Website Name

Veľké Evanjelium podľa Jána - Zväzok I

12 – Pán so svojimi v Kafarnaume a jeho blízkosti. Izaiášov prísľub. Začiatok vyučovania Pána. Pán na Veľkú Noc v Jeruzaleme. Poznámky k vtedajšej Veľkej Noci.

(Ján 2:12) Potom zišiel On i jeho matka a bratia i učeníci do Kafarnaumu, kde ale dlho nepobudli.

Sedem dní po tejto svadbe som opustil Nazaret a išiel s Máriou, Mojimi piatimi bratmi (z ktorých dvaja patrili k Mojim učeníkom) a dovtedy povolanými učeníkmi dole do Kafarnaumu, čo bolo vtedy dosť významné obchodné mesto na hranici Zabulona a Naftali, a ležalo teda medzi týmito dvomi provinciami na Galilejskom mori ⁹, a to neďaleko od miesta, kde krstil Ján na opačnom brehu Jordánu v oblasti Bethabary – pokiaľ malo jeho často vyprahnuté koryto dostatok vody. ^12,1

Tu by mohla vyvstať otázka, čo som vlastne hľadal v tomto meste, ktoré sa stalo už celkom pohanským. – Treba si len prečítať proroka Izaiáša 9,1 ¹⁰ a ďalej, kde stojí napísané: „Zem Zabulona a zem Naftaliho, na ceste moru za Jordánom a pohanská Galilea – tento ľud, ktorý kráčal v tmách, uvidel veľké svetlo, a nad všetkými, ktorí bývali v zemi v tieni smrti, zažiarilo mocné svetlo.“^12,2

A keď to človek našiel v Izaiášovi a vie, že som musel Písmo naplniť od A po Z, ľahko pochopí, prečo som sa z Nazaretu vybral do Kafarnaumu. Navyše mali byť v tejto oblasti prijatí dvaja učeníci, Jakub a Ján, synovia Zebedeovi. Títo boli tiež rybári a lovili na Galilejskom mori, neďaleko od ústia Jordánu a tiež nie ďaleko od lovíšť Petra a Andreja, ktorí tiež mali na mori oprávnenie na rybolov.^12,3

Keď boli prijatí aj títo učeníci a spoznali Ma cez Moje slovo a mocné svedectvo tých, ktorí boli so Mnou, začal som hneď riadne vyučovať ľudí a nabádať ich k pokániu, lebo sa priblížilo Božie Kráľovstvo. Išiel som do ich synagóg a tam som učil. Niektorí uverili, ale mnohí sa rozhnevali a chceli na Mňa vztiahnuť ruky a zhodiť Ma z útesu do mora. Ja som im ale unikol so všetkými, ktorí boli so Mnou, a navštívil som malé mestá na Galilejskom mori, ohlasoval som Kráľovstvo Božie a vyliečil veľa chorých. A chudobní a prostí ľudia Ma dobre prijali a viacerí z nich sa ku Mne pripojili a všade Ma nasledovali ako jahňatá svojho pastiera. ^12,4

Takže v Kafarnaume som sa zdržal len krátky čas, keďže tam nebola takmer žiadna viera a lásky ešte menej; lebo toto mesto bolo miestom obchodu a kramárenia. Kde sa však derú obchod a kramárenie, tam sa viera a láska nadobro porúčajú. Kde ale tieto dve chýbajú, tam môžem robiť len málo alebo vôbec nič.^12,5

(Ján 2:13) Blížila sa židovská Veľká Noc ¹¹ a Ježiš odišiel hore do Jeruzalema.

Blížil sa ale sviatok židovskej Veľkej Noci, preto som so všetkými, ktorí boli so Mnou, išiel do Jeruzalema. Ale oslavu Veľkej Noci u pôvodných Židov si nesmieme predstavovať v čase, na ktorý teraz rôzne kresťanské spoločenstvá určujú čas podobného sviatku – niekedy dokonca už v mesiaci marec – ale skoro až o štvrť roka neskôr! Lebo pri Veľkej Noci sa vzdávala Jehovovi vďaka za prvú úrodu (žatvu), ktorá pozostávala z jačmeňa, raže a pšenice, a jedol sa nový chlieb, ktorý bol ale, podľa zákona, nekvasený a nikto v celej krajine nesmel v tom čase jesť kvasený chlieb.^12,6

Sviatok nekvaseného chleba teda mohol prebehnúť až potom, ako sa novozožaté obilie dalo pomlieť na múku, nie ale v čase, keď sa obilie takpovediac ešte len zasieva. Je pravda, že v Judsku dozrie obilie o 14 až 20 dní skôr ako tu¹², ak je dobrý rok, ale pred koncom mája sa raž a pšenica žne len zriedka aj v Egypte, nie to v Judsku, kde je o poznanie chladnejšie ako v Egypte. ^12,7

Bol tu ale čas nekvaseného chleba a ako už bolo uvedené, išiel som so všetkými, ktorí boli so Mnou, do hlavného mesta Židov, ktoré sa tiež nazývalo „Mesto Boha“, lebo názov Jeruzalem sa dá preložiť ako „Mesto Boha“.^12,8

V tom čase ale prichádzalo do Jeruzalema veľa ľudí, tiež veľa pohanov, ktorí tam kupovali a predávali všemožný tovar, ako náradie, tkaniny, dobytok a ovocie rôzneho druhu, takže v tom čase už sviatok úplne stratil svoju posvätnú vážnosť a snaha o zisk nútila dokonca aj kňazstvo, aby nádvoria a vstupné haly na tento čas za značnú sumu prenajali obchodníkom, či už Židom alebo pohanom, takže takýto prenájom chrámu vyniesol vyše tisíc strieborných, čo bola v tej dobe ohromná suma a v porovnaní s dneškom činila viac ako stotisíc guldenov.^{13 12,9}

V spomínanom čase som teda išiel hore do Jeruzalema. Bolo to za veľkňaza Kajfáša, ktorý vedel, ako zúročiť tento svoj titul, ktorý, pravdaže, veľmi dobre vynášal. Darilo sa mu to už viac ako rok, lebo dodržiavanie Mojžišových zákonov v tej dobe kleslo na úroveň najprázdnejšej ceremónie a, popravde, žiaden kňaz tomu neprikladal väčšiu dôležitosť ako snehu, ktorý napadol pred sto rokmi. Ale čo sa týka márnivých prázdnych ceremónií, ktorých účelom bolo chudobný ľud čo najviac ohlupovať, tieto dosahovali svoj vrchol.^12,10

Kajfáš dokonca prenajal niektoré miesta vo vnútornej časti svätyne predajcom holubov a niekoľkým malým peňazomencom. Lebo títo malí peňazomenci držali malé mince, ako groše a statéry, a za určitý poplatok ich tým, ktorí takéto peniaze potrebovali, vymieňali za strieborniaky, rímske zlaté mince a rímske dobytčie peniaze (pecunia); lebo Rimania mali na nákup dobytka samostatné peniaze. Podľa toho, aké zviera bolo na minci vyrazené, musel človek dostať za takú mincu rovnaké zviera; samozrejme, za predpokladu, že zviera bolo na predaj. Za tieto dobytčie peniaze mohol človek u veľkých a malých peňazomencov dostať aj iné obeživo, ale poplatok tam bol vyšší ako pri iných druhoch peňazí.^12,11