Samuel Sagan: Spiaci, Zobuď sa! (Atlantské Tajomstvá I)

2 – Kniha Blažených Spiacich

2.1 O tridsať rokov neskôr, na juhovýchodnom pobreží Atlantídy

Pochválený buď Pán Melchisedek!

Jedno popoludnie, keď som mal sedem rokov, ma môj otec zavolal a povedal, že nadišiel čas, aby som začal chodiť do školy. Nasledujúci deň som mal byť poslaný na miesto, ktoré sa zdalo byť veľmi ďaleko.

Pri vyhliadke, že budem oddelený od svojej milujúcej nevlastnej matky (moja matka zomrela, keď som mal dva roky) a od domova, som pocítil nejasnú úzkosť. Ale podľa Zákona – Zákona Melchisedeka – malý chlapec patriaci do kasty môjho otca (Béžoví Verejní Služobníci Kniežaťa Šeringy), mal v tom veku začať chodiť do školy, takisto ako to robievali od nepamäti všetci malí chlapci rovnakej kasty. Neexistovala žiadna iná mysliteľná alternatíva, a preto tam neboli žiadne pochybnosti, ani strach. Ako hovoril Zákon, „Jeden Zákon, jedna cesta! Pochválený buď Pán Melchisedek!“ a „ Zákon je mojím prístreškom. Zákon je mojím mierom.“ a tiež, „Lebo ak nasleduješ Zákon nášho Pána Melchisedeka, ako by si sa mohol báť?“ Ako by sme ja alebo môj otec mohli chcieť čokoľvek iné ako nasledovať Zákon?

Avšak v hlase môjho otca bol nádych dojatia. V tom čase som to sotva postrehol. Až o niekoľko rokov neskôr, premietajúc si svoje spomienky, som si uvedomil, že môj otec bol veľmi chorý a vedel, že ma vidí posledný raz.

Zákon hovoril, „Neboj sa, muž vznešenej kasty uberajúci sa na Veľkú Cestu. Ak nemôžeš vychovať svoje deti, vychová ich Zákon!“ Ale predsa mal môj otec slzy v očiach. Zobral ma do náručia a dlho na mňa hľadel, hladiac moje riedke blond vlasy a výrazné znamienko na ľavom líci. „Orlon, syn môj...“ začal hovoriť. A potom mi do ucha zašepkal niečo veľmi zvláštne. Bol to zriedka používaný a málo známy verš Zákona, nie bežná vec, ktorú poviete mladému chlapcovi: „Stretneme sa opäť v Poliach Pokoja.“

Kým bol, že takto rozprával? A čo presne vedel o neobyčajnom osude, ktorý očakával jeho syna? To, ako hovoril Zákon, sa stratilo v hmlách času, v zabudnutí toho, čo je za samotnými bohmi.

Keď sa stretnutie s mojím otcom skončilo, išiel som von a vyhľadal svojho najlepšieho kamaráta.

„Lakšman, syn Lakšmana, môj priateľ v Zákone, kde v hmlách sa nachádzaš?“ volal som na neho zákonne, ako som bežal cez susedstvo. Ten deň boli hmly dosť husté. Ledva som dovidel pár metrov pred seba.

Čoskoro som začul hlas, „Orlon, syn Orlona, môj priateľ v Zákone, som tu, v hmlách!“

Lakšman sa hral s ďalšími tromi malými chlapcami svojej kasty, Zapisovačmi Zákona, s ktorými bolo pre mňa zákonné sa hrať.

Hneď ako som ich uvidel, vyslovil som príslušný verš Zákona. Samozrejme, nerozumel som, čo znamená, ale vedel som, že je to správna vec, ktorú treba povedať. „Zbohom, priatelia moji. Zákon nás k sebe priviedol, teraz nás od seba oddelí. Všetka sláva Pánu Melchisedekovi!“

Hneď ako začul moje slová, Lakšman zákonne odpovedal, „ Zbohom, priateľ môj. Zákon nás k sebe priviedol, teraz nás od seba oddelí. Všetka sláva Pánu Melchisedekovi!“ a každý z troch malých chlapcov opakoval po ňom rovnaký verš. To bol zákonný spôsob ako odpovedať na rozlúčku. Od nepamäti sa obyvatelia kráľovstva lúčili týmto presne ustanoveným spôsobom.

Moji priatelia hovorili zdržanlivým, mierne smutným hlasom – zákonne predpísanou intonáciou pre tento konkrétny verš. Ako všetky verše, bol doprevádzaný predpísaným jazykom tela: moji priatelia mali mierne zomknuté pery, chrbty nepatrne predklonené, s rukami spočívajúcimi na stehnách. Výraz na ich tvárach bol vážny, s pocitom odovzdania sa vyššej múdrosti nášho Pána Melchisedeka – veľmi prirodzený pocit, keďže odlúčenia, rovnako ako všetky ostatné dôležité veci, mohli byť prinesené iba Vôľou nášho Pána. Zákonne úžasnou vecou bolo, že keď sme rozprávali tieto veci, vôbec sme pritom nemuseli myslieť. Všetko nám to prichádzalo automaticky. Od svojho najútlejšieho veku sme počúvali svojich rodičov citovať verše Zákona. Pozorovali sme výrazy na tvárach starších a cítili pocity, ktoré sprevádzali každý verš. Ako hovoril Zákon, „ Napodobňuj svojich rodičov, tak ako tvoji rodičia napodobňovali svojich rodičov. Tak sa otáča koleso Zákona.“

Moji malí priatelia zostali na niekoľko sekúnd ticho; to bola vec, ktorú bolo treba urobiť po odrecitovaní toho verša.

Zdieľal som ich ticho a kopíroval výraz na ich tvárach.

