Samuel Sagan: Spiaci, Zobuď sa! (Atlantské Tajomstvá I)

3 – Kniha Volania Osudu

3.1 Volanie osudu

Veľká súťaž sa skladala zo štyroch častí. V prvej mali kandidáti podstúpiť rôzne skúšky. Mali predviesť svoju znalosť Zákona a zúčastniť sa dlhých recitácií hymien – nič z toho nepredstavovalo veľký problém pre tých, ktorí sa náležite pripravili. Potom boli kandidáti vystavení paľbe otázok vzťahujúcim sa k praktickým situáciám, s ktorými sa ako verejní služobníci mohli pravdepodobne stretnúť; a tiež použitiu rôznych pravidiel a častí legislatívy. Zakaždým bolo výzvou nájsť verš Zákona, ktorý vrhol svetlo na problém a navrhol postup riešenia.

Celkom neočakávane som sa pristihol, že sa mi celé cvičenie páči – ďaleko viac ako mesiace príprav, ktoré k nemu viedli. Na rozdiel od niektorých mojich spolužiakov som mal len malú motiváciu, aby som sa stal súčasťou vysokej administratívy kraja. Všetko, čo som chcel, bolo, aby som nikdy nemusel behať a za každú cenu sa držal ďaleko od všetkého, čo malo niečo dočinenia s dobytkom. Odhliadnuc od toho, nezáležalo mi veľmi, či sa stanem Veľkým Intendantom Zákonnej Administratívnej Činnosti alebo Nižším Atašé Zákonného Kráľovského Reprezentanta alebo Zákonným čímkoľvek iným. Nebol som posadnutý dosiahnutím vysokého skóre, takže moja nálada bola pokojná. Odovzdal som sa vyššej múdrosti nášho Pána Melchisedeka a vložil svoj osud do jeho rúk. Ale ako dni plynuli, pulzujúca atmosféra skúšobných miestností sa mi páčila čoraz viac. Skúšajúci boli bystrého úsudku a prinášali so sebou istú ostražitosť, ktorá mi nielen pomohla jasnejšie myslieť, ale tiež spôsobila, že som sa cítil živšie ako kedykoľvek predtým.

Takže keď som sa koncom prvého týždňa dozvedel, že nie som medzi tisícdvesto kandidátmi, ktorých vylúčili, bol som úprimne šťastný. Bol som zvedavý – zákonne umiernene zvedavý – ako bude súťaž ďalej prebiehať.

Druhá časť bola považovaná nielen za najnáročnejšiu, ale bola tiež kritickou pre celý výberový proces. Zo šesťsto zostávajúcich kandidátov sa len sto kvalifikovalo na tretiu časť súťaže.

Skúška sa mala uskutočniť v neďalekom lese. Mala trvať celý deň. Kandidáti boli rozdelení do malých skupín a cieľom bolo dosiahnuť určité miesto ukryté v lese. Aby sme našli cestu, museli sme ísť cez viacero kontrolných stanovíšť, kde nám boli kladené otázky a udaný ďalší smer, v závislosti od presnosti našich odpovedí. Preteky sa začali na úsvite a končili o polnoci. Boli sme varovaní, že mnoho kandidátov to do konečného cieľa nezvládne. Navyše, niektorí z nás môžu prísť o život pri stretnutiach s ostrými strážcami, ktorí strážili mosty ponad početné vodné toky pretekajúce lesom. Preto moji mladí priatelia považovali preteky za skúšku života, jedinú veľkú udalosť, ktorá spečatí ich osud.

Zákonne znepokojený som na úsvite začal preteky. Bol som členom skupiny, ktorá zahŕňala piatich mojich priateľov zo školy. Boli sme len jednou zo sto takýchto skupín, poskladaných zo študentov rôznych škôl kraja a iných ľudí, ktorí prišli súťažiť, v snahe zabezpečiť si svetlú budúcnosť.

Našu cestu sme začali na okraji lesa a vydali sme sa hľadať prvý z kontrolných bodov.

Kráčali sme sotva pol hodiny, keď sme začuli volajúci hlas, „Hej! Vy! Poďte sem a pomôžte mi!“

Zastavili sme. Muž, ktorý na nás volal, kľačal pri strome, vedľa ženy a malého dievčaťa. Žena ležala na zemi, v bezvedomí. Malé dievča stálo po jej boku. Obe mali oblečené sivé rúcha, naznačujúce, že boli členkami nižšej kasty, s ktorými sme sa nemali stýkať, ibaže by to bolo zákonne nevyhnutné. Muž mal oblečené hnedé rúcho druhu, ktorý bol v kraji Šeringy neznámy.

„Poďte rýchlo sem!“ volal muž. „Potrebujem vašu pomoc, aby som zachránil túto ženu.“

Moji priatelia nezastavili.

Z nejakého dôvodu som zaváhal. Nebolo to zo súcitu. Ak táto žena bola chorá, nebola to vôľa Pána Melchisedeka? Bolo to čosi v mužovom hlase, čo sa ma hlboko dotklo. Urobil som k nemu niekoľko krokov, prezerajúc si jeho hnedé rúcho. Bol to najskôr mních, hoci jeho rád som nepoznal. Nemohol som vidieť jeho tvár, bola skrytá pod kapucňou.

„Orlon!“ zavolal na mňa jeden z priateľov. „Nebuď hlupák v Zákone! Nemáme času nazvyš.“

Muž si odhrnul kapucňu a pozrel sa na mňa. Mohol mať niečo do šesťdesiatky a v jeho držaní tela bola veľká dôstojnosť, mal prenikavé sivozelené oči, sivé vlasy a bradu. „Rýchlo! Poď sem!“ znovu na mňa zavolal. „Pomôž mi oprieť jej telo o strom.“

Moji priatelia zmizli v hmlách.

Keby som ich nasledoval, minul by som svoj osud.

Ďalej som kráčal k mužovi.

Bolo to úplne nezákonne nelogické. Plytvanie časom počas hlavnej skúšky veľkej súťaže bola nezákonne hlúpa vec. Podľa inštrukcií, ktoré do mňa vtĺkali celé mesiace, mal som bez povšimnutia bežať ďalej. Ale mužove oči mali v sebe niečo také známe, hoci úplne odlišné od čohokoľvek, čo som dovtedy videl, že som sa cítil byť donútený reagovať na jeho volanie.

„Pomôž mi ju zodvihnúť,“ kývol na mňa.

Prekvapene som sa zamračil. Muž vyzeral byť vzdelaný. Či nevedel, že muž mojej kasty sa nemal dotknúť ženy jej kasty, okrem prípadov zákonne výnimočných okolností?

„Rýchlo!“ zavelil so zreteľnou intonáciou niekoho z vyššej kasty dávajúceho príkaz mládeži – presne tá výnimočná okolnosť, ktorú som potreboval, aby som bol zákonne oprávnený dotknúť sa ženy.

Odniesli sme jej telo k stromu a opreli ju oň chrbtom. Ale sotva som sa na ňu pozrel, taký som bol zaujatý mužom.

Zamyslene si niekoľko sekúnd žmolil bradu, starostlivo pozorujúc ženu. Potom ju chytil za zápästia, držal ich vo svojich rukách so zatvorenými očami, vykonávajúc nejaký druh liečenia.

Malé dievča stojace vedľa to celé sledovalo s očami upretými na ženu. Mohla mať asi sedem rokov a keďže jej šaty boli rovnakej farby ako ženine, zákonne som usúdil, že je to jej dcéra.

Po chvíli som povedal mužovi, „Pane, musím ísť.“

„Počkaj!“ povedal miernym hlasom. „Ešte som s touto ženou neskončil.“

Stále som na neho hľadel, premýšľajúc, čo z neho vo mne tak hlboko rezonovalo. Nebol taký vysoký ako ja, bol strednej postavy. Vyzeral byť ostrý, ako ľudia, ktorí viedli skúšky na veľkej súťaži. Ale skôr ako jeho výzor, bolo to jeho vyžarovanie, ktoré sa ma dotýkalo – mäkká, jemná prítomnosť, akoby medová.

