Veľké Evanjelium podľa Jána - Zväzok I

177 – Otázka apoštola na Pána, prečo sa niekedy zdá, že On, ako všemohúci, sa bojí ľudí. Pánova odpoveď.

Keď sa toto vybavilo, pristúpil ku Mne apoštol a povedal: „Pane, niekedy si tak trochu záhadný! Pozri, my sme už od Teba videli toľko zázračného a sami na sebe toľko zažili, že aj keby sme chceli, ani na okamih by sme nemohli zapochybovať, že Ty si a musíš byť v plnom a pravom zmysle slova Synom živého Boha; lebo skutky, ktoré činíš, neboli doteraz možné žiadnemu človeku. No pritom máš aj tak určité momenty, keď to vážne vyzerá, že máš pred ľuďmi strach, aj keď máš predsa – o čom sme sa už viackrát vskutku presvedčili – k dispozícii celé zástupy tých najmocnejší anjelov z nebies, očakávajúcich Tvoje rozkazy!177,1

Farizejov, spolu s ich zhruba päťdesiatimi neozbrojenými prívržencami, z ktorých jeden je zbabelejší ako druhý, by sme v pohode vybavili aj my; takisto ako jedno všemocné slovko od Teba – a farizejom by určite na všetky časy prešla chuť prenasledovať Ťa! Ako si Ty, disponujúci všetkou božskou mocou, mohol ujsť pred tými chlapmi, vieš, to je pre nás záhada, ktorú úplne vážne nedokážeme ani pri najlepšej vôli pochopiť! – Vysvetli nám preto toto svoje zvláštne správanie!“177,2

Ja som povedal: „Stále ste pozoruhodne slabí a slepí, keď takú vec nedokážete posúdiť už na prvý pohľad! Pozrite sa, stalo sa to preto, aby ste vedeli, že sa naplnilo to, čo o Mne predpovedal prorok Izaiáš (Matúš 12,17), keď hovoril: ,Hľa, to je Môj služobník, ktorého som si vyvolil, Môj najmilejší, v ktorom má Moja duša zaľúbenie; položím na Neho Svojho Ducha, a On bude pohanom zvestovať súd (Matúš 12,18). (Súd tu znamená toľko ako Pravda, Láska a Život; lebo je to tiež Pravda, ktorá vytvára pravý a spravodlivý súd.) Nebude sa škriepiť a vrieskať, a na uliciach nebude počuť Jeho vykrikovanie. (Matúš 12,19) Nalomenú trstinu nedolomí a tlejúci knôt lampy nezahasí, kým nedokoná súd (plnú Pravdu). (Matúš 12,20) A pohania budú dúfať v Jeho meno.‘ (Matúš 12,21) 177,3

Vidíte, v tom aj spočíva dôvod, prečo som s farizejmi nechcel a nemohol pripustiť žiadnu hádku a ešte menej nejakú ručnú výmenu názorov. 177,4

Mimochodom, Ja som vopred dobre vedel, že Kisjona ich odtiaľ nenechá odísť nepotrestaných! Teraz sú potrestaní desaťkrát viac, ako keby sme sa s nimi dostali do potýčky my; lebo po prvé ich Kisjonovi ľudia strašne zmlátili, a po druhé nesmú o všetkom tom, čo videli, počuli a zažili, povedať v Kafarnaume ani slovo, čo ich hnevá a žerie úplne najviac.177,5

Lebo keď sa niekto z nich o tom nahlas zmieni čo len slovom, potom – ako mu bolo pohrozené na hore – v okamihu onemie, ohluchne, a kde je to nutné, aj oslepne. Preto sa Ma aj chceli pokúsiť usmrtiť – mysleli si, že sa tým zničí zaručený účinok Mojej hrozby, ktorú som vyslovil na hore, a ktorej verili.177,6

Stále Ma totiž považovali za zlého mága, ktorý ako živý síce môže pôsobiť, ale ako mŕtvy už nie. No najhoršie pre nich je teraz to, že nevedia, kam som odišiel. Smerom na východ už síce vyslali dvoch poslov, aby Ma vypátrali – lebo zo školy nás videli utekať na východ; že sme sa ale v lese, po hodine cesty, vydali zrazu na západ a hneď sa vydáme cez more na druhú stranu, o tom nevedia, a preto aj bude ich hľadanie veľmi neplodné. No, je už teraz vaša záhada vyriešená?“177,7