Potom Lakšman sledoval smer predpísanej konverzácie, „Orlon, môj priateľ v Zákone, kam ideš?“

Všetko, čo som mal urobiť, bolo opakovať slová, ktoré môj otec vyslovil už predtým, „ Nastal pre mňa čas, aby som podstúpil školenie, tak ako to môj otec, Orlon, syn Orlona, urobil predo mnou a jeho otec, Orlon, syn Orlona, pred ním. “

Štyria malí chlapci prikývli s vážnym, chápavým výrazom, tak ako to bolo od nich zákonne očakávané po vypočutí môjho vysvetlenia. Rozumie sa samo sebou, že presne rovnakým spôsobom by prikývli aj keby som im povedal, že idem do pekla.

Nasledovalo niekoľko minút ticha, počas ktorých sme nehybne stáli, naše mysle boli vyprázdnené.

Potom Perches (syn Perchesa), o ktorom všetci verili, že má vyrásť, aby sa stal mocným vodcom dediny, pokračoval v detskej rýmovačke, ktorú s priateľmi spievali predtým, ako som prišiel.

„Čo robí blázon, keď sa mu narodí prvý syn?

Tancuje. Tancuje. “

Všetci sme sa pripojili.

„Čo robí blázon, keď sa mu narodí druhý syn?

Tancuje. Tancuje.

Čo robí blázon, keď sa mu narodí tretí syn?

Tancuje. Tancuje. “

Stáli sme nehybne, s očami upretými do hmiel a spievali túto veľmi zábavnú pieseň niekoľko hodín, až kým nás rodičia nezavolali na obed.

2.2 Atlantské školenie, prvé roky

Zákon hovoril, „Muž má nasledovať cestu svojho otca, tak ako jeho otec nasledoval cestu svojho otca. Tak sa otáča koleso Zákona.“ Ale nie všetky deti chodili do školy.

Môj priateľ Grobes, syn Grobesa, do nej napríklad nikdy nechodil. Jeho otec bol obuvníkom, z kasty Zákonne Bystrých Obuvníkov Juhovýchodnej Oblasti Šeringského Kraja. Ako malí chlapci všetkých remeselníkov, aj on každý deň sprevádzal svojho otca a svojich ujov do práce a pozoroval ich, učiac sa z ich príkladu. Keď sa večer vrátil, hodinu pred západom slnka (zákonný čas, kedy Zákonne Bystrí Obuvníci Juhovýchodnej Oblasti Šeringského Kraja každý deň v roku ukončili svoju prácu), mal vždy nejaké fascinujúce verše Zákona, ktoré mi mohol povedať, ako napríklad, „ Pán Melchisedek zo mňa urobil obuvníka, aby som mohol velebiť jeho slávu,“ alebo „Daj si pozor na prsty, keď je klinec ostrý!“ a ukázal mi všetky gestá obuvníkov, ktoré v obchode za ten deň odpozoroval. Deň čo deň som ho, okúzlený, videl opakovať rovnaké pohyby rúk.

Nanešťastie, toto občerstvujúce priateľstvo došlo k náhlemu koncu, keď Grobes dosiahol osem rokov, vek, v ktorom všetci malí chlapci z kasty obuvníkov začali sprevádzať svojich otcov počas ich zákonného voľna, ktoré bolo pre nich predpísané (pomalá prechádzka cez trh, v spoločnosti svojich súdruhov, zákonne sa rozprávajúc s členmi kasty Najzákonnejšie Zákonných Obuvníkov Juhovýchodnej a Východnej Oblasti Šeringského Kraja).

Tiež som si želal, aby som mohol chodiť do práce so svojím otcom, ako Grobes. Ale Zákon mojej kasty hovoril, „ Služobník kniežaťa Šeringy bude chodiť do školy, aby mohol dobre slúžiť kniežaťu.“

Prvé roky mojej výuky prebehli v prírode. S deťmi v mojej triede nás viedli cez lesy, ktoré pokrývali väčšinu krajov kráľovstva. Počas dňa sme sa hrali jednoduché hry a učili sa opakovať verše Zákona. V noci sme spali v nádherných útulných stromových domoch.

Stromové domy boli vytvorené zo živých konárov, ktorých rast bol riadený určitými energetickými poľami. Často som mal príležitosť byť svedkom toho, ako boli stavané. V určitých priaznivých dňoch kalendára sa skupina dedinčanov zhromaždila blízko veľkého stromu alebo niekedy dvoch či troch stromov, ktoré stáli pri sebe, a ktoré si najprv uctili obetou kvetov, ovocia a obilia. Potom prišiel dedinský kňaz a vykonal rituál, prespevujúc mocné mantry a hymny Zákona. A to bolo všetko, čo bolo treba urobiť! Keď už raz bolo energetické pole stromom vštepené, objavili sa nové konáre, postupne sa preskupujúce do stien, či už na zemi alebo vyššie vo vzduchu, v závislosti od plánu. Čas bol jedinou nutnosťou, kým sa objavila strecha a konáre sa spojili tak pevne, že konštrukcia sa stala vodotesnou. Každých niekoľko mesiacov sa dedinský kňaz vrátil a posilnil energetické polia udržovacími rituálmi, ale v podstate sa strom staral sám o seba.

Napriek skutočnosti, že pole urýchľovalo rast konárov, trvalo aspoň tri až päť rokov, kým vznikol malý stromový dom (a až do tridsaťpäť rokov pre stromový palác). A predsa bolo týchto prírodných obydlí veľa, Zákon totiž predpisoval postaviť ich niekoľko každý mesiac. Pre dedinčanov to boli šťastné slávnosti zasvätené samotnému Pánu Melchisedekovi. V stromových domoch sa Pán Melchisedek stará o svoje deti, hovoril Zákon a stromové domy sú prístavmi pre všetky deti Zákona (tým sa mysleli ľudia kráľovstva). Vďaka stromovým domom nebol nikto, ani tí najchudobnejší ľudia alebo pocestní, nikdy ponechaný bez strechy nad hlavou. Kráčajúc lesom, obyčajne netrvalo dlho, kým človek natrafil na prázdny stromový dom, ktorý bol pripravený ho prijať.