Potom ako som minútu alebo dve odolával nutkaniu odísť, som mu nakoniec musel povedať, „Pane, naozaj už musím ísť!“

„Dobre, tak teda choď,“ povedal muž neutrálnym hlasom, s očami upretými na ženu, ktorá bola stále v bezvedomí.

„Zbohom, muž Zákona!“ zákonne som ho pozdravil.

Neodpovedal. Bol zaujatý starostlivosťou o ženu.

Postavil som sa a začal kráčať preč.

„Počkaj, synak!“ zavolal muž. „Niečo si si zabudol.“

Prekvapený som sa otočil. Nevidel som na zemi ležať nič, čo by mi patrilo.

Pozrel sa mi do očí a usmial sa. „Poď!“

Zmätený, kráčal som k nemu.

Ako som k nemu podišiel, postavil sa. Potom ma chytil za zápästia a zabodol hlboko do mňa svoj pohľad. „Toto si zober so sebou,“ povedal. „Budeš to potrebovať na to, čo máš urobiť.“

Čo to robil? Celé moje telo začalo brnieť a do mojej hlavy prúdili divné vibrácie. Bol som prenesený do iného priestoru. Trvalo to len niekoľko sekúnd, ale to, čo sa odohrávalo, bolo neobyčajne intenzívne.

Potom uvoľnil moje zápästia. „Teraz choď.“

Bol som taký ohromený, že som potreboval niekoľko sekúnd, kým som sa dokázal pohnúť. Potom som sa obrátil a začal kráčať preč.

Tentokrát ma už nezavolal naspäť.

Po niekoľkých krokoch som zastavil. Váhajúc, obrátil som k nemu hlavu.

„Choď!“ zopakoval. „Musíš sa ponáhľať.“

Odišiel som a pokračoval v pretekoch.

Ale potom sa stalo niečo mimoriadne čudné. Nesený neobyčajne vysokým duchom, rozbehol som sa.

Úprimne ustarostený, okamžite som zastal. Čo mi ten muž urobil? Teraz však nebol čas na hĺbanie nad zvláštnym stretnutím. Dosiahol som kontrolné stanovište a dvaja skúšajúci mi začali klásť otázky.

Opäť sa stalo čosi neuveriteľné. Moja myseľ začala pracovať rýchlejšie ako kedykoľvek predtým. Odpovedal som na otázky mužov rýchlosťou, ktorá mňa prekvapila ešte viac ako prekvapila ich. A keď povedali, „Prešiel si!“ pustil som sa do behu.

Čoskoro som došiel k nízkemu mostu, ktorý križoval malý vodný tok. Uprostred mosta stál obrovský muž, ktorý držal v rukách dlhú drevenú kladu. Moji priatelia k mostu tiež práve dorazili a pomaly, obozretne sa k mužovi približovali. No zrazu, k ich úplnému ohromeniu, na nich muž nečakane vybehol a pomocou klady ich sotil do vody.

Normálne by som bol obozretne zastavil tam, kde som bol a zobral si dostatočný čas na hľadanie inšpirácie v mojom repertoári zákonných veršov. Ale hnaný mocnými silami, ktoré do mňa vložil mních, vkročil som na most a nadviazal s mužom očný kontakt.

Pokojne čakal, kým podídem bližšie.

Bez toho, že by som sa skutočne pozrel tým smerom, tváril som sa, že sa pripravujem prebehnúť po jeho ľavej strane, akože ho chcem prekabátiť.

Muž okamžite vycítil impulz a pripravil sa, zľahka sa presúvajúc na svoju ľavú stranu.

Hľadiac priamo do jeho očí, kráčal som ďalej.

Zrazu som sa rozbehol, akoby som chcel prebehnúť po jeho ľavej strane, kde ma očakával. Ale hneď ako sa rozohnal drevenou kladou, preskočil som na jeho pravú stranu a prebehol popri ňom.

Nesený zotrvačnosťou klady, muž už nemal čas zmeniť jej smer. Keď videl, že som mu ušiel, rozosmial sa a s kladou položenou na predlaktiach mi uznanlivo zatlieskal.

Bol som taký užasnutý nad tým, čo som práve urobil, že som sa prestal trápiť tým, že bežím. Len som ďalej utekal smerom k ďalšiemu kontrolnému stanovišťu.

Stála pri mne mocná sila. Nechápal som, čo to bolo, ani ako to fungovalo. Ale zakaždým, keď mi bola položená otázka, dokázal som okamžite vidieť odpoveď. Bolo to viac ako len hlas hovoriaci cez moje ústa, bola to široká vízia, cez ktorú som vnímal dôvody, prečo boli otázky kladené a všeobecné zákonné pozadie, v ktorom mali byť chápané. To ma viedlo k tomu, aby som hovoril neuveriteľné veci. Niekoľkokrát, po prejdení kontrolným bodom, som sa musel sám seba opýtať, „Och, môj Pán Melchisedek, naozaj som to povedal ja?“ Nejakým spôsobom som dokázal vnímať osobnosť skúšajúcich a tomu prispôsobiť svoje odpovede. Niekoľkokrát som ich dokonca dokázal rozosmiať, akoby som bol obdarený zmyslom pre humor.

Rozjarený, lietal som od jedného kontrolného bodu k druhému, plne si užívajúc rozšírené vedomie, ktoré mnou hýbalo. Okolo poludnia, keď som dosiahol ďalší kontrolný bod, som bol prijatý skupinou hodnostárov, ktorý na mňa so zvedavosťou hľadeli. Bolo ich najmenej dvanásť a v ich čele bol vysoký muž v karmínovom rúchu vyšívanom zlatými symbolmi, znakmi veľmi vysokého postavenia v administratíve kráľa Atlantídy.

Kráčal som ku skupine hodnostárov a pochválil Pána Melchisedeka so všetkou úctou k ich postaveniu. Potom som sa pred nich postavil a dal sa dohromady, očakávajúc paľbu otázok.

Keď videl plameň v mojich očiach a rozhodný výraz na mojej tvári, vysoký muž v karmínovom rúchu sa usmial. „Mier, môj priateľ v Zákone!“ povedal so zákonnou intonáciou človeka ohrozovaného zbraňou.

Hodnostári vybuchli smiechom.

Zdvorilo som sa usmial, tak ako zákonná zvyklosť doporučovala, že by som mal urobiť v takej situácii.

„Aké je tvoje meno, môj priateľ v Zákone?“ opýtal sa muž v karmínovom rúchu.

„Orlon, syn Orlona, pane.“

„Nuž, Orlon syn Orlona, prešiel si všetkými skúškami dňa. Teraz môžeš ísť a oddýchnuť si. Opäť sa stretneme zajtra v noci, na oslave, ktorá uzatvára druhú časť súťaže.“

Stál som bez pohnutia a neveriaco na neho hľadel. Bolo sotva poludnie a mne povedali, že skúška bude pravdepodobne trvať do neskorej noci. Bola to pasca?

„Môžeš ísť!“ povedal muž priateľským hlasom.

Keďže som sa ani nepohol, hodnostári opäť vybuchli do smiechu.

Muž v karmínovom rúchu sa zamračil. Hodnostári sa okamžite prestali smiať. „Môžeš ísť!“ zopakoval muž, tentoraz ostrým tónom používaným len tými v službe Jeho Najvyššieho Veličenstva Kráľa Atlantídy.

Zdvorilo som sklonil hlavu a, náležite ho pozdraviac, pratal som sa preč.

3.2 Nezákonne ďaleko

Keď som sa vrátil do penziónu, kde sme boli ubytovaní spolu s mojimi priateľmi zo školy, bolo skoré popoludnie. Rozhodol som sa, že si potrebujem odpočinúť. Išiel som priamo do nocľahárne, ktorá bola prázdna a ľahol si na svoju posteľ.

Nedokázal som vyhnať mnícha zo svojich myšlienok. Kto to bol? Čo mi to urobil? Uvidím ho ešte niekedy? Tieto otázky mi behali po rozume. No napriek vzrušeniu dňa som čoskoro zaspal.

