Samuel Sagan: Navždy Láska, Biely Orol (Atlantské Tajomstvá II)

10 – Kniha Kráľa Nagaov

10.1 Maryani zostupuje do Podsvetí

„Och Pán Melchisedek, nech sa to, čo sa stalo Vivyani, nikdy nezopakuje!“

Maryani prišla s nocou. Zase raz na mňa urobila dojem jej odvaha. Vyzerala, že sa ani trochu nebojí. Keď si po niekoľkých minútach zákonného rozhovoru ľahla na trávnik, vyzerala sebavedome, akoby ju Orol vzal do svojich krídel.

Posadil som sa vedľa nej a pohladil jej pieskové vlasy. „Páči sa ti Elyanine nádvorie?“

Prikývla, „My, Orly, máme radi vavríny. Veľmi.“

„Vavríny majú taký zbožný charakter. Ako ich neobdivovať!“ zákonne som zopakoval jej prikývnutie.

Sedem. Sedem. Dva. Jeden bez formy a radostné tvary.

„Pamätáš si svoje inštrukcie?“

Vyčarila široký úsmev, „Choď dole! Dole! Dole!“

„A keď ma budeš hľadať, čo máš robiť?“

„Zavlniť nozdrami ako zákonný zajac a ňuchať okolo seba dovtedy, kým nezistím, ktorým smerom sa mám vydať.“

„Skvelé!“ Už teraz som bol na ňu pyšný. Otvoril som pred ňou veko na nádobe s Lilu. „Vidíš tento malý kameň, ktorý žiari Orlovým svetlom? Jej meno je Lilu a je veľmi šikovná. Berieme ju so sebou!“

Prišla Elyani a posadila sa po mojom boku. Čerpajúc z vánku brány, začal som do Maryaniných brán vlievať životnú silu. Súčasne som jej telo energie pripravoval na stav hibernácie, jemne na ňu projektujúc chladivé zvuky.

Po asi polhodine som jej zašepkal, „Ako letíš, Biely Orol?“

Malým hlasom, ako dieťa pred zaspatím, „Cítim sa veľmi dobre, Zar Hnedého Rúcha.“

„Sme pripravení na skok?“

Sebaisto prikývla.

Bol som vydesený.

„Spomeň si nato, čo som ti hovoril včera. Tvoja Matka Drakana je nádherná a miluje ťa viac ako Zákon,“ zašepkal som jej do ucha.

Otec, pre lásku Priesmyku Večnosti... prosím, postaraj sa o toto dieťa!

Rýchla, ostrá Hlasová projekcia na lacné-brány-von na jej krku. Okamžite stratila vedomie.

„Ako letíme, Drak-Orol?“ pýtala sa Elyani.

„Zatiaľ dobre.“ Vstal som, skúmajúc Maryaninu energiu. „Zmenil som svoj plán. Idem ju už od začiatku uviesť do takmer úplnej hibernácie, aby som mal dostatok času, pre prípad, keby sa niečo nevydarilo. Chcem povedať, keby som mal problém ju nájsť.“

Zobral som Maryani do náručia a odniesol ju na miesto, ktoré malo slúžiť ako moja spálňa – odkedy som sa vrátil od Synov Draka, nespal som v nej ani raz. Položil som teplé telo na matrac a nádobu s Lilu na dlážku, hneď za jej hlavu.

Veľký Mravec, Modrá Lagúna a vy od Múdreho Pavúka, Ó, Kozmická Noc, Matka Nekonečnosti, pomôžte! Prosím, prosím... pomôžte! Nenechajte toto dieťa umrieť v mojich rukách!

Elyani spočinula lícom na mojom pleci, „Nerob si starosti, Orol je s tebou. Bezvýhradne.“

Prikývol som a dotkol sa Lorzenovej tabuľky na mojom krku.

Požiadal som Elyani, aby ustúpila dozadu a zahájil som plnú Hlasovú projekciu, aby som zamrazil Maryanine brány. Z mojich úst prúdili hlboké frekvencie s bielymi iskrami svetla, ktoré obalili jej telo a okamžite spomalili životné funkcie. Spočívajúc na Drakane, projektoval som Hlasom stále účinnejšie frekvencie, až kým sa Maryanina energia nepremenila na pevný blok striebristého modrého svetla.

Po dvadsiatich minútach dosiahla projekcia takmer úroveň revu. Celá miestnosť bola v plameňoch od sily, ktorú som prijal od Mareka.

Obrátil som sa k Elyani. „Hotovo!“

„Vúf!“ zvolala. „Nevedela som, že dokážeš robiť takéto veci.“

Veľmi jemne som na jej kučeravé vlasy Hlasom projektoval milujúci zvuk, „Búúúh!“ Keď belavý oblak svetla dosiahol jej hlavu, prešla ňou triaška.

„Choď rovno dole, tak hlboko, ako len dokážeš,“ povedal som jej. „Keď pocítiš moju prítomnosť, jednoducho nechaj Maryani tak.“

„Vykonám!“ nasadila svoj bojovný hlas, v jej očiach záblesk irónie. Potom, ako mi dala rýchly (ale nezákonný) bozk, odišla do svojej miestnosti, ľahla si a projektovala sa von z tela. Potom zobrala Maryani nadol do tmavých komínov, ktoré viedli z tmy viditeľnej do vrchných vrstiev Podsvetí.

Sadol som si do meditačnej polohy, tvárou k Maryaninmu telu a nechal blažený vánok, aby ma zobral cez bránu, pričom som Lilu stiahol so sebou.

Ale keď som sa ocitol v modrej jaskyni pod nádvorím, Lilu v mojej ruke nebola.

„Prekliate Podsvetie, vedel som, že sa niečo pokazí!“

Nechal som sa vyniesť naspäť do miestnosti a z diaľky som preskúmal nádobu. Bola príliš blízko Maryaninej hlavy, takže som nemohol otvoriť veko bez toho, aby som nenarušil energiu dieťaťa.

„Prečo ju volám dieťa? Nie je predsa dieťaťom, je ženou.“

Ale pre môjho Draka bola dieťaťom. Dieťaťom v mojich rukách.

Opäť som zostúpil cez bránu, tentokrát som ale zameral celú svoju pozornosť nato, aby som so sebou stiahol aj Lilu. Nemal som o nič väčšie šťastie ako predtým.

„Och, Matka mäkkých kameňov, čo som to s Lilu porobil?“

Ako keby som už nemal dosť iných problémov.

Bolo Vlnkove najlepšie dievča zranené prudkými Hlasovými projekciami?

Urobil som ešte niekoľko pokusov, prehováral som ju peknými slovami. Skúsil som ju Drak-ťahať, ale bezvýsledne – Lilu sa odmietala pohnúť. Nakoniec som to vzdal a rozhodol sa zostúpiť bez nej.

Mal som kopec času. Elyani a Maryani potrebovali najmenej hodinu, aby dosiahli okraj jaskýň zúfalstva v Podsvetiach.

Chvíľu som sa vznášal vo vánku brány a zastavil sa v jaskyni, ktorej striebristé svetlo bolo také jasné, že prežiarilo všetko ostatné.

Zdola vo mne vystúpila vlna a počul som sa šepkať hrozivým tónom, „Ak sa ktokoľvek dotkne môjho dieťaťa...“

Zastal som, ohromený agresivitou, ktorá sa mi nahromadila v bruchu. „Takže takéto to je, byť matkou?“

Drak-divoké. Zabil by som kvôli tomu. „Ako nič!“ luskol som prstami.

Bol som pripravený zobrať útokom celé jaskyne zúfalstva. Však počkajte, uvidíte, čoho je Drak naozaj schopný.

„Mier, muž Zákona!“ povedal som si. „Mier!“ Vlniac nozdrami, celý som sa naplnil blaženou vôňou. A nechal som Hrot-spevnenú čistú fontánu nad mojou hlavou, aby sa spojila so stúpajúcim prúdom energie, ktorý vytvárala brána.

Skôr ako som mal čas invokovať prítomnosť Bieleho Orla, uvedomil som si, že je už so mnou.

Ale čiu energiu som vlastne cítil – Orlovu alebo Elyaninu?

Ako som sa nechal trochu opojiť vôňami, začínal som vidieť milovanú kňažku ako obrovského okrídleného anjela Výšin.

Volal som celou svojou silou, „Orol, potrebujem ťa! Tentokrát ťa naozaj potrebujem.“

Ďalej som klesal, držiac sa Elyanorlovej prítomnosti.

Anjel zašepkal v odpoveď, „Prečo by to malo byť ťažké?“

Cez Hrot som sa odovzdal vedúcej prítomnosti a za okamih som sa ocitol v obrovskej orichalkovej jaskyni.

Bola prázdna. Ale... tam bola, požehnané malé žlté svetlo!

Maryanina duša.

Také ľahké? Narušil som posvätné ticho jaskyne, „Matka Svetla, Ó, Matka Svetla!..“

Bežal som k nej a naladil sa na jej astrálne poznávacie symboly. Tentokrát tu nebol žiaden priestor pre omyl. Symboly patrili jednoznačne Maryani, pred zostupom som ich pozorne preskúmal. Mal som slzy v očiach, „Matka Svetla!..“

Ale čakalo na mňa ešte aj niečo iné.

„Lilu!“ vykríkol som, ako som podišiel bližšie. „Čo do Nadsvetia tu robíš?“

Vlnkove najlepšie dievča plávalo v priestore jaskyne, neďaleko od Maryaninho svetla.

Dal som si ruky do vodorovnej polohy a rovnobežne so svojim srdcom, dlane oproti sebe, držiac medzi nimi súčasne svetlo Maryani aj Lilu.

Veľký Mravec odpovedal. Jej čistota, s tebou, vždy.

V mojich rukách bola plná sila Draka. Nad a podo mnou, nekonečnosť.

„Nič sa ťa teraz nemôže dotknúť. Úplné bezpečie!“ povedal môj Drak, láskajúc ju. „Maryani, vysoká kňažka Bieleho Orla, prešla si skúškou! Ideme domov.“ A čiernym tancom som s nimi pretancoval cestu k najbližšej bráne.

Zdalo sa, akoby uplynuli už celé hodiny.

V nadšení z tej chvíle som sa rozosmial a dovolil pohybom tanca, aby nabrali radostnejší rytmus. „Pozri sa tam! Toto je môj obľúbený. Lapis lazuli, aký v kráľovstve nikdy neuvidíš. A vidíš tento? To je ruženín. Drahocenná esencia života.“

Cítil som, ako Maryani oceňuje všetky tie poklady okolo nás.

„Toto je azurit. Vcíť sa do neho a budeš sa cítiť obrovská ako pole hviezd.“

Ako sme prichádzali k bráne, Maryanine svetlo žiarilo od úžasu. Rozhodol som sa, že jej ukážem ešte trochu viac. Koniec koncov, toto bude pravdepodobne jej jediná príležitosť, aby zhliadla zázraky Podsvetí.

Držiac dve dievčatá v poli medzi mojimi dlaňami, nechal som blažený vánok, aby nás zobral nadol.

Nemal som potuchy, o čo mi ide.

Z nejakého záhadného dôvodu trval zostup oveľa dlhšie, ako som zamýšľal. Zaliata striebristo-modrým svetlom, jaskyňa, v ktorej sme pristáli, bola taká gigantická, že nebolo možné vidieť ani steny, ani strop. Zem sa pred nami rozprestierala ako čisté striebro, tu i tam s malými kôpkami žiariacich čiernych drahokamov.

„Poďme sa pozrieť, či vám môžem ukázať rieku života. Poďme, nalaď sa! Skús vnímať, ako nájdem cestu!“ povedal som Maryani, ako som čuchal smer, ktorým sa máme vydať.

Ako som sa pustil kráčať po striebristej cestičke, pomaly som pohyboval rukami sem a tam, kolísajúc Maryani na svojich prsiach. Lilu zostala niekoľko centimetrov od nej.

„Cítiš tie vône? Cítiš sa z nich rozjarená ako jednorožec. Živááá! Je tu rieka, len niekoľko minút odtiaľto.“

Čoskoro sme ju v diaľke uvideli. Široká majestátna rieka, žiariaca striebristou múdrosťou vôd Pradávnych Dní.

„Musíme byť oveľa hlbšie, ako som si myslel,“ povedal som, keď som zbadal, aká je veľká.

Pretancovali sme až na breh. Tam som dievčatá nechal vznášať sa vo vzduchu. Kľakol som si na zlatý piesok a vyjadril svoju úctu a vďaku, „Posvätná voda, múdrosť Matky Drakany. Klaniam sa ti, voda. Požehnaný je tvoj duch života.“ Nabral som si za pol dlane vody a dal si z nej dúšok.

Otrasený mocným duchom opojenia, zvolal som, „Podsvetie, ale sme hlboko! Maryani, Maryani, keby si len mohla ochutnať, aká je božská!“

Vstal som a oslavoval čiernym tancom, vydávajúc zo seba salvy čudných zvukov. Dve malé žlté svetielka sa predo mnou vznášali vo vzduchu a tancovali so mnou. Opitý neovládateľnou extázou mojej Matky, ponoril som ruku do tečúceho prúdu a ofŕkal ich niekoľkými kvapkami.

A takto začalo to nešťastné dobrodružstvo, nad ktorým zastáva Hrot.

Objavil sa záblesk svetla a na zlomok sekundy som uvidel Maryanine telo, nie iba žlté svetlo. Vízia zmizla rovnako rýchlo, ako sa objavila.

V úžase som zastal.

„To bolo čo?“

Zmätený, obrátil som sa k Elyanorlovi pre inšpiráciu.

Pohnutý Drakom, nastriekal som na Maryani a Lilu ešte viac vody.

Opäť sa objavilo Maryanine telo, zjavené z ničoho.

Ale tentokrát nezmizlo.

Tam stála. Rovno predo mnou. S Lilu po svojom boku.

„Pochválený buď Pán Melchisedek, Zar Hnedého Rúcha!“ pozdravila ma Maryani so svojou zvyčajnou otvorenosťou.

Civel som na ňu a snažil sa dať dokopy. Naozaj sa to dialo alebo som len opitý vodou života?

Maryani sa láskavo usmiala, „Poznávaš ma, Zar, však?“

Prikývol som. Bola to bezpochyby Maryani, ktorú som zanechal v kráľovstve.

„Aké nádherné miesto! Teraz už chápem, čo si myslel.“ Poobzerala sa okolo seba a potom sa pohla smerom ku mne. „Vyzeráš byť... veľmi prekvapený, Zar.“

Zamračil som sa a čakal, či opäť zmizne.

Kľakla si a ponorila ruku do vody.

„Opatrne, Maryani!“ ponáhľal som sa k nej. „Táto voda je mocným liekom. Piť z nej môže byť niekedy nebezpečné.“

Vzhliadla ku mne a zákonne prikývla. Potom si na svoje pieskové vlasy nastriekala za dlaň vody. Rozosmialo ju to.

Posadil som sa po jej boku. „Si... v poriadku?“

„Zákonne v poriadku. Vieš, o tomto mieste som veľakrát snívala,“ povedala.

„Naozaj?“

„Áno,“ povedala, „a čaká tu na mňa priateľ.“

„Priateľ?! Priateľ, ktorý na teba čaká v Podsvetiach?“

„Nerob si starosti,“ povedala, „čoskoro ho nájdeme.“

„Nerobím si starosti, ale...“ odmlčal som sa, lebo som si uvedomil, že si robím starosti.

Spojila si dlane do tvaru šálky a naplnila ich vodou. „V mojom sne bol toto spôsob, ktorý mi môj priateľ ukázal, ako mám poďakovať rieke za jej vodu.“ Pomaly urobila rukami kruh a modlila sa, „Tomu čo bolo, je a bude!“ S vážnosťou si dala jeden dúšok.

Zastavil som ju, „Nepi to! Môže to byť nebezpečné!“

„A ak je s tebou priateľ a chceš ho požehnať,“ dodala, „urobíš toto!“ Zvyšok vody mi vychrstla do tváre a rozjarene sa zasmiala.

„Hm... Maryani,“ nebol som si istý, čo povedať.

„Tvoj tanec bol taký krásny, Zar Hnedého Rúcha,“ pokračovala, keď vstala. „Ukážeš mi ešte raz, ako to robíš?“

„Tanec a Podsvetia idú výborne dokopy!“ povedal som a postavil sa pred ňu. „Toto sa volá čierny tanec.“ Začal som predvádzať pomalé úvodné pohyby tanca.

Od radosti zatlieskala rukami a pohybovala sa spolu so mnou. „To je také nádherné! Myslíš, že by som sa to mohla naučiť?“

„Nie, naozaj nie, ale...“ zalapal som po dychu, keď som si uvedomil, že stojí vo vode. „Opatrne, Maryani! Nechoď do rieky!“

„Prečo?“ opýtala sa a zostala stáť tam, kde bola.

Rýchlo som ju stiahol naspäť. „Ak spadneš do rieky, môže sa stať, že budeš spolu s ňou tiecť až do konca času.“

„Nebolo by to skvelé?“ Zasmiala sa. „Som si istá, že tvoja Matka Drakana by sa o mňa dobre postarala.“ Potom ukázala za mňa, „Och, pozri sa! Čo sú títo?“

Otočil som sa. V diaľke bolo vidieť skupinu veľkých zlatých hadov, ako sa blížia k brehu rieky.

„Volajú sa Nagaovia,“ vysvetľoval som jej hlasom zhovievavého učiteľa. „Prišli sa napiť vody života. Raz mi jeden veľký mudrc v Drakovi povedal, že človek sa s nimi môže rozprávať.“

„Už si to niekedy urobil?“ spýtala sa Maryani.

„Nie. Nikdy.“

„Prečo?“ spýtala sa.

V Modrej Lagúne, veľmi, veľmi ďaleko. On čaká.

Zostal som zamyslený, rozmýšľajúc, prečo som sa nikdy nepokúsil o konverzáciu s jedným z Nagaov.

„Tak ich poďme pozrieť!“ vykríkla Maryani. Skôr, ako som stihol čokoľvek povedať, schmatla do ruky Lilu a začala utekať.

„Počkaj!“ vykríkol som. „Môžu byť nebezpeční.“

Maryani bežala ďalej.

„Nie! Nechoď!“ zakričal som. Keďže nereagovala, po niekoľkých sekundách som sa rozbehol za ňou.

Bolo ich aspoň štyridsať, zlaté hady s veľkými čiernymi očami. Ako som sa blížil, uvedomil som si, aké sú desivo veľké. Najmenej sedemdesiat zákonných stôp dlhé!

„Stoj!“ zareval som. „Maryani, stoj! Prosím!“ Ale vôbec ma nepočúvala. „Pre Pána Melchisedeka, Maryani, poď naspäť!“

Čo urobia tieto netvory môjmu dieťaťu?

Môj Drak sa rozzúril. „Maryani! Okamžite poď naspäť!“

Ale Maryani bežala prekvapujúco rýchlo. Nedokázal som ju dobehnúť.

„Och, nie! Nie!“ Zalapal som po dychu, keď podišla nebezpečne blízko k monštru, ktoré celé stádo viedlo. A aby to bolo ešte horšie, niesla v ruke Vlnkov kameň!

Maryani zastavila rovno pred hadom. Bol masívny, najmenej sedem zákonných stôp vysoký a sedemdesiat zákonných stôp dlhý! So svojou ohromnou papuľou by dokázal zožrať Maryani a Lilu jediným hltom.

Bežal som tak rýchlo, ako mi moja Matka Drakana dovolila.

Našťastie, zlatý had zostal pokojný, tvárou v tvár Maryani.

Maryani k nemu pomaly urobila niekoľko krokov.

„Niéééé!“ zareval som z celej sily, dávajúc dokopy Hrot, fontánu, Draka a zvyšok na ohromný boj. „Nechoď k nemu blízko!“

Neskoro! Skôr ako som ju mohol chytiť, vztiahla ruku k hadovi a položila ju na miesto, ktoré vyzeralo ako nos.

Zviera sa ani nepohlo.

Maryani stála pred jeho ústami.

Nakoniec som ju dobehol. Zastal som šesť zákonných stôp za ňou, úplne nehybný. Hocijaký nepremyslený pohyb a zviera ju môže zraniť.

Ako som sa snažil niečo vymyslieť, Maryani zašepkala, „Ty si Vasúkidas, však?“

K môjmu úžasu jej had odpovedal, extrémne hlbokým hlasom, „Moja, moja, áno, som Vasúkidas.“

„Vasúk, toľkokrát som o tebe snívala!“ povedala a rozplakala sa.

„A ty si Maryani, však?“ povedal had.

Bola v slzách. „Áno, Vasúk.“

„Tak dlho som na teba čakal, Maryani.“

Pomaly som uvoľnil päste. „Čo do Podsvetia sa tu deje?“ pomyslel som si.

Had ku mne obrátil svoje oči. „A ty si Zar Hnedého Rúcha, však?“

„Hmmmm... áno, som!“

„Biely Orol mi povedal, že ťa posiela, aby si ku mne priviedol Maryani,“ povedal had.

Mlčky som spočítal čriedu. Bolo tu tých monštier najmenej sedemdesiat a každé z nich vyzeralo rovnako desivo ako to predo mnou.

„Malá Maryani a ja si máme veľa čo povedať,“ povedal vodca svorky. „Ale ak chceš, môžeš s nami zostať, Zar Hnedého Rúcha!“

„Hm... ďakujem!“ bolo všetko, na čo som sa zmohol.

„Maryani,“ spýtal sa gigantický had, „akú si mala cestu?“

„Ach, bola to zábava! Netrvalo to príliš dlho. Zar bol ku mne naozaj dobrý, celou cestou tancoval, aby ma zabavil.“

„Dobre, moja. Veľmi dobre!“ Had pomaly gúľal očami v rôznych smeroch. „Je tu veľa vecí, ktoré ti chcem ukázať, Maryani, a mám pre teba aj veľa darčekov.“

Maryanina tvár sa rozsvietila veľkým úsmevom. „Také ako tie, o ktorých si mi rozprával v našom poslednom sne?“

„Veru také,“ povedal had, „také!“

Maryani sa obrátila ku mne, „Vasúkidas je veľký mág!“

„Aha?“ povedal som, ovládnuc chvenie vo svojom hlase.

„A dokáže všetko spoznať svojim nosom,“ dodala.

Vasúkidas na ukážku zavlnil svojimi ohromnými nozdrami.

„Vidíš!“ povedala Maryani, „pohybuje nozdrami presne tak, ako si mi hovoril!“

Nepáčilo sa mi, že vidím tú beštiu hýbať sa – aj keď to bol len nos.

„Môj, môj... nemusíš mať žiadne obavy, Zar Hnedého Rúcha,“ povedal Vasúkidas. „Kým bude Maryani v mojom kráľovstve, bude dokonale v bezpečí. Máš moje slovo Nagu.“

Zamračil som sa, „Vašom kráľovstve?“

„Vasúkidas je tu kráľ!“ vysvetlila Maryani pyšne. „Všetky ostatné hady sú jeho podriadenými.“

„Hm...“ zrazu som si spomenul, že súčasťou povinností Hromovej kasty je aj funkcia ambasádorov Pána Melchisedeka. „Sláva vám, Vaša Výsosť!“

„Ďakujem ti, Zar Hnedého Rúcha,“ odpovedal kráľ Nagaov svojim pomalým hlasom. „Moja, poďme k vode, Maryani, potrebujem sa napiť.“ Postupoval svojimi pomalými vlnivými pohybmi a Maryani kráčala po jeho boku.

