšpiráciu. „Ale niekedy bola Felícia takým tŕňom v Drakovi... nedokážeš si to predstaviť! A radšej si ani nepredstavujem, aká je, keď sa nahnevá. Niektorí z týchto nefilimských ľudí dokážu byť otrasne zvrhlí.“

„Och naozaj?“ usmiala sa. „Myslíš, že sa stane princeznou?“

„Ani neviem, či je ešte nažive!“

„Záleží ti na tom?“

„Pravdaže záleží. Strávil som toľko hodín tým, že som sa o ňu staral! Začal som ju považovať za svoje dieťa. Bolo to prvýkrát v živote, čo som sa o niekoho staral. Po všetkých tých mesiacoch mlátenia do pieskových vriec a imaginárnych nepriateľov to bola príjemná zmena. A donútilo ma to veľa premýšľať o tebe.“

„O mne?“

„Pravdaže o tebe! Spomínaš si, keď si pre mňa prorokovala, a ja som vyšiel z tvojej izby von bez toho, aby som zastal a zamyslel sa nad tým, čo prežívaš. Potom si vyšla von na nádvorie a vyhrešila ma. Nemal som predstavu, čo sa mi vlastne snažíš povedať, alebo ako by taká starostlivosť o teba mala vyzerať.“ Odmlčal som sa. „V tej jaskyni v červených kaňonoch som mal kopec času na premýšľanie nad tým, ako si sa musela cítiť počas všetkých tých týždňov, keď si sa o mňa starala.“ Ukázal som na svoju novú spálňu – miestnosť, kde bolo držané moje telo, kým som putoval cez jaskyne zúfalstva. „Zvykol som si myslieť, že to bolo pre teba peklo a možno aj bolo, ale zároveň... v dávaní môže byť taká radosť! Na toto som prišiel, keď som liečil Felíciu. Všetky tie hodiny strávené opravovaním jej brán boli tvrdou prácou, ale moja Matka do mňa vlievala toľko lásky a tepla... čistá rozkoš! Až vtedy som začal ďakovať Majstrovi Džervinovi zato, že ma poslal do svätyne Draka. Predtým som nikdy nikomu nič nedal.“

„Všetka sláva učiteľovi! Vieš, že si urobil Džervina veľmi šťastným tým, že si zachránil Felíciu, však?“ Elyani svietila. „Neznáša spôsob, akým spáči a bábky Zákona nechávajú na ulici umierať ľudí bez toho, že by aspoň otočili hlavu.“

„Kde by sme boli, keby Džervin nepriviedol naspäť do Eisraimu našu dobrú Slečnu Teyani a...“ prerušil som sa, aby som nespomenul Adyine meno.

„Čoskoro si vypýtam povolenie, aby som ti mohla porozprávať Adyin príbeh,“ sľúbila Elyani.

Takže to nebolo Džervinove povolenie, ktoré potrebovala.

„Vstaň, kňažka Bieleho Orla! Teraz nie je čas dumať nad smútkom sveta, ale poďakovať Pánom Osudu zato, že nás opäť nerozdelili – už žiadna svätyňa Draka,“ vzal som ju za obidve ruky. „Chcem, aby si pre mňa prorokovala.“

Odpovedala svojim hlasom prorokyne. „Pýtaj sa, muž Zákona a orákulum bude hovoriť.“

„Chcem vedieť, ktorému bohovi mám poďakovať za túto radosť. Je to Biely Orol?“

„Počkaj!“ povedala. „Je tu ešte niečo, čo treba osláviť.“

„Ďalší dar od bohov?“ nedôverčivo som sa opýtal.

„Džervin rozhodol, že v nadchádzajúcich dňoch máš začať tréning v eisraimskom štýle sily Hrotu!“

Zamyslene som sa poškrabal po hlave. „Znamená to, že sa idem učiť, ako nájsť cestu v chodbách svätyne?“

„Už je načase! Aké trápne by to bolo pre Džervina, keby niekto zistil, že jeho študent nedokáže nájsť ani cestu do svojej spálne.“

„Ak niečo z toho má čosi dočinenia s Lietajúcimi Drakmi, myslím, že v najbližších týždňoch budem potrebovať veľkú podporu. Povedal ti Džervin, kto bude mojim inštruktorom?“

„Pravdaže! Neuhádneš?“

Pojalo ma podozrenie. „Ty?“

„Áno,“ uklonila sa, „vaša zákonná služobníčka!“

9.10 Začiatok konca

Opäť sa ocitnúť v Džervinovej akvamarínovej komnate bolo dojímavým zážitkom. Akú úžasnú prítomnosť udržiavali živé steny tejto miestnosti! Po tisícky rokov v nej vyučovali majstri línie Hromu, medzi nimi reťaz legendárnych mien ako Takar Nezlomný, Barkhan Zér, Firen Zér, Olembinah, Semper a Orest. Vzduch vibroval ich Živým Slovom. Akvamarínové svetlo bolo strážcom myriád tajomstiev.

Džervin ma privítal so všetkou vrúcnosťou Hnedého Rúcha a pozval ma, aby som sa s ním posadil. Začal sa pýtať na moje zdravie, potom povedal, „Tieto dni nebývaš veľmi často chorý, však?“

Potriasol som hlavou. Mal som v hlave stovky otázok, ale keď som sa do neho vcítil, pochopil som, že teraz je čas, aby rozprával on.

Potom, ako sa opýtal na niekoľko nedôležitých vecí ohľadne mojej cesty, začal, „V posledných týždňoch sa k nám dostali veľmi smutné správy ohľadne siete energetických polí. Vieš, čo sú polia?“

„Len hmlisto.“

„Lermon a Správcovia Polí Fermanovho tímu ťa o nich v najbližších dňoch začnú učiť. Polia sú základom mnohých vecí v kráľovstve Atlantídy! A sú také prastaré, že väčšina ľudí ich považuje za samozrejmé, rovnako ako všetko, čo je od nich odvodené. Posvätná atmosféra kaplniek a svätýň spočíva na poliach a cez polia zjavuje svoju prítomnosť množstvo anjelov. Väčšina rituálov, ktoré spájajú kňazov s bohmi, spočíva na sile dodávanej poľami. A aktívna účasť bohov na ľudských záležitostiach je tiež sprostredkovaná poľami. Polia spôsobujú, že budovy rastú a formujú energetický plán, ktorý drží plasové steny pohromade. Energiu čerpanú z polí používame aj na účely liečenia a zvládania chorôb a epidémií. Polia nám umožňujú dopestovať bohatú úrodu a ničiť škodcov. Všetko, čo má dočinenia s mäkkými kameňmi, pochádza z polí, keďže mäkké kamene sú prijímačmi tejto sily. Bez polí by iba vysokí zasvätenci boli schopní používať na komunikáciu hlasové kanály tmy viditeľnej. Ale čo je ešte dôležitejšie ako toto všetko, jasnosť mysle mnohých múdrych ľudí spočíva na energii prichádzajúcej z polí. Ľudia na to nikdy nemyslia, pretože polia boli aktívne počas toľkých generácií. Ale keby boli prerušené, ich mysle by zachvátil chaos. Stratili by svoju víziu, prorocké schopnosti, aj svoje vnímanie duchovných svetov.“

Džervin na mňa prekvapene pozrel. Žmolil som si bradu, premýšľajúc nad jeho slovami.

Spustil som ruku do lona. „Hm... je to kvôli rozkladu polí, že sa objavujú nové choroby a obzvlášť choroby, ktoré nedokážeme zvládať pomocou hymien Zákona?“

Džervin prikývol, „Ako ti vysvetlí Lermon, sieť polí zabezpečovala harmóniu v prírode a rovnováhu v kráľovstve po tisícky rokov. Bola to vôľa nášho Pána Melchisedeka, aby polia vyžarovali štruktúru Zákona a úžasné stavy vedomia, ktoré si ľudské bytosti môžu užívať. Na oplátku mali ľudské bytosti, pomocou spievania mantier a hymien Zákona, polia dobíjať a ovládať ich.

Ale v posledných generáciách zažívajú polia postupný rozklad. Už nevyžarujú plnú čistotu Zákona. Každým rokom sa objavujú nové choroby, čoraz viac a viac úrody padne za obeť škodcom a Podsvetia sú úplne neovládateľné. Rovnako ako toto všetko, spievanie hymien Zákona stráca silu ovplyvňovať zákony prírody.“

Priezračný, kryštalický, nezdolateľný, prekročil čas.

Džervin sa odmlčal a chvíľu so mnou udržiaval očný kontakt. Potom pokračoval, „Najtragickejšou vecou zo všetkého je to, že ľudia v kráľovstve zaujali fatalistický postoj, akoby rozklad bol neodvratný. Dalo sa podniknúť množstvo opatrení, a stále sa dá, ale nikto sa neodváži odkloniť od zaužívaných pravidiel. Spáči neznášajú zmenu. A sú tu tiež vplyvní ľudia s určitými záujmami, ktorí oponujú každej zmene, pretože by pre nich znamenala drastický úbytok moci. Viac ako dvadsať rokov som prorokoval, že súčasný kurz udalostí je čistým bláznovstvom. Keď rozprávam, ľudia často veria tomu, čo hovorím, ale podniknúť niečo, to by malo za následok príliš veľa nepríjemností. Preto radšej spia a nechajú osud, aby ich prevalcoval – a toto budú robiť až do úplného konca.“

Keď Džervin udržiaval očný kontakt so živou stenou, veľmi pozorne som študoval spôsob, akým si žmolil bradu. Keď si všimol intenzitu môjho pohľadu, spustil ruku a na sekundu sa zamračil. Potom pokračoval, „Ľudia veria, že rozklad polí je pomalý proces. Každých niekoľko rokov si uvedomia, že určité sily opäť o trochu zoslabli. Napríklad si zober mäkké kamene. Keď som bol dieťa, slušný mäkký kameň ti umožnil komunikovať s hocikým v kráľovstve, bez ohľadu nato, ako ďaleko bol. Teraz, dokonca ani s takým úžasným medailónom, aký si priniesol Elyani, by niekto v kraji Východných Pobreží nikdy nedokázal dosiahnuť priateľa na Západných Pobrežiach. Všetko to nastalo postupne. Často sme si uvedomovali, že na používanie hlasového kanálu sme museli vytiahnuť z polí vždy o trochu viacej sily, a že komunikácia už neprenáša naše pocity tak dobre ako kedysi.“

Zrazu sa Džervin postavil. Ťahaný jeho magnetizmom, vstal som spolu s ním. Prešiel na koniec miestnosti. Spočívajúc na Drakovi, ja som zostal tam, kde som bol.

Potom sa obrátil ku mne. „Priateľ môj, teraz chcem s tebou hovoriť o vážnych veciach. Nesmie sa o nich hovoriť verejne, dokonca ani pred ľuďmi našej svätyne. Súčasná situácia je hrozivá. V posledných týždňoch hlásili Správcovia Polí temné znamenia. Polia sa už nerozkladajú postupne, ale rýchlejšie a rýchlejšie. Je holou skutočnosťou, že polia sú na pokraji zrútenia a kráľovstvo spolu s nimi.“

Na vysokom konci fontány, desať miliónov sĺnk. Džervin vidí.

„Pred mnohými rokmi,“ pokračoval Džervin, „som pozorne študoval, ako prebieha rozklad polí. To ma doviedlo k predpovedaniu množstva udalostí, ktoré sa majú odohrať jedna za druhou, označujúc tak hroziacu katastrofu. Vedel som až príliš dobre, že keď sa raz tieto znamenia objavia, koniec bude blízko. Ale čo nedokázal predpovedať nikto, bolo to, ako dlho potrvá, kým sa tento rad udalostí odvinie. Mohlo by to byť niekoľko desiatok generácií alebo aj niekoľko desiatok rokov.

Po viac ako dve desaťročia neboli pozorované žiadne z kritických znamení. Ale v posledných mesiacoch začali Správcovia Polí hlásiť, že určitý rituál už nezmierňuje pretekanie chaotických elementálnych bytostí v tme viditeľnej. Toto pre mňa bez najmenšieho tieňa pochybností naznačuje, že celá sieť polí je pred zrútením.

Odtiaľto už pôjdu veci rýchlo. Môže trvať niekoľko rokov, kým sa začne úplný kolaps, ale môže sa to celé odohrať aj za niekoľko mesiacov. Aby som ti povedal pravdu, mohlo by to nastať aj za niekoľko dní.“

Ukotviac sa v mojej Matke Drakane, aby som zniesol šok z jeho slov, držal som sa čistej fontány.

„Teraz tá najhoršia časť. Čo sa stane, keď sa polia začnú nadobro rúcať? Spáčom odzvoní. Svätyne a kaplnky sa vyprázdnia od prítomnosti bohov. Ľudia budú z toho úplne prekvapení. Uprostred modlitby sa ich božstvo odmlčí a všetka podpora, ktorej sa im dostávalo z vyšších sfér, zmizne. Budú zasiahnutí strachom a stanú sa úplne slepými voči duchovným svetom. Mnohí z nich sa pomätú. Niektorí budú len tak ležať a nechajú sa umrieť, iní budú behať po uliciach ako šialenci a bezdôvodne útočiť na druhých.

Príroda tiež zošalie. Sieť polí sa používa na ovládanie úrody, takže prejdú celé roky, počas ktorých zem neurodí žiadne obilie. Nastanú suchá, aké kráľovstvo nikdy nepoznalo. Nastane veľký nedostatok potravín, v niektorých oblastiach kráľovstva dokonca hladomor. Na iných miestach budú obrovské záplavy a prílivové vlny.

A všade po kráľovstve sa začnú roztápať budovy. Bez polí nedokáže plas zostať nažive. V priebehu mesiacov sa živé steny všetkých stavieb rozpustia. Najnádhernejšie svätyne budú zredukované na kopy amorfnej belavej substancie. Ani jediný dom nebude ušetrený. Dokonca aj stromové domy sa premenia na nezákonnú spleť konárov.

Podľa očakávania, obyvateľstvo bude zachvátené panikou. Ľudia budú utekať všetkými smermi, hľadať potravu, ale nebude existovať žiadne bezpečné miesto, kam by mohli ísť. Kráľova administratíva bude čoskoro preťažená a ukáže sa, že nedokáže zvládať situáciu. Pozostatky svätýň a dedín budú vyplienené hordami banditov. A ľudia, ktorí prežijú masakre a hladomory, budú postihnutí čudnými, hroznými chorobami. Po všetkých poliach budú roztrúsené mŕtvoly. Tma viditeľná bude zamorená dušami zosnulých a nebudú tu žiadni kňazi, ktorí by ich nasmerovali. To opäť spôsobí pretekanie Podsvetí a viac chorôb v kráľovstve.

Nakoniec, po niekoľkých desaťročiach alebo niekoľkých generáciách stúpajúceho chaosu a biedy, sa Pán Melchisedek zmiluje a ukončí utrpenie ľudí prudkými dažďami. Bude liať celé mesiace a roky, až kým dážď nezmyje všetku slávu, ktorou Atlantída bývala. Ani jediný kraj nebude ušetrený. Celé kráľovstvo bude pohltené. Divosi vo vzdialených zemiach môžu byť celkom dobre jedinými, ktorí prežijú. A neubehne veľa času, kým zabudnú, že sme vôbec niekedy existovali.“

Džervin zavŕšil svoju reč a zahľadel sa do prázdna.

Cítil som sa, akoby ma moja čistá fontána zasiahla bleskom.

Keď som konečne dokázal zo seba dostať slová, opýtal som sa, „Majster Džervin, kedy ste povedali, že sa majú odohrať tieto veci?“

„Nie všetky kraje budú zasiahnuté naraz. Ale nikto nedokáže predpovedať presný dátum začiatku konca. V hre je príliš veľa faktorov. Myslel som si, že to bude trvať do dvadsať rokov, kým sa situácia v Eisraime stane nezvládnuteľnou. Ale teraz je môj odhad omnoho nižší ako toto číslo. Aby som bol k tebe úprimný, musím ti ešte raz zopakovať, že všetko sa môže zrútiť za pár mesiacov, dokonca dní. Toto je začiatok konca.“

Džervin pomaly kráčal naspäť ku mne a posadil sa. Tiež som si sadol, vďačný, že môžem svoju váhu preniesť na niečo pevné.

„Zar,“ pokračoval, „potrebujem tvoju pomoc. Týka sa prísne tajného projektu nazvaného 'Archív'. Nezabráni žiadnym katastrofám, ktoré sa chystajú zasiahnuť kráľovstvo, ale ak uspejeme, uchová veľkú časť vedenia Eisraimu a ešte jednej svätyne. Viac ti vysvetlím v nadchádzajúcich dňoch, keď budeš mať lepší prehľad o poliach, prúdoch a mäkkých kameňoch. Ale teraz je tu ešte iná dôležitá vec, ktorú ti chcem povedať.“ Skôr ako pokračoval, Džervin zintenzívnil očný kontakt medzi nami. „Čoskoro ťa požiadam, aby si sa stal súčasťou tímu Správcov Polí, ktorí tvrdo pracujú na dokončení Archívu. V ťažkých časoch, ktoré sa blížia, bude musieť každý z nás dať zo seba to najlepšie. Zar, osobne ťa žiadam, aby si napredoval rýchlo. Viem, že už nie si spáč a tiež viem, že si to mal v posledných rokoch veľmi ťažké. Ale musím ťa požiadať, aby si sa prebudil ešte viac – a rýchlo. Každý deň sa počíta. Potrebujem, aby si bol veľmi silný.“

„Čo by som sa mal naučiť ako prvé?“ spýtal som sa.

„Prúdy, s Lermonom. Ak môžeš, chcel by som, aby si sa učil o mäkkých kameňoch s tímom Správcov Polí, ktorí pracujú pod našim veľkým expertom, Majstrom Vlnkom. S mužom samotným sa nevychádza práve najľahšie, ale Správcovia Polí okolo neho sú celkom priateľskí.“ Jeho hlas vyvŕtal dieru do môjho tretieho oka, ako do mňa vtĺkal, „Ale zo všetkých vecí je najdôležitejšie prebudenie,“ a udržiaval so mnou očný kontakt, vlievajúc do mojej čistej fontány svoju hromovú energiu.

„Čoskoro budem musieť ísť, čaká na mňa zákonný zástupca kniežaťa Eisraimu,“ oznámil. „Chcel si sa ma niečo spýtať?“

„Nuž... Majster Džervin, keď som prišiel, mal som na mysli istú otázku, ale potom, ako som si vypočul vaše slová, hanbím sa ju čo i len spomenúť.“

Džervin sa usmial. „Povedz mi to, priateľ v Zákone.“

„Chcel... chcel som sa opýtať, či sa Majstri Hromu môžu ženiť. Teraz to znie ako úplne zbytočná téma.“

Džervin vybuchol do smiechu. Čudoval som sa, odkiaľ berie silu smiať sa v takých tragických časoch. Vstal a podišiel ku mne, chytil ma okolo pliec a kráčal so mnou k dverám akvamarínovej komnaty. „Rozmýšľaš, ako sa správať k Slečne Elyani?“

Prikývol som.

„Mm...“ Nositeľ Blesku bol dosť pobavený. „Keby situácia nebola taká aká je, myslím, že by som ťa niekoľko mesiacov ponechal v mukách pochybností. Bolo by to skvelé pre tvoj duchovný vývoj. Ale teraz,“ trochu zvážnel, „chcem, aby si bol šťastný. Uži si každú zákonnú minútu! Urob moju malú Elyani takou šťastnou, ako len dokážeš. Neexistuje žiadne pravidlo, ktoré by hovorilo, či by sa Majstri Hromu mali ženiť alebo nie. Ak sme zo seba urobili takú tajnú kastu, je to práve preto, aby sme mohli nasledovať svoju Pravdu, bez ohľadu na pravidlá spáčov. Jediným pravidlom Majstrov Hromu je nasledovať integritu čistej fontány.“

9.11 Búrka v Hrote

Z akvamarínovej komnaty som vyšiel zdrvený. Nechal som sa Drakom vliecť cez alej, mechanicky spievajúc, „ Čo robí blázon, keď sa mu rúca dom? Tancuje. Tancuje.“

Lermon ešte nebol naspäť v Eisraime, tak som len išiel do kaplnky Pána Ganu. Ako som došiel do enklávy tridsiatichtroch zákonných bohov, zákonne som vrazil do Artolda.

Tentokrát ma spoznal. „Pochválený buď Pán Melchisedek, Zar! Ako sa máš, môj priateľ v Zákone?“

„Fajn, Artold, môj priateľ v Zákone. A ty?“

„Mám sa naozaj veľmi dobre, Zar, vďaka Dobrému Pánu Melchisedekovi! A ako sa majú tvoji rodičia, môj priateľ v Zákone?“

Vzhliadol som do hmiel. Potom som sa na neho usmial a položil ruku na jeho plece, držiac sa výšok čistej fontány.

Usmial sa naspäť. Zlatý úsmev.

Zákonne som sa pobral a kráčal ďalej. „Čo bude s Artoldom, keď zazvoní zvonec?“ pomyslel som si. Poobzeral som sa okolo seba – ľudia, budovy. „Čo z tohto zostane za dvadsať rokov?“

Bol som zasiahnutý víziou napoly roztopených kaplniek.

Vedel som, že v stenách sú polia. Ale nikdy som si neuvedomil, že bez polí sa všetky živé steny rozpadnú – dokonca aj plas svätýň, o ktorých všetci verili, že sú večné. Ako Zákon.

Takže to bola len ilúzia?

V tejto enkláve boli kaplnky zákonne vztýčené pred desiatkami tisícok rokov. Boli také posvätné ako Srdce Zákona.

Pocit straty bol zdrvujúci.

Keď som prišiel do kaplnky Pána Ganu, uvažoval som, „A čo keby to začalo budúci mesiac alebo budúci týždeň?“

Kaplnka bola prázdna.

Prítomnosť udržiavaná živými stenami bola vznešená. Ako vždy.

Oslovil som jedinečné zlaté svetlo, „A čo keby to začalo už zajtra?“

„Ha! Gana! Lobačen Zera! Hera, Gana! Samayin Ho Zera!“ pozdravil som boha a začal pomalý tanec.

Moja myseľ bola prázdna. Nechal som vrúfujúceho Draka usmerňovať moje pohyby a ponúkol som bohovi čistú fontánu.

Potom, ako som nejaký čas tancoval – Pán Melchisedek vie ako dlho! – ma zasiahol záblesk inšpirácie.

Bolo to náhle, prudké, šokujúce.

Nebesá sú v plameňoch. Barkhan Zér sa smeje. V Nebesách Zjavenia, Kartendranath čaká na Hirama.

Jasné ako blesk. Prichádzajúce zvysoka, svieti to nad mojou hlavou.

Ohromné Zlaté Slnko. Synovia Apolóna sadia semienka pre bratstvo Rytierov. Džínia čaká. U Veľkého Mravca ju dobre poznajú. Aby sme spolu mohli letieť. Tisíc anjelov tancuje v mojej hlave. Dlhovlasý Takar stojí pri Rieke Spomienok. Vždy a navždy. Epochy plynú, legendy žijú. Existujú sily väčšie ako spánok a zabudnutie.

Vo vnútri mojej hlavy som si nebol istý, o čom toto celé je. Bolo to príliš hutné nato, aby to išlo vyjadriť slovami. Ale nad hlavou to bolo žiarivé.

Zhustené do bodu, obsahovalo to celý program, ako zahodiť spánok.

Vedel som, že toto je semienko prebudenia, ktoré som tak dlho hľadal.

A tiež som vedel, že je to semienko novej zmluvy s Pánom Ganom.

Ale čo presne to bolo?

Dieťa hviezd, prenikni do svojej hĺbky!

Posadil som sa, usilujúc sa pochopiť.

Nekonečno v jedinom bode, z Eisraimu do Filadelfie.

Moja myseľ zostala prázdna, neschopná porozumieť rozľahlosti nad mojou hlavou. Snažil som sa pozbierať si myšlienky, ale tkanivo mojej mysle sa zdalo byť úplne nevýrazné, v porovnaní s hyper-rýchlo sa pohybujúcou hustotou nad mojou hlavou.

Opäť som sa postavil. „Čo robiť?“

To bolo ľahké. Čokoľvek to bolo, čo vibrovalo nad mojou hlavou, malo to vedenie o stovkách vecí, ktoré by som mohol robiť, a to hneď teraz.

„Kde začať?“

To bolo tiež ľahké. Rozbehol som sa k dverám.

Zastavil som sa a obrátil sa naspäť, uvedomiac si, že som sa nepoďakoval Pánu Ganovi.

„Gang, gang, Gana! Ďakujem ti, Ó, veľký víťazný boh, kat nepriateľov nebies, víťaz nad armádami azúr, dobyvateľ veľkého neba, hrdina medzi nebešťanmi! Gang, gang, Gana!“ Mal som chuť plakať od radosti, ale nato nebol čas! Opäť som sa rozbehol. Ani som sa neobťažoval čakať, kým sa ulička vyprázdni, vytiahol som sa na vrchol kaplnky a trielil ponad strechy, akoby som bol uprostred bojového cvičenia s Marekom.

„Pochválený buď Pán Melchisedek, Namron!“ zakričal som, ako som uháňal ponad kolonády priamej cesty Zákona.

„Všetka sláva Pánu Melchisedekovi...“ Namron ticho sedel na svojej obľúbenej kopuli enklávy mlynov a hľadel na mňa, ako keby som bol iný. „Je všetko v poriadku?“

„Zákonne výborne!“ frčal som ďalej.

Niečo mi odpovedal, ale už som bol príliš ďaleko nato, aby som počul jeho slová. O menej ako dve minúty neskôr som dosiahol strechu Modrých kňažiek. Elyani práve vychádzala zo svojej spálne. Zapískal som, aby som ju nevystrašil.

Pozrela sa hore.

Zoskočil som dole, „Elyani, musím s tebou hovoriť!“

„Nemôže to počkať? Musím sa zákonne ponáhľať na stretnutie.“

„Ani náhodou, žena Zákona!“ Pozrel som sa na ňu. Jej dlhé biele šaty odhaľovali jej plecia. Kúsok. Na mihalniciach mala jemný nános čierneho prášku. V búrke Hrotu som si uvedomil, že som si nikdy nevšimol, že nosí mejkap. Jej pokožka žiarila. Jej oči žiarili. Jej srdce žiarilo, s mojim medailónom na vrchu.

„Si taká krásna!“ zašepkal som.

Usmiala sa. „Čo sa deje, sladký Drak?“

„Nie som si istý, ale musím mať s tebou dĺĺĺhý rozhovor.“

„Tak čo keby si si hodinku alebo dve zatancoval a počkal tu na mňa? Nemusí to byť na trávniku, môže to byť na streche. Musím ísť dať pokyny Maryani, ďalšiemu Bielemu Orlovi, ktorý má zostúpiť do Podsvetia. Hneď ako sa stretnutie zákonne skončí, som celá tvoja.“

„Dve hodiny?“ zvolal som. „Nemožné! Tak či onak, Maryani nepotrebuje žiadnu prípravu. Len jej povedz, aby zabudla na tú vec so stále-kráčaj-drž-sa-svojho-symbolu. Pri súčasnom stave polí je to úplná strata času. Namiesto toho, nech si radšej nájde nejaké pekné miesto a počká tam na mňa. Vybavené!“

„Pekné miesto v Podsvetí?“

„Ale pravdaže! Nikdy nebolo zámerom mojej Matky, aby ľudia museli prejsť peklom, keď ju chcú navštíviť.

Elyani sa na mňa pozrela, napoly sa mračiac, ale stále sa usmievala. Spočívajúc svojim vedomím na prívesku z mäkkého kameňa, zavolala cez hlasový kanál. „Maryani, vyskytli sa isté veľmi súrne záležitosti. Musím zrušiť našu schôdzku. Uvidíme sa zajtra.“

Z čistej fontány som načerpal tekutú nehu, „Ďakujem ti, Elyani.“

Urobila sa hlbokou, oceánom Orlo-vosti.

„Elyani, neviem, čo sa so mnou deje, ale musím sa s tebou rozprávať,“ slová sa mi rinuli z úst. „Dlhujem ti hlboké a úprimné ospravedlnenie. Až dodnes som si nevšimol, že na mihalniciach nosíš čierny prášok. Ako som len mohol byť taký spáč?“

Zmäkla ešte o niečo viac. „Som rada, že som zrušila tú schôdzku!“

„Počkaj! Chcem ti povedať ešte oveľa dôležitejšie veci,“ podišiel som celkom blízko k nej. „Nemyslím si, že som ti niekedy povedal, aká si krásna. Chcem ti povedať, že si fantasticky krásna. Vidieť ťa žiariť je pre mňa stálym zdrojom radosti.“

Oči sa jej ešte viac rozšírili, od radosti a v rozpakoch od tohto návalu lichôtok.

„Tiež ti chcem povedať, že si tá najsladšia žena, akú som kedy stretol. Je to pravda. Len mi to chvíľu trvalo, kým som to vyslovil, to je všetko.“

Objal som ju. „A nikdy som ťa naozaj nezobral do náručia, dokážeš tomu uveriť? Ja nie!“ Držal som ju oproti sebe a nechal vlny sladkosti mojej Matky stúpať zo svojho tela do jej. „Ale vec, ktorú ti naozaj potrebujem povedať je... ľúbim ťa, Elyani! Ľúbim ťa! Ľúbim ťa!“

Let Orla na Okraji Výšin.

Neodpovedala slovami, ale otvorením, pri ktorom môj Drak slabol.

Za poľom hviezd, hlboká noc, oceán zvuku.

„Milujem ťa! Už len to, že som to vyslovil, ani si nevieš predstaviť, o koľko lepšie sa cítim!“

„Ale viem!“ zašemotila.

„Predstav si, že by som dnes ráno zomrel. Teraz by som bol ubolenou dušou túlajúcou sa tmou viditeľnou a pýtal by som sa všetkých ostatných duchov, „Prečo som jej nepovedal, ako veľmi ju ľúbim? Prečo som ju nepobozkal?“

Pomaly som sa k nej priblížil, až sa moje pery stretli s jej perami.

Elyani ma objala okolo krku, zahalila do Orlových krídel Svetla, vložiac do bozku svoju dušu.

Rozľahlosť.

Rozľahlejšia ako vesmír, za zrodom času.

„Ľúbim ťa, Zar Hnedého Rúcha. Celou svojou dušou, ľúbim ťa!“

Slová mali mocný dopad, ale nie taký, aký som očakával. Bol som zasiahnutý pokračovaním zjavenia, ktoré začalo v kaplnke Pána Ganu.

Bolo to masívne. Všetci naraz, stotisíc anjelov začalo trúbiť na svojich trúbkach dole mojou čistou fontánou.

„Čo... čo je toto?“ začal som sa potácať.

„Tvoj Hrot.“ Biely Orol ma jemne potiahol a primäla ma sadnúť si na trávnik. Posadila sa po mojom boku. „Tvoj Hrot je prebúdzaný.“

„Takže takáto je sila Hrotu? Je to impozantné!“ Rýchlosť toku myšlienok nad mojou hlavou bola fenomenálna, akoby ku mne hovorilo naraz stotisíc anjelov.

A predsa bola moja hlava prázdna. „Je to hore, v čistej fontáne. Celé to ide príliš rýchlo. Nedokážem to dať do slov.“

„Ani sa o to nepokúšaj!“ položila si hlavu na moje plece. „Nech to zostane hore, v Hrote.“

Cítil som sa byť premožený ohromnou intenzitou zážitku. „Čo mám robiť?“

„V tejto ranej fáze, nič. Len to nechaj prebiehať,“ poradila mi Elyani a objala ma. „Nádhernou vecou na sile Hrotu je to, že ti umožňuje robiť niekoľko vecí súčasne.“ Jej a moje pery sa spojili v dlhom nežnom bozku.

Zdalo sa, že anjelom to neprekáža. Ďalej si rozprávali nad mojou hlavou, akoby sa nič nedialo.

Elyani premiestnila svoje pery k môjmu uchu. „Stále to prúdi?“

„Neskutočne!“ bol som vo vytržení. „Také odlišné od jemných anjelských chórov, ktoré občas počujem pri meditácii. Je to ako...“ hľadal som slová.

„Koncentrované vedenie. Anjeli ti vysvetľujú zákony Hrotu.“

„Nikdy som nevidel nič, čo by sa pohybovalo tak rýchlo!“

„Myseľ anjelov Hrotu je najrýchlejší zo všetkých vetrov.“

„Vetry?“ zasmial som sa. „Chceš povedať hurikán! Vúf!“

„Nie, ty nesmieš používať toto magické slovo!“ protestovala a jemne ma plesla po pleci. „Nebol si zasvätený do mystérií Bieleho Orla.“

Do mojej čistej fontány sa rútila čoraz väčšia sila. „Ide to príliš rýchlo! Neviem, či to ešte udržím.“

„Snaž sa zostať úplne pokojný.“

Snažil som sa najlepšie, ako som vedel, ale zážitok mi unikal, akoby mi chýbala hutnosť umožňujúca podržať si ho. „Slabne to!“

„Drak-pokojný!“ prikázala a potiahla ma za ruku, aby ma prinútila posadiť sa na bránu.

Nechal som čistú fontánu spočívať na Drakovi Hlbočiny a urobil sa skalopevným. Sila Hrotu ihneď nadobudla pôvodnú intenzitu.

Elyani stála predo mnou, držiac môj pohľad.

Nad svojou hlavou som uvidel žiariacu hviezdu.

To spustilo v čistej fontáne ďalšiu explóziu. Zo všetkých smerov priestoru, milióny anjelov jeden druhému rozprávali a spievali záplavy hymien. Každé slovo sa počítalo. Každá nota mala význam. Stvorenie dýchalo.

„Teraz chápem, kto je Gana,“ zašepkal som. „Som v jeho mysli!“

„Miluje ťa,“ cez Elyanin úsmev žiarila jej pokojná sila.

„Nama Gana, Nama Gana, Gana Gana, Nam Nam,“ každé vlákno môjho Drak-tela spievalo mantru. A boh začal cez moje telo tancovať.

Elyani tancovala spolu so mnou.

9.12 Prvotné záblesky

Na malom nádvorí ohraničenom vavrínmi tancovala Elyani, osve tlená plamennou hviezdou nad svojou hlavou.

Bol som s ňou a žasol som nad Orlovým Svetlom, ktoré cez ňu žiarilo.

Vysoko nad, akoby na opačnom konci čistej fontány, na brehu mora tancoval Pán Gana.

Bol som s ním, ohromený nádherou striebristých vĺn.

Jeho myseľ, burácajúce ticho, maják ohňa.

Tancujúci boh je vesmír v pohybe. Nezastaviteľný.

Uctieva zdroj všetkých zdrojov, svoju matku, more.

Kráčam po okraji ničoty.

Matka Svetla, ochraňuj moju cestu!

Spomínajúc na vojny proti azúram, keď Gana vytrhol mocný horský masív Šimegan, vznietiac ho svojou mysľou. Gigantickú masu ohňa vrhol na svojich nepriateľov, rozdrviac nečisté mesto Olsen, sídlo Berama a jeho titanov. Zdecimovaní titani hľadali útočisko pri tichých jazerách planín Lorelai. Silou Ducha, Gana vysušil jazerá a deväťdesiat riek, ktoré ich napájali a prinútil titanov ustúpiť do Podsvetí, kde ich armády bohov prenasledovali k pohoriu sopiek, ktoré hraničia s Vyhňami Osudu. Šesťsto rokov bohov tam zúrila bitka, až kým Gana neporazil posledného z Beramových synov v jednom z najstrašnejších magických duelov všetkých čias.

Triumfujúci Gana sa vrátil do Amaravati.

Kráčal po brehu mora a tancoval,

Venujúc víťazstvo svojej matke,

Velebiac ju svojou hudbou.

Tak o tomto je hudba? Ale to vôbec nie je to, čo som si predstavoval.

Gana tancuje.

Oceán večnosti. Čas skoncentrovaný do kvapky.

Elyani klesla na zem.

„Si v poriadku?“

„Láska moja,“ dychčala. „Prepáč... dlhšie už nevládzem tancovať.“

Mäkkosť slnečného svetla ukazovala, že popoludnie už uplynulo.

„Och, prepáč mi to!“ klesol som na kolená vedľa nej. „Musíš byť vyčerpaná.“

„Máme... máme niečo na pitie?“ opýtala sa.

Bežal som do spálne a priniesol naspäť džbán vody. „Krása toho mora až vyrážala dych!“ žasol som, kým pila.

„Hlavne po dvoch hodinách!“ súhlasila, keďže stále lapala po dychu.

„Má nejaké meno?“

„Prvotné More... poviem ti za minútu.“

Nechal som svoje ruky prechádzať ponad jej životné brány. „Och môj Pán Melchisedek, ty si vyčerpaná!“

Zasmiala sa, „Letím do výšky, s Orlom.“

„Minulú noc som ťa nemal nechať hore až do svitania.“

Lapala po dychu. „Odkedy sa z teba stal Drak, veľa toho nenaspíš... Ja som si trochu oddýchla ráno... keď si bol s Džervinom.“

„Musím sa o teba lepšie starať.“

Mravec gigantický. Rozpínajúci sa cez ohromné priestory. Nepoškvrnená čistota.

Zostal som pri nej a nechal ju nabrať silu. Ale nad mojou hlavou nastala ďalšia explózia, rovnako prudká ako tá predošlá.

„Ach, to je sila!“ držal som si rukami hlavu a rozmýšľal, ako nevybuchnúť. „Takéto veci sa s ľuďmi dejú, keď sa prebúdza ich Hrot?“

„Nie,“ hladkala ma svojim hlasom. „Tvoj Hrot iskrí, pretože Džervin rozhodol, že s tebou to musíme zvládnuť rýchlo. Chce, aby bol tvoj Stĺpec Ducha prebudený tak skoro, ako to len pôjde.“

„Prebudený...“ do biela rozpálená energia nad mojou hlavou bola ďaleko za zákonne znesiteľnými hranicami. „Prebudenie vôbec nie je také, ako som si myslel.“

„Iskrenia netrvajú stále,“ povzbudzovala ma.

„Tento oheň ma môže poľahky stráviť!“ volal som Draka, aby upokojil obrátenú sopku, ktorá chrlila oheň do mojej sústavy.

Toto musela vydržať Felícia v Strážcovej krypte?

„Čo by sme mohli urobiť, aby sme ti pomohli?“ Elyani sa posadila a zatvorila oči, hľadajúc inšpiráciu.

Tekutý elixír nekonečnosti, ktorý zrodil Kozmický Oheň.

„Mám nápad!“ ľahla si na trávnik. „Daj mi liečenie! Milujúce liečenie,“ dodala a položila moju ruku na svoju hruď. „Celou mocou tvojej Matky Drakany, akoby moje prežitie záviselo od jej sladkosti.“

Nechal som svoje ruky pôsobiť na jej telo, sladkosť tečúca z Draka do srdca a zo srdca do Draka. Elyani sa urobila rozľahlou a mágia dotyku prevzala kontrolu.

„Čo to so mnou robíš?“ smial som sa, cítiac, ako sa rozširujem mimo hranice svätyne.

„Som Veľké More, ktoré zrodilo bohov.“ Hravo, nasadila hlas magickej ženy, „Ponor do mňa svoj oheň!“

To dávalo Hrotu zmysel. Vedený jeho dokonalým poznaním, dobil som jej životnú silu, zatiaľ čo z fontány stekali obrazy Prvotného Mora.

Pod mojimi rukami sa Elyanin dych stal nadprirodzene pokojným.

Na brehu Prvotného Mora vlny stúpali a klesali.

„Bohovia volajú toto more najfascinujúcejšou zo všetkých vecí,“ zašepkala Elyani.

„Fascinujúce,“ zopakoval som, moje ruky ponorené v Elyaninej tekutej mäkkosti.

„Ona je najposvätnejším miestom sveta bohov.“

„Ona?“

„Áno, hymny ju nazývajú 'ona', ako tvoju Matku Drakanu.“

Striebristé odtiene vĺn odrážali nadšenú radosť života.

„Mnohí bohovia sa zrodili z Prvotného Mora,“ povedala a jej svieža živosť sa nežne poddala. „ Prvotné More ich stvorilo a oni dozreli v hlbinách jej lona. A jedného rána sa zobudili – prvé ráno bohov. Vlny ich zaniesli na pobrežie a oni začali tvoriť svoj vlastný svet. “

„A bohovia stvorili naše sféry!“ žasol som, a moja ruka sa zľahka dotýkala jej brucha. „Ak všetky veci boli sformované bohmi a ak sami bohovia pochádzajú z Prvotného Mora, potom...“

„Ona je zdrojom všetkých vecí,“ Elyani spievala hymnu stvorenia. „ Keď bohovia tvoria, či už je to nový vták, nový strom alebo nový svet, čerpajú z neobmedzeného potenciálu Prvotného Mora. Tak hovorí zá hadný verš: Prvotné More je prvou formou toho, čo nemá formu a je jeho formujúcou silou.“

„Také čisté!“ nechali sme sa omývať tekutými obrazmi.

Keď sa hmly začali červenať prvými zábleskmi západu slnka, búrka v Hrote ustala. Kúpal som sa v tekutom priestore, zľahka opojený osvieteným dotykom, spojený s regenerujúcou plnosťou Prvotného druhu.

„Elyani!“ ozval sa úzkostlivý hlas cez tmu viditeľnú.

Magická žena sa vtiahla naspäť do svojho ľudského ja. „Seyani?“

„Elyani, potrebujeme ťa v kaplnke kontrolórov. Máme tu sedemnásť cestovateľov uviaznutých na okraji sfér diaľav. Potrebujeme vykonať záchranný rituál.“

„Sedemnásť naraz! Och, bohovia! Hneď som pri vás.“

9.13 Muridjina zákonne zašifrovaná správa

Elyani sa vrátila s nocou. Bol som na streche Modrých kňažiek, moja aura stále vibrovala poslednými zábleskmi západu slnka, svieži pokoj Prvotných vĺn stále zmierňoval žeravosť Hrotu. Ako som liezol dole, rozmýšľal som, prečo som nikdy naozaj nevnímal západy slnka. Vzbudzovali taký úžasný pocit pokoja. Ale až doteraz som si nikdy neuvedomil, aké sú zvláštne. Ako som len mohol byť taký spáč?

Biely Orol priniesol košík. „Stretla som prorokyňu Muridji. Darovala nám košík plný jedla. Povedala, že ho pripravila špeciálne pre teba a pre mňa. A požiadala ma, aby som ti povedala, aká bola zákonne potešená z toho, že ťa vidí naspäť vo svätyni, uhniezdeného v ženskom krídle.“

„Ale odkiaľ vie, že som sa sem presťahoval?“ zamračil som sa.

„Muridji vždy vie takéto veci.“

„Mm...“

Modrá Lagúna. Veľmi, veľmi ďaleko.

Postavila sa blízko ku mne. „Prvýkrát, čo ma pobozkáš na privítanie,“ usmiala sa a zatvorila oči, mäkká a svieža ako noc.

Vzal som ju do náručia a svedomito vyplnil jej želanie.

V Modrej Lagúne, čaká. Vie, že ho zavoláš.

Vystrašená, Elyani otvorila oči. „Počul si to?“

„Čo?“ nevedel som, čo myslí.

„Ach... nič.“

„Ako išla záchranná operácia?“

„Celkom bezproblémovo,“ Elyani sa posadila na trávnik, pričom ma stiahla dole so sebou. „Cestovatelia sú všetci naspäť vo svojich posteliach, bezpečne a v poriadku. Ale táto nehoda sa nikdy nemala stať. Bola spôsobená takou poruchou poľa, ktorá bola dodnes neznáma.“

„A prečo kontrolóri priestoru volali teba?“ bol som zvedavý.

„Pretože ešte pred dvoma dňami som bola vedúcou ich tímu. Na túto pozíciu som bola nominovaná potom, ako si odišiel do Svätyne Vulkána.“

„Hlavná Kontrolórka Eisraimu!“ zvolal môj Drak úctivo. Od svojich najranejších rokov som ku kontrolórom priestoru vzhliadal s bezhraničným obdivom.

„Iba počas dňa. To je menší tím. Nočný tím so svojimi štyridsiatimiôsmimi kontrolórmi je raz taký veľký.“

„Kontrolóri našej svätyne sú oveľa mocnejší ako normálni kontrolóri, však?“ vytešoval som sa.

„Musia byť. Kňazi a kňažky našej svätyne astrálne cestujú oveľa ďalej ako normálni ľudia.“

„A prečo už nie ste Hlavnou Kontrolórkou, Slečna Elyani?“

„Keď si sa vrátil naspäť, Matka Teyani ma uvoľnila z funkcie.“

„Urobil som niečo zlé?“

„Nie, nie. Teyani rozhodla, že potrebujem nejaký čas pre seba, to je všetko.“

„Všetka sláva učiteľke!“ poslal som Teyani láskavú myšlienku.

Keď ho zavoláš v Modrej Lagúne, Elyani bude sedieť po tvojom boku.

Elyani vyslovila volanie žalúdka. „Umieram od hladu! Ty nie si hladný? Odkedy si sa vrátil, nevidela som ťa jesť ani raz.“

„Nepotrebujem jesť, kŕmim sa vánkom mojej Matky,“ ukázal som na Dračiu bránu. „Ale budem jesť, aby som ti robil spoločnosť.“

Na trávniku sme prestreli biely obrus a Elyani začala vybaľovať Muridjine lahôdky: zväzok surového zeleru, malý džbán osamonového oleja, dva bochníky pečiva (vyzeralo to ako modrá kukurica), varená zelenina a dusené hrušky Zákona.

Sedel som pred ňou a sledoval, ako dravo zaútočila na jedlo, a pokúšal sa predstaviť si, aká asi je, keď riadi svoj tím dvadsiatichštyroch špičkových kontrolórov priestoru.

