Samuel Sagan: Bohovia sú múdri (Atlantské Tajomstvá III)

15 – Kniha Sveta Bohov

15.1 Zrodená z Prvotného Mora

Svetlo.

Svetlo nemysliteľné. Jasné ako ráno stvorenia.

Sklopil som zrak, neschopný zniesť intenzitu neba.

Priveľa krásy bolí.

Vnoril som ruku do piesku.

Teplo a sila. Večný zvuk.

Každé zrnko piesku žiarilo ako zlato a bolo prepracované ako umelecké dielo.

Ako nám to bohovia mohli urobiť? Ak nechceli Elyani, prečo vôbec posielali to orákulum? Po všetkom tom trápení a ťažkej práci, aspoň nás mohli nechať spolu v kráľovstve. Oddeliť nás tak, že nechali vystúpiť mňa a ju ponechali v kráľovstve... To, celkom iste, vskutku a pravdivo, nemalo ďaleko od posledného Dračieho zuba.¹

Po oboch stranách sa tiahla prázdna pláž, ktorá siahala až za horizont. Neuveriteľná panoráma, nevídaná v kráľovstve, kde hmly viditeľnosť vždy obmedzovali. Vo vzduchu sa vznášali jemné hudobné harmónie a hladili moju bytosť ako ľahký vánok.

Keby situácia nebola taká hrozivá, bol by som sa cítil povznesene. Extaticky! Na tomto mieste stačilo dýchať a človek sa cítil byť na vrchole svetov.

Predo mnou, Prvotné More.

Hľadal som útechu v jej nekonečnom striebre. Hlboké ako samotná Veľká Drakana. Lebo ona je Veľkou Drakanou! Prvotné More, na vrchole sfér je tým, čím je more prvotnej hmoty v Najhlbších Podsvetiach: počiatkom manifestovaného, tvorivým zdrojom, z ktorého boli sformované všetky veci v našich sférach. Od Zlatého Štítu hore po Zlatý Štít dole, ani jedna vec neprišla k svojmu bytiu bez nej. V nej je Život, božská kvalita, z ktorej bohovia čerpajú svoj nektár nesmrteľnosti. A tento Život je svetlom bohov, najvyšším princípom, ktorý bytosti temna nedokázali premôcť.

Drak-nabudený neobmedzeným potenciálom mora, vstal som. Vzdal som úctu Prvotnej Matke a pustil sa kráčať po pláži, odhodlaný nájsť najkratšiu cestu naspäť do kráľovstva.

Vtedy som na piesku uvidel ležať žiarivý biely plášť.

Elyanine rúcho na astrálne cestovanie!

Môj Hrot začal okamžite pátrať po Bielom Orlovi.

V dohľade nebol nikto, ale jej prítomnosť som Hrot-pocítil v mori. Ako som sa otočil k vlnám, hudba zosilnela. Majestátne zvuky!

Minútu predtým som sa domnieval, že vnímam Prvotné More. Teraz som ju znovuobjavoval.

Bola to viac ako krása – dokonalosť.

Dokonalosť otrasie hlbinami vašej bytosti.

Príťažlivý pocit jednoty. V jednote s ohromujúcou esenciou Života vo vlnách. V jednote s každým zrnkom piesku. V jednote s nekonečnosťou Nebies Zjavenia. V jednote s Jediným Bohom za tým všetkým.

Ale prečo to tak veľmi bolelo?

Nekonečná nostalgia verzus nekonečná jednota. Žiaľ kráľovstva ako priepasť pod mojimi nohami.

Za určitou hranicou je na kráse čosi ničivé.

Taká tenká hranica medzi otvorením sa a pocitom roztrhnutia.

Uvidel som ju.

Zo začiatku som dokázal rozoznať len jej hlavu.

Plávala na hladine oceána. Jemný pohyb vĺn ju prinášal na breh. Nebeské harmónie ešte viac zosilneli a mne sa do očí tisli slzy.

Pomaly sa vznášala, akoby nesená zvukmi.

Zvuky, vlny, neobsiahnuteľná hĺbka.

Jedna, nekonečná tvorivá esencia Prvotného Mora.

Dve, Elyanina esencia Orlo-vosti.

Tri, podstata Lietajúceho Draka vznietená v krehkom plameni ľudského Ducha.

Jedna, dve, tri sa zmenilo v jedno.

Vševedúca jednota, ktorá sa stala zvukom.

Jednota večná. Plnosť radosti. Tak, ako to bolo na počiatku.

Nie, nedokázal som to udržať. Priveľa radosti dokáže človeka zničiť. A čo ak toto celé bol len sen v mysli bohov?

Drž sa Hrotu!

Nad mojou hlavou ihneď zažiarila Džervinova moc. A hľa! Z jediného dychu, tvorivá nekonečnosť čísiel sa zrodila.

Prvotné More, ako som objavil cez Hrot, je morom čísiel. Matematické zázraky! Tancujúce archetypy, generujúce jeden druhého. Dva z Jedného, tri z dvoch, hop na štyridsiatku, skok do nekonečnosti. Každý jeden archetyp prepojený s každým iným pomocou vzorcov tvorivých síl. Totálna, tekutá synchronicita. Bezčasová rýchlosť, vesmír stojí na mieste. Z tanca čísiel sa vynoril svet bohov. A z bohov, zvyšok stvorenia.

Toľko spôsobov ako nazerať na Prvotné More.

Ako sa Elyanine nahé telo blížilo k pobrežiu, postupne sa vynáralo z vody.

Bol som šokovaný jej krásou. Vôbec sa nepodobala na tú krehkú vyčerpanú kňažku, ktorú som zanechal v kráľovstve. Bola vznešená. Jej kučeravé hnedé vlasy vibrujúce silou vĺn Prvotného Mora, jej svietiaca biela pokožka, dokonalosť kriviek vedúca od jej oválnej tváre k jej krku a pleciam, jej pupok žiarivý ako diamant, jej boky široké, jej telo mocné, jej hruď štedro otvorená, a jej prsia... to boli prsia bohyne!

Najzarážajúcejšia však bola svietivá žiara jej očí. Nikdy predtým som nevidel taký jasný pohľad. Planúca sila zmäkčená milujúcou mágiou vĺn. Keď sa na mňa pozerala, bolo to akoby sa ma dotýkala, hladkala ma a držala v náručí.

Pokojne sa ku mne priblížila.

Nemo som ňu hľadel.

S nežným ohňom vo svojich očiach sa zľahka dotkla mojej hrude.

„Zar!“

„Elyani! Naozaj som...“ hlas mi preskočil. „Naozaj som bol svedkom tvojho zrodu?“

Jej tvár sa rozsvietila nebeským úsmevom. „Nech sú pochválení vysokí bohovia za to, že ti dovolili prizerať sa.“

Neisto som ju objal.

„Opäť som ťa stratila a znovu ťa našla!“ Jej hlas bol čistý ako nebo. Nebesá Zjavenia, vyžarovanie galaxie anjelov.

Začal som ju bozkávať. Váhavo som sa opýtal, „Znamená to, že... sme vyhrali?“

„Totálne víťazstvo! Pobozkaj ma ešte raz, urobí im to veľkú radosť.“

„Radosť! Komu?“ zamračil som sa, zahaľujúc ju do jej cestovného plášťa.

„Bohom, ktorí prišli sledovať moje narodenie.“

Videl som len prázdnu pláž bez konca. „Môžu nás aj počuť?“ Pokúšal som sa spomenúť si na všetky tie veci, ktoré som povedal predtým, keď som ich vinil za naše nešťastie.

„Komu záleží, či nás počujú, keďže aj tak dokážu poznať celú našu myseľ len tým, že na nás pohliadnu,“ povedala.

Úplne neupokojujúce! Radšej som sa zasmial. Pred tvárou bohov som dal Elyani dlhý bozk predchnutý nekonečnou nehou zjednocujúcej moci Prvotného Mora.

„Poďme,“ zašepkala mi Elyani do ucha. „Už z nás videli dosť.“ Vzala ma za ruku a pustili sme sa kráčať po pláži.

Bolo to skutočné?

15.2 Stavanie Elyaninho domu

Svetlo.

Svetlo!

„Omračujúce svetlo!“ žasol som, ako sme kráčali po jemnom zlatom piesku. „A nebo...“

Nebo! Živé. Prebudené. Viac modré ako samotná modrá, naplnené prítomnosťou.

Zjavenie.

„Poďme si nájsť miesto, ktoré sa nám zapáči a postavme si dom,“ povedala Elyani.

Zastal som a zahľadel sa do jej žiarivých očí. „Láska moja, ja tu nemôžem zostať. Musím sa vrátiť do kráľovstva. Džervin na mňa čaká.“

„Hrot-rozprávala som sa s ním na konci rituálu vystúpenia, keď si ma bohovia prišli zobrať. Dal ti dvanásť hodín,“ povedala upokojujúcim hlasom.

„Len toľko?“ Často som zvykol počúvať, že vo svete bohov beží čas omnoho rýchlejšie ako v kráľovstve. „Pravdepodobne už poriadne meškám.“

„Nie, nemeškáš. Bohovia majú nad časom ľudských bytostí určitú moc. Len to nechaj na mňa, ja tých dvanásť hodín natiahnem. Nebudeš meškať.“ Chytila ma za ruku a rozbehla sa. „Vidíš v diaľke tie duny?“

Bežal som spolu s ňou. „Blízko paliem?“ Kým som si stihol uvedomiť, čo sa deje, už sme sa ocitli pri dunách.

Ohromený, začal som si žmoliť bradu – pevnú, Drak-hustú bradu, oveľa lepšiu ako bola tá, ktorú som zanechal v kráľovstve.

Elyani bežala ďalej. „K stromom!“ ukázala na okraj lesa. Zdal sa byť na míle ďaleko.

Okamžite sme sa tam ocitli. Zázračne prenesení. Pod konármi gigantických stromov, ktoré vyzerali ako figovníky. „Figy života,“ povedala Elyani. „Nesmierne staré a múdre.“

„Ako to funguje? Ako to, že sme sa sem dostali tak rýchlo?“

Na neďalekom konári pristál kŕdeľ žiarivo bielych vtákov.

„Aby si sa dostal na nejaké miesto, stačí, keď sa naň pozrieš!“ oblažila ma svojimi slovami. „Veľmi odlišné od kráľovstva, kde oči dokážu len vidieť a nič viac. Tu môžeš so svojimi očami robiť mnoho rozličných vecí!“

Jeden z vtákov so mnou nadviazal očný kontakt.

„Vtáčik, si úžasne krásny!“ neskrýval som svoj obdiv, hlboko pohnutý priateľským spôsobom, akým na mňa ten vták hľadel.

Bolo to ako stáť pred osobou, nie pred vtákom.

„Vidíš,“ povedala Elyani, „rozpráva sa s tebou svojimi očami.“

Môj Hrot bol očarený prekrásnou kombináciou svetla a vrúcnosti, ktorú vták vyžaroval. „Čo hovorí?“

„Hovorí, že sa mu páči svetlo Bieleho Orla, ktoré vidí za tvojím srdcom.“

„Naozaj? Povedz mu, že som poctený.“

„To mu nemusím hovoriť, vidí to aj sám,“ Elyani bola pobavená. Potiahla ma za ruku, „Poď, nájdeme miesto pre náš dom.“

„Náš dom?“ zasmial som sa a pustil sa za ňou. Vták vzlietol zo svojho konára a nasledoval nás, vznášajúc sa nad nami.

„Tu je to dokonale bezpečné, keď ti nad hlavou letí vták,“ povedala Elyani s nezbedným úsmevom.

„Bezpečné?“

„Nebeské vtáky po sebe nezanechávajú trus.“

„A čo bohovia?“ nemohol som si pomôcť a musel sa jej spýtať, bežiac popri nej medzi figovníkmi života.

„E-e! Vo svete bohov nie sú žiadne záchody. A dokonca ani nemusíš jesť cez ústa.“ Zastala pred veľkým kríkom obťažkaným tmavočervenými bobuľami. „Dáš si?“ opýtala sa zamatovým hlasom, dotýkajúc sa mojich očí svojim nežným pohľadom.

„Ako by som mohol povedať nie?“ vzdychol som, v opojení z toľkého šarmu.

„Len použi svoje oči!“

Pohliadol som na bobule s úmyslom ochutnať ich a ihneď ma naplnila vlna nádhernej sladkej vibrácie. „Toto...“ hľadal som slová, ktoré by dokázali vyjadriť dokonalosť tej chute, „toto je...“

„Božské!“ luskla prstami Elyani. „Volajú sa Afroditine bobule. Nie je to žiadna bežná potrava, dokonca ani pre bohov nie.“

Biely vták pristál na konári rovno nad Elyaninou hlavou. Tiež obrátil svoje oči na jednu z bobúľ. Ale tentokrát bobuľa zmizla, pohltená jeho pohľadom.

Zázrak! „Ako to urobil?“

„To je normálny spôsob jedenia,“ Elyani sa obrátila ku kríku a zjedla očami jednu bobuľu.

Skúsil som to ešte raz, zosilniac svoj pohľad. Ale chuť sa stala takou intenzívnou, že som musel prestať.

„Mm...“ Elyani ma obdarovala úsmevom bohyne, nabitým mystériami tancujúcich čísiel, „Asi bude múdre, keď budeš tieto bobule jesť opatrne. Niekedy s mysľou bohov dokážu narobiť čudné veci.“

„Hi! Hi! Hi...!“ vták vybuchol do vysokých piskľavých zvukov, ktoré nápadne pripomínali smiech. Elyani sa smiala spolu s ním a niekoľkými rýchlymi pohľadmi tí dvaja skonzumovali celú kopu bobúľ.

Elyani ma zobrala za ruku a znovu sa rozbehla, vydávajúc zo seba hromové „Jujujujujú...“ Nebolo to len hlasnejšie, ale tiež nekonečne muzikálnejšie ako to najlepšie od brata Flostera.

Čoskoro sme došli na rovnú cestu, ktorá prechádzala lesom. Elyani ukázala na horizont, „Bohovia majú úslovie, môžeš ísť tak ďaleko, ako dovidíš. Vidíš?“

Použijúc naše oči, projektovali sme sa dopredu. Neuveriteľne rýchlo. Kdekoľvek sme pohliadli, okamžite sme tam pristáli, ihneď vzhliadli ďalej a opäť sa projektovali. Vzbudzovalo to výnimočný pocit sily. Priestor bol zdolaný cestovaním. Z času na čas sme pohliadli na oblohu.

Vták išiel s nami.

Nakoniec nás Elyani primäla pristáť na kúsku trávy voňajúcej citrónom. Klesla do trávy a doširoka rozhodila ruky. „Vúf! Z tých bobúľ som úplne opitá.“

Vnímal som dokonalosť jej tváre a zatvoril som oči, želajúc si, aby som dokázal zachytiť čaro tohto okamihu. Naveky.

Priestorová Matica, záznam archívu zahájený.

„Och, pozri sa! Borovicový les!“ vykríkla Elyani.

Keď som otvoril oči, bola už preč. Vstal som a pustil sa kráčať po chodníku, hľadajúc môjho Orla.

Zvláštna skúsenosť. Sprvu som len hľadel do diaľky, pátrajúc po boroviciach. Ale čím ďalej som sa snažil dovidieť, tým viac sa moja vízia rozširovala. Začal som rozlišovať množstvo jemných detailov, akoby moje vedomie bolo projektované do vecí, ktoré som sa snažil uvidieť. Potom prebehlo náhle, dramatické zlepšenie. Z úzko zameraného sa môj zrak zmenil na všeobsiahly, vnímajúci celých tristošesťdesiat stupňov horizontu. Dokázal som byť a vidieť všetky miesta súčasne: pobrežie Prvotného Mora, kde sa bohovia modlievajú, meditujú a hrajú hudbu; lesy, roviny, kaskády, všetky neuveriteľne krásne, a dokonca aj vzdialené mesto – ohromujúce mesto svetla, nebeský architektonický zázrak.

Amaravati.

Globalizácia vnímania vyvolala v mojom Hrote obrovskú explóziu, akoby som sa vciťoval do Univerzálnej Banky Znalostí Lietajúcich Drakov.

Elyani? Moje oči mi ju ukázali. Kráčala úzkou kľukatou cestičkou v neďalekom borovicovom lese.

Okamžite som sa ocitol po jej boku.