Neskôr cez popoludnie, keď som sa zobudil, prvá vec, ktorá mi napadla, bola, že toho mnícha musím nájsť a porozprávať s ním. Nevedel som prečo, ale moja istota bola absolútna.

Bolo tesne pred západom slnka a nocľaháreň bola stále prázdna. Nikto z mojich priateľov sa ešte zo skúšky nevrátil. To ma prinútilo zamyslieť sa. Čo ak som naozaj dosiahol dobrý výsledok? Bude mi ponúknuté vysoké postavenie v službách kniežaťa? Budem vedieť, ako si múdro vybrať?

Namiesto toho, aby som si robil starosti, rozhodol som sa počkať na výsledky súťaže, ktoré mali byť oznámené nasledujúce ráno.

Pohol mnou hlboký impulz.

Vydal som sa hľadať mnícha.

Nemal som ani potuchy, kde bol ubytovaný, alebo či je ešte vôbec v Šeringe. Tak som sa rozhodol hľadať ženu. Šeringa bola zákonným mestom usporiadaným do štvrtí, kde boli kasty prísne oddelené, takže bolo ľahké ju nájsť. Vedel som, že bola oblečená v sivom, tak som sa vypytoval na jej štvrť a netrvalo mi dlho, kým som došiel na malé trhovisko plné ľudí oblečených rovnako ako ona.

Po niekoľkých minútach chôdze som spoznal malé dievča. Hrala sa so svojimi priateľkami, blízko stánku s ovocím. Odviedla ma k svojmu domu a odtiaľ ma mladý chlapec zobral na krátku prechádzku do susedstva, v ktorom býval mních.

Bol to malý dom na konci prázdnej uličky. Predtým ako som zaklopal, zaváhal som. Čo poviem tomu mužovi?

Kým som si stihol dať dokopy myšlienky, mních otvoril dvere a pozdravil ma, „Pochválený buď Pán Melchisedek, priateľ v Zákone!“

„Všetka sláva Pánu Melchisedekovi, múdry muž Zákona,“ odpovedal som s náležitou úctou k jeho veku a vznešenému držaniu tela.

Tentokrát mal hlavu nezakrytú. Chvíľu na mňa pozeral a usmial sa, „Aké je tvoje meno, môj priateľ v Zákone?“

Znovu tam bolo niečo v jeho očiach a jeho vyžarovaní, čo vo mne rozozvučalo akord. Bol som hlboko pohnutý a zmätený zároveň, až natoľko, že som takmer zostal mimo a zabudol mu odpovedať.

Mužov úsmev sa rozšíril, „Moje meno je Džervin Hnedého Rúcha,“ povedal. „Poď dovnútra, môj priateľ v Zákone.“

„Moje meno je Orlon, syn Orlona,“ zamumlal som a nasledoval ho cez krátku chodbu do prázdnej bielej miestnosti osvetlenej belavo-modrou žiarou živých plasových stien.

„Koľko máš rokov, Orlon?“

„Videl som sedemnásť jarí a sedemnásť jesení,“ odpovedal som zákonným spôsobom.

Potom ako ma pozval, aby som sa s ním posadil, mi kládol množstvo otázok o mojej rodine, mojej kaste, mojich aktivitách v škole a skúškach, ktorými som práve prešiel. Potom sme dlhú chvíľu iba hľadeli jeden na druhého a nič nehovorili.

Znovu som pocítil podivné vibrácie v hlave a iné pocity, ktoré som nedokázal vysvetliť. Celé moje telo brnelo a rozpoznal som v ňom vysokú silu, ktorá ma podporovala pri súťaži.

A potom, rovno z modrých hmiel, muž povedal, „Orlon, chcel by si ma nasledovať a stať sa súčasťou mojej svätyne?“

Omámený a užasnutý, onemel som.

Toto boli slová používané veľkými duchovnými majstrami, keď zákonne pozývali niekoho, aby sa stal ich učeníkom. Bezpochyby, Majster Džervin bol mocný mních. Sila, ktorá ma podporovala počas súťaže, bola jasným dôkazom jeho duchovného rozmeru. Ale aj keď som počul niekoľko príbehov o majstroch prichádzajúcich z iných krajov a zákonne unášajúcich nových učeníkov, nikdy som si nepomyslel, že sa to môže stať mne.

Keď videl ohromený výraz na mojej tvári, Džervin sa rozosmial.

„Ale...“ podarilo sa mi nakoniec vykoktať. „Ale ja som z kasty verejných služobníkov. Nemôžem žiť vo svätyni.“

„Mm...“ prikývol s vážnym výrazom na tvári. Potom sa usmial a podarilo sa mu prekvapiť ma tým, že povedal, „Zbohom, muž Zákona!“ A postavil sa, čím naznačil, že naše stretnutie sa skončilo.

Omráčený, mechanicky som sa postavil a nasledoval ho ku vchodu.

Keď sme došli ku dverám, opäť sa usmial a nenútene zopakoval, „Zbohom, muž Zákona!“

„Zbohom...“ začal som hovoriť, ale slová sa mi zadrhli v hrdle. Ako zatváral dvere, vyhŕkol som, „Počkajte, Majster Džervin!“

Znovu otvoril dvere a hľadel na mňa s neutrálnym výrazom na tvári.

„Budete tu zajtra ráno?“ spýtal som sa.

„Možno. A možno nie,“ povedal, hľadiac na neďaleký strom.

„A kde je vaša svätyňa?“

„V kraji Eisraimu,“ neprestával pozorovať strom.

„Eisraim? Ale veď to je nezákonne ďaleko!“ zvolal som. Kedykoľvek som sníval o cestovaní, bolo to vždy do zákonne blízkych krajov. Šeringa bola na východnom pobreží. Aby človek dosiahol Eisraim, musel ísť na západ a prejsť polovicu atlantského kontinentu.

„Dosť ďaleko, áno,“ povedal, pričom hľadel hlboko do mojich očí – a vibrácia v mojej hlave sa opäť spustila.

Chvíľu sme udržiavali očný kontakt, potom mi dal posledné, „Zbohom, muž Zákona!“ a so širokým úsmevom na tvári zatvoril dvere.

3.3 Horúčkovitá noc

Bolo dosť neskoro po polnoci. Prvýkrát vo svojom živote som nemohol zaspať.

Posadil som sa a hľadel na slabú žiaru živej steny predo mnou.

Nocľaháreň bola stále prázdna. Čo som si o tom mal myslieť? Pravdaže, moji štyridsiatideviati priatelia zo školy neboli jediní, ktorí sa zúčastnili pretekov. Ale aj tak, rozmýšľal som, aké skóre som asi dosiahol.

To však nebolo to, čo ma držalo pri vedomí. Pravda bola, že som zo svojej hlavy nemohol vyhnať obraz mnícha. Tento muž mal niečo... niečo, čo som nikdy necítil pri nikom inom, niečo pre mňa významnejšie, ako čokoľvek, čo ma dovtedy postretlo.

Ale čo to bolo?

Mal by som ísť a znovu s ním hovoriť? A čo ak už bolo neskoro? Čo ak už odišiel z mesta? Uvidím ho ešte niekedy? Vymenoval už knieža Šeringy ambasádorov pre kraj Eisraimu? Budem musieť čakať, kým súčasný ambasádor umrie, predtým ako tam budem môcť cestovať? Ale kto povedal, že moje skóre by mi vôbec dovolilo dosiahnuť takú vysokú funkciu akou je ambasádor? A pre Pána Melchisedeka, skončí niekedy táto trma-vrma v mojej hlave?

Posadil som sa a pozoroval desivú scenériu: štyridsaťdeväť prázdnych postelí vo veľkej miestnosti osvetlenej iba tu a tam niekoľkými sviečkami.

Ľahol som si, otočil sa nabok, zavrel oči a zašepkal si sám pre seba, „Prajem ti dobrú noc v Zákone!“

A čo ak naozaj opustil mesto? Čo ak ho už nikdy nenájdem? Budem to ľutovať po celý svoj život? Mal som prijať jeho pozvanie?

Ale keďže som verejným služobníkom, nemôžem žiť vo svätyni!