„Ako som ti povedal v našom poslednom sne,“ povedal had, „začneme tým, že ti ukážem sopky a Vyhne Osudu, a pôjdeme meditovať do jaskyne Brahma-ratri. Potom budeme musieť veľmi pozvoľna pripraviť tvoju energiu, aby si vydržala kúpeľ v Mori Bleskov.“

„Och! Strašne rada by som si zaplávala v Mori Bleskov. Je také krásne!“ Maryani vyzerala byť nevýslovne nadšená. „Pôjdeš so mnou, Vasúk?“

„Pravdaže, moja! Všetci moji Nagaovia pôjdu s nami.“

Kráčal som za nimi a myslel si, „Táto situácia sa úplne vymkla spod kontroly!“ a naladil som sa vysoko do čistej fontány, aby ma inšpirovala.

Niektoré hady plávali v rieke. Vasúkidas zostal na brehu a výdatne sa napájal, zatiaľ čo Maryani mu niečo rozprávala.

Potom Maryani bez varovania vošla do rieky, až kým jej voda siahala po kolená.

„Nie!“ zabehlo mi. „Maryani! Šibe ti?“

Vasúkidas obrátil ku mne svoju hlavu. „Ona sa len hrá. Nemaj obavy!“

Nechcel som začať diplomatický incident. „Ale... Vaša Výsosť...“

„Môžeš ma volať Vasúkidas, Zar Hnedého Rúcha,“ povedal pomaly.

„Ďakujem, Vaša Výsosť. Ale čo ak Maryani unesie prúd?“

„Nuž, veru, moji Nagaovia by nemali veľké problémy chytiť ju,“ povedal s pokojnou sebaistotou.

Predstava, že Maryani naháňa po rieke sedemdesiat obrovských hadov, ma príliš neupokojila. „Tak či onak, Maryani, čoskoro bude čas ísť domov.“

„Ani náhodou, muž Zákona!“ Maryani sa rozbehla k Vasúkidovi.

„Moja, ak je tvojim želaním ísť domov, Maryani,“ povedal Vasúkidas, „nikto ťa nenúti zostať.“

„Ale Vasúk, veď som len teraz prišla! Hádam ma už nechceš nechať ísť? Je to také skvelé, byť s tebou potom, ako sme o sebe toľko snívali.“

„Nuž tak,“ navrhol som, „možno by sme mohli prísť inokedy.“

„Nie! Chcem zostať s Vasúkidom.“

„Maryani,“ naliehal som, „v kráľovstve na teba čakajú všetci tvoji priatelia!“

„Maryani a ja musíme prebrať dôležité veci, Zar Hnedého Rúcha,“ povedal Vasúkidas.

„Nuž, tak teda vy dvaja pokračujte a preberte svoje dôležité veci,“ navrhol som. „Počkám tak dlho, ako bude treba. Aj tak nemusím byť v kráľovstve skôr ako zajtra ráno.“

Dvaja priatelia na mňa škaredo pozreli, akoby mi úplne unikala pointa.

Naladil som sa vysoko do čistej fontány, hľadajúc inšpiráciu.

Vydal som zo seba dlhočizný vzdych a uvedomil si, „Nie je žiadna šanca, aby si teraz so mnou išla naspäť do kráľovstva, však?“

Maryani tvrdohlavo potriasla hlavou.

Zamyslene som hľadel na skupinu sedemdesiatich Naga-monštier vyvádzajúcich vo vodách života. „Maryani, keby som ťa prišiel vyzdvihnúť zajtra v noci, išla by si so mnou?“

Neodpovedala.

„Máš moje slovo, Zar Hnedého Rúcha, Maryani tu bude v bezpečí,“ zopakoval Vasúkidas. „Dokonale v bezpečí, povedal by som. Čo keby si nás prišiel navštíviť zajtra v noci? Bude nám potešením sa s tebou porozprávať, ako sa radi rozprávame so svojimi priateľmi. A ukážeme ti niektoré divy, ktoré ti mohli uniknúť pri tvojich predchádzajúcich návštevách môjho kráľovstva.“

Tok fontány ma nútil prijať porážku. „Toto je Orlova vôľa, však?“

Kráľ Nagaov prikývol. Rovnako aj Maryani.

Vasúkidas videl, že stále váham, „Zar, poďme sa všetci spolu prejsť. Blízko – vlastne celkom blízko – je úplne výnimočný prameň, ktorý sa ti bezpochyby bude veľmi páčiť. Jedna z legiend Nagaov hovorí, že vody tohto prameňa, ktoré sú starobylé, vyvierajú priamo z ohromného Polnočného Slnka a sú obdarené ohromujúcimi vlastnosťami.“

Nagaovia sa už začali zhromažďovať na pobreží, pripravujúc sa na prechádzku.

10.2 Tkanie Hrotu, eisraimský štýl

Keď som sa ocitol naspäť v kráľovstve, pozorne som preskúmal Maryanine hibernujúce telo. Všetky jej brány boli v dokonalom stave.

Čudné vesmíry, vedomé prúdy sa menia na svetlo, svetlo sa mení na tekutinu, pijem tvoj elixír nekonečnosti.

Vyšiel som na nádvorie. Teyani, Alsibyadi a Elyani sa rozprávali na trávniku, zatiaľ čo na mňa čakali.

Sadol som si k nim. „Máme problém.“

Teyani zostala pokojná, odoženúc spomienky na osem Bielych Orlov, ktorým sa za posledné roky nepodarilo vrátiť z Podsvetí.

„Kde je Maryani? Nedokázal si ju nájsť?“ opýtala sa.

„Našiel som ju, ale nedokázal som ju priviesť naspäť.“

„Je to také zlé? Je taká chorá a zaseknutá, že ani ty si ju nedokázal priviesť naspäť?“ Alsibyadi bola zhrozená.

Zhlboka som sa nadýchol. „Maryani je v poriadku. Nie je ani chorá, ani zaseknutá. Len sa odmieta vrátiť naspäť.“

Moji priatelia boli ohromení.

Rozpovedal som im celý príbeh. Jeho koniec nebol najmenej prekvapujúcou časťou: „Keď som opustil Maryani a Nagu pri prameni Polnočného Slnka, Lilu sa tiež odmietla so mnou vrátiť! Nedokázal som uveriť svojej smole. Zakaždým, keď som ju zobral do ruky, letela naspäť k Maryani. Tak som aj ju musel nechať dole. Vlnko bude zú-riť!“

Teyani sa ani najmenej nezaujímala o Lilu. „Pokiaľ je to Vôľa Orla, aby Maryani zostala s Nagaom, myslím, že by sme sa mali všetci tešiť,“ poznamenala neistým hlasom. Potom sa rýchlo opýtala, „Myslíš, že by si ju dnes v noci mohol priviesť naspäť?“

„Určite sa o to pokúsim, Teyani, ale... Maryani vyzerá byť oveľa tvrdohlavejšia, ako som si myslel. Nevidím to nádejne, že by súhlasila s tým, aby sa dnes v noci vrátila. Zdá sa, že ona a Vasúkidas majú veľa plánov.“ Rýchlo som rozmýšľal. „Myslíte, že by som sa ju mal pokúsiť uniesť?“

„Sladký Pán Melchisedek, nie!“ zhrozila sa Teyani. „Pre začiatok, musíme sa podriadiť Orlovej Vôli. A Nagaovia sú mocní mágovia, ktorých činy sú oslavované niekoľkými hymnami Zákona. Chrlia obrovské plamene jedu, ktoré strávia všetko, čo im stojí v ceste. Dokážu paralyzovať ľudí – rovnako ako bohov a anjelov – len tým, že sa na nich pozrú. Pomocou svojich kúziel dokážu prebudiť prudké bytosti ohňa, ktoré dokážu zničiť aj tých najmocnejších bojovníkov. A sú strážcami mnohých tajomných síl, ktoré im závidia samotní bohovia. Urobiť z Nagaov našich nepriateľov vôbec neprichádza do úvahy.“

„Nuž, tak potom je Maryani v úplnom bezpečí,“ zvolala Alsibyadi.

Necítil som sa byť presvedčený.

„Ak dal kráľ Nagaov svoje slovo, že bude v bezpečí, čoho sa báť?“ presviedčala.

„Súhlasím!“ povedala Elyani. „Počul si už príbeh o vojne medzi Nagami a anjelmi temnôt?“

Potriasol som hlavou, ťahajúc si bradu.

„Raz,“ začala Elyani, „sa hierarchia temných anjelov, ktorí boli rovnako mocní ako Strážcovia, rozhodli napadnúť kráľovstvo Nagaov. Bažili po ich bohatstve, ktoré je legendárne a tiež po silách Podsvetí. Nagaovia mali povesť pomaly sa pohybujúcich, jemných a mierumilovných, a tak anjeli vojny hlúpo verili, že nad nimi môžu ľahko zvíťaziť. Ale v priebehu troch dní Nagaovia vyhladili celú ich hierarchiu. Ani jeden z nich nezostal nažive.“

„Dokážeš si to predstaviť?“ zvolala Alsibyadi. „Títo temní anjeli boli oveľa mocnejší ako celé ľudstvo. A predsa boli do troch dní vyhladení!“

Preglgol som, ďakujúc Hadane Večnej Múdrosti zato, že ma pribrzdila, keď som rozmýšľal o tom, že na Nagu zaútočím.

„Nagaovia sú správcami starobylých síl, ktoré z kráľovstva dávno vymizli – mágie Pradávnych Dní Zeme,“ dodala Teyani.

„Vládnu Nagaovia nad celými Podsvetiami?“ opýtal som sa.

„Nie,“ odvetila Teyani, „myslím, že ich kráľovstvo zaberá len zlomok Podsvetí – ale zato veľký zlomok.“

„Veľký zlomok niečoho bezhraničného môže byť veľmi veľký,“ Elyani si nafúkla líca. „Nagaovia žijú tisíce a tisíce rokov. Niektoré hymny dokonca hovoria, že sú nesmrteľní. A ich poznanie tvojej Matky Drakany je obrovské. Zákon ich nazýva strážcami moci Draka.“

Na nádvorie zostúpilo anjelské ticho a inšpirovalo nás.

„Presviedčanie!“ oznámil som po niekoľkých sekundách, pričom som pozdvihol svoj ukazovák. „Presviedčanie je jednoznačne to, čo táto situácia vyžaduje.“

Teyani a Elyani vybuchli do smiechu.

Pozrel som sa na Alsibyadi a rozmýšľal, či Lermon povedal áno.

Alsibyadi mlčky potriasla hlavou.

Teyani pokračovala v rozhovore o depresívnych správach z rôznych častí kráľovstva. Veľké zhromaždenie kňazov v kraji Západných Planín stále nedokázalo privolať dážď. Južnejšie, vyschla rieka Jeremícia a to vyvolalo v troch krajoch nevídané sucho. Drahocenné byliny pobláznenia, drahé bohom lásky, už takmer nebolo možné nájsť. Hore na severe v Perentiji sa v šiestich dedinách roztopili všetky stavby, zanechajúc tak jej obyvateľov bez strechy nad hlavou. Banditi vyplienili polovicu svätýň kraja Horných Západných Pobreží... zdalo sa, že výpočet udalostí nemá konca. Ľudia Eisraimu začali svoju vlastnú situáciu považovať za chúlostivú. Ale čo sa dalo robiť?

To bola otázka, na ktorú nikto nedokázal odpovedať.

Potom ako Teyani a Alsibyadi odišli, Elyani si prišla ku mne sadnúť. „Zar, myslíš, že Maryani a Vasúkidas sú do seba zamilovaní?“ opýtala sa.

Doširoka som otvoril oči. „Nuž... možno áno, istým spôsobom – tak ako môže sedemnásťročná kňažka milovať tisíc rokov starého hada, ktorý chrlí všetko spaľujúce, jedovaté plamene. Nedokážem si ich predstaviť ako milencov, ale určite to vyzeralo tak, že je medzi nimi láska.“

„Tak potom mi dovoľ, aby som ti pripomenula tvoju slávnostnú prísahu, Drak,“ povedala Elyani.

„Akú prísahu?“ zamračil som sa.

„Prísahu, že sa nikdy nepokúsiš od seba oddeliť tých, ktorí sa ľúbia.“

Zostal som zarazený. „Toto som prisahal? Nespomínam si...“

„Pravdaže si nespomínaš!“ povedala. „Tento sľub bude zložený až v budúcnosti. Ale je to večný sľub, takže už teraz je zaväzujúci.“

„Sladký anjel!“ rozosmial som sa a vzal ju do náručia.

„Dodržíš svoj sľub?“ nástojila, neoblomná ako nebeský pilier.

Prudkosť jej žiadosti mnou otriasla, „Ak chceš, zložím prísahu hneď teraz.“

„Nie,“ povedala kúzelná žena vážnym hlasom, „ešte nato nie si pripravený. Keby si prisahal teraz, nebolo by to naveky zaväzujúce.“

„Vúf!“ zvolal som a zložil sa spolu s ňou na trávnik. „Ty to myslíš úplne vážne, však?“

„Och, áno, Drak, myslím!“

„Ale čo ak Maryani zostane príliš dlho mimo svojho tela a umrie?“

„Ako dlho dokážeš udržiavať jej telo v hibernácii?“

„Hibernácia nie je bez rizík,“ varoval som, „obzvlášť v týchto dňoch, keď sa z polí vylieva záplava špinavého elementálneho slizu.“

„Prečo nepožiadať o radu kráľa Nagaov? Múdrosť Nagaov je legendárna. Vasúkidas by ti možno mohol dať aj nejaké lekcie.“

„Čože?“ smial som sa. „Nemôžem tomu uveriť! Táto situácia sa úplne vymyká spod kontroly.“

Neochvejná ako let Orla na Okraji Výšin, Elyani zopakovala svoju žiadosť, „Dodržíš svoj sľub?“

„Dobre, dobre,“ kapituloval som. „Nepokúsim sa od seba oddeliť priateľov proti ich vôli.“

Elyani privítala rozhodnutie dlhým bozkom, vibrujúcim mnohými mystériami pradávnych čias.

Keď som sa opäť dokázal nadýchnuť, opýtal som sa jej, či jej Teyani dala nejaké indície ohľadne zašifrovaných viet orákula.

„'Ber dni po jednom, a nestaraj sa o nič iné ako o lásku k Orlovi a vyučovanie Zara o Hrote,' toto povedala Teyani,“ odpovedala Elyani. „A čo ty, nejaké vhľady?“

„Dôveruj bohom a bojuj za Elyani – toto bola najmocnejšia veta,“ povedal som, posielajúc láskavú myšlienku Pánu Ganovi.

„Ďakujem ti, Pán Gana!“ ozvala sa Elyani.

„Ale momentálne nie je veľmi o čo bojovať,“ bedákal som. „Tak či onak, ja som vždy ten, kto sa dostáva do problémov a nie iba s Lietajúcimi Drakmi. Ty si vždy tá, ktorá žiari. S tebou nie je nikdy žiaden problém.“

„Nehovorme teraz o tom!“ Elyani luskla prstami, „Do Hrotu, Brat Rytier!“

„Do Hrotu, Brat Rytier!“ vzpriamene som sa posadil, zaskočený metamorfózou v jej hlase. Kedykoľvek hovorila o Bratoch Rytieroch, z Elyani sa stala iná osoba. V jej očiach sa zablysla divoká, nezákonne fascinujúca iskra. Jej jemná Orlova neha ustúpila a odhalila ohnivého bojovníka, rýchleho a urputného, krásnu neznámu, ktorá, ako sa zdalo, ma pozná naspamäť.

„Aké hlásenie môžeš podať, Brat Rytier?“ opýtala sa, zamerajúc sa na centrá energie nad mojou hlavou.

Dal som sa dokopy, pričom som so záujmom sledoval jej tvár. Zdalo sa, že jej pery sú červenšie. A neboli jej oči tmavšie?

„Odkedy si ma začala vyučovať o Hrote, moja čistá fontána sa stala nekonečne stabilnejšou a hmatateľnejšou,“ povedal som jej. „Niekedy do mňa inšpirácia vteká ako rieka. A už nemusím pasívne čakať, aby sa to stalo – Hrot dokáže prúd spustiť aj sám.“ Ďalej som vyjadril svoju nespokojnosť s tým, že musím míňať toľko času a energie, aby som sa naučil Hrot-ovládať polia, ktoré sú, skôr či neskôr, odsúdené na zánik. „Prečo nepoužívať metódy, ktoré sú nezávislé na sieti?“ pýtal som sa.

„Predstav si, že si nefilimský obor, ktorý žije na vysokých skalách Východného Polostrova,“ urobila sa hravou. „Utkal si tie najfantastickejšie Hrot-polia v celkom kráľovstve, dokážeš myslieť rýchlo, super rýchlo – rýchlejšie ako ktokoľvek na Zemi! Zažívaš vrcholy rozkoše a priepaste vášne, čítaš archívy minulosti a budúcnosti, cestuješ do najčudnejších sfér diaľav, prenikáš do vedomia Strážcov a rozumieš mystériám ešte väčším ako toto všetko.“

Až doteraz som nemal dôvod sa sťažovať.

„Prečo by si chcel čo len na sekundu myslieť nato, že tvoje polia môžu byť jedného dňa odpojené, zanechajúc ťa hlúpeho a bezmocného?“

„Ale či neskončia práve tak?“ bránil som sa.

„Pravdepodobne. Ale nikto nato nechce myslieť. Prečo by mal kráľ premýšľať nad faktom, že je odsúdený stať sa žobrákom?“

„Mm...“ zistil som, že si škrabem nos presne tak, ako to robí Vlnko. „Mimochodom, čo mám robiť, ak budem niekedy musieť Hrot-bojovať s nejakým obrom?“

„Počkaj, muž Zákona, na také starosti je ešte priskoro. Najprv sa musíš stať majstrom Hrotu, v eisraimskom štýle,“ povedala.

„A ako sa človek stane majstrom Sily Hrotu v eisraimskom štýle?“ pocítil som naliehavú potrebu dozvedieť sa. „Cvičiť, cvičiť, cvičiť...?“

„Nie iba cvičením,“ povedala. „Zasväteniami – prenosmi síl.“

Čakanie som mal rád čoraz menej a menej. „Kde začnem?“ tlačil som.

„Tvoj Hrot ešte nie je dostatočne silný. Daj mi ešte trochu viac času.“

„Čo sa musí udiať?“

„Prečo malému dieťaťu uniká stolica bez toho, že by si to uvedomovalo? Lebo jeho zvierače ešte nie sú dostatočne silné. Tvoj Hrot je ako zvierač. Cez tvoj Hrot dosahujú tvoje vedomie všetky možné druhy energií – niektoré dobré a niektoré nie až také dobré. Kým je tvoj Hrot nedospelý, nemáš žiadnu kontrolu nad tým, čo spadne do tvojej hlavy.“

Skrížil som si ruky, tváriac sa veľmi znepokojene.

„V poriadku, nalaď sa na svoj Hrot!“ podvolila sa.

Cítil som centrum energie nad mojou hlavou žiariť ako malé slnko.

„Teraz je uvoľnený,“ povedala. Potom, zo svojho Hrotu, pozmenila moju energiu. „Teraz je stiahnutý. Cítiš ten rozdiel?“

„Zákonne neprehliadnuteľné!“ Pocit v Hrote bol ostrý a zreteľný, akoby hrot trojuholníka.

„Teraz to urob ty,“ povedala. „Uvoľni ho!“

Nechal som svoj Hrot, aby sa roztiekol ako želé.

„Uvoľnený Hrot ťa robí zraniteľným voči útokom. Hocikto do teba môže vpustiť jed. Teraz ho opäť stiahni!“

Zopakoval som ostrý pocit. Urobil som to tak, aby sa Hrot kryl s hrotom jasného trojuholníka, ktorý pre mňa Elyani zapálila. „Stále som zraniteľný?“

„Menej,“ povedala.

„Menej zraniteľný...“ zasmial som sa, „ale to nestačí! Mám sa pokúsiť ho ešte viac zostriť?“

„Áno, ale... Hrot potrebuje viac ako len ostrosť, potrebuje štruktúru. Centrá energie sa musia najprv vytvoriť. O túto časť sa nemusíš starať. To mám na starosti ja.“

„Takže, čo to so mnou vlastne robíš?“

„Tkám tvoj Hrot. Spôsobom, akým sa vedenie o Hrote predávalo v Eisraime po stovky rokov.“

„Kto utkal tvoj Hrot, Slečna Elyani?“ opýtal som sa úctivo.

„Všetka sláva učiteľke! Matka Teyani,“ v úcte sklonila hlavu. „A Teyanin Hrot bol utkaný Džervinom, ktorého Hrot bol utkaný Orestom.“

Opäť sa objavila strašidelná vízia hordy nefilimských obrov, každý jeden z nich veľký expert v Hrot-spôsobe vedenia vojny, po zuby vyzbrojený poľami, rozzúrený horúčkou Strážcov. „Stavím sa, že oni nemajú žiaden problém nájsť cestu chodbami,“ povedal som si sám pre seba. „Ostrosť a štruktúra,“ zhrnul som. „Budem potom pripravený čeliť obrom?“

„Och, nie! To sú len nutné predpoklady. Aby bol tvoj Hrot naozaj uzavretý, musí byť napojený na vysoké zdroje sily. Momentálne si napojený na úžasné svetlo Pána Ganu – kvapky jeho svetla, nič viac. Neskôr budeš tiež rezonovať s Orlom a energiou Hromu.“ Prečítajúc moju ďalšiu otázku, dodala, „Môj Hrot žiari svetlom Orla a tiež som spojená s Marínou.“

„Marína sveta bohov?“

„Fontána štedrosti! Kedykoľvek môže, pomôže ti tak, ako pomáhala ľuďom Eisraimu od svojho vystúpenia do sveta bohov.“

Vojaci obrov stále zamestnávali moju myseľ. „Myslíš, že niekedy budeme musieť bojovať proti tým nefilimským hovädám?“

„Musíš ísť krok za krokom, Bojovník,“ poradila mi Elyani, pričom jej v očiach žiaril Orol. Keďže som chcel na ňu ďalej tlačiť, s nádychom irónie sa usmiala, „Alebo by si radšej chcel, aby sa Teyani a Alsibyadi opäť opýtali orákula?“

Bezpodmienečne som sa podvolil a zvalil sa na trávnik. „Utkaj ma!“

10.3 Podsvetia, ríša moci

Keď som najbližšie zostúpil do Podsvetí, hneď som bol navedený k Maryani a jej kráľovi Nagaov. Nemusel som sa ani nalaďovať, bol som zázračne prenášaný od jednej brány k druhej, až kým som nedošiel na miesto, ktoré bolo úplne odlišné od toho, čo som videl predtým.

