Samuel Sagan: Spiaci, Zobuď sa! (Atlantské Tajomstvá I)

4 – Kniha Lososového Rúcha

4.1 Prvé dni vo svätyni Eisraimu

Prvým prekvapením, keď som prišiel do svätyne Eisraimu, bolo zistenie, aké je toto miesto veľké. Bol som ohromený stovkami kaplniek a hál, z ktorých všetky boli veľmi posvätné, pretože boli veľmi staré.

Vonkajšie steny kaplniek sa neodlišovali od normálnych budov. Cez deň žiarili len slabou žiarou a v noci stmavli. Ale vo vnútri kaplniek boli živé steny zhotovené z plasu, aký som nikdy predtým nevidel. Žiaril nenápadným, ale neobyčajne čistým svetlom pulzujúcim prítomnosťou bohov. V halách Melchisedeka vyzeral plas ako čisté zlato vyžarujúce prítomnosť Zákona. Iné kaplnky sa kúpali v striebristej žiare, červenohnedých odtieňoch mosadze alebo dychberúcej belosti.

A v enkláve drahokamov, kde žil Majster Džervin, bol plas živých stien nasiaknutý duchom vzácnych kameňov. Miestnosti tam vyzerali ako obrovské kryštálové dutiny emeraldu, topásu, zafíru, ametystu a akvamarínových drahokamov.

Ktorýmkoľvek smerom sa človek pozrel, vždy tam bol nejaký zázrak, nad ktorým mohol rozjímať. A so svojimi desiatkami kaplniek, halami pre zhromaždenia a budovami všetkých veľkostí a tvarov, obrovskými záhradami plnými sôch bohov, svojimi posvätnými miestami a mauzóleami, v ktorých boli uchované pozostatky veľkých svätcov, katakombami a podzemnými kryptami, svojimi rozľahlými skladmi a veľkými, ale upokojujúco poloprázdnymi kravínmi, svätyňa Eisraimu mala rozlohu malého mesta. Prejsť po celej dĺžke obvodu by trvalo takmer pol dňa, hlavne niekomu kto, podobne ako ja, obľuboval pomalé a pokojné prechádzky.

Svätyňa bola obohnaná hrubou vysokou plasovou stenou, pevnou ako kameň. Na niekoľkých miestach sa týčili impozantné, ale nestrážené klenuté priechody, cez ktoré ľudia chodili dnu a von, ako sa im páčilo. „Brán sme sa zbavili pred stovkami rokov,“ vysvetľoval Džervin, keď ma zobral na prvú prehliadku miesta. „V Eisraime je toľko sily, že nikoho by ani nenapadlo, aby na nás zaútočil.“

Ako som kráčal uličkami svätyne, bol som fascinovaný veľkou rôznorodosťou farieb, ktoré nosili kňazi a kňažky. „Sú tu zastúpené takmer všetky najdôležitejšie rády kráľovstva,“ poznamenal Džervin, keď sme sa prechádzali popri malom jazierku. To znamenalo, že Eisraim bol fenomenálnou studnicou vedenia. V kráľovstve totiž bolo všetko vedenie považované za posvätné a neexistovalo žiadne jasné oddelenie medzi posvätnými učeniami, vedou, náboženstvom a spiritualitou; všetky tieto veci boli zhromaždené pod zástavou Zákona a zverené do správy kňazov a kňažiek.

Ako sme kráčali, takmer každý pozdravil môjho učiteľa vrúcnym „Pochválený buď Pán Melchisedek, Majster Džervin!“ na čo on zakaždým odpovedal s priateľským úsmevom, „Všetka sláva Pánu Melchisedekovi!“ A ak sme stretli jedného človeka viac ako raz, boli vymenené rovnaké pozdravy, vždy s mimoriadnou zdvorilosťou. To malo tendenciu nás dosť spomaľovať, ale nevadilo mi to, obzvlášť nie v tejto pokojnej a posvätnej atmosfére.

Avšak niektorí ľudia Džervina nezdravili. Bolo to zvyčajne kvôli tomu, že patrili k rádom, ktorých pravidlá vyžadovali úplné mlčanie, či už natrvalo alebo na určité obdobia. Občas Džervin pozdravil niekoho, kto mu neodpovedal, ale len okolo nás prešiel, akoby sme neexistovali. „Neber to ako urážku,“ povedal mi Džervin, „toto sa v našej svätyni stáva často. Títo ľudia nemajú v úmysle byť hrubí. Sú len uprostred takého vysokého duchovného sústredenia, že nás nemôžu vidieť.“

Žasol som, že nikto z nich neskončil v jazere.

„V celej svätyni sú polia energie, ktoré im pomáhajú nájsť cestu,“ vysvetľoval Džervin. „Vďaka týmto poliam energie, naši veľkí mystici nemusia ani otvoriť oči, sú vedení zvnútra, takže sotva musia byť vo svojom tele. Kňažky niektorých ženských kongregácií, ako napríklad rádu Úsvitu Stvorenia, žijú v takých vysokých sférach vedomia, že sú len vzdialene spojené so svojím telom.“

Džervin ukázal na vysokú budovu v diaľke. „Vidíš tú vežu?“ Niektorí ľudia ti povedia, že to je miesto, kde žijú kňažky rádu Malchaska. Nič nie je menej pravdivé!“ usmial sa. „V skutočnosti tieto osvietené kňažky prebývajú vo vznešených sférach Výšin, v spoločnosti Malchaska, veľkého anjela. A keď zhliadnu nadol do kráľovstva, vidia túto vežu, so svojím telom v nej. To je dôvod, prečo im raz dávno dal vysoký kňaz Eisraimu postaviť takú vysokú vežu. Jeho zmýšľanie bolo, že keď kňažky zhliadnu z Výšin nadol do svätyne, vežu ľahko uvidia, čo im pomôže nájsť svoje fyzické telo.“

„Pochválený buď Pán Melchisedek, Majster Džervin Hnedého Rúcha!“

Džervin zastavil, aby odpovedal na pozdrav starej kňažky odetej v purpurovom rúchu, „Všetka sláva Pánu Melchisedekovi, prorokyňa Muridji!“

„Takže si priviedol nového regrúta. Z kraja Šeringa, bolo mi povedané,“ povedala stará pani, prezerajúc si ma od hlavy po päty. „Ide sa stať jedným z Hnedého Rúcha?“ opýtala sa.

„Zar vstupuje do rádu Lososového Rúcha,“ odvetil Džervin.

Muridji vzdychla, viditeľne sklamaná. „Môj dobrý Džervin, nie je veľa tebe podobných, všakže?“

„Pravda, Muridji!“ vzdychol si Džervin spolu s ňou.

„A ako sa má malý Lermon Hnedého Rúcha!“

„Žiari ako figovník života!“ usmial sa Džervin. „Ale už nie je malý, Muridji. Práve mal dvadsaťšesť!“

„Viem, viem... čas plynie tak rýchlo. Ale bol to taký zlatý malý chlapec, keď si ho priviedol do svätyne. Bol taký sladučký, keď spal v Teyaninom náručí, však? Koľko mal vtedy rokov? Šesť, ak sa dobre pamätám.“

„Áno, Muridji.“

„Také zlaté kučeravé vlásky! V posledných mesiacoch bol vo svätyni Lazéry, pomáhal Majstrovi Esrevinovi, však?“ spýtala sa Muridji s konverzačnou nenútenosťou.