Stromy! Nič také ako borovice v kráľovstve. Boli gigantické. Ich ihličie ihralo nitkami svetla. Ešte pôsobivejší bol však duch lesa. Stromy, spojené v chóre spievajúcom vysoko vo sférach, zanietene vzývali prítomnosť Boha.

„Vždy som chcela bývať v borovicovom lese,“ Elyani sa nechala naplniť vysokým duchom lesa.

Svitol mi noetický záblesk, „Teraz už chápem, čo je na borovicových lesoch také mimoriadne – myslím v kráľovstve. Zachytávajú niečo z ducha nebeských lesov. Pozri sa na tieto stromy! Ich ašpirácia... vzývajú Kozmický Oheň takou silou, že Pán Melchisedek môže len odpovedať a rezonovať s nimi!“

Keby som ja dokázal vzývať Boha s takou mocnou plamennou ašpiráciou, nepochybne by som sa stal veľkým bojovníkom Ducha.

Inšpirovaný, pokračoval som v chválení, „Klaniam sa vám, stromy! Keď vás vidím, lepšie rozumiem, kto vlastne je môj majster.“ Obrátil som sa k Elyani, „Džervin sa týmto boroviciam tak podobá, však?“

Našpúlila pery a vážne prikývla, podľa spôsobu Hromu. „Musíme sa vcítiť do stromov a požiadať ich o povolenie postaviť si medzi nimi náš dom.“

Na pár sekúnd som zatvoril oči, vzývajúc ducha lesa.

Odpoveď bola okamžitá. Na vlnkách vône borovíc k nám prišiel olej svetla a naplnil nás, zosilniac tak žiaru našich očí. Naše Hroty dosiahla vlna ohnivej ašpirácie. Les nás vyzýval, aby sme sa pridali k volaniu Boha.

Mlčky sme začali kráčať lesom, Hrot-navigovaní duchom borovíc. S nádychom smútku som si všimol, že biely vták už s nami nie je.

Došli sme na malú čistinu. „Tu!“ rozhodla Elyani. Les cez ňu Hrot-prehovoril, „Tu nás borovice chcú mať.“ Zatlieskala rukami, „Teraz poďme stavať ten dom!“

Poobzeral som sa okolo seba, premýšľajúc, aký stavebný materiál asi použijeme.

„Ešte som sa nerozhodla, ako chcem, aby dom zvonku vyzeral, tak začnime s interiérom,“ vyhlásila Elyani.

Zamračil som sa, tak trochu v rozpakoch z tohto voľného stavebného štýlu.

„Ále, neboj sa!“ povedala. „Keď sa nám nebude páčiť, zmeníme ho.“

Keby sme boli v kráľovstve, začal by som si robiť vážne starosti.

Elyani ma zobrala do stredu čistiny. „Potrebujeme spálňu, pre začiatok. Ako by mohla vyzerať?“ opýtala sa hravo.

„Aké máme možnosti?“

„Extravagantná, úplne extravagantná a úplne mimo siedmych sfér,“ povedala na rovinu.

„Prečo nie ten kniežací apartmán, ktorý sme mali v paláci Tomoristanu?“ žartoval som.

„Áno!“ schválila nadšene a poobzerala sa okolo seba.

K môjmu úžasu sme už stáli v dokonalej replike veľkolepej spálne v Pelenorinom paláci.

„Len tak?“ vykríkol som neveriaco, hľadiac na osemdesiat zákonných stôp dlhú spálňu s mnohými výklenkami, trávnatým kobercom, nezákonne obrovskou štvorčelovou posteľou, kreslá v tvare rúk a prehnane početnú zbierku umeleckých diel.

„Áno, len tak!“ luskla prstami Elyani. „Vo svete bohov sa to robí takto.“

15.3 Taktné zrkadlo

Posadil som sa do jedného z kresiel, ktoré vyzerali ako ruky a spočinul som lakťom na jej palci. „Ale odkiaľ vieš všetky tieto veci?“ opýtal som sa Elyani.

Stále oblečená v cestovnom plášti Bieleho Orla, prišla sa predo mňa posadiť. Do druhej ruky.

„To je jedna z tých krásnych vecí, keď sa narodíš vo svete bohov,“ vysvetlila. „Tu nemusíš byť celé roky bezmocným dieťaťom. Keď potrebuješ niečo vedieť, nemusíš čakať, kým ťa to niekto naučí. Vedenie o veciach tohto sveta k tebe prichádza automaticky. Je to súčasťou tvojej podstaty.“

„Chceš povedať, že je to súčasťou podstaty bohov.“

„Do istej miery je toto vedenie aj v tebe. Kým si tu, aj ty si v tele boha,“ povedala.

Pozrel som sa na svoju ľavú ruku. Nebola ani paralyzovaná, ani zohyzdená temným tieňom. „Tak aký je potom rozdiel medzi mojím a tvojím telom?“ spýtal som sa.

„Ty máš hosťovské telo. Má v sebe niektoré zo síl, ktoré náležia k telu boha, ale nie všetky. A jeho esencia nesmrteľnosti nie je taká stála ako u bohov.“

„Čo znamená?“

„Kým zostaneš v tomto svete, nemôžeš zostarnúť. Ale nemohol by si tu zostať naveky. Po nejakom čase spadnú návštevníci naspäť do kráľovstva alebo nejakej inej sféry.“

„Dvanásť hodín!“ uškrnul som sa.

„Niektorí návštevníci tu pobývajú po celé roky bohov!“ povedala.

Vzdychol som a premýšľal, ako dlho budem môcť zostať pri mojej ďalšej návšteve. „A čo ty? Naozaj tu môžeš zostať navždy?“

„Nie úplne navždy. Na konci kozmického cyklu bude svet bohov rozložený, spolu so všetkými sférami pod Zlatým Štítom. Potom bohovia umrú.“

„Ale to je, do Ďalekého Nadsvetia, poriadne dlhý čas!“

„Naozaj je? Uprostred krás nášho sveta plynie čas tak rýchlo,“ povzdychla si. „To je ten problém – bohovia tohto sveta majú všetko, ale vedia, že jedného dňa umrú.“

„Ale aj tak máš pred sebou toľko času. Stráviť celý eón v takom nádhernom svete musí v tvojom vedomí vybudovať čosi ohromné. Ja sa už len po niekoľkých hodinách cítim úplne inak – tak čisto!“

„Čo mi pripomína varovanie, ktoré vždy musí byť návštevníkom poskytnuté, keď sem prvýkrát prídu. Musíš si uvedomiť, že to, čo okolo seba vidíš, nie je presný obraz sveta bohov. Tvoje vnímanie je stále pokrivené všetkými tými obmedzeniami, ktoré si si so sebou priniesol z kráľovstva. Potrvá istý čas, kým uvidíš veci také, aké naozaj sú.“

„Tak čo z toho, čo vidím, nie je skutočne také, aké to vidím?“ Cítil som sa z toho nesvoj. Nasilu som sa usmial, „Vlastne je to vzrušujúce! Znamená to, že toho ešte môžem veľa objaviť.“ Ako by sa mi javil borovicový les, keby moje vnímanie bolo oslobodené od pozemských pút?

Vstal som a opäť sa rozhliadol po miestnosti, „Možno to nakoniec nebol taký dobrý nápad, snažiť sa zreprodukovať ľudskú spálňu. Som si istý, že bohovia by to vnímali ako pokus o pridržiavanie sa ľudských obmedzení.“

Obzvlášť s vedomím, že bohovia nikdy nespia.

Bohyňa sa usmievala.

Podišiel som k nej bližšie a zľahka sa dotkol jej tváre, „A ako by si vyzerala ty, keby som ťa dokázal vnímať zrakom bohov...“

Ako moje prsty prechádzali ponad jej pery, zľahka na ne fúkla a moja ruka sa rozžiarila zlatým svetlom.

„A ako vyzerám ja, len tak mimochodom? Je v tejto miestnosti nejaké zrkadlo?“

„Je ich tu niekoľko, ale musíš byť opatrný.“

„Opatrný?“

Bolo azda na mojom hosťovskom tele niečo desivo škaredé?

„Vo svete bohov sú zrkadlá veľmi odlišné. Zrkadlá kráľovstva sú také tupé! Všetko, čo dokážu, je odrážať tvoj obraz, bez akéhokoľvek dôvtipu, či taktu,“ povedala s tým sofistikovaným nádychom, ktorý mala, odkedy zdedila telo bohyne.

„Mm...“ žmolil som si svoju hosťovskú bradu. „Vo svete, kde sa všetko točí okolo zraku, to myslím nie je žiadnym prekvapením, že zrkadlá sú špeciálne.“

„Veľmi špeciálne,“ zdôraznila, strúhajúc jemnú grimasu, „aj keď niektoré viac ako iné, samozrejme.“

Opäť som sa posadil do svojho kresla-ruky. „Porozprávaj mi o tom viac. Ako sa treba správať pred nebeským zrkadlom? Čo dokážu robiť?“

„Keď už nič iné, dobré zrkadlo ti pomôže vylepšiť tvoj zovňajšok. Poskytne ti rady ohľadne toho, ako by si sa mal obliecť.“

Ten koncept ma nesmierne pobavil. „Chceš povedať, že ti ukáže, ako vyzeráš v rozličných odevoch?“

„Áno, ale nielen to. Keď sa na seba v zrkadle pozrieš, ihneď budeš vedieť, aký odev je vhodný na určitú konkrétnu príležitosť. Zrkadlo tiež príde s návrhmi dizajnov nových odevov a tiež mejkapov.“

„Bohovia používajú mejkap?“ spýtal som sa prekvapene.

„Zar-ka!“ Elyani zalomila rukami. „Ale pravdaže! Mejkap v kráľovstve je len chabou a dosť nechutne páchnucou imitáciou toho, čo máme tu! Náš mejkap je vyrobený zo svetla, vzácnych olejov a životných esencií.“

Začínal som byť čoraz viac a viac zvedavý, čo asi objavím v zrkadle.

„Existuje mnoho vecí, ktoré ti zrkadlo môže ukázať,“ pokračovala Elyani. „Zrkadlá ti môžu prezradiť mnoho tajomstiev. Niektoré sú nechutne klebetné. Zaujíma ich len to, čo iní bohovia rozprávajú o tebe. Ale slušné zrkadlá sa tak nesprávajú. Ukazujú ti hlbšie aspekty tvojej podstaty a vízie budúcnosti, niekedy aj minulosti. A niekedy, hlavne ak majú zmysel pre humor, si z teba vystrelia. Ukážu ti bizarné karikatúry tvojej osoby alebo komické situácie, ktoré by sa ti jedného dňa mohli prihodiť. Ale vedia, že musia byť taktné. U bohov vôbec nie je zriedkavé, že sa na svoje zrkadlá nahnevajú a potom ich rozbijú. Odtiaľ úslovie bohov, nenúť ma rozbiť zrkadlo, čo znamená 'príliš na mňa netlač.'“

„Tak preto je v kráľovstve rozbité zrkadlo považované za zlé znamenie?“

„Zákonne presne! Naznačuje to, že boh je nahnevaný a nepáči sa mu smer, akým sa veci uberajú.“

„Svet bohov je také komplikované miesto,“ začínal som si uvedomovať.

„Nemáš potuchy!“ zasmiala sa Elyani.

„Myslím, že sa už nepotrebujem pozrieť do zrkadla,“ rozhodol som sa.

„Och, ale ja chcem, aby si sa videl, muž Hromu! Chcem, aby si videl, aký si nádherný.“ Chytila ma za ruku a odviedla k veľkému zrkadlu vedľa štvorčelovej postele.

Keď som sa uvidel, zostal som ohromený. Nielenže moja tvár žiarila, ale jej črty boli tak jemne rysované, že som sa takmer nepoznával.

„To som ja alebo sa len zrkadlo snaží byť zdvorilé?“ opýtal som sa.

„To si ty, láska moja, presne takto ťa vidím.“

„Nemôžem uveriť, ako odlišne vyzerám. Deje sa to všetkým návštevníkom?“

Na moje prekvapenie sa obraz zmenil. Zrkadlo mi začalo ukazovať iných hostí bohov, mužov i ženy.

„Vidíš,“ povedala Elyani, „ty si krajší.“

„Toto zrkadlo je taktné!“ Hrot-vytušil som. Nasadil som pevný hlas, „Zrkadlo, chcem pravdu!“

Zrazu sa objavili oveľa krajší návštevníci.

„Ďakujem ti, zrkadlo!“ zasmial som sa. „Mohlo by si mi teraz láskavo ukázať, čo by som si mohol obliecť? Niečo slušivé, aby sa Elyani za mňa nehanbila, keď sa stretneme s inými bohmi.“

Ďalší obraz bol úžasný. Namiesto môjho drsného hnedého rúcha som bol oblečený v prepracovanom, mimoriadne zložitom kostýme z bieleho svetla.

„Toto ti pristane k Svetlu Bieleho Orla,“ schválila Elyani.

„Beriem to!“ luskol som prstami. Použijúc moc svojich očí, ihneď som svoje hnedé rúcho zmenil na kostým ukázaný v zrkadle.

Elyani mala stále oblečený jednoduchý plášť na astrálne cestovanie, do ktorého som ju zahalil na pláži. Jemne ma odtisla preč. „Uvidíme, či ťa dokážem prekvapiť niečím skutočne krásnym.“

Tak som si vyšiel na jeden z balkónov, aby som si poobzeral les.

„Elyani!“ zavolal som. „Rýchlo sa poď pozrieť! Stalo... stalo sa čosi neuveriteľné!“

15.4 Hyper-reálny svet ohňa

Elyani prešla k oknu.

Čistina bola aspoň päťkrát väčšia, ako keď sme tam dorazili. A popred nás tiekol potôčik krištáľovo čistej vody. Objavili sa kvety – extravagantne nádherné kvety ako vo Vasúkových Podsvetiach.

„Les kvôli nám posunul stromy dozadu,“ povedala Elyani. Zatvorila oči a poslala Duchovi borovíc svoju lásku.

Teraz mala na sebe šaty lapis lazuli, farby najinšpirujúcejších jaskýň mojej Matky.

„Si... úžasná!“ povedal som jej očami.

„Som tvoja, muž Hromu,“ odvetili jej oči.

Mal som ťažkosti vyrovnať sa s náhlou premenou krajiny. Naša izba bola na úrovni zeme a tak som zoskočil z balkóna a išiel preskúmať vodu. Ako som kráčal, pokrčil som plecami, keďže som si spomenul, že na premiestnenie sa k potoku mi stačil pohľad naň. Napriek tomu som ďalej kráčal. „Elyani, celé toto ma privádza k úvahe, aký reálny je vlastne tento svet. Mení sa príliš rýchlo. Nie je to len nejaká ilúzia, ktorá nás zavádza?“

Elyani sa preniesla k potoku. „Vždy je prítomný istý stupeň ilúzie, nech už si v ktoromkoľvek svete. Ale tu je ilúzie omnoho menej ako v kráľovstve,“ povedala a namočila si svoje nahé chodidlá do vody.

„Ale v kráľovstve sú veci omnoho trvalejšie. Nemenia sa každú chvíľu,“ povedal som.

„Pravdaže sa stále menia – ale omnoho pomalšie. Všetko v kráľovstve je bolestne pomalé a ľudský život je hrozne krátky. A tak ľudia nemajú čas uvedomiť si, že pohoria sa pohybujú, kontinenty menia svoj tvar, objavujú sa nové zvieratá a iné zase miznú. V skutočnosti sa z epochy na epochu dramaticky mení aj vzhľad ľudských bytostí.“

„Ale nie je v kráľovstve istý druh hustoty, pevnej uzemnenosti, ktorá robí veci hmatateľnejšími, a ktorá, zdá sa, tu chýba?“

„Túto pozemskú hustotu by bohovia nazvali ťažkopádnosťou. Nedostatkom ohňa, nedostatkom svetla. Hmota v kráľovstve je mdlá a tupá. Má vo svojom vnútri Ducha, ale nie je s ním v kontakte. Zatiaľ čo vo svete bohov je hmota ďaleko viac v kontakte so svojim ohňom,“ Elyani rýchlo pohybovala svojimi prstami a rozžiarila okolo svojej ruky jasnú aureolu. „Poobzeraj sa okolo seba, Zar. Tieto stromy, táto tráva, táto obloha... vyzerajú azda nereálne?“

„Nie,“ uznal som.

Vlastne vyzerali tisíckrát reálnejšie ako čokoľvek, čo som videl v kráľovstve.

„Super-rýchla, super-hustá, super-nabitá!“ uvedomil som si.

