Veľké Evanjelium podľa Jána - Zväzok I

212 – Pánov ostrý a vtipný rozhovor s Grékom Filopoldom. Stoikova odpoveď. Aj Božia trpezlivosť má svoje hranice. Stoikova reč proti Božiemu poriadku.

Takáto reč Grékov zarazí a niektorí hovoria: „Toto inak hrozne hlúpi Židia veľmi fajnovo vymysleli – naordinovali nám sem tohto zázračného Ježiša, aby nás zneistil! My ale stojíme nohami pevne na zemi!“212,1

Mňa Samého však tvrdosť Grékov tentokrát napálila a takto som povedal tomu tvrdému rečníkovi, ktorý sa ostatných – medzi ktorými boli predsa len aj o čosi lepší Gréci – usiloval odradiť od dobrého skutku: „Počúvaj, ty neúprosný človek! Dávaj si pozor, ako pevne stojíš, a či sa zem pod tebou nekolíše! Takých už bolo veľa, čo hrdinsky vykrikovali: ,Nech sa Zem hoci aj rozpadne – roztrieštené zvyšky ma úplne neohrozene ponesú nekonečným priestorom!‘ Keď sa však zem nato len trochu zachvela, bol ten veľkohubý hrdina prvý, ktorý prekvapujúco svižne zobral nohy na plecia! Možno to ale neurobil až tak kvôli strachu, že skončí pochovaný pod ruinami vlastného domu, ale oveľa viac preto, aby si vonku zarezervoval kúsok zeme – ak by sa táto skutočne rozpadla – a začal na ňom svoju neohrozenú jazdu priestorom! 212,2

Hovorím ti, ty papuľnatý Grék, ktorý sa nazývaš Filopoldom, že mucha, ktorá si nezriedka dovolí podniknúť malý výlet po tvojom nose, stojí na špičke tvojho nosa pevnejšie ako ty na svojej zemi! Lebo keby aj tvoj nos zhavaroval, mucha má aj druhú oporu, ktorá ju dokáže udržať – a tou je vzduch! Kde je ale tvoja druhá opora, keď sa ti začne zosúvať zem pod nohami?!“212,3

Po týchto Mojich zámerných, tak trochu vtipne pichľavých slovách sa Filopold, ktorý bol odjakživa vtipkárom, trochu nahnevá a vraví: „Pozrime sa, to sú nám veci! Vtipný Žid?! To bude určite prvý, a pravdepodobne aj posledný v celom Izraeli! Priateľu! Keď Grék rozpráva o odvahe, potom je to tak, ako hovorí! Lebo Grék vie pohŕdať životom a vyhľadávať smrť – dejiny poznajú grécku hrdinskú odvahu, ale nepochopiteľná zbabelosť Židov im tiež nie je neznáma! Nechaj Zem, aby sa rozochvela, alebo vypusti všetkých drakov Zeme a uvidíš, či Filopold čo len v najmenšom zmení svoj postoj!“212,4

Hovorím Ja: „Zanechaj týchto prázdnych táranín a rob to, čo som vám všetkým prikázal, inak Ma vážne donútiš podrobiť tvoju odvahu tvrdej skúške! Lebo Boh si pred Židom v takých vážnych veciach nenechá zo seba robiť žarty, keďže aj veľká Božia trpezlivosť má v určitých veciach svoje konkrétne hranice!212,5

Ak to ale so svojimi stúpencami necháš zájsť až tak ďaleko, budeš sa môcť dôkladne presvedčiť, že rozhnevaný Boh sa už nedá len tak ľahko obmäkčiť, a veľkému hriešnikovi zaslúžený trest len tak zo dňa na deň neprepáči!“ 212,6

Hovorí Filopold: „Takže tu predsa len pôjde o pravú židovinu!? Židia mali istých prorokov a títo svoje ústa neotvárali inak ako v samých vyhrážkach, z ktorých niektoré sa v spravidla neurčenom čase aj naplnili – väčšinou však boli vyslovené úplne do vetra, pretože prirodzenosť Zeme bola našťastie stále silnejšia ako ústa židovského proroka! Gréci sú zväčša stoici a pravý stoik sa nebojí ničoho – a preto ani ja nie! Lebo aj ja som stoik pevný ako skala!“212,7