Keď bol dokončený, stromový dom zostal k dispozícii celým generáciám. A časom dozrievali, lebo ako hovorí Zákon, na rozdiel od ľudí, stromy vekom rastú v múdrosti. Storočný stromový dom bol považovaný za posvätné miesto, kam mohli ísť všetci tí, ktorí sa potrebovali osviežiť a našli tam nielen odpočinok, ale aj inšpiráciu.

Stromové domy neboli jedinými stavbami, ktoré rástli. Iné zákonné obydlia boli zhotovené z organického materiálu, ktorý dýchal a žiaril: bol to zákonný plas. Počas dňa, podlaha, strop a vnútorné steny vydávali dostatok hmlistého svetla, aby ľudia mohli vykonávať svoje zákonné činnosti. V noci vydával plas slabú žiaru, ktorá robila spánok príjemným a bezpečným. Preto Zákon hovoril, že v dome Pána nie sú deti Zákona nikdy v tme.

Živé steny domu vyžadovali udržovacie rituály. Niektoré z nich boli vykonávali obyvatelia domu, iné zase členovia kást zákonných murárov a dedinských kňazov. Spievali sa hymny a živým stenám boli ponúkané obety vo forme jedla. Malé kôpky jedla – plasového jedla – boli ponechané na podlahe pri stenách. V priebehu niekoľkých dní sa kôpky postupne zmenšovali, ako boli absorbované podlahou a stenami. Človek nesmel jesť obety jedla ponúknuté živým stenám, inak z nich ochorel a bol postihnutý nezákonne zlým trávením a hnačkami ako monzúny.

Po sto rokoch, alebo aj oveľa skôr, pokiaľ steny neboli vyživované príslušnými rituálmi, plas umieral. Steny domu sa postupne stenčovali a stenčovali, až sa stali priesvitnými a nakoniec zmizli, zanechajúc po sebe odtlačok, akoby ducha, ktorý sa dal vidieť počas nocí, keď bol Mesiac v splne. Avšak plas kaplniek a svätýň neumieral ani po stovkách rokov. Rovnako ako Zákon, žil navždy – a preto boli svätyne večné.

Ako som rástol, čoraz väčšia časť môjho vzdelávania prebiehala v dedinských internátnych školách a menšia v prírode. Učiť sa verše Zákona, to zostalo hlavnou náplňou. Načo študovať čokoľvek iné? Ako hovoril Zákon, Zákon obsahuje všetko vedenie a podstata Vedenia je vedením Zákona a aká väčšia radosť môže byť, ako opakovať verše Zákona? Hymny sa skladali z kúzelných mantier nabitých pulzujúcimi okultnými silami. Tieto mantry, spievané dlhú dobu, vyvolávali rozšírené stavy vedomia a dodávali srdcu určitú hĺbku citu, ktorú sme intuitívne rozpoznávali a rozohrievali sa pre ňu. Tento zvláštny cit bol prebúdzaný od útleho veku a vytvoril v nás dojem úžasu a úcty k Zákonu.

Ale odhliadnuc od akýchkoľvek duchovných dôvodov, nám sa jednoducho páčilo opakovať tie verše! Zoberme si napríklad poéziu. Jeden z ústredných konceptov básnického umenia bol Zákonom formulovaný takto: akýkoľvek verš, opakovaný dostatočne dlho, sa mení na najsladšiu báseň. Preto boli naše hodiny poézie ohromujúco jednoduché. Učiteľ predniesol jeden určitý verš Zákona. My sme potom ten verš spoločne opakovali, často celé hodiny. A čím viac sme ho opakovali, tým viac sa nám páčil. Stal sa živým v samotných hĺbkach našej životnej sily. Je zbytočné hovoriť, že myšlienka, skladať nové verše, by nás nikdy nenapadla. Prečo by ktokoľvek chcel vymýšľať nové verše, keď všetka básnická dokonalosť už bola obsiahnutá v Zákone?

Podobne sme dostávali hodiny umenia, v ktorých nám bol ukázaný jeden model – zvyčajne hlinená socha znázorňujúca boha alebo nejaká iná tradičná symbolická forma vybraná zo Zákona. Všetci študenti sa mali snažiť zreprodukovať model. Čím presnejšia reprodukcia, tým väčší umelec! Lebo Zákon hovoril, „ Aký vznešenejší výkon môže byť v živote sochára, ako zhotoviť jednu dokonalú repliku každej sochy osemdesiatichštyroch bohov?“

Každé umenie, a vo všeobecnosti každý odbor, mal svoj kánon, pravidlá, ktoré boli ustanovené pred dávnym, pradávnym časom, nie ľudskými bytosťami, ale božským zjavením Zákona. Najväčší výkon, na aký mohli ľudské bytosti ašpirovať, bolo zreprodukovať dokonalosť zákonne stanovených modelov. Tým, že tak učinili, nielenže dosiahli vrchol krásy – ale čo bolo dôležitejšie, došli k pochopeniu podstaty Zákona, v ktorom bola obsiahnutá všetka múdrosť.

V úžasne bezpečnom ochrannom obale Zákona som vyrastal bez strachu. Nikdy tam nebola žiadna pochybnosť alebo váhanie – iba bezpečné cesty, ktoré bolo treba sledovať. Na každú otázku existovala predpripravená odpoveď. Pre každú situáciu bola presne stanovená reakcia. Pre každú ľudskú bytosť existoval vopred narysovaný osud. A vďaka systému kást, každý vedel úplne presne, ako hrať svoju rolu v kráľovstve. Neexistovala žiadna zmena a ani dôvod na ňu. Pred tisíckami rokov započalo kráľovstvo božským zjavením Zákona nášho Pána Melchisedeka a väčšia radosť ako večné zotrvanie kánonov Zákona bola nepredstaviteľná.