„Super-nabitá ohňom, to je presne to, aká je. Vo svete bohov je element ohňa ďaleko silnejší ako vo svete ľudských bytostí. Zákon bohov hovorí, 'Náš svet je svetom ohňa. Naša hmota je oheň, naša myseľ je oheň.' Preto naše telá žiaria, rovnako ako stromy, rieky a každá jedna vec, ktorú na našej úrovni môžeš vidieť.“

„Ale ako je možné, že je také ľahké premiestňovať sa z jedného miesta na druhé alebo vytvoriť dom?“ pýtal som sa a sledoval žiarivočervené motýle vznášajúce sa nad Elyaninými vlasmi.

„Práve z toho dôvodu, že hmota v tomto svete prekypuje ohňom. Oheň v hmote rezonuje s našim ohnivým vedomím a pružne reaguje na jeho impulzy.“

Môj filozofický charakter sa rozbehol, „A povedala by si, že pravý opak platí pre kráľovstvo. Tam dole chýba hmote, rovnako ako ľudským mysliam, element ohňa. Preto je všetko také pomalé a všetci takí prispatí,“ vzdychol som, keď som uvidel, ako jeden z motýľov pristál na Elyaniných prsiach.

Sám som dokázal vidieť ten rozdiel. Bol som tu sotva hodinu a už teraz som bol omnoho prebudenejší, cítil som väčšiu duševnú jasnosť a ostrosť, akú som kedykoľvek predtým pocítil v kráľovstve. Ako by sa asi cítil niekto, kto by tu v ozajstnom tele boha, nie hosťovskom, strávil sto rokov?

Hrot nad tým zastával.

Elyani jemne fúkla na motýľa na svojej hrudi, zintenzívniac tak jeho červeň.

Ďalší motýľ, ktorému sa zapáčil jej dych, sa priblížil k jej perám, letiac v ústrety priateľskému prúdu vzduchu.

„Videné odtiaľto,“ uvažoval som, „zdá sa, že ľudské bytosti musia prekonať niekoľko vážnych prekážok.“

„A to je ešte pekne povedané!“ Hovoriac do motýľa, pokračovala, „Ale keby ľudské bytosti dokázali odhaliť oheň ukrytý v ich hmote, potom by dokázali prekonať všetky prekážky, ktoré z ich sveta robia len karikatúru sveta bohov.“

Pozdvihnúť úroveň ohňa v hmote... kráľ Nagaov by nemohol súhlasiť viac. Na túto tému som niekoľkokrát počul rozprávať aj Džervina. Bola to jedna z hlavných tém vyšších aspektov zasvätenia do Hromu. „Skutočne...“ usmial som sa na červenom motýľovi, ktorý flirtoval s Elyaninými perami, „to je dôvod, prečo majú Nagaovia takú neprekonateľnú moc: žijú v oblastiach Podsvetia, kde je hmota omnoho hutnejšia ako vo fyzickom svete. A predsa ovládli jej oheň. Objavili kľúče, ktorými je možné hmotu otvoriť. Nadvihli závoje, ktoré oheň zakrývajú.“

Motýle nechali Elyani na pokoji a prileteli ku mne. „Myslíš, že Nagaovia sú mocnejší ako bohovia?“ opýtal som sa.

Motýle sa obrátili a odleteli preč, akoby ich moja otázka znechutila.

„Nagaovia sú veľkí a múdri, a budem im večne zaviazaná za pomoc, ktorú nám poskytli,“ začala Elyani. „Ale neposudzuj bohov povrchne, Zar. Tu, na vrchole svetov, pôsobí určitý vysoký duch, ktorý sa nikde inde nevyskytuje. Bohovia sú tvorcovia, iskrou, ktorá všetky ostatné sféry uvádza do pohybu. Nech ťa napadne čokoľvek, oni to dokážu urobiť. A zvyčajne to už aj urobili, mnohokrát. Ak nie, tebe by to ani neprišlo na um.“

Použijúc svoje oči, preniesol som sa blízko k nej. „Množstvo vecí, ktoré boh za jeden deň obsiahne, musí byť Hrot-ohromujúce. A to ani nehovorím o tom, čo robia, pravdaže.“

V mysli sa mi vynorili spomienky na lesy v kráľovstve. V porovnaní s plamenným duchom borovicového lesa boli len nehmotnými tieňmi – ničím viac ako ilúziami lesov. Oheň zamaskovaný hustými hmlami.

Meradlo reality sa obracalo hore nohami. Začal som rozmýšľať, ako som si vôbec mohol myslieť, že oheň bohov je len ilúziou, keď je zjavné, že opak je pravdou.

Elyani zachytila moju myšlienku. „Návštevníkom z kráľovstva sa to občas stáva. Zo začiatku, keď vidia dokonalosť nášho sveta, rozmýšľajú, či snívajú.“

Tie malé ľudské obmedzenia, ktoré si návštevníci prinášajú so sebou!

„Zdá sa im, že svet bohov je príliš krásny nato, aby to mohla byť pravda,“ usmial som sa, pripravený dať Elyani vážny božský bozk.

Ale Elyani sa obrátila. „Marína!“ Rozbehla sa k mladej bohyni, ktorá vkročila na našu čistinu.

„Elyani!“ bohyňa sa usmiala svojimi očami.

Toto bola Marína?

Keď som ju stretol pred niekoľkými rokmi, po nehode pri cestovaní, po ktorej som uviazol v jednom zo svetov trojuholníka, videl som ju len ako nádhernú ženu s dlhými červenými kučerami, odetú v smaragdových šatách. Teraz som objavil žiarivý tvar tela, božsky fascinujúci, nabitý mocou Nebies Zjavenia. Keby som potreboval nejaké potvrdenie toho, o čom sme s Elyani práve rozprávali, lepšie by som ani nemohol dostať. Marína bola čistý oheň. Ohromná sila, ktorá z nej vyžarovala, jednoznačne nebola žiadnou ilúziou!

Obzvlášť v rozpakoch som bol z jej mladistvého vzhľadu. Celkom určite vyzerala mladšie ako Elyani alebo ja. A predsa bola vystupujúcou bohyňou, ktorá svoj rituál v Eisraime zavŕšila pred viac ako štyristo rokmi.

V tých šťastných dňoch kráľovstva, keď tí, ktorých si bohovia vyvolili, vždy uspeli.

V jedinom pohľade mi Elyani povedala o všetkých veciach, ktoré pre ňu Marína urobila. Úplne ma to prekvapilo. Myslel som si, že potom ako hodili svoju daivu, nás bohovia ponechali nášmu vlastnému osudu. Nebola to pravda. Počas tých ťažkých mesiacov, ktoré práve uplynuli, Marína stále posielala Elyani silu a inšpiráciu. Oslovila niekoľko mocných bohov a presvedčila ich, aby zakročili v náš prospech.

Takže bohom na nás záležalo.

Dlhovlasá Marína ma pozdravila pohľadom. Rovnakým spôsobom som jej pozdrav opätoval. Ona a Elyani sa očami rozprávali.

Bolo fascinujúce sledovať ich interakciu. Nehýbali sa, len si navzájom hľadeli do očí. Cítil som, ako medzi nimi sem a tam prebiehajú prúdy informácií. Ale napriek všetkému tréningu, ktorý mi Majster Džervin poskytol, a ktorý zo mňa, podľa štandardov kráľovstva, robil Hrot-experta, som nedokázal sledovať ich výmenu.

Bolo to na mňa prirýchle.

Zahryzol som si do svojej hosťovskej pery, pociťujúc ťaživú váhu svojich ľudských obmedzení.

Krásna Elyani začula moje myšlienky a rozbehla sa ku mne, „Zar! Máme pre teba prekvapenie!“

„Prekvapenie?“ odpovedal som očami, so zmiešanými pocitmi. 'Bohovia' a 'prekvapenie', to bola nebezpečná kombinácia.

„Marína ti vybavila lekciu hudby u niekoho, s kým si sa už dávno chcel stretnúť.“

„Kto by to mohol byť?“ povedal som, zabúdajúc na to, že aby som dostal odpoveď, stačilo by sa mi len Hrot-vcítiť do Elyani.

„Pán Gana!“ vrhla sa mi do náručia.

„Pán Gana?“ Ohromene som sa otočil k Maríne, ale tá už medzitým zmizla. „Už odišla?“

„Musela sa ísť venovať istým súrnym záležitostiam. Bohovia sú vždy takí vyťažení!“

15.5 Pohľad nadol do kráľovstva

Ako sme išli naspäť do nášho domu, opýtal som sa Elyani, ako by som sa mal správať pri stretnutí s mojím bohom-hrdinom, Pánom Ganom.

„Nezabudni sa dotknúť jeho chodidiel, keď sa s ním stretneš,“ povedala. „Chodidlá symbolizujú tvorivú silu. Pre bohov to platí obzvlášť, keďže ich kozmickou funkciou je vytvárať. Dotknúť sa nôh boha znamená otvoriť sa tomu, čo ti boh môže dať. Často sa to zmení na niečo omnoho väčšie ako len symbolický prejav úcty. Z boha prejde do teba prúd energie a sprostredkuje ti hlbokú inšpiráciu alebo dokonca sily vedomia.“

Zostal som ticho a premýšľal, čo sa asi stane mne, keď sa dotknem nôh Pána Ganu. „Čo ešte?“

„S Pánom Ganom sa vychádza naozaj skvele – je to ozajstný anjel. On sa už o teba postará. Len daj najavo to, čo si k nemu vždy cítil.“

„Je naozaj jedným z tých bohov, ktorí sa zrodili z Prvotného Mora na úsvite tohto kozmického cyklu?“

Prikývla, „Súčasť druhého stvorenia – bytostí, ktorých kozmickou úlohou bolo nahradiť azúry.“

„Neuveriteľne staré inteligencie!“ povedal som, naplnený nadšenou zvedavosťou.

„Ale nečakaj, že bude vyzerať ako starý muž,“ usmiala sa Elyani.

„Rovnako ako Marína!“ zdieľal som s Elyani svoje nadšenie. „Je tu už stovky rokov a predsa...“

„Bohovia majú stále šestnásť,“ Elyani citovala Zákona Melchisedeka.

Nikdy som si neuvedomil, ako doslovne to treba chápať.

Premýšľajúc o čase, spomenul som si, že na návštevu u bohov mám len dvanásť hodín. „Máš nejakú predstavu, čo sa teraz deje s našimi priateľmi v kráľovstve?“

„Musím ti ukázať, čo presne sa deje, keď bohovia zhliadajú nadol do kráľovstva.“ Elyani ma zobrala za ruku a odviedla ma k štvorčelovej posteli. „Môžeme použiť zrkadlo alebo zrak. Ktoré sa ti páči viac?“

Prehovorilo cezo mňa Hnedé Rúcho, „Zrak, pravdaže!“

Elyani sa preniesla na posteľ, rovno do meditačnej polohy. Ja som sa posadil pred ňu. Na niekoľko sekúnd ponorila svoj pohľad do mojich očí a prebudila tak v mojom srdci vlnu plamenného entuziazmu.

Oheň, oheň... toľko ohňa!

Vydržal by som tancovať milión rokov. Alebo dva.

Ďalej do mňa cez oči vlievala silu, kŕmiac ma tekutými nebesami – nektárom. V zlomku sekundy sa náznak smútku vyparil. Rozosmial som sa. Cítil som sa nevýslovne povznesene. „Čo mi to robíš, bohyňa?“

„Zober si môj oheň. Zober si moju lásku!“

„Čo ak vybuchnem od radosti?“ povedal som, hľadiac na bohynine poprsie, ktoré so žiarivými šatami lapis lazuli vyzeralo ešte úžasnejšie.

„Myslím, že tvoje hosťovské telo by malo byť dostatočne silné,“ povedala vážne, akoby vybuchnúť od radosti bolo definitívne v rámci možného.

Bohovia!

Pozrela sa dole, akoby hľadela cez posteľ. S nádychom Vasúk-ovosti v hlase povedala, „Nuž, nuž... čo sa deje v starom dobrom kráľovstve?“

Hľadiac dole spolu s ňou, uvidel som úžasný koberec svetelnej bielej vlny. „Čo je toto? Vyzerá to byť obrovské!“

„Kráľovstvo hmiel videné zhora. Bohovia majú úslovie, 'Oblaky boli navrhnuté, aby sa na ne hľadelo zhora.' Nie sú hmly kráľovstva oveľa krajšie, keď sa ne pozeráme zhora?“

„Toto sú tie husté hmly kráľovstva? Ale veď ľudské bytosti nemajú ani potuchy, aké sú nádherné!“

„To je jeden z problémov s ľudskými bytosťami,“ poznamenala. „Nachádzajú sa uprostred vecí do takej miery, že nakoniec nevidia vôbec nič. Takže... na koho sa pozrieme ako prvého?“

„Na Džervina, napríklad?“

„Všetka sláva učiteľovi!“

Ďalší obraz ukazoval Džervina, pohľad zhora. Práve sa rozprával s Teyani, v jej prázdnej bielej miestnosti. Obaja sedeli na podlahe. Dosť nezvyčajne, Teyani sa opierala o živú stenu. Vyzerala unavene a trochu skľúčene. Džervin ju povzbudzoval.

„Teraz ti ukážem niečo, čo bohovia môžu robiť!“ Elyani ponorila ruku do kopy bielych kvetných lupeňov, ktoré sa záhadne objavili na posteli. Potom lupene hodila cez čosi ako okno.

Teyanina miestnosť bola ihneď zaplavená bielym svetlom. Džervin a Teyani sa užasnuto usmiali a vzhliadli hore k nám.

„Môžu nás vidieť?“ spýtal som sa.

„Nie, ale cez svetlo môžu cítiť našu prítomnosť.“

„To je úžasné!“ vykríkol som. „Môžem to urobiť aj ja?“

„Toľko, koľko len chceš! Ale nezabudni s lupeňmi poslať aj svoju lásku.“

Použijúc obe ruky, rýchlo som na svojich milovaných priateľov v kráľovstve nahádzal celú kopu lupeňov. „Mohol by som dostať viac lup...?“

Na posteli sa už objavili tri veľké hŕby lupeňov.

Vytešený ako trojročný, ktorý verí, že stvorenie je celé jeho, rukami som na nich nahádzal celú tú hŕbu lupeňov.

V Teyaninej izbe žiarilo oslnivo biele svetlo. Džervin sa rozosmial. Hlboko dojatej Teyani začali tiecť slzy.

„Magická zábava!“ smial som sa spolu s Džervinom a hádzal ešte viac lupeňov.

Elyani držala svoju dlaň vystretú akoby nad Teyaninou hlavou.

Zvyšovanie úrovne ohňa v Teyani.

Teyanine oči zjasneli. Na tvári sa jej objavila jej prirodzená sebadôvera.

„Neposielajme naraz priveľa,“ varovala ma Elyani. „Svetlo bohov je mocné. Priveľa z neho môže zapáliť v srdciach ľudí veľký oheň. Dokonca aj u najmúdrejších z nich.“

Potom išla k Melchardovi, ktorého sme zhora tiež dokázali vidieť. Sedel na svojej posteli, smutný a unavený.

Tentokrát Elyani nehádzala lupene. Jemne, s láskou na neho fúkla.

Melchardova tvár sa hneď rozsvietila. Vzhliadol nahor a s rovnakým užasnutím sa usmial, so slzami v očiach. A začal hovoriť, ale jeho slová som nedokázal počuť.“

„Čo hovorí?“

„Má výčitky. Želá si, aby sa bol o mňa lepšie staral, keď som bola malá,“ povedala Elyani pokojným hlasom. „Jeho život nebol taký, aký by ho chcel mať. Musel hrať rolu vysokého kňaza Eisraimu a pridržiavať sa striktného protokolu, ktorý ho oddeľoval od tých, ktorých miloval. Želá si, aby mohol byť len kňazom Hnedého Rúcha, užívať si radostný život ako Džervin, byť s Teyani, keď vychovávala Alsibyadi, Lermona a mňa. A myslím, že by bol rád býval tvojím priateľom.“

Dvadsaťpäť rokov samoty. Cena za osvietené vedenie Eisraimu – nepostrádateľné pre úspech projektu Archívu. Ale aj tak...

„Čo by sme pre neho mohli urobiť?“

„Čoskoro vystúpi do Polí Pokoja. Potom zožne odmenu za všetku svoju prácu,“ povedala. „Medzitým budem jeho sny zaplavovať víziami sveta bohov.“

Elyani zastavila nežný vánok a pohliadla mi do očí, „Teraz ty!“ Vystrela ruku a pred mojím zrakom sa rozprestieralo celé kráľovstvo.