„Áno, Muridji.“

„Esrevin tam má toľko práce, určite dokáže využiť pomocnú ruku! A čo Melchard Hnedého Rúcha? Práve sa vrátil zo svojej cesty do paláca kráľa Atlantídy, však? Muselo to byť úžasné!“

„Áno, Muridji!“

Konverzácia pokračovala a v priebehu niekoľkých minút Muridji prebrala situáciu veľkého množstva ľudí. Potom ako odišla, Džervin poznamenal, „Muridji je ženou videnia a ostrého vhľadu. A pozná každého vo svätyni. Vlastne o tebe pravdepodobne vie veci, ktoré nevieš ani ty sám!“

Ako sme išli popri okraji veľkej budovy, Džervin povedal, „Toto je miesto, kde pracujú naši kontrolóri priestoru. Vieš, kto sú kontrolóri priestoru, však?“

Prikývol som, „Ľudia, ktorí zachraňujú astrálnych cestovateľov, ktorí stratili cestu.“

„Správne. Ale v Eisraime máme špeciálnych kontrolórov priestoru. Je to kvôli tomu, že naši kňazi a kňažky astrálne cestujú veľmi ďaleko. Normálni kontrolóri by neboli schopní ich nasledovať a už vôbec nie ich zachraňovať. Takže súčasťou tradície našej svätyne bolo vždy trénovať kňazov a kňažky tak, aby mohli viesť cestovateľov a vykonávať záchranné operácie aj v tých najvzdialenejších sférach. V súčasnosti je náš tím kontrolórov vedený Bielymi Orlami. Počul si už o nich?“

Potriasol som hlavou. Pokiaľ som vedel, v kraji Šeringy nebol žiadny rád Bieleho Orla.

„Je to jeden z najsilnejších rádov v Eisraime,“ vysvetľoval Džervin. „Biele Orly sú pod vedením Slečny Teyani, ktorá je tiež veľmajsterkou ženského krídla našej svätyne. Ak budem môcť, pokúsim sa vybaviť, aby ťa jedna z jej učeníčok zasvätila do cestovania.“

Vždy som považoval kontrolórov priestoru za hrdinov. Myšlienka, že budem trénovaný ľuďmi, ktorí dokážu cestovať tak ďaleko, ma naplnila bázňou.

O chvíľu neskôr sme došli na veľké nádvorie v srdci enklávy Najstarobylejších a Najzákonnejších rádov. Prišiel nás pozdraviť nízky muž v strednom veku, oblečený v svetloružovom rúchu. „Pochválený buď Pán Melchisedek, Majster Džervin!“

„Všetka sláva Pánu Melchisedekovi, Prates Lososového Rúcha!“

Kňaz ma pozdravil a ja som jeho pozdrav zákonne opätoval.

„Tento mladý muž je novic, ktorého ste nám priviedli?“ opýtal sa Prates so širokým úsmevom.

„To je určite on, Prates,“ odvetil Džervin, pričom položil ruku okolo mojich pliec. „Privádzam ho k vám, aby mohol rásť v Zákone a naučiť sa mnohým zázrakom vášho prestížneho rádu.“ Džervin sa obrátil ku mne a dodal, „Prates je veľký doktor Zákona a hlavou Lososového Rúcha v Eisraime. Jeho znalosť rituálov je nezmerná. V čase, keď s ním ukončíš svoj tréning, budeš aj ty veľkým doktorom Zákona.“

„Na ukončenie tréningu kňaza Lososového Rúcha je potrebných šestnásť rokov,“ povedal Prates s úsmevom, ktorý nikdy neopúšťal jeho tvár.

Sedemnásťročnému mladíkovi znelo šestnásť rokov štúdia ako naozaj veľmi dlhý čas.

„Tento tréning bude tvojou radosťou, Zar,“ povedal Džervin povzbudzujúcim tónom. „Bude ti pripadať osvietený. A budeme sa dosť často vídať. Zajtra pošlem niekoho, aby ťa vyzdvihol a budeme mať dlhý rozhovor.“

Džervin ma ponechal s Pratesom, ktorý ma vzal do veľkej nocľahárne študentov Lososového Rúcha. Bola prázdna. Všetci ostatní mladí muži boli uprostred vyučovania. Dostal som jednu z nízkych drevených postelí, tenký matrac, sviečku a ešte zopár iných pomôcok. Potom ma nechali, aby som si odpočinul.

Podľa atlantského zvyku som sa posadil na posteľ a zahľadel sa rovno pred seba. Sledujúc žltastú žiaru plasovej steny, nechal som svoju myseľ, aby sa vyprázdnila.

4.2 Tréning kňaza Lososového Rúcha

Džervin mal pravdu, tréning kňaza Lososového Rúcha osvietil môj život. Prvá a najpodstatnejšia, bola tu očarujúca mágia atlantského jazyka. Cez silu hymien Zákona sa predo mnou otvoril úplne nový svet. Rituálny spôsob spievania premenil každý verš na mocnú mantru, vibrujúcu životom a plodnú starodávnymi silami. Strávil som celé dni spievaním a recitovaním hymien, fascinovaný ich krásou a hĺbkou. Nemohol som sa toho nabažiť. Čím viac som opakoval verš, tým viac som ním bol opojený. Nemal som ešte myšlienkový rámec, aby som mohol rozumom chápať svoje zážitky, ale moje srdce dokázalo oceniť ich hlboký mystický rozmer.

Potom tu boli vedomosti. Ako bolo stanovené Zákonom kráľovstva, kňazi boli strážcami všetkých starodávnych učení. Medzi nimi boli mnohé rituály určené na liečenie. Zákon hovoril, „ Spievať znamená liečiť. Nemôže byť žiadny lepší liek ako hymny Zákona. Ten, kto pozná silu hymien, je majstrovským lekárom.“ A boli tu rituály pre všetky situácie života: sviatosti, aby deti harmonicky vyrastali, pohrebné obrady pomáhajúce zosnulým nájsť cestu, očisťovanie negatívnych energií z ľudí a zeme. Rituály, ktoré zabezpečovali dokonalú rovnováhu podnebia, neboli súčasťou funkcií Lososového Rúcha, keďže boli také jednoduché, že ich mohol vykonávať ktorýkoľvek dedinský kňaz. Ale boli tu stovky iných, omnoho zložitejších rituálov, ktoré sa bolo treba naučiť. Nielenže zahŕňali recitácie dlhých hymien, ale tiež použitie ovocia, kvetov, koreňov, drahokamov, kovov, minerálov, zvieracích substancií a rituálnych pomôcok (vázy, šálky, držiaky na sviečky a tak ďalej), ktoré mali byť umiestnené, nasmerované, očistené a posvätené špeciálnymi spôsobmi, aby sa aktivovali zákony a sily prírody. Rituálov bolo tak veľa, takých dlhých a takých technických, že som rýchlo pochopil, prečo bude šestnásť rokov ledva stačiť, kým sa ich všetky naučím.

Čoskoro sa objavilo aj priateľstvo. Moja trieda pozostávala z dvadsiatichdeviatich študentov vo veku medzi dvanásť a dvadsaťpäť rokov. Netrvalo dlho, kým sa jeden z nich stal mojím priateľom – najlepším priateľom akého som kedy mal. Volal sa Artold a bol zhruba v mojom veku. Bol radosťou v Zákone. Jeho oči boli sladké ako jesenné hmly. Rozprával o čosi pomalšie ako iní ľudia (veľmi pomaly, v porovnaní s Majstrom Džervinom), ale mal také dobré srdce! V jeho spoločnosti som sa mohol úplne uvoľniť. Zriedka sme sa potrebovali rozprávať, porozumenie medzi nami bolo intuitívne. Len sme sa spolu prechádzali po uličkách svätyne alebo sme mlčky oproti sebe sedeli.