Bola to obrovská záhrada s kvetmi všetkých predstaviteľných farieb a stromami, ktoré boli obťažkané extravagantne veľkým ovocím. Kŕdle vtákov vyspevovali harmonické melódie a svetlo tu bolo jasnejšie ako v kráľovstve.

Maryani ma prišla pozdraviť, „Vitaj, Zar!“

„Och môj Pán Melchisedek, čo sa ti stalo?“ so zdesením som hľadel na jej auru. Šľahali z nej rubínovočervené plamene a jej líca a čelo vyzerali, akoby sa spálila.

„Nerob si starosti, priateľ v Zákone, len mi bolo trochu horúco, keď som navštívila Vyhne Osudu. Ale cítila som sa fantasticky! Páči sa ti táto záhrada?“ urobila gesto rukou.

„Vyhne Osudu?“ zalapal som po dychu. „Zobrala si Lilu so sebou?“

„Pravdaže!“ Vzala ma za ruku a pustila sa kráčať. „Neboj sa! Lilu sa má s Vasúkom a so mnou úplne skvele.“

„Môžem ju vidieť?“

„Čoskoro ju uvidíš. Je s Vasúkom.“ Bez zastavenia pokračovala, „Podsvetia sú také nádherné, Zar! Už si niekedy navštívil pásmo sopiek, ktoré hraničí s Vyhňami Osudu?“

„Nie!“

„Zar, to musíš! Jazerá lávy sú úplne unikátne. Už sa neviem dočkať, kedy mi Vasúk dovolí zaplávať si v nich.“

„Hm... myslíš, že by to bolo múdre, Maryani?“

„Zar, zdá sa, že sa stále len strachuješ! Podsvetia nie sú také, ako si ľudia myslia, vieš?“

„Viem, viem...“ povzdychol som si. „Len si robím starosti o tvoje zdravie.“

„Presne,“ zasmiala sa, „Vasúk hovorí, že kým človek neplával v Mori Bleskov, jeho zdravie bude vždy chatrné.

„A... ty sa chystáš plávať v Mori Bleskov?“

„Pravdaže!“ povedala. „Ale musí to byť v správnom čase. Ak nie si pripravený, v sekunde sa vyparíš. Vúf!“ Zasmiala sa.

Ja nie.

Došli sme k nádhernému ovocnému sadu, kde na nás čakal Vasúk.

Privítal ma svojim pomalým hlbokým hlasom, „Moja, moja, nie je to Zar Hnedého Rúcha? Aká šťastná okolnosť.“

„Zdravím, Vaša Výsosť.“ Želal som si, aby som sa bol opýtal Džervina, ako sa má zdraviť kráľ Nagaov.

„Ako sa ti páčia naše ovocné sady, Zar Hnedého Rúcha?“

„Sú úžasné, Vaša Výsosť!“ povedal som, hľadajúc Lilu. Keď som ju uvidel plávať vo vzduchu neďaleko Vasúkidovej hlavy, dostal som šok. Narástla aspoň na dvojnásobok a žiarila rovnakými rubínovočervenými plameňmi ako Maryanina aura.

Vasúkidas do mňa ponoril svoj pohľad.

„Začína vyzerať lepšie, všakže?“

Kráľ zľahka zavlnil nozdrami a Lilu sa pohla smerom ku mne. „Povedal by som, že bola príliš studená. Potrebovala nejaké teplo. A nejakú moc. Veľmi jej chýbala moc, povedal by som.“

Maryani mi priniesla obrovské jablko, spolu s niekoľkými ďalšími kusmi ovocia, aké som nikdy predtým nevidel. Potom si išla sadnúť vedľa Vasúka, chrbtom sa opierajúc o jeho zlaté telo.

„Som taká hladná!“ povedala a začala hltať veľké fialové ovocie, ktoré by mohlo byť slivkou, keby nebolo skoro také veľké ako tekvica.

„Odkedy sme navštívili Vyhne Osudu, neprestala som jesť,“ vysvetlila.

„Prečo neskúsiš naše jablká, Zar Hnedého Rúcha? Táto záhrada je nimi preslávená,“ povedal Vasúk.

Dal som si jeden hryz z parádneho červeného jablka, ktoré mi Maryani podala. Bolo neskutočné. Moja energia sa okamžite naplnila iskrivou vibráciou a môj Drak začal vrúfovať extázou.

„Sadni si!“ poradil mi Vasúk múdro.

Zosunul som sa do meditačnej polohy.

„Dobre, môj. Veľmi dobre!“ povedal Vasúk svojim hlbokým melodickým hlasom.

Víriaca hmlovina, opitá jeho elixírom.

Vasúk trpezlivo čakal. Medzitým Maryani jedla jedno ovocie za druhým, vrátane červených jabĺk ako bolo to, ktoré mi podala.

Keď usúdil, že som sa pozbieral, Vasúk sa opýtal, „O čom budeme konverzovať, Zar Hnedého Rúcha? Môj, Maryani a ja sme sotva mali čas sa porozprávať. Mali sme toľko práce!“

„Vaša Výsosť, hovorili ste, že Lilu chýbala moc. Momentálne majú naši priatelia v kráľovstve problémy s mnohými kameňmi jej podobnými. Ako by sme im mohli dodať nejakú moc?“

Vasúkove veľké okrúhle čierne oči sa pretočili napravo, potom naľavo, potom povedal, „Môj, moc je práve to, čo vo vašom kráľovstve nemáte. Tam hore je všetko nevýrazné a rozriedené. To, čo nazývate hmotou, by som ja sám nazýval skôr snom. A životná sila... životná sila je vo vašom kráľovstve žalostne slabá. Ty to dobre vieš, však, Zar Hnedého Rúcha?“

Prikývol som.

Vasúk obrátil svoju hlavu k Maryani a vysvetlil, „Zar Hnedého Rúcha je zasvätencom Synov Draka. Keď podstúpil zasvätenie, jeho fyzické telo bolo pretvorené energiami môjho kráľovstva – silami, ktoré ľudské bytosti normálne nikdy neochutnajú. To ho úplne zmenilo. Urobilo ho to silným. Myslím tým v porovnaní s ľuďmi.“

Maryani prikývla a išla nazbierať ďalšie ovocie.

„Tá moc, ktorú si získal tým, že si zomrel v Drakovi, priateľ môj, je presne to, čo chýba vašim kameňom.“

To ma primälo k zamysleniu sa. Ako by mohla byť moc Draka naliata do Vlnkových kameňov?

Keď sa Maryani vrátila, Vasúk mlčky otvoril svoje ústa, odhaliac obrovský čierny jazyk a dva rady desivých žiarivých bielych tesákov. Maryani na jeho jazyk položila tekvicu-slivku. Ako ju prehltol, išla sa zase oprieť o jeho zlaté šupiny a opäť sa pustila do jedenia.

„Moc je niečo, čo je také cudzie ľudským bytostiam,“ pokračoval Vasúk. „Veľa jej nemajú a dokonca ani nechápu, že moje kráľovstvo je miesto, kde by ju mohli nájsť.“ Obrátil svoju obrovskú hlavu smerom k Maryani. „Počula si už tú analógiu, ktorá prirovnáva stvorenie k ohromnému rebríku?“

„Áno, Matka Teyani mi to mnohokrát vysvetľovala,“ povedala. „Je to súčasťou Zákona ľudských bytostí.“

Vasúk súhlasne zafunel. „Nuž, dobre. Veľmi dobre! Tiež súčasťou Zákona Nagaov. Takže, čím vyššie stúpaš po rebríku, tým čistejšie vedomie. Čím nižšie zostupuješ po rebríku, tým mocnejšia moc.“

„Ale tvoje vedomie je veľmi čisté, Vasúk, a predsa vládneš nad nižšou časťou rebríka!“ poukázala Maryani.

„Tak, tak... povedal by som... je to kvôli tomu, že keď ideš dostatočne vysoko alebo hlboko po rebríku, dosiahneš úrovne, kde vedomie a moc nemôžu byť od seba oddelené.“ Vasúk rýchlo gúľal očami rôznymi smermi, potom upriamil svoj zrak na mňa. Zažiaril priateľským úsmevom. „Keby si sa opýtala Zara, povedal by ti, že Matka Drakana je mocou Pána Melchisedeka. Všakže, Zar Hnedého Rúcha?“

„Samozrejme, Vaša Výsosť.“

„Moja, keby si sa opýtala mňa, povedal by som ti, že Pán Melchisedek je vedomím našej Matky Drakany.“

„Hlboké!“ zamračila sa Maryani zamyslene.

„Povedal by som, že hĺbka určite nie je v živote všetkým, ale znamená veľa!“ poznamenal Vasúk. Potom pokračoval, „Vysoko hore v rebríku je vedomie s mocou. Hlboko dole je moc s vedomím. Moja, moja... uprostred, kde žijú ľudské bytosti, by si očakávala, že nájdeš vedomie s mocou aj moc s vedomím, nie? No, čudné je, že tam nie je ani jedno z toho – ak rozumieš, čo hovorím, to je presne dôvod, prečo majú vaše kamene problémy, Zar Hnedého Rúcha.“

„Vaša Výsosť, znamená to, že by kamene mali byť vynesené na vrchol rebríka? Alebo žeby na dno?“ pýtal som sa.

„To by určite pomohlo, ale neprinieslo by to definitívne riešenie,“ odpovedal Vasúk. „Skôr by mali byť vrchol a dno rebríka vložené do vašich kameňov.“

Posledná veta ma zmiatla ešte viac ako tá predchádzajúca.

„Patria kamene medzi jeden z tvojich záujmov, Vasúk?“ spýtala sa Maryani.

„Nuž, áno. Povedal by som, že áno,“ povedal Vasúk, „pretože ja sám som kameň.“

„Tak toto je posledná kvapka,“ pomyslel som si, ťahajúc si bradu.

Maryani vyskočila na nohy a hľadela na dlhé zlaté telo Nagu. „Ale ty a Lilu vyzeráte dosť odlišne,“ poznamenala úprimne.

„Lilu je len detský kameň. Stále má pred sebou ešte dlhú cestu. Existujú rôzne druhy kameňov, vieš,“ odpovedal Vasúk.

„Ako bude nakoniec Lilu vyzerať?“ spýtala sa Maryani.

„Moja, a čo ak nevyzerám tak, ako vyzerám?“ Vasúkov tajomný úsmev odhalil náznak tesáku. „Čo ak, v skutočnosti, žijem vo sférach Hlbín a toto telo Nagu je len vonkajšia forma? Hoci veľmi pohodlná forma, musím povedať.“

„Kde sú sféry Hlbín?“ opýtal som sa.

„Tak Nagaovia nazývajú sféry Výšin,“ vysvetlila Maryani. „Je to preto, že sú rovnako dole, ako sú hore.“

„Veru tak, rovnako!“ potvrdil Vasúk.

„Vasúk, chcem vedieť, ako vyzeráš vo sférach Hlbín!“ Maryani pohladila jednu z Vasúkových zlatých šupín.

„Nuž, tak by sme spolu mohli zostúpiť a navštíviť ma vo sférach Hlbín, potom ako si zaplávaš v Mori Bleskov.“ Pobavený Vasúk ma obdaril širokým úsmevom, tentokrát odhaliac dva rady žiarivých tesákov, „Pravdaže, len v prípade, že sa nevyparí.“

Zo všetkých síl som sa snažil udržať si na tvári diplomatický úsmev.

„Pretože, ak sa Maryani vyparí,“ pokračoval Vasúk, „skončí vo sférach Hlbín hneď. Upokojujúce, nie?“

Podarilo sa mi ďalej sa usmievať.

Vasúk rýchlo pohyboval očami a nozdrami, potom obrátil hlavu k Maryani. „Náš priateľ Zar Hnedého Rúcha si robí starostí, však?“

„Ja viem!“ súhlasila Maryani. „Čo by sme s tým mohli urobiť?“

„Je to preto, že vie, že si neter kniežaťa kraja Eisraimu a robí si starosti, aby sa jeho svätyňa nedostala do problémov, keby sa mu nepodarilo priviesť ťa naspäť, potom ako ťa priviedol dole?“

„Čože?“ pomyslel som si, privítajúc túto novinku ako úder do žalúdka. „Ako to, že mi to nikto nepovedal?“

Maryani sa ku mne obrátila, „Je nejaký problém, Zar?“

„Hm... Ja... som o tom nevedel.“

Vasúk ďalej gúľal očami všetkými smermi. „Tak, tak... čo keby sme my, Nagaovia, poslali oficiálnu správu Jeho Výsosti Kniežaťu Kraja Eisraimu, oznamujúc, že Slečna Maryani Bieleho Orla je našim hosťom, a že Kráľ Vasúkidas ju vzal pod svoju osobnú ochranu?“

Maryani zatlieskala rukami. „Áno! Urobme to!“

„Zar Hnedého Rúcha, bol by si láskavo našim ambasádorom v tejto veci a predal správu Jeho Výsosti Kniežaťu Kraja Eisraimu?“

„Ale... samozrejme, Vaša Výsosť.“

„Tak, čo ťa ešte trápi, Zar Hnedého Rúcha? Žeby Lilu?“

„Myslím, že Zar nerozumie, prečo má Lilu tak rád,“ vpadla mu do reči Maryani.

„Moja, žeby sme mu to teda povedali?“ navrhol Vasúk.

„Táto situácia sa úplne vymkla spod kontroly,“ myslel som si ďalej.

„Lilu je externalizáciou Vlnkovej energie – aspektu Vlnka, ktorý bude existovať v budúcnosti,“ vysvetlil Vasúk.

„A v budúcnosti,“ dodala Maryani, „budete Vlnko a ty najlepšími priateľmi.“

Mlčky som počúval, s očami upretými na Lilu, ktorá bola stále rozpálená červenými iskrami svetla. Odletela naspäť k Vasúkovej hlave. „Dokážete vidieť Vlnkovu budúcnosť, keď sa do nej vcítite?“ opýtal som sa.

„Nuž, celkom aj hej!“ povedal Vasúk.

„Áno, celkom!“ dodala Maryani.

Bol som fascinovaný. „Znamená to, že Vlnko bude vkladať do Lilu stále viac a viac svojej energie, takže nakoniec bude Lilu-Vlnko ako Vaša Výsosť Kráľ Vasúkidas?“

Maryani urobila grimasu, „Tým štýlom, akým momentálne Vlnko pracuje, nie je veľká šanca, že by sa to stalo.“

Vasúk to potvrdil Naga-prikývnutím. „Nuž, áno. To je pravda. Povedal by som, že v Lilu sú znaky, ktoré ukazujú, že Vlnko urobil množstvo chýb.“

To znelo ako zlatá príležitosť pre obnovenie životaschopnosti Archívnych kameňov. Keďže som mal podozrenie, že Vasúk má moc priviesť dole do svojho kráľovstva kohokoľvek chce, žiadal som, „Možno by som sem k vám mohol priviesť Vlnka, aby si vypočul vaše rady.“

Vasúk pregúlil oči smerom k Maryani, „Moja, moja... chcela by si tu dole mať Vlnka?“

Maryani zaváhala, „Myslím, že budem radšej, keď počká,“ povedala nakoniec.

„Múdro, myslím si. Veľmi múdro,“ schválil Vasúk a zavlnil svojimi nozdrami. „Tak teda, Zar Hnedého Rúcha, povedz Vlnkovi, aby počkal.“

„Hm... Vaša Výsosť... počkal načo?“

„Na mňa!“ vyhlásila Maryani s kráľovskou nevinnosťou.

Zostal som zamyslený, uvažujúc, čo do Ďalekého Podsvetia poviem Vlnkovi.

„Zar Hnedého Rúcha, vieš prečo Nagaov nikdy nevidno smiať sa?“ opýtal sa Vasúk.

„Nie, Vaša Výsosť.“

„Tak, tak... je to preto, že sa smejú vo svojom vnútri. Stále. Je to súčasťou ich povahy.“

Maryani sa na mňa pozrela a vybuchla do smiechu.

„Tak, tak, teraz...“ povedal Vasúk, „sa všetci potrebujeme napiť. Zar Hnedého Rúcha, dovoľ, aby sme ti ukázali ohromné rieky, ktoré pretekajú týmto ovocným sadom. Sú štyri.“

10.4 Elyani vo výparoch

Hneď ako som sa vrátil do kráľovstva, išiel som preskúmať nádobu s Lilu.

„Och, nie!“ zvolal som zdesene. Zase sa zmenšila.

Elyani sa prišla ku mne posadiť, „Maryanina energia vyzerá výborne.“

„Elyani, tento príbeh je čoraz horší a horší,“ začal som sa sťažovať a vyrozprával jej všetky udalosti tej noci.

Zdalo sa, že Elyani si nerobí ani najmenšie starosti. Prešla mi rukou cez vlasy. „Tvoje oči žiaria ako Prvotné More.“

„Voda v tých riekach bola silnejšia ako čokoľvek, čo som dovtedy ochutnal. Ale nechcelo sa mi veriť, koľko toho vypila Maryani. Ja som mal jeden dúšok a stačilo mi. Točila sa mi z toho hlava. Ale mala si vidieť ju! Ponorila si hlavu do vody, presne ako kráľ Nagaov a pila a pila. Nešla prestať! Elyani, robím si vážne starosti.“

„Starosti o čo?“ opýtala sa mäkkým hlasom.

„Čo ak sa Maryani zmení na Nagu?“

Elyani sa rozosmiala. „Áno, čo by sme potom povedali kniežaťu Eisraimu?“

„Mimochodom, prečo mi nikto nepovedal, že je jeho neter?“

„Teyani nechcela, aby si si robil starosti.“

„Skvelé! A ako mám odovzdať odkaz kniežaťu?“

„Na tvojom mieste by som to nechala na Teyani,“ navrhla Elyani. „Čo sa chystáš povedať Vlnkovi?“

Navrhol som, „Čo keby si ma doprevádzala? Chcem ti ukázať Vlnkove jaskyne plné pokladov. Ak bude mať Vlnko zlú náladu, dlho nezostaneme. Ale možno by si mi mohla povedať, či sa stane mojim priateľom. Maryani a Vasúkidas hovorili, že sa to v budúcnosti stane. To by celkom dobre mohlo znamenať aj budúci život.“

Elyani bola z pozvania nadšená.

Vzala ma za ruku a vydali sme sa na cestu cez chodby, užívajúc si vnútorný mier, ktorý poskytovala Hrotom-navigovaná prechádzka.

Keď sme dosiahli kaplnku a otvorili dvere, hneď k nám podišiel muž. „Pochválený buď Pán Melchisedek, Veliteľ! Moje meno je Fyssen, kasty Správcov Polí. Mojou úlohou je sledovať, kto sem vstupuje.“

Rýchle zaňuchanie mi stačilo nato, aby som zistil, že Fyssen nevie bojovať. Ale aj tak som bol nadšený, keď som videl, že miesto je strážené. „ Všetka sláva Pánu Melchisedekovi, Fyssen! Toto je Slečna Elyani, ktorá so mnou prišla navštíviť Majstra Vlnka.“

Potom, ako ju pozdravil, nám Fyssen povedal, „Majster Vlnko išiel von, ale čoskoro sa vráti.“

Žiarte, dažde svetla! Dujte, víchre priestoru! Zhluky hviezd sa zhromaždili na veľký tanec. Pripojíš sa?

Upozornil som Elyani, aby dávala pozor na nádoby na dlážke a vodil som ju z miestnosti do miestnosti, ukazujúc jej nádoby, ktoré obsahovali tie najneobyčajnejšie energie. „Vcíť sa do tohto!“ povedal som a schmatol z police na stene modrú nádobu. „Môj Drak z toho vrúfuje – presne to so mnou robíš ty!“

Uškrnula sa. „Mala by som žiarliť?“

„Vcíť sa!“ prikázal som jej.

Zavrela oči. „Točí sa mi z toho hlava.“

Primäl som ju, aby sa vcítila do najlepších nádob, aké som dokázal nájsť.

„Vúf!“ povedala. „Cítim sa byť čoraz viac pripitá.“

Luskol som prstami, „Kedykoľvek môžeš spadnúť do môjho náručia!“

Práve vtedy sa objavil Vlnko. Keď uvidel Elyani, tlesol rukami a vykríkol, „Och! Och! Aká krásavica! Tá je z nefilimského materiálu, to je vidno. Kde si ju našiel?“

Cítil som sa trápne. „Hm... Vlnko, toto je Slečna Elyani, vysoká kňažka Bieleho Orla.“

Podišiel k nej. „Áno, ja viem. Pochválenpánmelchisdek Slečna Elyani Bieleho Orla. Vadilo by vám, keby som si pozrel váš kameň?“

Skôr ako mala čas odpovedať, zobral jej prívesok z krku. „Och! Tá je ale krásna!“ nadchýnal sa ďalej.

Elyani sa najprv pokúšala ovládnuť, ale potom sa rozosmiala.

Jej svieži smiech naplnil miestnosť radosťou.

S očami upretými na kameň, Vlnko sa usmial. „Ako ide život, Slečna Elyani?“ opýtal sa.

Elyani sa nedokázala prestať smiať.

Nakoniec sa na ňu pozrel. Vyzeral byť dojatý. „Je skoro taká krásna ako jej mäkký kameň,“ povedal. „S jednou, presne takou ako ona, som sa pred pár rokmi pokúšal oženiť. Bola bombová! Nanešťastie, všetko to išlo na ocot, keď som roztavil kaplnku jej otca. Vtedy som musel urýchlene opustiť svätyňu. Keď sa to tak vezme, bola to asi tá najlepšia vec, ktorú Bohyňa pre to dievča mohla urobiť.“

Držiac sa môjho ramena, Elyani sa stále smiala. Vlnko a ja sme si vymenili dlhé úsmevy. Naplnené nevysloveným významom.

Kozmické stretnutie bolo naplánované. V paláci, pri nohách anjela Výšin. Nezmeškaj volanie! Ona zomrie. Za teba.

„Vlnko,“ povedal som konečne, „prišli sme ti odovzdať správu.“

„Milujem správy!“ povedal Vlnko. „Aká je teda správa, Veliteľ?“

Stále v opojení výparov, Elyani chytila dych a vykríkla, „Čakajte! Len čakajte!“

Vlnko zobral Elyaninu radostnú náladu ako osobný kompliment moci jeho elixírov. Usmial sa na ňu, „To je tá správa? Ale ja neznášam čakanie! Mimochodom, tak sa podarilo Džervinovi zvábiť ma do Eisraimu. Sľúbil mi, že ak sa tu usadím, nikdy nebudem musieť na nič čakať – pravdaže, v rozumných medziach.“

„Vlnko,“ vyhlásila Elyani, „chceme vedieť, ako ste stretli Džervina!“

Vlnko vzhliadol nahor k bohom. „Och, žena Zákona, naozaj chcete počuť túto bolestnú epizódu mojej nemenej bolestnej existencie?“

„Áno!“ Živosť v Elyaninom hlase nás oboch prekvapila.