Pravdaže okrem prípadu, kedy by som sa stal súčasťou rádu kňazov, ktorí prijímajú členov z iných kást.

Boli také kasty kňazov vo svätyni Eisraimu?

Ja a kňaz? Naozaj som si to nevedel predstaviť. A nevedel som nič o svätyni Eisraimu. A čo ak tam držia dobytok?

Otočil som sa na druhý bok.

A čo keby som išiel a porozprával sa s ním hneď teraz?

Pokiaľ nato neexistoval zvláštny dôvod, klopať niekomu uprostred noci na dvere, to nebola veľmi zákonná vec. Samozrejme okrem prípadu, že by jeho kasta mala špeciálne pravidlá. A čo bola vlastne táto kasta Hnedého Rúcha?

Obrátil som sa na druhú stranu, potom som sa opäť posadil a rozhodol sa, že ísť a navštíviť ho teraz uprostred noci by rozhodne nebol dobrý nápad.

O tri minúty neskôr som už kráčal prázdnymi ulicami Šeringy a mieril k jeho domu. Bola to typická atlantská noc; svetlo Mesiaca presvitalo hmlami a vytváralo striebornú atmosféru.

Pravdaže som sa nechystal zaklopať na dvere. To by bolo proti princípom Zákona. Rozhodol som sa, že keď tam prídem, budem stáť pred domom a čakať na prvé svetlo úsvitu, ktorý už nebol ďaleko. Takto ho nemôžem minúť, keby sa rozhodol odísť v skorých ranných hodinách. Ale prečo som mal v hlave takú búrku? Nikdy predtým som necítil takú zvláštnu úzkosť a rozrušenie. Tak som sa obával, že zmeškám kňaza Hnedého Rúcha, až som skoro začal utekať.

Keď som došiel na miesto, ohromne sa mi uľavilo. Ale nie nadlho. Čo ak má dom zadný východ do inej ulice?

Bol to dostatočne zákonný dôvod, aby som klopal na dvere uprostred noci?

Stál som pred dverami a rozmýšľal, čo by doktor Zákona robil v takejto situácii.

Potom sa, na moje prekvapenie, dvere otvorili a ja som sa ocitol tvárou v tvár mužovi v hnedom rúchu.

V ruke držal sviečku. Usmial sa na mňa. „Pochválený buď Pán Melchisedek, Orlon! Poď dovnútra,“ povedal svojím láskavým hlasom.

Búrka v mojej hlave sa okamžite utíšila. Cítil som sa pokojný a čistý.

Zobral ma do tej istej prázdnej izby, v ktorej ma prijal predtým a pozval ma, aby som si s ním sadol, uprostred bledej modrej žiary vychádzajúcej zo živých stien.

Nechcelo sa mi rozprávať. Chcel som len vpíjať do seba jeho prítomnosť, ktorá sa mi zdala ešte vrúcnejšia, ako keď som s ním bol predtým. Tiež nič nehovoril. Len hľadel do mojich očí a usmieval sa, vyžarujúc do mňa svoje priateľské teplo.

Čo bolo na ňom také odlišné? Ostrosť a intenzita v jeho očiach, možno. Keď na mňa upriamil svoj majestátny pohľad, zdalo sa, že videl nespočetné množstvo vecí, ktoré mne úplne unikali. Alebo to bolo teplo, ktoré vyžarovalo z jeho srdca? Zdalo sa také známe a zároveň také nezvyčajné. V jeho prítomnosti som sa cítil ako úplne iný človek. Ale nato bol môj vnútorný svet príliš nejasný, aby som pochopil, čo presne sa dialo.

Stretnutie trvalo dlho. Tesne pred úsvitom, keď živé steny začali žiariť jasnejšie, Džervin si zamyslene požmolil bradu a opýtal sa, „Budeš ma nasledovať, Orlon?“

Potom ako som s ním sedel vyše dvoch hodín, cítil som sa jasnejšie ako kedykoľvek predtým. Prečnieval som nad svoje normálne ja. V tomto povznesenom stave mi bolo jasné, že ho chcem nasledovať.

Nebolo to nič menšie ako zjavenie! Poprvýkrát v živote som niečo skutočne chcel!

Ale nedokázal som si predstaviť, ako by sa to dalo zákonne zrealizovať. „Majster Džervin, čo by sa stalo, keby som vás nasledoval?“ opýtal som sa, úzkostlivo dúfajúc, že navrhne nejaké zákonné riešenie, pri ktorom by mohol verejný služobník prebývať vo svätyni.

Odpoveď nebola vôbec taká, akú som očakával. Pohladil si bradu a usmial sa, „Veľa prekvapení a strašne veľa zmien v tvojom vnútri!“

Slová 'zmena' a 'strašne' išli k sebe nezákonne dobre. Ako všetci normálni Atlanťania, neznášal som prekvapenia.

Ťažko som prehltol. „Akú funkciu by som mohol zastávať vo vašej svätyni ako verejný služobník? Zrejme by som nemohol žiť v jej priestoroch.“

Majster Džervin vybuchol do smiechu a chvíľu som sa bál, že ma ide vyhodiť z domu, ako to urobil predtým. Ale on len položil ruku na moje plece a zahľadel sa mi hlboko do očí. „Orlon, môžeš byť čímkoľvek. Môžeš robiť čokoľvek!“

Nemal som ani potuchy, čo tým myslel.

„Chcel by si byť kňazom?“ opýtal sa.

„Iba veľmi vysoké rády kňazov prijímajú členov z iných kást,“ začal som nahlas rozmýšľať. Z toho, čo ma učili o Zákone kást, som vedel, že vo svätyniach nežili všetci kňazi a kňažky v celibáte. Ale tí, ktorí žili, nutne museli prijímať členov z iných kást. Ako hovoril Zákon, „ Celibát nemôže prechádzať z otca na syna.“ Avšak väčšina kňazských rádov prijímala členov z určitých špecifických skupín a komunít. Ale najvyššie kasty kňazov a kňažiek boli výnimkou z tohto pravidla. Ich členovia mohli pochádzať z ktorejkoľvek z vyšších kást atlantskej spoločnosti.

„Chcel by si vstúpiť do Lososového Rúcha?“ spýtal sa.

„Lososové Rúcho?“ žasol som. Tento rád bol dobre známy tým, že trénoval jedných z najmocnejších ritualistov v kráľovstve – majstrov Zákona, ktorí ovládali ohromné sily prírody. V porovnaní s nimi boli dedinskí kňazi, ktorých som tak veľmi obdivoval, iba deti. Navyše, kňazi Lososového Rúcha nikdy nevykonávali žiadne rituály na dobytku.

„Môžeš byť čímkoľvek. Môžeš robiť čokoľvek,“ zopakoval Džervin s vážnym výrazom na tvári.

Aj keď som stále nerozumel, čo myslí, urobila na mňa dojem sila, ktorá bola obsiahnutá v jeho slovách.

„Uvažovalo by vôbec niekedy Lososové Rúcho, aby prijalo jednoduchého verejného služobníka ako som ja?“ opýtal som sa.

Žmoliac si bradu, Džervin našpúlil pery. „Ktovie? Na konci veľkej súťaže môže byť Orlonovi, synovi Orlona, ponúknuté vysoké postavenie v službách Jeho Výsosti Kniežaťa Šeringy.“

„Ale čo potom, keby som to odmietol?“ opýtal som sa úzkostlivo. „Myslíte si, že knieža by sa mohol uraziť a uvrhnúť ma do väzenia, Džervin?“

Z nejakého dôvodu sa nezdalo, žeby Majstra Džervina táto možnosť čo i len trochu trápila. „Môj priateľ v Zákone, ja sa o to postarám. Ale predtým ako sa rozhodneš, či ma chceš nasledovať alebo nie, chcem aby si išiel a vypočul si vyhlásenie výsledkov včerajšej súťaže.“

Spoločne sme dlho udržiavali meditatívne ticho. Potom sa Džervin postavil a naznačil tak, že naše stretnutie sa skončilo.