Roky plynuli a ja som pomaly vstrebal tú časť Zákona, o ktorej sa očakávalo, že ju budú členovia mojej kasty ovládať. Keďže môj otec bol verejným služobníkom, moje vzdelávanie malo pokračovať do osemnástich alebo možno aj dlhšie, ak by sa mi podarilo prejsť náročnými skúškami, ktoré viedli k vyšším úrovniam kráľovskej administratívy. Tieto testy začali, keď som mal trinásť. Zahŕňali, samozrejme, recitovanie dlhých pasáží Zákona. To ale nebola pre mňa alebo mojich spolužiakov žiadna výzva, keďže sme mali fenomenálnu pamäť, vlastnú všetkým atlantským ľuďom. Stačilo nám raz si vypočuť dvestoveršovú báseň a dokázali sme ju bez námahy bezchybne vychrliť. Či sme rozumeli významu veršov, to bolo, pravdaže, úplne nepodstatné. Na čom záležalo, bolo to, aby nám verše zostali natrvalo vryté v pamäti a mohli sme ich kedykoľvek zopakovať. Relatívne vzdelaní ľudia vedeli naspamäť desiatky tisíc veršov Zákona a doktori Zákona ich poznali až do stoviek tisícov! Ale nikto nebol schopný poznať celý Zákon, ústnu tradíciu miliónov veršov, ktoré boli prenášané z generácie na generáciu od stvorenia kráľovstva.

Stať sa verejným služobníkom bolo extrémne ťažkou úlohu, pretože to vyžadovalo naučiť sa, ako čeliť rôznym situáciám. Na každú situáciu musel človek nájsť príslušný verš Zákona, aby sa mohlo postupovať zákonným smerom. To vyžadovalo vynikajúcu inteligenciu. Vystavení okolnostiam, na ktoré nemali naučenú žiadnu zákonnú reakciu, bolo bežné, že ľudia zostali mimo. Nehybne zostali stáť s otvorenými očami, odpojení od reality.

Ako súčasť výberového procesu, ktorý viedol k vyššiemu vzdelaniu, existovali testy, ktoré nás konfrontovali s novými situáciami a problémami. Tí, ktorí sa problém pokúsili riešiť, namiesto toho, aby zostali nehybne stáť s neprítomným pohľadom, boli považovaní za výnimočne nadaných. Aby prešli, nemuseli problém ani vyriešiť. To by vyžadovalo božskú inšpiráciu takej úrovne, ktorú od školákov nebolo možné očakávať. Stačilo, keď dali najavo, že nezostali mimo – napríklad tým, že sa v rozpakoch zamračili alebo si poškrabali hlavu alebo len tým, že sa poobzerali okolo seba.

Vďaka Pánu Melchisedekovi , prešiel som. Zobrali ma do inej školy, kde som mal byť pripravovaný na oveľa ťažšiu skúšku: veľkú súťaž, kde sa prevádzal nábor vysokých verejných služobníkov kráľovskej administratívy. Táto veľká súťaž prebiehala raz do roka a študenti ju mali podstúpiť vo veku sedemnásť alebo osemnásť rokov, po štyroch rokoch intenzívnej prípravy.

V tejto novej škole boli študenti – a učitelia! – omnoho bystrejší a vyučovacie hodiny pokrývali ďaleko širší rozsah predmetov, napríklad históriu Zákona (ľahký predmet, kde sa vysvetľovalo, prečo a ako to, že sa Zákon nikdy nemenil); Zákon kást; mantrická poézia a iné zákonné umenia; poznávanie bohov a hlavné rituály Zákona (ale žiaden nácvik rituálov, tie mohli byť vykonávané len kňazmi); zákonná rétorika a dokonca, v poslednom ročníku, aj niekoľko hodín politiky.

2.3 Ako zmizla z môjho života hudba

Zo všetkých predmetov sa mi najviac páčila hudba. Keďže som však patril do kasty verejných služobníkov, neexistovala pre mňa žiadna nádej stať sa hudobníkom. Ale keby som bol býval viac talentovaný, veľmi rád by som si bol zobral hudbu ako náplň svojho voľného času – to už bola pre verejného služobníka zákonná vec. Ale napriek všetkej mojej snahe som dosiahol v reprodukovaní rytmov a melódií, ktoré mi moji učitelia ukázali, len čiastkové úspechy.

Moje hudobné ambície došli k náhlemu koncu, keď som mal pätnásť. Dostával som lekciu od súcitiaceho učiteľa, ktorý, vidiac moju ozajstnú túžbu ovládať hru na hudobný nástroj, rozhodol sa poskytnúť mi tak veľmi potrebné, individuálne doučovanie.

Stáli sme v záhrade mimo hlavnej budovy školy. Starý muž hral na drevených paličkách, ktoré boli jedným z tradičných nástrojov atlantskej hudby. Stál predo mnou a pomaly búchal paličkami o seba.

„Toto sa nazýva monotónia,“ vysvetľoval. „Je to jeden z najhlbších hudobných štýlov, ktoré sme cez Zákon prijali od Pána Melchisedeka.“

Fascinovaný som hlboko do seba vpíjal rytmus.

Ako hral, pokračoval vo vysvetľovaní, „Zákon hovorí, že krása hudby nespočíva v tom, čo počuje ucho, ale v tom, čo dokáže vnímať duša a že vynikajúca hudba je taká, ktorá navodzuje vnímanie harmónie sfér.“

Nejaký čas predo mnou hral, potom mi podal paličky a vyzval ma, aby som sa ho pokúsil napodobniť.

Klik... Klik...

„Nie,“ povedal. „Skús znovu!“

Klik... Klik...

„Nie! Skús znovu,“ zopakoval.

Klik... Klik...

„Nie! Skús znovu,“ stále mi hovoril a lekcia plynula a plynula. Neexistovalo nič také ako nuda.

Nanešťastie sa po zdĺhavej sérii pokusov starý učiteľ rozhodol, že pokračovať ďalej by nemalo zmysel – nie z netrpezlivosti, ale zo zdravého úsudku.

„Možno by si nakoniec mohol byť úspešnejší, keby sme vyskúšali nejaký náročnejší hudobný nástroj,“ rozhodol. „Počkaj tu na mňa,“ povedal a odišiel dovnútra.