Hovoria dvanásti, a tiež mnohí iní, ktorí idú so Mnou: „Áno, teraz je nám už všetko jasné! Je to naozaj oveľa lepšie, ako keby sme my sami položili ruky na tých zloduchov; teraz je už všetko v najlepšom poriadku.“ 177,8

Judáš povie, trochu lakonicky: „Až na naše žalúdky! Okrem množstva surových pšeničných zŕn sa nám dnes ničoho nedostalo, a to je už večer. Preto by bolo naozaj dobré, keby bolo možné postarať sa trochu aj o naše žalúdky, kým sa vydáme na more!“177,9

Hovorím Ja: „Dnes sa budeme ešte postiť, prinajmenšom na druhý breh; tam sa hádam niečo nájde.“177,10

No Tomáš vytkne Judášovi takúto drzosť a hovorí: „Ale ako je to možné, že ty uprostred toho najvznešenejšieho učenia Pána dokážeš prísť s takýmito naozaj zversky sprostými poznámkami?! Nemáš snáď vo svojom tele žiadnej cti alebo hanby?! Keď už máš teda taký strašný vlčí hlad, zober si nabudúce so sebou niečo na jedenie, ale robiť pred Pánom takéto poznámky je niečo tak hrozne sprosté, že je nad tým škoda strácať slová!“177,11

Hovorí Judáš: „Áno, áno, už som zase zabudol, že aj ty si ešte v našej spoločnosti! Ty si a naďalej zostávaš mojím nadriadeným a zdá sa, že máš ozajstnú radosť, keď mi pri každej príležitosti môžeš uštedriť nejaký úder. Tak dobre! Keď ti to robí radosť, tak v tom pokračuj, ale ja sa nad tebou rozčuľovať nikdy nebudem!“177,12

Hovorí Peter: „Tak je to lepšie; no nakoniec má Tomáš predsa len pravdu, aj keď je niekedy trochu tvrdý. Ja si ale myslím, že máme vždy hľadieť na Pána; a keď niečo povie, je to dobré a správne tak, ako to bolo povedané, a každý by sa mal podľa toho zariadiť! Ak ale Pán nepovie nič, potom my by sme mali ešte o to menej niečo hovoriť! Myslím si, že by sme na to mali stále dbať, obzvlášť v prítomnosti Pána, aby medzi nami vládli mier a jednota!177,13

Môj drahý brat Tomáš, pozri sa, keď hladný Judáš nemlčí ani pred Pánom, potom pred tebou bude mať strach ešte menej! Ak sa však vzájomne napomíname, ponechajme všetku tvrdosť a horkosť bokom, aby sa ten Izaiášov výrok, o ktorom nám predtým rozprával Pán, prejavil aj na nás, Jeho učeníkoch!“177,14

Hovorím Ja: „Tak je to správne, Môj drahý Šimon Jonáš! Tak to má byť medzi vami a na Zemi medzi všetkými ľuďmi! Lebo ak má niekto ranu a položí sa na ňu niečo ostré, to ranu vyliečiť nepomôže, ale ju len zväčší a zhorší. Kto však ranu zabalí balzamom a čistým olejom, ten ju aj čoskoro vylieči a napraví tak škody na tele.177,15

Teraz už však k brehu zatáčajú lodníci Môjho priateľa, Kisjonu, a on sám je s nimi; poďme preto na breh, aby sme boli poruke, keď lodníci vyhodia lano; potom loď pritiahneme úplne k brehu a rýchlo na ňu nastúpime; lebo na tomto pobreží majú protivietor, a preto dokážu len ťažko priraziť k brehu. Na ceste späť nám však protivietor veľmi dobre poslúži a za krátky čas nás prenesie na opačný breh. Teraz sa ale ponáhľajme dole na breh, aby sa zbytočne nevysiľovali!“177,16

Čítať ďalej O titule