Použijúc moc mojich očí, otvoril som okno k Alsibyadi. Tiež odpočívala na posteli a rukami si držala svoje tehotné brucho.

„Toto je zázračné,“ zvolal som, vrhajúc na jej hlavu hŕby lupeňov. „Akonáhle sa na nich pozrieme, ich tváre sa rozsvietia radosťou.“

„Jedno z mnohých privilégií pochádzajúcich z bytia na vrchole svetov,“ Elyani vzdala úctu Jedinému Bohu.

Nesený nebeským zápalom, navrhol som, „Poďme to isté urobiť s celou svätyňou! Poďme ich všetkých zaplaviť svetlom!“

„E-e! To nemôžeme.“

„Vyžadovalo by to priveľa sily.“

„Nie, sila nie je problém. Je to oveľa komplikovanejšie. Má to dočinenia s osudom. Existujú striktné pravidlá, ktoré určujú, čo bohovia smú a čo nesmú robiť s ľudským osudom. Pri jednotlivcoch sú pravidlá pomerne voľné. Ale keď dôjde na veľké skupiny, musíme byť mimoriadne opatrní. Existujú vysokí bohovia a anjeli, ktorí ľuďom Zeme posielajú svoje impulzy a usmerňujú tak ich dlhodobý vývoj. Títo Páni Osudu presne vedia, čo robia a nedovoľujú, aby iní zasahovali do ich práce.“

„Mm... Takže v skutočnosti nebudeš môcť veľa urobiť, aby si ochránila svätyňu Eisraimu pred nájazdom obrov,“ povedal som sklamane.

„Nie, nie veľa,“ potriasla hlavou. „Budem schopná znášať nadol lásku a svetlo – vnútornú podporu pre množstvo duší. V týchto časoch skúšok to bude pre nich veľa znamenať. Ale čo sa týka záchrany svätyne, tam nemôžem urobiť nič. Osud Atlantídy je spečatený. Musí padnúť a zaniknúť, aby mohlo začať iné kráľovstvo. Pôsobiť proti tomuto prechodu by znamenalo ísť proti vôli vysokých Anjelov Osudu.“

S hlbokým pískavým zvukom som fúkol na Alsibyadi a jej dieťatko.

„Ona vie, že si to ty. Cíti tvoju prítomnosť,“ uistila ma Elyani.

Alsibyadi sa kúpala vo svetle a na oplátku mi posielala svoju lásku.

Bohovia, nikdy som si neuvedomil, ako veľmi ma miluje!

Elyanine slová ma zanechali v zamyslení. „Ako presne to prebieha, keď bohovia zasahujú do individuálnych osudov?“

„Vyber si niekoho!“ vyzvala ma Elyani hravým hlasom.

Pomyslel som na Felíciu, ale potom som zaváhal, či to bola vhodná voľba.

„Áno! Pomôžeme Felícii,“ povedala Elyani nadšene. „Otvor na ňu okno!“

Sediac na vrchole svetov, všetko toto bolo také ľahké! Za božský okamih sme už hľadeli na Felíciu. Sedela v meditačnej polohe, so zavretými očami, tvárou k oltáru.

„Toto je Felícia?“ vykríkla Elyani, keď uvidela tvár červenovlasej ženy. „Ale je krásna! Desaťkrát krajšia ako som bola ja. A je inteligentná. A naozaj ťa ľúbila!“ Elyani žiarila nehou Bieleho Orla. „Pán Veľký Drak, keď si pomyslím, že si uprednostnil malú Elyani pred touto mimoriadnou ženou, som veľmi dojatá.“

„Prosím, nežiarli na ňu,“ požiadal som ju nesmelo, uvažujúc, čo by sa mohlo prihodiť žene, ktorá by na seba pritiahla hnev bohyne.

Pomaly pokrútila hlavou, „Ja s ňou môžem len súcitiť. Veľmi dobre totiž viem, aké to je, prísť o muža, ktorého ľúbim.“

Takže nechať bohyňu prežiť celú hĺbku ľudskej mizérie predsa len malo nejaké výhody.

Začal som premýšľať, „Možno boli bohovia nakoniec predsa len múdri.“

Elyani opäť zhliadla nadol na Felíciu, „Čo môžeme urobiť pre túto vysokú kňažku?“

„Keď bohovia zasahujú do ľudského osudu, ako to robia?“

„Pozeraj sa!“ povedala Elyani, „Toto je línia jej osudu.“

Vo vysokom archetypálnom priestore som uvidel kľukatú líniu, ktorá opisovala komplikované krivky.

„To je to isté ako časová dráha?“ spýtal som sa.

„Áno, ale na vyššej úrovni. Archetyp jej časovej dráhy.“

Ukazujúc na miesto, kde línia naberala radikálne odlišný smer, Elyani povedala, „Tu stretla teba.“ Potom Elyani ukázala na iný úsek, ďalej na línii, „Teraz je tu. Vidíš, aká je jej línia krehká a neistá? Momentálne sa v jej živote veľa nedeje.“ Ukázala na iný úsek, ktorý bol ešte ďalej na línii, „Pozri sa na tieto škaredé uzly. Tragické udalosti, ktoré jej spôsobia veľký žiaľ. Už čoskoro.“ Elyani sa odmlčala, čerpajúc z vysokého vedenia bohov. Potom povedala, „Pozri, teraz jej osudovú líniu zakrivím tak, aby tie uzly minula.“

Z tejto jednoduchej a rýchlej chirurgie Felíciinho osudu som bol prekvapený a mierne rozrušený. „Ale máme právo zasahovať do jej budúcnosti?“

„Och!“ Elyanin jemný úsmev odrážal mystériá jej božskej podstaty. „To je otázka, na ktorú majú rôzni bohovia rozličné názory. Niektorí uprednostňujú podporovanie ľudskej vôle. Iní sa nazdávajú, že osudy ľudských bytostí sú také priamočiare a nudné, že akýkoľvek zásah bohov môže byť len požehnaním. A v mnohých prípadoch sa nemýlia.“ Elyani otvorila iné okno, ktoré ukazovalo postaršieho muža pracujúceho v stánku na trhovisku.

„Pekná brada!“ poznamenal som.

„Áno, ale inak tu toho veľa nie je, z čoho by sme sa mohli tešiť. Pozri sa na jeho líniu osudu! Slabá, zúfalo rovná, totálne nudná. Od svojej puberty tento spáč každý deň opakuje rovnakú rutinu: ranné zákonné spievanie, jedlo, práca, jedlo, spánok. Akýkoľvek zvrat, ktorý by sme do jeho línie vniesli, by sa u neho prejavil ako významný faktor prebudenia. Ale súčasne by to ním mohlo nepríjemne otriasť. Vidíš tú dilemu?“

Prikývol som, premýšľajúc, čo si želať pre tohto muža. „A teda... čo v takýchto situáciách bohovia robia?“

„Zvyčajne nič. Bohovia majú na práci lepšie veci, ako starať sa o ľudské osudy,“ povedala a zatvorila mužove okno. „No v minulosti bola situácia odlišná. Bez zásahov bohov by sa v kráľovstve nikdy nič neudialo. Preto mali bohovia na starosti, aby línie trochu zamiešali, vytvárajúc zvraty a osudové stretnutia.“

„Tie zvraty neznejú veľmi dobre, ale stretnutia znejú zaujímavo.“

„Predvediem ti to,“ povedala, Hrot-prehľadávajúc vysoké archetypálne priestory. Otvorila dve okná: jedno ukazovalo vysokého plavovlasého muža, druhé peknú brunetku s veľkými čiernymi očami, obaja mali do tridsať rokov. „Pozri sa na tieto dve osudové línie. Tak krásne spolu rezonujú, ale nikde sa nepretínajú. Je to kvôli tomu, že on žije na Západných Pobrežiach a ona na Južných Planinách. Teraz aha... zakrivím mužovu líniu tak, aby sa na niekoľko dní dotýkala jej.“

„Skončia nakoniec spolu?“ spýtal som sa, uvažujúc, či sa mám za nich tešiť alebo si robiť starosti.

„Nuž... stretnú sa. Odtiaľ to už nechávam na nich,“ povedala múdra bohyňa.

Pokračovala vo vysvetľovaní, „V minulosti Anjeli Osudu zverili bohom funkciu zamiešavania a oživovania ľudských časových dráh. V tých dňoch – zlatých dňoch Zeme – čokoľvek sa odohralo medzi mužom a ženou, pochádzalo priamo od bohov. Potom nastalo veľké odrezanie.“

„Vzdali to bohovia s ľudskými bytosťami?“

„Nie, ale Páni Osudu rozhodli, že nadišiel čas, aby si ľudské bytosti vyvinuli slobodnú vôľu a sami riadili svoje životy. Muselo sa to stať. Nemohli naveky zostať bábkami bohov. A tak bohovia postupne prestali zasahovať do ľudských záležitostí. To, samozrejme, nevylučuje príležitostný zásah, napríklad poskytnutie malej pomoci jednotlivcovi, ktorý sa k tebe modlil. Ale keď dôjde na globálne smerovanie ľudského diania, bohovia už neťahajú za povrázky tak ako kedysi.“

Elyani fúkla na Felíciinu hlavu teplý nebeský vánok.

Felícia sa usmiala, vychutnávajúc si ho a premýšľajúc, odkiaľ asi tak pochádza.

Kým jej okno zatvorila, bohyňa mi prisľúbila, „Dám na ňu pozor. Ale z toho, čo môžem vidieť, sa o ňu jej priatelia v Džex Belarane dobre starajú.“

„Ďakujem ti,“ prehovoril som z hĺbky svojho srdca. Potom som sa opäť pozrel dole, „A čo Hermína?“

„E-e! Musíš vzhliadnuť nahor, láska moja. Hermína už nie je v kráľovstve, ale vo Výšinách.“

„Je mŕtva?“ opýtal som sa, premožený zmesou smútku a viny.

Elyani prikývla, „Nesmúť, muž Hromu. Tam, kde je teraz, sú Svetlo a blaženosť ešte väčšie ako v našom svete. Tak ako my trónime nad svetmi, tak anjeli Výšin trónia nad najvyššími bohmi.“

„Celé toto je Hrot-ohromujúce!“ zvolal som. Nadišiel pre mňa čas, aby som zo seba striasol ten hlúpy ľudský zvyk, cítiť smútok, keď priatelia umierajú – obzvlášť, keď ich smrť povznesie na úžasné úrovne existencie. Nasmeroval som svoje vďačné sústredenie, lásku, našej priateľke vo Výšinách.

„Ako hlboko nadol je možné otvárať tieto okná?“ opýtal som sa Elyani. „Mohlo by nám jedno z nich ukázať Nagaov?“

„Pravdaže!“ Ihneď otvorila okno nad Vasúkovým palácom.

V hlavnej hale sa práve konala veľká recepcia. Nagaovia oslavovali úspešnú časť, ktorú zohrali pri rituále vystúpenia. Boli tu stovky hostí, najmä Nagaov. Nálada bola výborná a veselá. Kráľ Vasúkidas práve odovzdával mimoriadne ocenenia Podsvetia siedmym Naga-architektom, ktorí tak rýchlo vybudovali zlaté šachty pod hlavnou kryptou Eisraimu.

Blízko kráľa stála Slečna Maryani Bieleho Orla a po jej boku...

Pán Vlnko Hnedého Rúcha!

Keď sme ho uvideli, Elyani a ja sme sa postavili na posteľ, skákali od radosti, tlieskali rukami a kričali to najhlasnejšie 'Jujujujujú', aké sa nám kedy podarilo.

„Tieto obmedzenia, ktoré obmedzujú zásahy bohov do záležitostí kráľovstva, vzťahujú sa aj na Podsvetia?“ spýtal som sa.

„Nie, ani nie,“ odpovedala bohyňa.

„Takže ich môžeme vyprášiť kvetnými lupeňmi?“

„Skrz naskrz!“

Použijúc naše oči sme do Vasúkovej prijímacej haly tvorivým spôsobom vyliali záplavu zlatých kvetov.

Na rozdiel od kráľovstva, výsledkom nebolo len svetlo. Na hlavy Nagaov zosadali skutočné lupene kvetov, ovenčiac ich akoby girlandami a pokrývajúc aj podlahu.

Najprv bolo zhromaždenie Nagaov z tejto zlatej sprchy v rozpakoch. Ale hneď, ako si uvedomili, odkiaľ pochádzajú, všetci začali kričať od radosti a búchať chvostami o dlážku – to je Naga-spôsob aplaudovania. Všetci si vzájomne gratulovali a velebili Kráľa Vasúkida, ktorý, nuž, nuž... ktorý bol vlastne celkom nadšený z tohto, bezpochyby nezvyčajného, no predsa vysoko dôstojného zaobchádzania, ktorého sa jeho hosťom dostalo.

„Aké výborné načasovanie!“ povedal som. „Práve keď Vasúk odovzdáva Naga-architektom ich vysoké vyznamenania.“

„Vidíš, už rozprávaš ako boh!“ povedala Elyani a kútik jej úst sa od nádychu irónie jemne nadvihol. „Bohovia si vždy myslia, že načasovanie ich zásahu je dokonalé, dokonca aj keď prídu v čase, keď sú už všetci mŕtvi.“

Lupene sa ďalej len tak liali.

15.6 Patagendradov mýtus o rane

„Cítim sa tak povznesene!“ zvolal som. Zoskočil som z postele a prešiel k balkónu. „Cítia sa bohovia takto stále?“

„Takmer stále,“ Elyani ma nasledovala. „A pocit entuziazmu časom ešte rastie. Čím viac rezonuješ s ohňom, tým entuziastickejším sa stávaš. U vysokých bohov môže entuziazmus nabrať kozmické rozmery.“

„Oproti nám, ako sa teraz cítime,“ povedal som, „sú ľudia kráľovstva takí porazení. Keď sa to tak vezme, majú na to kopec dobrých dôvodov. Urobiť tam dole čokoľvek, je také ťažké!“

„A kým je akákoľvek podstatnejšia práca zavŕšená, sú už takmer mŕtvi!“ vzdychla si.

Ako som vzdychol s ňou, môj zrak zaujala nádhera lesa. „Borovice sú o toľko krajšie, oproti tomu, aké boli, keď som sem prišiel!“

Pravdaže, bol som to ja, kto sa zmenil, nie ony.

Teraz, keď bol môj zrak ostrejší, dokázal som vidieť, ako dokonale je každá jedna ihlica vytvarovaná. Moje srdce bolo teplejšie, a tak som dokázal lepšie počuť, ako stromy jednohlasne volajú Boha. Moja oblička bola čistejšia a ašpirácia vyzerala ako gigantický plameň.

Priezračná sila, čistá vášeň.

„Pozri, prišiel nás navštíviť tvoj biely vták.“

A naozaj tam bol – len tak sa prechádzal hore-dole po tráve, vedľa potoka, akoby na mňa trpezlivo vyčkával.

Začal som k nemu kráčať pomalým, plynulým spôsobom, aby som ho nevyplašil. „Ďalšie ľudské obmedzenie!“ vyhrešil som sa.

Čerpajúc z vedenia môjho hosťovského tela, bolo mi jasné, že vo svete bohov sa zvieratá nikoho neboja. Nikto ich tu neloví.

A tak som sa k vtákovi rozbehol.

Keď ma uvidel, vták radostne zamával krídlami.

Sadol som si pred neho na trávu. „Pochválený buď Pán Melchisedek, vták. Volám sa Zar Hnedého Rúcha. Ako sa máš, môj priateľ v Zákone?“

Vtáčik odpovedal plachým pohľadom.

„Ale pravdaže si tu vítaný!“ odpovedal som mu očami. „Taký úžasný vták! Elyani a ja sme poctení.“

Vtákove priateľské čierne oči sa rozsvietili záhadnou žiarou.

„Patagendradas!“ odvetil som, „Aké zaujímavé meno.“

Elyani sa preniesla ku mne. „V jazyku bohov to znamená, 'veľký ctiteľ Patagendra, vtáčieho boha',“ preložila mi.

„Mm... A ako sa majú tvoji rodičia, môj priateľ v Zákone?“

Vták zrazu vystrelil vysoko do neba.