Čakanie nebol nikdy problém. Pozrel som sa nahor, rozjímal nad hmlami a nechal svoju myseľ, aby sa vyprázdnila.

Keď sa vrátil, niesol v rukách ten najúžasnejší nástroj, aký som kedy videl. „Toto sa nazýva panvica a lyžica,“ vyslovil s úctou. „Zákonom je vysoko cenená.“

Potom sa predo mňa postavil a začal hrať kúzelnú melódiu, „Beng-ting-ting, beng-ting-ting, beng-ting-ting, beng-ting-ting...“

Nikdy som nič také nepočul. Tento muž bol veľkým umelcom! Očarený jeho hudobnými harmóniami, bol som vynesený tak vysoko, až som úplne stratil kontakt s fyzickým okolím.

Prijal som víziu, ale bola neuchopiteľná ako hmla slabého svetla medzi oblakmi. Niesla istú podobnosť s jedným mojím opakujúcim sa snom, na ktorý som sa nikdy nedokázal úplne rozpamätať.

Učiteľ hudby ma vrátil naspäť do reality tým, že ma potiahol za ruku.

„Chcel by si to skúsiť, Orlon?“

Naplnený bázňou, zobral som veľkú ťažkú panvicu do jednej ruky a drevenú lyžicu do druhej.

„Nie,“ povedal, „lyžicu treba držať v pravej ruke.“

Po chvíľkovom zaváhaní som položil veľkú panvicu na zem, potom zobral lyžicu do pravej ruky, potom vzal do ľavej ruky panvicu a potom, držiac si melódiu 'beng-ting-ting' v hlave, som udrel na nástroj.

Kleng... Kleng...

„Nie, skús znovu,“ povedal starý muž.

Po dlhom období úsilia sa stal zázrak, „Bang... kleng-kleng... bung-tueng... kleng.“

„Skoro! Skús znovu.“ Oči starého muža sa rozsvietili nádejou.

Zvuk bol taký veľkolepý, že som bol znovu vynesený vysoko do svetla a stratil kontakt so svojím telom.

Avšak o chvíľu neskôr som bol náhle stiahnutý späť do kráľovstva, hlasným výkrikom bolesti prichádzajúcim od môjho učiteľa.

„Orlon, syn Orlona! Ty idiot v Zákone!“ kričal na mňa starý muž so zodpovedajúcim zákonným výrazom na svojej tvári.

Keď som sa pozrel dole, zistil som, že som mu nechtiac pustil panvicu na nohu.

Poškrabal som si hlavu, hľadajúc príslušný verš Zákona, no žiadny vhodný som si nedokázal vybaviť.

Po tejto nešťastnej príhode mi už nebolo dovolené študovať hudbu – iba spev. Ale školskí spevácki majstri čoskoro rozhodli, že môjmu hlasu chýbajú potrebné kvality na spievanie na slávu Pánu Melchisedekovi, a aby som sa, pre dobro Zákona, radšej zameral na recitovanie hymien.

2.4 Rast v Zákone

Roky plynuli a ja som rástol v Zákone. Bolo to postupné rozkvitanie, sprevádzané rozširovaním môjho rozhľadu. Zákon Melchisedeka nebol postavený na obmedzovaní. Neskladal sa z dlhého zoznamu 'Nesmieš robiť...' prepojeným na tresty pre hriešnikov. Bolo to práve naopak. Ako hovoril jeden verš, „Podľa Zákona, obuvník môže byť obuvníkom, pastier môže byť pastierom.“ Zákon navrhoval, ktoré veci sa mali robiť; tiež to, ako a kedy sa mali robiť. Každý krok bol presne určený. Čím viac veršov človek vedel, tým viac vecí mohol robiť. Naopak, tí divosi, ktorí žili na vzdialených pobrežiach a nevedeli nič o Zákone, neboli lepší od blobov. Trávili svoje dni vegetovaním na piesku a boli ledva schopní sa nakŕmiť.

Téma, ktorá sa mi obzvlášť páčila, bol Zákon kást. Vyučoval, ktorá kasta nosila akú farbu. Členovia každej kasty nosili len jeden druh oblečenia. Vďaka Pánu Melchisedekovi, to im ušetrilo nočnú moru musieť sa každý deň rozhodovať, čo si dať na seba. Tak mohol vzdelaný človek okamžite vedieť, ku ktorej kaste ľudia patrili, len podľa toho, že sa pozrel, ako sú oblečení. A poznajúc ich kastu, mohol ich pozdraviť primeraným spôsobom.

Slová, ktorými sa zdravilo, boli, „Pochválený buď Pán Melchisedek!“ na čo druhá osoba odpovedala, „Všetka sláva Pánu Melchisedekovi!“ Ale intonácia bola úplne odlišná, podľa toho k akej kaste človek patril. Napríklad Zákonne Bystrí Obuvníci Juhovýchodnej Oblasti Šeringského Kraja chválili Pána Melchisedeka s klesajúcim štvrťtónom na štvrtej slabike a stúpajúcim poltónom na siedmej slabike, zatiaľ čo Najzákonnejšie Zákonní Obuvníci Juhovýchodnej a Východnej Oblasti Šeringského Kraja robili presný opak, okrem prípadov, keď oslovovali člena svojej vlastnej kasty, vtedy bolo pravidlom používať vzostupné štvrťtóny na všetkých neprízvučných slabikách, ale nie pri oslovení staršieho, kedy sa mali zvýrazniť všetky vzostupné koncovky. Bolo to jednoduché. Členovia vyšších kást mali omnoho prepracovanejšie pravidlá, so špecifickým spôsobom zdravenia každej inej kasty a iným spôsobom zdravenia členov vlastnej kasty, v závislosti od dňa v týždni a ročného obdobia. Existovali stovky hlavných kást a tisícky podkategórií – to bol dôvod, prečo bol Zákon kást takou fascinujúcou študijnou témou. Pravdaže, zabralo to roky úsilia. Ale aká odmena na konci! Zakaždým, keď človek prišiel s niekým do styku, bolo v tom hlboké uspokojenie, keď vedel, že sa s nimi môže rozprávať presným zákonným spôsobom, aký ustanovil Pán Melchisedek na začiatku kráľovstva.