Medzi sústami ma Elyani postupne informovala, že Lermon, „Podal by si mi prosím ten bochník?“ sa nedávno ozval cez hlasový kanál, aby nám dal vedieť o svojom príchode, „Tak toto je naozaj dobrý zeler. Milujem zeler!“ a pozval ma, aby som sa s ním nasledujúce ráno stretol. „Ohó, osamonový olej je okorenený bylinami pobláznenia!“ aby ma mohol začať vyučovať o kameňoch, prúdoch a iných tajomstvách Správcov Polí.

„Mäkké kamene sú pre mňa stále záhadou,“ opatrne som z diaľky ovoňal osamonový olej. „Ale... počkať, počkať! Nevložila Muridji Purpurového Rúcha do toho oleja nejaký vplyv?“

„Ach, nič vážne,“ ponorila zelerovú vňať do oleja podala mi ju. „Vieš, mäkké kamene sú triviálne,“ povedala, „čo je zložité, je ich výroba. Džervin mi povedal, že by bol rád, keby si sa tomu umeniu naučil od Vlnka – ak s tým mužom dokážeš vychádzať, pravdaže.“

Zobral som zeler, ovoniavajúc farebné astrálne pachy s nevýslovnou obozretnosťou. „Pochopil som, že Majster Vlnko je zvláštna osobnosť. Už si sa s ním stretla?“

„Iba narýchlo. Džervin a Lermon ho považujú za génia. Až kým sa nepripojil k ich tímu Správcov Polí, projekt Archívu sa nachádzal vo vážnych problémoch. Môžeš mi podať ešte jeden bochník, prosím? Vlnko vyriešil problém za problémom tým, že prišiel s úplne novými a originálnymi riešeniami – sila Hrotu, bleskový štýl.“

Takže Elyani vedela o Archíve.

„Ale Vlnko má povesť hroznej povahy a príšerných spôsobov,“ pokračovala. „Počul si už o tej mazľavej substancii, ktorá vyzerá ako biele želé? Kryštalizujú sa z nej mäkké kamene.“

Potriasol som hlavou.

„Vyzerá dosť nechutne,“ vystrúhala výrečnú grimasu. „Asi pred rokom poslal Džervin Vlnka, aby pomohol našim priateľom vo svätyni Lazéry. Jeden večer sa Vlnko tak nahneval na jedného zo starších vysokých kňazov, že mu vyšplechol do tváre obrovské vedro toho želé. A aby to ešte zhoršil, odmietol sa ospravedlniť.“

Zachechtal som sa. „Čo sa stalo? Vyhnali ho zo svätyne?“

Pred tisíc eónmi, keď sa skončila kozmická noc, on povstal.

„Nie, to nemohli. To je ten problém s Vlnkom, je príliš vzácny! Ušetril im roky práce, takže to s ním musia vydržať. Ale vysokí kňazi mu to nikdy neodpustili.“

Povstal a naplnil rozľahlosť sfér svojim svetlom.

Po dlhom váhaní som sa rozhodol zahryznúť do zeleru (spočívajúc pevne na Drakovi). Nič zvláštne to so mnou neurobilo.

„Nie, nesnaž sa brániť!“ povedala Elyani malým hlasom. „Má ťa to urobiť veselým.“

Drak-pokojný, čakal som na úder.

Potriasla hlavou, „Ale ty nerozumieš! Táto večera je zákonne zašifrovanou správou zaslanou kňažkami ženského krídla.“

To znelo ohromujúco, „A čo tá správa hovorí?“

„Večera hovorí, 'Vitaj, Majster Hromu'. Zeler hovorí, 'Máme radi vzdušnú sviežosť tvojej mladíckej povahy.' Bochníky upečené z modrej kukurice, ktorú bohovia milujú, hovoria, 'Poslali ťa sem bohovia!' Hrušky Zákona znamenajú, 'Malá Elyani je celá tvoja – už je udusená! A pozri sa, neokorenili sme osamonový olej bylinami múdrosti, ale bylinami pobláznenia.'“

Posunul som sa bližšie k nej. „Čo by naznačovali byliny múdrosti?“

„Znamenalo by to, 'Mladý muž, správaj sa k našej kňažke zákonne'“ Elyanin hlas odhalil mágiu jej nehy.

„Och, bohovia,“ vzdychol som si, roztápajúc sa.

Jej prsty obopli moje zápästie, jej hlava spočinula na mojom pleci.

„Nuž, tak potom už viem, čo mám robiť!“ zvolal som a pustil sa do jedenia. Jedlo za jedlom, začal som metodicky so zákonnými bochníkmi posvätnej kukurice, potom som zmietol zeleninu a olej som vypil priamo z džbánu.

Elyani ma trpezlivo sledovala. Zdalo sa, že už nie je hladná.

„Dnes večer musíš ísť skoro do postele!“ povedal som s Drak-autoritatívnou istotou, ako po mojej brade stekal tenký pramienok hruškového sirupu.

„Musím?“ utrela mi bradu svojim dlhým bielym rukávom a ponorila do mňa svoj pohľad.

Tekutý vesmír. Neohraničená rozľahlosť. Oheň bol zrodený z vôd.

Znovuobjavujúc čaro Prvotného Mora v jej očiach, zrazu som si nebol taký istý.

9.14 Misia v Aegyptone

„Kto, poslaný Pánom Melchisedekom, klope na dvere?“

„Alsibyadi!“

„Poď dnu!“

Alsibyadi prekročila prah dvanásť stôp vysokých dverí a vošla do miestnosti v tvare dutiny, s plasovými stenami napustenými duchom zafíru.

Šúchajúc si oči, Lermon nahlas zívol. „Pracoval som s Vlnkom až do neskorej nezákonnej noci,“ zamumlal.

Podišla k jeho posteli a posadila sa po jeho boku, ponoriac sa do hlbokých modrých zábleskov vychádzajúcich zo živých stien. Bola to tá hodina skorého rána, kedy sa plas zobúdza a začína vyžarovať jasnejšie svetlo.

Keď videl, že je v slzách, Lermon sa posadil a celý sa vtiahol naspäť do kráľovstva. „Drahá duša, dušička, čo sa ti stalo?“ hladil ju po jej dlhých tmavých vlasoch.

Alsibyadi držala jeho pohľad, slzy sa jej kotúľali dole lícami, ale nebola schopná hovoriť.

Lermon, otvoriac svoje srdce veľké ako alohim, ju vzal za ruky. „Malá Alsibyadi, som rád, že si za mnou prišla. Je to radosť, byť tu pre teba. Povieš mi, kvôli čomu plačeš?“

Otvorila ústa, ale hlas jej preskočil. Zhlboka sa nadýchla, naberajúc odvahu. „Dnes ráno v kaplnke, Biely Orol zoslal proroctvo. Šesť kňažiek má opustiť svätyňu. Ja som jednou z nich. Mám ísť ďaleko, veľmi ďaleko, Lermon. My... my sa už nevrátime.“

Vo svete, kde bol exil horší ako smrť, to bola krutá obeta, ktorú Orol požadoval od svojich kňažiek. Lermon si zahryzol do pery a naladil sa vysoko do výšky, do oblastí, kde sa čistá fontána a Hrom stretávajú. Rukávom svojho hnedého rúcha jej utrel slzy. „Ísť kam?“ opýtal sa.

„Je to tak ďaleko, Lermon! Nie je to dokonca ani v kráľovstve. Ďaleko na východe, na opačnej strane oceánu. Divoká zem, nazývaná Aegypton – názov, ktorý som nikdy nepočula.“

Zdrvený, Lermon volal Džervinovu prítomnosť.

Teplá srdečnosť Majstrov Hromu okamžite naplnila miestnosť.

„Moja priateľka,“ povedal, „moja milovaná sestra, budeme musieť byť veľmi silní. O kom povedal Orol, že má ísť s tebou?“

„Pepni, Seyani, Afani, Berni a Maryani, ak sa vráti naspäť z Podsvetia.“

Lermon cítil, ako mu puká srdce. Keďže nechcel pridávať k Alsibyadinej bolesti, pevne sa držal Hromu a ovládol sa. „Moja priateľka, na kráľovstvo prichádzajú také temné časy, že by sme za toto mali velebiť Orlovu múdrosť. Musel pre vás v zemi Aegypton pripraviť lepšiu budúcnosť.“

„Proroctvo povedalo, že s nami budú zaobchádzať ako s bohyňami, ale mne je to jedno,“ Alsibyadi začala vzlykať. „Lermon, tak veľmi ťa ľúbim, myšlienka, že ťa mám opustiť, je neznesiteľná. Keď si chodieval do svätyne Lazéry alebo dokonca k Lietajúcim Drakom, vedela som, že sa vrátiš. Ale teraz... je to príliš strašné.“

Lermon držal jej ruky blízko svojej hrude, „Moja milovaná sestra, vždy si bola mojou radosťou. Stratiť ťa bude ako stratiť polovicu seba samého...“

„Lermon,“ prerušila ho, „ja sa necítim ako tvoja sestra. Chcem byť tvojou manželkou.“

Lermon si ďalej hrýzol peru.

„Lermon, bola som ti vždy len sestrou?“

Lermon sa zhlboka nadýchol, „Alsibyadi, už dlho som vedel, že jedného dňa, ty a ja, budeme odlúčení. Nedokážeš si predstaviť, aký som bol zničený, keď som sa to dozvedel. Stalo sa to, keď som cestoval cez príbytok Hromu, zatiaľ čo ma Džervin zasväcoval do Hnedého Rúcha. Po tomto som sa radšej držal od teba ďalej. Chcem povedať, zostal som tvojim bratom.“

Nastalo dlhé ticho.

Alsibyadi sedela veľmi vzpriamene, hľadiac hlboko do neho. „Lermon, predtým ako odídem, chcem mať s tebou dieťa.“

„Ale...“ Lermon žasol. „Alsibyadi, to vôbec neprichádza do úvahy! Aj tak, vieš si predstaviť, že by si cestovala tehotná?“

„A čo? Moja matka to zvládla predo mnou. A možno sa bábätko dovtedy narodí. Nevieme, ako dlho potrvá, kým dá Biely Orol signál na odchod.“

„Ale... Alsibyadi...“

„Už som požiadala orákulum Bieleho Orla o povolenie mať dieťa, a nemal žiadne námietky.“ Pozbierala vôľu, ktorá prúdila v jej krvi – krvi, ktorú zdieľala s Teyani. „Lermon, chcem mať s tebou dieťa. Viem, že tvojim osudom je pripojiť sa k ľuďom Archívu v Poliach Pokoja a nežiadam, aby si išiel so mnou. Ale chcem si so sebou do zeme Aegypton zobrať tvoje dieťa. Chcem ho vidieť rásť a chcem, aby vyzeral ako ty.“

9.15 Prebudenie sa pre svet

Zobudil som sa s pocitom takej radosti, že by som mohol rozdrviť stenu, ktorá nás oddeľovala od Modrých kňažiek tým najhlasnejším „JUJUJUJUJÚ...“, aké kedy bolo zakričané Hlasom v Lorzenovej línii. To by pravdepodobne bolo výborné pre duchovný vývoj Modrých kňažiek, ktoré prebudenie potrebovali ako soľ. Ale len dvanásť stôp odo mňa si drahá Biela kňažka po troch intenzívnych dňoch užívala svoju prvú noc spánku.

Tichý ako Matka Nekonečnej Noci, načúval som jej dychu.

Z Draka.

Dych niekoho, koho milujete, má hlboký význam, obzvlášť ak počúvate celým svojim telom a necháte ho vstúpiť hlboko do seba. Vytvára to vo vašej životnej energii záhadné melódie. Prebúdza zvláštne rytmy, tanec, ktorý oslavuje Pradávne Dni Zeme. Miestnosť bola osvetlená belavou žiarou vychádzajúcou z plasových stien. Po takmer dvoch rokoch strávených prespávaním v jaskyniach som opäť objavoval radosť z toho, že som obklopený živými stenami. Plas nebol len akýsi druh kryštálu, mal v sebe život! Ako som sa z Draka naladil na plasové steny, cítil som, ako dýchajú. Cítil som ich korene v zemi, a ako čerpajú sily zo zeme, podobne ako stromy. Steny vytvárali úžasne príjemný priestor životnej sily, kde človek mohol úplne uvoľniť svoju energiu a cítiť sa úplne podporovaný, bezpečný a s pocitom, že je o neho postarané. V porovnaní s tým boli neplasové kamenné steny Mount Lorzen také chladné a mŕtve!

Ale pravdaže, Mount Lorzen sa neroztopí, keď sa sieť polí zmení na zákonného ducha.

Z Hrotu prišiel neodolateľný impulz byť vzpriamený. Ticho ako Bojovník, po špičkách som prešiel k dverám. Po rýchlom zákonnom umývaní – Hrot nemohol počkať! – som sa vyšplhal na strechy a prešiel do vysokého dómu ženského krídla svätyne.

Sedel som v meditácii, pozorujúc farebné odtiene ohlasujúce východ slnka.

Vďaka Elyaninej Prvotnej mágii, Hrot-ovosť nad mojou hlavou už neburácala. Tiekla ako majestátna rieka oddávajúca sa oceánu. Stále mi to nedávalo zmysel, ale východ slnka tomu zmysel dával.

Zdalo sa, že východ slnka, podobne ako jeho západ, drží kľúč k oceánu vedenia nad mojou hlavou.

Sedel som pod vibrujúcou silou, znášajúc jej intenzitu z nehybnosti Draka.

Ako záplava farieb začala blednúť, poddávajúc sa novému dňu, cítil som sa Hrot-inšpirovaný ísť preskúmať strechy svätyne. Čoskoro som spozoroval Namronovu siluetu na streche enklávy Najstarobylejších a Najzákonnejších Rádov. Preskákal som k nemu a pozdravil ho.

„Pochválený buď Pán Melchisedek, Namron, môj priateľ v Zákone! Aké nádherné ráno v Zákone!“

„Všetka sláva Pánu Melchisedekovi, Zar, môj priateľ v Zákone! Naozaj, aké nádherné ráno v Zákone. Počul si už novinky o Holme, vystupujúcej bohyni?“ opýtal sa, jeho zuby čierne od koreňa, ktorý prežúval.

„Nie, môj priateľ v Zákone, čo sa stalo?“

„No, nič dobré,“ Namron si poškrabal plešatú hlavu a odpľul si do aleje bez toho, aby sa pozrel nadol. „Je nezákonne chorá. Ak by mala zlyhať pri veľkom rituále, bolo by to pre Eisraim to najhoršie možné znamenie.“ Ponoril sa do svojho vrecka, kvôli ďalšiemu čiernemu koreňu. „Bol by to signál označujúci začiatok nezákonných nepokojov tak v našom kraji, ako aj v susedných. Gangy zlodejov zo severu by to mohli využiť a zaútočiť na nás.“

Žiarivá aureola bezčasového cestovateľa. On sa vráti.

Nebol som si celkom istý, o čom presne je veľký rituál vystupujúcej bohyne, ale Namron nebol úplne tou správnou osobou, ktorej by som sa mal nato pýtať. „Koľko mužov je pod tebou, Namron?“

„Iba dvanásť, môj priateľ v Zákone,“ povedal, ako odtrhol kus koreňa a zvyšok napchal naspäť do vrecka.

„Ani nie jeden na každý vchod do svätyne! Sú aspoň dobre vytrénovaní?“

„Zatiaľ si počínali dobre,“ plešatý muž odhalil svoje zuby, aby si vytiahol zaseknutý kúsok koreňa, „ale na druhej strane, nikdy tu nebolo veľa problémov: zopár kňazov a kňažiek, ktorí sa pomiatli a začali revať ako Podsvetie uprostred rituálu, tu i tam nejaký zlodej. Ale keby na nás mala zaútočiť organizovaná skupina, nechcem si radšej ani predstavovať, ako by si moji muži poradili. Aj keď nedávno nám Majster Vlnko dal niekoľko zbraní z mäkkých kameňov. Sú desivé, ale zatiaľ sme v ich používaní nemali veľa praxe. Keďže si viem predstaviť, aký druh bojových operácií si musel vidieť v Mount Lorzen, pravdepodobne by si v hrôze reval ako krvavé Podsvetie, keby si sledoval operáciu vykonávanú mojimi mužmi.“

„Namron, to znie veľmi znepokojujúco. To si nikto nerobí starosti o našu obranu?“

„Nikto dokonca ani nechce uvažovať nad jej nutnosťou. Všetci radi snívajú o tom, že keby sa odohral nejaký vážny incident, Majstri Hromu by sa materializovali zo sfér a zachránili nás svojou silou Vysokého Hlasu.“

„Myslíš, že by to urobili?“ spýtal som sa.

„Radšej sa modlime, aby áno,“ Namronov smiech bol celoživotnou kultiváciou zmesi žoviálnosti a cynizmu, „inak... nech sa Pán Melchisedek nad nami zmiluje!“ A vyzdobil uličku pod nami ďalším veľkým čiernym pľuvancom.

Sčerené vlny v priestore. Pôvabný šepot zjavenia, ktoré má prísť.

„Asi by som sa mal v najbližších dňoch stretnúť s tvojimi mužmi,“ prehlásil som.

Namronova tvár sa rozsvietila. „To je presne to, čo som chcel počuť, Zar Hnedého Rúcha. Ty a ja by sme sa mali poriadne porozprávať. Rád by som si vypočul tvoje návrhy. Mount Lorzen má povesť jednej z troch najlepšie chránených pevností v celom kráľovstve.“ To vo mne vzbudilo zvedavosť. Popchnutý Hrotom nad svojou hlavou, pýtal som sa, „Ktoré sú tie ďalšie dve pevnosti, môj priateľ v Zákone?“

„Citadela nefilimských obrov na Východnom Polostrove a Džex Belaran, tréningové centrum nefilimských Lovcov v kraji Snežných Hôr. Dáš si čierny koreň?“ Z vrecka vytiahol kus mäkkej substancie, ktorá vyzerala ako zemský červ a ponúkol ma.

„Nie, ďakujem. Aké zaujímavé! Takže palác kráľa Atlantídy nie je jednou z nich.“

„Ani náhodou, muž Zákona!“ Namron si odpľul do aleje, aby si mohol do úst napchať čerstvé zásoby. „Kráľov palác je notoricky známy tým, že presakuje ako spodky Modrých kňažiek. A to ani nespomínam Podsvetie intríg, ktoré sa v paláci odohráva.“

Chvíľu sme sa rozprávali, potom som zákonne odišiel a vydal sa smerom k Lermonovej streche, premýšľajúc, či Namronove pľuvance niekedy zasiahli bohov alebo okoloidúcich. Hodil som očkom na sochy v jednom z nádvorí enklávy Najstarobylejších a Najzákonnejších Rádov. Práve vtedy sa v aleji pošmykol starý muž a spadol na zem.

Rozšíril som svoje vnímanie cez tmu viditeľnú. Muž mal také bolesti, že sa nedokázal pohnúť. Ale kňazi a kňažky ďalej chodili okolo, akoby sa nič nestalo. Nechali ho ležať v špine. „Dokonca aj v našej vlastnej svätyni!“ Bol som zdesený. Vybavil sa mi verš z knihy Maveron, ktorá bola drahá Majstrovi Džervinovi: „Hanba vám, generácia spáčov a hanba zemi zato, že vás zrodila!“

Dostať sa do uličky mi trvalo menej ako minútu. Muž bol odetý v svetlošedom rúchu, mal dlhú bielu bradu a bledú zoschnutú pokožku. „ Pochválený buď Pán Melchisedek, muž Zákona!“

Neodpovedal.

Prezrel som jeho nohy a nechal svoju ruku prechádzať ponad jeho brány. „Vyvrtnutý členok,“ dospel som k záveru. „Keby ste vedeli, koľkokrát sa to stalo mne!“

Muž na mňa hľadel prísnym pohľadom. Neprehovoril. Zrejme bol vyčerpaný.

Tri biele ruže. Pri nohách anjela Výšin.

„Dovoľte mi posilniť vašu energiu, aby ste mohli prejsť naspäť do svojho apartmánu. Ale potom budete potrebovať aspoň dva týždne odpočívať.“ Potom ako som opravil brány na jeho nohe a napumpoval do neho životnú silu, rýchlo som projektoval Hlasom niekoľko zvukov na jeho členok. Pomohol som mu vstať a oprášil prach z jeho rúcha.

„Zbohom, muž Zákona,“ zašepkal som za ním, sledujúc ho, ako odkríval uličkou.

Ako som kráčal smerom k enkláve drahokamov, moju pozornosť upútala nádherná socha kučeravého boha. Keďže som bol na schôdzku s Lermonom v predstihu, zastavil som a obdivoval dokonalosť tvarov. Nedokázal by som vysvetliť prečo alebo ako, ale táto socha dávala môjmu Hrotu zmysel.

„Smutné,“ pomyslel som si, „v minulosti som kráčal touto alejou toľkokrát bez toho, že by som si niekedy túto sochu všimol.“ Dokonca som ani nevedel, ktorý je to boh.

Cítiac Hrot-naliehavú potrebu vedieť, zastavil som kňaza, ktorý išiel okolo. „Pochválený buď Pán Melchisedek, môj priateľ v Zákone! Mohli by ste mi povedať, kto je tento boh?“

„Všetka sláva Pánu Melchisedekovi, môj priateľ v Zákone! Prepáčte, nepomôžem vám, tento konkrétny bod Zákona mi nie je známy.“ Muž ma obdaroval priateľským úsmevom.

Aj tak som mu poďakoval a opýtal sa iného kňaza. Tiež nevedel. Poháňaný Hrot-zvedavosťou, spýtal som sa ešte niekoľkých ďalších ľudí. Ani jeden z nich nepoznal meno boha. Zaujímavé bolo, že všetci odpovedali presne tými istými zákonnými slovami.

Šokujúce. Ako môžu byť takí spáči?

Ako som sa obzeral okolo seba, svitlo mi, že nepoznám meno žiadneho z kvetov osvetľujúcich trávnik svojimi úžasnými astrálnymi aureolami. Nikdy mi nenapadlo, aby som sa na to spýtal. Obdivujúc záhradu, tiež mi došlo, že mi bol úplne neznámy spôsob, akým bolo docielené, že konáre stromov vytvorili nad alejami oblúky.

Pravda bola, že som bol cudzincom vo svojom vlastnom svete.

Ale najhoršie bolo, že predtým ma to nikdy netrápilo.

Hlboko zamyslený som vošiel do Lermonovho apartmánu.

9.16 Prúdy a sieť polí ničiaca Atlantídu

Môj brat v Hrome ma privítal jedným zo svojich slnečných úsmevov a poriadne ma vystískal. „Ešte nikdy som nevidel tvoje oči tak žiariť ako dnes! Čo sa s tebou deje?“

Prstom som ukázal na centrá energie nad mojou hlavou. „Slečna Elyani ma vzdeláva v Hrote!“

„Vúf!“ vykríkol.

„Ha! Ha! Ha! Ha! Ha!“

Nezákonne vydesený výbušnosťou Hlas-smiechu Bojovníkov, Lermon nadvihol svoje pravé obočie a jeho jantárovými očami prebehlo zvláštne zachvenie.

„Hm... áno, musí to byť ten Hrot,“ pokračoval som a myslel na to, že s rituálnymi znakmi Mount Lorzen by som mal byť radšej opatrný.

„Džervin...“ Lermon sa vtiahol naspäť do svojho normálneho ja, „Džervin mi povedal, že s tebou hovoril o zlých správach posledného týždňa.“

„Veľmi osvietený rozhovor,“ prikývol som. „Počuť o hroziacich katastrofách ma vytrhlo zo spánku. Donútilo ma to uvedomiť si, koľko vecí mám za samozrejmé a nedokážem si ich vážiť. Začínam sa zamýšľať nad tým, či si len vtedy ľudia začnú uvedomovať, čo pre nich veci znamenajú, keď o ne majú prísť.“

Lermon si zahryzol do pery a prikývol.

Lermon bol Barkhan Zérov darček pre Teyani. Cez neho do nej Barkhan Zér vlieval svoju lásku.

Vyšiel som vysoko nahor do svojej čistej fontány a nechal ju, aby zapadla do jeho. „Vlastne, to je to, čo by som ti dnes chcel povedať, Lermon. Myslím si, že si úžasný človek. Myslel som si to už roky, a predsa som ti to nikdy nepovedal. A nikdy som ti skutočne nepoďakoval za podporu, ktorú si mi poskytol predtým, ako som išiel do svätyne Draka. Veľa to pre mňa znamenalo. A nebolo to len osvetľujúce, ale aj vrúcne ako Orlova láska.“

Stále si hryzúc peru, Lermon so mnou udržiaval očný kontakt a nechal žiariť svoje vibrujúce súcitiace svetlo.

Zvláštne. Nikdy predtým som nevidel Lermona takto si hrýzť peru.

„Tak začneme s prúdmi?“ navrhol.

Zvedavosť donútila môjho Draka vrúfovať od vzrušenia.

Lermon ma ponúkol, aby som sa k nemu posadil. „Prúdy,“ začal, „sú základom energetických polí. Rozumieš, o čom sú polia?“

„Nie celkom,“ priznal som sa. „Zahanbujúce, keď sa vezme do úvahy, že som s nimi žil tak dlho.“

Lermon privítal takýto entuziazmus s trpezlivým úsmevom, pričom mu nádych irónie nebadateľne dvíhal kútik úst. „Polia sú priestorom, v ktorom sa drží energia. Keď vstúpiš do kaplnky Pána Ganu, okamžite pocítiš bohovu prítomnosť. Nemusíš sa dokonca ani naladiť a snažiť sa s bohom spojiť, jeho energia je už v miestnosti. Všetko, čo musíš urobiť, je byť otvorený a nechať do seba prúdiť jeho prítomnosť. To isté platí pre všetky ostatné kaplnky. Keď napríklad vkročíš do hál Melchisedeka, si okamžite naplnený vrúcnosťou Zákona a unikátnym žiarivým svetlom nášho Pána. Ako si si mohol všimnúť, efekt sa objaví hneď, ako prejdeš cez vchod. Keď stojíš na prahu, môže to byť celkom zábavné. Urob krok dovnútra a si zaplavený duchovnou prítomnosťou. Urob krok späť a si opäť v normálnom svete.“

Lermon si zase hrýzol peru. Niekoľko sekúnd sledoval neobyčajné zafírové vyžarovanie živej steny. Potom sa zhlboka nadýchol a pokračoval, „Že sú tie kaplnky také živé, je preto, že v ich stenách sú votkané polia. Pole vštepuje priestoru v hale určitú kvalitu, aktivuje určité zákony prírody. To vytvára rezonanciu, cez ktorú môžu duchovné bytosti prejaviť svoju prítomnosť. Preto verš Zákona: ' Polia sú nádobami, do ktorých bohovia vlievajú svoje svetlo.' Ale sú aj iné polia ako tie v kaplnkách. V koncertnej hale, napríklad, pole pomáha obecenstvu naladiť sa vysoko do harmónie sfér a zvyšuje ich umeleckú vnímavosť.“

„Aké príhodné!“ poznamenal som. „Takže speváci nemusia byť veľkými umelcami. Stačí, keď je nastavené správne pole a obecenstvo bude vo vytržení.“

Lermon nadvihol obočie a prisvedčil. „Existujú tiež polia špeciálne navrhnuté pre jedálne, aby ľuďom chutilo jedlo, ktoré im naservírujú. Pole tiež napomáha ich tráveniu.“

Zdalo sa mi ťažko predstaviteľné, že by tieto polia dokázali oklamať nefilimských ľudí, aby im chutil eisraimský štýl kuchyne, ktorý by im stále prišiel zúfalo nudný.

„Sila polí pochádza z prúdov,“ pokračoval Lermon. „Prúdy sú ako rieky energie, ktoré pretekajú tkanivom kozmických sfér. Pochopil som, že Veľkí Bojovníci ťa naučili veľa aj o liečení. Takže musíš byť oboznámený s meridiánmi, ktoré prebiehajú cez energetické telá ľudí.“

Prikývol som.

„Prúdy sú kozmickým ekvivalentom meridiánov. Sú pre astrálny priestor tým, čím sú meridiány pre telo. Sú hlbokým mystériom, niečím oveľa viac ako len riekami alebo prievanom v priestore. Majú mnoho stránok. Existujú súčasne na viacerých úrovniach. Na svojej najjemnejšej úrovni sú tak vysoko duchovné, že sú niekedy nazývané vanúcim dychom Boha. Hrubšie úrovne nie sú ničím viac ako tokmi elementálnych síl. Vieš, čo sú to elementálne sily?“

„Malé bytosti, ktoré formujú substanciu vody, ohňa, vetra a zeme. A existujú aj pokročilejšie, ktoré ovládajú podnebie a sily prírody.“

„Správne a pravdivé!“ zvolal. „V prúdoch existuje veľa úrovní, niektoré jemné, iné hrubé, vďaka čomu je z nich možné čerpať toľko druhov síl. Na začiatku, keď Pán Melchisedek podopieral polia, ktoré sú maticou našich sfér, čerpal z kozmických prúdov a rozžiaril ich Duchom Zákona. Na začiatku času takto Prví Mudrci spoznali Zákon – najprv načúvali prúdom, potom vykonali vysoký rituál Melchisedeka, a Zákon im bol zjavený v podobe hymien. Neskôr, keď boli stvorení ľudia, naučili sa hymny Zákona od Prvých Mudrcov.

Po tisíce a tisíce rokov žili ľudia v dokonalom šťastí, pretože cez prúdy a osvietené polia žiarila plná sláva Zákona – boli to tie polia, ktoré pre nich na začiatku stvoril Pán Melchisedek. Na Zemi vládol mier a harmónia. Nikto nikdy nebol chorý. Ľudia žili dlho. Počasie bolo vždy prívetivé a zem rodila toľko šťavnatého ovocia, že nikto nemusel obrábať pôdu. Príkazom pre ľudí bolo spievanie hymien Zákona, aby sa tak udržiavala zákonná integrita polí. Ako hovorí Zákon, ľudské bytosti kŕmili prúdy svojimi hymnami a rituálmi, prúdy napájali polia svojou silou a sieť polí obdarovala ľudské bytosti bohatou hojnosťou. Všetci boli šťastní, stále.“

Lermon sa zahĺbal. Opäť si hrýzol peru.

„Celé toto znie tak dokonale. Ako sme sa dostali odtiaľ k súčasnému stavu?“

„Niektorí hovoria, že to začalo s Nefilim. Iní tvrdia, že to časom nutne muselo nastať, aj keby Strážcovia na Mount Hermon nikdy nezostúpili. Počul si už o Nefilim, Zar?“

Že či som počul o Nefilim! Povzdychol som si. „Stretol som jedného alebo dvoch z nich, čo bola príležitosť na tie najfascinujúcejšie rozhovory. Oprav ma, ak sa mýlim, Lermon, ale mal som dojem, že niektorí ľudia vinia Nefilim za každé jedno zlo v kráľovstve, a súčasne používajú mäkké kamene a mnohé iné zázraky, ktoré Nefilim zaviedli.“

Lermon pridal k svojmu vždy žiarivému úsmevu nezbedný nádych. „Vidím, že si sa s nimi rozprával, môj priateľ v Zákone. To, čo hovoríš, je skutočne pravda. Musím ti povedať, že po mnohých rokoch štúdia u Džervina a Esrevina som dospel k záveru, že rozklad polí je mimoriadne zložitý proces, ktorý zahŕňa veľké množstvo faktorov.“

„Ale ako to celé začalo?“ spýtal som sa.

„Pred dávnymi časmi si ľudia uvedomili, že z prúdov je možné čerpať mocné sily. V tom čase začali Strážcovia Mlynov používať hymny, odlišné od tých, ktoré sa spievali na začiatku – a dosiahli veľké zázraky.“

„Takže keď Strážcovia Mlynov vykonávajú rituály mlynov Zákona, čerpajú silu z prúdov, je to tak?“

„Presne tak. Základnou funkciou Strážcov Mlynov je manifestovať z prúdov polia.“

„Ako prvýkrát dostali nápad odkloniť sa od zvyčajnej recitácie Zákona, aby si tak polia prispôsobili?“

„Ktovie?“ zapálil sa Lermon. „Stalo sa to tak dávno. Jedna legenda hovorí, že prvým človekom, ktorý čerpal z polí nové sily, bol Tubal Kain. Mal sestru, ktorá sa volala Námah. Ako hovorí legenda, Námah bola nezvyčajne krásna žena. Raz, keď hľadel nadol do kráľovstva, ju uvidel jeden zo Strážcov. Hneď sa do nej zamiloval a zostúpil zo sfér rovno do kráľovstva, aby sa s ňou oženil. Už si počul o Strážcoch, nie?“

„Mocní anjeli, ktorí prvýkrát zostúpili na Mount Hermon. Nefilim boli ich deťmi.“ Prebehla mnou triaška, „Raz som navštívil jaskyňu, kde žil Verzazyel Strážca. Sen, ktorý som zažil v tej jaskyni, bol väčší ako Zákon. Moja nefilimská priateľka, ktorá je zasvätencom Verzazyela, mi vysvetlila, že sen sa odohral v Strážcovej mysli. Lermon, muž Zákona, hovorím ti – nebol to žiadny bylinkový čaj Modrých kňažiek!“

Lermon sa zasmial. „Takže teraz už máš nefilimských priateľov. Navyše zasvätencov! A išiel si s nimi snívať do jaskýň sily Strážcov. Zar, stáva sa z teba veľký chlapec v Zákone!“

Ako Lermon vedel, že môj sen sa odohral spolu s Felíciou? Radšej som sa pri tejto téme príliš nezdržoval. „A čo sa stalo Tubal Kainovi?“

„Sestra Tubal Kaina prešla v prítomnosti Strážcu veľkým prebudením. Keď sa vrátila, aby navštívila svojho brata, vysmiala sa mu, že je spáč a nazvala ho blob-mužom.“

Títo blob-ľudia, ktorí trávili svoje dni vylihovaním na pláži, plodiac deti bez toho, že by si to uvedomovali, ma vždy fascinovali. „Bol Tubal Kain jedným z nich?“

„Nie, Tubal Kain bol iba jednoduchý človek, ktorý nasledoval Zákon bez toho, že by si kládol akékoľvek otázky. Ale jeho sestra, potom ako si užívala žiarivé svetlo a vzrušujúce vedomie Strážcu, prešla hlbokou transformáciou. Tak sa hanbila zato, akí zaspatí sú jej príbuzní, že sa podujala naučiť Tubal Kaina, ako sa stať prebudenejším tým, že bude z prúdov čerpať nové sily. Tak sa stal Tubal Kain prvým remeselníkom, ktorý naučil ľudí, ako používať mosadz a železo.“

Nedokázal som nemyslieť na dlhovlasú Felíciu. „Chceme obviňovať Námah zato, že pomohla svojmu bratovi prebudiť sa zo stavu spáča?“ opýtal som sa.

„Pravdaže nie!“ Lermon bol pobavený. „To je presne to, čo sa ti snažím vysvetliť: nikto neurobil nič skutočne zlé – určite nie na začiatku. Neskôr to už bolo iné. Ale v raných fázach chceli byť ľudia iba viac prebudení a dosahovať pomocou polí zázraky. A predsa boli zásahy, ktoré do polí urobili, prvými zárodkami pre úplný kolaps, ktorý teraz hrozí nám.“

„Ako sa to mohlo stať?“

„Pre začiatok, skomplikovali situáciu. Na začiatku kráľovstva bola úloha Strážcov Mlynov dosť priamočiara. V každom období vykonávali jeden typ rituálu, s niekoľkými obmenami, ktoré sledovali mesačný cyklus a iné časové rytmy – a polia boli šťastné.

Ale aby mohli z prúdov čerpať nové sily, museli sa zaviesť nové rituály, ktoré vytvorili nové polia. Strážcovia Mlynov, pravdaže, neprestali vykonávať staré rituály – keby to urobili, zlatý vek raného kráľovstva by sa veľmi rýchlo skončil. A tak Strážcovia Mlynov pridali nové rituály na vrch starých, čo vyvolalo v prírode nové sily. Generácia za generáciou pridávala stále viac a viac rituálov. Ale ukázalo sa, že niektoré rituály mali protichodné účinky – vyvolávali sily, ktoré boli nekompatibilné s inými. Občas to spôsobilo veľké katastrofy: vyhasnuté sopky opäť vybuchli, úroda bola zničená krupobitím a tak ďalej. Aby sa obnovila rovnováha, boli zavedené ďalšie nové rituály.

Storočie za storočím sa stavebnica rituálov zvyšovala, pridávali sa polia na vrch iných polí. Teraz sa v kráľovstve každý deň vykonávajú tisíce druhov rituálov. Už neexistuje jedna, ale niekoľko stoviek kást Strážcov Mlynov. Aby im asistovali, pred niekoľkými stovkami rokov boli zavedené kasty Správcov Polí, ktorí sa špecializujú na údržbu siete polí. Ale bolo vyvolaných už toľko síl, že ani najväčší experti sa v nich všetkých nedokážu zorientovať. Situácia sa tak zamotala, až sa stala nezvládnuteľnou.“

„Prečo to nemôžeme proste zjednodušiť a vrátiť sa k starým dobrým hymnám našich predkov?“ opýtal som sa naivne.

„Niekoľko dôvodov. Jedným je samotná zložitosť systému. Ako som ti povedal, musí byť vykonávané množstvo rituálov, ktoré vyrovnávajú účinky iných rituálov. Keby boli zrušené, rovnováha celej stavby by bola narušená, čo by okamžite vyvolalo prírodné katastrofy nezmerného rozsahu. Je to ako obrovská veža. Vyber spodné kamene a veža sa môže len zrútiť. Sieť polí sa stala takou komplikovanou, že nikto už netuší, kde je vrch a kde spodok.“

„Čo keby sme prestali vykonávať všetky rituály naraz?“ premýšľal som nahlas, ešte naivnejšie.

„Zar, môj priateľ v Zákone, uvedomuješ si obludnosť toho, čo hovoríš?“ opýtal sa Lermon trpezlivo. „Keby sme prerušili všetky rituály, sieť polí by sa zrútila a kráľovstvo by bolo vyprázdnené od duchovnej prítomnosti bohov. Čoho by bol hodný taký život? Všetky budovy by sa roztopili, príroda by sa zmenila na úplný zmätok a najmenej polovica druhov stromov by vyhynula. Rovnako by dopadli aj vzácne vtáky, ktoré rozprávajú jazykom bohov a niekoľko iných drahocenných zvierat, ktoré sú bohom drahé: levlony, filosteropy, pesalany, merestony, apasolosy, jednorožce, amaroly – sám ich vymenuj! A rozmnožili by sa všemožné druhy škodcov: potkany, myši, pijavice, muchy, blchy, komáre – a to ani nespomínam choroby.“

Nasledovalo ťaživé ticho.

„Takže sme úplne v pasci, je to tak?“ Bolo to skôr volanie o pomoc ako otázka.

Lermon neodpovedal.

„Ale aj tak,“ povedal som, „je ťažké uveriť, že so všetkými tými Správcami Polí, všetkými veľkými mudrcmi a zasvätencami, ktorých v kráľovstve máme, možnosťami stoviek a stoviek svätýň, nedokážeme nájsť riešenie.“

„Jednou z tragédií je, že keď mudrci prehovoria, nikto ich nepočúva. Má to veľa dočinenia s apatiou spáčov. Spáči jednoducho nemôžu uveriť, že dramatické zmeny sú predo dvermi. Zmena je pre nich taký cudzí koncept, že si dokonca nevšimnú ani hlboké transformácie, ktoré prebiehajú pred ich vlastnými očami. Trápiť sa o budúcnosť, to je úplne mimo nich. Prečo by potom mali priniesť akúkoľvek obeť s cieľom obnoviť rovnováhu síl v poliach, ktorým aj tak nerozumejú?

Problém je ešte viac skomplikovaný skutočnosťou, že mnoho kňazských rádov čerpá svoje psychické sily práve z rituálov polí. Ak by sa prijali opatrenia na zjednodušenie polí, množstvo z týchto rádov by okamžite stratilo svoje duchovné spojenia, rovnako ako vplyv, ktorí vyvíjajú na prostý ľud. Behom niekoľkých rokov by sa mnoho z týchto tučných mačiek Zákona zmenilo na žobrákov. Stratili by všetko – nielen svoj duchovný zrak a pokoj mysle, ale aj svoju povesť a bohatstvo.

A sú tu aj iné komplikácie, ale tieto musíš udržiavať prísne v tajnosti a nikdy o nich s nikým nehovoriť, dokonca ani vo svätyni.“

Lermon chvíľu sedel hlboko zamyslený. Potom pokračoval, „S poľami je možné robiť toľko vecí! Môžeme s ich použitím vypestovať nádherné záhrady. Človek môže pomocou nich nechať stromy, aby sami od seba vybudovali rozkošné stromové domy. Môže ľudí primäť, aby im v jedálni chutilo jedlo tak, akoby bolo to najlepšie v kráľovstve, alebo inšpirovať obecenstvo koncertnej haly, aby umelcom nadšene aplaudovalo.“ Lermon na mňa uprel svoj pohľad, „Knieža, podporované šikovnými Správcami Polí, by dokonca mohol svojich generálov prinútiť, aby verili, že je najväčším zo všetkých panovníkov. Mohol by v kasárňach svojich vojakov nastaviť polia tak, aby ho všetci milovali a obdivovali, a aby mu zostali verní. Kráľ Atlantídy má toľko kňazov, ktorí mu slúžia – mohol by dokonca nasadiť polia po celkom kráľovstve, aby si bol istý, že všetci jeho podriadení zostanú šťastne krotkí a oddaní.“

„Lermon...“ bol som omráčený. „Takéto veci sa dejú?“

Lermon pokrčil plecami a zostal ticho.

Potom povedal, „Na zajtra som ti zariadil stretnutie s Fermanovým tímom Správcov Polí a Vlnkom.“

„Muž mäkkých kameňov?“

Lermon prikývol, pobavený úzkostlivým výrazom na mojej tvári.

Preglgol som, „Ako myslíš, že by som sa k nemu mal správať?“

„Drž sa sily Hrotu, keď ho počúvaš. Okrem toho ti viac povedať neviem. On je... nazvime to, nepredvídateľný.“

„Mm...“ uvažoval som opatrne, zatiaľ čo v myšlienkach mi už špliechalo vedro plné bieleho slizu.

Skôr ako som odišiel, opýtal som sa na sochu kučeravého boha, ktorú som videl v enkláve Najstarobylejších a Najzákonnejších Rádov.

Lermon presne vedel, ktorého myslím. „Páči sa ti?“ opýtal sa tajomne.

„Svetlo, ktoré z tej sochy žiari, mi pripadá úžasné. Musel som sa pri nej zastaviť a trochu si ju obzrieť.“

„Všetka sláva učiteľovi! Jeho meno je Apolón. Majstri Hromu ho invokujú v niektorých zo svojich najvyšších rituálov. Keď ťa Majster Džervin prevedie doménou Hromu, dôvody budú jasné.“

9.17 Padajú ako kvety stromu alohim na jar

Ako som sa blížil k streche svätyne Modrých kňažiek, pocítil som na Elyaninom nádvorí nezvyčajnú prítomnosť. Zastal som, ale Biely Orol ma zacítil prichádzať. Ozvala sa mi cez hlasový kanál, „Poď sem, Zar Hnedého Rúcha. Je tu niekto, s kým chcem, aby si sa stretol.“

Nadšený som skákal ďalej. Ale keď som pristál na streche Modrých kňažiek a videl, kto je na nádvorí, skoro mi zabehlo.

Bolo už príliš neskoro, aby som sa uchýlil ku kamufláži tak, že by som sa na streche hodil na brucho. Muž si ma už musel všimnúť.

„Pochválený buď Pán Melchisedek, Zar Hnedého Rúcha!“ pozdravil ma, hľadiac na vrcholky striech.

Spočívajúc na Hlbokom Drakovi, diskrétne som zliezol na Elyaninu strechu a zoskočil na nádvorie. Potom som sa veľmi vzpriamene postavil a odpovedal, „ Všetka Sláva Pánu Melchisedekovi, Pán Melchard, Vysoký Kňaz Eisraimu a Veľmajster Zákona Kraja Eisraimu z Poverenia Jeho Najvyššieho Veličenstva Kráľa Atlantídy. “

Tí prekliati Lietajúci Draci! Keby nebolo ich mágie, mohol by som sem vojsť ako hocikto iný.

Elyani vycítila, že sa cítim trápne. Privítala ma upokojujúcim úsmevom, „Zar, Pán Melchard Hnedého Rúcha, Vysoký Kňaz Eisraimu, ti s potešením odovzdal svoje zákonné pozdravy.“

Melchard mal stále rovnaké úžasné oči, ktoré som videl vo vízii pred Verzazyelovou jaskyňou, keď boli on a Džervin na ceste za zatmením. Stále to bol mocný širokoplecí muž, ale jeho vlasy boli teraz biele a nosil krátku bradu. Jeho vysoké kňazstvo dodalo jeho držaniu tela veľkú dôstojnosť. Urobil na mňa veľký dojem, a určite k tomu nemálo prispela aj skutočnosť, že je Majstrom Hromu.

„A pre mňa je potešením, že si pozdravil Pána Melcharda, Zar,“ pokračovala Elyani, „pretože je to môj otec.“

Spočívajúc na Drakovi, neodpadol som. „Takže som strávil minulú noc v spálni dcéry vysokého kňaza – pochválený buď Pán Melchisedek! A pravdepodobne vie všetko, čo si myslím,“ pomyslel som si a náhlivo si zahalil myseľ tak, že som zišiel hlbšie do mojej Matky Drakany.