Obrátil som sa k mojej bohyni, „Povedal som niečo nevhodné?“

„Vôbec nie! Patagendradas len chce, aby si išiel a prebral s ním jeho predkov. Pozri sa, čaká na teba,“ ukázala na vtáka, ktorý sa vznášal vysoko nad nami.

„Chceš povedať...“

Znelo to tak neuveriteľne, až mi to vzalo reč. Spočívajúc na ohni, pokúšal som sa odtlačiť všetky ľudské obmedzenia a podmienené reakcie mojej mysle. „Pravdaže dokážeme lietať, no nie?“

„Pravdaže!“ bohyňa ma chytila za ruku. „Môžem ísť s vami?“

Priveľa vzduchu. Mal som ťažkosti s dýchaním.

„Naozaj je to pravda?“ opýtal som sa. „Naozaj ideme...“ Ale hlas mi preskočil a ja som sa rozplakal.

Elyani ma objala. „Láska moja, láska moja... čo sa s tebou deje?“

„Neviem,“ hľadel som sa nebeskú prírodu okolo nás. „Všetko toto je... také nádherné. Tieto stromy, vták, voda... a nebo!“

Nebesá Zjavenia, strážca všetkých tajomstiev.

„Všetko toto je také božské. Také dokonalé. Keď si uvedomím, že to tu bolo stále a ja som ani nevedel, že to existuje...“

Plakal som.

Nebesá Zjavenia, prečo som musel žiť tak ďaleko od vás?

Patagendradas jemne pristál na mojom pleci a pomáhal Elyani okolo mňa rozprestrieť vrúcnu prítomnosť svetla.

Priateľský vták sa zľahka dotýkal svojim perím môjho krku. Elyani, krásna ako bohyňa... Rozvzlykal som sa, akoby na mňa padala všetka bolesť ľudského sveta. „My sme takí stratení, tam dole. Kráľovstvo je také sivé, také beznádejné. Boh nás opustil.“

Elyani ma držala vo svojom náručí. Na jej prsiach som ronil svoje slzy, „Boh nás opustil, tak je to. Boh sa nás zriekol.“

„Ale kráľovstvo nebývalo vždy také, aké je teraz,“ zašepkal Biely Orol. „A život ľudských bytostí nezostane navždy šedý.“

„Ja mám pocit, akoby bol šedý už tak dlho!“ plakal som ďalej.

„Pravda, je to taký pocit,“ ďalej mi šepkala do ucha. „Ale v skutočnosti to zaberie také krátke kozmické obdobie, kým ľudia dosiahnu Polia Pokoja, že je asi aj škoda sĺz.“

To sa ľahko hovorí, na vrchole pyramídy svetov!

„Toto krátke kozmické obdobie sa naťahuje a naťahuje...“ vzlykal som.

Zostali sme chvíľu ticho. Iba som sa otvoril atmosfére, ktorú do mňa Elyani vlievala.

Vo svete bohov sa žiaľ vôbec nepodobá tomu na Zemi. Pre začiatok, nezostáva na človeku prilepený. A dokonca ešte viac ako na Zemi, je veľkou príležitosťou pre vyliatie Svetla – toho Svetla Výšin, ktoré, hoci je dostupné všade a v každom čase, si človek všimne oveľa ľahšie, keď človek prebýva v ohni bohov.

Môj duch sa obnovoval. „Sú Polia Pokoja také krásne ako svet bohov?“ opýtal som sa.

Elyani z môjho hlasu mohla počuť, že môj smútok už ustupuje. Nasadila hravý hlas a rozhorčene zakričala, „Také nádherné ako svet bohov?“ Rozosmiala sa. Patagendradas, stále na mojom pleci, ju doprevádzal sériou piskľavých, smiechu sa podobajúcich zvukov. Bol tak blízko pri mojom uchu, až som sa od prekvapenia strhol.

Držiac sa mojej košele, podarilo sa mu udržať sa na mojom pleci.

„Poďme, Patagendradas, ukážeme mu to!“ rozhodla Elyani.

Kým som si stihol uvedomiť, čo sa deje, ocitol som sa vysoko vo vzduchu, a už som si prehliadal borovicový les. Neobmedzovaná hmlami, krajina sa tiahla donekonečna do všetkých strán. Ozajstná pastva pre oči! Boli tu kopce a údolia, lúky, rieky, vodopády a v diaľke Prvotné More. Nielenže boli všetky tieto veci oveľa dokonalejšie a krajšie sformované ako ich pozemské náprotivky, ale dýchala nimi opojná vôňa života – dokonalá jednota, ktorá udržiava tieto zázraky a spája ich spolu v jednej veľkej symfónii. Príroda bola jedna a v tejto jednote všetko spoločne spievalo: vtáky, svrčky, vodopády, ale tiež stromy rozmanitej múdrosti, byliny so zázračnými vlastnosťami, zvláštne svetelné zvieratá, aké sa v kráľovstve už nenachádzali.

Patagendradas okolo mňa ochrancovsky poletoval. Stále sa ma svojimi očami pýtal, „Si teraz v poriadku?“

„Nebesky v poriadku. Občerstvený ohňom!“ obrátil som sa k Elyani, ktorá sa vznášala vo vzduchu blízko mňa. „Sú to moje ľudské obmedzenia, že vnímam prírodu ako podobnú tej na Zemi?“

„Nie, je to naozaj tak: príroda na Zemi je replikou tejto prírody.“

„Ale ako to, že táto príroda je omnoho krajšia a dokonalejšia?“

„Obávam sa, že rovnaké platí prakticky pre všetky veci na Zemi. Sú len nedokonalými replikami svojich nebeských prototypov.“

Spomenul som si, ako nám, Maryani a mne, Kráľ Vasúk raz hovoril, že Zem stratila spojenie so silami prvotného chaosu – čo je aj dôvod, prečo Prvotné More nie je v kráľovstve vidieť. Na Zemi sa vznešený chaos prvotnej hmoty zmenil na elementálny zmätok, ktorý je schopný odrážať archetypálnu dokonalosť nebeských vecí len čiastočne.

Patagendradas veľmi pozorne načúval našim slovám a myšlienkam. Hlasom, ktorý pripomínal spev vetra, vyhlásil, „Ak je tu všetko také nádherné, je to preto, že bohovia sa prebudili zavčasu. Ten, kto sa prebudí v prvej hodine, zdedí nebesá.“

„Ako sa nezamilovať do sveta, kde sú vtáky múdre?“ zasmial som sa, láskavo hľadiac na môjho žiarivého bieleho priateľa.

V obave, že by som Patagendrada nemusel brať dostatočne vážne, Elyani zasiahla. „Vo svete bohov sú vtáky a iné bytosti vysoko inšpirované. Cez nich nebeská príroda vyjadruje svoju múdrosť. A niektoré zvieratá sú reprezentantmi takých neobyčajne prastarých duchov – ich múdrosť je predmetom údivu aj pre samotných bohov.“

Opýtal som sa môjho vtáčieho priateľa, „Si predmetom údivu aj pre samotných bohov, Patagendradas?“

So skromným úsmevom vo svojich očiach, vták odpovedal, „Múdremu nie je na údive bohov nič divné; lebo bohovia sú múdri a múdri sa divia veľa.“

„Mm...“ Hrot-uvažoval som nad jeho slovami. „A kto ťa učinil takým múdrym?“

„Patagendra, môj vtáčí boh, prijal svoje vedenie od Amabaraniny, prastarého oblaku múdrosti. Neobyčajne prastarý, Amabaranina bol, je a bude. Keď boli bohovia ešte len deťmi, jeho sláva už žiarila do výšin a presahovala sféry.“

Patagendradove slová v sebe niesli vibráciu, ktorá mi zvláštne pripomínala energiu Lietajúcich Drakov. „Kde tento Amabaranina žije?“ spýtal som sa.

„Potom ako po mnoho kozmických cyklov osvetľoval sféry, opustil stvorenie a teraz prebýva vo Výšinách,“ vyhlásil Patagendradas.

Zamyslene som vzdychol, naplnený údivom, ktorý mi Patagendradas sprostredkoval cez svoje slová, keď hovoril o prastarom oblaku múdrosti.

„Priateľu,“ pokračoval vták, „ak sa chceš stať bohom, zobuď sa zavčasu. Len nad touto pravdou medituj celý kozmický cyklus a vysokým bohom sa staneš.“

„Patagendradas, potrebujem niečo vysvetliť,“ povedal som a všimol si, že priateľský vietor nás unáša smerom k neďalekému pohoriu.

„Je to rovnako prosté ako lietanie!“ usmial sa vták svojimi očami. „Na začiatku tohto kozmického cyklu, po veľkej noci, sa bohovia zobudili zavčasu. Tak si z prvotného kozmického guláša, v ktorom boli zmiešané všetky substancie, vybrali tú najlepšiu hmotu – tú, ktorá prekypovala ohňom. Z nej si pre seba vybudovali najlepší zo všetkých svetov, na vrchole všetkých ostatných sfér. A ako plynul čas, substancia ich sveta sa ďalej zlepšovala, lebo hrubšie materiály sa usadili a spadli z ich sféry, zatiaľ čo najjemnejšia hmota z iných sfér vystupovala k nim, prirodzene a bez námahy.“

„Mm...“ luskol som prstami, sledujúc gigantický vodopád pod nami. „Takže preto je hmota sveta ľudských bytostí taká... nazvime to, priemerná? Zobudili sme sa príliš neskoro a tak sme si mohli zobrať len to, čo zostalo.“

„Tak to bolo a tak to bude v každom kozmickom cykle. Tí, ktorí sa prebudia neskoro, zdedia odpad.“ Keď videl, že sa mračím, Patagendradas rýchlo dodal, „Tým, samozrejme, nechcem povedať, že kráľovstvo ľudí je vybudované z odpadu! Lebo ľudské bytosti sa prebudili len pol eónu po bohoch, v čase, keď bola ešte k dispozícii hojnosť slušného materiálu.“

Sladkokyslý úsmev, „Ďakujem ti, Patagendradas, presne chápem, čo tým myslíš.“ Spomenul som si na jeden z mýtov stvorenia prerozprávaný v Zákone Melchisedeka a zostal som v rozpakoch. „Ale ja som si myslel, že na začiatku tohto kozmického cyklu žili ľudské bytosti a bohovia spolu v rovnakom svetle.“

„To je pravda,“ povedal Patagendradas. „Veľmi dobre si na to spomínam, keďže som tiež bol pri tom. V tých dňoch spali ľudské bytosti zdravým spánkom. Mali sme s nimi skutočne veľké starosti. Napriek tomu, že spali, okolo nich bolo toľko svetla, až uverili, že bdejú. To svetlo, pravdaže, nebolo ich vlastným svetlom, ale svetlom bohov. Ale oni to nedokázali vidieť. Len si blažene spali v teple bohov. A keďže verili, že sú prebudení, nikdy sa ani nepokúsili svoj spánok prerušiť.

A tak ľudské bytosti spali, spali a spali! Ich driemoty začali na bohov ťaživo doliehať. Lebo bohovia nikdy nespia – bridia sa im veci, ktorým chýba ľahkosť, rýchlosť a ostrosť. Postupom času začal spánok ľudských bytostí svetlo bohov oslabovať, spomaľujúc tak ich tempo. Odluka sa stala neodvratnou. Ale bolo to v prospech všetkých, naozaj! Ak by ľudským bytostiam bolo umožnené naveky sa slniť vo svetle bohov, ďalej by spali až do konca kozmického cyklu. A Veľká Noc, ktorá má na konci kozmického cyklu pohltiť všetky veci, by im celkom určite k prebudeniu nepomohla!“

Hľadiac nadol, uvidel som prvé výbežky pohoria. Keďže sme sa približovali k vznešeným vrcholkom hôr, projektovali sme sa vyššie. Tvárou v tvár rozľahlosti krajiny, rozum zastával: tisíce zasnežených vrcholov hôr spôsobili, že aj tie najvyššie masívy kráľovstva popri nich vyzerali ako kopčeky piesku.

Pevne sa držiac Elyaninej ruky, čerpal som z Patagendradovej fontány, „Keď sa od bohov oddelili, prebudili sa niektoré ľudské bytosti?“

„Len veľmi málo z nich,“ odvetil Patagendradas. „Vpravde, priateľ môj, toto odlúčenie bolo smutnou chvíľou. Napriek tomu, že stále spali, ľudské bytosti sa cítili byť úplne opustené. Až dovtedy si stále užívali pohodlie svetla bohov a teplo božskej prítomnosti. Zrazu zistili, že padajú dole, do tmy a chladu.“

Ako Patagendradas hovoril, mojím vedomím Hrot-prúdili obrazy a dojmy.

Ohromná bolesť.

Bezodná jama.

Nič nemôže bolieť viac ako pocit, že Boh nás opustil.

Porozumel som, „Toto úplné zúfalstvo sa podobalo tomu, čo som cítil predtým, však?“

„Veľká pravda, priateľu. Odkedy nastalo to odlúčenie, všetky ľudské bytosti nesú vo svojich srdciach ranu. My, nebeskí, sme videli, ako ľudské bytosti padajú dole. Ale oni, pravdaže, videli presný opak. Videli, ako naše svetlo od nich odchádza, stúpa nahor, akoby sme opúšťali ich svet.

My sme boli ich svetlom, ich radosťou, ich láskou, ich teplom a ich spojením s Božským – ich spojením s Bohom. A to všetko im bolo naraz odobraté. Ich žiaľ sa nedá opísať slovami. Bol to ich prvý žiaľ a bol priepastný. V ich srdciach zanechal ranu, ktorá sa nikdy nezahojila, a ktorá často spôsobuje, že sa cítia ako opustené deti.

Ale čas plynul a ľudia zabudli, čo spôsobilo ich ranu. Osudom ľudských bytostí je zabúdať! Teraz stále cítia bolesť a prázdnotu, ale nechápu, odkiaľ pochádza. A tak putujú svojim svetom a pokúšajú sa zaplniť prázdnotu stovkami spôsobov, ktoré ich nikdy skutočne neuspokoja. Viac ako čokoľvek iné, hľadajú lásku. To preto, že kým boli ponorení v našom svetle, živila ich Božia láska, ktorá prestupuje ohňom sveta bohov a žiari vo všetkých veciach nebeských. Ale láska, ktorej sa im dostáva od ich rodičov, ich manžela, ich manželky alebo ich detí, ich nikdy skutočne nenaplní, nie viac ako všetky ostatné náhrady, ktorými sa usilujú zmierniť bolesť svojej rany. Rana pochádza z oddelenia od Svetla Boha a zahojí sa až vtedy, keď budú ľudia so Svetlom Boha opäť zjednotení.“

Hľadiac zhora na zasnežené vrcholky hôr, všetci traja sme rozmýšľali nad týmito slovami múdrosti.

„Chcem, aby si videl, aký je vo svete bohov sneh,“ povedala Elyani hravo. Ihneď nás oboch projektovala na vrchol hory.

Keď moje holé nohy pristáli v snehu, žasol som. Namiesto toho, aby sa do mňa zahryzol chlad, pocítil som neobyčajne energickú, ostrú kvalitu.

Čistota ako stotisíc rokov ticha.

Skombinované s úžasným panoramatickým výhľadom na gigantické pohorie, naliehavosť prebudenia vytvorila Hrot-povznesenie nebeských proporcií.

„Cítim sa byť čistý a jasný ako Veľký Mravec!“ zvolal som. „Ak je nejaké miesto, kde sa cítiš byť na vrchole svetov, toto je ono!“

V diaľke som rozoznal kolosálnu horu. Stúpala tak vysoko do nebies bohov, že napriek ďalekonosnému zraku môjho hosťovského tela som nedokázal dovidieť na jej vrchol.