Je zbytočné dodávať, že toto privilégium bolo rezervované pre členov najvyšších kást. Menej vzdelaní ľudia poznali len niekoľko desiatok spôsobov velebenia Pána Melchisedeka. A aby človek dokázal posúdiť úroveň niečieho vzdelania, stačilo ho pozdraviť a počúvať, akým spôsobom odpovie. „ Všetka sláva Pánu Melchisedekovi!“ To prezradilo všetko o jeho pôvode.

Ako plynul čas, čoraz väčší dôraz sa kládol na to, aby človek nezostal mimo pri konfrontácii s novou situáciou. Tento cieľ sa mal dosiahnuť tým, že si človek osvojil širšiu perspektívu Zákona štúdiom mnohých jeho stránok a ich prelínaním, namiesto pravidiel len jedinej kasty. V posledných rokoch prípravy na veľkú súťaž boli mojimi učiteľmi muži veľmi odlišnej povahy od tých, ktorí sa starali o malé deti. Pre začiatok, hovorili o čosi rýchlejšie a v ich očiach žiarilo akési svetlo. Kládli veľa otázok, dokonca aj mätúce, na ktoré sa študenti ešte nenaučili naspamäť odpovede. Občas ukázali aj určitý zmysel pre humor (vlastnosť, ktorá takmer úplne chýbala drvivej väčšine atlantských ľudí).

Predmetom, ktorý ma najviac uvádzal do rozpakov, bola politika. Mali sme ju až posledný rok a nezašli sme v nej príliš ďaleko. Ozajstné politické štúdium začalo až neskôr, pre tých, ktorí uspeli vo veľkej súťaži. Preto som sa veľa z tohto čudného umenia nenaučil. Ale ten malý kúsok, ktorý som musel zniesť, zostal pre mňa navždy záhadou.

Umenie politiky obrátilo najzákladnejšie zákonné koncepty hore nohami. Normálne, keď sa človek ocitol v ťažkej situácii, vzdelaná osoba by sa obrátila k múdrosti Zákona, aby sa rozhodla pre určitý postup. Ale nie politickí poradcovia! Nech to znie akokoľvek zvláštne, ich úloha bola presne opačná. Knieža alebo vysoký hodnostár ich oslovil s predpripraveným rozhodnutím. Úlohou poradcu potom bolo nájsť verše Zákona, ktoré najlepšie zdôvodňujú dané rozhodnutie.

Navždy si budem pamätať svoje úplné ohromenie, keď sa ma počas prvých lekcií politiky učiteľ opýtal, „Knieža kraja Západných Planín sa rozhodol zbaviť svojej manželky, ktorá mu dala osem dcér, ale žiadnych synov. Nájdi v Zákone zdôvodnenie, že má pravdu.“

„Och, môj Pán Melchisedek!“ zvolal som, „Ale veď to je hrozné! Tá žena bude...“

„Orlon, syn Orlona!“ prerušil ma učiteľ pohoršeným hlasom. „Takéto poznámky sú úplne nepodstatné! Diskutujeme tu o Zákone, pre Pána Melchisedeka!“

Vzdychol som a pustil sa loviť verš zo svojho pomerne širokého repertoára. „Muž musí naplniť Zákon svojich otcov,“ navrhol som po chvíli.

„Mm...“ učiteľ nevyzeral, že by to na neho urobilo dojem.

„Knieža prikazuje a nedostáva príkazy od nikoho,“ navrhol iný študent.

„Áno!“ prikývol učiteľ, „Tento verš sa mi páči omnoho viac."

„ Najvyššou povinnosťou kniežaťa je zabezpečiť trvalý mier vo svojom kraji. Preto musí mať syna, k úžitku svojich podriadených, aby ho ten mohol nasledovať na tróne ,“ povedal iný študent.

„Vynikajúce!“ zdvihol učiteľ ukazovák. „To je presne to, čo by povedal múdry poradca. Dokazuje to, že knieža nemá inú možnosť, ako zbaviť sa svojej manželky.“ Potom sa obrátil na mňa, „Teraz, Orlon, predpokladajme, že máš poradiť manželke kniežaťa. Ako by si ukázal, že Zákon prikazuje kniežaťu, aby zostal s ňou?“

Tentokrát som zostal mimo. Mojej absolútnej viere v Zákon bol zasadený ťažký úder. Nikdy som si ani nepomyslel, že by sa ľudia mohli hrať s jeho posvätnými pravdami a manipulovať ich pre svoj osobný prospech. To bolo také protirečiace všetkému, čomu ma učili, že jediné čo som mohol urobiť, bolo hľadieť do hmiel a byť mimo.

A bývalo to aj horšie. V niektorých obtiažnych prípadoch nebolo možné v Zákone nájsť verše, ktoré by zdôvodňovali panovníkove rozhodnutie. Politickí poradcovia vtedy používali techniku, nad ktorou zastával rozum: zobrali časti zákonných veršov a skombinovali ich takým spôsobom, že presne vyhovovali potrebám panovníka. A zdôvodnili to citovaním základných veršov Zákona, ako napríklad, „To, čo pochádza zo Zákona, je zákonné,“ alebo „ Zákon je pravdivý, preto sú všetky časti Zákona pravdivé.“

Vďaka Pánu Melchisedekovi , politika bola len jedným z mnohých predmetov, ktoré sme museli študovať. Oveľa príťažlivejšie bolo pre mňa umenie rituálov. Dedinskí kňazi na mňa urobili obrovský dojem. Bol som okúzlený ich prespevovaním hymien a recitáciami mantier Zákona. Vytváralo to vibrujúcu atmosféru, ktorá sa ma hlboko dotýkala a napĺňala ma úžasom.