3.4 Hodina Boha, keď volá Pán Melchisedek

Keď som sa vrátil do Džervinovho domu, bolo skoré popoludnie. Vyhlásenie výsledkov trvalo celé hodiny.

Práve keď som sa chystal zaklopať, otvoril dvere. Bola to zakaždým len náhoda? Rozmýšľal som. Ale boli tu súrne záležitosti, ktoré bolo treba prediskutovať. Po zákonnom pozdrave som hneď spustil, „Majster Džervin...“

„Zdá sa, že si stratil dych, synak,“ poznamenal.

„Bežal som skoro celú cestu sem. Majster Džervin, niečo... niečo... niečo sa stalo.“

„Čo sa stalo?“

„Bol som nominovaný ako jeden z vysoko spôsobilých dvanástich!“

„Poď dovnútra,“ usmial sa. A zobral ma do malej prázdnej miestnosti, kde sme si spolu opäť sadli. „Rozumieš tomu, čo to znamená?“ opýtal sa.

„Znamená to, že nemusím súťažiť v tretej časti testu. Môžem ísť rovno do štvrtej.“

„Ktorá nie je žiadnou súťažou, ale stretnutím s ministrami kniežaťa, aby rozhodli, akú funkciu ti pridelia.“

Nastalo dlhé ticho.

Džervin sa ešte raz opýtal, „Stále ma chceš nasledovať, Orlon?“

„Áno!“ prikývol som presvedčivo. V mojej mysli nebola žiadna pochybnosť, že toto je jediná vec, ktorú chcem. „Ale čo mám povedať ministrom kniežaťa?“ opýtal som sa s úzkosťou. „Ak odmietnem ich ponuku, mohli by ma uvrhnúť do väzenia!“

„Toto je to, čo ťa trápi?“ usmial sa Džervin. „Ale to vôbec nie je to, čo by sa teraz malo diať.“

Rozmýšľal som, čo by sa teda malo diať.

„V tejto chvíli by si mal starostlivo zvažovať svoju budúcnosť.“ Výraz na jeho tvári bol vážny. „V kraji Šeringy ťa očakáva brilantná kariéra. Mohol by si sa stať bohatým a mocným a užívať si všetky výhody svojho postavenia. Si si istý, že sa chceš vzdať ovocia svojho víťazstva a nasledovať ma?“

Nevedel som, čo nato povedať. Jednoznačne, ak tu bolo nejaké víťazstvo, bolo celé jeho. Bez síl, ktoré do mňa napumpoval, by som v súťaži nikdy nedosiahol také vysoké skóre.

Majster Džervin očakával odpoveď, videl som to na jeho tvári. Preto som sa pustil hľadať verš v mojom zákonnom repertoári, ktorý by najlepšie vystihol, ako som sa cítil.

Po dlhej chvíli som konečne prehovoril. „Všetka sláva učiteľovi!“

Džervin zareagoval jedným z najveľkolepejších úsmevov, aké som kedy videl. Osvietil celú miestnosť a spôsobil, že som sa cítil taký šťastný, že by som najradšej vyskočil na nohy a tancoval od radosti.

Ale po blaženej chvíli Džervinova tvár opäť zvážnela. „Nasledovať ma nebude ľahké, Orlon,“ varoval ma.

To som videl už teraz. Čo poviem ministrom kniežaťa? Aspoňže som mal desať dní, aby som sa pripravil na to stretnutie. Ale v ten istý večer mala byť oslava, na ktorej všetci tí, ktorí uspeli v druhej časti súťaže, mali byť pozdravený zástupcom kráľa Atlantídy. Čo robiť počas oslavy? Mal som predstierať, že sa nič nestalo alebo riskovať, že urazím vysokopostavených hodnostárov tým, že odmietnem ich pocty?

Džervin pomaly pokrútil hlavou, akoby dokázal čítať moje myšlienky. „V budúcnosti ťa čakajú ťažšie skúšky ako je táto, Orlon!“

Vážne som prikývol, presne ako princípy rétoriky prikazovali, že by som mal urobiť v takej situácii, ale bez najmenšej potuchy, čo tým myslel.

Dlhú chvíľu mi Džervin hľadel hlboko do očí. Zdalo sa, že číta moju dušu, ale nedokázal som vnímať, čo vidí. Potom zobral moje ruky a opäť ožiaril miestnosť svojím úsmevom, rozjasniac modravú žiaru živých stien.

Hlboko vo vnútri som vedel, že ma prijal.

Odtiaľ to už išlo všetko rýchlo ako vo sne. K mojej obrovskej úľave som sa dozvedel, že Džervin bol pozvaný na ceremóniu, ktorá sa mala uskutočniť ten večer. Tak sme mohli ísť spolu a mohol mi povedať, čo hovoriť a ako sa správať, keď bude vyhlásené moje meno.

Ale Džervin ma tiež poučil, aby som sa nevracal do penziónu. Vysvetlil mi to citovaním verša Zákona, „ Keď si už urobil krok, usiluj vpred a nikdy sa neobracaj, inak budeš čeliť nástrahám horším ako smrť.“

„Znamená to, že už nikdy viac neuvidím svojich priateľov?“ opýtal som sa, náhle si uvedomujúc závažnosť zmeny, ktorá sa mala odohrať v mojom živote.

„Raduj sa, muž Zákona! Lebo toto je hodina Boha, keď volá Pán Melchisedek a zvonia zvony osudu. A ty si vypočul volanie!“ odpovedal Džervin. Ale keď videl, že moje oči sú plné sĺz, jemným láskyplným hlasom povedal, „Počúvaj, ty a ja sa staneme naozaj dobrými priateľmi. A sľubujem ti, že vo svätyni Eisraimu budeš mať priateľov, o akých si nikdy ani nesníval, že by si mohol mať – výnimočných ľudí, ktorí na teba čakajú, a budú sa o teba starať a milovať ťa tak, ako to dobrí ľudia nášho kráľovstva zriedka dokážu.“

Vpíjal som do seba jeho slová.

Aby mi pomohol vzchopiť sa, Džervin mi opisoval mnoho úžasných vecí svojej svätyne, kde je plas niekoľko desiatok tisíc rokov starý a živé steny kaplniek udržiavajú úžasnú prítomnosť bohov. Vo svätyni boli veľkolepé záhrady plné sôch všetkých bohov, podzemné krypty, v ktorých bez prerušenia už stovky rokov prebiehali ohňové rituály a viac ako tisícsto kňazov a kňažiek mnohých rôznych rádov.

Navyše som sa dozvedel, že v blízkosti svätyne držia len veľmi málo dobytka.

3.5 Džervin prekabáti kráľovho zástupcu

Ten večer sme spolu s Džervinom kráčali na ceremóniu. Prebiehala vo veľkých záhradách, ktoré patrili k majetku kniežaťa.

Pred pódiom bol usadený dav niekoľko sto ľudí. Bola to zďaleka najväčšia ceremónia, akej som sa kedy zúčastnil. Okrem stovky kandidátov, ktorí uspeli v druhej časti súťaže, tu bolo veľa vysokopostavených hodnostárov z kraja Šeringy a tiež zástupcovia z iných krajov. Bolo tu dokonca niekoľko členov kráľovskej administratívy – ľudia s veľmi vysokým postavením, lebo každému z mnohých krajov kráľovstva vládol knieža, ktorý podliehal ústrednej autorite kráľa. Obecenstvo tiež pozostávalo z významných členov komunity a ľudí z vysokých kást, z ktorých si mnohí so sebou priviedli svoje spôsobilé dcéry, dúfajúc, že pre ne nájdu sľubných manželov.

Majster Džervin bol pozvaný, aby sedel v jednom z prvých radov – významné privilégium, ktoré ukazovalo, že požíval veľkú úctu administratívy Šeringy. Namiesto toho, aby ma nechal sedieť s mojimi priateľmi, zobral ma radšej so sebou.