Každé ráno sme jeden druhého zákonne pozdravili, „Pochválený buď Pán Melchisedek, Artold! Ako sa máš, môj priateľ v Zákone?“

„Všetka Sláva Pánu Melchisedekovi! Zar, môj priateľ v Zákone, mám sa naozaj veľmi dobre. A ty?“

„Mám sa naozaj veľmi dobre, Artold, vďaka Dobrému Pánu Melchisedekovi! A ako sa majú tvoji rodičia, môj priateľ v Zákone?“

„Majú sa dobre, vďaka milosti nášho Pána Melchisedeka! A ako sa majú tvoji rodičia, môj priateľ v Zákone?“

„Verím, že dobre, Artold, môj priateľ v Zákone, hoci som o nich nejaký čas nepočul.“

„Verím, že toto bude nádherné ráno, Zar, môj priateľ v Zákone...“

Po takejto priateľskej výmene, deň nemal inú možnosť, len byť vydareným dňom.

Každých niekoľko dní, alebo niekedy menej často, keď musel cestovať, strávil so mnou Majster Džervin nejaký čas. Keď ma Džervin zavolal, bolo to dohodnuté s Pratesom, že budem na jednu alebo dve hodiny ospravedlnený zo svojich zvyčajných povinností.

Keď som ho navštívil v jeho príbytku, sedávali sme v miestnosti, v ktorej prijímal návštevy: akvamarínovej komnate. Bolo to nesmierne posvätné miesto, pretože bolo postavené pred mnohými tisíckami zákonných rokov a tiež preto, že pred Džervinom tam majstri línie Hnedého Rúcha vyučovali. V iskrivej prítomnosti živých stien.

Džervin mi vysvetľoval určité aspekty Zákona, ktoré neboli pokryté tréningom Lososového Rúcha. Inokedy sme sa spolu prechádzali uličkami svätyne a navštevovali kaplnky, posvätné haly, oltáre, posvätné miesta a krypty. Akým bludiskom chodieb bola táto svätyňa! Keď som sa odvážil sám vydať na prechádzku, nezriedka sa stalo, že som sa stratil. Vďaka Pánu Melchisedekovi, bolo tu vždy plno nápomocných kňazov, ktorí ma odviedli naspäť do obydlia Lososového Rúcha.

Niečo, čo ma privádzalo do úžasu, bola sila polí. Ústredné v atlantskej technológii, polia sa používali na veľa rozličných účelov. Jedným z nich bolo vytvorenie silných duchovných spojení v rámci obvodu kaplnky alebo posvätnej haly. Účinok bol nápadný – akonáhle ste vstúpili do kaplnky, boli ste naplnený božskou prítomnosťou. Nie v každej kaplnke vládlo rovnaké vyžarovanie, každá bola spečatená prítomnosťou boha alebo anjela, ktorému bola zasvätená.

Vstúpiť do atlantskej kaplnky bolo magickou skúsenosťou – nič menej ako stretnutie s božskou prítomnosťou. To robilo prechádzku svätyňou skúsenosťou podobnou cestovaniu sférami.

Jedného dňa sme sa, Džervin a ja, túlali uličkami enklávy tridsiatichtroch víťazných bohov, neďaleko jeho apartmánu, keď som zrazu pocítil silnú príťažlivosť a moje telo zastalo rovno pred jednou kaplnkou.

Nemohol som od dverí kaplnky odtrhnúť oči.

„Vidím!“ Džervin vybuchol do smiechu.

Nemal som potuchy, čo také mohol vidieť.

„Poď!“ povedal a keďže som reagoval pomaly, zobral ma za ruku a vošiel so mnou do kaplnky.

Nebola veľmi veľká. Plas živých stien žiaril zvláštnou kvalitou zlata, na rozdiel od Ducha ostatných budov. Hneď ako som vošiel do poľa a uvidel plameň na oltári, bol som taký naplnený bázňou, až som zostal nemý (nie nezvyčajné, u mňa) a na pokraji sĺz.

„Zar-ka,“ povedal Džervin – často používal láskavú zdrobneninu -ka, keď som onemel – „chcel by si vedieť, ktorému bohovi je zasvätená táto kaplnka?“

Úzkostlivo som prikývol.

„Pán Gana. Mocný boh. Jeden z tých, ktorí sa narodili na samom začiatku kozmického cyklu, dlho, dlho predtým ako boli stvorené ľudské bytosti. Je uctievaný pre svoju inteligenciu a hovorí sa, že je tiež veľkým znalcom múdrosti Draka. Vieš, čo je Drak, Zar?“

Potriasol som hlavou.

„Drak je ohromná univerzálna sila. Preniká všetkým, nie iba kráľovstvom, prechodnými svetmi a svetmi bohov, ale tiež Podsvetím a Ešte Hlbšie. Drak je oheň – oheň v Zemi a oheň ďalej než nebesá. Má mnoho tvárí. Niektoré sú hrôzostrašné aj pre najmocnejších ľudí, iné sú priateľské a nápomocné, ako vznešený a nádherný Gana.“

Džervin urobil prestávku, pričom dúfal, že sa niečo spýtam. Keďže som zostal ticho, pokračoval, „Ktovie, Zar-ka, možno je Pán Gana tvoj priateľ!“

Myšlienka, že taký vznešený a nádherný boh by mohol byť mojím priateľom, ma naplnila úžasom a zmätením.

„Čo keby som ťa naučil rituálny spôsob ako pozdraviť Pána Ganu?“

Pokúsil som sa povedať áno, ale emócia bola príliš silná.

Džervin porozumel. „Ha, Gana!“ zanôtil svojím mocným rituálnym hlasom, pričom pozdvihol obe ruky nahor. „Lobačen Zera!“ pokračoval a ako dokončil verš, prekrížil predlaktia na svojej hrudi, s päsťami zaťatými. „Hera, Gana!“ opäť pozdvihol ruky. „Samayin ho Zera!“ zakončil, predlaktia skrížené na hrudi.

Kopírujúc jeho pohyby, zopakoval som po ňom, „Ha, Gana! Lobačen Zera! Hera, Gana! Samayin ho Zera!“

„Veľmi dobre, Zar-ka! Veľmi dobre! Neváhaj sa sem vrátiť, kedykoľvek budeš mať chuť. Meditovanie v tejto kaplnke bude výborné pre tvoj duchovný vývoj. Očakávaj prekvapenia, synak!“

Po tomto sa stala kaplnka Pána Ganu mojím obľúbeným inšpiratívnym miestom. Často som ju navštevoval a mal som obrovskú radosť, keď som mohol na oltári obetovať zopár kvetov, sedieť vo svetle boha a hľadieť na živé steny.

4.3 Zázraky zázrakov, Zákon Melchisedeka

Nedlho potom, ako som prišiel do Eisraimu, nastala jarná rovnodennosť, čas každoročnej oslavy Zákona Melchisedeka. Slávnosť pozostávala z veľkého množstva ceremónií a rituálov; a bola navštevovaná ľuďmi všetkých kást. Odkedy som bol malým dieťaťom, zúčastnil som sa každej jednej takejto slávnosti. Pre každú dedinu kráľovstva to bola veľká každoročná udalosť. Ale v porovnaní s kolosálnymi ceremóniami, ktorých som bol svedkom v Eisraime, to, čo som videl dovtedy, bolo ničím.