Potajme Mi hovorí mladý Matúš, apoštol, ktorý bol predtým colníkom v Sibarah: „Pane, tohto poznám, je to nadovšetko protivný a zlostný človek! Vždy, keď so svojím tovarom išiel do Kafarnaumu alebo Nazaretu, urobil na mojej colnici nevídanú scénu. Odvtedy som na neho trochu nahnevaný a mal by som aj chuť zobrať ho kúsok do parády.“212,8

Hovorím Ja: „Nechaj to plávať! Už mám pre neho pripravenú malú skúšku, ktorá sa čoskoro ukáže.“212,9

Matúš sa hneď stiahne, ale Filopold spoznal svojho colníka zo Sibarah a povedal mu: „Nože, no, ty lakomý panáčik od colnej závory, ako to, že aj ty si tu?! Čo bude robiť tvoja závora, keď pri nej teraz nemôžeš na všetky svetové strany jastriť svojimi vlčími očami?! A vôbec nie je treba, aby si proti mne huckal tohto zázračného liečiteľa – on bude určite aj sám vedieť, čo má robiť, ak budem pre neho pritvrdým orieškom. Ale úplne prirodzeným spôsobom by ste vy dvaja mali so mnou ťažkú robotu, pretože stoik nie je žiaden povrázok, žiaden motúz, s ktorým si môžete krútiť, ako sa vám zapáči!212,10

Pozrite sa, ako to zázračné vyliečenie dvoch stoviek chorých ohromilo takmer všetkých obyvateľov Kány – ale mňa prečo nie?! Pretože som pravý stoik, pre ktorého celé stvorenie nemá ani takú cenu ako frčka do nosa, a moje ja s celým úbohým životom ešte menej! Ako ma teda chcete potrestať? Hádam smrťou? Hovorím vám: Ja si ju želám, spolu s večným zničením, lebo za tento hanebný život nedlžím vďaku žiadnemu bohovi! Alebo je snáď človek povinný niekomu ďakovať za ten najnenávidenejší dar?! Myslím si, že povolať nejakého človeka do živého bytia by pre všemocného boha nemalo byť nič ťažké! Kto by v tom mohol bohu zabrániť?! Človeka, ktorý má byť ešte len stvorený, sa iste nikto nebude pýtať, či chce byť stvorený, aby sa ako jediný oprávnený mohol vyjadriť, či áno alebo nie; a už stvorenému záleží na následnom stvorení ďalšieho človeka práve tak málo ako ešte nestvorenému! Stvorenie nie je teda pre boha nič zvláštne, ale pre stvoreného určite áno, keďže musí niečím byť, hoci k svojmu bytiu sa nikdy nemohol vyjadriť. Čo teda môže byť úbohejšie ako musieť byť bez toho, že by som to niekedy bol chcel?!212,11

Dajte mi najesť a napiť bez toho, aby som musel pracovať a namáhať sa, tak budem prinajmenšom po dobu môjho pozemského trvania s niečím spokojný; ale musieť pre udržanie tohto bytia ešte aj nezmyselne tvrdo pracovať, a teda trpieť ako štvaný vlk, a byť za to ešte aj povinný vďakou nejakému bohovi, a k tomu dodržiavať určité zákony, ktoré sú výhodné len pre stvoriteľa, za to pekne ďakujem všetkým židovským a gréckym bohom a polobohom!“ 212,12

Hovorí Matúš: „Viac takýchto ľudí na Zemi a Satan má školu, do ktorej sa sám môže ísť na sto rokov učiť! Pane, čo s ním urobiť? Ak je naozaj taký, ako hovorí, potom s ním prirodzeným spôsobom nič nezmôžu ani všetci anjeli!“212,13

Čítať ďalej O titule