„Tak teda dobre!“ podvolil sa. „Ale poďme do pivnice so slizom, tam dole je to oveľa príjemnejšie. Dávajte pozor pod nohy!“

Ako sme ho nasledovali dole po schodoch, začal svoj príbeh. „Začalo to vo svätyni Laminindry, v kraji Severných Jazier. Tam sa stal ten nešťastný incident – šoková vlna, ktorá roztopila kaplnku otca mojej snúbenice a niekoľko ďalších kaplniek okolo.“ Vydal zo seba dlhý nostalgický vzdych. „Po tomto som musel odísť z kraja. Odišiel som do hlavnej svätyne Západných Planín. Výrobcovia kameňov onej svätyne potrebovali niekoho, kto by im pomohol vyrobiť nejaké zbrane z mäkkých kameňov.“

Došli sme do najväčšej pivnice, kde bolo aspoň štyridsať obrovských vedier s bielym slizom.

Veľká Noc, ktorá stále spieva Pieseň Stvorenia.

Vlnko sa posadil na dlážku a vyzval nás, aby sme urobili to isté. „Páči sa vám vôňa, ktorá tu je, Slečna Elyani?“

Elyani sa zhlboka nadýchla. „Môj Drak je z nej úplne rozochvený!“

Zamračil som sa.

Vlnko vybuchol do smiechu.

„A akú katastrofu ste spôsobili v Západných Planinách, Vlnko?“ spýtala sa Elyani.

„Rozprávajte o katastrofe, Slečna Elyani!“ Vlnko si prstami pošúchal hrboľ na svojom nose. „Výrobcovia kameňov svätyne Západných Planín boli takí idiotskí bastardi v Zákone! Zakaždým, keď som pre nich pripravil niečo fajnové, dobastlili to nejakým nepovolaným zásahom. Nakoniec som ich mal tak plné zuby, že som požiadal vysokého kňaza, aby som mohol mať svoju vlastnú kaplnku. Všetko, čo som žiadal, bolo, aby ma nikto nevyrušoval a povedal som, že im dodám ich zbrane z mäkkých kameňov.“ Ako Vlnko rozprával, páčilo sa mu sledovať, ako Elyani zhlboka dýcha, napĺňajúc svoje pľúca výparmi bieleho slizu.

„Ale posratí výrobcovia kameňov so mnou ešte neskončili. Jednej noci ma prišli špehovať do mojej kaplnky. Problém bol v tom, že to boli hlupáci, ktorí nedokážu odlíšiť Modrú Kňažku od filosteropa. Niečo bastlili s mojim zbraňami z mäkkých kameňov. A potom, pravdaže, čo by ste čakali? Natrhli si rite, vo veľkom.“ Vlnko nafúkol líca a napodobil zvuk hlasného prdu.

Vysoká kňažka opäť vybuchla do smiechu.

„Keď som najbližšie ráno došiel do kaplnky, našiel som tých štyroch trkvasov ležať mŕtvych na zemi. Žiadna veľká strata pre kráľovstvo, keď sa to tak vezme, ale pamätám si, ako som si vtedy trhal vlasy a kričal na Bohyňu, 'Čo do Škaredého Podsvetia som ti urobil, že na mňa stále serieš?' Potom som si pomyslel, 'Tentokrát to naozaj nie je moja chyba. Prečo by som mal utekať?' Tak som len išiel a oznámil vysokému kňazovi fakty.“ Vlnko si vzdychol. „To bola ďalšia veľká chyba. Zákonný chumaj ma uvrhol do väzenia. Vďaka Pánu Melchisedekovi, Džervin bol zhodou okolností v tom čase vo svätyni. Počul o mojej situácii a požiadal o stretnutie so mnou.“

Vlnko sa odmlčal, overujúc si, že Elyani a ja úzkostlivo očakávame zvyšok príbehu.

„Džervin začal tým, že mi položil niekoľko otázok ohľadne kameňov, aby si ma otestoval. Na tom mužovi bolo niečo, čo sa mi okamžite zapáčilo. Neviem povedať, čo to bolo. Možno to bola skutočnosť, že keď si vypočul môj príbeh, rozosmial sa. Nikto sa nikdy nesmial, keď som im rozprával o obrovskom ohni, ktorý som spôsobil vo svojej rodnej svätyni. A zdalo sa, že sa vyzná. Vo svete mäkkých kameňov je toľko Modrých Kňažiek!

Potom ma Džervin bez zjavného dôvodu uprostred rozhovoru prerušil a opýtal sa ma, 'Vlnko, chceli by ste ísť so mnou do Eisraimu a podieľať sa na výrobe jedného z najneobyčajnejších kameňov všetkých čias?' Na pol sekundy som sa hlboko zamyslel, a potom som mu povedal, 'Alebo by som radšej strávil zvyšok svojich dní v kobkách Západných Planín?' Rehotali sme sa tak nahlas, že strážca na druhej strane dverí vošiel do cely, aby si overil, či je všetko zákonné. Mali ste vidieť jeho tvár!

Džervin zariadil, aby sa môj rozsudok zmenil na exil zo Západných Planín. Neprekážalo mi to, v tom väzení ma nečakala žiadna veľká budúcnosť. A tak som skončil vo svätyni Eisraimu.“

Elyani zatlieskala rukami. „Vlnko, to je úžasný príbeh!“

Vlnko vystrúhal grimasu, „Tak nejako!“ Potom sa opýtal, „Poviete mi teraz, na čo to mám čakať?“

„Nuž... Vlnko, počul si už niekedy o Nagaoch?“ opýtal som sa ho.

„Nejaký druh červa, ktorý žije v komposte Podsvetia, je to tak?“

S hlavou spočívajúcou na mojom pleci, Elyani sa zaiskrilo v očiach.

„Tak, tak...“ povedal som, „tak nejako. Ale vznešený. Veľmi vznešený!“

„V poriadku!“ povedal. „Vznešený červ, ktorý žije v hovne Podsvetia.“

„Vlnko!“ zahriakla ho Elyani. „Nagaovia sú hady, nie červy a žijú v úžasných zlatých palácoch, nie v komposte. Mnohí z nich sú obdarení vševedúcnosťou. Keby počuli, ako ich urážate, mohli by vás zasiahnuť bleskom.“

Vlnko sa vzpriamene posadil a ukľudnil sa, na tvári sa mu objavil dôstojný výraz. Pomalým slávnostným hlasom zvolal, „Och Pán Melchisedek! A čo teda môžem urobiť pre týchto vznešených Nagaov, moji priatelia v Zákone?“

„Alebo skôr, čo môžu Nagaovia urobiť pre vás, Vlnko,“ povedala Elyani.

Stručne som mu rozpovedal, že z Maryani a Vasúka sa stali priatelia, a že nám ponúkli pomoc pri výrobe kameňov.

Vlnko okamžite pochopil, že tu bol fénix v hrnci. „Podsvetia sú plné síl, nad ktorými zastáva rozum, všakže?“ zablyslo sa mu v očiach.

Citoval som Vasúka, „Podsvetia sú kráľovstvom moci.“

„Je nejaká šanca priviesť Vasúka do tejto kaplnky?“ spýtal sa Vlnko.

Rozpačito som sa zamračil a pošúchal si bradu.

„Nehovor nie!“ zasiahla Elyani. „Ešte si mu ani nepredložil oficiálne pozvanie!“

„Hej!“ jasal Vlnko. „Veliteľ, povedz prosím Vasúkovi, že je oficiálne pozvaný Majstrom Vlnkom Zažltnutého Rúcha!“ Potom na mňa žmurkol a zašepkal, „Narodil som sa v inej kaste, ale musel som ju vymeniť. Ale to mu netreba hovoriť. Ale povedz mu, nech sa sem rýchlo doplazí, lebo naše kamene sú na tom každým dňom čoraz horšie. Všetky! A podľa správ, ktoré som dostal včera, situácia v Lazére je dokonca ešte horšia ako tu. Veliteľ, topíme sa vo vážnych problémoch!“

Zamyslene som hľadel na kopu škvŕn na Vlnkovom akože-krémovom rúchu. „Keď som bol vo svätyni Draka, veľmajster čiernych tanečníkov mi povedal, 'Ak sa niekedy dostaneš do vážnych problémov alebo potrebuješ urobiť niečo naozaj nemožné, vždy hľadaj riešenie v nekonečnej sláve Podsvetí. Čím hlbšie schádzaš, tým neuveriteľnejšie veci nachádzaš.'“

10.5 Integrita, oheň a mýtus stvorenia kotla

Keď som najbližšie zostúpil do Podsvetí, bol som z modrej jaskyne pod Elyaniným nádvorím okamžite prenesený do ovocného sadu, kde som stretol Maryani a Vasúka.

Čuchal som, aby som určil smer, ktorým sa mám vydať a pustil som sa kráčať pomedzi úžasne sfarbené kvety. Boli obrovské – niektoré mi boli povedomé, vyzerali ako slnečnice, purpurové ruže, ružové pantelopy a zlaté karafiáty. Iné mali zase extravagantné tvary, ktoré boli pre mňa úplne neznáme. Pochopil som, že tieto boli súčasťou zázrakov, ktoré sa dali vidieť na Zemi počas Pradávnych Dní, kým sa ohromné sily prírody stali pre ľudské bytosti nedostupnými a boli zapečatené v Podsvetiach.

Keďže som nechcel uraziť svojich priateľov tým, že budem strnulý a uzavretý, rozhodol som sa nadýchať sa vôní a nechať ich, aby ma urobili šťastným. V čase, keď som došiel na ich obľúbené miesto, som sa cítil dosť povznesene.

„Moja, moja... nie je to náš priateľ, Zar Hnedého Rúcha?“ povedal Vasúk svojim pomalým melodickým hlasom. „Aká šťastná návšteva!“

Elyani mi poradila, aby som bol relatívne neformálny, ale predsa opatrne zdvorilý. „Zdravím, Vaša Výsosť!“ odpovedal som. Ale Maryanina pokožka a aura boli také červené, že som mal problém udržať si na tvári úsmev.

„Plávala som v jazerách lávy!“ vysvetlila. Ako som potlačil triašku, doširoka otvorila oči a pohliadla priamo na mňa. „Dokonca som sa z nej aj trochu napila!“

„Mm...“ rozhodol som sa, že si zachovám pokojný výraz. „Bolo to dobré?“

„Fan-tas-tic-ké!“ zahrmela. „Mala som chuť skočiť rovno do Vyhní Osudu.“

„Neboj sa, Zar Hnedého Rúcha!“ vložil sa do toho Vasúk, „Maryani neskočí do Vyhní Osudu, kým nato nebude pripravená.“

„Vaša Výsosť,“ usmial som sa sebavedome, pričom som ukázal všetky svoje astrálne zuby, „hneď sa vďaka tomu cítim lepšie.“

Vasúk rýchlo sem a tam zagúľal svojimi Drak-hlbokými čiernymi očami a potom opätoval úsmev.

Lilu visela vo vzduchu po jeho boku a bola ešte väčšia ako deň predtým. Teraz dosiahla veľkosť tekvice Podsvetia a stále bola rozpálená červenými iskrami svetla.

Mravec gigantický. Rozprestretý v priestore. Bez hraníc.

„Vaša Výsosť, dovoľte mi predostrieť oficiálne pozvanie od Majstra Vlnka Zažltnutého Rúcha, na návštevu jeho kaplnky. Každá rada, ktorú nám Vaša Výsosť môže poskytnúť ohľadne záchrany našich kameňov, bude prijatá s nesmiernou vďakou.“

Vasúk zavlnil svojimi nozdrami. Pozorne som ho sledoval. Nebolo o tom pochýb, bol to úplne rovnaký spôsob, akým ma to učil robiť brat Amaran. „Tak kto učil koho?“ rozmýšľal som. Prijali Veľkí Bojovníci umenie čuchu od Nagaov?

„Môj, dobre. Veľmi dobre!“ potešil sa Vasúk. „Zar Hnedého Rúcha, prosím odovzdaj Majstrovi Vlnkovi Zažltnutého Rúcha moju odpoveď. Prijímam jeho pozvanie a navštívim jeho kaplnku.“

Bol som zaskočený. Nikdy by som nečakal, že by Vasúk súhlasil s návštevou kráľovstva. Svitlo mi, že ani jedna miestnosť vo Vlnkovej kaplnke nie je dosť veľká, aby sa do nej zmestil sedemdesiat zákonných stôp dlhý kráľ.

„Ale prídem neskôr, keď bude vhodný čas,“ dodal Vasúk.

Maryani priniesla jablko a niekoľko červených bobúľ, ktoré mi vložila do rúk a potom išla nazbierať ovocie pre Vasúka.

„Nuž... posaď sa!“ poradil Vasúk.

Odhodlane som sa ukotvil v Drakovi Hlbočiny. Tentokrát som sa chystal zjesť celú bobuľu, bez toho, že by som bol premožený extatickými kŕčmi.

Ako som si išiel vložiť bobuľu do úst, Maryani na mňa z diaľky zakričala, „Počkaj! Takto sa to nemá jesť!“ Ponáhľala sa naspäť a vyprázdnila do Vasúkových úst za náruč broskýň veľkosti kapusty. S nezbednou iskrou v očiach mi povedala, „Tieto malé bobuľky sa volajú venušanské rozkoše. Keď ich zješ, musíš myslieť na osobu, ktorú ľúbiš a bude sa jej o tebe snívať.“

Chvíľu som hľadel na bobuľu. „Bola niekedy doba, keď sa takéto záhrady nachádzali na Zemi?“ spýtal som sa.

„Nuž, áno, povedal by som. Presne tak,“ povedal Vasúk. „Mocné ovocie, ako to v tomto sade, bolo vo všetkých vašich záhradách. Rovnako aj kvety.“

Zmätená včela, veľká asi ako polovica mojej päste, letela navštíviť Lilu, pomýliac si ju s kvetom. Lilu niekoľkokrát zaprskala, akoby ju to šteklilo a včela odbzučala preč.

„A ako ľudské bytosti došli k tomu, že o všetku túto krásu prišli?“

Vasúk prehltol broskyne, s ktorými sa pohrával na jazyku. „Stalo sa to vtedy, keď ste stratili Život – vtedy, keď z kráľovstva odišla moc. A viete, prečo ste stratili Život?“

Stále hľadiac na bobuľku, potriasol som hlavou, uvažujúc, či to Elyani myslela vážne, keď povedala, že slizové výpary rozochvievajú jej Draka.

„Tak, tak, je to preto, že ste stratili svoju integritu,“ povedal Vasúk. „Integrita je najdôležitejšia zo všetkých kvalít.“

Môj Drak sa zladil s Elyaniným a zjedol som bobuľu. Zrazu som počul, ako sa všade v záhrade ozývajú nebeské melódie. Chcelo sa mi smiať, tancovať, spievať, taký som bol unesený vlnami rozkoše.

Maryani zažmurkala na Vasúka, „Funguje to!“

„Nuž, dobre. Veľmi dobre,“ odvetil Vasúk.

Priamy let. Krivky času. Okraj Výšin.

„Hm... Vaša Výsosť, mohli by ste mi objasniť, čo myslíte tou integritou?“

Maryani zahryzla do jednej zo šťavnatých hrušiek. Jej apetít vyzeral byť rovnako nenásytný ako deň predtým.

Vasúk pre inšpiráciu zavlnil nozdrami a prehlásil, „My, Nagaovia, máme jednoduchú definíciu integrity: je to schopnosť znášať oheň. Veci, ktoré nemajú žiadnu integritu, nedokážu zniesť oheň. My, Nagaovia, máme úplnú integritu a dokážeme zniesť akúkoľvek intenzitu ohňa.“ Vasúkov pohľad prebiehal sem a tam ponad sad. „V tejto chvíli učíme malú Maryani, ako získať naspäť svoju integritu, a preto ju vystavujeme čoraz väčším a väčším intenzitám ohňa.“

Stále som počul hudobné harmónie.

„Daj si ešte bobuľu, Zar!“ ponúkla ma Maryani.

Drak-zharmonizoval som sa s Elyani a vložil si do úst ďalšiu bobuľu. Hudba sa stala hlasnejšou. „A prečo sa stalo, že ľudské bytosti stratili svoju integritu?“ pýtal som sa.

„Podľa Zákona bohov – a myslím, že Zákon ľudí sa v tejto veci so Zákonom bohov zhoduje – integrita bola ľuďom odobratá v tom čase, keď bola odobratá padlým anjelom, ktorí oheň zneužívali. Tak, tak... je ľahké pochopiť, prečo Pán Melchisedek nariadil, že integrita má byť vzatá padlým anjelom, ktorí zradili Pravdu tým, že zneužívali oheň. Ale prečo bola v rovnakom čase odobratá integrita ľuďom?“ Vasúk čerpal zo svojich nozdier, rýchlo gúľajúc očami. „Z nejakého zvláštneho, ďalekosiahleho dôvodu, na ktorý si nedokážem spomenúť. Každopádne, Zákon Nagaov má na túto vec rôzne pohľady. Podľa nás, ak ľudia tak ľahko stratili svoju integritu, je to v prvom rade preto, že ju nikdy skutočne nemali.“

Maryani išla nabrať ďalšiu dávku ovocia.

Vasúk pokračoval, „Zákon Nagaov hovorí, že tvory boli stvorené v niekoľkých fázach. Na začiatku boli veľkí mudrci a anjeli, ktorí žijú vo sférach Hlbín a ktorí nemuseli byť stvorení, pretože na konci posledného kozmického cyklu nezanikli.

Potom nastala prvá tvorivá vlna. Z kozmického kotla, zohrievaného našou Matkou Drakanou, vzišla prvá vlna bohov. Ale títo bohovia, ktorí sa nazývali azúrami, sa ukázali byť žiarliví, zlostní a rebelantskí. Zrejme sa niekde stala chyba.

Preto Pán Melchisedek nariadil, aby bola uvarená druhá vlna bohov. Povedal, 'Tentokrát nech je varenie dostatočne dlhé!', pretože mal podozrenie, že prvé stvorenie bohov zlyhalo kvôli nedostatočnému vareniu. Preto všetkým tvorom druhej vlny varenia prikázal, 'Zostaňte v kotli tak dlho, ako len budete môcť!'“

Maryani mi vložila do ruky ďalšiu hrušku. Potom kráčala naspäť k Vasúkovi, ktorý otvoril ústa, aby obdržal ďalší prídel. Potom, ako zhltol broskyňu veľkosti kapusty, pokračoval, „A tak všetky tvory povedali, 'Áno, zostaneme v kotli tak dlho, ako budeme môcť.' Ale hneď ako naša Matka Drakana zakúrila pod kotlom, mnohé tvory začali vyskakovať, vrieskajúc v agónii a prosiac Pána, aby ukončil ich utrpenie.“

Maryani sa usadila pri Nagaovi.

„Po sotva desatine eónu,“ pokračoval Vasúk, „to už niektoré tvory nedokázali vydržať a začali utekať z kotla – to boli satyrovia a nymfy. Zanedlho nato kapitulovali polobohovia, 'Viac už nevydržíme!' a tiež vyskočili z kotla. Potom magické zvieratá, tie, ktoré sa teraz nachádzajú v nebeských oblastiach, dosiahli svoj limit a vyskočili z ohňa.

Bohovia zostali oveľa dlhšie – dosť dlho nato, aby boli uvarení ako nesmrteľní, to znamená nesmrteľní do konca kozmického cyklu, pravdaže. A vďaka tomu, že tak dlho znášali oheň, keď vyšli z kotla, stali sa vládcami všetkých tvorov, ktoré ušli pred nimi a za svoj príbytok si vybrali najvyššiu zo sfér.“

„A čo sa stalo s Nagami?“ spýtala sa Maryani.

„Tak, tak...“ Vasúkovi sa rozšírili nozdry, „Nagaovia sa nikdy nepokúsili ujsť, oni si oheň užívali. Keď už všetky tvory odišli, naša Matka Drakana sa rozpálila svojim najsilnejším ohňom. Ale Nagaom to nevadilo a trvalo to veľmi, veľmi dlho. Potom Pán Melchisedek, ktorý nemohol čakať donekonečna, pretože mal ešte ďalšie veci, ktoré bolo treba stvoriť, rozhodol, 'Tak, tak... nech sa z tohto kotla stanú Podsvetia a Nagaovia nech im vládnu.'“

Bol som ohromený. „Znamená to, že práve teraz sedíme v kotli?“

„Nuž, áno! V hornej časti kotla, ktorá sa už medzitým poriadne ochladila. Ale keby si mňa a mojich Nagaov nasledoval do Hlbokých Podsvetí, našiel by si rovnako horúci oheň, aký uvaril všetky bytosti mojej vlny stvorenia.“

„A čo ľudské bytosti?“ opýtala sa Maryani. „Kedy sme boli uvarení my?“

„To bola iná vlna stvorenia,“ povedal Vasúk. „Prebehla omnoho neskôr. Bol pripravený iný kotol. Ale vtedy už boli najjemnejšie ingrediencie použité na bytosti predchádzajúcich stvorení. A tentokrát s varením pomáhali bohovia. Bol to ich prvý raz, preto sa aj dopustili chýb.

Pán Melchisedek opäť prikázal všetkým tvorom, 'Zostaňte v kotli tak dlho, ako len budete môcť!' Ale tieto tvory neboli schopné zniesť toľko ako bytosti predchádzajúcich vĺn. Hneď ako bol zapálený oheň, začal vyskakovať hmyz, lebo hmyz nikdy nedokáže zostať dlho bez pohybu – preto hmyz žije veľmi krátko. Čoskoro ich nasledovali ryby a plazy, a potom všetky zvieratá, jedno za druhým. A preto zvieratá nesú len niektoré z kvalít ľudských bytostí a žijú len zlomok ľudskej dĺžky života.

Ale, ale... samotné ľudské bytosti zostali len zlomok času, ktorý by bol potrebný na to, aby ich priviedol k dokonalosti. Keď ich videl utekať z kotla, Dobrý Pán Melchisedek smútil, 'Aká kozmická škoda!' Lebo keby boli bývali schopné vydržať oheň dlhšie, hrubá hmota by sa zjemnila, postupne by sa stala svetlou a čistou, dokonalou ako hmota bohov.

Preto boli ľudské bytosti vždy náchylné k chorobám a všetkým druhom súženia, lebo sú len spolovice uvarenými nádobami zhotovenými z nedokonalej hmoty.“

S očami upretými na hrušku, nechal som Nagaove slová rezonovať hlboko vo svojej bytosti. Rozhodol som sa zjesť ďalšiu bobuľu. Nesený povznášajúcimi vrúfujúcimi vlnami, postavil som sa a začal pomaly pohybovať rukami, nasledujúc kúzelné harmónie, ktoré som počul všade navôkol. „Takže keby som mal integritu, mohol by som zjesť všetko ovocie v záhrade, namiesto toho, aby som bol premožený už po štipke.“

„Nuž, áno... presne tak!“ povedal Vasúk. „Tí, ktorí nemajú žiadnu integritu, nikdy nemôžu okúsiť extázu. Už po niekoľkých kvapkách začnú skákať a jačať, akoby ich varili v kotli. Len tí, ktorí dokážu zostať pokojní, môžu zniesť vysoké intenzity extázy.“

„Schopnosť zostať pokojný pri varení v kotli,“ prežúval som to. „Takže toto je integrita!“

„Môj, áno!“ schválil Vasúk svojimi nozdrami. „Skutočne, to je integrita: znášanie ohňa.“

„Takže... je integrita tým, čo chýba kameňom, ktoré sa snažíme priviesť k dokonalosti v kráľovstve?“ spýtal som sa. „Mali by sme nájsť spôsob, ako ich lepšie uvariť?“

„Tak, tak... áno, sami sa uvarte!“ usmial sa Vasúk.