Melchard sa láskavo usmial. „Aké zaujímavé opäť sa s tebou stretnúť, môj priateľ v Zákone, potom, ako som o tebe tak veľa počul.“

Z Draka som vykúzlil na svojej tvári zdvorilý úsmev.

Melchard a Namron zdržujú postup obrov.

„Neprišiel som sem ako Vysoký Kňaz, ale ako otec. Zanechajme tu oficiálne veci. Elyani ti o nich porozpráva.“

Obrátil som sa k Elyani.

„Rád Sivého Rúcha Anjela Úsvitu voči tebe vzniesol oficiálnu sťažnosť,“ povedala otvorene. „Ale nič také, kvôli čomu by si sa mal trápiť.“

Znovu som zalapal po dychu. „Oficiálnu sťažnosť? Ohľadne čoho?“

„Ále, s tým sa netráp!“ povedal Melchard. „Kvôli tomu som neprišiel. Iba som chcel vidieť vás dvoch spolu.“

Elyani bola vo vytržení. Zobrala ma za rameno.

Melchard bol dojatý. Jeho vrúcna prítomnosť osvetlila nádvorie, „Zar, obzvlášť som ťa chcel privítať v tíme Archívu, v ktorom budeme spolu pracovať. Džervin povedal, že si myslí, že sa staneš kľúčovým členom na eisraimskej strane prenosu, zatiaľ čo on a ja budeme na prijímajúcom konci, spolu s Barkhan Zérom a celou líniou Hromu.“

„Vúf!“ na Elyani to urobilo dojem. „Takže Barkhan Zér bude kvôli prenosu Archívu v Poliach Pokoja?“

Melchard prikývol. „Všetci Majstri Hromu tam budú. Mnohí z nich už prišli.“

Orlove perie a nekonečná láska.

Elyani sa obrátila ku mne, „Slečna Teyani má veľmi rada Barkhan Zéra.“ Potom sa obrátila k Melchardovi, „Zar Hnedého Rúcha má veľmi rád Slečnu Teyani.“

„Potom niet pochýb o tom, že Barkhan Zér bude mať rád Zara,“ usmial sa Melchard.

A Lermon vyžaruje lásku, ktorá vás všetkých spája s Barkhan Zérom.

Melchard a Elyani začali diskutovať o Maryaninom blížiacom sa zostupe do Podsvetia a Teyaniných nádejách, že ju privediem naspäť. Melchard sa opýtal na môj názor.

„Ak mi Biely Orol povie, kde ju nájdem, potom to bude ľahké. Inak...“

„Biely Orol ťa povedie, Zar,“ prerušila ma Elyani istým tónom. „Dal Teyani a mne svoje Slovo.“

„Nuž tak potom,“ obrátil som sa k nebu, „nech si ma Biely Orol zoberie!“

„Nech si ma Biely Orol zoberie!“ zopakoval Melchard. „Dávno zabudnuté slová...“ oči sa mu zaliali slzami. „Elyani mi povedala, že si mal víziu mojej drahej Adyi, Zar.“

Prikývol som.

„Bohovia ju so mnou veľmi dlho nenechali, ale tie roky, ktoré sme spolu prežili, boli najšťastnejšími v mojom živote,“ povedal. A predtým ako odišiel, dlhú chvíľu hľadel na Elyani a mňa.

Hneď ako bol preč, stiahol som hlavu medzi plecia a zašepkal Elyani do ucha, „Myslíš, že to bol problém, že ma tvoj otec videl prichádzať zo strechy?“

„Ani náhodou,“ zašepkala naspäť. „Ľudia Archívu celé roky zúfalo hľadali odvážlivca, ktorý by, v prípade potreby, v čase prenosu ochránil ich vzácne mäkké kamene – taký druh človeka, pre ktorého vyliezť na horu nie je žiadny problém v Zákone. Nemohol si nájsť lepší spôsob, ako urobiť Melcharda šťastným!“

„A čo do Podsvetia je tá sťažnosť, ktorú proti mne vzniesli Siví Anjeli Úsvitu?“ šepkal som ďalej.

„Vieš, že môj otec je už teraz ďaleko. Nemôže nás počuť. Nemusíme šepkať,“ zašepkala naspäť.

„To je jedno. Prídeš mi strašne krásna, keď mi šepkáš do ucha. Robí to niečo s mojim Drakom. Zašepkáš mi teraz prosím, čo majú Siví Anjeli proti mne?“

„Hovoria, že si dnes ráno porušil Zákon. Jeho výsosť Aparalgon, ich zástupca veľmajstra, bol v enkláve Najstarobylejších a Najzákonnejších Rádov, keď si ho urazil tým, že si k nemu prehovoril. Zákon hovorí, že vysokí hodnostári rádu Anjela Úsvitu nesmú byť oslovovaní ľuďmi z nižšej kasty ako je ich, okrem prípadov, keď sú k tomu zákonne vyzvaní. Je to vlastne dobre známe pravidlo. Ak si chcel s jeho výsosťou Aparalgonom hovoriť, mal si vedľa neho čakať, kým ťa neosloví.“

Bol som taký rozhorčený, až som zabudol šepkať. „Ten bastard v Zákone! Našiel som ho ležať na zemi, s nosom v prachu. A opravil som mu tri brány, ktoré celé roky obmedzovali pohyb jeho pravej nohy. A poskytol som jeho vyvrtnutému členku špičkovú Hlasovú projekciu, aby necítil žiadnu bolesť, keď bude kráčať naspäť do svojho apartmánu!“

Elyani nasadila svoj najsladší hlas, „Drak, Drak krásny, Orol pozná tvoju lásku. Komu záleží na papagájoch Zákona?“

„Budem mať kvôli tomuto Aparalgonovi problémy? Spôsobí to Džervinovi nejaké nepríjemnosti?“

Potriasla hlavou. „Ak by bolo tvojim najvyšším ideálom byť zasvätený do mystérií Anjela Úsvitu, bol by to zlý začiatok. Ale pri súčasnom stave vecí, tento incident bude len spomenutý v záznamoch svätyne, nič viac.“

Podišiel som bližšie k vánku brány a upokojil sa hlbokým nádychom. „Nuž... tak radšej na tento incident zabudnime.“

„Veľmi správne, muž Zákona! Počul si už o zlých novinkách svätyne?“ spýtala sa Elyani.

„Zdá sa, že zlé správy teraz padajú ako kvety stromu alohim na jar. Počul som Namrona dnes ráno spomenúť Holmu. Kto to vlastne je?“

„Vystupujúca bohyňa. Je to žena vybraná bohmi, aby k nim prišla a žila s nimi,“ vysvetľovala Elyani. „Keď vystúpi, môže požehnávať ľudí kráľovstva a vlievať do svätyne sily sveta bohov.“

„Ale ja som si myslel, že po smrti ide do sveta bohov mnoho ľudí. Myslel som si, že je to jedna z možných staníc, ktorú ľudia navštevujú na Veľkej Ceste z jednej inkarnácie v kráľovstve do inej.“

„Áno, ale sú to, presne ako hovoríš, len návštevníci. Nemajú rovnaké postavenie ako skutoční bohovia. Telo boha majú len na chvíľu prepožičané, a keď ich čas uplynie, spadnú naspäť do kráľovstva. A nikdy im nie sú dané rovnaké sily ako bohom. Naproti tomu, vystupujúca bohyňa sa má stať stálym členom nebeskej komunity.“

„Skutočnou bohyňou?“ pripadalo mi to fascinujúce. „Existuje veľa vystupujúcich bohýň?“

„Sladký Pán Melchisedek, nie! Svätyňa Lazéry nemala žiadnu viac ako šesťsto rokov a posledná, ktorú sme mali v Eisraime bola dlhovlasá Marína, pred takmer dvesto rokmi. Aby mohla byť vybratá vystupujúca bohyňa, bohovia najprv pošlú určité znamenia, a potom je cez hlavné orákulum svätyne odhalené meno vybranej.“

„A potom čo?“

„Žena podstúpi prísny tréning, v trvaní od niekoľkých mesiacov do niekoľkých rokov. Potom sa uskutoční veľký rituál, na ktorý sa všetci zhromaždia v hlavnej krypte svätyne a vúf! Bohovia prídu a vezmú si ju.“

Bol som užasnutý. „Chceš povedať, že zmizne pred očami všetkých?“

„Nie! Iba veľkí svätci si pri svojom odchode z kráľovstva zoberú so sebou svoje fyzické telo. Vystupujúca bohyňa len zomrie, a keď opustí svoje telo, bohovia prídu a odnesú jej dušu do svetov trojuholníka, kde sa zobudí ako bohyňa.“

„Mimoriadne! Budem na ten obrad pozvaný?“

„Pravdaže. Problém ale je, že Holma je veľmi chorá. Dokonca to možno ani nevydrží do ceremónie. Nezákonne zriedkavá situácia! Obyčajne tí, ktorí boli vybraní bohmi, vždy uspejú. Fakt, že ochorela, je každým kňazom a kňažkou vo svätyni vnímaný ako hrozivé znamenie. A naši múdri ľudia dúfali, že keď sa Holma pripojí k bohom, mohla by nám v ťažkých časoch, ktoré majú zasiahnuť kráľovstvo, zosielať pomoc.“

„No... možno je to odo mňa trúfalé, ale s vánkom mojej Matky Drakany sa dá vyliečiť veľa vecí.“

„Matka Teyani už na to myslela. Zajtra osloví dve Nepoškvrnené, ktoré majú Holmu na starosti.“

V Modrej Lagúne, veľmi, veľmi ďaleko. Očakáva volanie.

„Nepoškvrnené?“

Elyani si zakryla hlavu a tvár bielou kapucňou svojich šiat, takže som mohol vidieť len jej oči. „Nepoškvrnené sú jednou z najvyšších kást v kráľovstve. Tváre majú stále zakryté bielym závojom. Nikto sa s nimi nesmie rozprávať, ani im hľadieť do očí. Keď k tebe hovoria, musíš sa pozerať nad ich hlavu. A žiadna iná kasta im nemôže dávať príkazy. Podliehajú jedine kráľovi Atlantídy.“

Podišiel som bližšie a uchmatol si rýchly bozk cez kapucňu.

„Vieme, akou chorobou trpí Holma?“

Odkryjúc si hlavu, Elyani vysvetľovala, že podľa Džervina, Holmina choroba má dočinenia s odporným elementálnym slizom prichádzajúcim z polí. Ako súčasť rituálu vystúpenia, Holma má rozprestrieť svoju energiu do síl prírody a ponúknuť ju bohom. Mala by sa stať rozľahlou ako zem a odovzdať sa bohom – ako istá forma obety. Problém je, že elementáli prírody sa všetci zbláznili. „Úbohá Holma musí prežívať muky,“ uzavrela Elyani.

Na chvíľu som sa zamyslel.

„Je mi ľúto, ale to je len polovica zlých správ. Biely Orol zoslal proroctvo, ktoré prikazuje Alsibyadi, Seyani a štyrom ďalším kňažkám, aby odišli do vzdialenej zeme nazývanej Aegypton.“

„Ktoré sú tie ďalšie?“ zadržal som dych.

„Afani, Berni, Pepni a Maryani.“

Šoková vlna bola hlboká. „Láska moja... a čo keby bolo na zozname tvoje meno?“

Čerpajúc z vysokého súcítenia Bieleho Orla, Elyani do mňa zabodla svoj pohľad. Neprehovorila.

Držal som ju vo svojom náručí, Drak-pevne, „Elyani, čo s nami bude? Dokážeš vidieť našu časovú dráhu?“

„Nechcem ju vidieť. Iba dve veci sa počítajú: Svetlo Bieleho Orla a moja láska k tebe. Obe sú večné, tak načo myslieť na budúcnosť?“

„Keby som sa stal prebudeným, potom by som ťa mohol vziať do sfér Výšin a zostať tam s tebou navždy. Išla by si so mnou?“

„Určite by som tú ponuku zvážila, Zar Hnedého Rúcha. Ale ty si jedným z ľudí Archívu, takže pôjdeš do Polí Pokoja.“

„Hej! Takéto veci nesmieš hovoriť,“ zvolal som.

„Prečo?“

„Pretože neviem, čo sú to Polia Pokoja.“

Zasmiala sa.

S úľavou som si povzdychol. „Myslíš, že budeme dostatočne silní, aby sme sa dokázali smiať až do samého konca?“

Slabučký, nepatrný tón, ktorý sa zmenil na Pieseň Stvorenia.

Posadila sa dole na trávu a stiahla ma k sebe.

„Ako tvoje sestry v Orlovi prijali tieto správy?“ spýtal som sa.

„Môžeš mi povedať, kto v kráľovstve by chcel odísť do exilu? Každý normálny človek by radšej umrel. Iba tie najohavnejšie zločiny proti Zákonu sú trestané exilom. Fakt, že kráľovstvo je na pokraji zrútenia, nie je pre moje Biele priateľky žiadnou útechou. Orol prisľúbil, že v zemi Aegypton s nimi budú zaobchádzať ako s bohyňami. Ale za akú cenu! Hlavne Alsibyadi je zdrvená. Zamkla sa vo svojej izbe, odmieta jedlo a nechce sa s nikým rozprávať. Mohla by stratiť kráľovstvo a prežiť, ale prísť o Lermona je iná vec.“

Orlova nekonečná neha žiarila, „To je to, čo strata kráľovstva nakoniec bude znamenať pre nás všetkých, však?“ uvažoval som. „Prísť o veci, ktoré najviac milujeme.“

„Hej!“ protestovala Elyani búrlivo. „Ako sa budeme smiať, keď budeš hovoriť takéto veci?“

„Lermon by chcel ísť s ňou?“

„Muž Zákona musí naplniť svoj osud. Lermon je jedným z kľúčových ľudí Archívu. Je potrebný v Poliach Pokoja. Neexistuje žiadny spôsob v siedmych sférach, ako by ho Džervin a Majstri Hromu nechali odísť do zeme Aegypton.“

Alsibyadi bude spolu s tebou cestovať Veľkou Nocou. Vtedy bude na tom Elyani horšie ako mŕtva.

„Úbohá Alsibyadi! Už si ju videla?“

Elyani potriasla hlavou. „Odmieta sa s kýmkoľvek stretnúť.“

Prehovorila cezo mňa Orlova neha, „Myslíš, že so mnou by sa stretla?“

„Možno. Pravdepodobne by bola prekvapená, keby si ju o to požiadal.“

Natiahol som ruku k Elyaninmu kameňu, zľahka sa dotýkajúc jej pŕs. Spočívajúc svojim vedomím na kameni, otvoril som hlasový kanál a nasmeroval ho na Alsibyadi.

„Alsibyadi, tu je Zar. Som na ceste do tvojej izby,“ oznámil som a hneď som aj hlasový kanál zatvoril.

Potom som sa Bieleho Orla spýtal na smer. „Nijaké nezmysly Lietajúcich Drakov – odmietam ísť cez chodby. Len mi ukáž, ktorým smerom Alsibyadi býva a povedz mi, ako vyzerá jej nádvorie.“

Pobavená Elyani mi vysvetlila umiestnenie Alsibyadinej izby, predávajúc mi zodpovedajúce obrazy cez éterickú osmózu.

Skôr ako som odišiel, Drakom som sa ponoril do jej očí. „Počkáš na mňa?“

Napodobila spôsob, akým som predtým stiahol hlavu medzi plecia a zašepkala, „Vlastne by som si mohla trochu oddýchnuť, len pre prípad, že by sme sa chceli dlho do noci rozprávať.“

„Mimochodom,“ zašepkal som naspäť, „bol Melchard ten človek, ktorého povolenie si potrebovala, aby si mi mohla porozprávať Adyin príbeh?“

Priložila svoje pery k môjmu uchu, „Opýtaj sa ma, keď sa vrátiš.“

9.18 Z čoho sa Orlom chce lietať

Keď som zaklopal na dvere, Alsibyadi ich otvorila bez toho, že by sa zákonne opýtala, kto je vonku.

Bola bledá. Oči mala červené. Jej dlhé vlasy, rovné a čierne, boli trochu rozstrapatené.

Nepovedala ani slovo.

Opäť som bol raz vydesený, ako veľmi pripomína svoju matku, tak ako mi ju Strážca ukázal. Rovnaké dlhé telo, možno trochu chudšie. Rovnaká belosť žiariaca cez jej pokožku. Rovnaký neskrotný pohľad, vďaka ktorému vyzerala ako pilier nebies. Bolo to ako cestovať v čase a opäť vstúpiť do vízie svätyne Karlingy.

Gestom ruky mi pokynula, aby som sa posadil v jej malej izbe, v ktorej nebol žiaden nábytok. Svetlo, ktoré sálalo zo živých stien bolo obzvlášť biele. Sedieť v organickej okrúhlosti izby bolo ako byť držaný v anjelských rukách.

Leť, Orol! Leť!

V mojom Hrote sa čosi jasne aktivovalo. Ale namiesto očakávanej prudkej explózie, prehovorila cezo mňa Elyanina neha. „Pravdepodobne ma nenávidíš zato, že som ťa nenechal v Podsvetí.“

Alsibyadi sa slabo usmiala.

„Vieš si predstaviť, aký som bol ohromený, keď som prvýkrát objavil, aké sú Podsvetia odlišné od jaskýň zúfalstva.“ Ďalej som pokračoval v opise jaskýň lapis lazuli, kôp drahokamov, riek vody života a obrovských Naga hadov, ktorí sa z nich prichádzajú napiť. Alsibyadi nekládla otázky, iba pozorne počúvala, nasávajúc obrazy a dojmy z Podsvetí. Zdieľala so mnou povznesenie, ktoré som cítil, keď som sa napil z vôd života.

„To je presne to, čo potrebuješ, sestra v Zákone. Dobrá dávka týchto striebristých vôd by spôsobila, že by si na všetko zabudla a váľala sa po dlážke.“

Bledosť jej tváre trochu ustúpila a usmiala sa o trošku viac. No trvalo to len sekundu, potom sa opäť uzavrela a začala si hrýzť peru.

„Teraz, keď o tom rozmýšľam,“ povedal som jej, „celé ráno som sledoval istého muža, ako si presne takto hryzie peru.“

Postavila sa, vertikálna ako vzpriamenosť Orla a zahľadela sa do mojich očí.

Zostal som ticho, nechávajúc Elyaninu otvorenosť prúdiť cez Hrot.

„Poslali ťa, aby si mi povedal, aby som jedla?“

„Nie, prišiel som, lebo mi na tebe záleží, to je všetko. Nemám veľa čo povedať, okrem toho, že presne viem, ako sa cítiš, pretože myšlienka, že by som mohol stratiť Elyani, ma na smrť desí.“

Ľahké zamračenie na jej čele sa uvoľnilo. Jej prítomnosť ku mne prišla ako teplá vlna.

„Je to príšerné, Zar,“ plakala. „Je to príliš strašné.“

Zobral som jej ruku a nechal žiariť Orlove Svetlo empatie. Steny pomáhali.

Alsibyadi prijímala teplo a úplne stíchla. Po minúte plnosti sa spýtala, „Zar, vieš udržať tajomstvo?“

„Slovo Draka!“

„Požiadala som Lermona, aby mal so mnou dieťa – predtým ako odídem do Aegyptonu. Myslíš si, že som šibnutá?“

Bohovia, tá ale znela tvrdohlavo!

Ťažko som preglgol. „Spýtala si sa nato Bieleho Orla?“

„Pravdaže som sa spýtala. Nepovedal nie. Tiež nepovedal, že by som mala mať dieťa. Ale ja ho tak veľmi chcem, Zar. A presne by som vedela, ako dostať kučeravého malého chlapca, ktorý by vyzeral úplne ako Lermon. Povedz mi, myslíš si, že mi šibe?“

Žiadne myšlienky, len Orol , fontána odpovedala, „Nie, nemyslím si, že si šibnutá. Myslím si, že si krásna, Alsibyadi.“

Stretla sa so mnou, vysoko vo Svetle a udržiavali sme očný kontakt. „Mimochodom, spýtala si sa nato Lermona?“

Prikývla. „Odpovedal rovnako ako Orlove orákulum. Nepovedal nie, ale tiež nepovedal áno.“

Zavládlo ticho; udržiavali sme ho spoločne.

Majestátna prítomnosť kĺzajúca oceánom víriacich tvarov. Jeho rozľahlosť je nepredstaviteľná. Rytieri ho poznajú. Je to ich priateľ.

Keď som odchádzal, opýtal som sa jej, či by navštívila mňa, Elyani a Dračiu bránu.

Pohotovo pozvanie prijala. „Môžem priviesť aj Maryani? Ona je ďalšia na rade, ktorá má zostúpiť do Podsvetí. Teyani od nej chce, aby sa s tebou porozprávala. Možno za tebou prichádza prekvapenie!“

„Prekvapenie?“ spočinul som na Drakovi, „Milujem prekvapenia!“

9.19 Atlantské tajomstvá

Cestou na jej nádvorie som sa cez tmu viditeľnú naladil na Elyani. Plávala dnu a von zo svojho tela, završujúc svoj zákonný spánok. Orlove Svetlo prevzalo kontrolu nad Hrotom a vlievalo do nej prúd lásky.

Ľahký ako vták vo svete bohov , netrvalo mi dlho, kým som dosiahol nádvorie.

„Tvoje oči žiaria!“ privítala ma.

„Vúf!“ bol som vo vytržení, sadajúc si na okraj jej postele.

„Ts...“ vystrúhala kárajúcu grimasu. Potom sa mi vrhla do náručia. „Alsibyadi už zase lieta?“

„Som pod pečaťou tajomstva, viac nemôžem povedať. Ale Orlove Svetlo bolo úžasné. Cítil som sa... prebudene! A v stenách izby bolo toľko lásky. Plas dokáže byť taký inšpirujúci, keď...“

„Och môj Pán Melchisedek!“ vykríkla Elyani. „Alsibyadi chce mať s Lermonom dieťa?“

„Ale...“ vo vážnych rozpakoch som sa od nej odklonil, „ale to bolo moje tajomstvo! Dal som svoje slovo Draka, že nepoviem ani slovo.“

„Ach, prepáč mi to. To preto, že ťa tak veľmi milujem, vieš. Keď na niečo silno myslíš, ide to rovno do mňa.“

„Alsibyadi ma bude nenávidieť!“

„Nie, ja to tajomstvo uchovám. Aj tak, som si istá, že Teyani to už vie.“

„Nie, Alsibyadi sa s ňou nerozprávala,“ povedal som.

„To som nemyslela. Teyani vždy vie, čo sa deje s Lermonom, Alsibyadi alebo so mnou. Keď nás vychovávala, nikdy sme pred ňou nevedeli skryť tajomstvo, vždy ho vedela skôr, ako sme ho vedeli my sami.“

„V tomto kráľovstve je také ťažké uchovávať tajomstvá! Vždy je tu niekto, kto počúva, čo si myslíš,“ povzdychol som si.

„Sľubujem, že to Lermonovi nepoviem,“ povedala Elyani.

„Ach, o to sa nemusíš báť. Už to vie.“

„Och, naozaj?“ Elyani bola zvedavá. „Povedal áno?“

Snažil som sa nemyslieť na to, čo mi povedala Alsibyadi. Neskoro! Elyani si už vytiahla moje spomienky. „Mm...“ povedala.

Zvalil som sa na jej posteľ a schúlil sa k jej nohám. „Myslím, že mám krízu.“

Pohladila ma po vlasoch. „Porozprávaj mi o tom, Drak-Orol.“

Rovnobežné nekonečnosti nenápadne sa usmievajúce jedna na druhú. Otočka.

„Drak-Orol! Tak to by bolo divné zviera.“

„Žeby niečo ako Lietajúci Drak?“ navrhla.

„Och nie, nepripomínaj mi Lietajúcich Drakov. Vždy, keď sú nablízku, dostávam sa do problémov.“ Opäť som si sťažka vzdychol. „Elyani, momentálne sa na to necítim. Chodím po svätyni, vidím tie úžasné sochy bohov a dokonca ani nepoznám ich mená! Strávil som v Eisraime roky a nikdy som sa neobťažoval pozrieť sa ne. Ako som len mohol byť taký spáč? Vidím kvety v záhrade a nepoznám ich mená. Neviem, ako záhradníci dosiahnu to, že rastú v takých dokonale pravidelných vzoroch. Rozmýšľam, kde bola moja myseľ celé tie roky.“

„Porozprávaj sa s Pušpadivom Zákonných Záhradníkov Juhovýchodného Eisraimu. Veľmi milý mladý muž, vždy pripravený pomôcť mi postarať sa o vzácne byliny na mojom nádvorí. Je ľahko rozoznateľný podľa svojich dlhých blond vlasov a zašpineného tmavozeleného rúcha.“

Vcítil som sa do nej, aby som od nej prijal vizuálne dojmy. „A potom sú tu všetky tie miesta a ľudia, ktorých mená počúvam bez toho, aby som vedel kto, alebo čo, to je. Nie je to tak, že by boli pre mňa nové, počul som ich desiatky krát, akurát mi nikdy nedošlo, aby som sa na ne opýtal. Apatia spáča! Napríklad Lazéra... kde presne to je?“

„Je to kraj severne od Eisraimu,“ povedala. „Svätyňa Lazéry bola našou sesterskou svätyňou stovky rokov. Keď bude Archív dokončený, bude sa v ňom snúbiť poznanie dvoch svätýň, ich a našej – takže to je dôvod, prečo tam Lermon a Vlnko tak často cestujú.“

„Rozumiem.“ Ďalší vzdych. „A dnes ráno mi Lermon hovoril o všetkých tých zvieratách. Niektoré, ako levlony, filosteropy, pesalany, sú mi známe. Ale potom spomínal tie čudné tvory, ktoré sa rozmnožia, keď sa zrútia energetické polia: potkany, myši, pijavice, muchy, blchy, komáre. Nevieš náhodou, čo sú zač?“

„Prepáč, láska moja, ale s týmto ti nepomôžem. Musia to byť veľmi zriedkavé zvieratá. Budeš sa musieť spýtať Lermona.“ Elyani ma hladkala po vlasoch, „Myslím, že na tomto pocite krízy nie je nič zlé. Som si istá, že Džervin by to považoval za dobré znamenie. Prebúdzaš sa pre svet.“

Pôvod v diaľavách. Zrodený pre hviezdy. Prebúdzajúci sa pre nekonečnosť.

„Nemôžem uveriť tomu, aké husté hmly zvykli bývať v mojej mysli. Nikdy som si nevšímal tvar budov – obzvlášť striech. Vieš, aké sú dómy hál Melchisedeka nádherné! Predtým ako som išiel do svätyne Draka, strávil som celý týždeň meditovaním v jednej z týchto hál. Ani raz som sa nepozrel hore, aby som si všimol, aký vysoký a vznešený je ten dóm. Ani raz som sa nezastavil, aby som si prezrel oblúky a kolonády nad Priamou cestou Zákona.“ Elyani uväznila moju hlavu na svojom lone. Obtieral som sa o jej šaty. „A stále neviem, čo je Archív! A nechápem ani to, ako fungujú mäkké kamene!“

„Ale používaš ich veľmi dobre!“ Elyani položila moju ruku na medailón na svojej hrudi.

„Čo budem robiť, keď sa zajtra stretnem s Majstrom Vlnkom? Bude ma považovať za zákonného idiota. To je ale dosť čudné meno, Vlnko, nie?“ dodal som po chvíli.

Zasmiala sa, akoby priviala čerstvý vzduch. „Jeho skutočné meno bolo Narbenzor. Jeho príbeh začína vo svätyni Laminindry v kraji Severných Jazier, kde žil. Je to medzi krajmi Snežných Hôr a Lazéry. Raz sa jeden z Narbenzorových experimentov s mäkkými kameňmi skončil strašne zle. V sieti polí vytvoril šokovú vlnu a všetky plasové budovy v okolí sa začali topiť. Viac-menej to zničilo celé jedno krídlo svätyne Laminindry. Po tomto musel opustiť kraj Severných Jazier a zmeniť si meno. Som zvedavá, ako ho Džervin našiel.“

Opäť ďalší vzdych, „Ja som zvedavý, ako našiel Džervin mňa!“

Prijal volanie. Spoza Priepasti Hlbočiny a Priesmyku Večnosti.

„Všetka sláva učiteľovi!“ obrátila sa Elyani na východ.

Spomenul som si, ako Džervin objavil Teyani a posadil som sa, „Budem už môcť počuť zvyšok Adyinho príbehu?“

Elyani vyzerala placho. „Vieš, je to tajomstvo.“

Tónom veľkej sebadôvery som ju uistil, „Slečna Elyani, viete, aký som dobrý v udržiavaní tajomstiev, nie?“

„Ak ti ten príbeh rozpoviem, budem plakať.“

Prúdila cezo mňa Orlova neha, „Tak potom zabudni na príbeh. A čo taký nezákonný západ slnka na streche?“

„Ale ja ti chcem porozprávať ten príbeh!“

Ticho som sedel, pripravený počúvať.

Elyani sa skúsila spýtať, „Myslíš, že by sme mohli mať aj príbeh, aj nezákonný západ slnka?“

„Vždy pripravený!“ vyskočil som a vytiahol ju z postele. Vonku na nádvorí som rýchlo vyliezol na stenu spálne a preskočil na strechu. Potom som sa zohol, podal jej ruku a vytiahol ju na strechu.

„Och, bohovia!“ Z pocitu prekročenia dlho zavedených hraníc sa rozchichotala.

Čo nevidieť sme boli na streche svätyne Modrých kňažiek.

„Nie je to úžasne krásne?“ zvolal som, ako sme hľadeli na poskladané periny červených hmiel a farby odrážajúce sa od dómov susedných kaplniek.

Elyani bola ako dieťa, úplne užasnutá.

„Kde skončila tvoja vízia?“ spýtala sa po chvíli.

„V ruinách svätyne Karlingy. Teyani bola tehotná s Alsibyadi a držala malého Lermona v náručí. Práve sa dozvedela, že Adya je uväznená v Tipitinane a má byť ubitá na smrť. Teyani žiadala Džervina, aby ju nechal ísť a dovolil jej zachrániť ju. Povolil nakoniec?“

Elyani potriasla hlavou.

To ma ani najmenej neprekvapilo. Ale potom, „Ako Adya utiekla? Išiel tam Džervin a zachránil ju?“

„Nie, Džervin zavolal cez hlasový kanál Melchardovi, ktorý bol na ceste späť z kraja Vrchnejších Západných Pobreží, potom ako videl zatmenie.“

„Takže videl zatmenie!“

„Keď mu Džervin zavolal, bol od Tipitinanu vzdialený menej ako deň cesty. Išiel rovno do väzenia.“ Elyani ma pevne chytila za rameno a položila si hlavu na moje plece. „Počula som tento príbeh od Teyani tak, ako jej ho porozprávala moja matka. Tiež som ho počula od Melcharda.“

„Dve odlišné verzie?“

Potriasla hlavou. „Moji rodičia sa prvýkrát stretli v kobkách Tipitinanu. Moja matka povedala, že sa do Melcharda zamilovala hneď, ako ho prvýkrát uvidela. Jej Duch na neho čakal, bohovia ju upozornili, že má stretnúť lásku. Čo sa týka Melcharda, povedal, že bolo ťažké uveriť, že bola ešte nažive, potom čo jej urobili.“

„Takže ju zbili?“

„Dvakrát. Vymlátiť z niekoho Ducha nie je zriedkavá praktika. Normálne ľudia radšej odplávajú a umrú, ako by mali znášať bolesť. Ale Biely Orol prikázal mojej matke zostať nažive. Takže, keď ju bili prvýkrát, držala sa. Po niekoľkých hodinách, keď vojaci zistili, že ešte žije, urobili to ešte raz a takmer sa im podarilo ju zabiť. Ale aj tak sa pevne držala tela.

Keď Melchard vkročil do kobiek, ležala na zemi, jej telo rozdrásané, celá tvár krvavá, vlasy zlepené od krvi, šaty na franforce. Aby ju dostal z väzenia, použil silu Hromu. Vyvolal najvyššiu úroveň Hlasu. Ale nie hneď. Najprv na ňu použil jemné Hlasové frekvencie, aby dokázala chodiť. Hovorila, že to bolo, ako byť prinesená naspäť z Podsvetia. Potom Hlasom projektoval na stráže, 'Otvorte dvere a pustite nás von!'

Moja matka sotva verila tomu, čo sa dialo. Jej telo postupovalo chodbou, s Melchardom po jej boku. Ako to bolo možné, o tom nemala predstavu. Dokonca si ani necítila nohy. Kráčanie hore schodmi bolo rovnako ľahké. Ale keď vyšli z pivníc, čakalo na nich šesť mužov oblečených v Čiernych Rúchach.

Na ich čele bol nízky muž s ostrými modrými očami. 'Kam si myslíš, že ideš, muž Zákona?' vyhrážal sa Melchardovi.

Melchard rýchlo vyhodnotil situáciu. Okrem šiestich Čiernych Rúch tu boli ešte štyria vojaci, ktorí strážili dvere, plus ďalší dvaja v inom rohu miestnosti. Najprv sa pokúsil o striktne zákonný postup. 'Biely Orol je súčasťou Starobylých Rádov chránených kráľom Atlantídy,' prehlásil. ' Nasledujúc zákonný princíp, ktorý hovorí, že Starobylý a Chránený Rád môže a musí brániť členov iného Starobylého a Chráneného Rádu, žiadam život tejto kňažky Bieleho Orla.'

Muž v čele Čiernych Rúch bol zarazený presnosťou a zákonnosťou jazyka, ale nepohol sa.

'Ak mi chceš oponovať,' pokračoval Melchard, 'najprv prehlás svoje meno a rád, aby som ho mohol ohlásiť príslušným autoritám.'

'Som Afkar Čierneho Rúcha, v službách jeho Výsosti Kniežaťa', odpovedal muž.

Melchard použil takmer prah Hlasu, 'Afkar Čierneho Rúcha, nebráň vo vykonávaní Zákona. Odstúp!'

Afkar sa ani nehol. 'Táto žena bola kniežaťom prehlásená za osobu mimo zákon. Nikam nejde. Ale kto si ty, muž Zákona, že so mnou tak povýšene hovoríš?'

'Som Melchard, Majster Hromu,' odvetil suverénne.

Afkarom trhlo. Potom sa vyškeril, 'Majstri Hromu už dávno vymizli z kráľovstva. Alebo nám chceš predviesť svoje sily, cudzinec?'

'Nepokúšaj ma, muž Zákona,' zareagoval Melchard Hlasom. 'Odstúp!'

Afkar bol svojim rádom vytrénovaný dostatočne dobre nato, aby takúto úroveň Hlasu dokázal zniesť. 'Ak ma chceš presvedčiť, budem potrebovať viac ako len toto,' odsekol nezdvorilo.

Hľadiac priamo do jeho očí, Melchard pozdvihol svoju pravú ruku, jeho dlaň úplne napriamená v predozadnej polohe. Zrazu sa z ničoho nič ozval ohromný zvuk hromu, akoby strechu budovy zasiahol blesk.

Vojaci kniežaťa ušli a Afkarovi muži sa roztriasli. Ale samotný Afkar sa nehol. 'Toľko mágov sa potuluje trhoviskami v týchto dňoch,' posmieval sa.

Melchard mu dal posledné varovanie, 'Afkar, odstúp mi z cesty, alebo čeľ Hlasu, ktorý je Hromom Zeme.'

Afkar sa ani nepohol.

Melchard pozdvihol obe ruky a začal vysielať Hlasové frekvencie Hromu, postupne rozpútajúc silu, ktorú prijal od Oresta.

Afkar sa pokúsil o odvetu, zaútočiac na neho Hlasom, ale Melcharda sa to ani nedotklo.

Melchardov Hlas sa stal desivým. Každý kúsok plasu v budove sa začal otriasať. Afkar zbledol. Jeho muži od hrôzy ušli. Melchard neprestal, až kým sa jedna z bočných stien nezačala rozpadávať na prach.

Moja matka bola ohromená mimo Zákon. A Afkar tiež! V stene budovy sa objavila obrovská diera.

Potom môj otec projektoval Hlasom na Afkara, 'Pamätaj na Hrom, muž Zákona!' a pokojne vyšiel von cez dieru, ktorú urobil do steny, s Adyou po svojom boku.

Po tomto sa ich už nik neodvážil prenasledovať.

Takto nakoniec Teyani a moja matka došli do Eisraimu, spolu s Lermonom. Ale moja matka bola veľmi chorá. Takmer počas cesty zomrela. Melchard a Džervin dali zo seba to najlepšie, aby jej pomohli, ale napriek ich liečbe sa nikdy úplne nezotavila. Takto sa moja matka dostala k tomu, že bývala na tomto nádvorí: starý lekár jej povedal, že má liečivé vlastnosti. Tak či onak, musel vedieť o Dračej bráne.

Potom sa môj otec do nej zamiloval. To pre neho znamenalo dilemu. Bol pripravovaný stať sa vysokým kňazom Eisraimu, a to je funkcia, ktorá nemôže byť vykonávaná ženatým kňazom. Ale jeho láska k mojej matke bola silnejšia. Vzdal sa kvôli nej všetkých pôct a titulov.

Zobrali sa a žili spolu na tomto nádvorí. Potom moja matka otehotnela. Niekoľko mesiacov to vyzeralo, že jej zdravie sa zlepšuje, ale pôrod ju takmer zabil. V deň, keď som sa narodila, primäla Teyani k prísahe, že sa o mňa bude starať. Požiadala Melcharda, aby pre mňa zasadil mladý vavrín a projektovala naň Hlas. O hodinu neskôr zomrela, nechala Bieleho Orla, aby si ju zobral.“

Nadišla noc. Elyani plakala v mojom náručí ako v krídlach Orla.

Synovia Apolóna chceli, aby sa Elyani narodila z Adyi. Ver, že ťa neopustia.

„Čo sa potom stalo s Melchardom?“ opýtal som sa po chvíli.

„Opustil svätyňu a odišiel na sever, do hôr Lazraimu. Oddal sa asketickým praktikám. Ale o rok neskôr zomrel Vysoký Kňaz Eisraimu. Ľudia svätyne vyslali delegáciu, aby ho hľadala, pretože si nevedeli predstaviť lepšieho kandidáta, ktorý by mal prebrať funkciu Vysokého Kňaza. Melchard sa podvolil ich žiadosti a vrátil sa naspäť do Eisraimu. Po tomto musela byť jeho dcéra tajomstvom.“

„Nevedeli už všetci, že si jeho dcéra?“

„Pravdaže to všetci vedia! Ale nikto to nespomína.“

„Takže si jedným z tajomstiev svätyne!“ zašepkal som obdivne. „Dobre uchovávaným tajomstvom.“

„To som, Drak.“

Držal som tajomstvo bezpečne v náručí a nechal na seba pôsobiť kúzlo hmiel.

9.20 Moja Matka vo fľaške

Kaplnka Správcov Polí bola umiestnená v Maniyi, rušnej enkláve južne od zákonného centra svätyne. Skôr ako som zaklopal na dvere, zastavil som a volal svetlo svojho učiteľa, dlávený nezákonnou úzkosťou. Majster Vlnko, to bolo jasné, je nebezpečný muž. Prečo by ma mal taký veľký expert v sile Hrotu ako on prijať medzi svojich ľudí? Sotva som vedel ako používať mäkké kamene. Prúdy a polia boli pre mňa úplne nové. A stále som bol beznádejne neschopný rozlíšiť silu Hrotu od Lietajúcich Drakov. Čo ak so mnou Majster Vlnko stratí trpezlivosť a vyhodí ma zo svojej kaplnky, vychrstnúc mi do tváre vedro plné notoricky známeho bieleho slizu? Sliz ma nijako zvlášť netrápil. Bola to myšlienka na to, že sklamem Džervina, ktorá mi lámala srdce.

Načerpajúc odvahu z Draka, konečne som zaklopal.

Nenasledovala žiadna zákonná otázka ako kto, poslaný Pánom Melchisedekom, klope na dvere. Namiesto toho mi otvoril vysoký, dôstojne vyzerajúci muž v stredných rokoch a civel na mňa. Oblečené mal sivé rúcho – ale nie ako rádu Sivých Rúch Anjela Úsvitu, vďaka Hadane Múdrosti! Bol to muž zo severu, s modrými očami a vysokým čelom. Mal krátke sivé vlasy, starostlivo zastrihnutú bradu a zdvorilo nepohostinný výraz na tvári.

„Pochválený buď Pán Melchisedek, muž Zákona!“ povedal som. „Moje meno je Zar Hnedého Rúcha. Pán Lermon Hnedého Rúcha ma poslal do vašej kaplnky, aby som sa stretol s Majstrom Vlnkom.“

Muž zostal rovnako nezaujatý. „Majster Vlnko je momentálne zaneprázdnený. Požiadal ma, aby som vám to tu ukázal. Moje meno je Ferman, kasty Správcov Polí.“

Ferman Správcov Polí ma vpustil dovnútra a ja som v úžase otvoril oči. Bola to tá najčudnejšia kaplnka, akú som kedy videl. Veľká miestnosť a, pokiaľ som dokázal rozlíšiť, žiadny oltár. Steny boli lemované lavičkami, na ktorých bolo mnoho plameňov. Kaplnka bola zrejme zasvätená mnohým bohom. Nad plameňmi boli bizarne tvarované hrnce a nádoby. Bolo toto miesto rozšírením kuchýň svätyne? Za lavičkami bolo šesť mužov oblečených v sivých rúchach Správcov Polí, boli zaneprázdnení starostlivosťou o hrnce. Všade boli stovky fľašiek, nielen na laviciach, ale dokonca aj na policiach pripevnených na stenách a ešte aj na dlážke.

„Dávajte pozor pod nohy!“ varoval ma Ferman prísne, pričom ukázal na chaos nádob na podlahe. „Obsah týchto nádob je nesmierne vzácny. Nasledujte ma, muž Zákona!“ začal ma prevádzať kaplnkou.

Večná prázdnota. Tma neviditeľná. Ona tancuje.

„Aký nezákonný bordel!“ pomyslel som si. „Som zvedavý, aký anjel by chcel vyžarovať svoju prítomnosť do takejto kaplnky.“ Aby som sa vyhol prípadnej trápnej situácii, zomkol som svoju energiu, akoby som bol uprostred vojenskej operácie s Marekom, starostlivo zvažujúc každý krok a používajúc periférne vnímanie Bojovníkov, aby som nezakopol o fľašky.

Bola tu jedna vec, ktorá okamžite zaujala moju pozornosť: pachy v tejto kaplnke boli, jemne povedané, nezvyčajné. Diskrétne vetriac, aby som nikoho nepodráždil, rozoznal som sladké vône, ktoré mi pripomínali vône Podsvetí. Ale boli tu tiež čudné pachy pre mňa úplne neznáme – niektoré z nich nezákonne odporné.

Chór vesmírov, ozvena piesne Úsvitu Stvorenia.

Pachy sa neustále menili. V istej fáze som si myslel, že som rozoznal pach nefilimského korenia. Bleskovo som sa obrátil, päste zaťaté. Ale nikto za mnou nestál. Cítil som, ako ma Ferman sleduje kútikom oka, ale zostal pokojný.

Vstúpili sme do veľkej chodby. „Dávajte pozor na fľašky,“ pripomenul mi Ferman Správcov Polí.

Na stenách bola pripevnená polica na polici, na nich tisícky nádob rôznych tvarov a farieb. Energia substancií, ktoré obsahovali, bola veľmi prekvapujúca. Niektoré vyžarovali jasné aury zložitých astrálnych farieb a spojené žiarenie fľašiek pripomínalo hory drahokamov jaskýň Podsvetia.

Čoskoro sme došli do ďalšej veľkej miestnosti s lavičkami pri stenách a opäť, všade tu boli nádoby. Nikto tu nepracoval, boli tu len fľašky.

Jedna fľaška však hneď zaujala moju pozornosť. Bola sotva väčšia ako moja ruka, ale svetlo, ktoré z nej vyžarovalo, bolo striebristé a čisté ako svetlo Prvotného Mora.

„Och môj Pán Melchisedek, čo je toto?“ zvolal som.

„Čože?“ zamrmlal Správca Polí.

Ferman vyzeral byť v rozpakoch. „Je to istý preparát, na ktorom sme, Majster Vlnko a ja, pracovali.“

„Je to úžasné! Môžem ju chytiť do ruky?“

„Ani náhodou, muž Zákona!“ Ferman bol pevný. „Podržím ju pre vás.“

Zobral fľašku z lavice a podržal ju predo mnou.

Čím viac som hľadel na fľašku, tým som bol užasnutejší. Ako som ju oňuchával, cítil som sa povznesený, akoby som sa kúpal v nejakej rieke hlbokých Podsvetí. V mojej energii vytryskli mocné vrúfujúce vlny. Usmial som sa na Fermana, „Ale čo je to, presne?“

Ferman na mňa so záujmom hľadel. „Čo cítite v tejto fľaške?“

„Hm...“ Ako v kocke vysvetliť nádheru Podsvetí!

Ferman otvoril fľašku a ponúkol mi ju, „Cítite tam niečo?“

Jeho otázka zo mňa sňala bremeno starosti, že ma prichytia, ako tu vetrím. Vychutnal som si dlhé oňuchanie zázračnej substancie. Na chvíľu som sa cítil, akoby som sa ocitol hlboko v lone mojej Matky, pripravený skočiť do prúdu vody života, s veľkými zlatými hadmi na pobreží. Môj Drak bol otrasený vrúfujúcimi vlnami.

„Ha! Ha! Ha! Ha! Ha!“ explodoval som Hlasom.

Pevne držiac svoju fľašku, Ferman Správcov Polí na mňa zízal s úplným ohromením, kútik úst sa mu chvel, nohy sa mu nebadateľne triasli.