„Mount Meru,“ poznamenala Elyani. Patagendradas dosadol blízko nás a natešene plieskal krídlami o sneh. Elyani sa ho opýtala, „Patagendradas, povedal si, že na konci poslednej veľkej kozmickej noci boli bohovia prví, ktorí sa prebudili?“

„Nebesá, nie!“ rýchlo ju opravil Patagendradas. „Bohovia sa zobudili v prvej hodine, ale azúry sa zobudili dávno pred nimi.“

„Azúry?“

„Starší bratia bohov,“ odpovedala Elyani. „Oni boli prvými bohmi, ale niečo sa u nich veľmi pokazilo. Museli byť nahradené druhým stvorením bohov.“

„Čo sa 'veľmi pokazilo'?“

„Ohromná bola moc azúr,“ odpovedal Patagendradas noetickým prúdom. „Ale stali sa pyšnými, zahľadenými do seba, a to až do takej miery, že odmietli uznať, že ich moc je len mocou Boha, ničím iným. Namiesto toho, aby svoje svetlo vnímali ako Svetlo Boha, sami sa vyhlásili za svetlo svetov. Miesto toho, aby velebili Boha a odovzdali sa jeho nekonečnej Jednote, chceli, aby ich uctievalo celé stvorenie. A namiesto toho, aby slúžili Bohu a vykonávali jeho diela, chceli vládnuť zo svojej vlastnej egoistickej vôle. Po celom stvorení to spôsobovalo veľké katastrofy. A tak im Pán Melchisedek odobral ich mandát a nahradil ich bohmi.“

„A čo sa stalo s azúrami po tejto kozmickej výpovedi?“

„Niektoré zmizli do ničoty. Iné viedli dlhé vojny proti bohom,“ povedal Patagendradas. „Vlastne, myslím, že jedna z azúr skončila vo vašom svete.“

„Ahriman,“ doplnila Elyani. „Potom, ako bol bohmi porazený, Ahriman bol vyhostený do fyzického sveta.“

„Chceš povedať, že bohovia sa Ahrimana zbavili tak, že ho poslali do nášho kráľovstva?“ Opojený povzneseným pocitom výšin, rozrehotal som sa. „Ďakujeme vám, bohovia! Bolo to od vás veľmi milé! My, ľudské bytosti, túto pozornosť veľmi oceňujeme.“

Predchnutí rovnakým povznesením, moji dvaja priatelia sa smiali spolu so mnou. Ale Elyani bola opatrná, „Rýchlo ho odtiaľto zoberme preč, aby ho bohovia nezačuli a neurazili sa!“

Múdry Patagendradas súhlasne prikývol.

15.7 Kozmický tanec

Hoci sme už boli naspäť v našom dome, ja som sa stále zvíjal v neovládateľných záchvatoch smiechu. Veľká slnečnica sa ku mne zvedavo otočila.

Zamával som slnečnici a povedal svojim priateľom, „Táto historka o Ahrimanovi... Drak-zábavné! Povedzte mi, plánujú bohovia pre nás, ľudské bytosti, viac takýchto darčekov?“

„Myslím, že bolo predpovedané, že v budúcnosti sa na hmotnej úrovni prejaví prítomnosť inej veľkej azúry,“ odpovedal Patagendradas.

Táto novinka ma tak hrozne rozosmiala, že som si musel ľahnúť do trávy.

„Tieto nektárové vánky z Mount Meru...“ poznamenal Patagendradas.

Elyani si sadla vedľa mňa do trávy a ja som hlavou spočinul na jej lone. Pohladkala ma po vlasoch, „To s tebou robí nektár nesmrteľnosti – nielen s návštevníkmi, ale tiež so samotnými bohmi.“

„Nektár nesmrteľnosti?“ posadil som sa ako pajác. „Ale ja som si myslel, že nektár je tekutina, nie vánok?“

„Tekutina, áno. Duchovná tekutina. Ale na Mount Meru ho tečie toľko, že výpary z neho sú vetrami odnášané aj k okolitým horám.“

Ľahol som si naspäť. „Z toho nektára mi je úžasne. Nie som len opojený, som na špici!“ hulákal som. „Môj Hrot sa vypína nad rebríkom svetov. Akoby som dokázal čokoľvek. Čokoľvek, čokoľvek, čokoľvek... mohol by som dokonca aj bojovať proti Ahrimanovi.“ Unesený, posadil som sa a zareval, „Kde je ten Ahriman? Priveďte mi ho sem! Vymlátim z neho dušu! Pošlem ho dole do Vyhní Osudu!“ Nechal som sa vznášať niekoľko centimetrov nad zemou a vybuchol som do hurónskeho rehotu.

„Nektár, nektár...“ vzdychol Patagendradas.

„Milujem to, Patagendradas. Milujem to! Aj ty ho piješ?“ spýtal som sa ho.

„Každý vo svete bohov pije nektár.“

„Nečudo, že nikdy nebývajú chorí! Môžem si ešte dať?“ opýtal som sa.

„Možno neskôr,“ povedala Elyani. „Nektár je ako vrúfovanie tvojej Matky Drakany. Musíš si naň zvykať postupne...“

„...inak môžeš vybuchnúť do nekonečnosti!“ Zvalil som sa naspäť do jej lona a hľadel na nebo.

Nebesá Zjavenia, rozprestierajúce sa nad nami, naveky.

Také živé!

Miliónkrát živšie ako keď som sa ne pozrel naposledy.

Leť, Drak!

„Čo by sa stalo, keby som sa namiesto vznášania nad okolitým územím premenil na šíp a vyletel rovno nahor?“ opýtal som sa.

„Priatelia, musím ísť,“ povedal Patagendradas. „Ďakujem vám za príjemné chvíle strávené vo vašej spoločnosti.“

Povedal som azda niečo nebožské? Možno prometeovská arogancia.

„Ďakujeme ti, Patangendradas! Prosím, príď nás ešte pozrieť,“ pozvala Elyani nášho nového priateľa.

„Príď nás pozrieť!“ zopakoval som svojimi očami.

„Prídem,“ sľúbil, „prídem.“ Pomaly vzlietol, priateľsky sa nad nami niekoľko sekúnd vznášal, potom vystrelil vysoko do neba a zmizol.

Potúžený nektárom, postavil som sa a začal tancovať. „Naozaj by som dokázal urobiť čokoľvek.“

„Ako napríklad čo?“ opýtala sa bohyňa zamatovým hlasom a postavila sa predo mňa.

„Pre začiatok, zrýchliť!“ Stále tancujúc, hravo som sa projektoval k jej pravému boku, potom za ňu, potom k jej ľavému boku, potom pred ňu. Ďalej som sa premiestňoval z jednej pozície na druhú, zrýchľujúc natoľko, až sa zdalo, že stojím na štyroch miestach súčasne.

„Vidíš,“ prikývla, „dokážeš čerpať z vedenia bohov!“

Spomenul som si na sochy tancujúcich bohov s niekoľkými pármi rúk. Ešte viac som zrýchlil, projektujúc svoje ruky hore a dole, robiac na každom mieste šesť krátkych prestávok.

„Boh so šiestimi pármi rúk!“ smiala sa Elyani a tancovala so mnou.

„Hudba!“ zakričal som. Očami som manifestoval hudobné pole, podobné tomu, aké som mal v Eisraime. „Pravdepodobne hrubo ľudsky obmedzené, ale niekde musíme začať.“ Naplnil som čistinu svižnou radostnou melódiou.

Borovice hudbu doprevádzali jemným hmkaním.

Pokúsil som sa o ešte odvážnejší tanec. Zrýchlil som tempo a projektoval sa na šesťdesiatštyri rôznych miest na čistinke, premiestňujúc sa z jedného na druhé tak rýchlo, ako mi to len Hrot umožňoval.

Tancujúc so mnou, Elyani znásobila svoje ruky a nohy. Nasledovala moje pohyby takým spôsobom, že kdekoľvek som stál, mohol som jej hľadieť rovno do očí.

Živým nebesám sa náš tanec páčil. Prebrali ovládanie hudobného poľa a jednoduchú melódiu nahradili veľkolepou hravou symfóniou, čím náš šesťdesiatštyrizastávkový tanec získal úplne novú hĺbku.

A hľa! Moja Matka Drakana bola zrazu s nami. Tancovala cez Elyani a mňa, akoby chcela potešiť nebesá bohov. Nebesá, na svojej strane, to všetko sledovali o to pozornejšie a hudbu ešte viac zjemnili.

Na každej zo šesťdesiatichštyroch zastávok ma moja Matka inšpirovala, aby som sa pohyboval určitým zvláštnym spôsobom, vyjadrujúc tak kozmický význam míľnikov času. Nebesám to dávalo dokonalý zmysel.

Inšpirovaná, Elyani zmenila svoj štýl. Pomocou rýchlych projekcií sa tiež znásobila na šesťdesiatštyri. Kdekoľvek som stál, ona stála predo mnou, kopírujúc moje pohyby. V strede sa začala pohybovať tak rýchlo, že jej ruky boli nespočetné a občas vyzerali ako dlhé závoje, inokedy ako krídla Bieleho Orla.

Nebesá Zjavenia a moja Matka Drakana, fascinovaní svojou vzájomnou nekonečnosťou.

Z každej zastávky jej nebesá mojimi očami hovorili, „Ľúbim ťa.“

Zo stredu moja Matka odpovedala, „Ľúbim ťa“ do všetkých šesťdesiatichštyroch smerov.

Eóny kozmického tanca prehrané za sekundu.

Potom som opustil všetky zastávky, zastavil všetky pohyby. Jednoducho som stál niekoľko zákonných stôp od nej.

Hudobné pole utíchlo.

Elyani sa zjednotila, jej pohľad zostal stále spojený s mojím.

Nebesá zadržali dych.

Podišiel som k nej a zahral našu starú melódiu,

'Beng-ting-ting, beng-ting-ting...'

Napriek mimoriadnej kvalite tónov a nebeskej scenérii to stále znelo ako panvica a lyžica.

Úsmev bohyne, spomínajúc si, ako veľmi sme po sebe túžili.

Zaváhal som a prestal som.

Otvorila svoje náručie.

Tri kroky a ocitol som sa v jej objatí.

Nebesá dali bozk.

Drak Hlbočiny ho prijal.

Trvalo to dlho, predlho. Oveľa dlhšie ako len sekundy.

Potom som ju chytil za ruku a pomaly sme spolu kráčali k domu.

Čo by urobil boh? Transportoval by ju alebo by kráčal?

Nie. Z vedenia nebies som to pochopil. V tejto drahocennej chvíli by boh kráčal. Pomaly.

Keď sme došli k posteli, očami som jej vyzliekol šaty z lapis lazuli.

Svojimi očami spôsobila, že môj biely kostým spadol na trávnatý koberec.

Taktne, a tiež preto, že to bol náš prvýkrát, zrkadlo neodrážalo nič.

V úžase jeden z druhého, ľahli sme si na posteľ.

Potom sme sa milovali. Jednoducho. A pravdepodobne nie tak, ako by to robili bohovia.

Milovali sme sa tak, ako sme to už dávno chceli.

Nebesá, ktorých múdrosť som len teraz začínal chápať, sa spojili s Drakom Hlbočiny. Spoločne nás požehnali.

15.8 Milovanie vo svete bohov, časť druhá

Hneď ako sme skončili, chcel som si to zopakovať.

Únava, podobne ako spánok, je vo svete bohov neznáma.

„Povedz mi, ako to robia bohovia?“

Priepasť extázy bola okamžitá, totálna. Hrot-Hrot-trhajúca.

Zakotvenie tisícky sopiek zhustených do atómu, zemetrasenie ohňa otriasajúce rebríkom svetov, blaženosť implodujúca celé Prvotné More do jedinej kvapky.

Zanechalo ma to otraseného a lapajúceho po dychu, „Och... Och... Och, môj Bože! Ako sme to urobili?“ habkal som. Miestnosť zmizla, nahradilo ju čisté zlato. Svetlo bolo také hutné, že som nedokázal cítiť – a už vôbec nie vidieť! – svoje hosťovské telo.

„Takže takto to robia?“

„Existuje veľa spôsobov,“ zašepkala, opäť nastoliac v našej realite akú-takú normálnosť. Naspäť, pod perinami štvorčelovej postele kniežacieho apartmánu, sa ku mne pritúlila.

Vybuchol som do smiechu a svojimi hosťovskými rukami som sa zmocnil jej nebeského tela, pripravený opäť sa s ňou milovať, spôsobom, akým sa to robí v kráľovstve. Ale prepadli ma starosti ohľadne etiky, „Nepovažovali by bohovia tento spôsob za... ehm... staromódny alebo dokonca... zvierací?“

„A čo?“ okúzlená bohyňa sa pomaly obtierala o moje hosťovské telo. „Vieš, že keď sa milujú, bohovia sa niekedy premenia na zvieratá?“

„Naozaj?“ vykríkol som a hneď som pocítil väčšiu sebadôveru. „Ale to iste nie sú také zvieratá ako na Zemi. Musia to byť ušľachtilé, nebeské zvieratá sveta bohov. Však?“

„Nuž, nuž... niekedy, áno. Ale nie vždy!“ povedala. „Aké zviera by si chcel byť ty?“

„Mm... obrovský rozpálený drak so zelenými šupinami. Mm... nie! S červenými šupinami a z nozdier by mi šľahali dlhé, dlhočizné plamene. Draky sa mi páčia. A ty?“

„Išla som povedať vták raja – tie, ktoré sú také vzácne. Ale s obrovským drakom by to nikdy nefungovalo!“

Opäť sme sa milovali. Hral som na jej tele ako na nebeskom hudobnom nástroji.

Posteľ sa premenila na vlny, periny na nebo.

Sférami znela hudba, a prenikala dokonca aj ďaleko za ne.

Mysľou mi prebehla myšlienka, „Naozaj môžeš byť vtákom raja?“

Ihneď nás preniesla do inej miestnosti.

Bola to miestnosť alebo nejaké vzdialené miesto?

Bola tam gigantická kaskáda modrého Života a Svetla,

A dva vtáky, s dúhovým perím a ónyxovými očami.

Cez vedenie kaskády som objavil,

Že vtáky raja sa pária zvláštnym spôsobom.

Fascinovane stoja jeden pred druhým,

Ich ónyxové oči zajaté vo vášnivom objatí,

A spolu spievajú mýtus stvorenia – ale začínajúc od konca.

Keď, dosiahnuc Počiatok, skončia,

Stíchnu, samozrejme.

Kaskáda zastane. Čas zadrží svoj dych.

„Ticho!“ prikáže vesmír.

Vtáky sa pomaly jeden k druhému približujú;

To môže trvať eón alebo aj viac, záleží to od vtákov.

Nakoniec sa dotknú,

A v tom okamihu splynú a naveky zostanú jedným –

A to je dôvod, prečo sú vtáky raja také zriedkavé!

Ďaleko, ďaleko pod nami, Maryani začula to ticho a porozumela.

15.9 Pán Gana, zjavenie

Nikdy predtým som takú hudbu nepočul. Vytvorila zvláštnu atmosféru, ktorá osvetlila celú pláž.

Kráčal som po zlatej pláži, Prvotné More po mojej pravici.

Predo mnou, Pán Gana.

S prekríženými nohami sedel na piesku, tvárou k Prvotnému Moru, s očami upretými na horizont. Na hlave mal zlatú helmu tvaru úľa, ktorá žiarila a osvetľovala všetky smery priestoru. Mal dlhé zlaté vlasy a všimol som si, že nenosí bradu.

Fascinovane som sledoval tú zvláštnu kvalitu zlatého svetla, ktorá z neho vyžarovala.

„Toto svetlo poznám! Túto atmosféru poznávam!“

Bolo to také povedomé. Tisíckrát na mňa v kráľovstve táto prítomnosť zostúpila. Inšpirovala ma, povzbudzovala, napĺňala môjho Ducha. Vo všetkých ťažkých chvíľach ma podporovala. Postupne sa natoľko stala mojou súčasťou, že som si ju takmer prestal všímať.

Teraz som si uvedomil, že to svetlo po celý čas prichádzalo od Pána Ganu.

Dlžil som mu za všetko!

Moje oči sa zaliali slzami.

Patagendradas, ktorý ma sem láskavo odprevadil, diskrétne odletel preč.

Ďalej som kráčal smerom k bohovi a nechal som svojho Ducha svietiť jeho svetlom.

Držal ruky rovnobežne pred sebou, ako pri geste plameňa. Medzi rukami sa mu vznášal neobyčajný hudobný nástroj zo svetla, podobný hviezde. Mal asi jednu stopu a pozostával z tisícok lúčov svetla všetkých farieb. Lúče vyžarovali z centrálneho jadra, veľkého sotva ako Afroditina bobuľa, ktoré planulo bielym svetlom.

Na hudobnom nástroji hral pomocou jemných pohybov rúk, ale tiež srdcom. Mnohofarebná hviezda sa vznášala rovno pred jeho hruďou a svetlo jeho srdca sa s ňou premiešavalo.

Keď som došiel až k nemu, chvíľu som nehybne stál po jeho boku a hľadel na neho.

Jemným Hrot-impulzom ma pozval, aby som sa k nemu posadil.

S prekríženými nohami som sa posadil po jeho pravici, tvárou k nemu. Naklonil som sa dopredu a zľahka sa dotkol jeho chodidiel.