To ma zmiatlo. „Sami sa uvariť?“

„Môj, áno, nuž... Čo ste si neuvedomili, je fakt, že keď varíte svoje kamene, v skutočnosti varíte seba samých. A tak, aby ste uvarili svoje kamene, jednoducho sa uvarte sami! Lebo tak či onak, toto je zdroj všetkých problémov ľudských bytostí: nedostatočné varenie.“

„Potrebujem lepšie pochopiť toto varenie!“ uzavrel som.

„Nuž, áno, Zar Hnedého Rúcha,“ povedal Vasúk, „som si istý, že toto je najpravdivejšia vec, akú si dnes vyslovil.“

„Prečo dokážu niektoré tvory zniesť oheň a iné nie?“

„Nuž, všetky dokážu zniesť oheň, ale nie všetky vedia, že to dokážu.“ Vasúk vypustil nozdrami dlhý syčivý výdych.

„A tí, ktorí vedia, že dokážu,“ spýtal som sa, „ako to robia?“

„Je tu jedno tajomstvo,“ povedal Vasúk.

Maryani sa okamžite postavila. „Tajomstvo?“

Nagaova hlava sa pomaly pohybovala hore a dolu, ticho prikyvujúc.

„Aké tajomstvo?“ zamračila sa Maryani od zvedavosti.

„Nuž, jednoduché. Veľmi jednoduché,“ povedal Vasúk, „ale zásadné! Navyše ústredné v Zákone Nagaov.“

„A... mohli by sme sa, Zar a ja, spýtať, aké je to tajomstvo?“

Vasúk prikývol, pričom zavlnil nozdrami a zhlboka vydýchol. „Tajomstvo je, že neexistuje nič, iba oheň.“ Po dlhej odmlke pokračoval, „ Ja som oheň. Ty si oheň. Zar je oheň. Všetko, čo existuje, je oheň. Keď dôjdete k tomuto uvedomeniu, niet žiadnych hraníc ohľadne množstva varenia, ktoré dokážete zniesť, lebo oheň nemôže byť spálený ohňom.“

Maryani a ja sme zostali ticho a nechali na seba pôsobiť silu Nagaových slov.

Na dne Veľkej Priepasti. Oheň bez hraníc. Nekonečný úsmev.

Po chvíli nás Vasúk pozval, aby sme sa k nemu pridali a išli sa napiť z jednej zo susediacich riek. Maryani ma vzala za ruku a spolu sme kráčali po kráľovom boku. Tentokrát som sa rozhodol napodobiť Maryani. Sklonil som sa nad vodu, ponoril do nej svoje ústa a napil som sa, koľko som len vládal. Maryani a ja sme boli takí vytešení, že sme na seba začali špliechať vodu a nedokázali sa prestať smiať.

Vasúk, ktorý stále pil, naše počínanie schvaľoval. „Nuž, dobre. Veľmi dobre!“

Pred odchodom som vyjadril svoju vďačnosť a z celého srdca mu poďakoval za jeho múdrosť a trpezlivosť.

Vasúk ma inštruoval, aby som ich nenavštívil ďalších sedem dní, lebo mal zaviesť Maryani a skupinu Nagaov na púť do hlbokých a ohnivých oblastí Podsvetí. „Ale keď sa nabudúce stretneme,“ prisľúbil mi, „ukážem ti niektoré úžasné veci, ktoré sa ti bezpochyby budú veľmi páčiť.“

Keď som sa vrátil do svojho fyzického tela, prvé svetlo úsvitu ešte nedosiahlo kráľovstvo.

Elyani ma počula pohybovať sa v miestnosti. Zavolala na mňa ospalým hlasom, „Celú noc som o tebe snívala! Poď ku mne! Chcem ťa držať vo svojom náručí.“

Cestoval som spoza hraníc času. Kvôli tebe.

Spomínajúc na červené bobule, šuchol som sa k nej do postele a nechal svoju energiu splynúť s jej.

„Ľúbim ťa!“ zašepkala. „Ľúbim ťa! Ľúbim ťa! Chýbal si mi!“

10.6 Úsmev ako filosterop

V nasledujúcich dňoch som pokračoval vo svojom Hrot-tréningu s Elyani a tiež vo vyhodnocovaní misie Archívu. Pozorne som sledoval Namronových mužov. Ich bojový štýl bol žalostný a mali len slabé alebo žiadne vedomosti o zbraniach používaných potenciálnymi nepriateľmi. Po rozhovoroch s viacerými ľuďmi vo svätyni som dospel k záveru, že len veľmi málo z nich, ak vôbec nejakí, by sa teoreticky mohli zúčastniť obranných operácií.

Čo ma najviac ohromilo, bolo uvedomenie, koľko kňazov a kňažiek si bolo plne vedomých hroziacej katastrofy. Takmer každý spozoroval v poliach znaky rozkladu a počul o desivých správach, ktoré stále prichádzali z krajov celého kráľovstva. Po svätyni sa šírili chýry o blížiacej sa katastrofe. Každý sa k svojim bohom modlil za ochranu, ale pointa bola, že napriek tomu, že podstata problému bola jasná, nikto nemal ani najmenšej potuchy, čo by mohlo pomôcť zmeniť situáciu v poliach. Toto bola veľká tragédia kráľovstva: všade boli svätyne prekypujúce osvietenými prorokmi, ritualistami a žrecmi nefyzických skutočností; časom sa nahromadilo fenomenálne množstvo okultných vedomostí – a predsa spletité klbko polí zostalo nerozuzlené. To vytvorilo pocit bezmocnosti, akoby sa bohovia rozhodli stiahnuť z kráľovstva svoju prítomnosť. Do Eisraimu postupne začala prenikať atmosféra skľúčenosti a očakávania zlovestného osudu.

Obzvlášť nepríjemný bol stav Archívnych kameňov, ktoré napriek všetkej snahe Vlnka a Správcov Polí, nejavili žiadne známky zlepšenia a stále sa zmenšovali.

Vlnkova nálada bola priepastná a napätie v kaplnke sa stupňovalo. Jedno ráno si ma zavolal a vrieskal na mňa, „Veliteľ, plávame v elementálnom slize a nie je to pekný pohľad! Ak tvoj prekliaty červ Podsvetia dostane chuť nám pomôcť, mal by pohnúť riťou!“

„Vlnko, je mi ľúto,“ povedal som, „ale ja jednoducho neviem, ako povedať kráľovi Nagaov, aby sa ponáhľal.“ Okrem toho, stále som uvažoval, ako by sa sem Vasúk zmestil, keby chcel dodržať svoje slovo a navštíviť našu kaplnku.

„A čo červie dievča? Bude na niečo dobrá alebo to bude len ďalšia z Modrých kňažiek, ktoré sa usmievajú ako filosterop, zatiaľ čo Bohyňa na nás serie?“

„Hm...“ Hrubé vyjadrovanie alebo nie, jedna vec bola jasná. Vlnko sa veľa vypytoval na Maryani. „Môže sa stať, že zistíme, že má v zálohe niekoľko trikov,“ povedal som.

Vlnko zostal zamyslený. „Máš rád prekvapenia, Zar?“

„No...“ Bolo jasné, že Vlnko má prekvapenia veľmi rád. „Áno, myslím, že ich začínam mať rád stále viac,“ povedal som.

„Čo myslíš, akých prekvapení sa dočkáme od Maryani?“

„Ak sa kráľovi Nagaov podarí uvariť ju tak, ako zamýšľa...“

„Chce ju premeniť na malý kameň, však?“ Vlnko bol dojatý.

„Nuž, tak nejako!“ prikývol som. „Potom by nám mohla ukázať, ako uvariť naše kamene použitím ohňa Podsvetí namiesto našich polí. V zásade, to je náš problém, nie?“

„A ako vyzerá?“ opýtal sa Vlnko. „Ako pokračuje v červom zasvätení, je stále škaredšia a škaredšia?“

„Nie, vôbec nie je škaredá. Vyzerá byť len trochu... červená, v posledných dňoch.“

Vlnko bol celý bez seba. „Vieš, že počas jednej z fáz ich vývoja sa farba kameňov mení na červenú? A počas inej fázy sú zase čierne.“

Preglgol som, uvažujúc, čo by sme povedali kniežaťu kraja Eisraimu, ak by sa Maryani vrátila z Podsvetí čierna.

„Niektorý deň ma Elyani pozvala, aby som prišiel s vami sledovať západ slnka na strechu Modrých kňažiek. Keby som dobehol na návštevu, myslíš, že by som mohol rýchlo nakuknúť, aby som videl, ako Maryani vyzerá?“ opýtal sa Vlnko.

Žmoliac si bradu, zamračil som sa na neho, predstierajúc, že ho z niečoho podozrievam.

„Ale no tak, Veliteľ!“ Vlnko vystrúhal škaredú grimasu. „Naozaj si myslíš, že by som sa zaujímal o toho zvíjajúceho sa Biely-Orol-drak-Naga-červíka?“

„Nuž... áno!“ povedal som. „Presne to si myslím!“

Vlnko vyprskol do smiechu. „Fantazíruješ, Veliteľ!“ Potom si dlho a zhlboka vydýchol. „Takže, kedy môžem prísť sledovať západ slnka?“

Neskôr toho dňa, keď Vlnko prišiel navštíviť naše nádvorie, porušil svoje zvyklosti a pozdravil Elyani a mňa plným zákonným spôsobom. „ Pochválený buď Pán Melchisedek, Slečna Elyani Bieleho Orla. A pochválený buď Pán Melchisedek, Veliteľ!“

Elyani, ktorá ho začínala mať rada, ho chytila za ruky a opätovala zákonný pozdrav. „Všetka sláva Pánu Melchisedekovi, Vlnko Zažltnutého Rúcha!“

Mravec bude na stretnutí.

Zobral som ho rovno do Maryaninej izby.

Keď videl blonďavú kňažku v hlbokom spánku na matraci a džbánom s Lilu neďaleko hlavy, tvár sa mu rozsvietila.

„Rozprávaj mi o usmievaní sa ako filosterop!“ zašepkal som.

„A čo?“ povedal. „Som len za ňu rád, že nie je taká škaredá, ako som si myslel, že je. Môžem sa pozrieť na Lilu?“

„Len si daj pozor, aby si sa príliš nepriblížil k Maryaninmu telu.“

Keď otvoril veko a zbadal, že Lilu je menšia ako zelený hrášok, zahryzol si do pery.

Lermonov zvyk sa začal ujímať.

Moria svetla. Čas stretnutia sa blíži. Nezmeškaj volanie!

Vlnko mi pohliadol do očí. „Robíme niečo ohľadne Lilu?“

Bezmocne som pokrčil plecami. „Kým je jej telo energie s Vasúkom a Maryani, veľa toho robiť nemôžem.“

Vlnko položil nádobu naspäť k Maryaninej hlave. „Tuším, že budeme musieť vložiť našu dôveru do Naga-dievčaťa, však? Ako vyzerá jej energia?“

„Momentálne je to len jednoduchá hibernácia. Mohol by som ju takto udržiavať ešte aspoň niekoľko týždňov. Ale keby ju mal dosiahnuť elementálny sliz, ktorý zamoruje našu kaplnku, katastrofa by mohla nastať za okamih.“

„Prečo nepožiadaš Džervina o nejaké tipy, ako presvedčiť Nagu, aby sa poponáhľal?“ navrhol Vlnko.

„Džervin odišiel na niekoľko dní preč. Keď sa vráti, určite s ním budem musieť mať dlhý rozhovor o etikete Nagaov.“

„Koľko si vravel, že má rokov?“ opýtal sa Vlnko, s očami priklincovanými na hibernujúcom tele.

„Sedemnásť a pol.“

„A kráľ Nagaov?“

Rozosmial som sa, „Môj, môj...“ povedal som pomaly, silene hlbokým hlasom, „povedal by som, že je pre malú Maryani určite niekoľko tisíc rokov pristarý.“ Potom som ho chytil za rameno, „Vlnko, poďme sledovať západ slnka. Ak budeš ďalej klásť takéto otázky, princezná by sa mohla zobudiť.“

10.7 Prvotná hmota

O niekoľko dní neskôr som s veľkým vzrušením zostúpil do Podsvetí, kde som stretol Nagu a jeho kňažku. Ako zvyčajne, nebolo sa treba vciťovať a hľadať ich. Brána ma zobrala rovno na úžasnú pieskovú pláž, kde na mňa dvaja priatelia čakali.

„Tu je môj brat v Drakovi!“ Maryani sa ku mne rozbehla a objala ma. Jej pokožka už nebola červená a jej aura žiarila zlatým svetlom.

„Si krásna!“ zablahoželal som jej. „Čo sa ti prihodilo?“

„Och, veľa neuveriteľných vecí!“ zasmiala sa hlasno. Potom rýchlo zašepkala, „Tentokrát som naozaj skočila do Vyhní Osudu!“

„Moja, moja, Zar Hnedého Rúcha nás prišiel navštíviť!“ privítal ma Vasúk svojim priateľským hlasom, vyžarujúcim vrúcnosť Zákona.

„Zdravím vás, Vaša Výsosť. Aká radosť byť opäť vo vašej spoločnosti!“

Lilu, veľká ako tekvica, plávala vo vzduchu blízko Vasúkovej hlavy a tiež sa ligotala rovnakým zlatým svetlom, aké bolo v Maryaninej aure.

Na tomto mieste neboli žiadne hmly. Zdalo sa, že modré nebo stúpa donekonečna a prázdna pláž sa bez konca tiahla po oboch stranách.

„Ako sa ti páči naše more, Zar Hnedého Rúcha?“ opýtal sa kráľ.

Bola to Drak-láska na prvý pohľad. Nevýslovná fascinácia. Na niektorých miestach boli jeho vody také strieborné, až mi to vyrážalo dych, čistejšie ako akákoľvek rieka, akú som kedy videl v Podsvetiach. Na iných miestach som sa snažil rozoznať jeho farbu, ale nedokázal som vidieť nič okrem zahmlenej temnoty. Unikalo mi, pripomínajúc tváre kňažiek Úsvitu Stvorenia.

Nikdy predtým som nemal možnosť hľadieť na takú silu. Vrúfovanie tejto vody bolo divoké a hrozné, hlboké a záhadné. A predsa naplnilo moje srdce väčšou nehou, akú kedy vo mne prebudila Elyani. Hlas Draka, ktorý je Hromom Zeme, ním radostne prúdil a vlnil sa v jeho vlnách.

Pri nohách anjela Výšin. Ľúbi ťa. Dá za teba svoj život.

„Sadni si, Zar Hnedého Rúcha!“ navrhol múdry Vasúk, keď videl, aký som dojatý.

Môj Drak sa šíril a roztápal v nekonečnosti mora. Počul som hudbu, akoby som tancoval všetkými sférami. Mocné otrasy v rytmických vlnách zatriasli múrmi v mojom srdci a otvorili ho. Chcelo sa mi smiať a z očí sa mi rinuli slzy.

Dlhú chvíľu som nedokázal povedať ani slovo, bol som okúzlený víziou nádherného mora a atmosférou bezčasovosti, ktorá z neho vyžarovala.

Striebristý prach, tiahne sa do nekonečna. Úsmev, hlbší ako Priepasť.

„Teraz... teraz chápem, čo je to voda!“ zamrmlal som, ako sa mi ukázalo, že všetky ostatné vody v stvorení sú len nedokonalými replikami tohto mora. „Keby som nevedel, že sme v Podsvetiach,“ povedal som Vasúkovi, „myslel by som si, že toto je Prvotné More bohov.“

„Nuž, správne. Veľmi správne!“ odvetil Vasúk. „Toto je Prvotné More.“

Úplne nečakané. „Ale nie je Prvotné More súčasťou sveta bohov?“

Vasúk zavlnil nozdrami, nadýchnuc sa úžasne čistého vánku, ktorý prichádzal z mora.

Maryani ho napodobila.

Ja som napodobil Maryani a okamžite som sa cítil byť pozdvihnutý ohromnou vlnou Života, ktorá sa roztancovala v mojom tele energie.

„Prvotné More,“ objasnil Vasúk, „je na niekoľkých miestach súčasne. Alebo, lepšie povedané, niekoľko miest má svoj zdroj v Prvotnom Mori. Alebo inak, od Zlatého Štítu hore po Zlatý Štít dole, všetky miesta v našich sférach majú svoj zdroj v Prvotnom Mori, ale Prvotné More nie je viditeľné v každom z nich. Hoci v skutočnosti je vždy viditeľné, ale málo je tých, ktorí majú oči, ktoré dokážu vidieť.“

„Dá sa Prvotné More vidieť v mojom kráľovstve?“ opýtal som sa prekvapene.

„Nuž, áno!“ Vasúk bol jemne kategorický. „Samozrejme.“

„Kde, Vasúk?“ spýtala sa Maryani.

„Nuž, vlastne všade! Prvotné More je za každou jednotlivou vecou vo vašom kráľovstve. Ale ľahšie by ste ho mohli nájsť, keď sa budete pozerať cez čiernu zem.“

Maryani sa zamračila. „Myslíš obyčajnú špinu?“

„Najlepší je kompost,“ povedal Vasúk.

Maryani vystrúhala grimasu. „Ale ten nevonia tak pekne ako Prvotné More!“

Zmraštiac svoje nozdry, Vasúk ukázal svojim nosom na Prvotné More. „Toto zázračné more, na ktoré teraz hľadíte, je kvintesenciou chaosu. Ona je plodná – plodným chaosom, cez ktorý Drak prejavuje svoju tvorivú silu. Ona má Život a dáva Život všetkým veciam. Ale je málo vecí, ktoré jej Život prijímajú.“

Počuť Vasúka rozprávať o tomto úžasnom mori ako o chaose bolo pre mňa mätúce. „Vaša Výsosť, myslel som si, že jedným z hlavných problémov v mojom kráľovstve je to, že elementálna vrstva sa zmenila v chaos.“

„Nuž, áno,“ povedal Vasúk, „ale zmätočný chaos. Po pravde, bolo by lepšie nazývať to zmätkom ako chaosom. Chaos, ako ten v Prvotnom Mori, je vznešený. Vibruje Životom. Vo vašom kráľovstve, čo sa pokazilo, je presne to, že elementálna vrstva stratila kontakt so vznešeným chaosom Prvotného Mora.“

„A prečo chceš, aby sme sa pozerali cez kompost?“ opýtala sa Maryani svojim aristokratickým hlasom.

„V komposte sa hmota mení na chaos, a tak obnovuje svoje spojenie s Prvotným Morom. Ale vo vašom kráľovstve, kvôli všeobecnému rozkladu, ktorý preniká všetkými vecami, tento proces nikdy nezájde za istú hranicu. Hmota nikdy nedosiahne plný stav chaosu, a preto ju Život Prvotného Mora nemôže dosiahnuť. Ale aj tak, zvyšky potravy, opadané lístie, zvieracie exkrementy a rôzne druhy smetia, keď sa menia na čiernu zem, podarí sa im zachytiť nejaké zlomky života Prvotného Mora, a preto úrodnosť vašej zeme pramení z kompostu.“

„Vaša Výsosť...“ cítil som sa byť nesený Vasúkovou inšpiráciou, „potom teplo v komposte musí pochádzať z veľmi zvláštneho ohňa.“

„Nuž, áno,“ schválil Vasúk záchvevom svojich nozdier, „veľmi zvláštneho. Teplo kompostu odráža teplo Prvotného Mora.“

Maryanina čistá fontána prúdila. „Ale potom pravdaže, keby mal niekto integritu, dokázal by posunúť kompost ďaleko za jeho normálne hranice a urobiť z neho skutočný chaos namiesto čiastkového. Kompost by dokázal prijať plný Život a tvorivú silu Prvotného Mora.“

„Umenie černozeme,“ povedal jej Vasúk, „to je presne to, čo budeš musieť naučiť ľudí Aegyptonu.“

Mlčky sme rozmýšľali, hľadiac na zázrak Prvotného Mora.

Vo vlnách sa objavil nejaký tvar. Striebristo-modrý okrúhly pancier, možno tri stopy dlhý, plával smerom k pobrežiu. Čudná morská príšera s hlavou, ktorá sa trochu podobala hlave plaza.

„Fomalhaut!“ vykríkla Maryani a rozbehla sa.

Vlny vyniesli morskú príšeru na pobrežie. Z panciera vyšli štyri krátke nohy a začalo to chodiť po piesku.

Maryani ma ešte viac vystrašila, keď zo seba vydala výkrik radosti Veľkých Bojovníkov, „JUJUJUJUJÚ!“

Obrátil som sa k Vasúkovi, „Je v bezpečí?“

Kráľ Nagaov ma okamžite uistil, „Toto je korytnačka Fomalhaut, náš starý priateľ. Pred niekoľkými dňami sa Maryani sama kúpala vo veľkej rieke života a nechala sa uniesť prúdom. Ver tomu alebo nie, Zar Hnedého Rúcha, skončila v južnom Tartarskom mori, kde ju našiel Fomalhaut. Dovolil jej sedieť na svojom pancieri a láskavo ju priniesol naspäť do môjho paláca, zatiaľ čo jej rozprával najnovšie klebety Podsvetí, aby ju pobavil. On a Maryani sa stali najlepšími priateľmi.“

Maryani a príšera sa spolu chvíľu rozprávali, potom prišli ku nám.

„Zdravím, Kráľ Vasúkidas!“ povedal Fomalhaut.

„Môj, môj, Fomalhaut, aká šťastná návšteva!“ privítal ho Vasúk.

„A ty si Zar,“ povedal Fomalhaut. „Veľa som o tebe počul.“

„Hm...“ Nanešťastie, Džervin ma nikdy nenaučil ako zákonne pozdraviť morskú príšeru. „Zdravím, Fomalhaut Striebristo-Modrého Panciera!“

Vasúk predniesol návrh, „Maryani, čo keby si zobrala Zara Hnedého Rúcha k Moru Bleskov, kde musíme najbližšie ísť.“ Otočiac svoju hlavu ku mne, dodal, „Zar Hnedého Rúcha, šťastnú príležitosť stretnúť sa s Fomalhautom budeš mať opäť zajtra, keď navštíviš môj palác. Pozval som ho na recepciu, ktorú usporiadam pre Maryani, kde budeš mať veľké potešenie vypočuť si ho. Nikto nevie vyrozprávať príbeh Maryaninho minulého života, kedy mi zachránila život, lepšie ako on.“ Obdaroval Maryani milujúcim úsmevom, „Fomalhaut a ja sa budeme rozprávať, kým tu na vás budeme čakať.“

Rozmýšľajúc, čo to všetko má znamenať, pozdravil som Fomalhauta a vzdal úctu Prvotnému Moru. Potom som sa rozbehol, aby som dostihol Maryani.