Okamžite som sa ovládol, mysliac si, „So smiechom Bojovníkov musím byť opatrnejší, inak ma v týchto dňoch určite dostane do problémov.“

Do miestnosti vbehol mladý muž s okrúhlou masou kučeravých blond vlasov a zlomeným nosom. „Čo to bol za výbuch?“

„Prepáčte, muž Zákona, nemal som v úmysle nikoho vyrušovať!“ ospravedlnil som sa.

„Nie som vyrušený, som zvedavý,“ povedal mladý muž, pričom do mňa zabodol svoje modrosivé oči s nezákonnou intenzitou.

Pozviechajúc sa, Ferman sa k nemu obrátil, „Hneď ako vošiel do miestnosti, náš návštevník bol priťahovaný touto nádobou.“

Mladého muža to zaujalo, „Ale čo? A prečo práve táto nádoba? Takých, ako je ona, sú tu stovky,“ povedal.

Čo som mu mal povedať? Že to bolo ako moja Matka Drakana vo fľaške? Zasmial by sa na mne. „Počuli ste už o Prvotnom Mori, môj priateľ v Zákone?“

„A to už prečo, muž Zákona?“ spýtal sa.

Opatrne som povedal, „Mne táto energia pripadá rovnako krásna ako striebristé vlny Prvotného Mora.“

Mladý muž si prešiel rukou cez svoje kučeravé blond vlasy a poškrabal sa na nose. Schmatol z poličky inú fľašku. „A čo táto?“

Vcítil som sa. „V tejto kaplnke je toľko pachov. Mohli by ste ju otvoriť, aby som to mohol lepšie posúdiť?“

Odstránil plasovú zátku.

Začalo to pred časom. Odvtedy to stále pokračovalo.

Zavlnil som nozdrami a oňuchal. „Táto mi pripomína jaskyne orichalku. Pekné, ale nič také ako Prvotné More.“

Ferman a mladý muž si vymenil pohľady. Potom mladý muž položil fľašku naspäť na policu a zmocnil sa inej. Otvoril mi ju.

Fyzický pach bol neutrálny, ale astrálny pach bol odporný – nie iba hnusný, ale proste nesprávny. Nechcel som nikoho uraziť. „Mm...“

Mladý muž prečítal výraz v mojich očiach a vystrúhal škaredú grimasu, ktorá prehla hrču na jeho zlomenom nose. „Veľmi pravdivé, muž Zákona!“ Podal fľašku Fermanovi, „Vyhoď tento bordel!“ Potom sa pustil k dverám. „Nasledujte ma, muž Zákona! Dávajte pozor na fľašky.“

Kráčal som za ním nadol dlhým schodišťom. Ferman s nami nešiel. Schody viedli do slabo osvetlenej pivnice. Všade po dlážke boli plasové vedrá, v ktorých som spoznal neslávne známy belavý sliz. Vďaka Pánu Melchisedekovi, po Majstrovi Vlnkovi nebolo chýru ani slychu.

„Jedno z týchto vedier obsahuje veľmi špeciálnu zmes,“ povedal mladý muž. „Môžete mi povedať, ktoré to je?“

Začal som dlhým čuchnutím, ktorý v Drakovi vyvolal vlny povznesenia. Biely sliz nebol žiaden smradľavý odpad, ako som očakával. „Páči sa mi pach tejto kaplnky, môj priateľ v Zákone!“

„Ale čo?“ Mladý muž sa uškrnul. „A to už prečo?“

Snažil som sa vyjadriť neurčito, „Pripomína mi jedno krásne tírta miesto, ktoré som v minulosti navštívil.“

„Ja sám milujem tento pach,“ povedal. „Väčšina ľudí ho neznáša.“

Sledujem zrodenie a zánik svetov a zhlukov svetov. Ó, Matka Svetla, Tvoj tanec! Tvoj tanec!

Preskúmal som zo dvadsať vedier, ktoré boli položené na dlážke. Všetky vyžarovali do tmy viditeľnej striebristú žiaru. Ale keď som sa do každého z nich vcítil z Draka Hlbočiny, spustilo to vrúfujúce vlny rôznych kvalít. Ukazoval som na vedrá a komentoval, „Tento je zdravý a silný. Tento je trochu smutný. Tento je veľmi chorý. Vlastne, zomiera...“ Potom som došiel k vedru, ktoré vyvolalo vrúfovaciu explóziu. „Tento!“ zvolal som. „Tento je... tento je naozaj špeciálny.“

Mladý muž prikývol a jeho jasné modrosivé oči žiarili entuziazmom, „Rovno z pŕs Veľkej Bohyne!“

Opäť, tekutina vyzerala ako striebristý oceán, z ktorého povstali bohovia. „Prvotné More vo vedre!“ povedal som. „Ako ho vyrábate?“

Sadol som si na podlahu vedľa vedra.

Mladý muž na mňa zareval, „Nedávajte si do neho ruky!“ Potom podišiel ku mne a sadol si predo mňa.

Použijúc svoje dlane, ktoré som opatrne držal niekoľko centimetrov od vedra, vnímal som silu vychádzajúcu z belavého želé. „Muž Zákona, toto je úžasné. Hýbe to so mnou... hlboko!“ Substancia vyžarovala sladkosť mojej Matky. Vôňa bola taká čistá ako Dračí vánok. Zatvoril som oči a na chvíľu som bol prenesený do nádhery hlbokých Podsvetí.

Prúdenie stoviek miliónov duší brázdami času. Ak povstaneš, Elyani povstane s tebou. Ak ma budeš ignorovať, zomrie.

„Čo vidíte, muž Zákona?“ chcel vedieť mladý muž.

Ako mu to povedať? Nadviazal som očný kontakt, pokúšajúc sa postúpiť mu dojmy nádherných jaskyní.

Napoly sa usmievajúc, napoly podráždene, tlačil ma, „Ale rozprávajte! Čo do Podsvetia vidíte?“

„Presne tak, môj priateľ v Zákone, tieto nádoby v mojej mysli vyvolávajú obrazy Podsvetí. Ale Podsvetia vôbec nie sú také, ako si ľudia myslia. Navštívil som svätyňu na juhu, miesto nazývané Mount Lorzen, kde kňazi vedia, ako zostúpiť do úrovní Podsvetí, ktoré sú pre iných ľudí zapečatené. Nič také ako tie príšerné jaskyne zúfalstva, kam zasvätenci zvyčajne cestujú.“

Mladý muž bol ostrý a zvedavý. Čoskoro som sa ocitol pod paľbou otázok. „Akí boli títo kňazi? Čo presne dokázali? Z akej tradície pochádzali...?“ Pohyboval sa rýchlo, prerušujúc ma ďalšou otázkou skôr, ako som stihol dokončiť predchádzajúcu. Mal poznámky, ktoré ukazovali jeho záujem a entuziazmus pre poznanie Podsvetí, ale zdalo sa, že nikdy nie je spokojný, stále mal nové otázky, ktoré mi kládol. Obzvlášť javil mimoriadny záujem o liečebný potenciál hlbších úrovní Podsvetí.

Zostali sme v pivnici dlho, vdychujúc výpary vychádzajúce z vedier a zdieľajúc Podsvetiu podobné povznesenie, ktoré v nás vyvolali.

„To je sranda!“ zvolal nakoniec. „Takže takto ste identifikovali elixír vo svätyni hore?“

„Fľašku, ktorá obsahovala Prvotné More?“

Prikývol.

„Áno! Spôsobilo to triašku v mojom Drakovi Hlbočiny.“

„To mi lichotí!“ povedal. „Keby ste vedeli, koľko hodín ma stála tá fľaška.“

Otvoril som ústa, aby som sa ho opýtal na elixír, ale už mi dával jeden návrh, „Ak môj elixír dokáže poštekliť vášho Draka, potom by možno váš Drak dokázal napumpovať niektoré z mojich bábätiek.“

Skôr ako som mu stihol povedať, že mám s liečením malých detí len veľmi málo skúseností, už sa zdvihol z dlážky, „Poďte so mnou, chcem, aby ste sa na niečo pozreli. Dávajte pozor pod nohy.“ Zobral ma hore schodmi do ďalšej miestnosti plnej lavíc, plameňov a fľašiek.

Tekutá nekonečnosť, hviezdne elixíry, vetry priestoru, oslepujúco žiarivé klenoty. Z jedného konca diaľav na druhý on cestoval.

Mladý muž vzal nádobu a vložil mi ju do ruky. „Táto mi láme srdce, muž Zákona. Umiera. Pracoval som na nej šesť mesačných cyklov a teraz mi ide vykĺznuť z rúk.“

„Čo je v tej nádobe?“ opýtal som sa.

„Zárodok kameňa.“

„A aký je s ním problém?“

„S ňou!“ opravil ma. „Tento kameň je ona.“

Usmial som sa, posielajúc láskavú myšlienku Marekovi Nezničiteľnému.

„Bola v poslednej fáze svojho vývoja, keď začala strácať substanciu. Nemám potuchy prečo. Smutný príbeh. Bolo to moje najlepšie dievča.“

„Môžem tú nádobu otvoriť?“ opýtal som sa.

Mlčky prisvedčil.

Nádoba bola dopoly naplnená žltkastou tekutinou, cez ktorú som dokázal rozlíšiť belavý mäkký kameň veľkosti čerešne.

„Myslíte, že vaše Dračie triky by ju mohli vyliečiť?“ opýtal sa úzkostlivo.

„Nemám potuchy. Ale určite to môžem skúsiť. Keby bola vyliečená, vyžarovala by rovnakú striebristú krásu ako fľaška Prvotného Mora?“

Prikývol.

„To by bolo fascinujúce!“ zavrúfoval som, poriadne vzrušený pri vyhliadke, že by som mohol primäť nádobu žiariť ako more bohov.

„Nuž, tak čo keby ste si zobrali fľašku so sebou a dali svojmu Drakovi možnosť na nej zafungovať. Čo sa týka mňa, je rovnako užitočná ako mŕtvola Modrej kňažky.“ Vzdychol si a potom dodal, „Jej meno je Lilu.“

Zobral som si ju blízko k srdcu a usmial sa na ňu. „Pochválený buď Pán Melchisedek, Lilu, moje meno je Zar.“

Mladý muž bol nadšený z vrúcneho privítania, akého sa dostalo jeho dieťaťu. Obdaroval ma láskavým úsmevom, „Pochválený buď Pán Melchisedek, Zar, moje meno je Vlnko.“

„Vlnko?“ Fľaška mi skoro vypadla z rúk. „Ste Majster Vlnko?“ preglgol som a lepšie sa mu prizrel.

Bol taký mladý... mladší ako ja! Zostal som s otvorenými ústami, hľadiac na jeho masu blond vlasov, takých bledých až boli skoro biele, ostré vyžarovanie jeho očí, veľmi zlomený nos a desiatky škvŕn, ktorými bolo posiate jeho krémové rúcho.

Vlnko vyzeral byť dosť pobavený. „Čo malo toto znamenať, muž Zákona?“

„Hm...“

Skôr ako som mal čas zmútiť nejakú odpoveď, pozval ma, aby som sa pozrel na ďalšie nádoby. Nasledoval som ho z miestnosti do miestnosti, oslepený vibráciami a silami, ktoré zachytil vo svojich zmesiach. Vrúfovacie povznesenie sa stupňovalo; rozoznal som charakteristický dojem z istých drahokamov, s ktorými som sa stretol len v hlbokých Podsvetiach. Ale niektoré nádoby tiež vyžarovali svetlo, ktoré sa zdalo, že prichádza priamo od vysokých anjelov.

Na viac nebol čas. Vlnko naznačil, že musí ísť. Vzal nádobu s mäkkým kameňom a rozlúčil sa s ňou, „Zbohom Lilu, kameň Zákona!“ Potom na mňa žmurkol a pozval ma, aby som ho opäť niekedy prišiel navštíviť.

9.21 Maryanin darček

Schoval som drahocennú nádobu v bezpečnom vrecku vo vnútri svojho hnedého rúcha a pobral sa cez strechy, z Maniyie k drahokamom a od drahokamov k tridsiatimtrom víťazným bohom. Ako som križoval priamu cestu Zákona, sledujúc dav z nezákonných výšok, zvolal som od vzrušenia, „Elyani, som na ceste!“

Elyani hneď odpovedala cez tmu viditeľnú. „Voláš ma, muž Hromu?“

Bol som zmätený. „Prepáč Elyani, mäkký kameň, ktorý nesiem, na mňa asi skúša nejaké triky. Za päť minút som u teba.“

Spočívajúc na Drakovi Hlbočiny, aby som upokojil svoju myseľ, ponáhľal som sa ponad strechy mlynov Zákona. Keď som došiel na Elyanine nádvorie, čakalo tam na mňa prekvapenie. Na stenách boli pripevnené dva rebríky: jeden z nádvoria na terasu nad našou spálňou a druhý odtiaľ na strechu Modrých kňažiek. Zoskočil som dole ako zvyčajne.

Potom, ako ma obdarovala dlhým bozkom, Elyani sa opýtala, „Páčia sa ti moje rebríky? Je to darček od Pušpadiva Zákonných Záhradníkov.“

„Vyzerajú byť veľmi pevné. Ale... vieš, ja v skutočnosti nepotrebujem rebríky.“

„Pravdaže nie!“ pokrčila plecami a vzhliadla nahor k bohom. „Zar-ka, tie sú pre mňa, nie pre teba.“

„Pre teba?!“

„Aj ja chcem vídať západy slnka,“ povedala. „Ako išlo tvoje stretnutie s Vlnkom?“

„Zákonný sen! Nehodil po mne ani jediné vedro slizu. Dokonca ma požiadal, aby som sa postaral o jedno z jeho detí, ktoré je teraz veľmi choré.“

Elyani sa zamračila.

Vytiahol som nádobu zo svojho vrecka a otvoril som pred ňou veko. „Pozri sa na tento krásny kameň. Jej meno je Lilu. Potrebuje súrnu pomoc. Vlnko povedal, že je rovnako dobrá ako mŕtvola Modrej kňažky.“

Slečna Bieleho Orla sa zachichotala.

Podelil som sa s ňou o svoj entuziazmus ohľadne zázrakov, ktoré som mal možnosť zhliadnuť v kaplnke Správcov Polí.

„Aké vzrušujúce!“ poznamenala Elyani. „Vždy som počúvala, že jeho kaplnka je najhoršie zapáchajúcim miestom celej svätyne. Niektorí ľudia dokonca vyhlásili, že boli agresívne napadnutí silami vychádzajúcimi z Vlnkových fľašiek.“

To ma ani najmenej neprekvapilo. „Vlnkove diela sú ako Podsvetia – škaredé a desivé na povrchu, ale prekypujúce zázrakmi v hlbinách.“

Hudobné svetielkovanie tisícov polí hviezd.

„Čo urobíme, aby sme Lilu vyliečili? Dal ti Vlnko nejaké tipy?“ spýtala sa Elyani.

Potriasol som hlavou. „Ak som dobre pochopil, všetky jeho zvyčajné metódy zlyhali. Možno preto sa tak zaujíma o Dračí štýl liečenia.“

„Ideš hľadať inšpiráciu u svojej Matky Drakany?“

„Pravdaže.“

„Nuž,“ povedala Elyani, „želám si, aby tvoja Matka Drakana inšpirovala dve Nepoškvrnené kňažky, ktoré sa starajú o vystupujúcu bohyňu. Odmietli Melchardovu ponuku, aby sa Majstri Hromu pozreli na Holmu a nepočúvajú ani Teyani, keď navrhla, že by ona alebo iní mohli pomôcť.“

Zakryl som nádobu s Lilu a položil ju na trávnik, blízko Dračej brány. „Čo sa deje s Holmou?“

„Každým dňom je to s ňou horšie. Stratila veľa váhy a kašle ako filosterop. Je to také zlé, že už ani nedokáže vyjsť z postele. Ale s Nepoškvrnenými to nepohlo. Odmietnu všetko, čo nie je čisté spievanie hymien Zákona. Hovoria, že každá liečebná metóda, ktorá nie je súčasťou najstaršieho a najposvätnejšieho tela Zákona, by Holmu urobila nečistou a spôsobila, že bohovia by ju odmietli.“

„A čo ak Holma zomrie?“

„Potom nech sa Pán Melchisedek nad nami zmiluje! Ani jedna vystupujúca bohyňa nezomrela pred svojim rituálom vystúpenia k bohom. Všetci budú veriť, že bohovia nás opustili a úpadok Eisraimu započal. Keby tieto dve Nepoškvrnené kňažky neboli také sprosté, zistili by, že kráľovstvo sa zmenilo a spievanie hymien Zákona už nedokáže vyliečiť všetky choroby! Sú strnulé a tvrdohlavé, a čo je horšie, neuveriteľne arogantné. Nepoškvrnené neprijímajú príkazy od nikoho, okrem samotného kráľa.“

Zriedka som vídal Elyani takú nahnevanú. Vzývajúc Orlovu nehu, „Nemôžeme s tým nič urobiť, tak na to radšej netreba veľa myslieť. To, čo nemôžeš držať v rukách, nenechaj, aby ti držalo ruky.“

Chytila moje ruky, „Môžeš ma držať vo svojich rukách, nie?“

Išiel som do Hrotu, pokúšajúc sa nájsť vhodnú odpoveď. „Ale ty máš iné šaty ako včera!“ všimol som si.

Vysoká kňažka na mňa hľadela, napoly nahnevaná, napoly zničená, „Takže ty si nikdy nevšimneš, keď si prezlečiem šaty?“

„No, vlastne...“ Všetky kasty, ktorých som bol členom, nosili presne rovnaký druh letného oblečenia počas šiestich mesiacov v roku a rovnaké zimné oblečenie zvyšných šesť mesiacov. A to ani nehovorím, že si nikdy nevymieňali odev, samozrejme! Napríklad Synovia Draka si prali svoje oblečenie pri každom nove a pri niekoľkých iných príležitostiach ako rovnodennosť alebo každoročná oslava Zákona. Ale odev bol vždy prísne rovnaký, nasledujúc zákonný kánon ich kasty.

„Vlastne, nie, nevšimol!“ pripustil som.

„Prebudenie?“ Elyani vzhliadla nahor, volajúc bohov za svojich svedkov. „Ha! Ha!“

Obrátil som sa k Hrotu, hľadajúc vietor, ktorý by ma odvial z tejto obtiažnej situácie.

Tri biele ruže. Pri nohách Anjela Výšin. Zmeškal si volanie. Elyani teraz umiera v pazúroch Kniežaťa Temnôt.

Elyani striaslo.

Vzal som ju do náručia. „Vyskúšame tie rebríky a pôjdeme preskúmať strechu Modrých kňažiek?“

Hľadela na mňa s čudným výrazom na tvári. „Rebríky?“ Vytiahla sa zo svojich myšlienok, „Áno, prečo nie! Alsibyadi a Maryani sú na ceste sem, aby sa s tebou porozprávali. Pravdepodobne budú nadšené, keď nás uvidia tak vysoko.“

Nechcel som škandalizovať starobylý a vážený rád. „A čo tvoja reputácia, Elyani Bieleho Orla?“

„Orly lietajú!“ zamávala rukami, ako išla k rebríku.

„Lietať budeme pri západe slnka,“ schmatol som jej kapucňu a potiahol ju naspäť.

Zložila sa do môjho náručia a uhniezdila sa tam. „Alsibyadi... bola hlboko dojatá tvojou návštevou. Potom ako sa s tebou rozprávala, išla rovno do kaplnky Bieleho Orla a invokovala orákulum. A...“ Elyani sa opatrne odmlčala.

Stiahol som hlavu medzi plecia. „Urobil som niečo zlé?“

Potriasla hlavou, „E-e! Ale mohlo by to byť pre teba prekvapením.“

Alsibyadi to už spomenula. Začal som byť podozrievavý. „Ty vieš, že som vždy neznášal prekvapenia. Je to jedno z tých tajomstiev, ktoré vie každý vo svätyni okrem mňa?“

Elyani sa pozrela nahor a doľava a tvárila sa, že si žmolí bradu, pričom našpúlila pery, ako keď Džervin vážne žartuje.

„Nejako sa mi to nepáči,“ pomyslel som si, načúvajúc jej tichu.

Obdarovala ma hravým bozkom. „Dal by si si biely nápoj? Dnes ráno som urobila jeden špeciálne pre teba.“

Mal som stále väčšie a väčšie podozrenie, „Má ma to pripraviť na prekvapenie?“

Opäť sa tvárila, že si hladká bradu a potriasla hlavou.

Dlhým vzdychom som naznačil svoju rezignáciu a išiel si sadnúť na trávnik. „Nech si ma Biely Orol zoberie!“

Nápoj bol čistá rozkoš. Ako som naklonil hlavu dozadu, aby som zachytil posledné kvapky, ochranné pole, ktoré som utkal okolo celého nádvoria, vyslalo varovanie. „Už idú!“ povedal som a postavil sa. Jedným zo svojich dlhých rukávov mi Elyani utrela z fúzov bielu substanciu.

„Pochválený buď Pán Melchisedek, Zar Hnedého Rúcha!“ povedali dva Biele Orly jednohlasne.

Obrátil som sa k nim, opätoval ich pozdrav a snažil sa pritom nemračiť, keď som videl, aká je Maryani mladá. Vyzerala ako krásne dieťa, ktoré sa práve premenilo v ženu. Mala vysoké čelo a modré oči ľudí zo severu, vlasy pieskovej farby jej padali rovno na plecia.

Alsibyadi vyzerala spokojnejšie ako predošlí deň. Všetci sme si posadali na trávnik blízko Elyaninho obľúbeného vavrínu, pred izbou, kde bolo moje telo uložené počas môjho zostupu do jaskýň zúfalstva.

Potom prišlo druhé prekvapenie. „Zar,“ vyhlásila Alsibyadi formálnym hlasom, „dovoľ mi oznámiť ti účel našej návštevy. Biely Orol k nám prehovoril cez svoje orákulum. Jeho rozkaz znie, aby bol Maryanin zostup do Podsvetí celý prenechaný tebe.“

„Zákonne prosím?“

Stojac vzpriamene, Alsibyadi zopakovala svoje slová a dodala, „Ak prijmeš a naplníš Orlove želanie, budeš zodpovedný za uvedenie Maryani do hibernácie a povedieš ju nadol do Podsvetia. Všetky súvisiace veci budú v tvojej kompetencii, okrem jedinej: zostup musí prebehnúť zajtra v noci, hodinu pred novom.“

Vybavil sa mi strašidelný obraz Vivyani na smrteľnej posteli. Žiadalo sa odo mňa, aby som viedol Maryani k rovnakému osudu?

Môj Drak stuhol. „A čo ak odmietnem?“

„Maryani nikdy nezostúpi do Podsvetia, takže sa nikdy nestane vysokou kňažkou Bieleho Orla. Potom tiež nebude poslaná do zeme Aegypton s ostatnými, ktoré boli vybrané.“

„Och, bohovia!“ obrátil som sa k Maryani. Hľadela na mňa, pokojná, požehnaná rovnakou nehou a vrúcnosťou ako jej sestry v Orlovi. Vyzerala byť sebaistá, akoby som ju mal zobrať za ruku a viesť ju dole do pekla a naspäť do života, a to všetko pred východom slnka.

„Ospravedlníte ma na moment?“ opýtal som sa našich hostí.

Zobral som Elyani do našej spálne a zatvoril za nami dvere.

„Čo do Podsvetia je toto za škaredý nezmysel?“ penil som.

Elyani sa učinila tekutou ako Prvotné More.

„Odkiaľ toto prišlo? Je to jedno z tých proroctiev, kde sa niekto opýta, 'Ó, Biely Orol, myslíš si, že Zar by to mal mať celé sám na starosti?' a orákulum odpovedalo 'viac-menej áno' a teraz všetci hovoria 'taká je Orlova Vôľa, ignorujte ju na vlastné riziko'?“

„Keď si s ňou včera hovoril, Alsibyadi videla na tebe Orla.“

„Pravdaže, veď som Orla volal! Išiel som si zodrať čistú fontánu, aby som z nej dostal úsmev,“ zahučal som.

„Alsibyadi povedala, že ťa za ňou poslal Orol. Potom išla a opýtala sa orákula, či by Maryanine utrpenie v Podsvetí mohlo byť zmiernené pomocou vedenia, ktoré si získal vo svätyni Draka. Orol odpovedal presne tými slovami, ktoré ti Alsibyadi povedala.“

„A už si sa na to pravdaže opýtala aj Džervina.“

„Teyani to urobila. Džervin povedal, že byť zodpovedný za Maryanin zostup bude vynikajúce pre tvoj duchovný vývoj.“

„Ale ja som nikdy nič také nerobil! Čo ak Maryani v mojich rukách zomrie?“

Elyani pokrčila plecami, „A čo ak Maryani zomrie v Teyaniných rukách?“

„Neexistuje žiadny spôsob v siedmich sférach, aby som s týmto súhlasil! Povedal Džervin, že to musím urobiť?“

Elyani potriasla hlavou.

„No, tak potom to nesformuj ani v myšlienkach!“ odvetil som a išiel naspäť von, sadnúť si k našim hosťom.

Chytil som sa za hlavu. “Koľko máš rokov, Maryani?“

„Poznala som šestnásť jarí a sedemnásť jesení, Zar Hnedého Rúcha.“

Opäť ma zasiahla spomienka na Vivyani spiacu na posteli. Nadviazal som s Maryani očný kontakt a išiel vysoko hore do čistej fontány, invokujúc Bieleho Orla celou svojou silou.

Na nás štyroch zostúpilo Veľké Svetlo.

9.22 Hymna Bieleho Orla k jeho deťom

Priamo zo sfér Výšin, Biely Orol odpovedal:

„Niektorí milujú, aby žiarili,

Ja žiarim láskou,

Niektorí sú mocní svojou mocou,

Ja som mocný láskou,

Niektorí milujú život a jeho rozkoše,

Láska je môj Život,

A moja rozkoš pochádza z lásky, ktorá vo vás žije.

Niektorí anjeli požadujú, aby im ľudia slúžili

A prijímajú ich rituály

A zákonné obety.

Ten, kto miluje moje deti,

Vykonáva môj veľký rituál.

Žiadam vás o lásku a nepreklínam vás,

Keď v zajatí zábudlivosti

Nedbáte na môj Hlas

A semená večného Svetla,

Ktoré som zasial do vašich sŕdc.

Moje drahé deti vo večnosti,

Čakal som na vás ešte predtým, ako vznikol čas.

Ponáhľajte sa na ceste,

Aby ste sa mohli so mnou spojiť vo Výšinách a uvedomiť si –

Oblaky boli stvorené, aby sa na ne hľadelo zhora. “

9.23 Orlov vietor

Alsibyadi žiarila ako Biele slnko. Nádvorie bolo zaplavené Svetlom. Prikrývka malých kvietkov na trávniku už nevyzerala byť fialová, ale prekypujúco Biela. Vavríny sa zmenili na obrovské plamene, poslov Nebies Zjavenia bohov. Steny nádvoria zmizli, rovnako ako všetko ostatné.

„Čo...“ obrátil som hlavu k nebu, hľadajúc známy záchytný bod v hmlách. „Kde sú...“ Preč! Nad mojou hlavou neboli žiadne hmly, len gigantická čistá fontána, vznietená Bielou silou, ktorá sa vlievala do Hrotu. „Ako...“ Bez dychu – ponorený v takom Svetle, nebol tu žiaden priestor na dýchanie – pokúsil som sa z Draka zovrieť svoju ľavú päsť, ale Drak sa stratil, lebo Drak je normálne dole a v tejto výstrednosti Výšin vyzeralo byť hore a dole úplne pomiešané. „Ale...“ Pokúsil som sa zostúpiť, čo ma posunulo ešte vyššie v nezmernom poli Elyano-vosti, kde každá čiastočka nekonečna šepkala, „Navždy láska!“

Okraj Výšin. Večná belosť. Navždy láska.

Ako dlho to trvalo? To vie len Archív.

Keď som opäť získal nejakú predstavu šiestich smerov priestoru, spočívajúc na tiaži, bol som konečne schopný obrátiť hlavu a opýtať sa, „Ale čo... čo bolo toto?“ Alsibyadi odpovedala, pokojná, „Invokoval si Orla a Orol odpovedal.“

Lapal som po dychu.

„Ale...“ Moja myseľ sa v poslednom márnom zúfalom výbuchu dovolávala času, „musí to naozaj byť zajtra v noci? Nemôže to počkať do ďalšieho mesačného cyklu?“

„Nie!“ odpovedalo Orlove orákulum cez Alsibyadin pokojný hlas.

Hľadal som Maryanine oči. Bolo to ľahké. Všetko, čo som musel urobiť, bolo otočiť hlavu a hľa! Boli tam, rovno predo mnou.

Usmievala sa múdrosťou Výšin, dospelosťou Pradávnej Pradávnych, navrstvenou na jej úprimnej mladosti.

Väčší ako sedem sfér a plný hviezd, každá z nich žiarivá ako milión sĺnc. Vypočul volanie. Odpovie.

Bezpodmienečne som sa vzdal, „Slečna Maryani, kňažka Bieleho Orla, zajtra v noci ťa zoberiem dole do Podsvetia. Tvoja cesta sa začne na tomto nádvorí. Potom, Elyani a ja, zoberieme tvoje telo do tejto miestnosti,“ ukázal som na dvere mojej spálne. Fontána ďalej rozprávala mojimi ústami, „Tam sa o mňa Elyani dobre postarala, keď som prvýkrát zostúpil. Rovnako dobre sa teraz budeme starať my o teba.“

Maryanina tvár sa rozsvietila detskou radosťou.

„Ale prečo do Nadsvetia som to povedal?“ pomyslel som si v zúfalstve.

Maryanina bezpodmienečná dôvera ma ešte viac vydesila.

Aby som udržal dobrú atmosféru, pozdvihol som ruky a obrátil sa k Alsibyadi, „Takýto sú dnes študenti! Pošli ich do pekla a nevedia, ako ti poďakovať!“

„Všetka sláva učiteľke!“ Elyani zagratulovala Maryani.

Z Okraja Výšin Alsibyadi sprostredkovala ďakovný záblesk Orla, ku ktorému pridala osobné pochvalné prikývnutie nabité hutnosťou veľkého bojovníka Ducha.

Držal som jej pohľad, obdivujúc jej silu, rozmýšľajúc, či sa Lermon podvolil jej žiadosti.

Počula moju myšlienku a potichu potriasla hlavou.

Prečítal myseľ Matky Svetla. Jej sláva presahuje všetko, čo si boho via a ľudia dokážu predstaviť.

Maryani ma oslovila, „Zar Hnedého Rúcha, kedy mám za tebou prísť?“

„Príď nás navštíviť dve hodiny po západe slnka.“ Spočívajúc na mojej Matke, donútil som sa do Drak-sebavedomého hlasu, „Dám ti tvoje prvé pokyny. Medzitým sa musíš postiť.“

Potom ako naši hostia odišli, obrátil som sa k Elyani, „Pomoc! Myslím, že by som radšej čelil horde nefilimských Lovcov. Mať vo svojich rukách Maryanin život ma desí viac ako jaskyne zúfalstva.“

„Teyani ti bude nesmierne vďačná zato, že vyplníš Orlove želanie.“

„A čo ak Maryani zabijem?“

„Predtým, ako si priviedol naspäť Alsibyadi, v Teyaniných rukách zomrelo osem kňažiek.“ Elyani rozvinula čaro svojej nehy, „Čo sa týka pomoci, Teyani a ja budeme s tebou. Vždy.“ Z Okraja Výšin zavanul Orlov vietor, „Vždy.“

Uvažujúc, ako obsiahnuť toľko lásky, sledovali sme rozptyľujúce sa Biele Svetlo, ktoré z nádvoria mizlo ako ranná rosa pod prvými lúčmi slnka.

Z okraja prázdnoty do vznešeného rozžeraveného stredu, pole bles kov, tekuté zlato, on zmeral okraje času.

Elyani mi zovrela ruku.

On príde, nasledovaný chumáčom víriacich hmlovín.

„Povieš mi teraz, čo za Srdce Zákona si vložila do toho bieleho nápoja, že to vyvolalo takú odozvu nebies?“ opýtal som sa jej.

„Mm...“ preniesla sa naspäť z kontemplácie Svetla. „To nemalo s nápojom nič spoločné! Ak Biely Orol odpovedal, je to preto, že si vykonal jeho veľký rituál.“

„Jeho veľký rituál?“

Zašepkala, „Toto povedal Orol: ten kto miluje moje deti, vykonáva môj veľký rituál.“

„Takže takto ovládnem silu Orla?“ zašepkal som naspäť. „Ako hovorí Zákon, miluj svojho učiteľa a prúd vedenia si k tebe sám nájde cestu.“

„Obzvlášť, keď ťa učiteľ miluje.“

Vcítiac sa do jej rozľahlosti, svitlo mi, že čím viac Elyani milujem, tým menej ju dokážem odlíšiť od Orla.

Povedal som jej to. Jej Orol zažiaril ešte trochu jasnejšie. „Čím viac ťa milujem,“ vrátila mi, „tým menej sa dokážem odlíšiť od Orla.“

Vpíjal som do seba jej prítomnosť a rozmýšľal, ako by sa mágia okamihu dala zachytiť a spôsobiť, aby trvala večne. Niektoré chvíle sú také mimoriadne, až potom človek uvažuje, či sa vôbec stali. „Možno,“ hlavou mi prebehla myšlienka, „je to preto, že navždy trvajú vo Výšinách.“

Vo vôni Výšin sa mi Elyani zdôverila, „Vieš, čo mi povedal Džervin? Že potom, ako som sa do teba zaľúbila, som sa stala oveľa prebudenejšou.“

Od Nositeľa Blesku, to bola vznešená lichôtka.

„No jasné!“ luskol som prstami, držiac heuréka v Hrote. „Preto chcel, aby som sa do teba zaľúbil: je to také prebúdzajúce!“

„Džervin ti povedal, že od teba chce, aby si sa do mňa zaľúbil?“ Elyani len tak horela, aby sa to dozvedela.

„Nie, ale je to zrejmé. Keby nebolo teba, pravdepodobne by som sa utopil v tom tírta jazere, kde som pred dvoma rokmi stratil mäkký kameň Majstra Friora.“ Odmlčal som sa, pozorujúc iskry Orlovho Svetla nad svojou hlavou. „A teraz, každú hodinu dňa cítim túžbu prebudiť sa čoraz viac, aby som ťa mohol viac milovať a bojovať proti všetkému, čo by sa nás pokúsilo rozdeliť. Plávať s osudom, to je pre spáčov. Nikdy viac!“

Elyani pozdvihla ruky. „Prebudený láskou! Vúf!“

Bolo ľahké vidieť, prečo Džervin chcel, aby som zobral Maryani na jazdu so svojou Matkou Drakanou. Vediac, že jej život je v mojich rukách, cítil som, že by som sa do nasledujúceho večera dokázal naučiť naspamäť celý Zákon Melchisedeka.

Myšlienka, že čas sa počíta, bola pre mňa nová. Predtým, ako som išiel na Mount Lorzen, Džervin mi viackrát vysvetľoval, že spáči sa správajú, akoby sa čas pred nimi naťahoval donekonečna, a že len prebudení vedia, ako si vážiť každú sekundu. S konceptom som súhlasil, ale celé mi to pripadalo dosť teoretické. Až teraz, s Elyani v mojom náručí, sa mi zjavil úplne odlišný význam veršov Maveron, ktoré mi raz Lermon spieval,

„Spiaci, maj sa na pozore!

Páni Osudu vedia o čase, ktorým plytváš,

A budeš sa zaň zodpovedať,

Keď nadíde súd.

Prebuď sa, muž Zákona!

Dni sú zrátané.

Čas sa kráti. “

Pred tromi dňami, počas prvej Hrot-búrky, mi preblyslo, že prebudenie má za následok úplne iný vzťah k času. Plný dosah toho bol pre mňa stále zahalený záhadným oblakom, ale jedna vec bola istá: prebudenie v sebe zahŕňalo robenie vecí ihneď – nikdy neotáľať, dokonca ani na pár hodín.

Maryanin život v mojich rukách, každá sekunda sa počítala.

S Elyani sme obšírne prediskutovali bežný rituál, ktorým boli kňažky Bieleho Orla posielané nadol do Podsvetia, len aby sme usúdili, že musíme použiť radikálne odlišnú metódu.

„Teraz, keď je tvoj Hrot zapálený,“ povedala mi Elyani, „tvoja čistá fontána bude silnejšia a silnejšia. To by ti malo pomôcť spojiť sa s Orlom, keď budeš zostupovať cez bránu. Zver mu svoju fontánu a on ťa povedie k Maryani, nech už bude v ktorejkoľvek jaskyni zúfalstva.“

„Už chápem,“ žmolil som si bradu, obdivujúc Džervinov spôsob výuky v akcii. „Mám čas do zajtrajšej noci, aby som prebudil svoj Hrot, je to tak?“

Hladkajúc si bradu, Elyani sa zasmiala.

„Ale to nie je smiešne!“ protestoval som. „Ja ani nechápem, čo spustilo tento hurikán nad mojou hlavou.“

„Potom ako s tebou Džervin hovoril o hroziacej katastrofe, zavolal mi cez hlasový kanál a dal mi pokyny, aby som do tvojho Hrotu zaviedla impulz,“ prehlásila Elyani.

Od úžasu mi spadla sánka, „Chceš povedať, že toto si začala ty?“

„Povedzme, že to bolo spoločné predstavenie, s Majstrom Džervinom a Pánom Ganom v hlavných úlohách.“

„A čo si ja s tým mám počať?“ tváril som sa nevýslovne podozrievavo. „Pošleš do môjho Hrotu vplyv a v priebehu niekoľkých minút pocítim neodolateľnú túžbu prísť a povedať ti, že ťa milujem. Toto je to, čo má Hrot robiť s ľuďmi?“

Odpovedala tak, že mi na líce vtlačila dlhý hlučný bozk. „Tak či onak, nepovedal si, že to bola vôľa tvojho učiteľa?“

Zostal bdelý počas Veľkej Noci. Počul prvé tóny Piesne Stvorenia. Keď sa bohovia prebudili, jeho vznešená povaha už osvetľovala sféry.

„Ešte stále počuješ nad svojou hlavou hlasy anjelov?“ opýtala sa Elyani.

„Prichádzajú vo vlnách. Ale nerozumiem, čo hovoria.“

„To preto, že sa snažíš porozumieť hlavou,“ povedala. „Ľudská hlava je príliš malá nato, aby obsiahla silu Hrotu. Iba Hrot sám môže poznať Hrot-ovosť.“

„Veď ja s určitosťou ani neviem, kde Hrot je! Niekedy cítim, ako nad mojou hlavou stúpa obrovský rebrík, s centrami energie po celej dĺžke.“

Elyani zavrela oči a na sekundu som opäť nad jej hlavou zahliadol žiarivú hviezdu. Súčasne sa jedno z centier energie v rebríku nad mojou hlavou stalo zreteľne vnímateľným. „Ach, toto!“ vykríkol som. „Tak toto ľudia nazývajú Hrot?“

Prikývla.

„A čo sa odo mňa očakáva, že s ním budem robiť?“

„Pre túto chvíľu nič, pretože ho za teba držím. Neskôr sa budeš musieť naučiť obsiahnuť intenzitu sám.“

Vystrúhal som grimasu, ktorú mala ona vyhradenú pre chvíle veľkého zmätenia.

„Ak Hrot nie je držaný,“ vysvetľovala, „všetka sila, ktorá v ňom rezonuje, prudko spadne nadol do tvojej hlavy. Mal by si pocit, že máš hlavu ako tekvica. Mohlo by sa stať, že by si potom stváral čudné veci.“

„Ako napríklad vylieval vedrá slizu do tváre vysokých kňazov?“ spočítal som si.

„Môže byť!“ povedala Marekovým hlasom.

„Ale prečo sa hlava nedokáže vysporiadať so silou Hrotu?“

„Je príliš malá!“ vysvetlila. „Ľudia sú len anjeli-bábätká. Keď vyrastú, bude to iné. Ale nateraz, jediným spôsobom ako obsiahnuť intenzitu myslí anjelov, je prijímať ju nad hlavou. Nad hlavou je plno miesta, dosť aj na rozľahlosť myslí anjelov.“ Zaklopala mi na čelo ako na dvere kaplnky. „Hlava je taká malá škatuľa!“

„Ak pre mňa držíš Hrot, znamená to, že ja nemusím robiť nič?“

„Och, to som nikdy nepovedala! Sila Hrotu nie je niečo, pod čím by si mal sedieť a hľadieť na ňu ako filosterop na slnečnicu.“ Jej dokonalá imitácia sladkého učenlivého výzoru osvieteného zvieratka spôsobila, že som vybuchol do smiechu.

„Takže, čo sa odo mňa očakáva, že budem robiť?“

„Že sa staneš prebudenejším, budeš rýchlejšie myslieť a všetko vedieť!“

„Všetko vedieť?“ Divoký smiech Bojovníkov sa odtrhol z reťaze, „Ha! Ha! Ha! Ha! Ha!“

„Ach!“ hlesla kúzelná žena, „Niečo to so mnou robí, keď sa takto smeješ.“

„Počkaj, počkaj, to už letíš privysoko! Ako by som mohol vedieť všetko? Iba anjeli môžu vedieť všetko!“

„Správne a pravdivé, mocný Drak! Anjeli môžu poznať všetko a tvoj Hrot dokáže poznávať myseľ anjelov.“

„Povedzme, že by som mal na mysli nejakú otázku...“

„Povedzme!“ inkarnovala na svoju tvár Džervina.

„Mal by som osloviť svoj Hrot a opýtať sa, 'Ó, sila Hrotu, mohla by si mi prezradiť, ako mám vyliečiť kameň Lilu?'“

„Nie! To by nefungovalo, pretože to sú ľudské slová vyslovené z tvojej ľudskej hlavy. Hrot je nad hlavou a pozná iba jazyk anjelov. Nemôže byť obsiahnutý jazykom ľudí. To, čo musíš urobiť, je zachytiť anjelovu myšlienku.“

„Anjelovu myšlienku...“ dumal som. „A to ako vyzerá?“

„Teyani ich prirovnáva k okrídleným hadom, ktoré cestujú rýchlosťou blesku.“

To znelo zastrašujúco. „Naozaj si myslíš, že by som mohol chytiť okrídleného draka, ktorý cestuje tak rýchlo ako blesk?“

„Nie, nemohol. Ale tvoj Hrot môže.“

Vzdychol som si. Oči mi dopadli na nádobu neďaleko Dračej brány. „Och môj Pán Melchisedek! Lilu!“

Teraz mali už nádvorie, trávnik i vavríny svoj normálny vzhľad. Ale Lilu nie. Žiarila svetlom Orla. Jej aura bola široká štyri stopy.

„Toto nie je žiaden obyčajný mäkký kameň!“ Pre Elyani to bola rovnaká záhada ako pre mňa.

„Dokáže si podržať Orlove Svetlo lepšie ako my!“ otvoril som veko. Veľkosť nezmenila.

„A je s ňou aj Orlova neha.“ Elyani bola plná obdivu. „Myslíš, že by sa mala pridať k môjmu rádu?“

„Ale kto ju vezme na skúšku do Podsvetí?“ predvídal som výsledok ďalšieho orákula.

„A kedy vezmeš do Podsvetí mňa?“ nabádala ma Elyani.

Znehybnel som, pokúšajúc sa chytiť okrídleného hada, ktorý by mi prezradil, ako preletieť s kúzelnou ženou cez bránu.

Elyani zapálila hviezdu nad svojou hlavou. „Dostávaš inšpiráciu?“ opýtala sa po chvíli.

Potriasol som hlavou. „A ty? Chytila si okrídleného hada?“

„Áno.“

„Už?“ Taký som bol zvedavý, až to štípalo.

„Keby si mal so mnou dieťa, viem naisto, že by som dokázala prejsť Dračou bránou a zísť do Podsvetí s tebou.“

„Čože?“ doširoka som otvoril oči. „Táto sila Hrotu je každou hodinou nebezpečnejšia!“

Zachichotala sa a zacitovala známy verš, ktorý bol vytesaný na portáli hlavného orákula svätyne: „Človek Zákona, neklaď otázky, po kiaľ nechceš počuť odpovede!“

„Veď sme to ani neskúsili!“ zvolal som. „Poďme to skúsiť!“

„Áno!“ Elyani sa s dlhým hlasným vzdychnutím nechala jemne dopadnúť na trávnik.

Môj Drak vrúfoval. Zamračil som sa.

Elyani otočila hlavu, aby na mňa videla. „Neskúšame?“

„Elyani, myslel som len to, že máš vyjsť z tela a snažiť sa nasledovať ma cez bránu.“

„Aha?“ povedala malým hlasom. „Nuž, ak chceš skúsiť toto, tak... skúsme.“

Položil som drahocennú nádobu vedľa seba na trávnik a posadil sa do meditačnej polohy. Elyani sa projektovala von z tela, do tmy viditeľnej. Nechal som vánok brány, aby ma stiahol a v okamihu som sa ocitol v jaskyni z modrého kameňa, ktorá bola pod nádvorím.

Elyani so mnou nebola.

Vyšiel som naspäť na nádvorie. Elyani bojovala so stúpajúcim prúdom vánku. Skúšal som ju chytiť za ruku a znovu sa ponoriť cez bránu.

Hneď ako som dosiahol jaskyňu, vykríkol som, „Och môj Pán Melchisedek, čo je toto?“

Neveril som svojim očiam. „Čo tu robíš, ty malá pekná vec?“

Elyani stále nebola v jaskyni, ale v mojej ruke bola Lilu. Nebola tu žiadna nádoba, iba priesvitný mäkký kameň, ktorý žiaril Orlovým svetlom.

Otvoril som dlaň a jemne na ňu projektoval Hlasom, „Búúú!“

Nebolo vidieť žiadnu badateľnú zmenu.