Čakali sme obvyklé dve alebo tri hodiny, lebo Zákon radil, aby žiadny začiatok nebol uponáhľaný. Potom prišiel muž v karmínovom rúchu, ktorého som nakrátko stretol na konci hlavnej súťaže. Viedol malý sprievod verejných služobníkov najvyššej úrovne. Ako zaujímali postavenie na pódiu, Džervin mi zašepkal do ucha, „Vieš, kto je ten muž?“

„Niekto poslaný kráľom?“ zašepkal som naspäť.

„Presne tak! Jeho meno je Lord Proston. Dnes večer na neho urobíme malú fintu,“ žmurkol na mňa Džervin.

Zdesene som preglgol. „Urobiť fintu na vyslanca Jeho Najvyššieho Veličenstva Kráľa Atlantídy?“ Už som sa videl, ako ma uvrhnú do najtmavšieho žalára mestského väzenia Šeringy.

„Neboj sa!“ povedal Džervin, „S tebou to nemá nič dočinenia. Je to čisto medzi ním a mnou. Keď bude vyhlásené tvoje meno, len povedz to, čo som ti hovoril, a všetko bude vynikajúce v Zákone!“

Nie úplne uistený, sledoval som začiatok ceremónie. Vysokí kňazi z kniežacieho dvora predspevovali hymny Zákona, po čom Lord Proston zákonne poblahoželal množstvu funkcionárov, v mene Jeho Najvyššieho Veličenstva Kráľa Atlantídy. Skôr ako začali úspešných kandidátov zaradom vyvolávať na pódium, prebehli rôzne zákonné formality.

Rachot ceremoniálnych bubnov doprevádzal ich pomalú chôdzu na plošinu. Vyšli hore schodmi, kráčali k Lordovi Prostonovi a pokorne ho pozdravili. Lord Proston im zákonne zablahoželal a dekoroval ich béžovou stužkou. Dav nahlas tlieskal. Laureáti sa nevrátili na svoje miesto, ale zišli dole schodmi a zaujali pozíciu na boku.

Čím viac času prešlo, tým som bol vystrašenejší. Čo sa stane tým, ktorí odmietnu stužku? Budem naozaj nápomocný pri okabátení Najctihodnejšieho Lorda? Keby nebolo Džervinovej podpornej prítomnosti, pravdepodobne by som odpadol – čo nebolo vôbec také ťažké, keď si zoberieme ako voľne bolo ľudské vedomie pripútané k fyzickému telu.

Nakoniec bolo vyhlásené moje meno.

Postavil som sa a začal kráčať na pódium. „Och môj Pán Melchisedek,“ pomyslel som si v hrôze, „všetci títo ľudia sa na mňa pozerajú!“

A naozaj sa pozerali. A bubny duneli. A hodnostári čakali. A ja som držal svoje zvierače.

O eón neskôr som došiel na pódium a bubny sa odmlčali. Lord Proston ma okamžite spoznal. „Tu je náš mladý priateľ, ktorého neuhasiteľný smäd po otázkach je nesporný,“ usmial sa, odkazujúc na naše posledné stretnutie. Keď ku mne prehovoril a poučil ma, že súťaž sa skončila, pochybnosť, ktorú som ukázal, takmer hraničila s porušením protokolu.

„Och nie! Prečo sa toto musí stať práve mne?“ pomyslel som si, ťažko pregĺgajúc a pripravujúc sa na zopakovanie toho, čo mi Majster Džervin hovoril, že mám povedať, pozorne pritom sledujúc výraz na tvári Lorda Prostona. Pekný širokoplecí štyridsaťročný muž mi zákonne poblahoželal, rovnako ako všetkým kandidátom predo mnou. Rozprával s veľkou dôstojnosťou a ľahkosťou, pričom svoje slová sprevádzal výrečnou gestikuláciou. Potom mu zmocnenec podal stužku, ale keďže som bol jedným z 'vysoko spôsobilých dvanástich', bola to stužka čierna a nie béžová.

„ Dovoľte mi pripnúť na vašu hruď toto vyznamenanie, aby vám pripomínalo milosť nášho Pána Melchisedeka, ktorou ste boli povýšení do najvyššieho stupňa svojej kasty a získali privilégium slúžiť Jeho Výsosti Kniežaťu Kraja Šeringy ,“ zákonne vyhlásil Lord Proston a pohol sa smerom ku mne.

Okamžite som prehovoril, „Veľmi pekne ďakujem, Najctihodnejší Lord, ale odmietnem túto poctu. Miesto toho budem nasledovať Majstra Džervina Hnedého Rúcha a stanem sa súčasťou jeho svätyne v kraji Eisraimu.“

Lord Proston doširoka otvoril oči a zamračil sa. Po ňom sa zamračili všetci hodnostári na pódiu.

Užasnuté šepkanie rozvlnilo dav.

„Väzenie! Zákonne garantované!“ pomyslel som si, úzkostlivo sledujúc jeho tvár.

Lord Proston pohliadol nadol do predných radov obecenstva, hľadajúc Majstra Džervina. Ale k môjmu veľkému prekvapeniu, keď ho našiel, len sa zvláštnym spôsobom usmial.

Nasledujúc ho ako bábky, hodnostári na pódiu sa všetci začali usmievať.

Niekoľko sekúnd si kráľov zástupca a Džervin hľadeli do očí. Bolo zrejmé, že sa už predtým stretli. Aj keď Proston mlčal, bolo to akoby sa s Džervinom rozprával spôsobom, ktorý nikto iný nepočul.

Potom, stále so svojím zvláštnym úsmevom, sa Lord Proston obrátil ku mne. „Nech sa naplní vôľa nášho Pána Melchisedeka!“ vyhlásil ceremoniálnym hlasom vysokopostaveného člena kráľovskej administratívy. Potom položil svoju veľkú ruku na moje plece a dodal, „Choď naspäť k svojmu majstrovi, syn môj.“

Neuveriteľne mi odľahlo. Zákonne som ho pozdravil miernym úklonom hlavy a vydal sa preč.

Dav zaváhal, zvažujúc, či tlieskať alebo nie.

Hľadiac priamo do Džervinových očí, Lord Proston začal pomaly tlieskať rukami.

Ako som schádzal dole z pódia naspäť k Džervinovi, dav tlieskal, nasledujúc pomalý rytmus Lorda Prostona.

Vo vnútri som velebil Pána Melchisedeka zato, že ma neposlal do väzenia a tešil sa, že vidím koniec svojich skúšok (alebo som si to aspoň myslel).

Keď som sa vrátil na svoje miesto, Džervin a Lord Proston si stále navzájom hľadeli do očí. Aj Džervin mal na tvári zvláštny úsmev.

Zmätený, vyčerpaný, ale s úľavou, som sa posadil vedľa Majstra Džervina.

3.6 Smrť Orlona, syna Orlona

Keď sme sa vrátili do domu, kde býval Džervin, bol som úplne zničený. Džervin mi dal matrac. Zrútil som sa naň a spal bez prestávky šestnásť hodín.

Na druhý deň, keď ma Džervin zobudil, prikázal mi, aby som sa pripravil na výlet k neďalekej tírte. Potešil som sa. Všetci milovali tieto pútnické miesta. Bol som zvedavý, či sa táto nachádzala pri jazere, vodopáde, rieke alebo na vrchole hory – najskôr to bude nejaké nádherné miesto, hoci, ako hovoril Zákon,čo robí tírtu tírtou, nie je krása krajiny, ale zvláštna kvalita zemskej energie. Okamžite som sa začal pripravovať, lebo Zákon nariaďoval, že v tírte by si sa mal cítiť povznesený a inšpirovaný; a ak si chorý, mal by si sa pripraviť na vyliečenie.“

Chôdza otvára cestu k múdrosti tírty, tak sme Džervin a ja kráčali s otvoreným vnútorným postojom a došli sme k malému jazierku, asi hodinu cesty južne od mesta Šeringa.

Všetko bolo tírta-pokojné. Dovolili sme múdrosti miesta, aby nás objala.

Džervin sa ku mne obrátil so záhadným svitom v očiach, „Toto je začiatok dlhého dobrodružstva.“

Nemal som ani šajnu, čo myslel, ale vážne som prikývol.