„Ďaleké, ďaleké Podsvetie,“ griloval som Maryani, ako sme kráčali, „Naozaj si Vasúkovi zachránila život?“

„Och, prosím... prosím, nepýtaj sa ma na to!“ vyhŕkla. „Prosím, počkaj na recepciu.“

„O čom má byť tá recepcia?“

„Na oslavu môjho prvého kúpeľa v Mori Bleskov – čo je rozhodujúci krok v zasvätení Nagaov. Je to ako znovuzrodenie.“

Hľadel som na ňu s ešte väčším úžasom. „Ty si plávala v Mori Bleskov?“

„Ešte nie!“ povedala. „Ešte sa musím očistiť niekoľkými plamennými kúpeľmi, kým budem pripravená. Ak si to naša Matka Drakana bude želať, stane sa to už čoskoro. Vasúk a všetci jeho priatelia Nagaovia pôjdu so mnou.“

Uvedomil som si, že dávať jej nejaké rady by bola úplná strata času. „Tešíš sa na to?“

„Neviem sa dočkať! Teraz existuje ešte veľa miest, kde ma Vasúk nenechá ísť samotnú. Keď podstúpim kúpeľ v Mori Bleskov, môžem ísť kamkoľvek chcem.“

Tak toto znelo naozaj nebezpečne. „Kamkoľvek?“ otvoril som doširoka oči, snažiac sa zo všetkých síl zdieľať jej nadšenie.

Otvorila svoje modré oči ešte viac, „Kamkoľvek!“

„Kamkoľvek v Podsvetiach... To môže znamenať až tak Hlboko ako sféry Výšin!“

Maryani napodobila Vasúkov hlas, „Tak, tak... vlastne áno. Bez hraníc!“

Do Hrotu, Brat Rytier! Uvidíme sa na mieste Bez Hraníc.

„Mimochodom, Maryani,“ bol som zvedavý, „kto ťa naučil výkrik radosti Veľkých Bojovníkov?“

„Príjemný pán!“ zasmiala sa. „Pred niekoľkými dňami, keď som preskúmavala Zlaté Sopky v Priepasti Osudu, stretla som jedného tvojho priateľa, Veľkého Bojovníka. Volá sa Amaran.“

„Muž, ktorý ma zasvätil do Dračích brán! Ako sa má!“

„Vynikajúco!“ Maryani bola nadšená. „Je to taký zákonný džentlmen! Pozdravuje teba, aj Elyani. Všetko som mu o tebe porozprávala a on povedal, že tvoji priatelia v Mount Lorzen si tieto novinky veľmi radi vypočujú.“

„Hm... dobre.“ Radšej som nechcel počuť žiadne detaily.

Ako sme kráčali po pláži, spýtal som sa, „Ako to, že musíme prejsť takú dlhú cestu? Nemôžeme ísť bránou?“

„Ani náhodou, muž Zákona! K Moru Bleskov nevedie len taká hocijaká Dračia brána!“ odvetila Maryani a pýtala sa na svojich priateľov v Eisraime. Keď som jej povedal, že všetci na ňu netrpezlivo čakajú, opýtala sa, „Aj Vlnko na mňa netrpezlivo čaká?“

„Mm... pravdaže! Naše kamene veľmi potrebujú tvoju pomoc, Maryani.“

Svižne zavlnila nozdrami. „Dokážeš zachovať tajomstvo, Zar?“

„Rád by som povedal áno,“ vzdychol som si, „ale Elyani moje tajomstvá vždy uhádne.“

Rozosmialo ju to, „Viem, Alsibyadi mi to hovorila. To je jedno. A môžeš to povedať aj Teyani. Ale nechcem, aby to vedel Vlnko.“

„Slovo Draka!“

„Pravdepodobne sa s tebou vrátim už zajtra, po recepcii v paláci.“

„Pochválená buď Drakana Večnej Múdrosti!“ zvolal som.

Maryani nezdieľala moje nadšenie. Pokojná, hľadela rovno pred seba.

Zobral som ju za ruku a zmenil tón, „Bude ti strašne chýbať, však?“

So slzami v očiach, mlčky prikývla. Nadýchla sa odvahy z Draka, „Ale ak uspejem v mojom zasvätení v Mori Bleskov, budem môcť cestovať dole tak často, ako si mi zachce.“

„Znamená to, že budeš schopná zostúpiť cez Dračie brány, tak ako ja?“

„To už viem,“ povedala jemným hlasom. „Ale existujú aj mocnejšie spôsoby, ako cestovať Podsvetiami. Pomocou nich sa môžeš premiestňovať z miesta na miesto bez toho, aby si musel zostupovať bránami.“

Ako som nechal Bieleho Orla, aby ju držal cez moju ruku, pokračovala, „Zar, budem potrebovať tvoju pomoc.“

Bol som zaskočený. „Z toho, čo som počul, by som skôr povedal opak – ja budem potrebovať tvoju pomoc.“

Potriasla hlavou, držiac sa mojej ruky. „Myslím tým, že budem potrebovať tvoju pomoc, aby ostatní pochopili, že som sa zmenila, Zar. Obzvlášť si neželám, aby ma nútili spať alebo odpočívať v posteli alebo robiť veci ako jedenie a pitie.“

„Malý Drak je už horší ako ja, čo?“

„Tak, tak...“ napodobila Vasúka. „Áno! Povedala by som, že áno.“

„Myslím, že bude dobré, keď hneď začnem pripravovať Teyani a Alsibyadi,“ povedal som. „A čo mám povedať Vlnkovi?“

„O Vlnka sa postarám sama,“ prehlásila Maryani s ohnivým nádychom v hlase.

10.8 Posledná hmota

Prechádzka nemala konca. Prvotné More bolo teraz ďaleko za nami a krajina sa postupne zmenila na duny piesočnej púšte.

„Toto miesto je horúce ako pec!“ sťažoval som sa. „Naozaj tu nie sú žiadne Dračie brány, ktoré by nás mohli zobrať rovno k Moru Bleskov?“

Maryanina zlatá aura žiarila jasnejšie ako kedykoľvek predtým. „Nie. Z toho, čo mi povedal Vasúk, More Bleskov je jedinečné miesto, úplne odlišné od zvyšku Podsvetí.“

Vetry priestoru. Ďaleko, ďaleko. Požiadaj o prístup.

Začali duť spaľujúco horúce vetry, bičujúc nás svojim ostrým duchom k prebudeniu. Čím ďalej sme postupovali, tým boli búrlivejšie. Po nejakom čase sa zmenili na syčivý víchor, ktorý do nás tlačil a spôsoboval, že sme jeden druhého sotva dokázali počuť. Viac ako raz sa stalo, že nás takmer odvialo.

Pevne sa držiac mojej ruky, Maryani zakričala, „Ja budem spočívať hlboko v Drakovi, ty vzývaj Orla!“

Vliekli sme sa dopredu, každým krokom bojujúc so zúrivým odporom víchru.

Po boji, ktorý sa zdal, že trvá celé hodiny, sa stal víchor takým zúrivým, že sme už nemohli kráčať ďalej.

S ústami pri mojom uchu, Maryani zakričala, „Zavolám Vasúka!“

Zatvorila oči a čoskoro sme boli obaja vtiahnutí do piesku a začali sme padať. Ale toto nebol žiaden pohodlný zostup ako cez Dračiu bránu. Rozkrútili nás divoké prúdy. Ohromný búracajúci Hlas otriasal každou bunkou v našich telách a teplota bola taká vysoká, až som mal pocit, že sa roztopím.

Čím dlhšie sme padali, tým to bolo horšie. Rýchlosť bola desivá, zvuk ohlušujúci, oheň neznesiteľný. Gravitácia bola taká silná, že som sa cítil, akoby ma drvila nejaká obrovská ruka.

Zdalo sa, že to trvá veľmi, veľmi dlho, až kým som zrazu nepristál v čiernom priestore, kde bolo všetko tiché a pokojné.

Bol som taký šokovaný, že mi chvíľu trvalo, kým som sa dokázal posadiť.

Prvá vec, ktorá ma upútala, bola neprítomnosť pachov Podsvetia. Poobzeral som sa okolo kvôli Maryani, ale nevidel som ju. Vlastne som nevidel vôbec nič. Tma, čierna ako smola, to bolo všetko čo tu bolo. Ako som tak premýšľal, čo budem robiť, objavili sa predo mnou Vasúkove oči ako dva žeravé uhlíky.

„Tak, tak, Zar Hnedého Rúcha, to bola tak trochu hrboľatá cesta, všakže?“

Bol som ohromený. „Kde to som?“

„Si v mojom vedomí, Zar Hnedého Rúcha,“ odpovedal Vasúk svojim pomalým jemným hlasom. „Rozhodol som sa zobrať ťa dovnútra, lebo si sa práve išiel vypariť. Príčinou bolo nedostatočné varenie.“

„Vypariť?“ náhle som sa prebudil. „Aké milé od vás, Vaša Výsosť! Ale kde je Maryani?“

„Sedí vedľa mňa, na ohnivom pobreží Mora Bleskov.“

V rozpakoch som si žmolil bradu. „Vaša Výsosť, mohol by som vás požiadať o radu, čo by som mal teraz urobiť?“

„Nechám ťa pozerať sa mojimi očami,“ povedal Vasúk, „aby si mohol uzrieť More Bleskov.“

Pár Vasúkových očí zmizol a bola mi odhalená ohromujúca vízia. Viac ako more, bol to priestor naplnený takým oslepujúcim zlatým svetlom, o akom som ani len nesníval, že by mohlo existovať. Bol zároveň pevný aj tekutý, stále sa pohybujúci a spaľovaný myriadami bleskov, ktoré šľahali každú sekundu. Nevyžaroval len Svetlo, ale aj divoké vrúfujúce vlny Života, aké dokážu opísať len slová Nagaov.

Vasúk obrátil hlavu doľava. Ohromený úctou, zbadal som tisíce Nagaov stojacich bok po boku, vytvárajúc rad, ktorý sa tiahol až za horizont. Tam boli, nezdolateľní bojovníci, ktorí v priebehu troch dní vyhladili celú hierarchiu anjelov. Ich dlhé zlaté telá nehybné ako skaly, boli pohltení víziou Mora Bleskov. Sila vyžarovaná ich spoločnou nehybnosťou sa nedá opísať – ktorá sila v siedmich sférach by dokázala odolať ich útoku, keby naň dostali chuť?

Vasúk obrátil hlavu doprava a ja som uvidel nehybne stojacu Maryani; jej zlatá aura bola zaplavená nádherou Mora Bleskov.

„V Prvotnom Mori si uzrela prvú hmotu,“ povedal Vasúk. „Teraz, uzri More Bleskov, ktoré je konečnou hmotou, poslednou fázou, keď je všetko dokonané.“

„Ona je dokonalou silou,“ zamrmlala Maryani.

„Dokonalou silou,“ zopakoval Vasúk. „Ale nesmieš ho nazývať 'ona', lebo ono je mužské aj ženské súčasne, ako ja.“ Vasúk sa odmlčal. „A predsa je More Bleskov jedno s Prvotným Morom. Ale to ešte nedokážeš vidieť. Teraz, práve v tejto chvíli, stojím pred Prvotným Morom. Nepohol som sa, Fomalhaut je stále po mojom boku.“

„Je to to, čo si mi ten deň vysvetľoval?“ opýtala sa Maryani. „Že More Bleskov je v Prvotnom Mori obsiahnuté ako potenciál?“

Vasúk prikývol a krajina sa opäť pohybovala hore a dole. „Ale More Bleskov nemá začiatok ani koniec, je večné ako sféry Výšin. A tak existovalo ešte pred Úsvitom Stvorenia, dávno pred zrodením bohov, keď sa Prvotné More vynorilo z Veľkej Noci.“

Potom, ako dlho hľadeli na More Bleskov, Vasúk sa obrátil k Maryani. „Teraz podstúpim s mojimi Nagami rituálny kúpeľ. Ty zatiaľ môžeš tancovať na pláži. Potom ťa vezmeme k Priepastnému Ohňu, pre poslednú očistu, a vrátime sa.“

Maryani pozdvihla ruky a začala pomaly pohybovať svojim telom.

Opäť všetko stmavlo a predo mnou sa objavili Vasúkove oči. „Zar Hnedého Rúcha,“ povedal priateľským tónom, „teraz ťa pošlem naspäť do kráľovstva. Ak by si zostal v mojom vedomí, keď budem plávať v Mori Bleskov, celkom iste by si sa vyparil. A to rýchlo.“

Z celého srdca som mu poďakoval za mimoriadnu víziu a za jeho starostlivosť. Pripomenul mi recepciu, ktorá sa mala neskôr uskutočniť. „Len choď ktoroukoľvek Dračou bránou,“ povedal, „a ja sa postarám, aby si pristál v mojom paláci.“

„Kedy mám prísť, Vaša Výsosť?“

„Príď niekoľko hodín po Maryaninom rituálnom kúpeli,“ prikázal kráľ. Keďže som vyzeral neisto, dodal, „Môj, môj, určite tú chvíľu spoznáš. Toto je pravdivé a bezo lži. Pretože si prišiel sem dole spolu s ňou, keď bude Maryani plávať v Mori Bleskov, vytvorí sa medzi vami rezonancia a ty budeš vedieť!“

10.9 Maryanin kúpeľ

Použijúc svoje fenomenálne sily, Vasúk ma poslal rovno do môjho tela, ktoré sedelo v meditačnej polohe v Elyaninej izbe.

Keď som otvoril oči, Elyani sedela po mojom boku. Živé steny vyžarovali vrúcnosť. Kvalita svetla, ktorá vyžarovala z plasu, ukazovala, že je už deň.

Elyani vyzerala ustarostene. „Si v poriadku?“

Najprv som nedokázal prehovoriť. Hľadel som nadol na svoju ľavú dlaň a nechal Draka Hlbočiny zvierať a uvoľňovať moju päsť. Potom som jej pohliadol do očí.

Jej tvár sa rozžiarila. „Och môj Pán Melchisedek!“ zvolala, keď zachytila čerstvé dojmy z môjho vedomia. „Čo bolo toto?“

Neschopný slova, zvalil som sa na plasovú dlážku a opäť zavrel oči.

„Môžem niečo urobiť?“ opýtala sa nesmelým hlasom.

Stiahol som ju do svojho náručia. „Pobozkaj ma!“ podarilo sa mi nakoniec zašepkať. „Je už veľmi neskoro?“

Obdarovala ma dlhým bozkom. „Nie, je skoro – ale skoré zákonné popoludnie!“

„Vúf!“

„Lermon a Vlnko sa s tebou dopoludnia snažili skontaktovať,“ povedala. „Majú problémy. Súrne ťa potrebujú vo svojej kaplnke.“

Vzývajúc silu Draka, podarilo sa mi vstať. „Veci v kráľovstve sa zdajú byť trochu šedé. Keby nebolo teba, cítil by som smútok zakaždým, keď sa vrátim.“

„Poslednú noc som mala nezvyčajný sen. Keď sa vrátiš z kaplnky Správcov Polí, porozprávaš mi, čo sa ti prihodilo v Podsvetiach?“ spýtala sa Elyani.

„Ani náhodou, žena Zákona! Ideš do kaplnky spolu so mnou. Už to je dosť zlé, že som od teba odlúčený v noci.“

Keď to počula, potešila sa, „Môžeme ísť po strechách?“

„Och, nie, prosím,“ povedal som, „nepripravuj ma o moje Hrot-navigované prechádzky chodbami. Vážne potrebujem niečo, čo vycentruje moje myslenie.“

Elyani to pobavilo. „Začínaš byť na Hrot-poliach rovnako závislý ako nefilimskí obri.“

Polichotený takým prirovnaním, rýchlym nádychom som si roztiahol hruď, napnúc všetky svaly. Luskol som prstami, „Do Hrotu, Brat Rytier!“

Biely Orol ma vzal za rameno a vybrali sme sa do Hrot-navigovaného bludiska.

Kým sme došli k portálu ženského krídla, už som sa cítil lepšie. „Musíme začať Teyani a Bielych Orlov pripravovať na prekvapenie veľké ako Drak,“ varoval som Elyani. „Maryani je na ceste späť! Ale jej energia je teraz taká horúca, že keď pristane vo svojom tele, steny nášho nádvoria by sa mohli roztaviť.“ Ako sme cestou ku kaplnke Správcov Polí prechádzali zákonným centrom svätyne, vyrozprával som jej ohromujúce udalosti noci.

Lermon otvoril dvere, práve keď som sa chystal zaklopať. „Pochválený buď Pán Melchisedek, poď za mnou a dávaj pozor pod nohy,“ obrátil sa a vzal nás do pivnice, kde boli uložené Archívne kamene.

„Je vo svojom charaktere Správcu Polí!“ zašepkala mi Elyani do ucha, ako sme sa za ním ponáhľali, dávajúc pozor na nádoby s kameňmi.

Zariadenie Lietajúcich Drakov bolo otvorené. Bez toho, že by si to Lermon všimol, obrátil som sa k Elyani a vystrúhal znechutenú tvár, namieriac ukazovák na dvere.

Vlnkova príšerná nálada sa odzrkadlila v pozdrave: „Naozaj rozmýšľam, prečo by mal dnes niekto chváliť Pána!“

„To je jedno, aj tak, všetka sláva,“ vynútila z neho úsmev Elyani. „Povedzte nám o kameňoch.“

„Stratili sme ich sedem a najmenej dvanásť z nich je na pokraji konečného rozpustenia. Novinky z Lazéry sú ešte horšie: pošlo sedemnásť kameňov. Takmer polovica ich zásob.“

Chytil som si hlavu. „Džervin je stále preč?“

„Dnes skoro ráno som s ním hovoril cez hlasový kanál,“ odpovedal Lermon. „Povedal, že riešenie má prísť od teba.“

On a Vlnko na mňa hľadeli.

„Aké je tvoje riešenie, Veliteľ?“ tlačil na mňa Vlnko.

Nebezpečenstvo! Nebezpečenstvo!

Žmolil som si bradu a vciťoval sa vysoko do čistej fontány. „Ako to teraz vyzerá s poľami?“

Odpovedal Lermon, „Ešte stále z nich prúdi nepretržitý tok elementálneho slizu, ale v posledných dňoch sme nespozorovali žiadne ďalšie zhoršenie.“

Keďže som zostal ticho, Vlnko na mňa začal vrieskať, „Zar, nemôžeme len nečinne čakať na prekliateho ženského červa! Pre Bohyňu, nemôžeš dokopať svojho Draka, aby pohol riťou a niečo urobil?“

Nadýchol som sa vzduchu. „Nevraveli ste, že viete presne, ktoré mlyny Zákona sú zodpovedné za zaplavenie našej kaplnky elementálnym slizom?“ spýtal som sa.

Vlnko okamžite pochopil môj nápad. „Áno!“ schválil nadšene, „Rozbime ich!“

Lermon sa zachechtal. „Tajne zablokovať mlyny Zákona! Tak na tomto by sa Džervin dobre zasmial. Problém je, že by netrvalo dlho a boli by sme objavení.“

„Áno! Čo by sme potom povedali vysokému kňazovi Melchardovi?“ uškrnula sa Elyani.

„A čo keby sme preniesli všetky naše operácie do hôr Lazéry?“ navrhol som. „Nemuseli by sme sa toľko starať o mlyny Zákona.“

„Stále by sme boli zaplavovaní slizom!“ Vlnko si poškrabal vyrážku na hrbole nosa. „Sila rituálov mlynov Zákona siaha doďaleka.“

„Nuž, tak potom, čo keby sme išli priamo na Planinu Sorany?“ navrhol som.

Lermon vystrúhal jednu z Elyaniných obľúbených grimás, „Vibrácie našich kameňov by boli čoskoro zachytené. Nedal by som nám ani dva týždne, kým by nás našli Odpadlícki Lovci – a to nehovorím o nefilimských obroch.“

Ďalej sme diskutovali o situácii, preskúmavajúc viaceré možnosti, ale pointa bola, že naše kamene potrebovali ohnivú energiu z polí, aby mohli rásť a polia dosiahli takú úroveň rozkladu, ktorá ďalší rast znemožňovala. Pokiaľ sa nenájde nejaká iná forma ohňa, projekt Archívu bude musieť byť navrhnutý úplne odznova.

„Sme na pokraji katastrofy,“ zhodnotil Lermon. „Ak naše kamene budú takto pokračovať ďalej, za týždeň nám na prenos Archívu nezostane ani jeden. Predstavte si, že by v najbližších dňoch nastal náhly kolaps polí – boj by bol stratený.“

Z ničoho nič začal môj Drak vrúfovať ako sopka.

V miestnosti nastala explózia svetla.

Cítiac hlboko nezvyčajnú energiu, Lermon sa okamžite ukotvil v Hrome, na hornom okraji, kde sa čistá fontána a Výšiny stretávajú.

Biely Orol zabodol svoj pohľad do môjho, spočívajúc na mojom Drakovi.

Vlnko sa začal triasť ako osika a zrútil sa na dlážku.

„Maryani!“ spomenul som si na Vasúkove slová. „Teraz sa to deje. Maryani pláva v Mori Bleskov!“

Posadil som sa na podlahu a stiahol Elyani do svojho náručia, držiac jej energiu. Lermon si tiež sadol, udržiavajúc svoje uzemnenie vo vysokých oblastiach Hromu. Ale ako sa vrúfovanie zintenzívňovalo, odtisol som Elyani do jeho náručia, lebo som sa bál, že jej ublížim.

Bolo to horšie ako zemetrasenie. Každý jeden predmet v miestnosti vibroval na hranici výbuchu. Vedrá boli zhodené na zem, z políc padali nádoby, všetky steny budovy sa otriasali.

Vlnko sa v kŕčoch zvíjal na zemi, vrieskajúc od bolesti.

Snažil som sa mu ísť na pomoc, ale sám som sa začal triasť. Drvený tonami tlaku, zdalo sa, že moje telo sa ide rozpadnúť, každá bunka horela neovládateľnou silou.

Zistil som, že vrieskam.

Reflexy Bojovníkov, vštepené Marekom, prebrali kontrolu. Stiahol som vedomie z fyzického tela, spočívajúc iba na Drakovi Hlbočiny.

Nebezpečenstvo! Nebezpečenstvo! Neopúšťaj pozemskú nádobu. Vzý vaj silu zhora.

Vzývať čo?

Hore! Svetlo!

Okamžite som sa cítil, akoby som bol znovu prenesený do jaskyne Verzazyela Strážcu. Prebehol ohromný zostup modrej sily a vyrovnal tlak, ktorý išiel rozdrviť moje fyzické telo. Prinieslo to so sebou pocit blaženosti, ktorý naplnil sedem sfér a ešte ďalej.