Často som sledoval dedinských kňazov, keď išli vykonávať rituály určené na udržanie hladkého fungovania síl prírody. Tieto praktiky boli zamerané na vyvolávanie dažďa, posilňovanie úrodnosti zeme, zabezpečovania, aby ročné obdobia prichádzali načas a starostlivosť o podnebie vo všeobecnosti. Keďže som nebol z kňazskej kasty, nikdy som sa nezúčastnil spievania. Iba som sedel a sledoval rituály. Kňazi, ktorí v tejto dedine nosili šafranovožlté rúcha, sedeli okolo malého ohňa, ktorý predtým zapálili presne určeným spôsobom. Potom, prespevujúc mantry, prilievali do ohňa obety. To vytváralo v aure plameňa iskry energie, ktorá ma preniesla do nádherných, rozšírených stavov vedomia a spôsobila, že som úplne stratil pojem o čase.

Iná kasta, ku ktorej som sa rád prikmotril – samozrejme, v rámci hraníc vytýčených Zákonom – bola kasta kontrolórov priestoru.

Moje prvé stretnutie s jedným z nich nastalo po tragickom incidente. Jedno ráno bol na mojom internáte nájdený jeden chlapec mŕtvy vo svojej posteli. Bol mojím najlepším priateľom, pretože spal na posteli, ktorá susedila s mojou a Zákon hovoril, „Nech je tvoj sused tvojím priateľom.“ Strávil som deň smútením, zákonne sa modliac a plačúc za jeho dušu, tak ako to bolo predpísané veršom, „ Keď zomrie tvoj priateľ, jeden deň sa modli a plač za jeho dušu, potom sa odovzdaj vyššej múdrosti nášho Pána Melchisedeka.“ Popoludní boli zvolaní dedinskí kňazi a po vyšetrení tela vyhlásili, že jeho smrť nenastala kvôli chorobe. Chlapec jednoducho počas noci stratil cestu. Ako nám bolo povedané, nebolo to nič nezvyčajné.

V nasledujúcich dňoch navštívil našu triedu Eterne, jeden z kontrolórov priestoru, ktorý mal na starosti našu oblasť. Kontrolóri priestoru boli veľmi zvláštnou kastou, ktorých funkcia bola ešte záhadnejšia ako úloha kňazov. Niekedy ich zvykli nazývať nočnými pastiermi, pretože trávili noci cestovaním cez tmu viditeľnú, astrálnu¹³ sféru najbližšie k fyzickému svetu. Ich úlohou bolo zachraňovať tých mnohých ľudí, ktorí počas spánku zašli pri svojom putovaní priďaleko. Bez niekoho, kto by ich doprevádzal, by sa v mnohých prípadoch tieto zatúlané ovce nedokázali vrátiť do svojho tela a ráno by ich našli mŕtvych v posteli. Kontrolóri ich privádzali domov a posielali impulz, aby sa zobudili.

Po smrti môjho priateľa zo školy dával Eterne špeciálny pozor na chlapcov v mojej triede. Keď som sa ráno prebúdzal, často som si spomenul, že som ho v noci stretol. Vždy sa mu zdalo, že chodím príliš ďaleko a keď ma našiel, vyhrešil ma. Myslel si, že sa cielene snažím chodiť a objavovať vzdialené oblasti tmy viditeľnej¹⁴ – myšlienka, ktorá by mi nikdy nenapadla. Časom som sa od neho naučil, ako tráviť svoje noci v astrálnom susedstve, namiesto toho, aby som sa nechal unášať príliš ďaleko. Aby som mu poďakoval, občas som cez deň navštívil jeho dom a priniesol mu kvety.

Kontrolóri priestoru boli nielen milovaní a oceňovaní za svoje služby, ale požívali aj veľkú prestíž. Kolovalo veľa príbehov o ich tajomných silách a zvláštnych stretnutiach, ktoré sa im občas pritrafili na cestách vzdialenými astrálnymi priestormi. Keď som navštevoval Eterneho, zvykol som pohrúžený sedieť celé hodiny, zatiaľ čo on rozprával o svojej práci. Hovoril mi o úžasných miestach, ktoré objavil v tme viditeľnej a o mnohých spiacich, ktorých zachránil pred istou smrťou. Rozprával tiež o dušiach mŕtvych, ktoré niekedy stretával na ich cestách do duchovných svetov – svetov takých vysokých, že ich nebolo možné vidieť ani z najvyšších úrovní tmy viditeľnej. A rozprával mi fantastické príbehy o vysokých kňazoch a kňažkách, ktorí cestovali ešte ďalej ako on a preskúmali neuveriteľne vzdialené sféry, aspoň dva alebo tri stupne nad tmou viditeľnou.

Ako hovoril, sedel som s očami doširoka otvorenými, naplnený obdivom a bázňou.

Málo som ja vedel o tom, že budem trénovaný jednými z najmocnejších kontrolórov priestoru v kráľovstve – Bielymi Orlami, ženami s fenomenálnymi cestovateľskými schopnosťami, pre ktoré bola tma viditeľná iba matná, a na udalosti chudobná oblasť na spodku rebríka sfér.

2.5 Veľká súťaž

Jedným z predmetov, ktoré pre mňa predstavovali veľké ťažkosti, bola telesná výchova. Neznášal som beh. Zákon hovoril, že muži mojej kasty mali vedieť behať, aby mohli slúžiť svojmu vládcovi v prípadoch veľkej núdze, a tak som sa trpezlivo podrobil týmto hodinám. Ale fyzické cvičenie, nielen beh, boli hlboko proti mojej prirodzenosti. Asi to malo niečo dočinenia s faktom, že hoci som bol vysoký, bol som mimoriadne chudý, a obzvlášť náchylný na všetky formy nádchy a nákazy rôzneho druhu.

Raz, uprostred športovej hodiny, ktorá pozostávala z behania po schodoch hore a dole, prišiel ku mne učiteľ telesnej výchovy.

Sedel som na poslednom schode, lapajúc po dychu a spomínajúc na bolestnú epizódu spred niekoľkých mesiacov, keď ma krava naháňala cez celé pole.