Niekoľko dní pred rovnodennosťou začali do svätyne prúdiť delegácie kňazov a hodnostárov rôznych kást. Hlavným portálom prechádzali dlhé procesie a uličky boli plné ľudí, ktorí nosili rúcha všetkých možných farieb. V každej kaplnke sa vykonávali rituály a polia boli nabité ešte viac ako inokedy. Svätyňa sa premenila na rušný úľ so zákonne mierne hekticky sa ponáhľajúcimi kňazmi a kňažkami. Ubytovať a nakŕmiť toľkých ľudí nebola žiadna maličkosť! Logistika bola značne skomplikovaná skutočnosťou, že niektorí návštevníci patrili ku kastám, ktoré nemali prísť do kontaktu s niektorými inými kastami. Odporujúce si pravidlá a podmienky týchto rozmanitých kást vytvorili organizačný chaos kozmických rozmerov.

Na hlavnú otváraciu slávnosť sa zhromaždilo toľko ľudí, že žiadna hala nebola dosť veľká nato, aby ich všetkých pojala. Preto sa použil Park Zákonných Zhromaždení a trvalo to najmenej štyri hodiny, kým každá osoba zaujala postavenie podľa Zákona kást (ktorý presne diktoval, kde má každá skupina stáť voči inej skupine a poradie, v akom by ľudia mali prichádzať a odchádzať).

Potom vystúpil Melchard, vysoký kňaz Eisraimu. Toto bol prvý raz, čo som ho videl. Bol to vysoký muž, mohol mať do päťdesiatky. Jeho kučeravé hnedé vlasy a brada pripomínali leviu hrivu. Kráčal pomaly a s veľkou dôstojnosťou. Po jeho bokoch sa vinuli dva dlhé rady kňazov oblečených v karmínových rúchach, ktorí spievali Zákon. Melchard mal na túto špeciálnu príležitosť taktiež oblečený jasný karmínový odev, hoci inak bola jeho kasta Hnedé Rúcho, ako Džervinova.

Keď dosiahol oltár v strede priestranstva, zaznel jeho zvučný hlas, „Pochválený buď Pán Melchisedek!“ Vyslovené týmto vysoko vytrénovaným majstrom Slova, očarujúca mágia atlantského jazyka nabrala úplne inú dimenziu. Zvuky vychádzajúce z jeho úst boli sprevádzané iskrami jasného bieleho svetla, ktoré osvetlili jeho auru.

Fascinovaný dav odpovedal, „Všetka sláva Pánu Melchisedekovi!“

Melchard začal spievať jednu z najstarších a najposvätnejších častí Zákona, „On je Pán Pánov, Kráľ Kráľov.“

Po každom verši, dav jednohlasne zopakoval, „Všetka sláva Pánu Melchisedekovi!“

„On je náš pôvodca a naša budúcnosť, otec všetkých tradičných rádov v kráľovstve.“

„Všetka sláva Pánu Melchisedekovi!“

„On uzrel úsvit bohov, tak ako uvidí súmrak stvorenia.“

„Všetka sláva Pánu Melchisedekovi!“

„Pastier ľudí, Duch Zákona, kňaz spravodlivosti a maják všetkého.“

„Všetka sláva Pánu Melchisedekovi!“

Ceremónia mala pokračovať celé hodiny. Ale zanedlho som bol tak pozdvihnutý silou Melchardovho hlasu, že som stratil kontakt so svojím telom a upadol do mdlôb. Traja kňazi ma bezvedomého odniesli do obydlia Lososového Rúcha. Bola to hanba, lebo som bol súčasťou veľkej skupiny novicov, ktorí boli náležite pripravení, aby neskôr spievali hymny pre rituál plodnosti zeme. Nanešťastie som si nedokázal pomôcť – nielen pri tejto príležitosti, ale zakaždým, keď sa duchovná intenzita zvýšila, odpadol som. To nebolo u atlantských ľudí nič nezvyčajné, keďže ich vedomie bolo len voľne spojené s fyzickým telom.

Ráno, keď som sa zobudil, som sa dozvedel, že som zmeškal noc Zákona, dojemnú ceremóniu, pri ktorej všetky delegácie kňazov kráčali k neďalekej rieke Fontelayane, niesli pochodne a spievali hymny k Matke Nekonečnej Noci. Vďaka Pánu Melchisedekovi, stále ešte zostávalo veľa ceremónií!

Toho roku bolo jedným z vrcholov slávnosti Zákona vystúpenie kňažiek Úsvitu Stvorenia. Tieto ženy, prijímané z určitej kasty, ktorá žila v južných krajoch, boli strážkyňami prapôvodnej energie: Ducha Úsvitu, ktorý na začiatku sveta vibroval vo všetkých veciach, ale odvtedy už dávno zmizol. Okrem týchto kňažiek bol Duch Úsvitu známy len niekoľkým vysokých zasvätencom v celom kráľovstve.

Unikátne duchovné spojenie spočívalo na dedičnej energii, ktorú Kňažky Úsvitu niesli vo svojej krvi. Kasta, z ktorej pochádzali, vzišla zo starobylého rodu malých ľudí s tmavou kožou a tmavými vlasmi, ktorých prísne pravidlá striktne zakazovali uzatváranie manželstiev s inými kastami.

Zákon jasne vysvetľoval, že tieto kňažky napĺňali kritickú funkciu. Ony boli nitkou, ktorá spájala celé ľudstvo s prapôvodným Duchom Úsvitu. Keby sa táto nitka stratila, Zákon varoval, že bohovia by nemali inú možnosť, len zanechať ľudské bytosti ich osudu a v kráľovstve by tak zavládol nemysliteľný chaos. Preto Zákon nariaďoval, aby boli tieto kňažky chránené a bolo o ne postarané ako o najcennejšie klenoty. Aby si udržali čistotu svojho stavu vedomia, zostávali oddelené, vyhýbajúc sa akémukoľvek kontaktu alebo styku so všetkými kastami okrem jedinej: Služobníčiek Kňažiek Úsvitu, ktoré im boli v službe úplne oddané a pôsobili ako štít pred zvyškom kráľovstva.

Zvláštnou črtou týchto kňažiek bolo, že ich tvár nemohol nikdy nikto vidieť. Pri zriedkavých príležitostiach, keď mal človek možnosť sa k nim priblížiť, bolo vidieť iba ich telo, končatiny a hlavu; ich vlasy boli zahalené šatkou. Ale namiesto tváre videl človek len čierny priestor. To Zákon vysvetľoval tak, že vidieť ich tvár je ako vidieť to, čo je ďaleko za samotnými bohmi.

Tejto ceremónie, ktorá prebiehala ráno, v jednej z hál Melchisedeka, sa mohli zúčastniť len niektoré kasty. Všetky okná v hale boli zatvorené a živé steny stlmené, aby sa vytvorilo pološero. Na začiatok, ako pri všetkých atlantských funkciách, nechali obecenstvo čakať dve alebo tri hodiny. Očakávanie bolo veľké. Verejné vystúpenia Kňažiek Úsvitu boli veľmi zriedkavé.

Keď nakoniec drahocenné ženy poctili halu svojou významnou prítomnosťou, obecenstvo vydalo dlhé, bázlivé „Úúúh!“

Bolo ich možno tridsať. Odeté v tmavooranžových šatách, utvorili tesný blok, ktorý bol obkolesený najmenej dvojnásobkom služobníčok. V pološere bolo ťažké posúdiť, či boli ich tváre naozaj neviditeľné (fakt, o ktorom nikto nepochyboval, keďže bol overený Zákonom).