Nechal som sa vyniesť nahor bránou. Lilu išla okamžite naspäť do svojej nádoby.

Elyani stále bojovala s prúdom. Urobil som niekoľko pokusov stiahnuť ju nadol, ale neúspešne. Nakoniec, v obave, že by vánok mohol byť pre ňu jedovatý, kázal som jej vrátiť sa do tela a ja som vkĺzol do svojho.

Čoskoro sa Elyani posadila. „Tento vánok je rovnako zlý ako prudké vetry, s ktorými sa cestovatelia stretávajú v niektorých sférach diaľav. Nijako sa mi nedarilo prejsť. Myslíš, že by sme mohli skúsiť... niečo iné?“

„Mm... porozmýšľam.“

9.24 Ovládnutie Hrotom-navigovaných chodieb

Ako sme na streche sledovali západ slnka, prudký Hrot-pocit neodkladnosti prebudenia ma viedol, aby som sa Elyani vážne opýtal, „Vysoká kňažka, volám tvoj vhľad – čo môžem urobiť, aby som proces urýchlil? Musím sa ešte toľko učiť a je tak málo času. Kde začať?“

„Žeby u Lietajúcich Drakov?“ pokúšala ma.

„Nie, prosím!“ vyšlo to zo mňa ako zmučený výkrik. „Nerozprávaj mi o Lietajúcich Drakoch, vždy ma dostanú do problémov! Dnes poobede som sa zase stratil v chodbách. A tentokrát sa to zmenilo na ozajstnú nočnú moru! Aspoň hodinu som nevedel nájsť ani len nádvorie, odkiaľ by som sa mohol dostať na strechy.“

„Ale pole v chodbách nemá nič dočinenia s Lietajúcimi Drakmi!“ neha Bieleho Orla sa ma dotkla cez jej hlas.

„Nemá? Tak kto dopekla je za tými začarovanými chodbami?“

„Nikto! Je to jednoduché navigačné pole.“

„Navigačné?“ rozhorčene som sa zasmial. „Chceš povedať aktívna dezorientácia!“

„Zar-ka, som si istá, že Veľkému Bojovníkovi ako si ty, by netrvalo dlho, kým by si podmanil chodby ženského krídla.“

„Nechcem už s týmto hlúpym bludiskom strácať viac času,“ môj Drak bol stále nasiaknutý frustráciou popoludňajšieho nepríjemného tancovania v kruhoch.

„Mm...“

„Tak či onak, čo je zlé na chodení po strechách? Prebudenie je predsa celé o zrýchľovaní, nie? Naozaj neexistuje žiaden rýchlejší spôsob, ako sa vo svätyni dostať z jedného miesta na druhé!“

„Veľmi pravdivé, Drak!“ tvárila sa, že so mnou plne súhlasí.

„Naznačuješ, že si hľadám výhovorky, aby som nemusel čeliť prekážke?“

„Óóó...“ zaokrúhlila pery a naklonila hlavu nabok, váhajúc. „Nnn...nie! Ale keď sa budeš cítiť pripravený na bitku, len mi daj vedieť. Prídem a pomôžem ti.“

„Takže takto...“ preglgol som. „Myslíš si, že sa snažím vyhnúť osudu. Nuž, tak to urobme. Hneď teraz!“ Rýchlo som zoskákal naspäť na nádvorie.

„No čo robíš?“ vzhliadol som k nej s nádychom netrpezlivosti. „Čakám!“

Smejúc sa, Elyani schádzala nadol po rebríkoch.

Zabávajúc sa, nasadila prísnu tvár. „Nasleduj ma, kandidát!“

Urobil som sa mladistvým a sladkým ako filosterop a skackal som za ňou.

Keď sme došli do prvej chodby, opýtala sa, „Kandidát, cítiš niečo?“

„Nič! Cítim za nami Dračiu bránu, ale tá mi nikdy nepomohla nájsť cestu cez labyrint. Keď spočívam na Drakovi alebo hľadám zemské energie, nedokážem vnímať nič zvláštne.“

Tmavá Noc Diaľav si pamätá na stvorenie, aké bolo predtým, než ho zrodila.

„Poďme na prechádzku,“ zobrala ma Elyani za ruku.

Snažil som sa získať záchytné body, využívajúc schody a kolonády ako značky, ale ako zvyčajne, stratil som sa. Ako sme zastali v úzkej chodbe, sťažoval som sa, „Som stratený!“

„Čo cítiš vo svojom Hrote?“

Kým okolo nás prechádzala skupina kňažiek, naladil som sa na pestrofarebné spektrum energií nad mojou hlavou. „Zdá sa, že pri západe slnka je Hrot miernejší,“ všimol som si.

Predĺžiac nežný Orol-dotyk svojej prítomnosti nad mojou hlavu, Elyani zvýraznila mäkkú, hlbokoznejúcu syčivú energiu. „Toto je navigačné pole,“ ukázala mi. „Zaves sa doňho!“

To mi veľa nehovorilo.

Bavila sa na tom. „Zavesenie sa do navigačného poľa je súčasťou zasväcovacieho rituálu všetkých ženských rádov v Eisraime. Modré Rúcha zajtra zasväcujú novicku. Prihlásime ťa na ceremóniu?“

„Tak si sa to naučila ty?“ opýtal som sa, bojujúc s iluzórnym sykotom.

„Nie, iba som opakovala po Teyani.“

„Tak prečo sa neviem napojiť na pole tak, že zavesím svoj Hrot do tvojho?“

„Áno, prečo sa nevieš?!“ predstierala, že ma kára.

Zatvoril som oči. „Ale viem!“ zvolal som prekvapene, cítiac rýchlo vibrujúcu energiu, ktorá prúdila od Hrotu k Hrotu.

„Pochválený buď Pán Melchisedek!“ zvolala Elyani nadšene. „Koho ideme navštíviť?“

Buď pripravený. Ona bude potrebovať tvoju pomoc. Ak ma budeš ignorovať, zomrie.

„Alsibyadi!“ zvolil som.

„Len sa na ňu nalaď.“

Z Hrotu som sa pokúsil nájsť smer. „Nič necítim!“

„To preto, že sa nalaďuješ na Alsibyadinu energiu, nie na jej Hrot. Nalaď sa na jej Hrot a dovoľ svojmu Hrotu, aby ťa viedol.“

Bez rozmýšľania som si spomenul na to, čo som cítil v Hrote, keď som sa skôr v ten deň stretol s Alsibyadi. Moje telo okamžite začalo kráčať.

Udivený, zastavil som a obrátil sa k Elyani. „Je to také jednoduché?“

Prikývla. „Poďme, zober ma k Alsibyadi.“

Zavrel som oči a zopakoval spojenie. Všetko, čo som musel urobiť, bolo nechať svoje nohy nasledovať Hrot. Bolo to magické. Zakaždým, keď sme došli na križovatku, presne vedeli, kam sa obrátiť.

Nakoniec sme došli na nádvorie, ktoré som nikdy predtým nenavštívil.

„Ale toto nie je miesto, kde je Alsibyadina izba!“ poškrabal som sa na hlave. „Čo som urobil nesprávne?“

„Nič! Chcel si nájsť Alsibyadi, tak ťa pole zobralo sem.“ Elyani ukázala na dvere pred nami. „Alsibyadi je v tamtej izbe, na návšteve svojej priateľky Ongye. Chceš si to skontrolovať?“

Alsibyadina nehoda sa stane v smolovočiernych sférach Čiernej Noci Diaľav.

„Nie, verím ti. Nebudeme ich rušiť.“

Chlapec bude mocný. V zemi Aegypton bude kráľom.

Elyani sa opäť pustila kráčať.

„Toto je neuveriteľne múdre!“ žasol som. „Ako presne to funguje?“

„Je to určité pole. Vytvorené veľmi, veľmi dávno. Mnohé z našich kňažiek žijú v takých vysokých sférach vedomia, že sú sotva v kontakte s fyzickým svetom. Pole im umožňuje zostať v stave tranzu, zatiaľ čo idú svojou cestou cez ženské krídlo svätyne. Nemusia myslieť na to, kam chcú ísť, iba udržiavajú malý impulz vo svojom Hrote a sú automaticky vedené správnym smerom.“

„Znamená to, že všetky ženy tejto svätyne sú expertkami v sile Hrotu?“

„Ani náhodou. Ale keď prídu do svätyne, prebudíme pre nich toto určité spojenie v Hrote, to znamená, že ich Hrot zavesíme do navigačného poľa. Má to tiež tú výhodu, že sa nám nikdy nemôžu stratiť.“

„Stratiť?“ Taká predstava sa mi zdala dosť čudná. „Kde?“

„Láska moja, nemáš ani potuchy o stavoch vedomia, v ktorých tieto kňažky trávia dni a noci. Sú ďaleko, ďaleko od svojich tiel. Tak veľká časť z nich žije vo Výšinách, že si kráľovstvo sotva všímajú. Niekedy sú tak vysoko, že nemôžu udržiavať ani spojenie cez Hrot a stratia cestu. Pole nám umožňuje, aby sme ich ľahko našli.“

Došli sme na veľké nádvorie, v aleji ohraničenej radom vysokých vavrínov. Elyani nechala svoju ruku prechádzať ponad ich listy. „Toto je Teyanine nádvorie,“ povedala a vyzvala ma, aby som si z Hrotu zmapoval toto miesto, aby ma sem navigačné pole mohlo priviesť, keď to budem potrebovať. Potom ma požiadala, aby som ju zobral naspäť do jej izby.

Naladil som sa, spomínajúc si na pocit Dračej brány.

„E-e! To nemôže fungovať!“ opravila ma Elyani. „Spájaš sa s energiou miesta. Aby navigačný systém rozumel, čo chceš, musíš sa naladiť na Hrot-ovosť miestnosti.“

„Hrot-ovosť tvojej spálne?“ bol som v rozpakoch.

Pozvala ma do svojej energie. „Nalaď sa na mňa. Ukážem ti to.“

Bolo to jemné. „Veľmi jemné!“ uvažoval som nahlas.

„Iba na začiatku!“ uistila ma. „S trochou cviku tu budeš čoskoro skákať ako jednorožec.“

Keď bol raz mechanizmus uvedený do chodu, bolo to úžasne jednoduché. Hrot viedol každý krok. „Takže naozaj, tieto kňažky, ktoré žijú vo Výšinách, majú sotva otvorené oči, keď kráčajú chodbami. Nikdy do seba nenarazia?“

Elyani sa zachichotala. „Máme na to zdvorilý výraz, voláme to stretnutie vo Výšinách. Normálne sa to nikdy nestáva. Navigačný systém sa postará o každý pohyb. Ale v minulosti sa vyskytlo zopár nehôd.“

„Ale čo by bolo so všetkým týmito kňažkami Výšin, keby sa polia zrútili? Bez navigačného systému by nedokázali nájsť ani len cestu do vlastnej spálne.“

„Oveľa horšie, nedokázali by už nájsť cestu do Výšin! Je to spočívaním na určitých poliach, že sa dostanú tak vysoko. Keby sa polia zrútili, rovnako by dopadlo aj ich duchovné spojenie. Rovnaké platí pre takmer každého vo svätyni.“

To znelo tak strašne, že môj tok myšlienok zamrzol.

Ďalej sme sa pokojne premávali, plachtiac s Hrot-vetrami.

Po chvíli som si začal uvedomovať, že čosi nie je v poriadku so zvukom svrčkov. Čo sa s nimi dialo? Všetky spievali rovnakú notu! A čo bolo horšie, znelo to ako falošná nota. Nebolo to prvýkrát, čo som si to všimol – svrčky už nespievali melódie. Keď som to spomenul Elyani, povedala, „Obávam sa, že sa tak naplnila ďalšia z Džervinových predpovedí. Už dávno, Teyani prorokovala niečo podobné.“

„Ale toto je také monotónne a nudné!“ zastonal som. „Ako môžu bohovia dopustiť niečo takéto?“

„Mlč, muž Zákona!“ zhasila ma Elyani. „Neviň bohov za zlo, ktoré ľudia vniesli do polí.“

Nato neexistovala žiadna zákonná odpoveď. Uspokojil som sa s tupým zvukom a uchýlil sa k jemnému sykotu Hrot-poľa.

Hrot-spáč, prebuď sa! Nielen kvôli Archívu, ale kvôli Elyani. Čas sa blíži. Dni sú zrátané.

Bude ťa potrebovať. Zúfalo.

Povstaň, naplň svoj osud. Staň sa Hrot-bojovníkom, Rytier!

„Čo by si chcela jesť na večeru?“ opýtal som sa Elyani, obávajúc sa, že môj vlastný nezáujem o jedlo bude mať nepriaznivý dopad na jej zdravie.

„Byliny pobláznenia!“ zašepkala, pevne ma držiac za ruku.

„Tak musím ísť a opýtať sa prorokyne Muridji na tisíc spôsobov ich prípravy. Skombinované s nefilimskými kuchárskymi kúzlami, som si istý, že uvaríme zázrak! A...“ Z ničoho nič ma cez fontánu ohlušil Hrot-impulz, asi taký jemný ako úder masívneho kladiva.

„Óooch!“ musel som zastať a oprieť sa o stenu chodby. „Čo... čo je toto?“

Elyani zavrela oči. „Myslím, že niekto... sa snaží k tebe prehovoriť.“

„Prehovor ku mne!“ obrátil som sa k nebu s úplnou oddanosťou. „Prosím!“

Povstaň, naplň svoj osud. Staň sa Hrot-bojovníkom, Rytier! Cesta z Eisraimu do Filadelfie bude kratšia ako výdych.

„Nič nepočujem, nič necítim!“ sťažoval som sa. „A ty?“

„Mm... kráčajme ďalej, to pomôže,“ potiahol ma Biely Orol za ruku. „Choď dovnútra a mysli na otázky, ktoré by si mi mohol položiť ohľadne Hrotu.“

„Bolo navigačné pole vytvorene Hrot-správcami?“

„Nie,“ odvetila Elyani, „ako všetky polia, pramení rovno z mlynov Zákona, z rituálov vykonávaných Strážcami Mlynov.“

„Ale potom ho určite musí niekto z času načas monitorovať.“

„To robia Správcovia Polí: Majster Ferman a jeho muži. Pravidelne prichádzajú pole skontrolovať a doladiť ho.“

Kúzelná žena trafila do čierneho. Ako mojou mysľou prúdili tisíce otázok, extravagantný tlak nad mojou hlavou začal poľavovať. Nekonečný tok nás doviedol k diskusii o tých typoch polí, ktoré boli vytvorené Hrot-rezonanciou. V kráľovstve ich bolo viac, ako som si vo svojom Hrot-panictve dokázal predstaviť. „Najmä Nefilim,“ pokračovala moja čarovná priateľka, „sú slávni kvôli používaniu strašidelne mocných Hrot-polí na vojnové účely. Ale s týmito sú spojené veľké nástrahy.“

Hrot-spôsob vedenia vojny Rytierov bude mať moc zraziť Ahrimana na kolená. Hýb sa rýchlo! Každá minúta sa počíta.

„Chceš povedať, že sú to mocné zbrane?“ opýtal som sa.

„Také zbrane, ktoré sa obrátia proti tým, ktorí ich používajú! Existujú mocné nefyzické bytosti, ktoré sa s Hrotom spájajú a nie všetky z nich sú sväté. Pokiaľ nie je človek mimoriadne obozretný, temní anjeli Hrotu môžu cez Hrot-pole zostúpiť a zaútočiť. Ako vždy, keď sa jedná o Hrot, deje sa to bleskurýchle. A môže to spôsobiť veľké katastrofy. Raz na Východnom Polostrove bola takým útokom takmer vyhladená citadela nefilimských obrov. Keby obri neboli zachránení priamym zásahom Strážcov, teraz by z nich už nič nezostalo.“

„Čo sa s nimi stalo, keď na nich zaútočili?“

„Spadli na tváre. Mnohí z nich boli na mieste mŕtvi. Ale temní anjeli Hrotu neudierajú vždy takto zreteľne. Často uprednostňujú manipulovať ľudí tajne. Vedia, ako zostať nepovšimnutí, dokážu byť veľmi zákerní.“

„Takže sila Hrotu môže byť nebezpečná!“ premýšľal som. „Sú všetci anjeli Hrotu temní?“

„Pravdaže nie! Hrot je veľkou bránou k anjelskému vedomiu ako takému.“

„Sú títo temní anjeli Hrotu tí istí ako Lietajúci Draci?“ zhliadol som nadol k svojej ľavej pästi.

„Och!“ vykríkla Elyani rozhorčene. „Zar, kedy už prestaneš obviňovať týchto úbohých Lietajúcich Drakov za každé zlo v stvorení? Čo nevieš, že niektorí z nich sú mocnými spojencami Majstrov Hromu?“

Došli sme na jej nádvorie. Bola noc. V striebristom mesačnom svetle sme mohli len vytušiť siluetu jeden druhého.

9.25 Lietajúci Draci a kozmologický rebrík

Elyani ma zobrala za ruku a kráčali sme k rebríku na stene jej spálne. S chrbátom oproti rebríku, vystúpila na prvú priečku, držiac sa rukami vyšších priečok.

„Som Veľká Bohyňa, ktorá zahŕňa všetky sféry,“ nasadila svoj hlas prorokyne. „Kde sú Zar a Elyani?“

Bol som v rozpakoch. Zobrala moju ľavú ruku a položila mi ju na svoju hruď, na srdcové centrum. „Ich hlavy,“ povedala.

Viedla moju ruku nadol tak, že sa zľahka dotýkala jej tela. Keď dosiahla koniec brucha, na okraji stehien, povedala, „Ich chodidlá!“ Pomaly ma zobrala nahor k svojmu srdcu, „A keď sa ľúbia, sú tu.“

Zostal som nehybný, cítiac stúpanie a klesanie jej pŕs, ako dýchala.

Z nekonečnosti do nekonečno-vosti. Let. Svety bez konca.

„Kde je kráľovstvo?“ opýtala sa.

Očarený, nechal som svoju ruku zísť nadol po jej tele, zľahka sa jej dotýkajúc. Zastavil som na dolnom konci jej brucha.

„Správne a pravdivé, mocný Drak!“ privítala moju ruku. „A kde začínajú svety bohov?“

Išiel som naspäť k jej srdcu, „Odtiaľto!“

„Kde končia?“

Láskavo som jej pohladil hrdlo a zaváhal som. Zobrala moju ruku a ťahala ju nahor, hladkajúc svoju tvár. Pokračovala, až kým moje zápästie nedosiahlo tesne nad jej Hrot. „Tu si na vrchole slávnych nebies bohov, v Zlatom Štíte, ktorý oddeľuje dočasné sféry od sfér Výšin. Keby si cezeň dokázal prejsť, stal by si sa veľkým anjelom – nesmrteľnosť bez hraníc.“

„Ako vysoko siahajú sféry Výšin?“ opýtal som sa.

„Môj rebrík stúpa nahor bez konca,“ prehlásila veľká bohyňa.

Prešiel som rukou naspäť k jej srdcu.

Túto rozľahlosť obri nikdy nepochopia.

„Kde sú Podsvetia?“ opýtala sa.

Začínajúc na nežnom okraji jej brucha, nechal som svoju ruku kĺzať po jej nohách.

„Mm...“ pochválila. „A kde si myslíš, že Podsvetia končia?“

„Nekončia! Tvoj rebrík ide rovnako ďaleko nadol, ako ide nahor,“ odpovedal som, zohýnajúc sa, aby som sa dotkol jej chodidiel.

„A kde je tvoja Matka Drakana?“ opýtala sa Elyani.

Zaváhal som.

„Na dne môjho nekonečného rebríka,“ povedala.

„Ale... Ó, Veľká Bohyňa, ak je tvoj rebrík nekonečný, ako môže mať dno?“

„Nuž... presne, tvoja Matka Drakana je mojim nekonečným dnom.“

Obaja sme sa zasmiali.

„Nekonečné Dno!“ zvolal som s úctou. „Aký krásny spôsob označenia Draka Hlbočiny. A ide to tak dobre dokopy s jej iným menom: Hadana Múdrosti, ktorá siaha hlbšie ako Priepasť.“

„Teraz, pútnik Zákona, povedz mi, kde je Pán Melchisedek?“ spýtala sa Elyani.

„Na vrchole tvojho nekonečného rebríka, Ó,Veľká Bohyňa.“

„Správne a pravdivé! Ale môj rebrík je záhadnejší, ako si myslíš, lebo jeho absolútny vrchol sa niekde stretáva s absolútnym dnom a stávajú sa jedným,“ oznámila.

„Potom moja Matka Drakana a Dobrý Pán Melchisedek musia byť veľmi blízko,“ vyvodil som.

„Veľmi! Myslíš, že by sa mohli zobrať?“

Spájajúc sa s opojnou sieťou nehy, ktorú Elyani utkala, spočinul som na nej hlavou, hladiac jej hrdlo mojimi dlhými kučeravými vlasmi.

Vzdychla si a pokračovala. „Pútnik Zákona, dovoľ Veľkej Bohyni, aby ti odhalila ďalšie zo svojich tajomstiev. Myslel si si, že Pán Melchisedek je na vrchole môjho rebríka, však?“

„Tomu verím. Je to Zákon mojich Otcov,“ odvetil som energicky.

Hlasom veľkého hierofanta pokračovala, „Nuž, muž nížin, pochop srdce Zákona. V pravde, Pán Melchisedek nie je na vrchole môjho rebríka. Pán Melchisedek preniká celým rebríkom. On je rebrík.“

„Naozaj je?“

„Pravdivo a skutočne.“

„Tak potom aj moja Matka Drakana!“ zvolal som.

„Skutočne a pravdivo,“ povedala.

V srdci nekonečnosti priestorov, povstaneš.

Nasmeroval som svoju ruku naspäť k jej srdcu. Privítala ma tým, že sa zhlboka nadýchla.

Hmlisté mesačné svetlo spôsobilo, že fyzické siluety sa spojili so žiarou v tme viditeľnej a vytvorili jemnú atmosféru. Prijímal som veci, ktoré mi povedala, tešil sa z hádania výrazu na jej tvári, želajúc si, aby som mohol zastaviť čas.

Let Orla.

„Kde je Biely Orol?“ opýtal som sa jej.

„Ktorý?“

Bol som zmätený. „Je ich viac ako jeden?“

„Nevedel si, že sú dvaja?“

„E-e!“

„To je jedno, v skutočnosti sú jedným a tým istým.“ Vzala moju ruku a položila mi ju na svoje oči. „Existuje Biely Orol bohov, ktorý žije v trojuholníku, vo vysokých úrovniach svetov bohov. Stále cestuje nahor a nadol sférami.“ Potiahla moju ruku na hranicu Zlatého Štítu nad svojou hlavou, potom s ňou klesla opäť nadol na úroveň srdca a opäť vyšla naspäť nahor.

„Potom je tu Biely Orol, ktorý žije vo Výšinách, na druhej strane Zlatého Štítu,“ povedala, ťahajúc moju ruku tak vysoko, ako sa jej dalo nad svoju hlavu, súčasne ma ťahajúc k sebe.

„Je to boh?“ opýtal som sa.

„Nie, je jedným z anjelov Výšin.“ Preniesla moju ruku nadol k svojim perám, „Ten druhý, pod Zlatým Štítom, je jedným z bohov. Ale obaja sú jedným v Duchu. Biely Orol bohov je emanáciou Bieleho Orla Výšin.“

Tak blízko pri nej, váhal som medzi otázkou a bozkom.

„Teraz, choď dozadu!“ povedala.

Vzdychol som si a urobil krok späť. „Takto?“

„Nie! Oveľa ďalej.“

Pomaly som sa pohyboval smerom od nej.

Aspoň po desiatich krokoch, povedala, „Dobre. Teraz musíš zašepkať dlhé 'ffffffúúúúh.'“

„Ffffffúúúúh!“

„To je ono!“ povedala. „Teraz si Lietajúci Drak. Si ďaleko, ďaleko od môjho rebríka. Moje tvory hovoria, že žiješ vo sférach diaľav. Sotva ti dokážu porozumieť, pretože si od nich taký odlišný. Taký iný! Keď sa na teba naladia, všetko, čo dokážu vnímať, je dlhé ffffffúúúúh. Si pre nich prastarý, fascinujúci a záhadný.“

„No,“ pomyslel som si, „byť Lietajúcim Drakom nakoniec nemusí byť také zlé!“

„Teraz sa pohni na svoju ľavú stranu,“ povedala, „veľmi ďaleko odo mňa...“

Išiel som sa postaviť k jej obľúbenému vavrínu.

„Teraz si iný Lietajúci Drak, v inej sfére diaľav. Ešte vzdialenejší. Ešte záhadnejší.“

„Ffffffúúúúh!“ zašepkal som, zatiaľ čo ma vavrínové listy šteklili na chrbáte.

„Si Duch Veľkého Mravca! Si taký zvláštny, že zakaždým, keď na teba Majster Džervin uprie svoj zrak, v rozpakoch si žmolí bradu.“

„Mm...“

„Teraz choď napravo. Ďaleko, ďaleko!“ povedala.

Ako som pomaly kráčal cez trávnik, povedala, „Teraz prekračuješ Priepasť Hlbočiny a Priesmyk Večnosti.“

„Čo to znamená?“ opýtal som sa.

„Ideš príliš ďaleko odo mňa.“

Zastal som tam, kde som bol.

„Nie! Musíš ísť ďalej!“ naliehala. „Choď ďalej!“

Keď som dosiahol stenu na druhej strane nádvoria, povedala, „Teraz si Lietajúci Drak, ktorý žije za Priepasťou Hlbočiny a Priesmykom Večnosti. Tvoje vesmíry sú nádherné a nabité toľkými hviezdami, až sú jasné ako Výšiny. A Matka Svetla ti stále dodáva nové hviezdy. Musí ťa mať veľmi rada.“

„Ak mám svoje vlastné sféry, znamená to, že som tiež rebrík?“

„Presne!“ povedala. „Som rebrík, po ktorom chodia Zar a Elyani hore a dole. Duch Veľkého Mravca, vo svojich vzdialených diaľavách, má svoj vlastný rebrík. A ty máš svoj vlastný rebrík, s myriadami malých Lietajúcich Drakov, ktorí sa pohybujú hore a dole.“

„A kde do tohto všetkého zapadá Matka Svetla?“ opýtal som sa.

„Ó Lietajúci Drak, aká hlboká otázka! Dotýka sa kozmického mystéria rebrík-ovosti.“

„Ffffffúúúúh!“

„Ako som ti odhalila, nekonečné dno môjho rebríka je v jednote so svojim nekonečným vrcholom. Rovnaké platí pre tvoj rebrík, Ó, Lietajúci Drak: najvyšší vrchol a najnižšie dno sú jedným; a takisto je to pre každý rebrík. Ale je toho ešte viac – nekonečné dno všetkých rebríkov je jedno! Je to táto nekonečná jednota, ktorú nazývame Matkou Svetla, Kozmickou Matkou.“

„Takže Matka Svetla je kozmickou úrovňou Drakany Hlbočiny?“

„Správne a pravdivé, Lietajúci Drak! Dno môjho rebríka je Drak Hlbočiny, Veľký Had Múdrosti. Dno tvojho rebríka je iná úžasná hlbina a dno rebríka Veľkého Mravca zase ďalšia. Nekonečnosť, kde sa všetky tieto stretávajú, je Matka Svetla.“

„Ale potom, ak sú vrcholy rebríkov v jednote s dnami, musí existovať aj jediný princíp na vrchole, kde sa všetky rebríky stretávajú.“

„Lietajúci Drak, objavil si Bezbytostného Boha. On je Jediný. On je JA-SOM, Pán celého stvorenia. On je Boh.“

„Myslíš si, že On je ženatý s Matkou Svetla?“ opýtal som sa.

„Ako by mohol nebyť?“ vylúdila bzučivý zvuk, akoby ma volala cez rozľahlosť priestorov. „Teraz ti rozpoviem zvláštny príbeh, súčasť mystérií Bieleho Orla. Raz, veľmi dávno, jeden z Majstrov Hromu prekročil Priepasť Hlbočiny a Priesmyk Večnosti a išiel navštíviť vás, Lietajúcich Drakov. Hrom k vám prišiel ako ambasádor Pána Melchisedeka a stal sa vašim priateľom. Tak ste sa rozhodli poslať jedného z vašich Lietajúcich Drakov na návštevu môjho rebríka.“

Pomaly som kráčal k nej.

„Bol to obrovský ohromný Lietajúci Drak,“ povedala so slzami v očiach. „Ako sa blížil, tvory môjho rebríka videli, ako sa približuje jeho gigantický modrý oblak a všetky počuli jeho Hlas – ffffffúúúúh – a zostali v úžase stáť. Pán Melchisedek poslal Bieleho Orla bohov, aby ho pozdravil.“

Podišiel som blízko k nej. „A čo sa stalo, keď sa Lietajúci Drak stretol s Bielym Orlom bohov?“

„Vychádzali spolu tak dobre, že Biely Orol pozval Lietajúceho Draka, aby zostal žiť v mojom rebríku.“

Podišiel som ešte bližšie, moje pery sa už takmer dotýkali jej. „Čo urobil Lietajúci Drak?“

„Nemohol zostať, musel ešte navštíviť príliš mnoho sfér diaľav. Tak ho Biely Orol vyzval, aby v našich sférach zanechal niečo zo svojho semena.“

Zhlboka som sa nadýchol. „Povedal Lietajúci Drak áno?“

„Áno,“ zašepkala. Jej pery sa napoly dotýkali mojich. „Zasial semeno pre malé Lietajúce Draky do našej Matky Drakany Hlbočiny. A vieš, čo pritom vyslovil?“

„Navždy láska, Biely Orol!“

9.26 Umenie mäkkých kameňov

Nasledujúce ráno, keď som zaklopal na kaplnku Správcov Polí, bol to Lermon, ktorý mi otvoril dvere. Po zákonných pozdravoch ma upozornil, aby som dával pozor pod nohy a zobral ma nadol do priestrannej pivnice s veľkým množstvom veľkých vedier. Pivnica bola osvetlená mliečne bielou žiarou plasových stien.

„Poznávaš ten pach?“ opýtal sa.

„Biely sliz!“ naplnil som si pľúca živou vôňou.

„Presne tak – substancia.“ Odkryl veko jedného z vedier. „Myslíš, že tento je dobrý?“

Naladil som sa do neho z mojej Matky Drakany. „Je v poriadku. Ale keď som tu bol posledne, Majster Vlnko mi ukázal jeden oveľa krajší. Ale tento je... dobrý.“

Lermon vybuchol do smiechu, „Netrvalo ti dlho stať sa prieberčivým! Táto substancia je dosť dobrá nato, aby vykryštalizovala mäkké kamene prvotriednej kvality, Zar, hlavne ten druh, ktorý sa používa na komunikáciu cez tmu viditeľnú.“

Rozľahlosť, ktorú obri nikdy nepochopia.

Môj Drak bol priťahovaný k jednému z vedier. „A čo tento?“

„Opatrne!“ upozornil ma Lermon. „Tento sa nesmie otvárať. Substancia ešte nedozrela.“ Ďalej mi vysvetlil, že ušľachtilé želé sa vyrába celkom jednoducho, zo zmesi zeme a vody.

„To je všetko?“ žasol som, „Ako sa môže špina zmeniť na takúto obdivuhodnú substanciu?“

„Všetko je to vo varení!“ Ukázal mi, ako sú vedrá vystavené špeciálnym poliam, ktoré transformujú blato na čisté priehľadné želé. To mohlo trvať od niekoľkých týždňov do niekoľkých rokov, v závislosti od sily poľa a od toho, aká čistá mala substancia byť. V spolupráci s Vlnkom, on a Džervin vyvinuli mocné metódy na urýchlenie varenia.

Ale aj tak som nechápal, ako je vlastne sila, ktorá varila substanciu, čerpaná z polí. „Používate nato rituály, ako v mlynoch Zákona?“ opýtal som sa.

„Nie, používame kamene!“ luskol Lermon prstami. „V tom spočíva kúzlo mäkkých kameňov – dokážu čerpať silu z polí, rovnako ako mlyny Zákona, ale bez rituálov.“

„Takže kamene pochádzajú z bieleho želé. A biele želé pochádza zo sily polí, ktorá je zachytená mäkkými kameňmi,“ žmolil som si bradu. „Ale potom, odkiaľ sa vzal prvý kameň?“

„Toto,“ žmurkol na mňa Lermon, „sa musíš opýtať svojich nefilimských priateľov.“

„Takže... je to pravda, že Nefilim vynašli mäkké kamene?“ opýtal som sa.

„Umenie výroby kameňov pravdepodobne pochádza od Strážcov. Nikto nevie, kto bol prvý človek, ktorý nejaký vyrobil. Ale Nefilim boli prví, ktorí ich začali používať vo veľkom.“

Povstaň a dobývaj! Ohlušený tvojou pekelnou hudbou, premožení zakotvením nekonečna, obri padnú na kolená. A umrú!

Kráčal som naspäť k vedru, ktoré otvoril. „Keď už raz bolo vyrobené biele želé, ako z neho vykryštalizujete mäkký kameň?“

Lermon si ťahal bradu a hľadel na mňa s čudným výrazom. Po chvíli odpovedal, „Použijeme naň príslušné pole.“

„Čo by sme si počali bez polí?“ uškrnul som sa.

Z nádoby, ktorá stála na polici zobral Lermon dva kamene a hodil ich do vedra. „Toto je spôsob ako urýchliť kryštalizáciu: nech má kameň deti! Ale funguje to len s kameňmi najvyššej kvality. Kamene nižšej triedy sú sterilné, a keď ich necháš v želé príliš dlho, často sa rozpustia.“ Ďalej pokračoval vo vysvetľovaní, ako sa kamene niekedy správajú, akoby mali svoju vlastnú myseľ. Keď je vložený do bieleho slizu najvyššej kvality, dokonalý kameň sa môže cez noc rozpustiť, a potom sa opäť zrekonštruovať, bez zjavného dôvodu.

Zdalo sa mi fascinujúce, že mäkké kamene sa dajú použiť na čerpanie sily z polí. „Znamená to, že kamene môžu byť použité na všetky veci, ktoré sa normálne dosahujú cez mlyny Zákona?“ nútilo ma opýtať sa.

„Strážcovia Mlynov by odpovedali 'Nikdy!' Na druhej strane, Správcovia Polí si myslia, že kamene dokážu čerpať z polí omnoho viac sily ako rituály.“ Lermon uvažoval, „Ale stále ešte čakám na kameň, ktorý by dokázal uvoľniť silu Hromu.“

Vytiahol som z vrecka svojho rúcha nádobu s Lilu a otvoril veko. „Čo si myslíš o tejto bielej žiare v priestore okolo Lilu?“

Lermon svietil, „Nestratila váhu! Poď so mnou, braček! Poznám niekoho, kto bude extaticky šťastný. Dávaj pozor pod nohy.“

Zobral ma do inej pivnice, kde usilovne pracoval Vlnko.

Privítal ma bez toho, že by odtrhol oči od jedného z vedier, „Pochválený buď Pán, Zar! Ako sa má Lilu?“

„Pozri sa na toto, Vlnko,“ vstúpil do toho Lermon.

Vlnko odtrhol oči od vedra a pozrel sa na Lilu. „Je nažive, krásavica!“ Obrátil sa ku mne, svietiac láskavosťou. „Ako ste to urobili, muž Zákona ?“

„Neurobil som nič!“ povedal som.

„Lilu rýchlo strácala substanciu. Teraz by už mala byť len polovičná oproti tomu, aká bola. Museli ste niečo urobiť!“

„Mohlo by to byť Svetlo Bieleho Orla, ktoré do nej zostúpilo?“ opýtal som sa.

„Žiara ako táto neodtrhne Bohyni cecky,“ namietal Vlnko.

Zmätený, obrátil som sa k Lermonovi.

„Vlnko chce povedať, že tu nie je nič prekvapujúce. Pri kameňoch takej kvality, ako je Lilu, často vídame takéto vyžarovanie.“

„Nechajte mi ju tu, skúsim zistiť, čo sa stalo,“ povedal Vlnko.

„Chcete povedať...“ prešla mnou hlboká vlna smútku, „že si Lilu necháte?“

Vlnko sa láskavo usmial. „Naviazať sa na tieto malé veci je také ľahké, však? Vždy mi to zlomí srdce, keď mi nejaká vykĺzne z rúk.“

„Mimochodom, Vlnko,“ povedal Lermon, „videl si, čo sa deje v sivej krypte?“

„Ja viem, ja viem,“ Vlnko zmraštil čelo. „Všetky moje deti chorľavejú. Možno by sme ich mali ukázať Zarovi a jeho Drakovi Hlbočiny.“

Nasledoval som jeho a Lermona do inej miestnosti.

Vlnko mi vložil do rúk nádobu. „Táto sa nesmie otvoriť. Je taká chorá ako kašľajúci filosterop,“ povedal. „V poslednej dobe, muž Zákona... na nás Bohyňa serie! Nemáte predstavu ako.“

Čítajúc moje zmätenie, Lermon preložil, „V posledných týždňoch sme mali obzvlášť smolu. Niekoľko našich preparátov sa bezdôvodne skazilo.“

„Bez príčiny, riť moja!“ prskol Vlnko, hľadiac na jednu z nádob.

Zvedavý, opäť som sa obrátil k Lermonovi.

„Máme silné podozrenie, že naše problémy sú spôsobené istým druhom elementálneho slizu, ktorým polia momentálne pretekajú,“ povedal. „Je to nezákonne nové. Nikdy predtým sme nič také nevideli.“

Vlnko sa na mňa pozrel a zhnusenie mal priam napísané na tvári. „Tieto prekliate mlyny Zákona premieňajú moju kaplnku na hajzle svätyne.“ Pokrčiac nosom, urobil nechutný zvuk pripomínajúci kanalizáciu.

Moje oči sa doširoka otvorili.

„Vieme presne, ktoré rituály sú zodpovedné za elementálny sliz,“ vysvetľoval Lermon, „ale nemôžeme urobiť nič proti tomu, aby ich Strážcovia Mlynov prestali vykonávať.“

„Mlyny Zákona sa musia otáčať!“ vysmieval sa Vlnko sarkasticky. „Nikto nie je pripravený zmeniť ani jedinú vec, keď sa jedná o ich malé drahé rituály. Všetci si myslia, že Bezbytostný Boh by im natrhol rite, keby sa nedotýkali polí presne tak ako ich otcovia.“

Takáto myšlienka božského zásahu ma ponechala v zamyslení.

Lermon navrhol, aby som sa išiel prejsť cez kaplnku a zvážil, či by sa dalo niečo urobiť, aby sa polia ochránili pred elementálnym odpadom. Vlnko súhlasil. Schmatol nádobu z mojej ruky a dal ju späť na poličku. „Pozor na nádoby na dlážke!“ upozornil ma ostro, keď vychádzal.

Zanechaný sám sebe, začal som sa prechádzať doménou Správcov Polí, vciťujúc sa do elementálnych síl, zatiaľ čo som spočíval na mojej Matke Drakane. Netrvalo mi dlho, kým som spozoroval šedé vibrácie, ktoré medzi kameňmi spôsobovali spúšť – odporné, špinavé vlny na okraji tmy viditeľnej, bolela ma z nich hlava. Na niektorých miestach som ich dokázal dočasne neutralizovať tým, že som hlboko spočíval na Drakovi. Ale hneď, ako som prešiel do inej miestnosti, elementálny sliz sa opäť objavil. Po dlhom čase strávenom touto beznádejnou bitkou som sa rozhodol, že potrebujem získať širšiu perspektívu, a tak som vyšiel von, smerujúc k strechám.

9.27 Namronova divoká noc

Alej pred kaplnkou Správcov Polí bola vždy dosť rušná: hrajúce sa deti, potulujúce sa posvätné kravy, návštevníci svätyne, ktorí si užívali špeciálnu atmosféru Maniye, ktorá mala povesť najživšej enklávy svätyne. Aby som nešokoval niečí Zákon, odbočil som doprava, do malej uličky. Tam som stretol procesiu Múdrych Čarodejníc Zákona, odetých v ich čiernych rúchach, s tvárami ako vždy ukrytými pod kapucňami. Čakal som, kým prejdú a pripomenulo mi to takmer osudné huby, ktoré raz boli omylom doručené do kaplnky Lososového Rúcha namiesto do ich, a zanechali nás, Artolda a mňa, týždeň halucinujúcich v tme viditeľnej (a viac menej bez zvieračov). „Zákonné dni!“ pomyslel som si bez najmenšieho závanu nostalgie a vyšplhal sa na strechu.

„Pochválený buď Pán Melchisedek, Zar Hnedého Rúcha, môj priateľ v Zákone!“ veselo ma privítal Namron. Zhodou okolností sedel na okraji strechy kaplnky Balthama, ktorá po ľavej strane susedila s kaplnkou Správcov Polí.

Išiel som si k nemu sadnúť. Nechal som svoje nohy voľne hompáľať vo vzduchu, tak ako to robil on, striedajúc nohy v predkopávaní. „Pekná strecha!“ poznamenal som.

„Rád Balthama má jednu z najúžasnejších kaplniek celej svätyne. Pivnice... sú obzvlášť nádherné,“ nadchýnal sa malý muž. „Už si ich niekedy navštívil?“

„Nie,“ pozrel som sa dole, hľadiac na jeho zrohovatené holé chodidlá. „Nikdy nenosíš topánky, Namron?“

„Nik-dy!“ odvetil prudko. „Nikdy, nikdy, nikdy viac!“ a vyslal pred seba hustý pľuvanec čierneho koreňa, sledujúc jeho dráhu nadol do aleje.

„Zdá sa, že je za tým príbeh!“ usmial som sa, obdivujúc presnosť, s akou sa vyhol Múdrym Čarodejniciam.

„Áno, je,“ jeho tvár stvrdla, „a ty ho nechceš počuť!“

Zostal som ticho, kopkajúc si do vzduchu raz jednou nohou, raz druhou.

„Alebo áno?“ obrátil sa na mňa a jeho ostré čierne oči na mňa nezákonne civeli.

Pochopil som, že naše potenciálne priateľstvo sa dostalo do kritického bodu obratu. S nevýslovnou vážnosťou som si hladkal bradu, „Áno, myslím, že chcem,“ prikývol som obradne.

„Daj si čierny koreň!“ vytiahol z vrecka kus páchnucej hmoty, ktorá vyzeral ako červ a podal mi ho.

„Hm... ďakujem!“ Musel som prijať.

Akonáhle sa to ocitlo v mojich ústach, trpko som to oľutoval. Presne to zodpovedalo obrazu o nefilimskom jedle, ktorý mi bol podaný predtým, ako mi cestu skrížila Felícia: „Myslíš si, že je to výkal,“ opisoval Floster, Syn Draka, „ale keď je to v tvojich ústach, modlíš sa, aby to bol výkal, pretože je to ďaleko, ďaleko horšie ako výkal.“

„Pozri sa na mňa, môj priateľ v Zákone,“ povedal Namron najvážnejším hlasom, „koľko si myslíš, že mám rokov?“

„Och... päťdesiat,“ hádal som, rozmýšľajúc, ako dlho ešte budem musieť držať v ústach ten humus, kým ho budem môcť vypľuť bez toho, aby som ho urazil.

„Presne, chlapec môj! A poviem ti prečo: v skutočnosti som vlastne poznal iba štyridsaťjeden jarí a štyridsať jesení, ale raz, keď som mal dvadsaťštyri rokov, za jednu noc som zostarol o desať rokov. Vtedy som prišiel o všetky svoje vlasy,“ pohladil si svoj dobre vyleštený skalp. „Bol si už niekedy v Údolí Nekromancera, Zar?“

V Údolí Nekromancera, konečná bitka.

„E-e!“ potriasol som hlavou. Kým by som mohol hovoriť, musel by som prehltnúť, a to nehrozilo.

„Vieš, chlapec môj, narodil som sa vo svätyni, ale potom som sa stal vojakom v armáde kniežaťa Eisraimu. Som ako ty, muž niekoľkých kást,“ vybuchol Namron do smiechu, pričom ma priateľsky prudko plesol po pleci.

Zvierajúc okraj terasy a ťahajúc z Draka, podarilo sa mi nespadnúť do aleje.

„Raz mal môj oddiel manévre v lesoch Nadavanu a ja som bol s jedným mojim priateľom vyslaný na prieskum. Pleurk, syn Pleurka, bolo jeho meno. Bol to hlavný prieskumník. Bola noc a my sme sa stratili. Zle stratili. Armáda kniežaťa Eisraimu nie je veľmi dobre vytrénovaná.“ Konečne, vypľul.

Okamžite som sa chopil príležitosti vypudiť nečistý obsah svojich úst, nanešťastie som si pritom vyzdobil svoje rúcho.

„Och, doriti!“ plesol sa Namron po stehne. „Napľul si na druhého vysokého kňaza Balthama!“

Zhrozene som pohliadol nadol.

„Ale nevadí,“ povedal Namron, „spadlo to do jeho kapucne, nič si nevšimol. Tak, kde som to skončil? Ach, áno. Potom, ako sme potme kráčali šesť hodín, Pleurk a ja sme skončili v Údolí Nekromancera, bez toho, že by sme to tušili. Och, bohovia! Och, bohovia!“ ponúkol mi ďalší čierny koreň.

„Nie, ďakujem!“

„Začal nás bičovať prudký kvíliaci vietor. Opýtal som sa svojho kamaráta, 'Pleurk, necítiš okolo nás niečo divné?' Potom sa Pleurk, ktorý bol povahou mierumilovný a zákonne slušný človek, obrátil ku mne a... prisahám na Veľkú Bohyňu, namiesto jeho normálnych očí som uvidel červené svietiace oči. Neodpovedal mi, iba otvoril ústa, vyceril zuby a začal vrčať ako dravé zviera. 'Pleurk! Ale Pleurk!' povedal som, dosť znepokojený.“

Ako Namron líčil svoj obraz, v Hrote ma pošteklil akýsi čudný pocit.