Z ničoho nič sa na mojej hlave objavila zlatá helma. Podobala sa na jeho, mala tvar predĺženého úľa. Žiarila jeho mimoriadnym zlatým svetlom.

A zjavenie sa začalo.

Hlboká, mnohostranná vízia.

Ja som, mnohorozmerné a večné.

Zlatý Štít nad mojou hlavou, moje nohy uzemnené v Mori Bleskov.

Polia hviezd v mojich vlasoch, hlboké moria sú mojou obličkou.

Môjmu srdcu, Polia Pokoja, Džervin na mňa čaká.

V rebríku mojich svetov sú milióny priečok.

Hore, tajomstvá Nebies Zjavenia sa mihajú ako blesky, ako hromový koberec rozprestretý Jediným Bohom.

Nebesá Zjavenia, nezmerná múdrosť.

V zhustenej Hrot-ovosti neohraničeného rozsahu neba, pradávne mystériá, vedenie všetkých existujúcich vecí a kľúče ku všetkým budúcnostiam. Hrot-ovosť nestačí. Iba cez Hrot-ovosť Hrot-ovosti ho spoznáš.

Cez zlatú helmu sa stĺpec Ducha a Nebesá Zjavenia zjednotili. Pravda a Oheň, prah Pána Ganu, zúčastňujem sa jeho vševidúcej vízie.

Videl som zrod bohov. Prebudili sa v Prvotnom Mori a vlny ich zaniesli na breh. Vytvorili si svoj vlastný svet.

Videl som ako pijú nektár a ovládajú jeho moc – tú božsky šialenú, vznešenú, nezastaviteľnú silu, s ktorou bojovali proti titanským nepriateľom, azúram.

Videl som vojny na nebesiach. Trvali celé eóny a vo sférach zanechali neopísateľnú spúšť. Videl som zrážky, nad ktorými zastával rozum, bitky kozmických proporcií, strety, ktoré trvali stáročia, priepastne diabolské hrozby, ktoré dokázala prekonať len moc Najvyššieho Boha.

Silou dôvtipu, Ducha, neskrotnej odvahy, bohovia zvíťazili. Vytlačili azúry zo svojho sveta, vykastrovali ich aroganciu, zničili ich starobylé sily, väčšinu z nich uvrhli do zabudnutia, iné zhodili nadol rebríkom svetov.

Videl som triumfujúcich bohov, ako dvíhajú ruky k bezhraničnému nebu, opitých víťazstvom, ktoré im zabezpečilo úplnú vládu nad všetkými sférami.

Stvorenie patrilo im, rovnako ako večnosť. Žiarivá sláva, jasná ako Výšiny. Rozvinul sa pred nimi večný východ slnka.

Potom som videl, ako do svojho sveta pridávajú zázrak za zázrakom: lesy múdrosti, záhrady paradoxov, mestá svetla, obydlia s oknami do všetkých dimenzií. Vo sférach sa rozpútal ich neuhasiteľný tvorivý oheň. Mocou ich myslí vznikal jeden svet za druhým. Svojou genialitou osvietili všetky tvory. Nad stvorením vládli zvrchovane a neohrozene.

Vidiac, ako bohovia tvorili, vnímajúc nebeský zdroj ich inšpirácie, porozumel som myriadám tajomstiev. Videl som povrázky, ktoré ťahajú sily prírody v každom svete a inteligenciu, ktorou môžu byť ovládané. Videl som projekty každej vrstvy a ich archetypálny modus operandi. A spolu s veľkolepou dokonalosťou kozmickej siete som uvidel aj nebeský zmysel pre humor, s ktorým boli v každej jednej sfére uložené paradoxy.

Z helmy, v globálnom záblesku, bolo odhalené najvyššie tajomstvo poznania. Prosté, absolútne, konečné...

Kľúčom k vševedúcnosti je stať sa Nebesami Zjavenia.

Nebesá Zjavenia, ktoré navždy ležia na Prvotnom Mori ako milenec na svojej milenke.

Hudba utíchla. Nastalo kozmické ticho.

S očami upretými na horizont, Pán Gana ku mne vystrel svoju ruku. Medzi moje ruky vložil svoj úžasný hudobný nástroj svetla.

„Žeravá hviezda,“ Hrot-zjavil mi. „Ľahko sa na nej hrá. Len nechaj cez seba žiariť Prvotné More.“

Och bohovia, toľko lásky!

Odovzdajúc sa mojej Matke, Žeravému Drakovi, prenechal som jej svoje ruky a srdce.

Pláž opäť zaliali kúzelné hudobné harmónie. V úplnom úžase som sa usmial, sotva veriac, že taká nebeská dokonalosť zvukov môže prúdiť cezo mňa.

„Táto žeravá hviezda je pre teba. Je to môj darček,“ Hrot-povedal boh.

Omráčený a pokorný, uvažoval som, ako by som mohol vyjadriť svoju vďačnosť.

„Zahraj mi!“

Požehnaný, nechal som Prvotné More, aby cezo mňa hralo. Ožila v mojom srdci, mojich rukách, v samotnom tkanive mojej bytosti. Cez hudbu sa s ňou Nebesá Zjavenia zjednotili.

Plnosť, splnenie, nekonečnosť.

Potom Hrot-prikývnutím, boh naznačil, že stretnutie sa skončilo.

Vstal som, premýšľajúc, ako mu poďakovať.

S pokojným úsmevom, s očami upretými na horizont, jemne poslal do môjho Hrotu odpoveď,

„Buď veľký!“

15.10 Vzývanie sily nektára

Namiesto toho, aby som sa rovno preniesol domov, rozhodol som sa chvíľu poprechádzať po gigantických lesoch, ktoré rástli na pobreží Prvotného Mora.

Držiac si drahocennú žeravú hviezdu pred srdcom, bleskovo som sa premiestnil smerom k lesu múdrych figovníkov. Na hlave som mal stále nasadenú zlatú helmu, ktorú mi Pán Gana umiestnil na hlavu.

Hľadal som Patagendrada a iné vtáky jeho rodu.

Boli ďaleko. Cez zrak helmy som ho uvidel. Bol na druhej strane Mount Meru, veľkou rýchlosťou letiac ponad záhrady plné zázrakov podobným tým okolo Vasúkovho paláca. Vtáky smerovali na juhozápad, k žiarivému mestu ohňa.

Tejovati.

Pokračoval som v prechádzke po kľukatej lesnej cestičke, používajúc metódu premiestňovania sa pohľadom. Cesta sa kľukatila mnohými zákrutami. Prešiel som ju superrýchlou postupnosťou malých skokov. Priestor ovládnutý putovaním. Dokonale opojné.

Ale čoskoro sa ukázalo, že ma ktosi sleduje.

Niekto išiel po mojej ceste, kopírujúc moje skoky a projektujúc sa po mojej trati.

Mojou prvou reakciou bolo, že som zrýchlil. Ale nech už bol za mnou ktokoľvek, nemal najmenší problém udržiavať moje tempo.

Po niekoľkých sekundách som zastavil a čakal, kým sa boh objaví.

Projektoval sa rovno predo mňa a zahatal mi cestu.

„Konečne nejaký boh s bradou!“ pomyslel som si. Zdvorilo som sa usmieval a rozmýšľal, či sa mám dotknúť jeho nôh.

Zvláštna postava! Odetý v žiarivom striebristom brnení, ktoré ponechávalo jeho hlavu, ruky a nohy nekryté. Jeho mladistvá tvár mala ohnivý výraz. Celé jeho vyžarovanie bolo zjavom bojovníka, jeho oči do biela rozpálené silou nektára. Po boku jeho brnenia visela komplikovaná zbraň, žiarivá sekera s tromi diamantovými hlavicami.

Pohliadol mi do očí a sarkasticky utrúsil, „Tak tu je ten Veľký Bojovník, majster čierneho tanca, ktorý vyzval do boja kuren-džaya expertov!“

Oheň v jeho hlase znel výbušne agresívne. Premýšľajúc, čo asi chce, odpovedal som pokorným hlasom, „Ľudské činy, obávam sa, sa nedajú veľmi porovnávať so skutkami bohov. Moje meno je Zar, môj Pane. Čo pre vás môžem urobiť?“

„Ja poznám tvoje meno!“ odsekol ironicky. Urobil dva kroky vpred a ukazovákom sa dotkol môjho pleca. „Chcel by si bojovať proti bohovi, Zar?“

To musel byť vtip. „Ako by človek mohol na boj s bohom čo len pomyslieť?“ povedal som s poddajným úsmevom.

Boh vystrúhal pohŕdavú grimasu, „Toto že je Veľký Bojovník?“ Stiahol svoj prst naspäť.

„Môj Pane,“ povedal som, „veci, ktoré som videl vo vašom slávnom svete, ma skôr nabádajú, aby som bohov uctieval, nie s nimi bojoval! A...“

„Zbabelec, presne to je!“ Boh pozdvihol ruky, akoby oslovoval niekoho, kto stojí vysoko na nebi, „Prečo by tento návštevník mal byť vôbec niekedy mojím bratom?“ povedal, pričom slovo 'návštevník' vyslovil s veľkým odporom.

Bolo zrejmé, že som nepovedal tú správnu vec.

„Ale prečo by taký mocný bojovník ako vy chcel bojovať proti obyčajnému smrteľníkovi?“ opýtal som sa a uvažoval, ako inak by som mu mohol ulahodiť.

S odpoveďou na moju otázku sa netrápil. Len povedal, „Ak odmietaš proti mne bojovať, zoberiem ti tvoju žeravú hviezdu, Veľký Bojovník!“

Kým som stihol čokoľvek urobiť, už sa aj zmocnil hudobného nástroja a odchádzal preč.

„Hej!“ zakričal som v šoku. Ale inštinkty bojovníka ihneď prebrali kontrolu. Vymazal som emóciou a učinil sa Drak-pokojným. Nasledujúc boha, nasadil som zmierlivý tón, „Priateľu, táto žeravá hviezda je pre mňa veľmi vzácna. Nemohol by som sa vám pokúsiť vyhovieť nejakým iným spôsobom?“

Hľadiac rovno pred seba, boh kráčal ďalej. „Ak chceš byť špina, tak špinou aj zostaň – návštevník!“ odpľul si znechutene. Chrbátom ruky ma ledabolo plesol po tvári.

Úder bol taký prudký, že sa mi nohy odlepili od zeme. Spadol som na chrbát, na cestu.

Zastal a otočil sa, aby sa na mňa pozrel a rozrehotal sa, „Ha! Ha! Ha! Ha! Ha!“

Točila sa mi hlava, ale čudoval som sa, že necítim žiadnu bolesť. A... aká čudná línia zasvätení doviedla tohto boha k tomu, že jeho smiech tak neomalene pripomínal Bojovníkov Mount Lorzen?

Obrátil sa a opäť odchádzal preč.

Dal som sa dohromady, vstal a bežal za ním. „Prosím, priateľu! Táto žeravá hviezda pre mňa znamená príliš veľa, nemôžete...“

„Ja nie som tvoj priateľ. Choď preč!“ ďalej kráčal.

„Ale ja ju mám od Pána Ganu! Možno by sme ho mohli zavolať a opýtať sa...“

„Zmiz-ni, návštevník!“ zakričal boh rozhnevane, akoby ho otravoval nejaký nepríjemný hmyz.

Zastavil som a rozmýšľal, čo urobiť.

Nemohol som predsa bojovať proti bohovi!

S pocitom bezmocnosti som sledoval, ako moja žeravá hviezda odchádza preč. Pocit nespravodlivosti bol obrovský.

Utekal som za ním. „Počúvajte! Prosím, neberte mi moju žeravú hviezdu!“

„Vypadni! Ty túto nádhernú vec nepotrebuješ. Ty sem nepatríš,“ povedal. Ako som sa k nemu priblížil, zdvihol ruku, akoby ma opäť chcel udrieť.

Tentokrát sa prejavili inštinkty bojovníka. Zostal som nehybne stáť, s päsťami pred sebou, pripravený začať čierny tanec.

Boh sa obrátil tvárou ku mne.

„Ahá!“ pohliadol mi do očí s novým záujmom. Žeravú hviezdu odsunul nabok; nechal ju vznášať sa niekoľko stôp od nás. „Takže ideme bojovať?“

Uvoľnil som päste a pomaly pokrútil hlavou.

Nahnevane sa zamračil, pripravený opäť na mňa vybehnúť.

„Pomoc, Pán Gana, prosím, pomôž!“ Hrot-zavolal som. „Čo mám teraz robiť?“

Hrot-okamžitá odpoveď, „Bojuj s ním!“

Viac ako nelogicky, znelo to absurdne. Ale o príkazoch Pána Ganu sa nediskutovalo.

Zareval som najostrejším výkrikom Bojovníkov, vyrútil sa na boha a zasadil životným bránam na jeho krku celú sériu úderov, keďže jeho hrudník a brucho boli chránené brnením.

Strata času! Moje údery s ním absolútne nič neurobili. Jediným kopancom ma poslal naspäť do prachu.

Rýchlo som sa postavil a zahájil druhý útok, ktorý dopadol rovnako – skončil som tvárou v prachu.

„Obávam sa, že o svoju žeravú hviezdu asi prídeš!“ uškrnul sa boh.

„Pán Gana!“ Hrot-zavolal som, „Naozaj chceš, aby som bojoval s týmto bohom?“

„Bojuj s ním!“ Hrot-zopakoval Pán Gana.

„Tak teda dobre!“ zareval som. Vyskočil som na nohy a vzýval silu nektára.

Bojovný boh ma sledoval so spokojným úškrnom.

Vyrútil som sa na neho, ručiac od zúrivosti.

Atmosféra času sa zmenila. Súčasne zastavil aj zrýchlil.

Duchovná tekutina, drahocenný nektár, stekajúci nadol cez vrchol mojej hlavy.

Tentokrát nie vánok, ozajstná vec.

Sladký, sladký, je taký sladký. Elyani, ľúbim ťa ešte viac!

A viac.

Plamenná substancia prechádza do mojej krvi.

ŽERAVÝ OHEŇ!

Prevrátená sopka do mňa chrlí svoj oheň.

Neznesiteľné. Všetko ide vybuchnúť. Drž to! Drž to!

Agónia.

Smrť.

Veľká Priepasť, kde sa Matka Svetla usmieva.

77124593264034067184673294069457468329587165035634745834657143832474 65934587634592638306045037684501195643814992...

Nektár je boh!

Dvaja Lietajúci Draci sú na ceste z Modrej Lagúny.

Džínia, ako som ťa len mohol nechať odísť?

V plameňoch je moja duša, hľadím na slávu boha nektára.

Pravda a Oheň, Oheň a Pravda,

Kráčam po hrane,

Matka Svetla, ochraňuj moju cestu!

Nektár je Boh!

Smrť neexistuje.

Nektár, či ne-nektár, Filadelfia Šesť bude horieť.

Váľam sa po zemi s bojovným bohom, navzájom do seba zúrivo búšime.

V plameňoch je moja duša, hľadím na slávu boha nektára.

Božsky rozzúrený.

Vrhám na jeho hlavu oheň.

Oheň vo Vyhniach Osudu? Nik iný ako boh nektára.

Jed do mojich očí. Kto ich potrebuje?

Explózia lávy do jeho kolien.

Keby som tak dokázal rozbiť jeho pancier!

Nádoby hnevu. Majstrovský úder do nosa. Tentokrát ho to bolí – naozaj bolí.

Vrieskajúci boh je ako dunenie hromu.

Rozpútal svoju zúrivosť.

Ale prečo museli zabiť Fridrika? A kto to urobil?

Nech ma len boh mláti, a ja sa zatiaľ potichu zmocním jeho sekery.

Poď, daj mi... udri si!

Tento svet je mojím svetom.

Sem patrím.

Daj mi! Poďme!

Nebesá bohov sú so mnou. Navždy. NAVEKY SO MNOU!

Mám ťa, ty nebeský bastard! Mám v ruke tvoju sekeru!

Zdvihol som ju, pripravený udrieť.

„Dosť!“

V oblaku prachu som znehybnel, držiac sekeru vo výške, zadržiavajúc úder.

Zadržiavajúc dych, bradatý boh na mňa hľadel, odhadujúc, čo asi urobím ďalej.