Hneď ako dosiahli pódium, kňažky začali spievať hymny Úsvitu Stvorenia, ktoré boli úplne nepodobné akýmkoľvek iným spevom Zákona. To bola ďalšia zvláštnosť v súvislosti s týmito kňažkami: človek mohol počuť, čo spievajú, ale nikdy si to nedokázal zapamätať. Hymny Úsvitu Stvorenia boli oslavou nemysliteľného a nepoznateľného. Zákon hovoril, „Budeš počúvať, ale nebudeš počuť a už vôbec nie rozumieť!“

Znovu som odpadol. Nebol som jediný. Najmenej tretina obecenstva upadla do bezvedomia. Účinok bol okamžitý: hneď ako začalo spievanie, dokonca aj vysoko vytrénovaní kňazi stratili kontakt so stvorením, padali na podlahu, do tranzových stavov nezmernej hĺbky. Mnohí z nich si dokonca pomočili spodné prádlo.

Okrem toho, že som si naložil do gatí, som spal celý deň a celú noc. Keď som sa neskoro ráno zobudil, nemal som ani najmatnejšiu spomienku na to, čo sa stalo a bol som prekvapený, že som sa našiel v posteli. Myslel som si, že uplynulo len niekoľko minút, odkedy Kňažky Úsvitu vošli do haly určenej na slávnosť.

Vyvrcholením každoročných osláv bola ceremónia Svätého Modrého Plameňa, jedného z najväčších divov atlantských čias. Bol to veľký, prevažne modrý plameň, ktorý spočíval v malom kalichu stojacom na trojuholníkovom kovovom tanieri. Niesli ho traja kňazi. Tento Plameň nebol ohňom vo fyzickom význame slova. Nepopálil ruku a dokonca ani nezohrieval vzduch okolo seba. Keď človek hľadel na plameň, mohol počuť zvláštny syčivý zvuk – nie fyzický, ale zvuk energie.

Svätý Modrý Plameň bol považovaný za priamu manifestáciu Božského. „Samojediný Boh žije v Plameni,“ hovoril Zákon. „ Vidieť Plameň znamená vidieť Boha.“ Zákonne pochopiteľne, predtým ako človek mohol uzrieť Plameň, sa vyžadoval najmenej deň postenia a zdĺhavé očistné rituály. Napriek tomu bol Park Zákonných Zhromaždení natlačený. Keď nastúpila krátka procesia strážcov Plameňa, z davu vyšľahla mocná vlna ašpirácie. A bol tam, pred očami všetkých: Svätý Modrý Plameň, žiariaci Svetlom Jediného Boha.

„Zostaň s nami, môj priateľ v Zákone! Zostaň s nami!“ zašepkal mi dobrý Prates do ucha, keď videl, aký som vydesený a vykoľajený.

Otvoril som ústa, ale nebol som schopný mu odpovedať.

Melchard stál vpredu pri centrálnom oltári a započal ohňovú ceremóniu, vlievajúc svoj Hlas do Plameňa.

Intenzita rituálu ma okamžite vyzdvihla. Z dosť veľkej výšky som nejasne počul Pratesa opakovať, „Zostaň s nami, Zar!“

Toho dňa, omnoho neskôr, keď som sa zobudil, bol som v nocľahárni Lososového Rúcha, kam ma bezpečnostní kňazi, ako zvyčajne, odniesli. Dozvedel som sa, že oslavy rovnodennosti v Zákone sa skončili. Boli veľmi vydarené.

4.4 Ohňové rituály

Počas našich rozhovorov ma Majster Džervin často nabádal, aby som urýchlil svoje štúdium. Tento koncept mi bol spočiatku taký cudzí, že som rozmýšľal, či odo mňa chce, aby som sa pokúsil, aby tých šestnásť rokov tréningu v Lososovom Rúchu uplynulo rýchlejšie. Zrýchľovanie jednoznačne nebolo súčasťou učenia Lososového Rúcha, ktoré, ako mnoho iných rádov, dávalo do rovnosti pomalosť so svätosťou. Napriek tomu som postupne dospel k uvedomeniu, že hoci je na ukončenie tréningu kňaza Lososového Rúcha potrebných šestnásť rokov, možno by som mohol vstrebať Lososové učenie za pätnásť alebo dokonca štrnásť a pol roka. Nebol mi síce jasný prospech z takéhoto výkonu, ale veľmi som Majstra Džervina miloval a po ničom v kráľovstve som netúžil viac ako priblížiť sa mu.

Akou námahou však bolo stráviť hodinu s Džervinom! Bolo také ťažké ho sledovať. Vedel som, že je veľkým doktorom Zákona. Iba veľkí doktori Zákona žili v enkláve drahokamov. Počul som, že jeho učenosť bola rešpektovaná a obdivovaná vo všetkých susediacich krajoch. Napriek tomu sa často zdalo, že obracal princípy Zákona hore nohami. Citoval verše, ktoré kňazi Lososového Rúcha nikdy nespomínali a ktoré, zdalo sa, odporovali ich zásadám. A keď som ho počúval, nikdy som nemohol čerpať z toho, čo som sa už naučil a uvoľniť sa. Stále mi kládol otázky. Neboli vždy zložité, ale často ma zanechali v rozpakoch. A ak som nejakou náhodou plne porozumel tomu, čo myslel, potom mi ukázal nejaký nový aspekt rovnakej témy, ktorý mi priniesol nové stupne úžasu a omráčenia, a zanechal ma opäť nemého.

„Rozumieš, prečo musíš naozaj zrýchliť?“ spýtal sa ma jedného dňa.

Napriek tomu, že sme túto tému v posledných mesiacoch mnohokrát preberali, odpoveď na túto otázku bola pre mňa stále nejasná.

Keďže som zostal ticho, Džervin pokračoval, „Dôvodov je toľko, koľko je kaplniek v našej svätyni. Pre začiatok, snažiť sa zrýchliť svoje jednanie by veľmi prospelo tvojmu procesu prebúdzania sa.“

Koncept prebudenia bol pre mňa taký hmlistý, že Džervin radšej nenaliehal. „Ale ako budeš kedy schopný hovoriť s bohmi, ak nezrýchliš? Bohovia majú radosť z toho, čo je rýchle a neznášajú spomalenosť.“

Myšlienka, že by som sa niekedy mohol rozprávať s bohmi, znela prekvapujúco a úžasne zároveň.

Keď Džervin videl zmätenie na mojej tvári, zasmial sa. Ľavou rukou zobral z košíka veľkú šťavnatú hrušku. Bola to jedna z tých rajských hrušiek Zákona, ktoré sa priam rozpúšťali v ústach. Vyhodil ovocie do vzduchu, chytil ho svojou pravou rukou a potom ho hodil mne, lebo si robil starosti, keď ma videl takého chudého a vždy ma rád kŕmil.

Nanešťastie som hrušku minul. Nádherné ovocie sa rozpleslo na plasovej podlahe.

Džervin hlasno zapískal. „S týmto budeme musieť niečo urobiť a bude to musieť byť drastické!“

„Ja sa o to postarám, Majster Džervin!“ povedal som, domnievajúc sa, že hovorí o šťavnatej kaši na podlahe. Hneď som to aj začal čistiť, použijúc pritom spodok svojho bieleho rúcha ako handru.

„Mm...“ Džervin sa chytil za hlavu a zahľadel sa na akvamarínový strop, zamyslený. „Žeby niekoľko tisíc ohňových rituálov?“ zamrmlal po chvíli. „Vieš, čo sú ohňové rituály, Zar?“

„Budeš vlievať obety do ohňa a necháš oheň priniesť obetu bohom,“ zarecitoval som.

