Veľké Evanjelium podľa Jána - Zväzok I

215 – Archielova reč o vtelení Pána. Filopoldova plachosť a jeho povolanie k Pánovi. O pravom nasledovaní.

Filopold sa opäť opýta anjela: „Ale kto nám ukáže ten najtajuplnejší poriadok?“215,1

Hovorí anjel: „Práve Ten, ktorý ťa predtým odkázal na mňa! Za Ním choď a On ti povie to, čo ti už aj povedal; lebo žiť tak, ako to On učí, je práve ten božský životný poriadok, cez ktorý sa jedine dá dosiahnuť Detstvo Božie! 215,2

On je tiež Ten, kvôli ktorému ste ty a ešte mnohí iní, duchovne opustili Akku, a kvôli Pánovi ste sa narodili v tele na tejto Zemi.215,3

Ale plné vtelenie Pána – a to na všetkých svetových telesách, ktoré sú obývané rozumnými bytosťami v ľudskej podobe – bolo nami ohlásené po celom stvorení, avšak len na veľmi málo svetoch bolo nemnohým duchom dovolené vstúpiť do tela tejto Zeme. Lebo Pán pozná povahu všetkých svetov v nekonečnom priestore, a teda aj povahu a schopnosti obyvateľov a ich duchov, ktorými je ten ktorý svet osídlený, a preto najlepšie vie, či je duch pre toto pozemské telo uspôsobený alebo nie.215,4

Kde bolo niečo súce, to bolo prenesené sem; no počet sem prenesených nijako významne nepresahuje desať tisíc.215,5

Ale spomedzi nich si ty jeden zo šťastlivcov, lebo ak chceš, môžeš byť Pánom prijatý za učeníka, práve tak ako všetci tí, ktorí s ním sem prišli.“ 215,6

Nato Filopold hovorí: „Môj Archiel! Keď si mi už preukázal toľko zázračne dobrého, urob pre mňa ešte to, že ma zavedieš k Pánovi; lebo teraz, keď som ho spoznal, ma opustila všetka odvaha za Ním opäť ísť! Keby to teraz bolo na mne, najradšej by som odtiaľto čo najrýchlejšie zutekal preč a niekde sa ukryl tak, že by ma nenašiel žiaden človek! Ale keďže som už tu, a všetci ma až príliš dobre poznajú, nemôžem nič také urobiť, lebo by sa na mne iste smialo celé údolie. Preto buď taký dobrý, odprevaď ma k Pánovi a buď mi pri ňom predrečníkom!“215,7

Hovorí anjel: „Také niečo nie je nutné, pretože Pán vie, čo je nám obom treba a určite ti hlavu neodtrhne!“215,8

Po týchto anjelových slovách Filopold konečne pozbiera odvahu, veľmi opatrnými krokmi kráča ku Mne a už zo vzdialenosti tridsiatich krokov hovorí: „Pane, dovolíš mi priblížiť sa k Tebe? Ak nie, obrátim sa naspäť!“ 215,9

Ja však poviem: „Kto chce prísť, nech príde; lebo otáľaním sa ešte žiaden človek ďalej nedostal!“215,10

Keď to Filopold začuje, zrýchli svoje kroky a za chvíľu je aj pri Mne, čím aj rýchlo dosiahol to, s dosiahnutím čoho mnohí váhajú, a preto to často aj vôbec nedosiahnu, keďže sa napriek všetkému vyvolávaniu nechcú pohnúť z miesta, na ktorom stoja.215,11

Lebo pokiaľ niekto pri všetkej svojej snahe nenasmeruje svoje kroky v priamej línii ku Mne, je všetko jeho konanie, chodenie a postávanie pre jeho život márne. A ak by aj získal celý svet, ale nie Mňa, potom je mu celý svet k ničomu, lebo je mŕtvy! Ak však teraz, v čase odhalenia evanjelia niekoho zavolám a poviem mu: „Poď!“ – a on nepríde, jeho údelom bude smrť ducha! A kvôli tomu je tento Filopold dobrým príkladom, ktorým by sa mal každý riadiť! Ktokoľvek je povolaný, keď sa na Mňa pýta, nech príde, a nech neváha! Lebo ďalej už nepobudnem v Káne (obrazne: plný milosti v tomto svete), ale pôjdem ďalej, a odvrátim oči a uši od všetkých, ktorí pri Mojom „Poď!“ váhajú.215,12

Čítať ďalej O titule