Veľké Evanjelium podľa Jána - Zväzok I

129 – Zážitky prebudenej na onom svete.

Hovorí dcéra: „Áno, áno, teraz si už úplne jasne spomínam, že som bola veľmi chorá; no počas choroby na moje viečka doľahol ten najsladší spánok, zaspala som a sníval sa mi prenádherný sen. Kamkoľvek som sa obrátila, bolo svetlo a nič než svetlo, a zo svetla sa sformoval prenádherný svet. Objavili sa neopísateľne nádherné záhrady zaliate najjasnejším svetlom a jedna nádhera striedala druhú. No zdalo sa, že túto krásu neobývala žiadna živá bytosť a ako som v úžase hľadela na túto veľkú nádheru a stále sa nechcela ukázať žiadna živá bytosť, začalo mi byť zo všetkej tej neopísateľnej nádhery čoraz viac úzko. Začala som plakať a kričať, ale zo žiadnej strany mi ani len tá najslabšia ozvena nechcela dať ani len zdanlivú odpoveď. Tak som bola čoraz viac a viac smutná uprostred tej stále sa zväčšujúcej nádhery.129,1

Ako som začala upadať do tohto môjho smútku a začala hlasno volať teba, otec môj, zrazu zo záhrad vyšiel tento priateľ, chytil ma za ruku a povedal: ,Vstaň, dcéra Moja!‘ Vtedy náhle zmizla všetka tá nádhera, ktorá ma rozosmutnila, a ja som sa zobudila, zatiaľ čo tento priateľ ma stále držal za ruku. Vtedy som sa nevedela hneď rozpamätať na všetko, čo som videla, ale keď sa mi – ako blesk z jasného neba – vrátili plné spomienky, vybavilo sa mi všetko, čo som vo sne videla a prežila tak, ako som ti to teraz opísala.129,2

Čo mi ale príde mimoriadne zvláštne, je to, že som – súdiac podľa tejto postele – bola pre svet vážne mŕtva, no vo sne som aj tak žila ďalej. A ešte zvláštnejšie je to, že tento úžasný priateľ, ktorý ku mne prišiel vo sne, je práve teraz tu – a presne tak, ako som ho videla vo sne. 129,3

No teraz sa ťa pýtam, môj milovaný otec, či tento môj život, ktorý mi nanovo daroval, nepatrí jemu. Moje srdce je hlboko pohnuté a pripadá mi to, akoby som okrem neho nedokázala dať svoju lásku žiadnemu inému mužovi. Smiem ho milovať nadovšetko – viac ako teba, otec môj, a viac ako všetko na svete?“129,4

Kornélius je z tejto otázky zarazený, a nevie, čo by mal povedať. – Ja mu však poviem: „Nechaj dcéru cítiť tak, ako to teraz cíti, lebo len to jediné jej daruje všetku plnosť života!“129,5

Hovorí Kornélius: „Keď je tak, potom miluj tohto priateľa nadovšetko, lebo ten kto ti – ako mŕtvej – mohol z vlastnej sily a moci darovať život, ten ti nemôže nikdy spôsobiť škodu; a keby si opäť umrela, určite by ti opäť daroval život! Takže ho určite môžeš milovať nadovšetko tak, ako ho aj ja milujem z celej mojej sily!“129,6

Hovorím Ja: „Kto miluje Mňa, miluje aj Toho, ktorý je vo Mne, a On je večný Život. Aj keby tisíckrát umrel v láske ku Mne, predsa bude večne žiť.“ – Mnohí, ktorí to počujú, si sami pre seba povedia: „Ako to, čo to je? Môže toto povedať aj človek? Môže aj človek konať tak, ako koná on?!“ 129,7

Hovorí jeden Riman, ktorý sa v tom čase zdržiaval u Kornélia ako hosť: „Priateľu, jeden mudrc povedal, že neexistuje žiaden veľký muž, ktorého bohovia nenaplnili svojím dychom. No ak na niekoho bohovia dýchli najsilnejšie, musí to byť tento Ježiš, ktorý sa pozemsky zdá byť celkom nízkeho pôvodu; no bohovia nemajú radi pompéznosť Zeme, a keď niekedy vkročia na túto Zem, vždy sa zahalia tým najobyčajnejším vzhľadom a len cez svoje skutky dovolia smrteľníkom spoznať, kto a čo sú. A to bude tiež prípad tohto nanajvýš prostého muža. Vy si, pravda, môžete myslieť, čo len chcete, no ja ho považujem za boha prvej triedy! Lebo mŕtveho žiadny smrteľník prebudiť nedokáže!129,8

No keď aj nejaký syn Asklépia dokáže pomocou všelijakých balzamov, olejov a mastí opäť prebudiť nejakého zdanlivo mŕtveho, potom tento takzvaný prebudený aj tak nevyzerá tak sviežo a zdravo ako tuto Kornélia, ktorá mi teraz príde sviežejšia, ako kedy bola. Tak si to myslím a som plne presvedčený, že tak to aj je – vy si ale môžete myslieť, čo len chcete!“ 129,9

Hovorím Ja: „Kto má pravdu, ten aj verí, že je to pravda. Ja vám však hovorím a priateľsky od vás žiadam, aby všetci, ktorí toto počuli a videli, zatiaľ o tom pomlčali, a nikomu o tom nehovorili; lebo ja dobre viem, aký je svet zlý!“ – A oni Mi sľúbili, že to všetko si nechajú striktne pre seba.129,10

Vydržali mlčať tie dva dni, ktoré som so Svojimi učeníkmi strávil u veliteľa, ale keď som odtiaľ odišiel, rozniesla sa správa o tejto udalosti čoskoro po celej Galilei. (Matúš 9,26) Mohol som tomu síce zabrániť, keby som spútal slobodu ľudskej vôle, čo by pre Mňa bolo to najľahšie; ale keďže slobodnú vôľu ľudí musím zachovávať – ak sa z nich nemajú stať zvieratá – musel som, pravda, tolerovať aj to, čo nebolo v poriadku, a veci nijako nepomohlo.129,11

Čítať ďalej O titule