„Veru budeš. Sú to skutočne veľmi mocné rituály. Zvyšujú úroveň ohňa vo vykonávajúcom kňazovi. Spôsobujú, že jeho oči a aura žiaria. Myslím, že tieto rituály by ti veľmi prospeli. Chcem, aby si čím skôr začal.“

„Ale Majster Džervin, novici Lososového Rúcha nesmú vykonávať ohňové rituály!“

„No tak potom povedz Pratesovi, že už viac nechceš byť novicom!“ povedal Džervin svojím žartujúco vážnym hlasom.

Zostal som nemý. Podľa zavedených pravidiel, žiadať Pratesa o povýšenie by bolo hrubou nezákonnou drzosťou.

„Ále, neboj sa!“ Džervin sa preklopil do ďalšieho zo svojich úsmevov. „Poďme sa prejsť.“ Keď som už úplne vyčerpal všetky odpovede, jeho metóda bola, zobrať ma na prechádzku, v nádeji, že pohyb občerství moju myseľ.

Nasledujúci deň, k môjmu úplnému prekvapeniu, mi Prates oznámil, že budem zasvätený do ďalšieho stupňa. Bol to koniec môjho novictva. Už som nemal nosiť biele rúcho, ale svetloružové – Lososové Rúcho – ako Artold a ostatní moji priatelia.

Ceremónia bola úžasná. Medzi stovkami sviečok a olejových lámp sa celý deň spievali mantry. Pod vedením Pratesa vykonávali moji mladí priatelia mnoho rituálov, v ktorých kňazi Lososového Rúcha vynikali.

Už po polhodine som sa cítil tak vysoko a extaticky, že som odpadol, ako mnoho iných novicov, ktorí predo mnou prešli rovnakým zasvätením.

Prates, múdry muž Zákona, používal špeciálnu techniku postavenú na projektovaní síl na určité moje brány alebo centrá energie. Čoskoro som bol naspäť v tele a ceremónia mohla pokračovať. Prates musel počas dňa techniku opakovať, ale fungovala zázračne. Zakaždým, keď som odpadol, ma priviedol naspäť za necelých dvadsať minút! A na konci ceremónie (ktorá pokračovala neskoro do noci a muselo sa v nej pokračovať aj ďalší deň), mi boli zverené tajné symboly a poznávacie znamenia Lososového Rúcha.

V nasledujúcich dňoch ma Prates začal zaúčať do umenia ohňových rituálov. Boli ich stovky, každý zasvätený rôznym bohom a anjelom; a určené na mnoho rozmanitých účelov: zvyšovanie úrodnosti zeme, čistenie negatívnych energií, požehnávanie vodných tokov, posväcovanie stromových domov a ich napĺňanie anjelskou prítomnosťou, požehnávanie plasových stien v budovách, dosiahnutie dlhovekosti, žiadanie bohov o pomoc a tak ďalej. Ale všeobecný princíp ohňových rituálov bol rovnaký: zapálil sa oheň, a obeta, napríklad lyžice posvätného oleja, sa vlievala do ohňa, za súčasného spievania mocných hymien a mantier. Často to bol hlas vykonávajúceho kňaza, ktorý sa stal obetou vlievanou do ohňa.

Ale oheň a posvätné oleje boli len vonkajšími formami neobyčajných energetických procesov. Zakaždým, keď obeta dosiahla plameň, nastalo kozmické kliknutie. Vo vedomí kňaza zaiskril impulz Ducha, čo malo za následok hmatateľnú zmenu v okolitom priestore. Kaplnky, v ktorých sa denne vykonávali ohňové rituály, boli vysoko nabité a pretekali duchovnou prítomnosťou.

Povzbudený Pratesom a Džervinom, začal som vo veľkom vykonávať ohňové rituály. Musel som začínať pomaly a postupne sa prispôsobovať duchovnej intenzite – to boli nevyhnutné predpoklady, bez ktorých by mohli byť študujúci ritualisti postihnutý horúčkou, kŕčmi, šialenstvom alebo dokonca náhlou smrťou. Ale po niekoľkých mesiacoch som už trénoval s ohňom sedem hodín denne a dosiahol som veľké výsledky: už som neodpadával, keď sa intenzita mojich rituálov zvýšila, hoci som, nanešťastie, stále omdlieval pri rituáloch iných ľudí. Napriek tomu to Džervin označil za významný medzník v mojom tréningu a povzbudzoval ma, aby som neúprosne vytrval v cvičení.

Raz sme sa prechádzali po uličkách svätyne, keď sa ma opýtal.

„Mal si nedávno nejaké zaujímavé zážitky pri meditovaní v kaplnke Pána Ganu?“

„Majster Džervin, nanešťastie som celé týždne nemal príležitosť navštíviť túto posvätnú kaplnku, taký som vyťažený vykonávaním ohňových rituálov.“

„Aké smutné v Zákone!“ Džervin sa pozeral priamo pred seba, smerom, ktorým som nič nevidel. Potom vyhlásil, „Myslím, že je čas, aby si začal smerovať viac svojich ohňových rituálov k Pánu Ganovi.“ Po chvíli zabodol svoje oči do mojich a dodal, „A popros ho, aby ti pomohol prebudiť sa.“

Prešli sme o trochu ďalej. „Keby Zlatý Kyjak nebol úplný idiot v Zákone,“ pokračoval Džervin svojím mimoriadne zdvorilým hlasom, „mohli by sme ho požiadať, aby ti pomohol.“

Zlatý Kyjak bol kňazom Tmavo-Zlatého Rúcha, ktorý držal úrad vysokého kňaza Ganu pre svätyňu Eisraimu.

„Ale bude lepšie spýtať sa starého Gana-Gerenta. O Ganovej múdrosti toho vie strašne zákonne veľa.“

4.5 Roky ohňových rituálov

Ďalšie ráno Džervin zariadil, aby sa so mnou Gana-Gerent stretol v kaplnke Pána Ganu.

Gana-Gerent bol veľmi starý muž bez jediného vlasu na hlave. Nosil béžové rúcho mne neznámeho rádu. Toto, mimochodom, bola jedna z mojich drám. Kým som študoval v Šeringe, strávil som roky štúdiom Zákona kást, v tom čase jedného z mojich obľúbených predmetov. Ale keď som prišiel do Eisraimu, k môjmu sklamaniu som zistil, že takmer žiadna kasta môjho rodného kraja nebola vo svätyni zastúpená. Kasty kraja Eisraimu boli pre mňa úplne neznáme, čo ma často dostávalo do trápnych situácií, keď som nevedel, ako pozdraviť ľudí patričným spôsobom.

„Pochválený buď Pán Melchisedek, Zar Lososového Rúcha!“ pozdravil ma Gana-Gerent rozpínavým úsmevom, ktorý odhalil to najlepšie z jeho štyri a pol zostávajúcich zubov. „Tak som počul, že sme obaja veľkí obdivovatelia rovnakého boha! Poď a sadni si so mnou, môj priateľ v Zákone, musím ti porozprávať veľa vecí.“

Pretože vyžaroval určitú kvalitu zlatého svetla, ktorá žiarila zo živých stien kaplnky Pána Ganu, okamžite som si ho obľúbil.

Začal ma vyučovať o niektorých tradičných atribútoch Pána Ganu: jeho zlatej helme ďalekého videnia a vševedúcnosti a okultnom kyjaku, ktorým zahubil veľa temných síl počas starodávnych vojen na nebesiach, keď bohovia bojovali proti titanským nepriateľom, azúram.