„Zrazu sa Pleurk, syn Pleurka, na mňa bez varovania rozbehol a začal ma kopať, udierať a hrýzť,“ Namron smutne odkryl svoje ľavé predlaktie, aby ukázal spleť jaziev.

„Džervin...“ pomyslel som si, rozpoznajúc v pošteklení signál, „Džervin ma volá! Cez Hrot!“

„Vtedy sa Pleurk zmenil na dravú beštiu, a obaja sme sa snažili z toho druhého vymlátiť Podsvetie, až kým sa mi ho nakoniec nepodarilo kopnúť do gúľ, a poslať ho do bezvedomia. Ale potom spadol do priekopy so škaredým močiarom na spodku, ktorý robil 'blub, blub, blub...' Tak som ho bežal zachraňovať, ale vieš, čo sa vtedy stalo? Neveril som svojim očiam!“

„Prepáč, Namron, musím už ísť! Myslím, že ma volá môj učiteľ!“

„Čože?“ Namron sa prudko vynoril z Údolia Nekromancera, jeho čelo zvraštené od úzkosti, jeho tvár zatienená nezákonným zatmením slnka aj mesiaca v rovnakom zlovestnom čase.

„Musím ísť! Myslím, že môj učiteľ ma súrne volá!“ postavil som sa.

„Jasné,“ otrávený Namron sa nútil do chápajúceho tónu. „Vieš, nie si prvý, koho môj príbeh odradil.“

„Ale ja chcem počuť koniec, Namron!“ rozbehol som sa plnou rýchlosťou. „Naozaj, je to pravda, chcem!“

9.28 Polia Pokoja a Archív

Dosiahnuť Džervinov apartmán mi trvalo menej ako minútu. Nemusel som ani klopať – Nositeľ Blesku na mňa čakal vo dverách akvamarínovej komnaty.

„Pochválený buď Pán Melchisedek, Zar,“ jeho spokojný úsmev rozsvietil moje srdce. „Dobrá práca!“

Opätoval som zákonný pozdrav a pýtal sa, „Naozaj ste ma volali?“ Stále som mal pochybnosti ohľadne toho, čo som cítil.

„Pravdaže som ťa volal!“ Džervin ma pozval dovnútra. „Zafixuj si príchuť tohto Hrot-signálu do pamäti! Budeme ho opäť používať.“

„Deje sa niečo dôležité?“ spýtal som sa.

„Pravdaže! Stále. Ale nemá to nič dočinenia so signálom. To bol len test.“

Uvažoval som, v koľkých takých testoch som predtým zlyhal. „Môžem dostať trochu vody, prosím?“

Džervin zobral džbán a nalial mi vodu do šálky.

„Zákonne ma prosím ospravedlňte!“ vzal som šálku aj džbán a išiel si do rohu miestnosti vypláchnuť ústa sériou hlasných vykloktaní, vypľúvajúc vodu do umývadla. Len sčasti to zmiernilo odpornú chuť v mojich ústach.

Džervin ma kútikom oka sledoval, ale nekládol žiadne otázky.

„Vyskúšal som Namronov čierny koreň,“ povedal som medzi dvoma šálkami vody, náhlivo sa usilujúc vyčistiť z môjho rúcha hanebnú škvrnu.

Keď som sa k nemu vrátil, primäl ma sedieť niekoľko minút v tichej koncentrácii, posilňujúc jasnosť mojej fontány svojim hromovým svetlom, ako to často robieval pred dôležitými rozhovormi. Potom z košíka po svojom boku schmatol hrušku Zákona. „Pozri sa na toto krásne ovocie,“ začal. „Je mäkké, šťavnaté, prekypujúce štedrou sladkosťou prírody. Ale ako bude vyzerať o mesiac? Čas ho rozloží a zhnije. V tomto svete platí to isté pre všetky živé veci: sú odsúdené k rozkladu.“

Džervin na mňa uprel oči s otázkou, „Prečo myslíš, že sa to deje?“

Citoval som verše Zákona, ktoré opisovali pád prírody,

„Potom Anjeli odňali Život zo života,

Oltár bol zvrhnutý,

Plamenná hviezda zatemnená,

A začali sa šíriť choroby a smrť,

Príroda upadla a stala sa len tieňom svojej minulej slávy,

A život sa stal doménou smrti. “

„Správne a pravdivé!“ Džervin jednou rukou vyhodil do vzduchu hrušku, druhou ju chytil a opäť ju vyhodil do vzduchu, smerom ku mne. Spadla do mojej pravej ruky, akoby bola vedená bohmi. Usmiali sme sa jeden na druhého, spomínajúc na minulosť.

„Pád sa odohral veľmi dávno,“ pokračoval, „dávno pred stvorením kráľovstva Atlantídy. Čosi v prírode sa pokazilo. Odvtedy sa elementáli zmenili na chaotických: ovocie začalo hniť, šťavnaté veci sa začali vysúšať, zvieratá a ľudia starnúť a nakoniec umierať.“

„Ale ja som si myslel, že problémy s elementálnymi silami boli zapríčinené tým, že sieť energetických polí sa začala rozkladať,“ povedal som, hľadiac na ovocie.

Potriasol hlavou, „Koreňom všetkých problémov je pád. Polia po tisíce rokov čiastočne vyrovnávali pád prírody. Pravdaže, ľudia v kráľovstve starnú a niekedy môžu byť aj chorí. Ale toto je nič v porovnaní s príšerným zmätkom, v ktorom by sme sa ocitli, keby bol prírode ponechaný jej normálny kurz, bez vplyvu polí. Vďaka účinku polí si príroda uchovala istý stupeň spojenia s vyššími úrovňami Ducha. Výsledkom je, že chaotický princíp, ktorý je v prírode prítomný od pádu, je čiastočne vyrovnávaný, a tak si užívame niečo z minulej slávy prírody: pravidelné cykly období, dostatok dažďov bez záplav, bohatú úrodu, málo alebo žiadnych škodcov, a veľa iných vecí, ktoré ľudia považujú v kráľovstve za samozrejmé.

Teraz, keď sa polia rozpadávajú, objavujeme nemilosrdnú stránku prírody: suchá a záplavy, škodcov a choroby, nespočet postihnutí. Toto všetko sú dôsledky chaotického princípu: čohosi zhnitého v elementáloch, ktorí vytvárajú životné puzdro všetkých živých vecí.“

Džervin vzal z košíka ďalšiu hrušku a zahryzol do nej. „Keby nebolo chaotického princípu, nemuseli by sme ani jesť! Naše fyzické telá by si zachovávali svoju integritu s minimálnym množstvom energie. V Poliach Pokoja človek nemusí jesť potravu, ako tu na Zemi – človek sa kŕmi Slovom Pána.“

„A čo bohovia – oni jedia?“

„Nie fyzickú potravu ako ľudia. Niečo omnoho chutnejšie.“ Džervin si zo mňa uťahoval jedným zo svojich záhadných úsmevov, „Vo svete bohov je toľko rozkoší, Zar.“

Zamračil som sa, žmýkajúc svoju fontánu, aby som porozumel, „Majster Džervin, vy sa mi snažíte niečo povedať.“

„Snažím sa?“ Džervin si vychutnával svoju hrušku. „Možno nakoniec aj áno.“

Vdychoval som vrúcnu kvalitu, ktorou bola miestnosť zaplavená. Živé steny nás držali v Duchu Hromu.

Džervin si opäť odhryzol z ovocia. „Ale vráťme sa k chaosu prítomnému v kráľovstve. V Poliach Pokoja, ani vo svetoch bohov, žiadny takýto chaos neexistuje. A to je dôvod, prečo obyvatelia týchto sfér nemusia jesť tak ako my.“

Orichalková iluminácia nekonečných priestorov.

Keďže moja tráviaca sústava bola stále v šoku z čierneho koreňa, skúmal som hrušku, ale nezahryzol som do nej.

„Polia Pokoja sú iným svetom,“ pokračoval Džervin, „svetom zázrakov, svetom zbaveným chaotického princípu. Sféry Výšin sú tiež oslobodené od zmätku, ale s jedným zásadným rozdielom: sféry Výšin neobsahujú žiadnu hmotu, sú čistý Duch, zatiaľ čo Polia Pokoja sú 'materiálne'. To je to, čo je také kúzelné na Poliach Pokoja: sú hmotné, ale nie sú 'zmätočné' ako kráľovstvo. V kráľovstve sú fyzické veci nahromadením elementálov – tých elementálov, ktorí sú predchnutí chaosom a vždy skončia v rozklade. V Poliach Pokoja sú veci urobené z jedného jediného prvku, oslobodeného od chaosu, a preto aj od rozkladu. Hmota Polí Pokoja je čistá.“

„Kde sa nachádzajú Polia Pokoja na kozmologickom rebríku? Sú nad kráľovstvom alebo pod ním?“

„Na rovnakej úrovni. Ak kráľovstvo získa naspäť svoju integritu, to znamená, ak z neho zmizne zmätočná stránka chaosu, potom sa kráľovstvo a Polia Pokoja stanú jedným,“ povedal Džervin energicky.

„Takže Polia Pokoja sú budúcnosťou nášho sveta?“

„Správne a pravdivé! Náš svet usiluje o dokonalosť Polí Pokoja, preto sa aj Polia Pokoja zvyknú nazývať Prichádzajúcim Svetom.“

„Prichádzajúci Svet...“ bol som zmätený, „takže to znamená, že Polia Pokoja ešte neexistujú?“

„Och áno, existujú!“ usmial sa Džervin. „Na rozdiel od kráľovstva, ktoré je postavené na smrti, Polia Pokoja sú samotným stelesnením nesmrteľnosti. Tým, že sú večné, existovali vždy. To, čo je večné, nemá začiatok ani koniec.“

„Raz ste mi to už povedali,“ spomenul som si, „keď som preskočil z Podsvetia do sfér Výšin. Vtedy mi to pripadalo byť jasné. Keď je človek vo Výšinách, všetko vyzerá byť také jednoduché!“

„Jednoduchosť je jedným z charakteristických znakov Výšin,“ Džervin svojim osvetľujúcim úsmevom veľkého zasvätenca demonštroval pointu.

„A bolo by oprávnené povedať, že komplikácie sú charakteristickým znakom kráľovstva?“

„Celkom správne!“ zasmial sa Džervin. „V kráľovstve, temné sily bujneli na princípe zmätočného chaosu, a využili to, aby pevne zovreli ľudské bytosti. Kľúčovým symptómom ľudského stavu,“ Džervin hodil ohryzok hrušky do smetného koša, „je fakt, že vedomie spočíva na fyzickom tele, ktoré sa skladá zo zmätočných elementálov. Dôsledkom toho je ľudská myseľ silne ovplyvňovaná chaotickým princípom. A čím viac bude upadať sieť energetických polí, tým to bude horšie. Po konečnom zrútení siete sa situácia stane otrasnou.“

Dôsledky boli drsné. „Takže v budúcnosti sa prítomnosť temných síl v hmotnom svete zvýši?“ opýtal som sa.

„Asi tak. Temné sily urobia všetko, čo budú môcť, aby zabránili prechodu z tohto sveta do Polí Pokoja. Lebo v Prichádzajúcom Svete nebude žiaden chaos a žiadne temné sily. Hierarchie temných anjelov stratia vplyv nad ľudskými bytosťami. Ale nedovolia, aby sa to odohralo bez krviprelievania. Budú viesť vojny, aké si dokážeme len ťažko predstaviť a spôsobia na zemi takú skazu, akú len budú môcť. Posledná konfrontácia nenastane skôr, ako prejdú tisíce rokov – dávno po konci Atlantídy. Ale pred konečnou vojnou tu bude nespočet zásahov temných síl, s cieľom spomaliť alebo dokonca zastaviť prechod ľudstva do Polí Pokoja.“

„Môžu temné sily uspieť?“

„Pravdaže môžu!“ Džervin ma prebudil prudkým tónom hlasu. „Žiadna z bitiek proti nim sa nevyhrá ľahko a konečné víťazstvo bude dosiahnuté, iba ak ľudské bytosti budú stáť vysoko vo Svetle. Ak nebudú, potom temné sily môžu uspieť.“

Pozrel som dole na svoju ľavú dlaň, pomaly zatínajúc a otvárajúc päsť.

„Ak ma chceš nasledovať, Zar Hnedého Rúcha, budeš musieť so mnou niekoľko z týchto bitiek vybojovať,“ oznámil Džervin nedvojzmyselne.

Spočívajúc na Drakovi Hlbočiny, pohliadol som mu do očí a mlčky prikývol.

„Prešli sme dlhú cestu odvtedy, keď Zar-ka žasol pri myšlienke, že by mohol byť niekedy užitočný svojmu učiteľovi,“ Džervin držal môj pohľad. Po chvíli sa na jeho tvári objavila iná tvár – muž, možno okolo štyridsiatky, so širokou hranatou tvárou. Mal prudké prenikavé čierne oči, opálenú pokožku, krátke kučeravé čierne vlasy a bradu a priniesol so sebou unikátne zlaté svetlo z myriád nahromadených čiastočiek svetla.

„Barkhan Zér prichádza, aby ťa pozdravil!“ objasnil Džervin.

Naladil som sa jeho Hromovú prítomnosť a vzdal som mu úctu.

Po chvíli sa mužova tvár vytratila, ale jeho vibrujúca prítomnosť v malej miestnosti zostala. „Barkhan Zér, knieža Hromu, mocný medzi mocnými!“ poznamenal Džervin s úctou. „V kráľovstve sa neinkarnoval už stovky rokov. Jeho príbytok býval vo sférach Výšin. Teraz je súčasťou skupiny Majstrov Hromu, ktorí sa zhromaždili v Poliach Pokoja, aby dokončili svätyňu pre prijatie Archívu. Barkhan Zér, ako si už mohol počuť, je veľkým priateľom...“

Ozvali sa tri zaklopania.

„Teyani!“ Džervinovu tvár osvetlil žartujúci úsmev, pridávajúc tak ku kúzlu, ktoré ovládlo miestnosť a spôsobilo, že zhoda okolností vyznela dokonale prirodzene – akoby bola naplánovaná Stvoriteľom od začiatku času. „Toto mi robí stále!“ poďakoval láskavo Stvoriteľovi a išiel privítať múdru ženu.

Veľmajsterka Bieleho Orla vstúpila do miestnosti, obklopená oblakom rovnakého zlatého svetla, aké som práve videl okolo Barkhan Zéra. Po príslušných zákonných pozdravoch som sa ponúkol, že odídem, ale Džervin ma gestom ruky usadil. „Práve som sa tomuto mladému mužovi chystal rozprávať o zázrakoch Archívu,“ povedal jej.

Slečna Teyani našpúlila pery a sebavedome súhlasne prikývla, presne ako Elyani, keď cítila, že má situáciu plne pod kontrolou. Sadla si vedľa mňa na teplú plasovú podlahu, viditeľne spriaznená s Barkhan Zérovým zlatým kúzlom. „Počúvame!“ povedala.

Čo bolo to 'niečo' s radostným opojným nádychom, čo zmenilo Džervinovu hosťovskú miestnosť na iný svet? Všetko malo väčšiu silu, väčšiu iskru, väčšiu hĺbku a hoci steny sa nehýbali – alebo áno? – to miesto vyzeralo byť oveľa väčšie. Nebyť príšernej chuti čierneho koreňa, ktorá mi zamorila ústa, pochyboval by som, či som stále vo svojom tele.

„Polia Pokoja,“ začal Džervin, jeho hlas bol zvláštne živý a vibrujúci úžasnými harmóniami, „Polia Pokoja sú príbytkom mnohých veľkých mudrcov, ktorí sú oddaní vývoju Zeme. Práve odtiaľ môžu ľudstvo viesť smerom k jeho budúcnosti. Vlievajú do kráľovstva sily a pomáhajú ľudským bytostiam dosiahnuť vedomie, ktoré ich dovedie do Prichádzajúceho Sveta. Archív zdieľa rovnaké ciele...“

Džervin a ja sme so záujmom sledovali Teyani. Do šálky naliala vodu a so zatvorenými očami ju držala v rukách, zatiaľ čo jej čistá fontána ihrala iskrivými modrými, ružovými a inými zvláštnymi farbami. Otvorila oči, nadviazala s Džervinom očný kontakt a podala mi šálku. „Vypi to!“ povedala so svojou prirodzenou autoritou veľmajsterky.

Vypil som. Bolo to zákonne magické! Voda okamžite zmyla chuť čierneho koreňa, zanechajúc ma sviežeho a veselého ako novorodeného filosteropa.

„Archív je úrovňou, z ktorej bude naša tradícia dávať, vlievajúc Ducha do ľudí na Zemi, inšpirujúc ich, aby sa ponáhľali do Polí Pokoja, dávajúc im silu postaviť sa proti temným silám.“ Vzpriamení ako piliere nebies, Džervin a Teyani spočívali pohľadom jeden na druhom, držiac mocnú prítomnosť Barkhan Zéra. „Plán vznikol vtedy, keď sa Majstrom Hromu jasne ukázalo, že sieť polí – a teda ani kráľovstvo – nie je možné zachrániť, a že nutne budú nasledovať časy kolosálneho chaosu.“

Zavrel som oči a nechal sa vyniesť Barkhan Zérovým svetlom.

„Ako sa staneš Majstrom Hromu, Zar?“ Džervinov hlas sa zmenil na hlboký, pripomínajúc prúd medovej zlatosti. „Prijímaš plameň, ducha a sily našej línie od Džervina, tak ako ich Džervin prijal od Oresta, svojho učiteľa. Orest do neho zasadil semeno, ktoré vyrástlo do obrovského stromu a teraz Džervin sadí semeno jeho Hrom-stromu do teba. Takto po tisíce rokov neprerušená línia majstrov prenáša tradíciu Hromu z jedného na druhého.

To isté platí pre všetky rády: tradície zasvätenia spočívajú na silách a semenách, ktoré prechádzajú z učiteľa na učeníka. Ak je z nejakého dôvodu línia prerušená, potom je tradícia stratená a vyhasne. Opäť ju začať nie je úplne nemožné, ale vyžaduje to nekonečne väčšie úsilie.“

Potom nasledovala zdrvujúca vízia, celé kráľovstvo predostreté pred mojim tretím okom. Zúrila prudká búrka a Hrot-spôsobom, ktorý slová nikdy nedokážu opísať, som videl, ako sú spretŕhané všetky línie zasvätenia.

„Drsnou skutočnosťou je,“ pokračoval hlas, „že neprežije ani jedna línia. V temných mrakoch, ktoré sa chystajú pohltiť Atlantídu, bude zničená samotná podstata Zákona a spolu s ňou aj všetky tradície. Omrvinky vedenia budú ponechané tu a tam, ale semená zasvätenia budú stratené. Nadchádzajúca temnota bude priepastná.“

Búrka skončila, ale nebo bolo stále čierne. „Archív,“ pokračoval hlas, „je náš dar budúcnosti. V Poliach Pokoja uchováme obrovské poznanie, ktoré bolo počas tisícov rokov uchovávané a zveľaďované vo svätyniach Eisraimu a Lazéry. A nielen poznanie – ale aj semená línií. Duch všetkých tradičných rádov, ktoré prekvitali v našich svätyniach, bude uchovaný v Archíve.“

Cez tmu viditeľnú sa ozval znepokojený hlas, „Majster Džervin, Majster Džervin! Pokúša sa s vami skontaktovať Vysoký Kňaz Baradíny.“

Džervin si hlasový kanál nevšímal a vízia sa odvíjala ďalej. „Jedného dňa v ďalekej budúcnosti, keď toto kráľovstvo bude už minulosťou, budú ľudia kráľovstva dúh smädní po svetle vyšších svetov. Archív je našim darom pre nich. Kvôli nim budeme udržiavať ducha živého. Z nášho plameňa budú zapálené ich pochodne. Tí, ktorí usilujú o Duchovné, a ktorí sú pripravení vybojovať bitky na svojej ceste do Prichádzajúceho Sveta, budú...“

„Majster Džervin! Majster Džervin!“ prerušil ho hlasový kanál. „Majster Džervin, prosím, odpovedzte nám, je to nezákonne naliehavé! Potrebujeme vašu múdrosť a... Och, môj Pán Melchisedek, naozaj je v Muridjinej spálni? Och, bohovia! Och, bohovia!“

„Majster Džervin, úpenlivo prosím o vašu pomoc!“ ozval sa iný hlas cez tmu viditeľnú.

„Poldoros, Vysoký Kňaz Baradíny,“ odpovedal nakoniec Džervin, „aký je váš nezákonný problém?“

„Majster Džervin!“ Poldoros bol v panike, „Afrodoros sa zbláznil! Spustošil našu kaplnku a teraz robí skazu v ženskom krídle. Je úplne nepríčetný. Žiadna Hlasová projekcia ho nedokáže zastaviť!“

„Nemôže sa o to postarať Namron?“

„Afrodoros už zranil jedného z jeho ľudí. Namron hovorí, že bude musieť proti nemu použiť zbrane z mäkkých kameňov. Ale to ho môže zabiť! Prosím, múdry muž Zákona, potrebujeme váš mocný Hlas!“

„V poriadku! V poriadku! Posielam vám Zara Hnedého Rúcha. Môžete mi zákonne dôverovať, že bude vedieť Afrodorosa zvládnuť bez toho, aby ho zabil.“

„Och, ďakujem, Majster Džervin! Ďakujem! Prosím, povedzte mu, aby sa ponáhľal! Nechcem si ani predstavovať, čo sa práve teraz odohráva v Muridjinej spálni!“

Džervin luskol prstami, vytiahnuc ma zo zlatých oblakov, v ktorých bolo moje vedomie rozprestreté ako štipka soli v oceáne.

„Bež, Drak!“

9.29 Sila semien

„Pekné šaty!“ polichotil som jej, to bolo prvé.

Keď ma videla prichádzať chodbou namiesto po strechách, Elyanina tvár sa rozsvietila. „Môj Veľký Bojovník dobyl ženské chodby!“ hodila sa mi do náručia. „Povedz mi, povedz mi, ako si zvládol Afrodorosa?“

„Použil som lacné-brány-von,“ pobozkal som ju na krk, na každú zo smrtiacich brán. „Takže už vieš o Afrodorosovi!“

„Dôveruj Muridji – vie to už celá svätyňa. A Lazéra tiež!“

„Úbohá Muridji, mala si vidieť jej apartmán...“ podujal som sa popísať scénu úplného spustošenia: more lekvárov, konzerv, bylinných zmesí, rozbitého plasu a náčinia rozhádzaného po dlážke, jej zmočené a roztrhané rúcha, nehovoriac o zásekoch na stenách. „Je to zázrak, že nebola zranená.“

„Ale prečo to Afrodoros urobil?“

Multidimenzionálne svetlo. Nemysliteľné farby. Neobsiahnuteľná hĺbka.

„Z toho, čo mi povedali kňazi Baradíny, Afrodoros išiel po bylinách pobláznenia, ktoré normálne každý deň dostáva (ako súčasť rituálu k Baradíne), ale ktoré sa v poslednej dobe takmer nedali zohnať, pretože polia robia problémy. Vieš ako Muridji používa tieto byliny vo svojich lekvároch. Nuž, tak Afrodoros z diaľky zaňuchal vzácne byliny a aby sa k nim dostal, zdemoloval jej spálňu. Ale vo svojej nešikovnosti zhodil obrovskú skriňu, v ktorej Muridji drží svoje zásoby. Skriňa padla čelnou stranou nadol a nebol schopný ňou pohnúť. To ho tak rozzúrilo, že začal všetko ničiť. Stále si dokážem len ťažko predstaviť, ako sa Muridji podarilo vyhodiť ho zo spálne a vyviaznuť pritom bez ujmy.“

„Afrodoros by jej nikdy neublížil! Pozná ho už od mala,“ povedala Elyani presvedčivo. To ale nevidela zranených v uličkách! Potom ako ho Muridji vyhnala zo svoje spálne, Afrodoros pri svojom šialenom behu do hlavnej kuchyne zhodil na zem všetkých, ktorí mu stáli v ceste.

„Luciana Zeleného Rúcha videla, čo sa stalo,“ rozprávala Elyani. „Keď Muridji prišla a našla Afrodorosa vo svojej spálni so všetkým tým neporiadkom, rozzúrila sa ešte viac ako on. Vrieskala na neho Hlasom a naháňala ho celou cestou po chodbách.“

„Namronovi muži neboli takí Hlas-autoritatívni ako ona. Dvaja z nich boli knokautovaní, keď sa ho pokúsili zastaviť. Ale želal som si, aby ma kňazi Baradíny boli upozornili, kto je tento Afrodoros!“

„Chceš povedať, že si Afrodorosa nikdy nestretol?“ zachichotala sa Elyani.

„Nie.“ Až keď som došiel do hlavnej kuchyne, potom ako som sa predral pomedzi stovky kňazov a kňažiek Variacich Kást, ktorí po divokej evakuácii čakali vonku, som uprostred stoviek rozbitých hrncov a roztrhaných vriec s obilím narazil na sotva uveriteľnú pravdu – Afrodoros, ktorý podľa očakávania išiel pri hľadaní bylín po zásobách potravín – zvalené sudy jabĺk, ovocie rozkotúľané všade po zemi: Afrodoros, taký drahý kňazom Baradíny, nebol kňaz.

Afrodoros bol osol.

„To si nevedel?“ spýtal sa Namron, keď sme on a ja sledovali pomätené zviera cválajúce po dlhočiznom plasovom stole teraz už opustenej kuchyne, ničiac stovky úzkostlivo pripravených jedál, pričom híkal ako celá jaskyňa zúfalstva.

„Ani som to netušil!“ odpovedal som rozpačito.

Ale, po úvahe, to vysvetľovalo mnoho vecí, ako napríklad čudne tvarované záseky na stenách Muridjinej spálne (ktoré ma, keď som vstúpil na scénu, dosť zmiatli) alebo to, prečo boli jej odomknuté dvere rozbité na kúsky.

„Ale ako si dokázal nájsť 'lacné-brány-von' na oslovi?“ opýtala sa Elyani so zmesou zvedavosti a bezhraničného obdivu.

„Neviem! Žiadne myšlienky, len som sa rozbehol oproti zverovi a nechal som Draka urobiť.“

„Muridji vravela, že bola vonku a počula ťa revať dokonca ešte hlasnejšie ako Afrodorosa. Urobilo to na ňu dojem mimo Zákon!“

„To boli normálne Dračie výkriky. Tak či onak, práve sme zabránili katastrofe,“ poďakoval som bohom. „Skôr ako zničil Muridjinu spálňu, Afrodoros spustošil kaplnku Múdrych Čarodejníc (ktoré tiež používajú byliny pobláznenia). Dokážeš si to predstaviť? Je to kaplnka susediaca so Správcami Polí. Čo keby si bol Afrodoros vybral nesprávne dvere a zničil všetky naše drahocenné nádoby?“

„Nikto nebol vážne zranený,“ uzavrela tému Elyani. „Aspoň to dá všetkým príležitosť rozprávať sa aj o niečom inom ako o vystupujúcej bohyni.“

„Ako sa má?“

„Je to desivé,“ potriasla hlavou Elyani. „Je stále viac chorá a vykašliava krv ako filosterop v agónii. Prišla o polovicu zubov a to má len dvadsaťštyri! Každý jeden rád vo svätyni vzýva svojich bohov a anjelov v nádeji na nejaký zásah zhora. Ak by mala umrieť pred veľkým rituálom vystúpenia, bolo by to považované za znamenie, že bohovia nás opustili a slávne dni Eisraimu sa chýlia ku koncu. Niektorí z našich najmúdrejších ľudí dokonca navrhovali, aby sme sa odklonili od Prastarého Kódexu a rituál urýchlili, aj keď Holma ešte nie je podľa zákonných predpisov plne pripravená. Ale Nepoškvrnené sú v tomto ohľade rovnako neústupné ako vo všetkom ostatnom.“

Zistil som, že Nepoškvrnené kňažky sú vznešenou kastou, ktorá nosí hrubé podrážky, aby sa izolovali od pozemských vecí. Nepatrili k svätyni Eisraimu, ani k žiadnej inej svätyni. Mimo kráľa Atlantídy, ich oddanosť patrila len ich rádu samotnému. Dve Nepoškvrnené kňažky, ktoré mali Holmu na starosti, boli poslané do Eisraimu šesť mesiacov predtým, ako orákulum oznámilo, že bohovia majú prijať novú vystupujúcu bohyňu. „O našu svätyňu sa vôbec nestarajú. Jediné, na čom im záleží, je ich drahocenný kódex,“ povedala Elyani znechutene.

Tri biele ruže.

Vzal som ju za ruku. „Opýtala si sa Orla, či si želá, aby sme pre Holmu niečo urobili?“

„Láska moja... pri Orlovom orákule som videla čudné znamenia, ktorým nerozumiem. Bojím sa priveľa vypytovať.“

„Možno sú to predzvesti ťažkých časov. Budúcnosť kráľovstva nie je ružová.“

„Nielen naša budúcnosť. Počul si už o období sucha, ktoré zasiahlo kraj Západných Planín?“

'Obdobie sucha' bol jeden z tých výrazov, ktoré som počul už niekoľkokrát, ale nevedel som, čo znamenajú.

„Prečo by si mal vedieť, čo je to obdobie sucha?“ povzdychla si Elyani. „V kraji Eisraimu žiadne nebolo už stovky rokov! Obdobie sucha je vtedy, keď prestane pršať na taký dlhý čas, že zem vyprahne. Stromy a zvieratá zahynú, zem nemôže dávať úrodu.“

Bol som šokovaný. „Ale myslel som si, že rituály privolávania dažďa patria medzi najzákladnejšie zo všetkých praktík!“ Pri mojom tréningu za kňaza Lososového Rúcha mi bolo povedané, že to dokáže hocijaký študent dedinského kňaza.

„Všetko je jednoduché, kým môže človek čerpať zo sily polí. Ale keď polia prestanú fungovať...“ Elyani mi opísala, ako sa v hlavnej svätyni Západných Planín zhromaždili stovky kňazov z niekoľkých krajov, kde vykonali obrovský rituál s cieľom obnoviť mlyny Zákona. Pravdepodobne by im nemalo trvať dlho, kým sa dostaví úspech, ale ľudia boli vydesení. Nikdy nič také nevideli.

Obával som sa o bezpečnosť Eisraimu. „Mohlo by sa stať, že kraju Západných Planín sa minú zásoby?“

„Nie, to naozaj nie. Ich zásoby im dovolia vydržať aspoň rok. A pri tých druhoch síl, aké vzývajú, to vidím tak, že nepotrvá dlho, kým tam opäť začne pršať. Ale to, čo vyvoláva najväčšie obavy, je fakt, že podobné príbehy prichádzajú zo všetkých kútov kráľovstva. Dokonca aj v Eisraime bolo hlásené, že úroda modrej kukurice je poškodzovaná malým čiernym hmyzom.“

Sladký Pán Melchisedek! Modrú kukuricu priniesli bohovia nadol pre ľudí, dávno pred stvorením kráľovstva, ako znamenie svojej lásky. „Ako to, že prebieha útok na samotných bohov?“

„Podľa Džervinových predpovedí, nepotrvá dlho, kým modrá kukurica bohov úplne zmizne z kráľovstva,“ povedala.

„Prestaň!“ zakričal som. „Dnes už nechcem počuť žiadne zlé správy.“ Chytil som Elyani okolo pása, zdvihol ju a začal sa s ňou otáčať. „Dnes ráno,“ hovoril som, „na mňa Džervin skúšal jeden zo svojich trikov. Vtĺkal do mňa čosi ohľadne rozkoší sveta bohov. Nemám šajnu, čo tým myslel.“

„Rozkoše sveta bohov?“ povedala Elyani.

Prikývol som.

Vydala zo seba túžobný vzdych, „Je ich tak veľa!“

Schválne som sa zosypal na trávnik a stiahol ju so sebou. „Ale to boli presne Džervinove slová!“

Bohovia sú múdri.

„Džervin hovoril pravdu,“ Elyani nasadila hlas veľkej doktorky Zákona a kľakla si po mojom boku. „Raz mi Teyani hovorila, že vo svete bohov sa človek môže s niekým milovať tak, že hľadí do jeho očí.“

„Och, naozaj?“ rozšírili sa mi zreničky.

„Tak hovorí Zákon,“ zašepkala, držiac môj pohľad.

Môj dych sa zastavil. Rovnako tak aj rozklad siete polí, rozpad kráľovstva, koleso Zákona, beh času a tiež všetko ostatné.

Let Orla prenikajúceho cez Zlatý Štít.

Asi.

Keď sa všetko obnovilo a my sme sa ocitli naspäť v našom umierajúcom kráľovstve, naše spojené pohľady boli v plameňoch od starodávnych kúziel, takých čudných a nepodobných čomukoľvek, na čo si Zákon dokázal spomenúť, že sa čoskoro rozptýlili v hluku nehybného vzduchu, nezanechajúc po sebe viac než hypotetické ticho, neisté samo sebou, či sa vôbec odohralo.

„Toto by sme mali robiť častejšie,“ povedala Elyani a v jej hlase sa ešte stále zachvievala spomienka na ticho.

Tep vzdialeného slnka. Zlato tisícich rán.

„Mm...“ Dal som sa dokopy a spomenul si, že existuje Drak.

Keď sa na nádvorie vrátila aká-taká zákonná príčetnosť, Elyani oznámila, že kňažky Úsvitu Stvorenia budú mať v hudobnej sále Hlasové predstavenie. Džervin ju požiadal, aby ma na túto mimoriadnu udalosť pripravila.

„Už viem!“ rýchlo som Hrot-predvídal prípravu. „Povieš mi, že kvôli rozkladu polí kňažky Úsvitu čoskoro opustia kráľovstvo a toto je jeden z posledných razov, čo budem mať to privilégium vypočuť si ich, predtým ako sa ich drahocenné vibrácie úplne vytratia zo Zeme.“

„Nie, nie jeden z posledných razov,“ povedala Elyani. „Posledný raz.“

Nepríjemne ma pichlo pri srdci.

Aby ma povzbudila, Elyani si ľahla na trávu vedľa mňa a začala jednu zo zákonne vášnivých filozofických debát, ktoré sme mali obaja tak radi. „Jedného dňa,“ začala, „bol môj Veľký Bojovník len malým semienkom v lone svojej Matky. Spomeň si na verše Zákona: semeno je krehké a malé, a predsa vyrastie v obrovský strom. V strome nebude nič, čo by už nebolo obsiahnuté v semene. V Zarovi nie je nič, čo by nebolo už v semienku, ktoré nosila jeho Matka.“ Elyani sa na tvári objavil hravý úsmev. „Teraz, Veľký Bojovník, súhlasil by si s tým, keby som povedala, že si dnes oveľa mocnejší ako Zar-ka, ktorého som prvýkrát stretla?“

Cítil som za tým nejaký trik, ale rozhodol som sa, že nebudem klásť žiaden odpor. „Pravdaže!“ luskol som prstami. „Oveľa mocnejší!“

„V tom spočíva tajomstvo!“ zvolala prorocky. „Keďže všetka sila, ktorá je teraz v tebe, bola obsiahnutá už v semienku, potom semienko bolo oveľa mocnejšie ako Zar-ka. V semienku boli veľké sily, ktoré si Zar-ka vôbec neuvedomoval.“

„Pravda!“

„Teraz, dajme tomu, že sa z teba jedného dňa stane veľký expert na mágiu Lietajúcich Drakov.“

Vystrúhal som grimasu. „Nie.“

„Dajme tomu!“ nástojila, krútiac moju bradu. „Potom by si sa stal oveľa mocnejším, ako si teraz. A predsa, nech by si sa stal kýmkoľvek, to všetko bolo už obsiahnuté v semienku.“

„Čo znamená, že malé semienko je oveľa mocnejšie ako som ja teraz!“

Oslepujúci lúč. Nevyčerpateľné ticho emeraldových zhlukov svetov.

Elyani sa prevrátila na bok a umelecky si podoprela hlavu rukou. Nadšená archetypálnou krásou svojej témy, ani si nevšimla, že jej chodidlá spočinuli na bráne. „Teraz pomysli na celé stvorenie,“ pokračovala. „V stvorení nie je jediná sila, ktorá by už nebola obsiahnutá v semienku stvorenia.“

„Nehovoriac o myriadach síl, ktoré sa ešte nerozvinuli, ale ktoré sú aj tak obsiahnuté v semienku!“ sledoval som jej tok.

Zaspievala verše, „Zdroj je to, kde ležia všetky sily. Zdroj stvorenia, to je to, s čím sú kňažky Úsvitu spojené! Myslím, že meškáme,“ dodala, „ale zákonne meškáme – takže žiadne strachy.“

Otvárali sa predo mnou nové obzory. „Elyani, toto vedenie je hlboké! Tieto hymny Úsvitu Stvorenia musia byť neuveriteľné.“ Zostal som zamyslený, pokúšajúc sa predstaviť si, aká môže byť hymna nabitá toľkou silou. Hrot ma vytiahol zo snívania, „Počkaj chvíľu! Ak zdroj je to, kde ležia všetky sily... potom, dajme tomu, že by som sa chcel stať úplne prebudeným a získať dostatok sily, aby som bol schopný pomáhať Majstrovi Džervinovi...“

„Dajme tomu!“ zopakovala Elyani.

„Nikdy by som nenašiel lepší spôsob, než spojiť sa so svojím zdrojom, malým semienkom, z ktorého som vzišiel!“

„Správne, muž Zákona! Zdroj obsahuje všetko to, čím sa kedy môžeš stať.“

„Bolo by možné nájsť ho?“

Nežným hlasom povedala, „Ja som to malé semienko videla. Videla som, ako Matka Svetla zrodila tvojho Ducha. Bolo to nádherné.“

„Zrod môjho Ducha!“ v úžase som sa posadil. „Ako si to mohla vidieť?“

„Vhľad Orla je hlboký.“

„Dala mi Matka Svetla život už dávno? Povedz mi, aký som presne starý?“

„Takéto veci sa dejú mimo času, Zar-ka! Inak by mal tvoj Duch začiatok v čase, a preto by nutne musel mať aj koniec.“

„No jasné!“ plesol som si po čele, akoby to celé bolo zrejmé.

Kľukaté harmónie v diaľavách. Nekonečno, jeho prirodzený domov.

„Tieto kňažky Úsvitu Stvorenia musia byť výnimočne mocné ženy,“ uvažoval som a začal premýšľať, či by sa ich hymny dali použiť ako zbrane.

„Niekoľkokrát som počula Džervina a Teyani poznamenať, že žiadna sila v kráľovstve sa nikdy nevyrovná sile kňažiek Úsvitu. Ale oni nie sú mocné takým spôsobom, aký by si si mohol predstavovať. Nevedia sa dokonca ani sami o seba postarať. Bez pomocníčok, ktoré ich kŕmia a starajú sa o všetky ich materiálne potreby, by jednoducho zomreli. Je to preto, že sú v kráľovstve sotva prítomné. Ich vedomie je niekde inde, veľmi ďaleko od nás.“

„A ako to, že človek nikdy nemôže vidieť ich tvár?“ opýtal som sa jej. Táto záhadná skutočnosť preslávila kňažky Úsvitu po celom kráľovstve. „Oni nemajú tvár?“

„Pravdaže majú tvár! Ale hneď, ako sa na ňu pozrieš, tvoje vedomie začne rezonovať s ohromnými starobylými vibráciami. Zostaneš mimo a kvôli tomu nedokážeš rozlíšiť ich črty. Však počkaj, Zar Hnedého Rúcha,“ usmievala sa lišiacky, „počas ich spevu desiatky ľudí stratia vedomie.“

Preglgol som, spomínajúc na dni, keď som zvykol strápňovať Džervina tým, že som odpadol vždy, keď ma zobral na predstavenie vysokých kňažiek.

„Vieš o tom, že mnohé z týchto kňažiek sú prijímané spomedzi autistických dievčatiek alebo dievčat, ktoré sú považované za silne retardované?“

Hlboko to mnou pohlo.

„Orákulum odhalí, že z určitej dediny má byť zobrané dieťa,“ opisovala. „Potom sa skupina kňazov vydá na púť, pričom so sebou zoberú niekoľko kňažiek Úsvitu. Ak je v dedine viac kandidátok, kňažky hneď rozoznajú, ktorá z nich k nim patrí. Je to pre ne ľahké, pretože vedomie dieťaťa je už napojené na vznešené priestory, kde môže byť poznaný zdroj stvorenia.“

Úctivo som sa usmial, „Autistické malé dievčatká, ktoré majú byť mocnejšie ako Veľkí Bojovníci, nefilimskí obri a Majstri Hromu! Tak toto odtrhne Bohyni cecky!“

Elyani vybuchla smiechom, „Zar! Kde si sa naučil tento výraz?“

„Majster Vlnko. Znamená to, že žasnem.“

„Hej, to mi došlo,“ postavila sa. Schmatla bielu šatku a zakryla si ňou vlasy. „Poďme, Zar Hnedého Rúcha, meškáme už takmer toľko, koľko zákonné limity povoľujú! Chyť ma za ruku a veď ma do hudobnej sály.“ Usmiala sa na mňa úsmevom, ktorý roztápal môjho Draka, „Uvedomuješ si, že toto bude naše prvé vystúpenie na verejnosti?“

„Sľubujem, že nebudem používať žiadne výrazy Majstra Vlnka.“

„Chceš povedať, že je ich viac? Hovor, chcem ich počuť všetky!“

9.30 Hymny Úsvitu Stvorenia

Pestrofarebný dav okolo dvoch stoviek kňazov a kňažiek sa zhromaždil v hudobnej sále, ktorá sa nachádzala na severnom konci enklávy Maniye. V sále Elyani trvala na tom, aby som sedel s chrbátom opretým o živú stenu, len pre prípad, že by som sa cítil byť počas predstavenia nútený vystreliť do sfér.

„Neboj sa!“ uisťoval som ju. „Moja Matka Drakana sa o moje telo postará.“

„Nezabúdaj, že Drakana je tiež nazývaná Matkou Nekonečnej Noci,“ zašepkala Elyani, ale tento sotva skrývaný odkaz mi unikol.

Ako Biely Orol išiel pozdraviť jednu zo svojich priateliek, oslovila ma delegácia šiestich kňazov Baradíny. Oblečení v dlhých okrových rúchach, vyjadrili svoju najzákonnejšiu úprimnú vďačnosť zato, že som zachránil život ich drahocenného rituálneho zvieraťa a vzácneho priateľa. Nakoniec mi povedali, že ho ani nemuseli zviazať, pretože kým prišiel k zmyslom, jeden z ich bratov sa vrátil z mesta Eisraimu s hojnou zásobou bylín pobláznenia, dosť aspoň na desať dní. Okamžite upokojený, Afrodoros klusal naspäť do kaplnky Baradíny úplne sám, nasledovaný dlhou procesiou kňazov a kňažiek Variacich Kást, ktorým sa nesmierne uľavilo.

Keď som sa ich opýtal, čo do Svätého Nadsvetia zamýšľajú urobiť o desať dní, kňazi Baradíny zákonne vyjadrili svoju úplnú dôveru a vieru v Pánov Osudu, lebo Zákon hovorí, postaraj sa o dnešok a Pán Melchisedek sa postará o zajtrajšok.

Kým som si zamyslene ťahal bradu, robiac si mentálnu poznámku varovať Správcov Polí a všetkých ostatných priateľov, aby za každú cenu držali byliny pobláznenia mimo svojich kaplniek, Alsibyadi, ktorá sedela niekoľko radov pred nami a scénu sledovala, vybuchla do smiechu tak nahlas, že vysokí kňazi Baradíny sa v rozpakoch otáčali.

To ale Alsibyadi neprekážalo, smiala sa ďalej.

Zohriaty spontánnosťou Bieleho Orla, usmial som sa a nadviazal s ňou očný kontakt. Lermon pri nej nesedel.

„Povedal áno?“ uvažoval som.

Náhle vážna, Alsibyadi pomaly pokrútila hlavou.

Kartendranath, čaká na teba. Nebesá Zjavenia explodujú. Tras sa, muž Zákona!

Kňazi Baradíny odišli, aby boli čoskoro vystriedaní Muridjinými priateľmi, ktorí horeli zvedavosťou, aby sa dozvedeli, ako som skrotil tú beštiu, „Z milosti Majstra Džervina – všetka sláva mu!“ a ako sa mne, ktorý som býval taký chudý, podarilo, že som silnejší ako zúrivý osol, „ Všetka sláva učiteľovi!“ a či som bol naozaj ten človek, ktorý vrešťal ešte hlasnejšie ako Afrodoros? „Všetka sláva... Chcem povedať...“ Otázky nemali konca.

Muridji, ako som sa dozvedel, mala veľa priateľov. Nanešťastie pre mňa, zákonné čakanie sa preťahovalo, pretože hudobné pole sa zrútilo a bolo zákonne opravované Šyamom, Ušbudom a Ugrom, tromi Správcami Polí kaplnky Majstra Fermana. Prešli dve hodiny a ja som bol ešte stále grilovaný. Slečna Teyani si zo súcitu prišla sadnúť k Elyani a ku mne. Použijúc prísne kúzlo, vytvorila auru pokoja, ktorá udržiavala všetkých mimo nás; pravdaže okrem oficiálneho vyslanca, ktorý prišiel odovzdať hodvábnu taštičku s darčekom od Muridji. (Muridji meškala na ceremóniu, mala veľa práce s uvádzaním svojej spálne do pôvodného stavu, pričom jej pomáhal Namron a jeho muži, ktorí jej nemohli odmietnuť pomoc, lebo Namrona poznala odmalička.)