Muž sa predo mňa postavil a chvíľu na mňa hľadel s čudným výrazom na tvári. „Máš šťastie, Orlon! V našom kraji sa verejní služobníci nemusia zúčastňovať vojnových operácií. Vieš si predstaviť, čo by s tebou bolo, keby si mal bojovať proti nefilimským obrom?“

Poškrabal som si hlavu, hľadajúc príslušný verš. „Bojuj duchom, muž Zákona!“

„Áno, ale Duch prichádza k silným, Orlon,“ oplatil mi rovnakým.

Prikývol som a premýšľal nad hĺbkou tohto verša.

Potom mi položil ruku na plece a povedal, „Ten, kto uspeje vo veľkej súťaži, dostane krásnu manželku.“

Zamračil som sa, nevediac, čo tým myslel.

„Radšej by si mal uspieť, Orlon, syn Orlona,“ usmial sa. „Inak som zvedavý, čo za hlupáka verejného služobníka by ti chcel dať svoju dcéru za manželku!“

„Manželku?“ vzhliadol som nahor do hmiel a zostal mimo.

Keď som prišiel k sebe, učiteľ bol už preč. Po tomto už so mnou nikdy neprehovoril.

Väčšina ostatných učiteľov bola omnoho priateľskejšia. V tomto poslednom roku prípravy sa všetci snažili vo svojich študentoch prebudiť súťaživého ducha. To nebola žiadna nenáročná úloha, aspoň čo sa mňa týkalo. Raz, po teste z histórie Zákona, v ktorom sa mi celkom darilo, mi učiteľ povedal, „ Zákonne výborne, Orlon! Ak podáš takýto výkon na veľkej súťaži, môžeš skončiť ako služobník samotného kniežaťa Šeringy!“

Prikývol som. Podľa zákonnej rétoriky, intonácia jeho vety naznačovala, že som nemusel hľadať odpoveď, ale stačilo sa zdvorilo usmiať.

„Nechcel by si byť dôležitým mužom, ktorého žiada o radu samotná kráľovská rodina, Orlon?“ opýtal sa učiteľ.

Zostal som zamyslený, premýšľajúc, či by som to chcel.

„Bol by si bohatý. Mal by si nádhernú manželku, veľký dom so služobníkmi a všetci v tvojej rodnej dedine by si ťa vážili,“ pokračoval učiteľ.

Zostal som ticho. Svoju rodnú dedinu som nenavštívil už roky. Nevedel som ani to, či moji rodičia ešte žijú.

„Neexistuje postavenie vo vysokej administratíve kraja Šeringy, ktoré by si rád zaujal?“ pýtal sa.

„Áno,“ prikývol som, „chcel by som reprezentovať knieža v inom kraji.“

„Mm...“ učiteľ mal na tvári pochybný výraz. „Naozaj by si rád cestoval?“

Prikývol som. Cestovanie bolo obyčajne jednou z vecí, ktorú atlantskí ľudia najviac neznášali, pretože to znamenalo nielen opustiť pohodlie svojho domova, ale tiež prispôsobovanie sa novému podnebiu a niekedy aj odlišnému životnému štýlu. Napriek tomu, z nejakého zvláštneho dôvodu, to bolo pre mňa príťažlivé.

„Tak v takom prípade, Orlon, budeš musieť uspieť vo veľkej súťaži,“ snažil sa na mňa urobiť dojem učiteľ. „Knieža nevymenúva veľa ambasádorov.“

Nasadil som rozhodnú tvár – ako diktovala zákonná rétorika, že by som mal učiniť v prípade takéhoto príkazu. Ale potreba dosiahnuť vysoké skóre vo veľkej súťaži mi nebola taká jasná ako niektorým študentom, ktorí sa zdali byť dychtiví vstúpiť do radov vysokých stupňov kráľovskej administratívy.

V mesiacoch, ktoré predchádzali veľkej súťaži, začali mnohí moji spolužiaci prejavovať známky vzrušenia. Všetko to zostalo zákonne umiernené, ale predsa tam nebola žiadna pochybnosť, že perspektíva podstúpenia kritických testov mala na nich značný dopad. Začali diskutovať na témy, ktoré by im predtým nikdy nenapadli, ako napríklad aké postavenie by chceli dosiahnuť a aká zákonná družka by sa im páčila. Keď rozprávali, snažili sa menej používať bežné frázy a vyberali si verše Zákona s väčším dôvtipom. Niektorí z nich, ktorých ambície mi pripadali ohromujúce, dokonca študovali po škole, alebo sa zapájali do debát, aby si pred skúškami vycibrili svoju rétoriku.

Nakoniec nadišla veľká udalosť.

Súťaž sa mala uskutočniť v meste Šeringa, hlavnom meste kraja, kde sa každoročne zhromaždili stovky študentov zo všetkých kútov kraja. Niekoľko dní pred odchodom z internátnej školy sa konala veľká ceremónia, počas ktorej študenti zákonne vyjadrili vďaku za všetko, čo prijali od svojich učiteľov. Prišla skupina kňazov a celé hodiny spievali hymny. Potom sa všetci učitelia postavili do radu a každý študent, jeden po druhom, k nim prišiel a poďakoval každému učiteľovi zopakovaním rovnakých príslušných veršov Zákona, ktoré boli vyslovované vážnym, ale mierne smutným tónom. Netreba dodávať, že Pán Melchisedek bol hojne pochválený pred, počas a po tejto zákonne prebiehajúcej výmene. Študenti tiež vzdali vďaku energiám zeme a stromom za ich starostlivú podporu. Nakoniec poďakovali jeden druhému a ceremónia skončila zákonným banketom, počas ktorého boli všetci vyzvaní, aby sa tešili na nádherné roky, ktoré sú pred nimi. Opakujúc podľa vzoru starších – pre najväčšiu slávu nášho Pána Melchisedeka. O akom závideniahodnejšom osude mohli snívať?

Blažení spiaci!

Nemali ani potuchy, že ich svet je pred zrútením.

~ Tak končí kniha Blažených Spiacich ~

________________