Obzvlášť fascinujúce bolo obrovské päťnohé zviera, ktoré bolo vytesané na stene za oltárom. Keď som sa naň opýtal Gana-Gerenta, odpovedal, „Toto biele zviera sa nazýva olifant. Je to priateľ Pána Ganu. Ale tá noha vpredu, to nie je noha, ale jeho nos!“

„Nos?“ žasol som.

„Olifanty sú obrovské, aspoň desaťkrát väčšie ako kone! Žijú vo svete bohov a v poliach hviezd,“ objasnil Gana-Gerent.

Polia hviezd boli spomínané v mnohých legendách Zákona. Boli to tmavé priestory, v ktorých viseli stovky malých bodiek svetla. Nikto ich nemohol vidieť, pretože ležali za hustými hmlami, ktoré zakrývali kráľovstvo. Ale vzdelaní ľudia vedeli o týchto legendách a nikdy o nich nepochybovali, pretože boli potvrdené Zákonom.

Zdvihol som hlavu a snažil sa predstaviť si bieleho olifanta letiaceho v poli hviezd.

„Podľa niektorých ľudí,“ povedal Gana-Gerent, „olifanty žijú aj v kráľovstve, v južných krajoch.“

Tomu som dokázal uveriť omnoho ťažšie. Keď videl pochybujúci výraz na mojej tvári, starý muž dodal, „Toto nie je potvrdené hymnami Zákona, takže to môže byť len povera. Tak či onak, na čom záleží je to, že čuch Pána Ganu je taký mocný ako čuch olifantov. Dokáže zacítiť veci hlboko v Zemi a Podsvetí.“

Od obdivu mi spadla sánka a zostal som s otvorenými ústami.

Ďalšou vecou, ktorú ma Gana-Gerent naučil, bolo, ako vykonávať ohňové rituály k Pánu Ganovi. Keďže som už poznal celý rad ohňových rituálov, bolo to ľahké. Jediné, čo som potreboval, boli mantry na vzývanie Ganu. Zvyšok praktiky bol v podstate rovnaký, odhliadnuc od jednoduchých variácií v druhu kvetov, ovocia alebo iných substancií, ktoré mali byť obetované.

Avšak výsledky boli omnoho zreteľnejšie ako pri všetkých ostatných rituáloch, ktoré som kedy vykonával. Hneď ako som začal vlievať svoj hlas do plameňa, bol som vyzdvihnutý vysoko do svetla Pána Ganu, akoby nesený nejakým neviditeľným olifantom a úplne som stratil pojem o čase.

Keď som sa vrátil naspäť do svojho normálneho ja, ležal som na podlahe. Dobrý Gana-Gerent, ktorý sedel po mojom boku, ma so širokým úsmevom privítal naspäť v kráľovstve, „Páčilo sa ti to?“

„Mm...“ posadil som sa a všimol si, že je už noc. V snahe nájsť tie najlepšie slová na vyjadrenie pocitu extázy a explózie svetla v mojom srdci som na niekoľko sekúnd zaváhal. „Áno, páčilo sa mi to!“ odpovedal som nakoniec.

Gana-Gerent pochopil.

Po tomto dni bola väčšina môjho voľného času venovaná ohňovým rituálom k Pánu Ganovi. Kňazi Lososového Rúcha mali mnoho zákonných povinností a každý deň hodiny ritualistickej práce, ktorú bolo treba vykonať. Kedykoľvek som však mohol, smeroval som svoje obety k bohovi so zlatou helmou. A ako ma Majster Džervin často napomínal, modlil som sa za prebudenie.

Ale čo vlastne je to prebudenie?

Čím viac sa mi to Džervin snažil vysvetliť, tým sa zdalo, že tomu menej rozumiem.

„Keď praktizuješ svoje ohňové rituály, hlavne k Pánu Ganovi, cítiš niekedy veľkú energiu nad svojou hlavou?“ opýtal sa ma Džervin jedného dňa.

„Áno,“ odpovedal som sebaisto.

„Verím, že táto energia ti pomôže v tvojej snahe o prebudenie,“ povedal Džervin. „Ale musíš stále prosiť Pána Ganu o jeho pomoc, lebo je veľa blažených spiacich, ktorí denne narábajú s Veľkým Svetlom ohňových rituálov, a predsa sa nikdy neprebudia.“

Ja som prosil Pána Ganu o pomoc. Ale snažiť sa prebudiť bolo oveľa ťažšie, hlavne preto, že som nedokázal pochopiť, čo sa vlastne odo mňa očakáva, že dosiahnem. Mesiac čo mesiac poukazoval Džervin na niektoré zmeny v mojom vnútri, ktoré, ako povedal, naznačovali, že 'nejaké prebudenie' už prebieha. Napríklad som menej odpadával a takmer nikdy pri svojich vlastných rituáloch. V mojom energetickom tele bola prebudená určitá ohnivá kvalita (čo nebol žiaden zázrak, keďže som viac-menej trávil sedem dní v týždni sedením pred plameňom) a môj hlas bol značne posilnený tisíckami hymien, ktoré som odspieval od svojho príchodu do Eisraimu.

„Ale, ale, ale...“ opakoval mi Džervin z času na čas, „však stále nemáš potuchy, o čom je vlastne to prebudenie?“

Zakaždým, keď mi položil túto otázku, všetko, čo som mohol urobiť, bolo zostať ticho a pokúšať sa vyčítať odpoveď z jeho prenikavých sivozelených očí.

„Ďalej cvič a modli sa, môj priateľ v Zákone!“ povzbudil ma Džervin svojím hrejivým úsmevom. „A pamätaj si, že môžeš byť čímkoľvek a môžeš robiť čokoľvek.“

Videl som, že čakal na nejakú omnoho dramatickejšiu zmenu, ktorá sa vo mne mala odohrať, ale čo to malo byť?

Nasledujúc jeho inštrukcie, pokračoval som znovu a znovu s ohňovými rituálmi. Zvyčajne som vykonával službu v kaplnkách Lososového Rúcha, ale kedykoľvek sa mi dalo, išiel som vykonávať dodatočné praktiky do kaplnky Pána Ganu, hlavne pri východe a západe slnka, v časoch, ktoré mi Džervin popísal ako obzvlášť priaznivé pre prebudenie. Ale prešli stovky západov slnka a ja som stále nemal najmenšiu predstavu, čo znamená prebudenie.

Celkom pochopiteľne, po ďalšom roku neustáleho cvičenia som začínal dokonale zvládať proces ohňového rituálu. Prates bol s mojím pokrokom spokojný. „Dobrá iskra! Dobrá iskra!“ zvykol hovorievať. A po sledovaní môjho úsilia počas niekoľkých ďalších mesiacov ma pozval, aby som sa stal súčasťou jedného z tímov kňazov, ktoré vykonávali službu v krypte Večného Ohňa.

Krypta Večného Ohňa bola veľmi zvláštnym miestom, na ktorom boli ohňové rituály vykonávané bez prestávky po tisícky rokov, tak hovoril Zákon svätyne. Kňazi rôznych kást sa striedali na zmeny, aby sedeli pred jedným z troch večných plameňov a vykonávali amritayagyu alebo rituál nesmrteľnosti.

Duchovná atmosféra, udržiavaná v krypte živými stenami, bola ohromujúca. Zakaždým, keď bola do ohňa naliata mantra, bolo možné v astrálnom priestore vidieť obrovské iskry svetla a v krypte vládol pocit, akoby bola bez prestávky otriasaná zemetrasením energie. Počas mojich prvých služieb zostal Prates blízko mňa, aby sa uistil, že energiu amritayagye zvládam. Ale paradoxne, keď som slúžil tam dole, nikdy som neomdlel. Vysoký Duch, ktorý v krypte vibroval, mi prospieval.