Projektuj Slovo! Teraz!

Vyzdvihnutý silou zhora, ocitol som sa na nohách. Ako som projektoval zúrivosť Hlasu, z úst sa mi rinul obrovský plameň svetla. Vykrikoval som slová, aké som nikdy predtým nepočul.

Čoskoro som stratil kontakt s miestnosťou a ocitol sa v čudnom modrom priestore, ktorý mi pripadal zvláštne povedomý.

Zo všetkých smerov si navzájom spievali Hlasy,

Odpovedajúc rytmickými symfóniami významu

Na vzdialené volania a galaktické otázky.

Prúdy vedenia, zložito votkané do matice priestoru

Odhaľujúce čerstvý význam v starobylom kozmose harmónie.

Štruktúra priestoru spieva melodickú Pieseň Stvorenia

A rozpráva večne nové príbehy

Zjednotenému celku párneho a nepárneho vedomia.

Z viacerých pospolitostí povstal hlas,

„Teraz nie. Nechajte ho pokračovať v jeho ceste.“

A Hlasy sa odmlčali.

A priestor zmizol.

A pozdržaný eón ubehol.

Keď som opäť získal kontrolu nad zmyslami, stál som uprostred zničenej miestnosti. Všade boli rozbité nádoby a džbány, podlaha bola pokrytá rozliatymi šťavami a drahocenným slizom. Vlnko ležal v rohu miestnosti, v bezvedomí. Lermon a Elyani zbierali zo zeme kamene.

„Prebúdza sa!“ zavolala Elyani na Lermona. „Skús znovu otvoriť dvere.“

Ako som sa otočil, uvedomil som si, že dvere opäť zmizli a zamkli nás tak vo vnútri miestnosti.

Lermon podišiel k stene a chvíľu pred ňou stál, so zavretými očami, nehybne. Náhle sa dvere opäť zjavili. Majster Ferman a jeho Správcovia Polí sa nahrnuli do miestnosti. Priniesli so sebou nádoby, do ktorých poukladali kamene, ktoré Lermon a Elyani pozbierali.

Elyani podišla ku mne a pohliadla mi do očí. Zo svojho Hrotu projektovala ostrý vplyv, ktorý mnou otriasol a prebudil ma. Potom ma zovrela v náručí, zahaliac ma láskou Orla.

„Ako dlho to trvalo?“ spýtal som sa.

„Aspoň polhodinu,“ zašepkala.

„Och, bohovia!“ zhrozene som pokrútil hlavou. „Čo je s Vlnkom?“

„Keď si projektoval Hlas, prikázal si, aby sa ho nikto nedotýkal, ani sa k nemu nepribližoval.“

„Projektoval Hlas?“ Aký trapas! Nedokázal som sa na nič rozpamätať. „Čo som ešte robil?“

„Bol si divoký! Projektoval si Hlas na úrovni vresku všetkými smermi, rozprával cudzími jazykmi. Nikdy som nič také nepočula, bolo to úžasné! Potom si išiel a aspoň desať minút si držal Vlnkove ruky, prenášajúc na neho sily. Vlnko tak hlasno vrieskal, že sme sa s Lermonom báli, že ho zabiješ. Cez hlasový kanál sme kontaktovali Džervina a požiadali ho o radu. Povedal nám, aby sme ťa nechali pokračovať.“

„Sladký Pán Melchisedek!“ Bol som zhrozený. „Vasúk ma varoval, že keď bude Maryani plávať v Mori Bleskov, medzi ňou a mnou sa vytvorí rezonancia. Ale nikdy by som neočakával niečo takéto! Mal som byť opatrnejší.“

Išiel som sa posadiť vedľa Vlnkovho tela a nechal svoje ruky prechádzať ponad jeho životné brány. „Veď len spí!“

Ako som pracoval na jeho tele energie, prišiel Lermon a sadol si vedľa mňa. Použijúc zrak Hromu, na chvíľu sa na mňa naladil, prezerajúc si moje jemné telá. Z nejakého dôvodu ho to rozosmialo, ako keď sa zvykol smiať Džervin.

Obrátil som sa k nemu, spýtavo nadvihnúc obočie.

Majster Hromu ma len buchol po pleci a láskavo sa usmial.

Vlnko otvoril oči. Nadvihol sa na lakťoch a rýchlo sa okolo seba poobzeral. „Čo som urobil Bohyni?“ zašomral znechutene, potom zavrel oči a zvalil sa naspäť.

Elyani, Lermon a ja sme boli hneď upokojení podráždeným tónom jeho hlasu.

„Nestratili sme ani jediný kameň,“ utešoval ho Lermon, potľapkajúc ho po kolene. „Keď sme ich preniesli do nových nádob, všetky boli nedotknuté.“

„Viem,“ odvetil Vlnko. „Bolo to naozaj od tej červíčky?“

„Môže byť!“ odpovedal som pokusne.

Vlnko opäť otvoril oči a uprel ich na mňa. Pomaly, zrozumiteľne, do mňa vtĺkal, „Už nikdy mi nerozprávaj o tom dievčati, nik-dy!“

10.10 Vasúkove rozprávanie o hermafrodických kameňoch

Kým som sa začal pripravovať na zostup a stretnutie s Maryani a Vasúkom, strávil som niekoľko hodín oddychom.

„Tentokrát, namiesto sedenia v meditačnej polohe, myslím, že si radšej ľahnem,“ povedal som Elyani.

„Kedy to so mnou zase skúsiš, Drak?“ spýtala sa Elyani. „Umieram od túžby ísť s tebou dole.“

Teraz je dokonalý čas. Dovoľ sile Nagaov, aby ju zobrala dole.

Vzal som ju do náručia a nechal do nej vyvrúfovať niekoľko nežných vĺn. „Toto popoludnie, počas toho náporu, keď si uprela svoj zrak do mojich očí, žasol som, aké zladené boli naše Draky. Ale to, čo sa teraz deje okolo Maryani, je na samej hranici toho, čo dokážem zniesť. Počkajme na pokojnejšie časy.“

Elyani nástojila, citujúc základný princíp práce s Hrotom: „Ak môžeš niečo urobiť zajtra, urob to hneď teraz!“ Ale keď videla, že váham, rezignovane vzdychla. „V poriadku. Nechcem ťa tlačiť.“

„Tak či onak, dnes večer to bude len krátky zostup: potriasť Fomalhautovi labou, zdvorilo sa usmievať na Naga generálov, položiť Vasúkovi niekoľko otázok a uniesť bohyňu Podsvetia skôr, ako si zmyslí skočiť do nejakej priepasti alebo vyhne.“

Hneď ako som prekĺzol Dračou bránou, bol som prenesený do obrovskej záhrady pred Vasúkovým palácom.

To miesto bolo ohromujúce – masívny palác zhotovený z čistého zlata, siahajúci vysoko do neba. Architektúra bola úplne nepodobná tej v kráľovstve, niektoré časti hradu viseli vo vzduchu bez viditeľných základov. Pozerajúc zľava doprava, napočítal som dvanásť veží a šesť rozdielnych krídel. Ale keď môj zrak dosiahol pravú stranu hradu, už tam nebolo dvanásť veží, ale pätnásť, a deväť krídel. Ako som išiel naspäť doľava, bolo tam deväť veží a opäť šesť krídel.

Nechal som to tak.

Záhrady neboli o nič menej úžasné. Početné aleje, tvoriace komplikované geometrické tvary, boli ohraničené fantastickými stromami. Každým smerom sa dali vidieť obrovské kvety s vrstvami pestrofarebných lupeňov. Všade boli Nagaovia.

Maryani, ktorá musela zavetriť môj príchod, ma prišla hľadať. Mala oblečené zlaté šaty, ktoré sa leskli a iskrili v ohromujúcom súlade s jej aurou.

Pomaly sme kráčali jeden k druhému.

„Zdravím, Vaša Drakovitosť!“ zvolal som. „Keby som sám nebol chytený v tom zemetrasení, rozmýšľal by som, kde do Ďalekého Podsvetia si bola, že ti tak svietia oči.“

„Zdravím, Majster Hromu,“ odzdravila Maryani. „Keď zasvätenie prebiehalo, snažila som sa tebe a Vlnkovi poslať nejakú silu. Dostali ste ju?“

„Či sme ju dostali?“ pozdvihol som ruky smerom ku kráľovstvu. „Ha! Ha! Ha! Ha! Ha! Takmer nás to štyroch zabilo!“ Stručne som jej porozprával, čo sa prihodilo v kaplnke.

„Ale to je také nespravodlivé!“ vykríkla. „Len som sa vám pokúšala poslať darček. Bol Vlnko naozaj nahnevaný?“

„Maryani, zabudnime na to. Drak hore, Drak dole, je len jedna vec, na ktorej teraz záleží: vyliečiť naše kamene. Potrebujem vedieť, či s tebou môžem rátať, a ak áno, tak kedy.“

Bola urazená, „Pravdaže so mnou môžeš rátať! A ešte stále platí, že na konci recepcie sa s tebou vraciam naspäť. Čo sa týka vašich kameňov, bude treba zvážiť niekoľko významnejších úprav.“

Zvuk toho sa mi nepáčil. „Aké významnejšie úpravy?“

„Poďme už, Vasúk nás očakáva,“ povedala a viedla ma jednou zo širokých alejí. Ako sme vstúpili do geometrického bludiska, pokračovala, „Tie ona-kamene, s ktorými sa zabával Vlnko, sú zmätočné a bez ozajstnej substancie. Chcem povedať, sú pekné, ale...“

Naga, ktorý prechádzal okolo, ju pozdravil, „Zdravím, Maryani, a gratulujem k tvojmu zasväteniu do Zákona Nagaov.“

Maryani úsmev opätovala, „Zdravím a ďakujem za Vašu podporu, Lord Prasna.“

„Zdravím, Lord Prasna.“ Zdvorilo som sa usmial, rozmýšľajúc ako Maryani dokáže odlíšiť jedného Nagu od druhého. Potom som sa spýtal, „Čo sa ti nezdá na našich ona-kameňoch?“

„Sú to hračky. Celkom dobré na hlasovú komunikáciu, ale nie na Archív.“

„Hej!“ protestoval som energicky. „Kto ti povedal o Archíve?“

„Zdravím, Lord Pradip!“ Maryani pozdravila Nagu, ktorý sa plazil preč od hradu.

„Zdravím, malá Maryani, a gratulujem!“ odpovedal Naga.

„Je tu nejako veľa lordov!“ postrehol som.

„To sú Vasúkovi starí druhovia. Spolu bojovali v trojdňovej bitke proti padlým anjelom, pred niekoľkými tisíckami rokov. Počul si o nej?“ opýtala sa.

„Áno. Znelo to desivo.“

„Hlavne pre padlých anjelov!“ usmiala sa škodoradostne. Potom ako pozdravila ďalšieho Naga-lorda, vysvetlila, „Viem o Archíve, pretože som bola trénovaná ako súčasť tímu, ktorý bude udržiavať jeho spojenie so svetom bohov.

Nebeská strana projektu.

„Mimochodom, čo sa stalo s Lilu?“ opýtal som sa.

„Zmenšila sa, aby sa mohla skryť v mojom vrecku. Nemá rada, keď je okolo toľko ľudí.“

Ako sme prichádzali k portálu, obdivne som poznamenal, „Žiadne brány, žiadne stráže... to je skutočná sila!“

Maryani sa zachichotala, „Kto by chcel napadnúť Vasúka?“

Došli sme do veľkej haly – steny z lesknúceho sa zlata ozdobené obrovskými strapcami ligotavých rubínovočervených drahokamov, strop zo striebra vylešteného na zrkadlo, ktoré odrážalo úplne novú scénu dole, so stovkami Nagaov rozprávajúcich sa v malých skupinkách. Postávalo tu aj zopár korytnačiek a tiež niekoľko čudných kreatúr bez hláv, ktoré sa podobali na jaštery.

Vidiac, že som omráčený veľkosťou a nádherou paláca, Maryani poznamenala, „Najzvláštnejšie je, že každý jeden Naga, ktorého vidíš v tejto hale, žije na podobnom mieste.“ Potom zvrtla tému, „Dúfam, že si nezabudol, že budem potrebovať tvoju pomoc.“

„Povedz mi, Veľký Drak Ohnivosti, čo presne to mám pre teba urobiť?“

„Keď sa vrátim do kráľovstva, chcem, aby ma nikto nekŕmil, nenútil ma spať, nemanipuloval s mojou energiou...“

„A chceš, aby ti nikto nehovoril, čo máš robiť!“

„Presne tak. Myslíš, že žiadam priveľa?“

„Uvidíme, čo sa dá urobiť. Tak či onak, načo by ktokoľvek strácal čas tým, že ti bude hovoriť, čo máš robiť, keď aj tak nikdy nepočúvaš.“

Obdarovala ma svojim úprimným úsmevom. „To nie je až tak úplne pravda.“

Vasúk, ktorý sa rozprával so skupinou troch Nagaov, zacítil Maryani a mňa ako prichádzame. „Môj, môj, Zar Hnedého Rúcha, aké milé, že si sa k nám pridal. Zoznám sa s Lordom Sagarom, Lordom Sarpalingom a Lordom Amarom,“ povedal, ukazujúc na každého svojim nosom. Pre ich informáciu dodal, „Toto je Zar Majstrov Hromu, ktorí sú priatelia našich priateľov Lietajúcich Drakov.“

Opätoval som pozdrav, pričom som sa ani neobťažoval prísť na to, odkiaľ do Podsvetia vie Vasúk o Majstroch Hromu.

„Náš priateľ Zar si robí veľké starosti o svoje kamene,“ povedala Maryani Vasúkovi.

„Nuž, áno,“ povedal Vasúk. „To dokážem ľahko pochopiť. Aj ja by som si robil starosti, keby budúcnosť mojej línie spočívala na kameňoch tohto druhu.“

Traja Vasúkovi priatelia vážne prikývli a to mi vôbec nezlepšilo náladu.

Ťažko som preglgol, uvažujúc, akú otázku položiť. Ale Maryani mi rýchlym pohľadom naznačila, aby som držal jazyk za zubami. Vasúk zatvoril svoje veľké oči a špeciálne vlnenie jeho kráľovských nozdier naznačovalo, že sa nalaďuje veľmi vysoko – alebo skôr veľmi hlboko – pre inšpiráciu.

Po dlhej chvíli sa žiarivé ónyxovo-čierne oči otvorili a zahľadeli sa na mňa. „Zar Hnedého Rúcha,“ začal a jeho hlas bol ešte hlbší a melodickejší ako inokedy, „prezradím ti niektoré tajomstvá, ktoré som sa naučil od mojej matky-otca.“

Usmial som sa, od hlavy po päty očarený a zohriaty mágiou jeho hlasu a uvažoval, čo myslel pod svojou matkou-otcom.

Múdry Fomalhaut, ktorý z diaľky zachytil, že Vasúk ide pojednať o dôležitej téme, sa pridal k našej skupine a rovnako po ňom učinila aj veľká skupina Nagaov. Vasúk ich privítal, pričom jeho úsmev odhalil záblesk bieleho tesáka. Potom sa ma opýtal, „Keď dokončíte kameň určitej kvality, ako ty a tvoji priatelia vyskúšate, či je kameň hotový?“

„Ponoríme ho do najčistejšieho bieleho slizu aký nájdeme. Ak sa po nejakom čase kameň nerozpustí, prehlásime ho za dokončený,“ odpovedal som.

„Nuž, dobre!“ schválil Vasúk srdečne. „Veľmi dobre! Pretože, vskutku, cieľom robenia kameňov je dosiahnuť dokonalosť v hmote. Všetky veci, ktoré sú nedokonalé, nosia v sebe túžbu rozplynúť sa. Dôvodom je, že keď sa rozplynú, navrátia sa k svojmu zdroju a v jednote s ním splynú. Zdroj všetkých zdrojov, ktorý má nekonečnú plnosť – to je to, po čom všetky nedokonalé veci túžia a to sa snažia dosiahnuť rozplynutím alebo smrťou.“

To pripomínalo učenie o sile semienok a hymnách Úsvitu Stvorenia.

„Veci, ktoré sú dokonalé, nemajú potrebu rozplynúť sa, pretože sú v jednote so svojim zdrojom,“ kráľov hlas tiekol ako nektár. „To, čo je v jednote so svojim zdrojom, je dokonalé, lebo dokáže piť zo svojho vlastného prameňa. Kedykoľvek niečo potrebuje, všetko, čo musí urobiť, je čerpať zo svojho zdroja a hneď je potreba naplnená a dokonaná. Preto nemá túžbu rozplynúť sa a môže žiť večne. Srdcom mu preteká čistá rieka vody života, čistá ako krištáľ, prameniaca v zdroji všetkých zdrojov. A tým, že sa dokáže obnoviť z vlastného zdroja, môže zostať večne mladý.“

Vasúk sa odmlčal, diskrétne oňuchávajúc moju energiu, zatiaľ čo sa usmieval na Maryani. „Zar Hnedého Rúcha, možno rozmýšľaš, ako je možné, že vaše najlepšie kamene hodnotím ako nedokonalé, hoci sa nerozpustia, ani keď sú ponechané v bielom slize,“ povedal.

Prikývol som, keďže sa ukázalo, že som nad tým skutočne rozmýšľal.

„Je to preto, že váš biely sliz je len hrubou a nedokonalou replikou Prvotného Mora, slávnej Matky, ktorá je v jednote so zdrojom všetkých zdrojov,“ odpovedal Vasúk. Nadychujúc sa inšpirácie, dodal, „Keby boli vaše kamene ponorené do hlbín Prvotného Mora, okamžite by sa rozpustili. Nezostalo by z nich nič.“

Povzdychol som si, uvažujúc, čo by zostalo zo mňa, keby som bol ponorený do hlbín Prvotného Mora.

„Aj tak, ako by mohli byť dokonalé, keď sú to ona-kamene!“ dodal Vasúk.

V rozpakoch som sa opýtal, „Mali by sme sa pokúsiť urobiť on-kamene – kamene vášho pohlavia, Výsosť?“

„Nie, to som nemyslel. A ja nie som žiadny on-kameň, Zar Hnedého Rúcha!“ s oslňujúcim úsmevom na tvári potriasol hlavou Vasúk.

Ešte zmätenejší, zamračil som sa. Pripadalo mi ťažké predstaviť si, že kráľ je ona-kameň.

„Ak by som bol on-Naga, potom keby som chcel mať dieťa Nagu, potreboval by som nájsť ona-Nagu. To by znamenalo, že sám nie som schopný čerpať z tvorivého zdroja Života. Bol by som naozaj veľmi nedokonalou bytosťou. Ako by som o sebe mohol povedať, že som úplný a sám sebou naplnený?“

„Mm...“ schválili jednohlasne Nagaovia, prikyvujúc svojimi obrovskými hlavami.

„Mm...“ povedal som, rozmýšľajúc ako posunúť túto konverzáciu ďalej tak, aby som sa nedopustil neodpustiteľného porušenia protokolu.

„Bytosť, ktorá je v kontakte so zdrojom všetkých zdrojov, môže byť iba on-ona, mužská aj ženská súčasne,“ pokračoval Vasúk, „presne taká, akí boli vaši predkovia za Pradávnych Dní Zeme.“

Toto nebol žiaden prekvapujúci koncept. Niekoľko hymien Zákona Melchisedeka odkazovalo na hermafrodických predchodcov ľudských bytostí.

„Takže Vaša Výsosť je...“ začal som, ale Maryani, ktorá videla trapas prichádzať ako olifanta do hrnčiarskeho obchodu, ma prerušila. „Androgýn!“ vykríkla skôr, ako som mal čas povedať „hermafrodit.“

Vasúk ju obdaroval láskavým úsmevom. „Androgýni, to sú Nagaovia. A androgýnmi budú ľudské bytosti, keď dovŕšia svoj vývoj.“

Rozdiel medzi hermafroditom a androgýnom mi nebol jasný. Aby sa uistila, že neurazím Nagaov tým, že ich budem nazývať nesprávnym menom, Maryani ma doplnila. „Hermafrodit je, keď máš dve strany, ale je to úplný zmätok,“ vysvetlila.

„Blažený chaos, ktorý je stále v kontakte so zdrojom, ale ktorému stále zostáva objaviť zákony stvorenia cez dlhú a obtiažnu cestu vývoja,“ poznamenal Vasúk.

„A androgýn je, keď to dáš naozaj dokopy,“ povedala malá Maryani.

„Dokonalá úplnosť, v ktorej boli protichodné polarity plne integrované. Cez androgýnneho tvora môže zdroj všetkých zdrojov vyjadriť svoj nekonečný tvorivý potenciál,“ dodal Vasúk.

„Predstav si, aký by si bol múdry a šťastný, keby ste ty a Elyani boli spojení v jedno,“ poukázala Maryani. „Vasúk, nemyslíš si, že keď sa hlboko milujú, ľudské bytosti zažívajú niečo zo vznešených kvalít a plnosti androgýnov?“

„Nuž, nuž... možno do určitej miery,“ odpovedal Vasúk opatrným tónom.

„Ja viem, ja viem,“ vzdychla si Maryani, „ono to nevydrží. Okrem výnimočných prípadov.“

Chcel som sa vrátiť k téme zdokonaľovania hmoty. „Ale, Vaša Výsosť, nie je Prvotné More – ktoré je dokonalým medzi dokonalými – ona?“

„Môj, iba z tvojho ohraničeného pohľadu, Zar Hnedého Rúcha,“ odpovedal Vasúk trpezlivo. „Kde ty vidíš Prvotné More, ja vidím More Bleskov, ktoré nie je ona, ale 'ono', alebo skôr on-ona. Prvotné More je prvá hmota, substancia, v ktorej majú svoj pôvod všetky hmotné veci. More Bleskov je poslednou hmotou, úplným vyvrcholením hmotného.“

„Takže Prvotné More sa má vyvinúť do Mora Bleskov, je to tak?“

„Áno, ale to je už dokonané!“ Nevýslovný pokoj vo Vasúkovom hlase vzbudzoval úctu. „To isté je pravda aj pre teba,“ ako sa Vasúk usmial na Maryani a potom na mňa, na chvíľu sa objavili jeho blýskavé tesáky. „Vaše vedomie sa pomaly vyvíja a jedného dňa dosiahne dokonalé štádium kameňa. Ale keďže toto dokonalé štádium je absolútne a večné, nemá začiatok, ani koniec – a preto už existuje. Keď sa na vás pozerám, nevidím vašu súčasnú prechodnú formu, ale večnú dokonalosť, ktorou už ste.“

„Mm...“ Maryani a ja sme sa na seba pozreli úplne novým spôsobom.

„Takže to znamená, že dokážeš vidieť More Bleskov vo všetkých veciach, Vasúk?“ spýtala sa Maryani.