„Tohto sa musíme zbaviť tak skoro, ako to len zákonne bude možné!“ zašepkal som, keď som otvoril taštičku a objavil nádobku s lekvárom z guavy, okoreneného bylinami pobláznenia.

„Zjedzte to!“ povedala Teyani. „Nie, teraz nie!“ dodala rýchlo, ako som otváral nádobu. „Teraz budeš potrebovať všetku jasnosť, ktorú zo svojej fontány dokážeš dostať.“

Nasledujúc jej múdrosť, pripravoval som sa na nápor rituálu, ponoriac sa do tichého sústredenia.

O tri alebo štyri hodiny neskôr, keď sa Fermanovým mužom konečne podarilo hudobné pole opraviť, sála stíchla. Po tomto už trvalo sotva hodinu, kým kňažky Úsvitu Stvorenia vstúpili do haly. Predchádzali ich nádherné vône, ktoré pripomínali vône jaskýň Hlbokých Podsvetí.

Napočítal som ich šestnásť, malých žien odetých v oranžových rúchach, vlasy zakryté šatkami. Ich krehké, tmavé ruky sa dali vidieť, ale nie ich tváre, tie boli zahalené tmavou hmlou. Boli obklopené dvojnásobkom pomocníčok, žien v bielom, ktoré ich držali za ruky a viedli ich.

V sále som nezaznamenal žiadnu zvláštnu prítomnosť.

Všetky naraz, ženy začali spievať svoje hymny, projektujúc do sály Hlas – boli to čudné Hlasy, také zvláštne, že som ani nedokázal povedať, či boli vysoké alebo hlboké, ani to, či prichádzali spredu alebo zozadu. Hymna sa odvíjala,

„Matka Svetla prehovorila,

Som Veľká Matka, súcit vo všetkých veciach,

Viem, ako veci boli,

Ako všetky veci sú,

Ako všetky veci budú.

Svet bez konca

Ja tiež vidím.

Vypočujte si odo mňa to, čo bolo predo mnou –

Všezahaľujúce Tajomstvo,

Zdroj všetkých zdrojov,

Sila za všetkými silami.

Nebol deň, ani noc,

Ani svetlo, ani tma,

Ani plnosť, ani prázdnota,

Ani smrť, ani nesmrteľnosť.

Tehotné Prázdno, kde sa ničota mala stať celkom

A celok mal byť rozdrobený,

Spočívalo nekonečne mimo priestory,

Rodisko Kozmického Ohňa,

Kolíska všetkých bohov,

Pripravená za večnosťou na Veľkú Obetu. “

Moja energia zovretá Hlasmi, v miestnosti zavládla tma.

Bezmesačná noc.

Všetko zmizlo.

Duch Mravca, gigantický.

Dokonca som nedokázal vedľa seba cítiť ani Elyaninu prítomnosť. Cítil som sa len rozľahlý, ohromne rozľahlý. Prechádzajúc z rozľahlosti do bezhraničnosti.

Och, tak toto je, kde je Modrá Lagúna? Ale to je nádherné!

A predsa sa zdá byť taká malá. A rovnako aj Duch Mravca.

Kde boli hymny? Už som ich nedokázal počuť.

Začal som mať problémy cítiť sám seba. „Musím spočívať na Dra kovi!

Ale kde je? Čo sa stalo s Drakom?“

Nedokázal som ju nájsť.

„Ďaleké Podsvetie! Ak nezostal Drak, tak potom nezostalo naozaj nič!“

Nič.

Žiaden priestor. Žiadne hore alebo dole, žiadne vpravo, ani vpredu, ani vľavo, ani vzadu.

Nič. Neexistovalo nič, iba nekonečnosť. Úžasná noc, ktorá sa predlžovala navždy.

Skôr, ako som mal možnosť zistiť viac, počul som, ako ma volá hlas, „Veľký Bojovník... mocný Drak... je čas vstávať!“

Čudné... čudesné... počul som jej hlas, ale nebol som schopný sa pohnúť. Odkedy som zomrel v Drakovi, nič podobné sa mi nikdy nestalo.

„Cítiš moje ruky na svojej tvári?“ počul som slová. Bol som si takmer istý, že je to Elyani, ale necítil som nič. A dokonca som jej nemohol ani odpovedať. Moje pery sa odmietali hýbať.

„Idem jemne masírovať tvoje telo,“ povedala. „Cíť moje ruky, nechaj ich, nech ťa privedú naspäť.“

Stále som nič necítil.

Čierny panter. Divoký. Nádherný.

„Skús mi niečo povedať,“ naliehala, ale nedokázal som to. Bola príliš ďaleko.

„Idem na tvoje brány projektovať ukotvujúce zvuky,“ upozornila ma a ja som pocítil, ako ma oblieva jej milujúci Hlas.

„Teraz, cíť svoje telo!“ projektovala prudko Hlasom.

Okamžite som sa ocitol v jej náručí, ležiac v jej lone. „Och môj Pán Melchisedek!“ zašepkal som, „Elyani, ja som si naložil do gatí!“

Zasmiala sa.

Panter, predo mnou. Virdžínia, Virdžínia... ako veľmi túžim, aby si tu bola.

„Čo si o mne pomyslia tvoji priatelia, keď ma uvidia?“ lamentoval som.

Kolísala ma vo svojom náručí. „Neboj sa, Dráčik, nikto tu nie je.“

„Drak!“ spomenul som si. „Áno! Zase cítim Draka!“

Drak ma v okamihu posadil a otvoril mi oči.

Bola noc. Elyani a ja sme sedeli na trávniku na jej nádvorí.

„Er...“ cítil som sa hrozne trápne. „Ako dlho som spal?“

„Asi sedem hodín.“

Striaslo ma. „Koľko ľudí bolo treba, aby ma sem doniesli?“

„Päť.“

„Och, nie! Mrzí ma, že som ti toto urobil. Naše prvé vystúpenie na verejnosti!“

„Ale vôbec ťa nemusí!“ bavila sa na mne. „Najmenej tretina obecenstva upadla počas predstavenia do bezvedomia. Namron zorganizoval veľkú skupinu kňazov, ktorá vonku čakala s nosidlami. A bol si taký zlatý, keď si spal v mojom náručí. Bolo to prvýkrát! Zvyčajne totiž veľa nespíš!“

Do Veľkej Noci sa navrátiš, hľadajúc Alsibyadi.

„Ospravedlň ma prosím na chvíľu.“ Išiel som do spálne, aby som sa umyl a vymenil si spodky.

Keď som sa vrátil, Elyani rozložila na obruse na tráve nejaké jedlo. Keďže som nebol hladný, sledoval som ju, ako je. Ja som sa dobil niekoľkými nádychmi posvätného vánku brány a rozmýšľal, prečo to, že ju vidím jesť, vždy robí niečo s mojim Drakom. Medzitým som sa snažil dať dokopy a premostiť sedemhodinové okno, žmýkajúc z fontány spomienky – ale zbytočne!

„Tieto kňažky Úsvitu Stvorenia našli absolútnu zbraň. Neodolateľnú,“ potriasol som obdivne hlavou. „Ich Hlasy by dokázali zdecimovať celú armádu. Ale aký druh sily to je? Mágia Pradávnych Dní Zeme?“

„Nie, je to oveľa staršie. Zdroj všetkých zdrojov, semeno všetkých semien. Cítila som sa pri tom fantasticky. A ty?“

„Aby som povedal pravdu... celé to na mňa išlo príliš rýchlo.“

„Cítila som sa obrovská,“ kúzelná žena ponorila svoj prst do Muridjinho guava lekváru a oblízala si ho. „Dokázala by som tancovať naveky,“ postavila sa a mávala rukami.

Vyvrúfoval som sa hore a kopíroval jej pohyby. Otázka, ktorú som mal už dlho na mysli, si pretlačila cestu von, „Keď zomrú, kam pôjdu kňažky Bieleho Orla?“

Elyani pomaly krúžila okolo vavrínu. „Teyani vystúpi do sfér Výšin, kde na ňu čaká Biely Orol. Antaria a pätnásť iných kňažiek zaujme pozíciu v trojuholníku, budú držať Archív zo sveta bohov. Ostatné budú nasledovať kolobeh reinkarnácií ako každý iný človek.“

„Držať Archív zo sveta bohov?“ krúžil som okolo nej. „Myslel som si, že Archív má byť uchovaný v Poliach Pokoja.“

„Pravda!“ stále mávala rukami, občas sa zľahka dotýkajúc mojej hrude. „Ale Archív má niekoľko rovín, láska moja, a jedna z nich je zakotvená vo svete bohov. Džervin a Teyani vytrénovali skupinu Bielych Orlov, ktoré sa oň budú starať.“

„A čo ty? Pôjdeš do sveta bohov?“

Elyani sa zasmiala a zrýchlila svoje pohyby.

Nasledoval som ju, ale protestoval som, „Hej! Chcem to vedieť. Čo ak ma Majster Džervin pošle žiť do Polí Pokoja, zatiaľ čo ty budeš vo svete bohov? Čo budeme potom robiť?“

Zastavila priamo predo mnou. „A čo ak sa ty rozhodneš ísť a žiť s Lietajúcimi Drakmi?“

„Ha! Ha! Ha! Ha! Ha!“

Zavrela oči, „Vúf! Drak, keď sa takto smeješ, podlamujú sa mi z toho nohy.“

Chytil som ju do náručia. „Budem sa musieť naučiť žiť na viacerých miestach súčasne, je to tak?“

Jej pery sa takmer dotýkali mojich. „Ale to môžeš!“ zašepkala. „Nazýva sa to paralelnosť. Je to súčasťou zasvätenia do Hromu.“

Prečo som sa vždy dozvedal o tajomstvách Hromu od Bieleho Orla?

Začula moju myšlienku, „Má to dočinenia s tým, že Hrom a Biely Orol spolu tak dobre vychádzajú,“ zľahka sa dotkla orichalkovej tabuľky na mojom krku.

„Viem,“ vzdychol som si a dovolil kúzlu noci, aby ma premohlo. „Povieš mi, do ktorej sféry pôjdeš, keď opustíš svoje telo?“

„Ktovie? Môže sa prihodiť toľko vecí, láska moja. Videla som bizarné znamenia, ktorým nerozumiem,“ začala opäť tancovať.

Uvidíme sa na Mieste Bez Hraníc. Do Hrotu, Brat Rytier!

„Do Hrotu, Brat Rytier!“ zavelila. „Tancuj so mnou a zvečni túto chvíľu!“

Pohyboval som sa spolu s ňou, fascinovaný divokou iskrou v jej očiach. „Čo znamená Brat Rytier?“

„Tak ťa budem volať, keď uplynie veľa, veľa času. V inom živote. V inom kráľovstve.“

Doširoka som otvoril oči. „Takže budeme spolu žiť aj iný život?“

„Tak veľmi ma budeš ľúbiť! Nemáš predstavu.“

More plameňov. Filadelfia, ľúbim ťa.

„Porozprávaj mi o tom, chcem vedieť všetko o tom živote!“

„Nie, nechceš!“ vystrúhala na mňa grimasu.

Preglgol som.

„Som Nekonečná Noc,“ urobila svoj hlas povzneseným a mávala pritom rukami, „Nemám začiatok, nemám koniec. Budeš so mnou tancovať, Brat Rytier?“

„Až do konca času!“

„Ale to nestačí!“ protestovala. „Čas bude mať koniec, vieš, a to skôr ako si ľudia myslia!“

9.31 Misia Archív

„Prenos Archívu bude jedným z najúžasnejších rituálov všetkých čias,“ začal Džervin. Živé steny akvamarínovej komnaty odrážali jeho ohromné nadšenie. Línia Hromu bola s nami.

Sediac pred ním, zakotvil som fontánu v Drakovi, hľadajúc sily, aby som sa vyrovnal Džervinovi.

„Rituál prenosu potrvá menej ako deň a noc,“ pokračoval. „Ale počas toho jedného dňa a noci bude to, čo sa v Eisraime a Lazére zhromaždilo za tisíce rokov, vyzdvihnuté do Polí Pokoja a prijaté v stánku svetla, ktorý Majstri Hromu postavili.“

„Ale prečo nevykonať prenos okamžite?“ opýtal som sa ho. „Nie je s čakaním spojené veľké nebezpečenstvo?“

„Veľké nebezpečenstvo!“ súhlasil. „Problém je, že to, čo bude prenesené, nie sú len vedomosti. Keby všetko, čo chceme, bolo uchovať vedomosti a záznamy našich svätýň, teraz by už bolo všetko hotové. Ale potom by náš Archív nebol nič viac ako len zaprášené múzeum – nebol by studnicou živých síl! Patríme budúcnosti, Zar – nie minulosti. Čo chceme zachytiť, sú semená a sily, z ktorých sa znovuzrodia celé tradície.

Prenos bude prenosom doslova. Presne v tej chvíli, keď pristanú v Archíve, tieto sily zmiznú z kráľovstva. To vytvorí tu dole obrovské vákuum. Keby sa to malo uskutočniť príliš skoro, malo by to katastrofálne následky, urýchlilo by to rozklad siete polí a chaos, ktorý z toho vzíde.“

„Takže, kedy?“

„Signál príde z polí samotných. Keď sieť dosiahne určitú zastávku svojho rozkladu, budeme vedieť, že nastal čas na prenos. Vtedy už bude kráľovstvo v pazúroch poriadneho chaosu.

Teraz ti poviem, ako má prenos prebehnúť. V hre budú dva kamene – špeciálne kamene, ako si iste dokážeš predstaviť: jeden zo svätyne Eisraimu a jeden zo svätyne Lazéry. Tieto dva poklady budú musieť byť odnesené na opustené miesto, Planinu Sorany, na druhej strane hôr Lazraimu. Tam budú kamene spojené a začne sa rituál. Z Polí Pokoja, zhromaždenie Majstrov Hromu vytvorí rezonanciu, pomocou ktorej budú sily Eisraimu a Lazéry vyzdvihnuté do Archívu.“

Bol som fascinovaný bojovníkom, ktorého som v Džervinovi objavil. Rozprával pokojne, jeho nasadenie bolo úplné, sila za jeho slovami zvážená a ohromnná. „Toto je ten najodvážnejší plán, na aký sa náš rád kedy podujal,“ pokračoval. „Všetci Majstri Hromu, ktorí v tom čase nebudú v kráľovstve, budú v Poliach Pokoja: Sefaran a štyridsať generácií po ňom, Bharadvaj, Erissin, zástupcovia synov Apolóna, mocný Barkhan Zér a jeho sedem srdcových učeníkov (Lermon medzi nimi), môj učiteľ Orest, Melchard, ja a viac ako tristo ostatných, ktorí sú už v Poliach Pokoja alebo na ceste do nich zo sfér Výšin. Všetci spoja svoje Hlasy na veľký rituál uskutočnený pomocou kameňov, ktoré Lermon a ty prinesiete na Planinu Sorany.“ Mieril na mňa osud, v podobe Džervinovho ukazováka.

Vecne som prikývol, spočívajúc na Drakovi Hlbočiny, ako som to robieval, keď som prijímal inštrukcie o misii od Mareka. „Prečo sa vybrala Planina Sorany? Prečo nespojiť kamene v jednej zo svätýň?“

„Keď porozumieš presnému mechanizmu prenosu, bude ti jasné, že vhodné je len opustené miesto. V Eisraime alebo Lazére by bolo príliš veľa rušivých vplyvov prichádzajúcich z myšlienok ľudí a rituálnych aktivít. Horský masív Lazraimu blokuje vibrácie prichádzajúce z juhu a západu. Miesto pre prenos sa nachádza medzi vysokými náhornými plošinami, ktoré neboli nikdy obývané a tiahnu sa v dĺžke stoviek zákonných míľ.“

„Ak sa spojí toľko Hromu, ako sa môžu veci nepodariť?“

„Nemýľ sa, Zar, pokaziť sa môže veľa vecí!“ Džervin bol neoblomný. „Pre začiatok, je tu veľká neistota ohľadne toho, ako sa budú správať mäkké kamene, keď zoberieme do úvahy pokročilý stav rozkladu polí v tom čase. Toto je ďalší dôvod, prečo vybrať opustené miesto: bude tu menšia šanca, že budeme zaplavení elementálnym bahnom, ktorým v tom čase bude už zaplavené celé kráľovstvo. Ale sú tu ešte väčšie nástrahy. Kamene Archívu ponesú ohromné sily, ktoré z diaľky zacítia banditi všetkých druhov. Hlavní hráči v mocenských hrách kráľovstva by sa všetci mohli obrátiť proti nám.“

Nekonečné priestory. Periféria času. On príde.

„Mali by sme teda byť pripravený na možnosť útoku na našu svätyňu?“ spýtal som sa.

„Nie nevyhnutne. Kamene Archívu zostanú až do poslednej chvíle nenabité. Ale hneď, ako sa začne finálny proces, je pravdepodobné, že za kameňmi sa zo všetkých strán prihrnú nepriatelia ako medvede na med,“ varoval Džervin. „Sila v týchto kameňoch bude ohromujúca. Hocikto, kto by ich ukradol, by mohol ovládnuť fenomenálne sily a získať postavenie kráľa.“

„Znamená to, že zlodeji by držali kľúče k Archívu?“

„Nie, vedenie by im zostalo skryté, rovnako ako spojenia s bohmi a anjelmi. Ale náboj v kameňoch bude taký intenzívny, že by mohol byť použitý ako hrubá sila a poskytnúť tak neuveriteľné psychické schopnosti.“

Keď som sa spýtal, ktoré organizované skupiny by na nás mohli udrieť, Džervin začal dlhý výpočet, „Pre začiatok nefilimskí Lovci z Džex Belaranu a ešte skôr Odpadlícki Lovci, ktorí z Džex Belaranu odišli. Nefilimskí obri sú tiež vážnou hrozbou. Napriek tomu, že žijú na Východnom Polostrove, mohli by byť v pokušení vyslať proti nám armádu. Nebezpečenstvo by mohlo prísť tiež z rádov bažiacich po moci, ako nenásytné Čierne Rúcha (tí, ktorí zničili svätyňu Karlingy, kde bývala Teyani a Elyanina matka), Rád Večnej Obnovy, Biele Rúcha Senkloru a frakcie z kráľovského paláca.“ Džervin sa odmlčal a hľadel priamo na mňa. „Keď nadíde čas, bitka bude totálna. Každá sila v kráľovstve bude tieto kamene chcieť. Samotný kráľ Atlantídy by sa celkom dobre mohol rozhodnúť, že Archív má padnúť do jeho rúk!“

Usmial som sa z Draka, „Majster Džervin, aké sú moje inštrukcie?“

Džervin vážnym tónom prehlásil, „Tvojou jedinou úlohu nebude iba priniesť eisraimský kameň na planinu Sorany. Rada Archívu rozhodla, že budeš mať na starosti organizovanie všetkých akcií, ktoré sa majú v kráľovstve odohrať.“

Drak privítal túto ohromnú novinu vrúfujúcimi vlnami. V Džervinových očiach bola večnosť. V mojej hlave, ticho tisícov polí hviezd.

Z Eisraimu do Filadelfie. Hrom volá.

„Čo je to Rada Archívu?“ opýtal som sa.

„Majstri Hromu, ktorí dohliadajú na projekt Archívu. Ja som jedným z nich. Po úvahe sme rozhodli, že ty budeš veliteľom operácií v kráľovstve.“

Let Hromu. To, čo je, vždy bude. Načo smútiť?

„Ale Džervin, prečo nie vy?“

„V čase prenosu už nebudem v kráľovstve. Vtedy už nebudem vo svojom fyzickom tele, ale budem dohliadať na operácie z Polí Pokoja.“

Prešla mnou vlna úzkosti, „Znamená to, že budete... mŕtvy?“

„Mŕtvy pre kráľovstvo,“ pokrčil plecami Džervin. „A čo?“

„A znovuzrodený v Poliach Pokoja?“ opýtal som sa.

„Ja už žijem v Poliach Pokoja!“ povedal.

Takže Džervin bol paralelný! Z Draka zadržiavajúc slzy, hľadel som na toho nádherného muža a uvažoval, akú vznešenú formu prijal v Poliach Pokoja.

„O tomto sa môžeme porozprávať neskôr,“ pokračoval Džervin. „Čo sa týka voľby rady, skutočnosť, že si práve strávil skoro dva zákonné roky tréningom v Mount Lorzen, jednej z najlepších vojenských škôl v kráľovstve, z teba robí ideálneho kandidáta pre organizovanie operácií na zemi. Ďalším dôvodom pre tvoju nomináciu je ten, že komunikácia medzi mnou a tebou bude ľahká a bleskurýchla. To sa ukáže byť zásadným faktorom, najmä v posledných fázach. Je tu ešte niekoľko vecí, ktoré sa týkajú teba, a ktoré sa vyjasnia v nasledujúcich mesiacoch. Tieto tiež plne podporia rozhodnutie rady.“

Iba šepot. Šíriaci sa miliónmi polí hviezd. Stále môže všetko zlyhať.

Čo do Podsvetia bola táto čudesná žiara v jeho očiach? Poznal som tohto muža dosť dobre nato, aby som vedel, že je tu fénix v hrnci, ale tiež to, že nemalo zmysel naliehať – viac by nepovedal.

„Keby situácia nebola taká kritická,“ pokračoval Džervin, „najprv by som si ťa na niekoľko rokov zobral ako svojho asistenta, kým by som ťa tu dole ustanovil za veliteľa. Ale čas plynie, Zar. Potrebujem, aby si už teraz vydal zo seba to absolútne najlepšie, nie o päť rokov.“

„Ako Lermon a Majster Vlnko prijmú to, že budú pracovať podo mnou?“ robil som si starosti, ako mladší člen Archívneho tímu.

Džervina to pobavilo. „Lermon, ktorý je tiež členom Rady Archívu, ťa vrele doporučoval. Budeš šťastný, keď sa dozvieš, že z Polí Pokoja rada pozorne sledovala vojenské operácie, ktorých si sa zúčastnil, keď si slúžil pod Marekom. A tiež spôsob, akým si sa držal, keď si bol pokúšaný Verzazyelom Strážcom.“

Preglgol som, neistý, akému nebezpečenstvu som unikol.

„Čo sa týka Vlnka, plne podporil rozhodnutie rady.“ Žmoliac si bradu, Džervin dodal, „Akonáhle sa dozvedel, že nato, aby si sa dostal z jedného miesta vo svätyni na iné, si použil iba strechy, Vlnko povedal, „To je náš človek!“

V krídlach vtáka raja, Vlnko zomrie.

„Musíš tiež pochopiť, že Lermon, Vlnko a ich tímy v Eisraime a Lazére, budú nesmierne vyťažení finálnymi fázami prípravy kameňov,“ pokračoval Džervin. „Budú len radi, keď sa budú môcť zriecť organizačnej stránky operácie a zamerať sa čisto na technické stránky týkajúce sa mäkkých kameňov.“

V krídlach vtáka raja, Vlnko bude znovuzrodený.

Džervin ma obdaroval neurčitým úsmevom, ktorý ukazoval, že vo mne číta veci, ktoré som ja sám nedokázal vidieť. „Teraz tvoje presné pokyny: tridsaťšesť Archívnych kameňov bolo pripravených v Lazére a sedemdesiatjeden v Eisraime. Dva z nich budú v poslednej chvíli vybrané, v každej svätyni jeden. Tvojou misiou bude zabezpečiť, aby proces nabíjania prebehol správne pre každý z nich. Potom budú musieť byť tieto dva kamene prenesené na Planinu Sorany. Toto bude najnebezpečnejšia fáza, počas ktorej bude môcť zaútočiť množstvo nepriateľských síl. Keď dosiahneš Vysokú Planinu, už sa veľa vecí pokaziť nemôže: veľký rituál prenosu Archívu bude vykonaný z Polí Pokoja, pričom v kráľovstve bude treba urobiť len veľmi málo. Inými slovami, dostaň kamene na Soranu a Hrom sa postará o ostatné!“

Sieť polí, v agónii. Kráľovstvo, zničené. Melchard a Namron zmasa krovaní votrelcami. Svätyňa, vyprázdnená. Archív, ohrozený. S Teyani prekročíš veľkú priepasť.

Naladiac sa vysoko nad moju hlavu, Džervin prikázal, „Máš si starostlivo pripraviť svoju stratégiu a odovzdať ju rade na posúdenie. Chcem, aby to bol majstrovský plán, Zar, umelecké dielo! Som tu, aby som ťa inšpiroval a prebral s tebou všetky detaily, ale chcem, aby plán prišiel od teba.“

„S akým zákonným časovým rozpätím mám počítať?“

„V blízkej budúcnosti – nikto nedokáže predpovedať presný dátum – začne určitý druh slizkého elementálneho bahna prichádzajúceho zo štvrtého prechodného sveta zaplavovať polia. Nastane noc, kedy budú po celom kráľovstve zavýjať psy. Všetky zvieratá budú robiť veľký rámus. Čoskoro potom budú dediny zasiahnuté šialenstvom, ľudia sa začnú bezdôvodne zabíjať. Po noci zavýjajúcich psov, odhadujem, že úplný kolaps polí bude len otázkou niekoľkých mesiacov. Konečný signál na prenos Archívu očakávaj tri až šesť mesiacov po tej noci.“

Diskutujúc o prostriedkoch, Džervin mi oznámil, že môžem zahrnúť kohokoľvek v Eisraime a Lazére. Keby to bolo potrebné, mohol by vybaviť aj vojakov kraja Eisraimu, ale títo neboli veľmi spoľahliví. „Verím, že prídeš s originálnymi nápadmi,“ zakončil to.

Od šepotu k víťazstvu. Stále môže všetko zlyhať.

„Ešte posledná vec, Zar Hnedého Rúcha,“ Džervin zabodol svoj pohľad do môjho. „Sľúbil som, že ťa zasvätím do Hromu predtým, ako prebehne prenos Archívu. Hrom nie je sila, ktorá by sa dala ľahko zvládnuť. Očakávaj prekvapenia, hlavne v období, ktoré bude viesť k tvojmu zasväteniu. Nie všetky budú príjemné. Budeš musieť byť silný, Zar. A prebudený!“

9.32 Hrot-lievik, vstupná brána astrálneho tela

Z Džervinovho apartmánu som vyšiel ako iný človek žijúci v inom svete – svete, v ktorom bolo svetlo jasnejšie, tvar budov presnejšie vykreslený, zvuk kamienkov pod mojimi nohami ostrejší. V kontraste s tým vyzerali byť okoloidúci dokonca ešte prispatejší a beznádejnejší, ich mysle boli zahalené hustou hmlou, ich srdcia blažene ľahostajné zoči-voči smrteľnej naliehavosti situácie.

Keď som došiel k Elyani, pochválil som jej šaty a oznámil, „Mám nejaké novinky z Polí Pokoja. Arci-tajné, ale Džervin povedal, že ich môžeš cezo mňa uhádnuť, ak budeš chcieť,“ a otvoril som svoju náruč, zavrel oči a uvoľnil svoju myseľ, aby som ju vpustil dovnútra.

„Prepáč,“ povedala, „ale nič nevidím.“

Otvoril som oči a podozrievavo sa zamračil.

Rozosmialo ju to. „Povieš mi to?“

Keď sa dozvedela tú novinu, vykríkla, „Ale toto som už vedela! Džervin už dávno predpovedal, že budeš veliteľom projektu Archívu zo strany kráľovstva! Preto ťa poslal do svätyne Vulkána. V jednej fáze dokonca rozmýšľal, že ťa pošle trénovať do citadely nefilimských obrov; hovoril, že by to bolo bývalo vynikajúce pre tvoj duchovný vývoj. Problém bol, že vojenská škola nefilimských obrov je čosi ako exkluzívny klub. Zar-ka na to naozaj nemal profil. Alsibyadi sa tak smiala, keď to počula...“

„Alsibyadi toto všetko vie?“ zabehlo mi.

„Keď sa Alsibyadi nepovie niečo dôležité, zvyčajne to prorokuje. Potom, pravdaže, pri rovnakej príležitosti vidí všetky možné iné veci, ktoré by nemala vidieť,“ Elyani pokrčila plecami. „Preto nám Džervin radšej hovorí veci hneď. Zvyčajne zavolá najprv Teyani, pretože ona je dokonca ešte horšia...“

„Ja viem, ja viem!“ posadil som sa na trávnik a držal sa rukami za hlavu. „Môžem dostať biely nápoj?“

Posadila sa po mojom boku a objala ma. „Už sa blíži čas?“

„Možno. Nikto to skutočne nevie.“

„Čo budeš robiť?“ spýtala sa Elyani.

Šepot pozná odpoveď. Nezmeškaj volanie!

„Najprv spoznám hráčov v hre – priateľov a nepriateľov. Jedna z vecí, ktoré mi robia najväčšie starosti, čo sa týka bezpečnosti, je situácia v Eisraime – je katastrofálna. Hocijaké priemerné komando by náš obranný systém dokázalo v okamihu vyradiť z prevádzky.“

„Keď si sa vrátil od Synov Draka, či Namron a jeho muži nespozorovali tvoj príchod?“ opýtala sa.

„A čo? Keby moje úmysly boli bývali nepriateľské, zabralo by mi menej ako minútu, aby som ich všetkých troch zabil. Vtedy som mal obavy, pretože som bol učený nikdy nepodceňovať svojho nepriateľa. Ale teraz, keď som pozoroval Namrona a jeho mužov, viem, že nemali šancu. Už roky sa nezúčastnili žiadnej poriadnej vojenskej operácie. Keď príde na chytanie zlodejov, sú skvelí. Ale nechcem si radšej predstavovať, čo by sa stalo, keby museli zvládnuť nápor skutočného útoku.“

„Tvoj hlas sa tak zmení, keď rozprávaš o vojne,“ povedala s nádychom irónie v hlase.

Zmäkol som a ľahol si na trávu, ťahajúc ju k sebe. „Nevieš, ako vyzerá situácia v Lazére?“

„Ohľadne bezpečnosti?“ spýtala sa.

Prikývol som.

„Zrejme zhruba rovnako.“

Zasmial som sa, „Nuž, tak ti hovorím, že toto všetko sa zmení!“

„Máš plán, Drak?“

Kráčajúc domov cez polia chodieb, nad mojou hlavou nastala ďalšia explózia – záblesk celého majstrovského plánu, ktorý ma Džervin požiadal, aby som zosnoval. Nanešťastie, bolo to v 'zbalenej' Hrot-forme. „Ako to mám rozbaliť do zrozumiteľných myšlienkových foriem?“ opýtal som sa Elyani.

„Teraz, keď bolo semeno zasadené do tvojho Hrotu,“ odbremenila ma, „dozrie to samé. Daj tomu nejaký čas.“

V tomto novom svete, čas bol presne tým, čo som nemal.

Hrot-inšpirovaný navigačným systémom chodieb, napadlo ma niekoľko stoviek vecí, ktoré som sa jej potreboval súrne opýtať – veci týkajúce sa kráľovstva vo všeobecnosti a obzvlášť Hrot-spôsobu vedenia vojny. Svojim živým, farbistým spôsobom, Elyani zodpovedala otázku za otázkou, pričom jej hlasom dýchala Orlova neha. Bolo jasné, že kráľovstvo, v ktorom žila ona, nebolo zďaleka také neurčité ako to, v ktorom som žil ja! Ale jej Biela trpezlivosť bola ohromná, nikdy nebola unavená z mojej zákonnej neznalosti zemepisu Stredného Severu a kást známych po celom kráľovstve.

Avšak, keď došlo na diskusiu o Hrot-spôsobe vedenia vojny, jej hlas sa zmenil. Volala ma 'Brat Rytier' a sedela vzpriamene; jej oči svietili neochvejným odhodlaním neznámeho bojovného anjela. Ako som zmätene hľadel na jej plamennú intenzitu, spýtala sa ma na vánok Podsvetia, ktorý ma Veľkí Bojovníci naučili skrotiť.

„Je to zdroj sily Bojovníkov,“ povedal som jej. „Pochádza zdola.“

„Dokážeš ho získať len z Dračích brán?“

„Nie, zovšadiaľ.“

„Tak prečo aj iní ľudia nedokážu čerpať sily zdola?“ opýtala sa.

„Dokážu. Každý prijíma niečo z vánku, ale sú to len slabé výpary alebo malé kvapky. Preto sú tela ľudí také slabé! Ale to je všetko, čo znesú. Pre tých, ktorí nezomreli v Drakovi, je väčšina energií zdola nesmierne jedovatá. Dokážu v okamihu zabiť. To je jeden zo spôsobov, akým Veľkí Bojovníci ničia svojich nepriateľov: nakŕmia ich Dračou potravou. Vytiahnu do nich energie zo Zeme. To je tá čudesná vec – elixír života pre Dračích zasvätencov je jedom pre nezasvätených.“

„Pri Hrote je tento princíp úplne rovnaký, akurát hore nohami,“ vysvetľovala Elyani a prirovnala Hrot k lieviku, cez ktorý kvapky duševného vedomia zostupujú do hláv ľudí.

„Každému? Aj tým, ktorí nevedia o Hrote nič?“

„Každému,“ prikývla. „Samotná substancia mysle prichádza nadol cez Hrot.“

Tvárou v tvár nefilimskému Lovcovi. Jeden z vás musí zomrieť. Priprav sa!

„Chceš povedať, že energia tečie dole do ľudí cez Hrot, akoby cez lievik?“ žmolil som si bradu. „Mm... potom nie je veľmi ťažké predstaviť si, ako sa to dá použiť ako zbraň.“

„Tak mi to povedz, Drak.“

„Keby si dokázala upchať niečí Hrot-lievik, nemohli by mu prísť žiadne myšlienky. Nedokázal by normálne myslieť.“ Trvalo mi len pár sekúnd, kým som došiel k záveru, „Keď sa to tak vezme, pre mnohých ľudí by to pravdepodobne nebol veľký rozdiel. Ich Hrot je už pekne upchatý, že?“

Elyani sa zachichotala.

„V poriadku,“ pokračoval som, „tak by si mohla skúsiť presný opak. Mohla by si stiahnuť cez ich Hroty nadol mocné sily a ich malé ľudské hlavy by sa s tým nedokázali vysporiadať. Prinajlepšom by robili čudné veci, ako napríklad hádzali po sebe vedrá plné bieleho slizu. Prinajhoršom by sa zrútili na zem, presne ako nefilimskí obri, keď bola ich citadela napadnutá temnými anjelmi.“

Súhlasne prikývla, pričom hravo zrkadlila Marekov nebezpečný úsmev.

„A potom by si pravdaže tiež cez Hrot mohla do nich vlievať určité myšlienky alebo nálady,“ pokračoval som. „Myslíš, že by si mi mohla teraz niečo také urobiť, aby som videl, či by som sa dokázal brániť?“

„Naozaj to chceš?“ spýtala sa jemne vrúfujúcim tónom hlasu.

„Áno! Potrebujem sa učiť, Elyani,“ prehovoril bojovník vo mne sebavedome.

„Nuž, potom...“ na niekoľko sekúnd zavrela oči.

Cítil som ako do mňa sponad hlavy padá dotieravá energia. „Och môj Pán Melchisedek! Čo je toto?“

„Nazýva sa to jedovatá sprcha,“ povedala.

„Takýto je pocit pri útoku?“ Ako som položil otázku, z hĺbok môjho Draka začali stúpať nežné ihrajúce milujúce vrúfujúce vlny. Zasmial som sa, „Čo to so mnou robíš vysoká kňažka?“

„Bráň sa!“ vyzvala ma.

Vojna skončí, moja láska k tebe nie. Bez Hraníc!

Jediná vec, na ktorú som sa zmohol, bolo zobrať ju do náručia. „Ako čakáš, že sa proti tomuto budem brániť?“ protestoval som nežne.

„No tak, Drak, bojujeme!“ oči sa jej zablysli viac ako len hravo. „Poďme!“ naliehala.

„Tak dobre!“ schmatol som ju do náručia a prinútil ju kotúľať sa so mnou po trávniku, až kým sa naše hlavy nedostali do blízkosti vánku Dračej brány. Tam som do svojho tela vytiahol mocné vrúfovacie vlny a nechal ich vtekať do nej.

„Čo to so mnou robíš, Drak?“ vybuchla do záchvatov smiechu. „Počujem hudbu cez všetkých sedem sfér!“

„Musím bojovať s tým, čo mám!“ povedal som, vťahujúc do nej ešte viac vĺn.

„Dosť!“ nedokázala sa prestať smiať, „Vybuchnem!“

Okamžite som zastavil tok vrúfujúcich vĺn do jej tela.

„Nie!“ protestovala, „Nesmieš prestávať!“

Ako som sa opäť chystal začať, dostal som signál zo svojich ochranných polí. Znehybnel som ako skala. „Niekto ide.“

„Matka Teyani!“ Elyani sa stále smiala.

Vstal som a odkašľal si, ťahajúc Elyani hore za ruku.

Čoskoro sa objavila veľmajsterka ženského krídla. „Pochválený buď Pán Melchisedek, deti moje! Ty žiariš!“ zalichotila Elyani. „Ešte nikdy som ťa nevidela takú krásnu!“

Ani ja nie.

Keď sa zdravenie skončilo, Slečna Teyani oznámila, že sa prišla so mnou porozprávať.

Elyani nás pozvala, aby sme sa posadili na trávnik. „Práve som sa chystala pripraviť veľmi špeciálny nápoj,“ povedala a zmizla v izbe.

Teyani začala tým, že mi poblahoželala k mojej nominácii ako veliteľa operácie prenosu. Priamo mi oznámila, „Prišla som ťa uistiť o Orlovej podpore, Zar, a tiež ti ponúknuť svoju pomoc.“

„Pomoc by som určite dokázal využiť,“ povedal som, pozorujúc jej pokojný úsmev. „Obzvlášť, keď prichádza od mocnej Slečny Teyani Bieleho Orla.“

Nadviazala so mnou očný kontakt, zastaviac čas, a zapálila v mojej fontáne stúpajúcu líniu radostných kvapôčok – spln tancujúci nad mojou hlavou, Drak dole spomínajúci na slávu Pradávnych Dní a Orol po všetkých stranách, aby sa oslávilo mystérium Siete Lásky.

V priepasti temnoty, Teyani bude kráčať po tvojom boku. Spolu vybojujete posledný boj. Ona nikdy nedosiahne Soranu.

„Zar,“ opäť obnovila beh času, „možno by ťa zaujímalo, že som strávila niekoľko mesiacov meditovaním v horách Lazraimu, blízko Planiny Sorany.“ Keď si všimla spôsob, akým som si žmolil bradu, sama seba prerušila, ohromne pobavená.

Nechal som svoju ruku klesnúť. „Hm... určite by som rád preskúmal túto oblasť.“

Elyani sa vrátila naspäť s podnosom, na ktorom niesla tri rituálne šálky. Každému ponúkla jednu a posadila sa po Teyaninom boku. „Ideš ho zobrať ku vchodu do Údolia Nekromancera, Matka Teyani?“

Teyani vykúzlila svoj najzáhadnejší úsmev. „Práve som nato myslela.“

„Tak to je teda zaujímavá zhoda okolností!“ a porozprával som Bielym Orlom o tom, ako som to ráno strávil dve hodiny počúvaním Namrona, ktorý rozprával o svojej divokej noci v Údolí Nekromancera.

Príšerné, to bolo to správne slovo. Namron ma prekvapil, keď som sa prechádzal po strechách, sledujúc z diaľky jednu z mačiek Múdrych Čarodejníc (tieto mačky poznajú každý výklenok a každú štrbinu v strechách; tým, že som ich sledoval, som objavil niekoľko strategických skratiek z jednej enklávy svätyne do inej). Keďže som tentokrát nemal žiadne zákonné ospravedlnenie, musel som sedieť s Namronom a počúvať ten jeho strašný príbeh: nekonečné úvahy o jeho vlastnej tvári, ako na neho vykrikuje nadávky; hordy duchov, ktoré po ňom idú; ľadovcové vetry, ktoré mrazia jeho kosti; ohromné vtáky, ktoré mu na hlavu zvracajú záplavu čierneho slizu; Pleurk, syn Pleurka, vzkriesený z bažín, jeho tvár pokrytá vredmi, jaskyne zúfalstva svietiace v jeho očiach, Pleurk na neho znovu útočí (a znovu a znovu) – opis pokračoval ďalej a ďalej, až som nakoniec musel ísť na schôdzku s Džervinom. „Ale naozaj chcem počuť koniec!“ uisťoval som sklamaného Namrona, ako som sa rozbiehal.

„Verím ti,“ odpovedal Namron potom, ako do aleje vypravil hustý čierny pľuvanec a zhlboka sa nadýchol. „Verím ti.“

„Je to naozaj také zlé?“ opýtal som sa Bielych Orlov.

Údolie Nekromancera spájalo kraj Eisraimu s Vysokou Planinou, rozčesávajúc hory Lazraimu. To mu dávalo strategický význam – v kritickom čase prenášania Archívnych kameňov by mi to mohlo ušetriť týždeň šplhania sa po skalách.

„Dosť zlé, áno,“ Teyani vystrúhala prepracovanú grimasu, akú som až dovtedy videl len u Elyani.

„Nemáš predstavu!“ pridala sa Elyani, „Raz nás Teyani s Alsibyadi a Lermonom zobrala ku vchodu do údolia. Bolo to nezákonne čudné! Alsibyadi a ja sme sa nedokázali prestať smiať a plakať zároveň. A Lermon, ktorý ešte vtedy nebol zasvätený do Hromu, reagoval presne ako ty, keď si počul kňažky Úsvitu Stvorenia.“

„A to bol len vchod,“ dodala Teyani.

Pravá päsť napriamená k nebu, kričiac, „Džervin! Džervin! Ja nespím!“

Ešte som sa nevzdával. „Ale prečo je toto údolie také nebezpečné?“ opýtal som sa Orlov.

Teyani odpovedala, „Dávno, v raných dňoch kráľovstva, bolo údolie zakliate mocným mágom, ktorý sa oddal temnej strane. Bol to Harmag Nekromancer, syn Azazela Strážcu. V údolí zanechal toľko svojho bosoráctva, že aj po tisíckach rokov je to stále považované za jedno z najstrašidelnejších miest v celkom kráľovstve. Nikto nikdy nenavštevuje Údolie Nekromancera. Samotní Nefilim sa ho vzdali. Obyčajne majú Nefilim veľmi radi miesta, kde Strážcovia zanechali niečo zo svojej energie. Považujú ich za pútnické miesta, na ktorých sa zhromažďujú v nádeji, že získajú nejaké sily. Ale v Údolí Nekromancera nenašiel nikto nikdy nič iné ako smrť. Nefilim prestali poriadať púte do nášho kraja pred štyristo rokmi.“

Smrť, čaká v údolí. Lorzen predvídal bitku.

„Fascinujúce,“ dotkol som sa Lorzenovej tabuľky na svojom krku, spomínajúc na vchod do Verzazyelovej jaskyne. „Chcem vidieť vchod do tohto údolia, Teyani. Kedy by som mohol ísť a preskúmať s vami hory?“

Teyani položila ruku okolo Elyaniných pliec. „Možno by sme my traja mohli ísť, keď sa Maryani vráti z Podsvetí.“

Elyani bola z toho nápadu nadšená. „Čo si o tom myslíš, Veliteľ?“

Z týchto žien žiarila toľká radosť, že som na sekundu dokázal myslieť na Maryanin zostup bez toho, aby som bol prenasledovaný spomienkou na Vivyani. „Vždy pripravený nasledovať Orla!“ bezpodmienečne som sa podvolil.

„Nech je teda tak!“ Teyani dala slovo. Primäla nás, aby sme zavreli oči, invokovali Orla a poprosili ho o požehnanie našej cesty.

Kedykoľvek bola Teyani nablízku, Orlove Svetlo sa lialo ako monzúnové dažde v kraji Večného Močiara. Nechal som svoje dlane spočinúť jednu na druhej, ako v Orlovom rituále. Blažená energia zaplavila moja srdce.

Zvonia zvony Elyaninho osudu. Bohovia hodili daivu.

Keď som otvoril oči, Elyani a Teyani na seba hľadeli; Elyani bola veľmi rozrušená, Teyani ju držala za ruku.

Urobil som niečo zle?

Teyani sa ku mne pomaly obrátila a potriasla hlavou, aby ma uistila. „Porozprávaj nám o Maryani,“ začala sa pýtať, stále držiac Elyaninu ruku. „Už si rozmýšľal nad tým, čo s ňou urobíš?“

Vyťahujúc všetku nehu Podsvetia, držal som Elyani v náručí Draka. „Teyani, ohľadne tejto témy sa musím spýtať na vaše pokyny.“

„Aké pokyny?“ veľmajsterka pokrčila plecami. „Orol povedal, že máš robiť, čo chceš. Rob to, čo chceš, Veliteľ!“

„A čo keby bol Maryanin zostup krátky – povedzme, nie viac ako jednu noc? Rád by som ju zobral hlboko dole do mojej Matky Drakany. Ak uspejem, za jednu hodinu by som jej toho mohol ukázať oveľa viac, ako som ja videl za celých šesť týždňov svojho prvého zostupu. Ale kvalifikovala by sa potom Maryani na vysokú kňažku v Orlovi, po takej krátkej ceste?“

„Zákonne samozrejme!“ jasne sa vyjadrila Teyani. „Zar, Orlove znamenia ohľadne Maryaninho zostupu boli vynikajúce – v prípade, že prijmeš, že ju povedieš. Teraz dôverujem, že čokoľvek sa stane, bude to Orlova vôľa.“

Po chvíli, ktorú sme strávili rozhovorom o zázrakoch Hlbokých Podsvetí, nás Teyani požehnala tak, že nás držala za ruky a potom odišla.

Elyani a ja sme sa jeden druhému ponorili do náručia.