To vyvolalo v Majstrovi Džervinovi veľké nádeje. „Keď vykonávaš amritayagyu,“ vysvetľoval, „si omnoho prebudenejší ako zvyčajne. Keby sa ti podarilo udržať si ten stav, keď vyjdeš z krypty, urobil by si obrovský pokrok.“

Dokázal som si dať do súvisu fakt, že som sa cítil inak, kým som bol v krypte, ale nemal som potuchy prečo, ani ako sa to dialo. A hneď ako som opustil kryptu, vrátil som sa naspäť do svojho normálneho ja. A čo bolo horšie, keď som bol svedkom iných ceremónií, stále som odpadával, ako obyčajne. Pravdou bolo, že by som bol strašne rád nasledoval inštrukcie Majstra Džervina, ale jednoducho som nevedel, čo mám robiť.

„Len vytrvaj v úsilí. Cvič a modli sa!“ povzbudzoval ma Džervin.

„Všetka sláva učiteľovi!“ odpovedal som s nádejou. Ale prešli mesiace a neudiala sa žiadna významná zmena. Majstrove Džervinove prebudenie zostávalo pre mňa úplnou záhadou.

4.6 Tma viditeľná

Jedného dňa, potom ako sa vrátil z cesty mimo kraja Eisraimu, ma Džervin zavolal do akvamarínovej komnaty. Ako vždy, začal tým, že velebil Pána Melchisedeka a spýtal sa na moje zdravie, pretože som bol – zďaleka! – najvychudnutejším zo všetkých kňazov Lososového Rúcha, a to aj napriek vytrvalosti všetkých, ktorí ma kŕmili všetkými lahôdkami Zákona, ktoré svätyňa dokázala ponúknuť.

„Ako dlho je to, odkedy si prišiel do svätyne?“ spýtal sa Džervin.

„Štyri jari a štyri jesene,“ odpovedal som zákonným spôsobom.

„Mm...“ Džervin zavrel oči a chytil sa za hlavu. „Ak neurýchlime tvoje prebudenie, dopadneme tak, že nám vyprší čas.“

Prikývol som zákonne trpezlivo bezmocným spôsobom.

„No tak,“ povedal, „prišiel čas, aby sme vyskúšali niečo radikálne odlišné.“ A vyzval ma, aby som sa pred neho posadil, v meditačnej polohe.

Často, keď som ho navštevoval, sme spolu sedávali v rozjímavom stave. Ten deň, Džervin, udržujúc so mnou očný kontakt, projektoval do mňa úplne novú intenzitu vedomia. Osvetlenie v miestnosti prešlo z akvamarínového do tmavého. Cítil som silnú vibráciu medzi obočím a moje telo tak znehybnelo, že som už nedokázal hýbať rukami ani nohami.

Ten pocit nebol obzvlášť príjemný. Pripomenulo mi to bolestnú skúsenosť spred dvoch rokov, keď sme, Artold a ja, omylom zjedli huby. Centrálna kuchyňa, ktorá často dodávala ovocie na naše rituály, nesprávne doručila huby nám, namiesto rádu Múdrych Čarodejníc Zákona. Na konci nášho rituálu, keď sme huby zjedli, nás zachvátili prudké halucinácie, z ktorých zostal Artold týždeň chorý a ja, jeden a pol dňa v bezvedomí.

„Môžeš hovoriť?“ spýtal sa Džervin.

Nemohol som. Úplne som stratil kontakt s miestnosťou. Ale stále som ho dokázal počuť. Namiesto toho, aby som, ako obyčajne, stratil vedomie, ocitol som sa v obrovskom tmavom priestore.

„Si v tme viditeľnej, nefyzickej sfére, ktorá je najbližšie ku kráľovstvu,“ vysvetľoval Džervin.

Ten pocit pre mňa nebol neznámy. Pripomínal mi moje nočné putovanie mimo tela, ale nekonečne menej snové. Nikdy predtým som sa neocitol v tomto priestore pri súčasnom udržaní si svojho bežného denného vedomia.

„No tak, pohni sa!“ posúril ma Džervin.

Zistil som, že sa otáčam smerom dopredu v tme viditeľnej, akoby chytený nejakým silným vírom.

„Veľmi dobre, synak! Veľmi dobre! Teraz sa pozri na toto. Podľa tohto symbolu ma spoznáš!“

Predo mnou sa objavil nádherný žiarivý zlatý tvar. Bol to zložitý vzor zapletených geometrických tvarov.

„To sú moje poznávacie symboly,“ vysvetľoval Džervin. „Teraz sa pozri na tieto.“

V priestore sa objavila iná sada zlatých geometrických tvarov.

„Všetka sláva učiteľovi!“ zvolal. „Toto sú poznávacie symboly Oresta, ktorý bol mojím učiteľom v Hnedom Rúchu. Skutočnosť, že už dávno opustil svoje fyzické telo, nemá žiaden vplyv, jeho poznávacie symboly zostali rovnaké.“

Znovu sa objavili predošlé symboly. „Ak sa niekedy ocitneš v nebezpečenstve, vyvolaj si v mysli tento symbol a zavolaj ma cezeň,“ poučil ma Džervin. Potom preniesol moje vedomie naspäť do miestnosti. Bolo to okamžité a bezbolestné, ale zrazu som pocítil strašnú ospalosť.

Keď Džervin uvidel prázdnotu na mojej tvári, zasmial sa, „Myslím, že bude lepšie, ak niekoho požiadame, aby ťa odviedol do tvojho príbytku,“ povedal a išiel vyhľadať bezpečnostného kňaza.

To bola posledná vec, ktorú som si z toho stretnutia pamätal. Zobudil som sa ďalší deň v nocľahárni.

Každých niekoľko dní ma Džervin zobral naspäť do tmy viditeľnej. Ukazoval mi rozličné poznávacie symboly a učil ma, ako používať priestorové energetické tunely nato, aby som sa otáčal rýchlejšie a rýchlejšie. A veľkým pokrokom bolo, že som už na konci lekcie neupadal do bezvedomia. Väčšinou som dokázal ísť do nocľahárne po vlastných.

Po niekoľkých týždňoch mi Majster Džervin oznámil, že nastal čas, aby som podstúpil formálne zasvätenie do cestovania.

„Vysvetlím ti, ako to prebehne. V určitý deň kalendára, keď sú všetky časové rytmy priaznivé, zoberú ťa do časti svätyne, ktorú si ešte nenavštívil: sú to komnaty cestovania. Tam budeš uvedený do stavu miernej hibernácie. Pre tvoju bezpečnosť bude tvoje telo umiestnené do plasového sarkofágu, cez ktorý nedokážu preniknúť žiadne cudzie energie. Potom, keď budeš v hlbokom spánku, prídu inštruktori. S použitím svojich Hlasov ťa, aktivovaním určitých brán energie na tvojom tele, vysunú z tela. A potom ťa budú navigovať a učiť ako nájsť cestu cez sféry.“

Aby ma upokojil, Džervin dodal, „Požiadal som Biele Orly, aby sa postarali o tvoje vzdelávanie v cestovaní a, na tvoje veľké šťastie, súhlasili! Tvojím inštruktorom bude jeden z najskúsenejších kontrolórov našej svätyne – žena značných cestovateľských skúseností. Je jednou z vysokých kňažiek Bieleho Orla a bola vytrénovaná samotnou slávnou Slečnou Teyani.

Jej meno je Slečna Elyani.“

~ Tak končí Kniha Lososového Rúcha ~