„Pravdaže, keďže všetky hmotné veci sú sformované zo substancie Prvotného Mora a More Bleskov už žije v Prvotnom Mori. Toto, mimochodom, je zdrojom sily Nagaov. Vedia ako čerpať nekonečný Oheň Mora Bleskov zo všetkých stvorených vecí.“

Nasledovalo sústredené ticho, počas ktorého nechali poslucháči pôsobiť Vasúkove nektárové slová na svoje duše, až kým Vasúk nezvolal, „Tak, tak, teraz poďme počúvať nášho dobrého Fomalhauta, majstrovského rozprávača, a potom podnikneme všetci cestu do sféry Hlbín.“

„O čom to rozpráva?“ zašepkal som Maryani do ucha.

„O ceste do sfér Výšin. Aj ty tam pôjdeš,“ odpovedala Maryani.

Chytil som ju za rameno a odišli sme ďalej od Vasúka. „Čo do Škaredého Podsvetia je toto za nezmysel? Nepovedala si, že po recepcii sa so mnou vrátiš do Eisraimu?“

„Ale to nebude trvať dlho!“ povedala.

To bolo viac, ako som dokázal zniesť. „Zobrať dvesto Nagaov na exkurziu za Zlatý Štít nebude trvať dlho? Počúvaj Maryani...“

„Ale Zar, všetci títo osvietení Nagaovia už žijú vo sférach Výšin! Nemusia nikam chodiť, len sa spoja s tým, čo nazývajú Duchom Hlbín.“

Naladil som sa vysoko do čistej fontány a vzýval Orlovu pomoc. So slzami v očiach som ju žiadal, „Maryani, projekt Archívu sa rozpadáva. Naši priatelia v kráľovstve sú zúfalí. Bolo by odo mňa veľmi hrubé ísť teraz na výlet do Výšin, zatiaľ čo oni so mnou počítajú a čakajú, že prinesiem riešenie.“

„Ale Zar, ty nerozumieš. Naši priatelia nebudú musieť kvôli našej ceste čakať ani o minútu dlhšie. Vo Výšinách nie je žiaden čas! Budeme späť v tej istej chvíli ako odídeme. Nemôžeš mi aspoň teraz dôverovať? Toto je úžasný dar, ktorý nám Vasúk dáva.“

Vzdychol som si. „Rozprávaj mi o tvojich daroch, Maryani!“

„Tak, tak, má pravdu!“ Vasúk sa kĺzal smerom k nám. „Faktom zostáva, že voľba je na tebe, Zar Hnedého Rúcha: môžeš byť naspäť vo svojom tele minútu potom, ako navštíviš sféry Výšin, alebo budeš naspäť vo svojom tele minútu potom, ako nenavštíviš vôbec nič.“ Obrátiac sa k Maryani, Vasúk zavlnil svojimi nozdrami. „Čo myslíš, že by mu za týchto okolností poradil jeho učiteľ?“

Z čistej fontány si slová prerazili cestu do mojich úst. „Idem!“

„Tak, tak... dobre! Veľmi dobre!“ Vasúkovi sa na tvári objavil úsmev.

10.11 Naga a vták raja

Vyrovnaný a ticho sebaistý, rovnaký, aký bol odo dňa svojho narodenia (to znamená dňa, kedy Pán Melchisedek ukončil druhé varenie, premeniac veľký kotol na Podsvetia), Fomalhaut zaujal postavenie na nízkom pódiu na jednom konci haly. Maryani ma pozvala, aby som si s ňou sadol na bohato vystlanú truhlicu, ktorú Nagaovia pre ňu pripravili a umiestnili doprostred predného radu, po ľavici Vasúkida. Na rozdiel od ceremónií v kráľovstve, nebolo tu žiadne zákonné čakanie. Fomalhaut začal svoje rozprávanie hneď, ako k nemu obecenstvo obrátilo tváre.

„Dávno, pradávno, keď bolo stvorenie stále mladé, keď bohovia práve triumfovali nad azúrami, Mamyani, vták raja, sa podujala na let z Modrých kaskád Života a Svetla. Osamotená, cestovala smerom na východ...“

Hneď, ako začal Fomalhaut rozprávať, stratil som kontakt s halou a bol som projektovaný do dychvyrážajúcich vízií Modrých kaskád Života a Svetla, sotva registrujúc jeho hlas.

„Maryani, pomoc!“ zašepkal som. „Robím niečo zle?“

„Nie,“ zašepkala naspäť, „tu dole prebieha rozprávanie takto. Fomalhaut ti ukazuje záznamy z archívov času.“

„Mamyani prekročila rozľahlé lesy pri úpätí Mount Meru a planiny Matarešváru, kam sa nebeské zvieratá prichádzajú napojiť nektárovými vánkami,“ pokračoval záznam. „Prekročila pohorie Fonteran a veľké jazerá, kde nerušene, už od začiatku času, plávajú čudné ryby svetla – a podľa niektorých legiend, dokonca ešte dlhšie. Potom, nesená vetrami osudu, počas celej noci bohov letela ďalej ponad vzdialené zeme.

Keď nadišiel úsvit, natrafila na obrovský figovník, ktorý jej ponúkol, aby si odpočinula na jeho konároch a ona súhlasila, lebo figovníky sú veľmi múdre. Hlúpi sú tí, ktorí nepočúvajú ich rady.

Ako odpočívala, prišli dvaja zlovoľní anjeli a posadili sa pod stromom. Ich mená boli Azúragrah a Azúrabim. Narodili sa z rodu zlostných žiarlivých bohov, potomkov starých azúr, ktorých chamtivosť a ctižiadosť nepoznala hraníc.

'Azúragrah, brat môj, prišiel som s tebou prebrať zlatú príležitosť. Počul si už o Podsvetiach?'

'Podsvetia?' odpľul si Azúragrah znechutene. 'Tie odporné jaskyne zúfalstva, kam naše nádherné slnko nikdy nedosiahne?'

'Nie, nie! Brat môj, tieto jaskyne sú len povrchnou škrupinou,' vysvetľoval Azúrabhim hlasom naplneným nákazlivým entuziazmom. 'Pod nimi sú svety prekypujúce životnou silou a pokladmi: dych vyrážajúce krajiny, rajské záhrady a paláce plné zlata a vzácnych drahokamov.'

'A kto bráni tieto poklady?' opýtal sa Azúragrah.

„Veď to, brat môj. Jedinými strážcami Podsvetí je rasa hlúpych usadlých hadov, ktorí rozprávajú pomalšie ako blob-ľudia a trávia svoje dni tým, že sa zvíjajú ako ťuťmáci.“

'Nie sú to Nagaovia, o ktorých Zákon nebies hovorí, „ Veľký Oheň stvorenia prestáli až do úplného konca a tak sa stali nesmrteľnými a neporaziteľnými“?'

'Blbosť!' vyškieral sa Azúrabhim. 'Tieto červy nemajú žiadnu guráž! Nikdy nebojovali v žiadnych vojnách! A dozvedel som sa tajomstvo, ktoré môže spečatiť ich osud. Čoskoro bude korunovaný ich nový kráľ, mladý Vasúkidas. Kvôli obradu korunovácie sa všetci Nagaovia zhromaždia na veľkej planine, aby vykonali veľký rituál, počas ktorého budú vzývať Matku Svetla a odovzdajú sa jej. V tom spočíva naša šanca, brat môj! Počas rituálu budú Nagaovia takí odhalení a zraniteľní, že ak ich prekvapíme, proti slušnej armáde nemajú šancu.'

'A prečo by sme mali chcieť na nich zaútočiť, brat môj?'

'Azúragrah, Podsvetia sú plné fenomenálnych síl! Ak ich ovládneme, potom sa nám nepostaví nikto v siedmych sférach. Staneme sa takými mocnými, že samotní bohovia sa nám budú klaňať. A nakoniec dobyjeme doménu, ktorá nám zvykla patriť – ten vysoký svet, ktorí nám bohovia ukradli a kde teraz prebývajú. Keď dobyjeme Nadsvetie aj Podsvetie, budeme neohrozene vládnuť nad všetkými sférami. Dokonca aj Lietajúci Draci sa nás budú báť a zo svojich sfér diaľav nás budú uctievať. Toto je naša šanca, brat môj!'

Azúragrah začínal chápať, aké šťavnaté je ovocie. 'Tento Vasúkidas, aký je to Naga?'

'Sotva dospelý a úplne neskúsený. Bol vybraný orákulom a nikto z tých hňupov ani nepomyslel nato, aby ho vyzval.'

'Nikto z kniežat Nagaov sa nepokúsil proti nemu bojovať?' Azúragrah sa uškrnul pri predstave takého, dobytku sa podobajúcemu rodu. Vystrel otvorenú ruku k svojmu bratovi, 'Azúrabhim, moje armády budú s tebou.'

Azúrabhim si s ním potriasol rukou. 'Vasúkidas je mŕtve mäso!' uškŕňal sa a bratia s hurónskym rehotom spečatili svoju dohodu. 'Už vidím pred sebou tú scénu,' pokračoval nadšene Azúrabhim. 'Kráľ Nagaov padne prvý. Potom vylejeme naše nádoby jedu na dav. Zaskočení prekvapujúcim útokom a vidiac, že ich vodca je mŕtvy, bezmocní trkvasi sa rozpŕchnu na všetky strany. Hostina hnevu! Budeme zabíjať a masakrovať, masakrovať a zabíjať...'

'Až kým posledný balík nezostane ležať mŕtvy na zemi,' dodal nadšene jeho brat.

'Ani hadie deti nebudú ušetrené!' Azúrabhim vyceril svoje zuby.

'A prúd krvi Nagaov sa rozleje po korunovačnej planine!' zatlieskal rukami Azúragrah.

'A rozpárame im bruchá a požujeme mozgy,' tancoval od radosti Azúrabhim.

'A ich mŕtvoly tam necháme zhniť!' Azúragrah udrel päsťou do kmeňa stromu.

'A bude to smrdieť!' Azúrabhim sa zhlboka nadýchol.

'A znesvätíme ich pohrebiská,' dupal po zemi Azúragrah, nevediac, že od začiatku kozmického cyklu nezomrel ani jediný Naga.

Bratia sa nákazlivo smiali a ďalej spriadali svoje plány.

Po nejakom čase odišli preč, bez toho, že by si všimli vtáka raja.

Mamyani takmer neverila vlastným ušiam, zhrozená nad toľkou krutosťou. 'Kto je Vasúkidas?' rozmýšľala. 'Mala by som ho varovať pred hrozbou, ktorá na neho číha? Ako by mohlo byť vôľou Matky Svetla, aby celá životná vlna bola zabitá, keď ju bude vzývať?'

Letela preč a nadol, hľadajúc Vasúkida. Prešla svetom bohov a rýchlo preletela prechodnými svetmi. Potom letela nadol kráľovstvom ľudí a za krátky čas dosiahla jaskyne zúfalstva. Ďalej pokračovala v zostupe, letiac cez jaskyne lapis lazuli, rieky tekutého orichalku, galérie ruženínu, jazerá vôd života, hory zlata. Čím hlbšie zostupovala, tým viac zázrakov ju postretlo.

Nakoniec sa stretla so mnou,“ Fomalhaut striebristo-modrého panciera potlačil smiech. „Práve som si dával pokojný ranný kúpeľ v južnom Tartarskom mori. Keď sa ma pýtala, kde je budúci kráľ, odpovedal som, 'Vasúkidas medituje v jaskyni Brahma-ratri, blízko sopečného masívu na okraji Vyhní Osudu. Ale nik ho nesmie vyrušovať v jeho asketických praktikách, pripravuje sa totiž na obrad korunovácie.'

'Ale ja s ním musím hovoriť!' žiadala Mamyani.

'Počkaj, kým skončí!' bol som neoblomný.

'Ó, múdra korytnačka, toto sú veci, ktoré nemôžu počkať. Myslíš, že budúci kráľ sa na mňa bude hnevať, ak pôjdem do jeho jaskyne a budem sa s ním rozprávať?'

'Vasúkidas sa nikdy nehnevá,' povedal som jej. 'Ale tvoja prítomnosť môže vyrušiť prastaré sopky a Vyhňu Osudu. Potom len Pán Melchisedek vie, čo by sa mohlo stať!'

Počúvajúc len čistú fontánu, Mamyani sa rozhodla, že nemá na výber a musí ísť hľadať Vasúkida. Potom, ako mi náležite poďakovala, vystrelila smerom k sopkám Osudu. Letela potichu, držiac všetky svoje perá svetla tesne pri sebe, aby bola čo najmenšia a nikoho nevyrušila, hlavne nie sopky. Po dlhej ceste nakoniec dosiahla vchod jaskyne Brahma-ratri.

Vchod do jaskyne bol maličký, na okraji masívneho útesu. Skala žiarila čerňou. Bola zasadená uprostred úžasnej krajiny plnej gigantických sopiek chrliacich prúdy horúcej červenej lávy vysoko do neba, ktoré sa od toľkého ohňa zmenilo na karmínovočervené. V diaľke bolo vidieť veľkolepé More Bleskov.

Malá Mamyani si nahlas odkašľala, aby ohlásila svoju prítomnosť.

Keďže jej nik neodpovedal, odvážne sa rozhodla vletieť do jaskyne. Vchod viedol do úzkeho tunelu, ktorý zostupoval hlboko dovnútra hory. Celé hodiny letela nadol úzkym tunelom, hľadajúc budúceho kráľa.

Keď konečne dosiahla jaskyňu Brahma-ratri, Mamyani bola ohromená. Jaskyňa bola taká veľká, že vôbec nebolo vidieť jej hranice. A pred ňou stálo to najúžasnejšie stvorenie, aké kedy videla – mladý Vasúkidas, ktoré telo od intenzívnej meditácie žiarilo ako tekuté zlato.

Na dlhú chvíľu zostala nehybne visieť vo vzduchu. Nedokázala od Nagu odtrhnúť oči.

Vasúkidas otvoril jedno zo svojich veľkých okrúhlych ónyxovočiernych očí a zagúľal s ním zľava doprava. 'Moja, moja...' zvolal svojim melodickým hlbokým hlasom, otvoril aj svoje druhé oko a usmial sa na Mamyani. 'Ale nie je to vták raja? Aká šťastná návšteva, povedal by som!'

V okamihu sa do neho zamilovala. Bola okúzlená, omráčená a onemelá. Jej rumenec dodal jej dúhovým perám svetla ružovkastý nádych.

Nastávajúci kráľ zavlnil svojimi vševediacimi nozdrami, čítajúc v Mamyaninej mysli ako v otvorenej knihe.

'Moja, moja... malá Mamyani, aké správy mi prinášaš? Mm...' povedal Vasúkidas, zachytiac obrazy Azúrabhima a jeho brata. V jednej sekunde budúci kráľ pochopil situáciu.

'Moja,' povedal po chvíli, 'to je od teba naozaj láskavé, malá Mamyani. Som ti hlboko zaviazaný.'

'Prečo som sa nenarodila ako ona-Naga?' pomyslela si Mamyani.

Vasúkidas, ktorý nemal žiaden problém prečítať jej myšlienky, sa usmial.

Mamyani sa cítila tak trápne, že sa začervenala ešte viac. 'Vaša budúca Výsosť...' začala hovoriť, ale slová sa jej v hrdle úplne domiešali a videla, že sa ide rozplakať.

A tak vystrelila naspäť úzkym tunelom a odletela preč.

'Môžeš sa vrátiť a kedykoľvek navštíviť moje kráľovstvo, malá Mamyani,' projektoval Vasúkidas myšlienku do Mamyaninej mysle. 'Budem mať pre teba nejaké darčeky. Nejaké zaujímavé darčeky, povedal by som.'

Mamyani bola príliš plachá, aby odpovedala.

Vasúkidas opäť zatvoril oči a pokračoval vo svojej hlbokej meditácii nad Matkou Nekonečnej Noci.

O tri mesiace neskôr nastal čas pre veľký obrad. Vasúkidas stál na veľkom pódiu uprostred korunovačnej planiny, kde sa zhromaždili všetci Nagaovia. Súbežne, na inom pódiu, stálo mnoho dôležitých hostí. Ja, pre začiatok, múdre jaštery pradávnych dôb a oficiálni zástupcovia niekoľkých rás bezhlavých tvorov, ktoré žijú v rôznych oblastiach Podsvetí. Ryby z Prvotného Mora sa nemohli zúčastniť, ale to nevadilo, pretože pozvali všetkých na recepciu na pobreží, ktorá mala nasledovať po korunovácii.

Po rôznych prípravách sa započalo rituálne uctievanie Matky Svetla a všetko stíchlo. Matka Svetla odpovedala svojou prítomnosťou a atmosféra bola pokojná ako pri Úsvite Stvorenia.

Zanedlho nato zahájili žiarliví bohovia svoj útok. Šesť a šesťsto a šesťdesiatšesťtisíc hrozivých bojovníkov sa zjavilo na nebi. Udreli nadol na zhromaždených Nagaov, zaplaviac planinu svojim jedom. Elitné komando vedené samotným Azúrabhimom vyrazilo proti Vasúkidovi, zatiaľ čo ďalších šesť miliónov vojakov zaútočilo zo severu, rútiac sa na Nagaov ako gigantická zlovestná čierna vlna.

Ale Nagaovia neboli zaskočení. Pod Vasúkidovým vedením si do detailu pripravili svoju obranu. Ich stratégia spočívala na nezdolateľných silách najhlbších Podsvetí. Hneď, ako sa nepriateľ objavil, aktivovali sa padacie dvere a oficiálni hostia – ja, múdre jaštery a iní – všetci spadli do podzemného jazera, kde sme boli v úplnom bezpečí. Medzitým sa niekoľko veľkých, veľmi tučných Nagaov, odgúľalo zo svojich miest, odhaliac široké tunely, ktoré boli prerazené šikovnými Naga architektmi, a ktoré siahali až do Vyhní Osudu. Spojac svoje sily, Nagaovia všetci spolu zabrali, a z tunelov začali chrliť Oheň Stredu Zeme.

Bolo to veľkolepé a desivé. Neodolateľné! Nebo bolo v okamihu červené od ohňa. V niekoľkých sekundách bola viac ako polovica hrozivých bojovníkov azúr premenená na popol, zatiaľ čo ostatní, úplne zaskočení, boli rozprášení do všetkých smerov.

Sarpaling, Pradip a Amar, traja statoční Nagaovia, ktorých Vasúkidas nedávno povýšil do hodnosti generálov, stáli pri kráľovi. Spoločne projektovali Slovo a Slovo sa stalo ohňom. Za menej ako päť sekúnd boli Azúrabhim a jeho komandá strávené ohňom.

Potom dal Vasúkidas signál. Projektovaný Hlasom, bol hlasný ako Hrom Zeme a zatriasol všetkými sférami Melchisedeka. Nasledujúc ho, zhromaždenie Nagaov odpovedalo jedným Hlasom, 'Pochválený buď kráľ! Pochválený buď kráľ!' a rámus to bol taký, že ho počuli všetky tvory vo všetkých sférach a triasli sa. A na vrchole svetov to počuli aj bohovia. Prerušili svoju činnosť a zhliadli nadol, so zvedavosťou a úžasom.

Vedení Vasúkidom, Nagaovia sa vyrútili na svojich protivníkov, stravujúc všetko, čo im stálo v ceste, svojimi nezdolateľnými Hlasovými projekciami. Za menej ako hodinu bola severná armáda vyhladená. Ale Nagaovia sa tu nezastavili. Nesení vznešenou zúrivosťou, prenasledovali svojich nepriateľov cez sféry Melchisedeka, spaľujúc ich pevnosti a ničiac všetky ohniská odporu.

Po takmer troch dňoch a troch nociach strávených bojom, keď videl, že sa blíži jeho koniec, Azúragrah zvolal svojich kňazov a pýtal sa na dôvod katastrofy. Čítajúc znamenia času, kňazi čoskoro prišli na Mamyani, vtáka raja. Azúragrah bol taký rozzúrený, že poslal svoju osobnú stráž, aby vtáka potrestali.

Boli to vycvičení vojaci, zocelení mnohými bitkami, nemilosrdní anjeli rozzúrení chuťou porážky. Čoskoro objavili Mamyani, ktorá odpočívala v lese na úpätí hôr Fonteranu. Vyrútili sa na ňu, do očí jej naliali jed a Mamyani oslepla. Potom jej odtrhli krídla a nohy, rozdupali jej telo a pošpinili svetlo jej krídel svojimi nečistými jedovatými pľuvancami. Keď už bola takmer mŕtva, vyliali na jej dušu silný jed, aby ju ešte viac zmučili, a zničili čistú a drahocennú kvalitu, vďaka ktorej sa zrodila ako vták raja. Potom ju zanechali v prachu umierať a išli naspäť bojovať.

Keď bol Vasúkidas svojimi nozdrami varovaný, že Mamyani je v ohrození, bol práve uprostred prudkého boja. Akonáhle to bolo možné, prenechal velenie svojho bataliónu Sarpalingovi a ponáhľal sa brániť vtáka raja.

Ale prišiel neskoro. Mamyani umierala.

Keď videl znetvorené telo svojej vtáčej priateľky, Vasúkidas plakal.

Mamyani ho nemohla vidieť, ale cítila jeho zlaté svetlo a jeho prítomnosť. 'Tak si sa stal kráľom,' povedala a vo svojom vnútri sa usmiala, lebo sa kúpala vo svetle Nagu a už necítila bolesť.

'Mamyani, ako sa ti kedy odvďačím?' Vasúkidov hlas bol hlboký od smútku.

'Mlč, Veľký Kráľ! Sláva tvojho kráľovstva bola hodna viac ako malého vtáčika raja,' zašepkala Mamyani. 'Teraz počúvaj, toto je moje posledné želanie: nech sú moje pozostatky obetované Božskej Matke, počas veľkého rituálu, ktorý spečatí tvoju korunováciu.' Čoskoro sa pominula a jej posledné slová boli, 'Ľúbim ťa, Kráľ Vasúkidas!'

Spoločne s Vasúkidom, celé stvorenie smútilo nad jej smrťou, lebo vtáky raja sú veľmi zriedkavé a nenahraditeľné.

Na konci tretej noci vojna skončila. Celá hierarchia žiarlivých anjelov bola vyhladená v boji, ktorý je známy ako jedna z najprudších bitiek všetkých čias.

Nagaovia strávili sedem dní vykonávaním pohrebných rituálov za svojich mŕtvych. Potom sa opäť zhromaždili na korunovačnej pláni. Tentokrát sa ku mne a múdrym jašterom pridali ambasádori bohov a každej jednej hierarchie anjelov. Lebo Vasúkidova sláva žiarila vysoko do sfér a všetci ho chceli za svojho spojenca.

Mamyanine telo bolo ako vzácnosť uchované v zlatej truhlici. Podľa jej želania boli jej pozostatky rituálne obetované Matke Svetla v poslednej fáze Vasúkidovho dosadenia. Všetci Naga-generáli projektovali na truhlicu Slovo, ako sa modlili za Mamyaninu dušu.

Vasúkidas plakal. 'Nájdem tvoju dušu, Mamyani,' prisahal slávnostne, 'a urobím z teba kráľovnú.'“

~ Tak končí Kniha Kráľa Nagaov ~