„Pred tebou stojí niekoľko veľkých výziev,“ povedal. „Najväčšou z nich, hlavne v počiatočných fázach tvojho tréningu, bude zmeniť kategóriu a uvedomiť si, že môžeš byť čímkoľvek a môžeš robiť čokoľvek.“

To mi stále veľa nehovorilo. Vážne som prikývol.

„Čokoľvek!“ zopakoval Džervin hlbokým hlasom.

Nasledujúc princípy zákonnej rétoriky, opäť som vážne prikývol.

Džervin nesúhlasne pokrútil hlavou, „Synak, rétorika bábok nie je to, čo ťa dovedie k osvieteniu.“ Zrazu na mňa projektoval silu svojho Hlasu, „Skoč do vody!“

Niekoľkokrát som bol svedkom toho, ako autoritatívni ľudia projektovali na niekoho príkaz s určitou silou, ktorá všetkých v okolí prinútila poslúchnuť, ale nikdy nič podobné ako teraz. Bolo to automatické! Skôr ako som si stihol uvedomiť, čo sa deje, bol som v jazere.

Keď sa moja hlava vynorila z vody, úplne ohromený som sa pozrel na Džervina.

„Vieš plávať?“ spýtal sa.

„Hm... áno!“

„Nevadí,“ žartoval, „aj tak si myslím, že si túto chvíľu zapamätáš.“ Potom zvážnel a namieril na mňa prst. „Príde čas, keď sa proti tebe obrátia sily ohromnej veľkosti a budú sa ťa snažiť zničiť všetkými dostupnými prostriedkami. Ak sa dovtedy nestaneš mocným bojovníkom Ducha, nielenže ty budeš rozdrvený, ale aj všetcí tí, ktorých miluješ, budú zabití a všetky veci, na ktorých ti záleží, budú zničené. Preto budeš musieť podstúpiť veľmi náročný tréning.“

Podal mi ruku. Vyťahujúc ma na pontón, pokračoval, „Po absolvovaní tréningu, keď na teba ľudia budú projektovať Hlas, iba sa usmeješ, namiesto toho, aby si skočil do vody!“

„Vyzleč si šaty a zahoď ich do jazera,“ prikázal mi. „Už ich nebudeš potrebovať.“

V každej inej situácii by som po takom príkaze zostal mimo alebo možno aj odpadol. Ale slová, ktoré do mňa Džervin vtĺkal, kým som bol vo vode, spustili hlbokú vlnu, ktorá mnou do hĺbky pohla – rozšírený stav vedomia, v ktorom voda vyzerala priezračnejšie a majstrove slová dávali mojej duši dokonalý zmysel.

Vyzliekol som si svoj béžový odev a hodil ho do vody.

Potom, z malej tašky, ktorú niesol na pleci, vybral Džervin biele rúcho a podal mi ho, „Toto nosia novici Lososového Rúcha.“

Sotva som dokázal veriť svojim ušiam. Znamenalo to, že som bol prijatý do tohto prestížneho rádu?

Naplnený úžasom, siahol som smerom k drahocennému bielemu rúchu.

Džervin pohotovo stiahol rúcho naspäť, „Orlon, syn Orlona, sa nikdy nestane členom Lososového Rúcha!“ Potom sa na mňa usmial a ukázal prstom do vody. „Orlon, syn Orlona, je mŕtvy! Hodili sme ho do jazera.“

Bola to čarovná chvíľa. Povrchná a ťažkopádna časť zo mňa bola odhodená ako staré šaty. Cítil som sa ľahký ako vták vo svete bohov.

„Odteraz je tvoje meno Zar!“ povedal Džervin, podávajúc mi biele rúcho. Ako som si ho dával na seba, spieval rituálne mantry.

Keď skončil, zobral ma na okraj pontónu. „Poď sem, pozri sa na seba!“ povedal.

Vidieť seba samého oblečeného v bielom odeve bolo zvláštne a mocné. Každý jeden deň svojho života som nosil béžové šaty, ako môj otec predo mnou a jeho otec pred ním. Zrazu sa béžová ošúpala z mojej kože a mojej aury. Vyzeral som ako iný človek.

„Toto nie je Orlon syn Orlona, verejný služobník!“ súcítil so mnou Džervin. „Toto je Zar, Zar ohnivý, Zar cestovateľ, ten, ktorý naplní niekoľko z mojich proroctiev.“

Obrátil som sa k nemu.

Orlon by bol vážne pokýval hlavou. Ja som to neurobil.

Namiesto toho som sa usmial.

Džervin, ktorý porozumel, sa usmial so mnou a v tomto spoločnom bytí nastalo veľké vnútorné otvorenie.

Sedeli sme na okraji pontónu a on vytiahol z tašky dve nádherné hrušky Zákona. Jednu mi podal a do druhej sám zahryzol.

Jedli sme hrušky a ticho rozjímali nad vodou a hmlami.

3.7 Recepcia na radnici mesta Šeringa

Nasledujúci deň bol Džervin pozvaný na recepciu, ktorá sa mala uskutočniť na radnici mesta Šeringa. Pozval ma, aby som išiel s ním.

Keď sme prišli, miestnosť bola preplnená dôležitými ľuďmi odetými v komplikovaných odevoch naznačujúcich ich vysoké kasty. Diskutovali v malých skupinkách. Džervin išiel rovno ku skupinke okolo Prostona.

K môjmu úžasu som si čoskoro uvedomil, že medzi tuctom vznešene vyzerajúcich mužov, ktorí stáli blízko Lorda Prostona, boli dvaja, ktorí nosili bohato zdobené róby ministrov kniežaťa Šeringy.

Keď nás uvidel, Lord Proston prerušil svoju konverzáciu. „Pochválený buď Pán Melchisedek, Majster Džervin Hnedého Rúcha a vitajte!“ povedal slávnostne. Hodnostári okolo neho všetci jednohlasne zopakovali jeho slová.

„ Všetka sláva Pánu Melchisedekovi, Najctihodnejší Lord Proston Karmínového Rúcha, Najvyšší Superintendant Siete Polí pre Juhovýchodné Kraje, v Službe Jeho Najvyššieho Veličenstva Kráľa Atlantídy! “ odpovedal Džervin zákonne náležitým úctivým tónom.

Držal som sa Džervinových inštrukcií a zostal ticho.

„Takže pripravujete Jeho Najvyššie Veličenstvo Kráľa o ďalšie cenné aktívum,“ usmial sa Lord Proston na Džervina.

Napriek skutočnosti, že nemali ani potuchy, čo tým myslel, dvanásť hodnostárov imitovalo záhadný úsmev na Prostonovej tvári.

„Čo patrí kráľovi kráľov, môže patriť iba kráľovi kráľov,“ odvetil Džervin s nemenej záhadným úsmevom na tvári a potľapkal ma po pleci.

Zmysel mi unikol, ale Prostonovi nie. Vybuchol do smiechu a hodnostári spolu s ním. Držiac sa protokolu, smial som sa s nimi. Ale Džervin nie.

Jeden z ministrov povedal, „Pán Džervin Hnedého Rúcha, práve sme diskutovali o znepokojujúcich správach, ktoré prijímame z rôznych častí kráľovstva. Zdá sa, že slávne predpovede, ktoré ste urobili pred viac ako dvadsiatimi rokmi, sa jedna za druhou začínajú napĺňať.“

„Pripomeň nám tie slová, Ferrate,“ povedal druhý z ministrov.

Na jeho rozkaz jeden z mužov zarecitoval, „Keď strážcovia polí budú hlásiť zmeny v červenom svetle mlynov Zákona, budú pozorované veľké poruchy podnebia. Obilie bude zničené škodlivým hmyzom. Rituály privolávania dažďa zlyhajú. Celé kraje budú zničené suchom a iné povodňami. Mnoho vzácnych rastlín vymizne a tiež druhy vzácnych vtákov, ktoré sú bohom drahé. Tieto znamenia sa naplnia, ale nikto nebude počúvať. Tras sa, muž Zákona! Čakajú ťa ešte väčšie nástrahy. Keď...“

„Ďakujem, Ferrate,“ prerušil ho minister.

Nastalo ťaživé ticho.