„Čo sa deje, krásny Orol?“

„Neviem,“ skryla sa v mojej hnedej kapucni. „Teyani a ja sme zbadali ďalšie čudné znamenie, keď sme pred chvíľou invokovali Orla.“

„Znamenie? Aké znamenie?“

Plakala. „Je to nejasné. Predtým už bolo niekoľko takýchto. Je to niečo, čo sa má týkať mňa, ale nevieme, čo presne.“

„Opýtala si sa Orlovho orákula na presné vysvetlenie?“

Potriasla hlavou. „Opýtam sa iba ak to chceš ty.“

„Prečo by sme sa nemali opýtať?“

„Čo ak s tým nemôžeme nič urobiť?“ vynorila sa z mojej kapucne. „Čo dobré z toho vzíde, ak sa opýtame?“

„Dôverujem Orlovi rovnako ako tebe a Teyani. Nevidím nič zlé, čo by mohlo vzísť z toho, že ho požiadame o radu.“

Plakala dôstojne, s plamennou iskrou bojovného anjela vo svojich očiach, „Ja sa... bojím.“

Žiadne myšlienky, len Drak , nechal som do nej prúdiť dokonalý pokoj mojej Matky.

Celým svojim srdcom, celou svojou mysľou, som s tebou, aj keď som ďaleko. Biely Orol, Biely Orol, od konca k začiatku som ťa ľúbil. Od Priesmyku Večnosti cez Veľkú Noc Diaľav ťa ľúbiť budem.

„Dobre!“ Elyani po chvíli pozbierala odvahu. “Pôjdem do Orlovej kaplnky a spolu s Teyani budeme invokovať orákulum. Stretnem sa s tebou na streche, pri západe slnka.“

„Budem ťa ľúbiť!“ z úst mi vyšli slová pomiešané nepokojom. „Chcem povedať, ľúbim ťa!“

Biely Orol sa zahľadel hlboko do mňa, akoby z Okraja Výšin.

Potom sa odvrátila a bez slova odišla.

9.33 Identifikačné pole

„Tak teda...“ Namron sa odmlčal, hľadiac nadol do aleje. Kňazi Balthama vynášali zo svojej kaplnky kremačné pozostatky. „Všetci pomaly končia, jeden za druhým. Rozmýšľam, čo asi robí ich boh,“ poznamenal a pokračoval vo svojom rozprávaní, „Takže to, čo sa stalo, keď som vyšiel z toho mizerného močiara, zodpovie tvoju otázku.“

„Moju otázku?“ spýtal som sa, hľadiac na procesiu kňazov a premýšľajúc, koľko ešte z Namronovho príbehu dokážem dnes zniesť.

„Opýtal si sa ma, prečo nikdy nenosím topánky.“

„Á, áno.“ Opýtal som sa ho to len pred dvoma dňami, ale v jeho príbehu sa toho už toľko udialo, že sa to zdalo byť ako pred Zákonom Melchisedeka.

„Tak vtedy, keď som vyšiel z toho močiara pokrytého tým najodpornejším čiernym penivým slizom – ešte horšieho ako ten druhý močiar, kde som sa pokúsil zachrániť Pleurka,“ pozrel na mňa, aby sa uistil, že ho sledujem.

„Pleurk, syn Pleurka,“ ozval som sa, aby vedel, že som s ním.

„Správne!“ zvolal spokojne, „Pleurk, ktorý, ako som si toho času myslel, mal byť mŕtvy. Keby som len tušil! Tak či onak, ako som si z tváre utieral sliz, ignorujúc duchov, ktorí sa mi posmievali a zo všetkých síl sa usilujúc odohnať husté mračná komárov, ktoré sa z čista-jasna vynorili a uvedomujúc si, že moje nohy sú pokryté pijavicami, prihodila sa tá najstrašnejšia vec,“ do aleje hlučne vyprázdnil plné ústa rozžutého čierneho koreňa, „moje topánky opustili moje nohy a začali predo mnou kráčať!“

„Ale to je strašné, Namron!“ Všimol som si na streche kaplnky mačku, dve uličky od nás. Vyslal som k nej cez tmu viditeľnú volanie, „Tss, tss...“ Mačka zastala, otočila sa a pozrela na mňa.

„Nemáš predstavu, ako hlboko ma to zasiahlo,“ pokračoval Namron. „Je to preto, že som človek, ktorému stačí, keď sa len pozrie na niečie nohy a vie ti povedať, aký druh človeka to je. Nohy prezradia všetko. Je na nich niečo nevýslovne osobné, preto si ich zákonne ukrývame vo svätyniach topánok.“

„Jasné,“ sledoval som mačaciu dušu, ako pokračuje v potulkách. „Nuž, Namron, teraz už tomu všetkému rozumiem. Možno by sme sa teraz mohli porozprávať o...“

„Počkaj,“ prerušil ma Namron úzkostlivo, „to najhoršie ešte neprišlo. Či veríš alebo nie, topánky sa obrátili, kráčali naspäť a začali ma brutálne kopať. Vtedy...“

Zhlboka dýchajúc a mysliac na Bieleho Orla, sledoval som Namronov šialený beh, ako utekal o život cez Údolie Nekromancera, prenasledovaný svojimi topánkami.

„Namron!“ musel som ho zastaviť o niekoľko minút neskôr, „Za chvíľu už musím ísť. Čaká na mňa Majster Vlnko,“ ukázal som nadol na Správcov Polí, nad hlavami ktorých sme sedeli.

Starý vojak sa uškrnul, „Vieš, nie si prvý, koho táto časť príbehu odradila.“

Kráčajúc údolím, s Teyani po tvojom boku.

„Ale ja absolútne chcem počuť zvyšok, môj priateľ v Zákone.“

„Naozaj?“ Namronova vďačná tvár sa zaligotala svetlom skutočného zákonného priateľstva.

„Zákonne absolútne. Ale teraz,“ pokračoval som rýchlo, „s tebou potrebujem prebrať veci týkajúce sa bezpečnosti.“

„Bezpečnosť?“ Jeho zmysel pre povinnosť prebral velenie a Namron našiel silu, aby sa vyhrabal z údolia. „Aké príhodné, môj priateľ v Zákone! Počul si už, že hlavná svätyňa kraja Západných Planín bola napadnutá banditami? Boli ukradnuté drahocenné relikvie a zomreli pri tom ľudia.“

„Ale ja som si myslel, že sa tam zhromaždil dav kňazov, aby vykonali rituál obnovenia podnebia.“

Namron si odpľul do aleje. „To nezabránilo gangu, aby uprostred dňa nevstúpili do svätyne. Zabili sedemnásť ľudí a mnoho ďalších zranili. Išli po zlatých nádobách, neoceniteľných rituálnych pomôckach, ktoré boli v minulosti používané veľkými svätcami onej svätyne.“

„Zhromaždenie kňazov muselo byť nepríjemne šokované. A kto boli títo banditi?“ opýtal som sa. „Mohli to byť Odpadlícki Nefilimskí Lovci?“

Namron potriasol hlavou, „To nebol ich štýl. Odpadlícki Lovci zabíjajú len keď je to nevyhnutné a majú radi čistú prácu. Títo nechali za sebou bordel ako Podsvetie. Všade porozbíjali sochy a zabili všetkých kňazov, ktorí im stáli v ceste. Mne sa zdá, že to mohli byť dezertéri z armády kráľa Atlantídy.“

Pozrel som dole na svoju ľavú dlaň. „Je veľa takýchto gangov?“

„Niekoľko. Kráľova armáda je prehnitá od vrchu až po spodok, môj priateľ v Zákone. Niektoré z týchto gangov dezertérov dokonca pracujú pre vysokopostavených úradníkov na dvore nášho kráľa.“

„Smutné!“ povzdychol som si. „Aspoňže kráľovi vojaci nie sú veľmi nebezpeční.“

Namron sa rozrehotal a položil mi ruku na plece, „Nič viac ako Dračie seno, čo?“

„Tak nejako. Keď som bol na Mount Lorzen, študoval som ich bojový štýl. Je to bieda. Celé batalióny môžu byť zdecimované za okamih.“

„Rád počúvam, keď takto rozprávaš, môj priateľ v Zákone,“ Namron bol povzbudený.

Nebesá Zjavenia. Synovia Apolóna sa rozprávali s Kartendrana thom. Vie, že prichádzaš. Práve v tejto chvíli ťa sleduje. Tras sa!

„Povedz mi, Namron, aká mocná je armáda nášho kniežaťa? Mohli by sme sa na nich spoľahnúť, keby to bolo potrebné?“

„Je to malá armáda, nie viac ako tisíc mužov. O ich vojenskej úrovni by si zrejme nemal vysokú mienku, ale majú integritu. Dôstojníci sú čistí. Knieža Eisraimu je múdry muž. Vo svojich mladých dňoch študoval v našej svätyni. V jeho administratíve nie je takmer žiadna korupcia.“

„Mm... Dobre vedieť. A čo kraj Lazéry?“

„Je to v poriadku. S Lazérou je ten problém, že je prekliato blízko kraja Severných Jazier, ktorý je prehnitý Odpadlíckymi Lovcami. Ale v samotnej Lazére nie je situácia príliš nezákonná.“

Sledovali sme, ako z kaplnky Balthama vynášajú ďalšie kremačné pozostatky.

Kartendranathovi sa páčiš. Tras sa! Bitka tvojho života.

„Namron, sme na pokraji katastrofy,“ povedal som vážne. „Naša svätyňa je úplne nechránená, je to tak?“

Namron sa zaškľabil, „Rád počujem, že nie som jediný, kto to vidí!“

„Máš nejaký plán, Namron?“

Namron bezmocne pokrčil plecami. „Aký plán by som mohol mať s tímom dvanástich mužov, z ktorých len polovica sú vycvičení vojaci? Niežeby som sa vzdal, ale...“ do úst si napchal ďalší čierny koreň. „A čo ty, Veľký Bojovník? Máš plán?“

Pozrel som sa mu priamo do očí, „Privítal by si nejaký?“

„Či by som privítal plán?“ Namron pozdvihol ruky k bohom. „Muž Zákona, strávil som pätnásť zákonných rokov svojho života tým, že som dával pozor na týchto ľudí. Kedykoľvek niekto z nich potreboval pomoc, bol som tu ja alebo niektorý z mojich mužov, kto ich držal za ruku a odviedol ich naspäť do ich izby. Pri predstave toho, čo má dopadnúť na ich hlavy, mi je zle. Mám z toho nočné mory, na ktoré sa v noci zobúdzam. Privítam čokoľvek, čo by mohlo zabezpečiť bezpečnosť svätyne.“

Žmolil som si bradu. „Koľko ľudí je vo svätyni?“

„Nechýba veľa do tisícsto kňazov a kňažiek. Takmer polovica z nich nikdy nevychádza zo svojich izieb alebo sa len premávajú medzi izbou a svojou kaplnkou. A k tomu je tu pravdaže ešte asi dvetisíc zákonných služobníkov a pomocníkov rôznych kást.“

„Čo keby z môjho plánu vyplynuli drastické zmeny?“ opýtal som sa.

„Rád by som vedel, ako do Podsvetia presvedčíš múdrych ľudí našej svätyne, že je potrebné zaviesť drastické zmeny,“ povedal Namron sarkasticky.

Na mojej tvári sa opäť objavil nebezpečný úsmev Bojovníkov. „Mm... mám niekoľko nápadov, ako ich zobudiť.“

„Myslíš to vážne?“ Namronova tvár sa rozžiarila.

Stále sa usmievajúc, spočíval som na Drakovi, „Smrteľne vážne, Namron.“

„Budeme s tebou, Bojovník!“ prehlásil malý muž tónom úplnej oddanosti.

Priateľ tvojho otca, svedok tvojho zrodenia, Mravec pozná šepot.

„Čo keby sme začali prácu hneď teraz!“ rozhodol som.

Namron sa zamračil a premýšľal, čo má očakávať.

„Chcem poznať každý jeden spôsob, akým je možné prelomiť identifikačný systém, ktorý ma zachytil pri mojom návrate do svätyne. Povedz mi, Namron, ako to funguje?“

„Je to Hrot-pole,“ vysvetľoval Namron. „Každá jedna osoba vo svätyni je v tomto poli zaregistrovaná. Pole uchováva záznam ich energie. Keď sa k svätyni priblíži niekto, kto nie je v poli zaregistrovaný, vygeneruje sa Hrot-signál. My ten signál zachytíme a ideme osobu preveriť. Ak je jej prítomnosť vo svätyni zákonná, zaregistrujeme ju v poli. Po tomto už môžu ísť, kam sa im zachce. Chceš, aby som ti ukázal, ako sa spojiť s identifikačným poľom?“

„Nie,“ potriasol som hlavou. „Chcem, aby si ma teraz odregistroval.“

Namron sa usmial, odhaliac dva rady krivých zubov sčernených od koreňa. „Vojnové hry?“

„Len cvičenie!“ sledoval som, ako Namron na niekoľko sekúnd zatvoril oči, a starostlivo som sledoval energie, ktoré z Hrotu obsluhoval.

„Hotovo!“ oznámil. „Pozrime sa, ako dlho to potrvá, kým sa ukážu moji muži.“

„Namron, ale čo keby experti v Hrote chceli preniknúť do tohto identifikačného poľa? Myslíš, že by to pre nich bol veľký problém?“

„Také niečo sme nikdy netestovali. To by museli byť ozajstní experti.“

„Muž Zákona,“ zúfal som, „uvedomuješ si, aký tréning podstupujú nefilimskí Lovci?“

Zamyslený, Namron prežúval svoj čierny koreň.

„A čo myslíš, že sa stane s našim identifikačným systémom, keď sa zrúti sieť polí?“ pýtal som sa.

Namron pokrčil plecami. „Zrúti sa, rovnako ako všetko ostatné.“

Na vzdialenej streche sa čoskoro objavili siluety dvoch mužov, ktorí k nám bežali. Namron im zamával, aby ich upokojil. „Teraz ťa opäť zaregistrujem,“ povedal.

„Namron, tento bezpečnostný systém nebude fungovať!“ povedal som mu sklamane. Bez ďalších rečí som zoskočil nadol do aleje a zdola mu zamával na rozlúčku.

9.34 Zlý deň

Pristál som v aleji, rovno pred dverami Správcov Polí. Načo sa trápiť o okoloidúcich, keď si aj tak žiadny z nich môj nezákonný príchod do aleje nevšimol.

Spáči!

Tentokrát som sa rozhodol nezaklopať. Len som otvoril dvere do kaplnky a jednoducho vošiel. V miestnosti pracovali traja Správcovia Polí. Dokonca sa ku mne ani neotočili, ďalej pokračovali vo svojej činnosti, akoby som ich navštívil cez tmu viditeľnú.

„Ako dlho by trvalo trénovanému bojovníkovi, aby tých troch zlikvidoval?“ uvažoval som. Mne by to trvalo menej ako pätnásť sekúnd.

Pozorne sledujúc nádoby na podlahe, vdychoval som známe pachy a zišiel dole do pivníc. Skôr ako som išiel za Vlnkom, urobil som svoju energiu neviditeľnou v tme viditeľnej a v tichosti sa vydal do miestnosti, kde boli uschované jeho najvzácnejšie kamene. Použijúc čuch a spočívajúc na mojej Matke Drakane, vybral som dve nádoby, ktoré obsahovali najvibrujúcejšie energie a vložil si ich do veľkého vrecka môjho hnedého rúcha.

Potom som išiel na stretnutie s guruom mäkkých kameňov.

„Pochválený buď Pán, Veliteľ!“ privítal ma s očami upretými na vedro bieleho slizu.

„Všetka sláva Pánu Melchisedekovi, Majster Vlnko! Potrebujem s tebou hovoriť.“

„Hovor so mnou, Veliteľ!“ Vlnko pokračoval v práci.

„Vlnko, máme veľký problém s bezpečnosťou. Hocikto sem môže vojsť a spôsobiť medzi tvojimi deťmi katastrofu.“

Vlnko vystrúhal grimasu, „Dostávame sa do fázy, kedy by toto mohlo nastať?“

„Hlavná svätyňa Západných Planín bola práve vylúpená,“ oznámil som mu. „A útok prišiel uprostred vysokého rituálu, kde boli zhromaždené stovky expertov na Hlas.“

„Zdá sa, že banditi majú zmysel pre humor,“ uškrnul sa Vlnko. „Dokážem si predstaviť ksichty tých zákonných starých potkanov.“

„Vlnko, keď sa to prihodí nám, nebudeš sa smiať.“

„Pravda!“ usúdil. „Jedna z mojich nádejí je, že banditi by išli skôr po zlate a orichalku, ktoré sú vo svätyni, ako po mojich kameňoch.“

„Muž Zákona, mäkké kamene v tvojej kaplnke majú cenu pokladu.“

„Všakže?“ uškrnul sa pyšne.

Z vrecka som vytiahol dve nádoby a položil ich na policu rovno pred jeho nosom. „Čo keby som odišiel s týmito dvomi? Čo myslíš, koľko zlata by som za ne dostal?“

Vlnko zbledol. Prvýkrát sa na mňa pozrel. „Ako si sa dostal do tej krypty? V miestnosti, ktorá do nej vedie, nikto nebol?“

Potriasol som hlavou. „Keby aj bol, netrvalo by mi dlho, aby som sa tam dostal.“

Zamyslene si hrýzol peru.

„A čo Archívne kamene?“ opýtal som sa.

„Oveľa, oveľa lepšie!“ uistil ma. Schmatol dve nádoby, ktoré som priniesol, „Nasleduj ma, Veliteľ!“

Zobral ma do ďalšej matne osvetlenej pivnice plnej vedier s bielym slizom. „Kde sú Archívne kamene, Veliteľ?“ opýtal sa hravo.

Spočinul som na Drakovi Hlbočiny. „Mám predpokladať, že ich energia je zhruba podobná Lilu?“

„Dobrý tip, muž Zákona!“

Vciťoval som sa od jedného vedra k druhému. „Tento je taký nádherný ako Prvotné More,“ poznamenal som, ako som išiel, vymeniac si s Vlnkom pohľad gurmána. Ale z hlbín Draka som bol priťahovaný k jednej zo stien.

Bola to prázdna stena, zhotovená z normálneho plasu, žiariaca rovnakou belavou žiarou ako v ostatných pivniciach. Dotkol som sa jej. Nevyzerala byť prázdna. Obrátil som sa k Vlnkovi. Ani nemukol, ale na jeho tvári som videl, že to nie je žiadna obyčajná stena.

Opäť som sa otočil k stene. Stal som sa Drak-pokojným a naladil sa na Hrot.

Milión sĺnk v oku ihly. Tancuješ.

Nezákonne čudný zážitok.

Počas Veľkej Noci, stvorenie spalo. On nie.

Centrá energie nad mojou hlavou sa rozsvietili ako fakle. Neobyčajne vibrujúce.

Vidiac prvé záblesky Kozmického Úsvitu, opäť spustil Priestorovú Maticu.

Bolo to ako byť prenesený naspäť do Verzazyelovej jaskyne. Rovnaká čudesná atmosféra.

Rieka nekonečnosti, spievajúca Pieseň Stvorenia.

Živé dojmy zaplavujúce moju myseľ.

Felíciin rituál bol úspešný. Ovládla oheň Strážcov.

Chodby, v ktorých som sníval kozmický tanec...

Hiram? Do Hrotu, Brat Rytier!

Krypta, v ktorej som objavil Felíciu...

253647688965896543557892425390657612...

Z ničoho nič v centrách nad mojou hlavou niečo kliklo.

Bola tu trhlina a v stene sa objavil otvor – dvere vedúce do inej pivnice.

„Doriti!“ rozzúril sa Vlnko. „Kurva! Ty Dračí chumaj! Ako do zasraného Podsvetia si to urobil?“ vrieskal na mňa. „Ty bastard v Zákone!“

Otočil som sa k nemu s očami aj ústami dokorán otvorenými.

0176549284365901832850192994578190563901235123546324...

„Džervin ťa naučil, ako to urobiť?“ kričal na mňa.

Keďže som bol stále zmätený, ďalej na mňa vrieskal, „Hovor! Kurva, hovor! Nečum na mňa ako Modrá Kňažka!“

„Ale ja som o tejto veci nikdy nepočul!“ protestoval som.

„Hnusné Podsvetie! Ty klameš! Doriti! Doriti! Doriti!“

65023657304694301783...

„Vlnko, je to čistá pravda! Nikdy som o tomto priechode nepočul!“

Pravou nohou zúrivo kopol do živej steny. „No, tak to je potom ešte horšie!“ vrieskal ďalej a oboma rukami si trhal svoje kučeravé vlasy. „Ach doriti! Čo som urobil Bohyni, že som si zaslúžil ďalší takýto deň?“

Upozornený rámusom, Ferman nakukol do miestnosti. „Je všetko v poriadku?“

„Nie!“ zareval na neho Vlnko. „Teraz ťa nepotrebujeme, ďakujem.“

Upokojený, Správca Polí ho obdaril pokojným úsmevom a odišiel.

Vlnko znovu kopol do živej steny. „Doriti s tebou, Veliteľ! Doriti s tvojim Drakom! Doriti s tvojim Podsvetím! Čo sa kurva snažíš dokázať?“

Privolal som Orlovu nehu a pohliadol mu do očí.

Okraj Výšin. Večná belosť. Navždy láska.

Vlnkova aura kypela zúrivosťou, „Nemôžem tomu uveriť! Nemôžem uveriť tejto sračke! Odmietam veriť tejto sračke!“

Obrátil som sa k dverám, ktoré sa objavili v stene. „Ďalšie Hrot-zariadenie, je to tak?“

Takmer normálnym hlasom povedal, „Práveže nie! Toto nie je len nejaké ďalšie Hrot-zariadenie. Je to mágia Lietajúcich Drakov. Lermon ju priniesol spoza Priepasti Hlbokého niečoho. Ak ju hocikto dokáže rozbiť, potom naozaj máme veľký problém.“

„Lietajúci Draci a veľké problémy idú dobre dohromady,“ pomyslel som si. Opýtal som sa Vlnka, či smiem vojsť dnu.

„Jasné,“ povedal sucho. „Aj tak som ťa chcel práve vpustiť dovnútra.“

Vošiel som do pivnice, ktorá sa v ničom neodlišovala od ostatných: vedrá na podlahe, belavá žiara živých stien, pachy bieleho slizu a vône Podsvetia vo vzduchu.

„Och, doriti!“ Vlnko mlátil do plasu, tentokrát svojou päsťou. „Lermon bude zú-riť!“

„Ako presne to funguje?“ opýtal som sa.

„Sú to len normálne posraté dvere, ale zariadenie oklame tvoje vedomie, aby si veril, že je tam namiesto nich stena.“

1057623948657103949691563003003003007684736...

„Spočíva toto zariadenie na poliach?“ spýtal som sa.

„Nie! V tom je jeho krása.“

„Mm... Čistá mágia Lietajúcich Drakov!“ Vcítil som sa do vedier. „Zhodou okolností, Vlnko, aj ja mám zlý deň.“

Vlnko sa uškrnul. „Bohyňa na nás serie! Všetky prekliate kamene v tejto chvíli strácajú na váhe. Všetky!“

Začal som si robiť starosti, „Aj Lilu?“

„Je z nej len polovica z toho, aká bola, keď si mi ju vrátil.“

„Ale to je hrozné, Vlnko! Môžem ju dostať naspäť?“

„Ale čo nepočuješ, čo ti hovorím? Zar, pre Bohynine prirodzenie! Každý zo sedemdesiatjeden Archívnych kameňov stráca substanciu.“

Vták raja letiaci nadol do Podsvetia.

„Ako veľmi?“

„Momentálne to nie je také zlé. Lermon použil v tejto krypte Hlas, aby ju ochránil pred záplavou elementálneho slizu. Ale pohybujeme sa v začarovanom kruhu. Bez polí kamene nemôžu rásť. Ale zakaždým, keď kamene vystavíme poliam, sú zamorené čiernym elementálnym bahnom a zmenšujú sa, namiesto toho, aby rástli.“

Po krátkom prieskume vibrácií toho miesta som zhodnotil, „Naozaj musím detailnejšie preskúmať, ako sa kamene správajú. Keby som mohol viac pracovať s Lilu, možno by som dostal nejaké nápady, ako obnoviť rovnováhu elementálnych síl v tvojej kaplnke.“

Vlnko bol opatrný. „Nuž, pokiaľ ti je jasné, že ju máš len požičanú...“

„Pravdaže, Vlnko!“

„Nasleduj ma, Veliteľ!“

9.35 Navždy láska, Biely Orol

Ako som kráčal domov chodbami ženského krídla, užívajúc si Hrot-pokoj navigačného systému, nemohol som si pomôcť, aby som sa nevcítil do Lilu. „To je smiešne!“ pomyslel som si, uvedomujúc si, aký som k nej pripútaný. Nemohol som si pomôcť, aby som necítil radosť pri predstave, že je v mojom vrecku. A cítil som, že aj ona bola rovnako šťastná, že je so mnou.

Nechcel som volať Elyani cez hlasový kanál, lebo som sa bál, že ju vyruším pri invokovaní orákula. Ale Lilu ma prekvapila a sama nadviazala spojenie.

„Som na streche, Zar. Čakám na teba,“ odpovedal Biely Orol.

Ponáhľal som sa, ale neodvážil som sa opýtať viac. „Och moja Matka Drakana, zmiluj sa nad nami!“

Hneď ako som dosiahol nádvorie, bežal som k rebríkom a vyšplhal sa k nej.

Elyani mala svoje oči prorokyne, žiarila ako tekuté svetlo hviezd. „Sladký Pán Melchisedek!“ neveriaco hľadela na centrá energie nad mojou hlavou. „Čo sa stalo s tvojim Stĺpcom Ducha?“

„Špinavé triky Lietajúcich Drakov,“ zaúpel som. „Ale povedz mi, čo si sa dozvedela od orákula?“

Potriasla hlavou, „Neinvokovala som ho, Teyani a Alsibyadi mi to nedovolili. Hovorili, že som príliš citovo zainteresovaná a bolo by tu priveľké riziko ovplyvnenia. Rozhodli sa, že vykonajú rituál namiesto mňa.“

„A?“

„Práve teraz prebieha. Alsibyadi príde za nami hneď, ako prijmú ortieľ.“

V Hrot-záblesku som si uvedomil, že už nemám rád čakanie.

„Tvoje oči...“ posadil som sa pred ňu, „tvoje oči sú úžasné. Čo si robila?“

„Hľadela do tvojej budúcnosti, Brat Rytier!“

Čierny panter, beží.

Zľahka sa dotkla mojej ruky. „Niečo sa ti stalo, Zar. Keď sa to dialo, cítila som to. Niečo mocné. Urobilo to nad tvojou hlavou 'vúf'.“

Porozprával som jej, ako sa omylom otvorili Vlnkove tajné dvere. „Na chvíľu som si myslel, že som naspäť v jaskyni Verzazyela Strážcu. To je všetko, čo viem. Nemám šajnu, čo sa stalo.“

„Musel si nad hlavou cítiť niečo,“ trvala na svojom. „Je tam toľko svetla.“

„Nič. Cítil som krátky záblesk a potom nič. Čo je na tom také prekvapujúce? Keď sú vo vzduchu Lietajúci Draci, nikdy nič necítim. Ale mala si vidieť, ako na mňa Vlnko vrieskal, keď sa jeho zariadenie vymklo spod kontroly.“

Zasmiala sa, zľahka sa dotýkajúc mojej hrude, „Úbohý Zar, opäť raz obeťou Lietajúcich Drakov.“

Hiram, môj brat. Hiram, môj syn.

Bol som fascinovaný jej očami. „Čo si videla v mojej budúcnosti? Si v nej aj ty?“

Rozhodne prikývla a moje srdce zasvietilo od radosti.

„Si v nej celý čas?“ chcel som sa hneď dozvedieť.

„Celý čas... je veľa času, láska moja.“

Zamračil som sa, „Naozaj? Nechystá sa teraz niekedy čas zastaviť?“

„Pravdaže, keďže mal začiatok. Ale ešte to chvíľu potrvá.“

Čistá fontána tiekla, „Stavím sa, že keď sa čas zastaví, všetci budú hovoriť 'Už? Veď sme sotva začali!'“

„Môže byť. Ale dobré je to, že tí, ktorí sa ľúbia, už nikdy nebudú od seba oddelení.“

V mysli sa mi vynorili obrazy Alsibyadi a Lermona, ako si hryzú pery. „Čas nie je zrovna priateľom milencov.“

Pomaly potriasla hlavou. „To je dôvod, prečo ho vždy chcú zastaviť.“

„Pravdaže. Čas sa ich stále snaží od seba oddeliť.“

„Nie, tak nehovor. Niekedy čas privedie milencov k sebe.“

„Keby mal čas práve zastať, vieš čo by som urobil?“ spýtal som sa.

Vliala do mojich očí nekonečnosť Orla.

Podišiel som blízko k nej, naše pery sa takmer dotýkali. „Dal by som ti dlhý, dlhočizný bozk.“

Jej energia sa rozpustila v mojej.

Nebesá Zjavenia. Jeho láska.

„Potom by bozk trval naveky. Keď sa čas zastaví,“ vysvetľoval som, „nebude existovať nič, čo by nebolo večné.“

Elyani sa zasmiala. „Vieš, v budúcnosti sa na seba tak podobáš! Je to úžasné.“

„A aká si ty?“

V jej očiach sa opäť zjavil neznámy bojovný anjel.

Bol som očarený. „Povedz mi, čo si videla! Čo si sa pýtala?“

„Nepýtala som sa nič. Iba som sa odovzdala Orlovi a nechala ho, aby ma zobral, kam bude sám chcieť.“ Zamávala rukami ako krídlami, „Videla som ťa lietať.“

„Lietať... myslíš ako cestovanie vo sférach?“

Potriasla hlavou, „E-e! Lietať vo vzduchu. V budúcnosti budeš posadnutý lietaním. Budeš lietať na veľkom čiernom vtákovi, ktorý pľuje oheň. Veľmi hlučný... a všade okolo je oheň. Vúf!“

„Veľký hlučný vták, ktorý pľuje oheň?“ žasol som. „Pľuje Biely Orol oheň?“

„Nie,“ zasmiala sa, „a nie je ani hlučný.“

Zostal som zamyslený, predstavujúc si sám seba, ako ovládam čierneho opereného vtáka vo veľkosti človeka, ktorý pľuje oheň. „Ty letíš na čiernom vtákovi spolu so mnou?“

Zavrela oči. „Nie, na tomto nie. Ale na inom, neskôr. Oveľa väčšom.“

Nič nie je rýchlejšie ako Skaléna 333.

„Vidíš ho?“

„Pohybuje sa tak rýchlo, je to neuveriteľné. A stúpa tak vysoko do vzduchu, že skončí v poli hviezd.“

„Ach! Cestovanie v poli hviezd... to si dokážem predstaviť!“

„E-e!“ Elyani sa bavila. „Nie je to také, ako si myslíš.“

Išiel som rovno na vec, „Keď som mnou lietaš, si do mňa zaľúbená?“

Zatvorila oči. „Je to nezákonná vášeň. Umieram láskou k tebe, Brat Rytier!“ povedala hlasom bojovného anjela, pričom jej mačacia ruka zvierala moje predlaktie.

Hlboko dojatý, usiloval som sa rozlúštiť, kto je táto osoba s ostrými nechtami. „A...“

„A nedokážeš si predstaviť, ako veľmi ma budeš ľúbiť!“

„Kto je ten Rytier! Je to tvoj brat?“

„Nie,“ zachichotala sa, opitá prorockou víziou. „Ja som Brat Rytier! A ty tiež. Takto jeden druhého volajú: 'Do Hrotu, Brat Rytier!' Všetci chodia oblečení v čiernom.“

Hľadel som na ňu a uvažoval, ako by vyzerala v čiernych šatách.

„Voláš ma panter,“ jej nechty zľahka hladili mojej predlaktie. „A ty učíš iných Rytierov o Hrote. Je to...“

Využil som jej odmlku, „Chceš povedať, že som tvojim učiteľom?“

Ďalej sa smiala. „Ani náhodou, muž Zákona! Ja som stále tvojou učiteľkou.“

S úľavou som si vydýchol. „Uč ma!“

„Bratia Rytieri vedia, čo je zábava – Bez Hraníc! Bez Hraníc...“

„Kde žijú?“ opýtal som sa.

„V poli hviezd. A je tam jedna čudná budova... nie, nie je to budova. Miestnosť? Nnnn... nie. Neuveriteľné miesto nazývané 'Bez Hraníc'. Bratia Rytieri tam chodievajú so svojimi priateľmi. Vúf! To, čo vidím na mieste Bez Hraníc je... Hrot-ohromujúce! Nedokážem ani nájsť slová, ktorými by som ti opísala, aké to je. Počúvajú úžasnú hudbu. Je to tvoja hudba.“

„Moja hudba?“ To som si sotva dokázal predstaviť. Vytiahol som svoju najkrajšiu melódiu z detstva, 'beng-ting-ting, beng-ting-ting' a pokúsil sa preniesť ju do zákonne priateľského zhromaždenia v poli hviezd.

„Vidím ťa kráčať ku mne, pomaly, a hovoríš, 'Navždy láska, Biely Orol!'“

Elyani otvorila oči.

„Koniec?“ spýtal som sa. Zo svojich rúk som urobil hniezdo, ktoré bolo pripravené ju prijať. „Spomínaš si na ten čas, keď si pre mňa prorokovala a ja som vyšiel z tvojej izby bez toho, že by som ťa aspoň chytil za ruku?“

Stuhnutá, neodpovedala.

„Videla si práve niečo zlé?“ opýtal som sa.

„More plameňov.“ Potom pohliadla do mojich očí a povedala, „Ľúbim ťa!“ s takou silou, že otvorila celú novú časť môjho srdca. Viac ako len dojatý, bol som zanechaný trasúci sa v mori lásky, nie si celkom istý, kto koho ľúbi.

Anjelovi Filadelfie.

„Prichádza Alsibyadi,“ ohlásil som. „Je sama.“

Elyani sa zamračila, „Vošla do tvojho ochranného poľa?“

„Nie. Zavolala ma cez Hrot.“

Luskla prstami, „Dobrá práca, Brat Rytier!“

Zišli sme dole a potichu na nádvorí čakali na verdikt orákula.

Keď došla Alsibyadi, nevymenili sme si žiadne zákonné pozdravy. Dlhovlasá žena kráčala rovno k nám a oznámila, „Teyani a ja sme sa opýtali na význam znamení, ktoré Elyani videla. Orlove orákulum odpovedalo, 'Veľmi skoro sa niečo stane. Bohovia už hodili daivu.'“

Elyani zašepkala, „Ja viem.“

„Čo je to daiva?“ Hľadel som do Alsibyadiných očí, ktoré planuli iskrou orákula.

Držiac Elyaninu ľavú ruku, odpovedala, „Slovo požičané z jazyka bohov. Znamená to 'osud' a 'hádzať kocku'. Keď je hodená daiva, osud bol určený bohmi a žiaden smrteľný muž alebo žena nemôže zmeniť smer nadchádzajúcich udalostí.“

Začínal som byť nervózny, „Ale čo sa čoskoro prihodí?“

„'Niečo'! Orákulum neprezradilo čo,“ odpovedala Alsibyadi.

Spočíval som na Drakovi Hlbočiny. „Viem, že klásť orákulu dvakrát tú istú otázku je nebezpečné bláznovstvo, ale... neexistuje nejaký spôsob ako zistiť, čo by to 'niečo' mohlo byť?“

„Priatelia, ja som to nebezpečné bláznovstvo za vás skúsila,“ povedala Alsibyadi. „Vedela som, že sa neuspokojíte s prvou odpoveďou, tak som sa opýtala, či vás dvoch toto 'niečo' od seba oddelí.“

Držiac Elyaninu pravú ruku, prikývnutím som naznačil, že som pripravený vypočuť si odpoveď orákula.

„Orákulum odpovedalo, 'Oddelí a neoddelí. Potom neoddelí a oddelí, ale nie tak ako si myslíte, pretože na konci neoddelí.'“

Vlna úzkosti bola hlboká ako Priesmyk Večnosti.

„Toto je typický druh odpovede, akú človek dostane, keď sa snaží z orákula vynútiť odpoveď,“ povedala Alsibyadi mäkkým hlasom, akoby sa ospravedlňovala. „Možno by bolo najmúdrejšie pamätať si len poslednú časť, ktorá hovorí, že na konci nebudete oddelení.“

Elyani a ja sme zostali mŕtvolne tichí.

Zatvoril som oči.

Tri slnká lapis lazuli v zafírovej rozľahlosti. Vezmi ju za ruku do hudobnej sály a hraj pre ňu. Viac lásky, ako by si dokázal snívať.

Keď som opäť otvoril oči, Elyani stála veľmi vzpriamene, čeliac svojmu osudu s dôstojnosťou pokorných sĺz.

Alsibyadi hľadela nad moju hlavu, vlievajúc do mňa Orlovu lásku. Potom v tichosti odišla.

Ako odchádzala, zavolal som, „Alsibyadi!“

Zastavila a obrátila sa.

„Ďakujeme.“

Prikývla a odišla.

Vzal som Elyani do náručia, „Povedalo sa, že na konci nebudeme od seba oddelení.“

„Na konci...“ plakala, „a čo ak 'koniec', znamená koniec času?“

„To by nám Orol neurobil,“ povedal som s dôverou. Ale keďže neodpovedala, hneď som si začal menej veriť. „Alebo áno?“

Snažil som sa ju upokojiť rozporuplnosťou vety, „Tak či onak, orákulum bolo príliš zašifrované, aby to niečo znamenalo: budeme od seba oddelení a nebudeme oddelení, potom nebudeme oddelení a budeme oddelení, ale nie tak, ako si predstavujeme, lebo na konci nebudeme oddelení. Aký zmysel z toho dokážeš vylúštiť?“

Obrátila sa k nebesám a urobila zo seba čistú fontánu.

„Elyani,“ snažil som sa na to ísť logicky, „je tu niečo, čomu nerozumiem. Ako to, že to Alsibyadi a Teyani zabralo hodiny vysokého rituálu, aby dostali z orákula dve bezvýznamné vety, keď tebe stačí si sadnúť, odovzdať sa Orlovi a prijímať všetky tie ohromné vízie o budúcnosti?“

„Mlč, muž Zákona! Nenazývaj vety orákula bezvýznamnými. Na čo som sa predtým naladila, nebolo nič viac ako niekoľko obrazov vytiahnutých z tvojej časovej dráhy. Keď Orol prehovorí cez svoje orákulum, dáva svoje vysoké Slovo. Tieto orákulá sú vzácnym darom od bohov.“

„A načo nám je takýto dar, môžeš mi to povedať?“

„Nie, nehovor tak!“ protestovala. „V prvej vete bol veľký zmysel. Niečo sa ide stať. Vedenie, že to bude výsledok daivy, pre nás znamená obrovský rozdiel.“

„Och moja Matka Drakana Hlbočiny!“ napálil som sa. „Znamená to, že sa máme podriadiť vôli bohov a pasívne prijať to, čo pre nás naplánovali? Nemáme bojovať?“

„Bojuj, Drak,“ zablysol sa jej pohľad. „Ale bojuj na strane bohov, nie proti nim.“

„Čo ak majú bohovia v pláne oddeliť nás?“

„Bohovia sú múdri, Zar.“

„Naozaj sú?“ pýtal som sa. „A prečo je potom kráľovstvo na pokraji zrútenia?“

„Muž Zákona, neviň bohov za zlo, ktoré ľudia spôsobili v kráľovstve.“

„A čo pre nás vlastne bohovia urobili?“

„Zar,“ odzbrojila ma svojou nehou veľkou ako oceán, „hovoríš z hnevu, nie zo srdca.“

Na niekoľko sekúnd som zadržal dych. „Pravda!“

Potiahla ma za ruku a prinútila ma sadnúť si rovno na Dračiu bránu. Ona sa posadila predo mňa.

„Zar, bohovia sú naši priatelia, nie protivníci.“

Vdychoval som Matkin vánok, snažiac sa, ako som len vedel, aby som vychladol. „Ak sú našimi priateľmi, ako nás môžu chcieť od seba oddeliť? Je to nezákonne nefér. Boli sme spolu len šesť dní.“

Šesťdňová víchrica naplnená väčším životom ako celý jeden život spáča.

„Nesnažil sa nás Džervin od seba oddeliť, keď ťa poslal do svätyne Draka?“ namietala.

„Áno, ale to slúžilo vyššiemu účelu. Aj tak, keď som odchádzal, nebol som schopný ťa ľúbiť. Teraz medzi nami preteká obrovská rieka.“

Bola drsná, „A čo keby Pán Gana hodil daivu za presne rovnakým účelom?“

„Ak nás Pán Gana chce od seba oddeliť...“ zastavil som, zhrozený z toho, čo sa vo mne odohráva. Poprvýkrát v mojom živote mi mysľou prebehla nepriateľská myšlienka voči Ganovi.

Poprvýkrát vo svojom živote som bol nahnevaný na bohov.

Šokovaný sám zo seba, chytil som si rukami hlavu a rozplakal sa.

Elyani držala Orlove Svetlo, zahaliac nás jeho drahocennou kvalitou ticha, v ktorej mal plač vyšší zmysel.

„Cítim sa taký bezmocný,“ plakal som. „Nedokážem sám ani vidieť. Stále sa musím spoliehať na iných ľudí, aby pre mňa prorokovali.“

„E-e! Ak chceš prorokovať, Pán Gana bude s tebou. Skúsiš to?“

To ma poriadne zaskočilo.

„Skús to,“ nástojila magickou silou svojej nehy, „pozri sa do svojej budúcnosti!“

„Je to tvoja budúcnosť, ktorú chcem vidieť,“ utrel som si mokré fúzy.

„No tak sa nalaď do mojej časovej dráhy!“ otvorila svoju náruč, odovzdávajúc sa mi. Ako som váhal, poradila mi, „Prepoj svoju čistú fontánu s fontánou Pána Ganu a nechaj jeho Hrot žiariť cez svoj Hrot.“

Zatvoril som oči a čo najlepšie sa usiloval splniť jej pokyny.

„Nie,“ povedala po niekoľkých sekundách, „príliš sa snažíš, to nemôže fungovať. Buď ľahší.“

Pokúšal som sa usilovať menej, ale stále som nedokázal nič vidieť.

„Pomôžem ti rozkrútiť koleso,“ povedala čarovná žena.

Urobil som Draka mäkkým, pozývajúc jej prítomnosť do mojej energie.

„Pohybuj sa po tejto priamke,“ projektovala ma do priestoru pomaly sa pohybujúcich obrazov. V tekutom svetle som videl žiarivý palác, väčší ako prvá hala Melchisedeka.

„Náš dom,“ poznamenala. „Teraz je to už na tebe.“

„Náš dom?“ otvoril som oči, úplne šokovaný.

„Teraz to urob ty! Zatvor oči,“ poslala ma naspäť do vízie. „Povedz mi, čo vidíš v našom dome?“

Nikdy som nič také nevidel. „Všade sú izby! Je to ohromné. Neobyčajne svetlé. A stále sa menia.“ Prišlo ku mne poznanie, „To je tvoje miesto. Ty si ho navrhla.“

„Vidíš ma?“ opýtala sa.

„Tancuješ na pláži. Och, bohovia, si ohromujúco krásna!“ Videl som sám seba, ako pre ňu hrám na neuveriteľnom nástroji zhotovenom z tisícov lúčov svetla, ktoré vyžarovali z jadra podobnému hviezde. Harmónie, ktoré to vydávalo, boli také nepodobné beng-ting-ting spomienkam, až som zaváhal, „Je to naozaj hudobný nástroj alebo je to niečo iné?“

„Ľúbiš ma?“ spýtala sa Elyani.

„Zbožňujem ťa. Si moja bohyňa.“

„Ďakujem ti, Pán Gana!“ zašepkala Elyani.

„Kráčam k tebe a žiadam ťa, aby si si zobrala ten hudobný nástroj. A hovorím... 'Navždy láska, Biely Orol!'“

Otvoril som oči.

„Tam to končí?“ spýtala sa Elyani.

Zostal som ticho.

Usmiala sa, „Práve si sa chystal odo mňa odísť, však?“

„Nie som si istý,“ pokrčil som plecami, „bola to len vízia. Videla si, čo bolo v tom dome?“

„Nepozerala som sa,“ povedala. „Nechala som to robiť teba. Teraz chcem, aby si prorokoval ešte raz.“

Začal som chápať svoje lekcie. „Neviem, či je múdre pokúšať sa vidieť viac.“

„Ale chcem, aby si za mňa položil otázku. Prosím,“ žiadala.

„Komu?“

„Pánu Ganovi. Zákonne dôležitú otázku,“ Elyani našpúlila pery.

Akoby som jej mohol nepovedať áno? „Dobre! Ako sa mám opýtať?“

„Rovnako ako predtým. Odovzdaj mu svoju čistú fontánu, nechaj jeho Hrot žiariť cez tvoj.“

Zatvoril som oči, „Aká je tvoja otázka, žena Zákona?“

„Chcem vedieť, či má Zar bojovať o to, aby zostal s Elyani alebo dôverovať osudu, ktorý určili bohovia.“

Okamžite zostúpil prúd sily a pretekal mojimi ústami,

„Nech Zar dôveruje bohom a bojuje za Elyani!“

Tá veta ma zasiahla ako blesk. Bolo v nej toľko sily, že ma zanechala napoly sa trasúceho.

Elyani podišla veľmi blízko ku mne. „Navždy láska, Drak!“ zašepkala.

Nechal som tok múdrosti, aby cezo mňa zašepkal naspäť,

„Navždy láska, Biely Orol.“

~ Tak končí Kniha Elyani ~

________________