„Jeho Veličenstvo Kráľ Atlantídy je veľmi znepokojené suchom, ktoré v súčasnosti postihuje juhozápadné kraje,“ Lord Proston sa tváril prísne.

Muž, ktorý stál napravo od neho, poznamenal, „Tieto správy o suchách a iných katastrofách nás zaskočili, Džervin. Musím sa priznať, že keď prišla prvá správa, ja sám som ani nepoznal význam výrazu 'obdobie sucha'. Po tisíce rokov sme, vďaka mlynom Zákona, o takých veciach vôbec nepočuli.“

„Naozaj si myslíte, že tieto prírodné katastrofy nastávajú kvôli nerovnováhe v energetických poliach?“ opýtal sa minister.

„Bez najmenšej pochybnosti,“ odvetil Džervin ostro.

„Ale ako si môžete byť taký istý?“ pokračoval minister. „Nemohlo by to byť...“

Lord Proston ho prerušil, „Skutočnosť, že suchá nastali v mesiacoch nasledujúcich po alarmujúcich správach poslaných strážcami polí, určite pridáva váhu vášmu argumentu, Džervin.“

„Ako si iste spomínate, nie som jediný, kto urobil predpovede tohto druhu,“ poukázal Džervin.

„Môžem vás uistiť, že Jeho Najvyššie Veličenstvo Kráľ o týchto predpovediach vie, Džervin,“ Proston bol pevný. „Osobne som sa uistil, že mu boli všetky hlásené.“

Ktosi dodal, „Súčasné udalosti sú také neuveriteľné, že nemôžeme nikomu dávať za vinu, že im neveril, keď ste ich prorokovali.“

Džervin stvrdol. „A teraz, keď sú fakty pred vami, stále budete odmietať počúvať?“

Nasledovalo ďalšie ťaživé ticho. Minister sa opýtal, „Naozaj veríte, že by kráľovstvo mohlo dôjsť ku koncu, Džervin?“

Džervin na niekoľko sekúnd zatvoril oči. Potom ich otvoril a vyhlásil, „Keď bude modrá kukurica, cenená bohmi, napadnutá neznámym hmyzom, a keď budú filosteropy bezdôvodne dobrovoľne umierať, potom sa tras, muž Zákona! Veľké a strašné zlá dopadnú na kráľovstvo: hladomor, strach, nepríčetnosť. Dediny budú postihnuté šialenstvom. Susedia sa bez príčiny obrátia jeden proti druhému. Bratia budú zabíjať jeden druhého. Matky povraždia svoje vlastné deti. Celé kraje budú spustošené neznámymi nákazami, proti ktorým budú hymny Zákona bezmocné. Potom Pán Melchisedek, buď k nám milosrdný! Nič v siedmych sférach nebude schopné zachrániť kráľovstvo.“

Kňaz pobúrene vykríkol, „Majster Džervin, odvažujete sa tvrdiť, že hymny Zákona by mohli byť bezmocné a...“

Lord Proston ho umlčal rýchlym gestom, „Džervin, kedy predvídate, že by mohla modrá kukurica začať miznúť?“

Džervin si sťažka vzdychol, „Voľakedy som si myslel, že by to mohlo trvať až niekoľko generácií. Teraz, na základe nedávneho vývoja v sieti polí, som zmenil názor. Najviac niekoľko desaťročí. A možno sa toho ešte dožijeme.“

„Majster Džervin, uvedomujete si obludnosť toho, čo hovoríte?“ povedal minister. „Naozaj seriózne tvrdíte, že kráľovstvo je pred svojím koncom?“

„To je smiešne!“ povedal kňaz opovržlivo. „Prečo by sme mali počúvať tieto hlúposti?“

„Proroci prichádzajú a odchádzajú, kráľovstvo zostáva,“ uvažoval niekto iný.

„Ďakujem vám za vaše osvietené komentáre, múdri muži Zákona!“ zareagoval Lord Proston, usmievajúc sa na hodnostárov spôsobom, ktorý naznačoval, že môžu zákonne odísť.

Potom ako ho pozdravili úctivým prikývnutím, odstúpili a odišli. Džervin ma držal za rameno, aby sa uistil, že zostanem s ním.

Proston čakal niekoľko sekúnd. Keď všetci hodnostári odišli, podišiel blízko k Džervinovi a usmial sa, „Hnedé Rúcho sem, Hnedé Rúcho tam, ak budete hovoriť takéto veci na verejnosti, dostanete sa do problémov, môj priateľ v Zákone!“

„Hovoril som takéto veci viac ako dvadsať rokov!“ Džervin bol vyrovnaný.

„Och, to viem až príliš dobre!“ Lord Proston zdvihol ruky, predstierajúc rozhorčenie.

Džervin sa zasmial.

Potom najctihodnejší lord opäť zvážnel, „Počúvajte, ostatní superintendanti energetických polí mi v posledných týždňoch predali príšerné správy. Bojíme sa, že aj iné oblasti môžu byť postihnuté suchom – obzvlášť Západné Planiny. Porozprávajte mi o tom tíme veľkých expertov, ktorých ste zhromaždili v Eisraime. Prišli s nejakými riešeniami?

„Naše riešenie je jednoduché,“ povedal Džervin, „jediná šanca ako zachrániť naše kráľovstvo by spočívala v odpojení všetkých energetických polí. Ale kto by kedy chcel poslúchnuť takú radu? Ak by sme prerušili polia, príliš veľa ľudí by stratilo svoju moc. Tak či onak, v tomto štádiu pokročilého rozkladu by už ani to nemuselo stačiť, aby sa zabránilo katastrofe. Je už príliš neskoro. Situácia ohľadne polí sa už tak zamotala, že akákoľvek úprava by mohla spôsobiť pád celej siete.“

„A čo keby sa upravili rituály, ktoré čerpajú energiu z polí?“ spýtal sa Proston.

Džervin pomaly pokrútil hlavou. „Príliš neskoro! Nijako významne by to neovplyvnilo rovnováhu síl. Naše zhodnotenie situácie je veľmi drsné, Proston.“ Po pauze sa opýtal, „Čo sa deje v kráľovskom paláci?“

„Sme na tom ako vy alebo ktokoľvek iný. Vidíme prichádzať katastrofu, ale nemáme potuchy, ako jej zabrániť,“ Prostonov výraz bol prísny. „A čo sa deje s tým vašim arcitajným projektom? Pokročili ste?“

Džervin sa usmial, ale neodpovedal. Na chvíľu si on a Proston navzájom hľadeli mlčky do očí, akoby sa rozprávali.

Proston prikývol. „A ako sa má moja priateľka Slečna Teyani Bieleho Orla?“ spýtal sa so širokým úsmevom.

„Silnejšia ako kedykoľvek predtým!“ Džervinov hlas bol mäkký.

„Dobre, dobre!“ povedal Proston. „Odovzdáte jej moje srdečné zákonné pozdravy?“

„Srdečne zákonne samozrejme!“

Skôr ako odišiel, Proston sa ku mne obrátil a chytil ma za ruku, „Gratulujem k nominácii do prestížneho rádu Lososového Rúcha, môj mladý priateľ v Zákone!“

Zdvorilo som prikývol.

S doberajúcim úsmevom sa Proston spýtal Džervina, „Má sa tento chlapec zúčastniť na naplnení vašich proroctiev?“

Pevný ako skala, Džervin prikývol.

„Potom,“ Proston namieril svoj ukazovák na môj nos, „nemáš ani predstavu, môj priateľ v Zákone,“ povedal, pričom hľadel priamo do mojich očí. „Nemáš ani predstavu!“

On a Džervin sa rozosmiali.

Ja som ťažko preglgol.

Neskôr večer, keď sme s Džervinom kráčali do domu, v ktorom býval, som sa ho opýtal, „Majster Džervin, čo tým myslel Lord Proston, keď povedal, že nemám ani predstavu?“

„Mm...“ odvetil Džervin zamyslene. „Očakávaj prekvapenia, synak! Očakávaj prekvapenia!“

~ Tak končí Kniha Volania Osudu ~