„Dosť!“ Hrot-zopakoval Pán Gana. „Ak ho zasiahneš touto zbraňou, ublížiš mu.“

„Ale... nechcel si práve to?“ Hrot-opýtal som sa. „Nebolo celé toto cvičenie práve o tom?“

„Nie!“ odvetil Pán Gana. „Keby bol chcel, tvoj protivník ťa mohol zabiť hneď na začiatku boja.“

Pustil som sekeru z ruky. Ticho dopadla na zem.

Bojovný boh ma obdaroval jedným z tých nebeských úsmevov, ktoré obsahujú viac tajomstiev ako ľudská myseľ dokáže pochopiť za celý život.

Nekonečné ticho, najmenej dvojsekundové.

Potom urobil krok ku mne.

Zdvihol som päste, pripravený opäť začať.

Zastavil tam, kde bol. „Mier!“ povedal rýchlo, aby sa vyhol ďalšiemu stretu. „Žeravá hviezda je tvoja, priateľu!“

Tak zrazu som bol jeho priateľ?

Toľkým veciam na svete bohov som stále nerozumel.

„Ako sú na tom tvoje oči?“ pýtal sa.

Neveriaco som na neho hľadel. Potom som sa pozrel dole na sekeru. Ale nehľadel som cez svoje oči, ale cez víziu helmy.

Očami som videl len mraky. Boli nepekne spálené.

„Prežijem,“ povedal som, spočívajúc na ohni, v nádeji, že opraví zahmlenie, ktoré zahaľovalo môj zrak. „Tieto hosťovské telá sú oveľa odolnejšie, ako som si myslel. Ako je na tom váš nos?“ opýtal som sa ho.

„To si urobil veľmi dobre!“ povedal, viditeľne pobavený. „Môžem ti niečo ukázať?“ Čakal, kým prikývnem. Potom podišiel ku mne a prstami mi rýchlo prešiel popred oči.

Zahmlenie zraku okamžite zmizlo. Ale náhly pokles akcie ma zanechal trasúceho sa.

„Moje meno je Kartendranath,“ povedal a jemne ma potľapkal po pleci.

Zahryzol som si do pery a snažil sa zakryť triašku. Použil som svoje bojovnícke triky a globálne odpojil všetky telesné vnemy. Ale po takomto nápore som si radšej ani nechcel predstavovať, koľko zlomených častí by som objavil pri podrobnej prehliadke svojho hosťovského tela.

S ďalším nebeským úsmevom do mňa Kartendranath ponoril svoje vedomie. Cítil som, ako mnou jeho prítomnosť rýchlo prechádza a opravuje moju energiu.

Triaška ma opustila. Nahradil ju úžasný pocit pohody. Moje telo bolo úplne obnovené.

Cítil som sa sviežo ako novorodenec. Mocný ako gigantický figovník života.

Bolo zjavné, že boh sa na mojich rozpakoch dobre baví. Hlasom pokušiteľa sa spýtal, „Mimochodom, vieš prečo je toto hosťovské telo také odolné?“

Potriasol som hlavou, podozrievajúc ho, že sa mi chystá uštedriť ďalší úder.

„Je to prosté! Pretože som ho urobil ja.“

Civel som na neho v nemom úžase.

Mladistvo vyzerajúci boh sa rozrehotal. Viac už nepovedal, len sa otočil a odišiel.

„Ale...“

Mal som mu za moje telo poďakovať?

Keby som nedostal toľko úderov, celá situácia by mi pripadala božsky zábavná. Ale bohovia... taká bitka!

Všimol som si, že svoju zbraň nechal ležať na zemi. „Kartendranath!“ zavolal som. „Zabudli ste si svoju sekeru!“

Boh sa otočil, „Nie. Trisek som priniesol tebe. Darček. Pre teba a tvojich priateľov so žltým diskom.“

Rytieri?

Moje opravené hosťovské oči sa od úžasu rozšírili.

„Nemusíš mi ďakovať. Ale používaj ju opatrne!“ Kartendranath zdvihol varovný ukazovák. „Je to veľmi nebezpečná zbraň.“ A rozrehotal sa hromovým spôsobom Bojovníkov, „Ha! Ha! Ha! Ha! Ha!“

Potom sa odvrátil a rýchlo zmizol.

15.11 Prebudenie

Cez helmu sa moja myseľ a Nebesá Zjavenia stali jedným.

Hľadel som nahor, „Nebesá Zjavenia, ja patrím k vám. Naveky vekov.“

Patril som k nim!

Poprvýkrát som niekam patril.

Boli to nebesá.

Dosť bolo prechádzky! „Zbohom, figovníky múdrosti, vrátim sa k vám.“

O zlomok sekundy neskôr som sa už vznášal tristo zákonných stôp nad Elyaniným domom.

Nektár prenikol celou mojou bytosťou, bol som ním úplne opojený.

Dom navštívili dvaja bohovia. Cez helmu som dokázal vidieť odtlačok, ktorý po sebe zanechali. Mocní bohovia, žiariaci energiou Apolóna.

Elyani sa preniesla k potoku. Už na sebe nemala šaty lapis lazuli, ale iné, oveľa zložitejšie. Menili farbu v závislosti od toho, ako sa na ne pozeralo. Z výšky vyzerali byť modré ako nebo, s náznakmi vetra. Keď som k nej jemne dosadol, šaty sa zmenili na Bieleho Orla a zažiarili radosťou.

Elyani na mňa hľadela a jej tvár svietila zamilovaným úsmevom. „Helma supermysle, žeravá hviezda, trisek... vyzeráš, akoby si v tomto svete prebýval už celý eón.“

Presne tak som sa aj cítil. „Toľko sa toho udialo, odkedy som odišiel!“

„Tu sa tiež veľa udialo. Urobila som ohromujúce objavy.“

Vo svete ohňa môže byť zvedavosť všepohlcujúcou silou. „Povedz mi o tom! Ohúr ma!“

„Muž Hromu, drž sa svojej helmy!“

Bolo to skôr naopak, helma sa držala mňa.

Keď ju Pán Gana prvýkrát umiestnil na moju hlavu, myslel som si, že je to nejaký druh klobúka. Nebeská estetika, alebo možno etiketa. Čoskoro som si ale uvedomil, že neobsahovala len jednu vrstvu energie, ale pozostávala z mnohých koncentrických vrstiev. V úľovitej helme boli tisícky fólií a každá zotrvávala v krúživom pohybe. Ako som sedel po boku Pána Ganu, všetky vrstvy začali rotovať neuveriteľne rýchlo a ich energia sa spojila s mojím Hrotom a inými centrami nad mojou hlavou.

Prebudene, tak som sa cítil! Mojím Hrotom pretekal nektár. Život transcendentálny.

Vertikálny hrom je poznanie Nebies Zjavenia.

Prebudenie.

Prebudenie! Konečne som pochopil, čo tým Džervin myslel.

Cez helmu sa jasne ukázalo, že prebudený dokáže nahliadnuť do večnosti.

„Sadni si!“ bohyňa ma hravo postrčila.

Masívny náraz. Skončil som vystretý na tráve. Ale hosťovské telo sa s tým vysporiadalo.

Zasmiala sa a klesla na kolená po mojom boku. Slnečnica k nej obrátila svoju tvár, odrážajúcu milión rokov radosti.

„Toto mi bohovia povedali: daiva...“ začala, „daiva, ktorá nás sem priviedla bola súčasťou majstrovského plánu Synov Apolóna. Oni sú tí, ktorí zoslali orákulum, ktoré ma nominovalo ako vystupujúcu bohyňu.“

Takže oni boli zodpovední za to orákulum?

„Ukázali, že majú vynikajúci vkus!“ zažartoval som radšej.

„Ale to nebolo len kvôli mne! Chceli ma tu mať kvôli Teyani, Barkhan Zérovi, tebe, Džervinovi a... Zar, tento príbeh vôbec nie je taký, za aký sme ho považovali. Nemalo to nič spoločné s naplnením pradávnych atlantských zvykov. Ty a ja sme boli vybraní, aby sme sa zúčastnili mimoriadneho dobrodružstva – tréningu, ktorý má trvať tisíce rokov.“

Helma ma posadila. „Tréning načo?“

„Pre Rytierov, pre začiatok! Synovia Apolóna nás chcú vytrénovať, aby sme potom my mohli vytrénovať Rytierov Apokalypsy. Rituál vystúpenia bol skúškou, v ktorej sa malo ukázať, či na toto dobrodružstvo máme potrebný rozmer.“

Tento nechutný bordel len nato, aby si nás otestovali? To som dokázal len ťažko prehltnúť.

Mysľou mi prúdili trpké spomienky. Daiva, ktorá zo mňa urobila bezmocného pešiaka v nebeských hrách. Holma v agónii, v opatere Nepoškvrnených. Krásna Elyani mi bola vzatá, odsúdená na peklo, mučená elementálnym bahnom kráľovstva a premenená na mizernú trosku. Mesiace trápenia, láska rozdupaná, láska zničená. Hermína obetovala svoj život.

Prečo to muselo byť také špinavé? Kde bol zmysel?

Pravdaže, odhliadnuc od toho, že Hermína bola teraz so svojim anjelom vo Výšinách a Elyani sa znovuzrodila ako bohyňa.

„Vieme, čo sa stalo s Holmou?“ opýtal som sa.

„Vydala sa na Veľkú Cestu. Bude nasledovať kolobeh inkarnácií, tak ako všetci ostatní v kráľovstve.“

„Žeby sa bohom nepáčila?“

„Zar, bohovia s Holminým zlyhaním v rituále nemali nič spoločné! Vystupujúce bohyne po celom kráľovstve zlyhávali. Nie je chybou bohov, že atlantské polia sú už také prehnité.“

„Ale prečo by bohom malo záležať na Rytieroch?“

Prečo by bohom malo vôbec záležať na ľudských bytostiach?

„Zar, Zar, otvor svoje srdce. Bohom na nás záleží. To, čo Synovia Apolóna naplánovali, je dávanie obrovského rozsahu. Ale cieľom je prebudenie ľudských bytostí, nie uľahčenie ich úloh.“

997, všetky rekordy prekonané. Hiram, šampión triseku, je kráľom Miesta Bez Hraníc.

Prebudenie.

„Zar, ja som videla budúcnosť,“ Elyani manifestovala bielu ružu a vložila mi ju do ruky. „Bude mnoho bitiek, ktoré bude treba vybojovať. Za svetlo. Za tvojich priateľov bielej ruže. Bohovia nás chcú silných, aby sme mali čo dať.“

Dávanie je privilégiom silných.

„Moji priatelia bielej ruže...“ cez helmu som zachytil ich letmý obraz.

Filadelfia... vojny prehrmia, moja láska k tebe nie.

Rozsvietilo sa.

Milujúc Filadelfie celou mocou Nebies Zjavenia.

Uvidel som Filadelfie, mestá vo vesmíre. Na okraji priepasti. Tesne predtým, ako mali padnúť Ahrimanovým armádam. Iba zázrak by ich mohol zachrániť.

Legenda Rytierov.

Prstami som sa pohrával s trisekom pripnutým na opasku.

„Synovia Apolóna mi povedali, že Kartendranath ti chce zveriť trisek, ale iba ak ťa uzná za hodného,“ vyhlásila Elyani.

Bohovia, naozaj ma musel tak zmlátiť?

„Byť trénovaný bohmi, to musí byť... zaujímavé,“ premýšľal som. „Takže čo mám robiť s týmto trisekom?“

„Je to zbraň supermysle. Pre Rytierov.“

Helma ukazovala gigantickú bitku. Vo vesmíre. Vtáky smrti a vtáky života. Všetkými smermi lietali obrovské ohnivé gule.

Cieľ 3, zničený. Cieľ 4, zničený. Cieľ 5, zničený... Serah! Serah, oni ustupujú!

Bod obratu v tretej bitke o Merkúr.

Cieľ 8, zničený. Cieľ 9, zničený... Oblaky ohňa a Orlove krídla, rozpútanie moci triseku.

Križovatka času.

Nesiem Elyani Nepoškvrnenú naspäť z Malchaskovej veže. Jej telo je zošúverené. Ľahké ako hrsť Orlových pier. Bezmesačná noc.

Letím na Skaléne 333, Merkúr v dohľade. Cieľ 11, zničený. Cieľ 12, zničený...

Víťazstvo. Víťazstvo planúce v mojom srdci ako nezdolateľný Plameň, Orol na Okraji Výšin.

Trisekom Hrot-trieštim nepriateľskú stíhačku za stíhačkou. Cieľ 14, zničený. Cieľ 15, zničený...

Nebesá horia ako krvavé slnko.

Základňa 7 Žeravým Hviezdam – 29 dier v ich obrannej línii. Zvládli ste to! Je koniec! Ustupujú na všetkých pozíciách.

Lavaš Bielemu Orlovi – to nie je ústup, to je debakel.

V hlavnej krypte Eisraimu bežím plnou rýchlosťou k pódiu, hrozí, že Elyani s Hermínou už-už pritiahnu záplavu elementálneho bahna. „Maryani! Potrebujem ďalšiu zlatú šachtu, rýchlo!“ Z Nebies Zjavenia sa pozerá Kartendranath.

Filadelfia 34 v plameňoch. Filadelfia 55, malý oblak vesmírneho prachu. Filadelfia 6, zajatá Rexom. Všetky ostatné stanice nedotknuté. Po šiestich mesiacoch bojov sú Rexovi generáli na kolenách. Rytieri zvíťazili.

Filadelfský duch bol udržaný pri živote.

Cítim sa totálne divoko, nezastaviteľne. Cieľ 17, zničený. Cieľ 18, zničený... Za mnou slnečné záblesky... Nad mojou hlavou, Kartendranath tancuje vojnový tanec triseku.

Tancujúci boh je vesmír v pohybe. Nehybný ako ráno stvorenia.

Vízia skončila. Všetko stíchlo.

Ľahol som si na trávu a pozeral dohora, hľadiac na nekonečnosť.

Nebesá Zjavenia, nekonečný pokoj.

Sú úžasnejšie každou hodinou.

Živé. Úplné. Večné.

Chytil som Elyani za ruku, „Teraz si tam, kde patríš.“

„To som,“ povedala a znela ako čierny panter. „Nech už to obnášalo čokoľvek, aby som sa sem dostala, bol to výraz najvyššej múdrosti. Toto je miesto, kde musím byť. Tu môžem byť živá.“

Patriť. Magické slovo.

Znelo mi to dokonale pravdivo. „Elyani sem patrí!“

Nebesá Zjavenia to vedeli odjakživa.

„Dnes...“ zaváhal som.

Ako som sa to chystal vysloviť, znelo to neuveriteľne. Neskutočne.

A predsa to bola pravda, vedel som to so vševedúcou istotou helmy.

Odvážne som pokračoval, „Dnes som urobil objav. Ja nepatrím do kráľovstva. A nepatrím ani sem. Tam hore!“ ukázal som rovno nahor, „Tam patrím.“

Nebesá Zjavenia. Som váš, naveky vekov.

Čudné, že som potreboval dostať taký výprask, aby som si to uvedomil.

Cítil som sa ako malé dieťa. „Myslíš, že je to možné?“ nesmelo som sa opýtal bohyne. „Existujú ľudia, ktorí žijú v nebi?“

„V Nebesách Zjavenia sú myriady svetov.“

Nekonečnosť svetov zhustená do vrcholu trojuholníka.

Prečo ich nevidím?

Ale ty ich vidíš!

Vedenie Hromu.

Explózia vízie.

Helma a Nebesá Zjavenia, večne v jednote.

Vyskočil som na nohy. Vertikálne v jednote s nekonečnosťou neba.

Spojený s nekonečnosťou. Sieť významu sa odhaľovala, začínala od Zlatého Štítu hore a prepájala všetky sféry.

Videné z Nebies Zjavenia, dávalo to dokonalý zmysel.

Každá jednotlivá vec.

Osud nebol určený daivou bohov. Bolo to prepojenie všetkých vecí, ktoré bohov inšpirovalo.

Každá jedna vec, ktorá sa nám prihodila, dávala zmysel, každá jedna sekunda nášho príbehu. Rovnako tak každá sekunda príbehu biliónov iných duší.

V tanci Boha má každý krok význam.

Ale iba pozorované z Nebies Zjavenia!

Poprvýkrát, odkedy som prišiel do tohto sveta ohňa, som z Elyani vycítil náznak smútku.

„Ty naozaj patríš do Nebies Zjavenia,“ povedala, vnímajúc večnosť v mojich očiach. „Boh vie, koľko svetov bude na konci medzi mnou a tebou!“

„Nie, tak to nebude!“ Vzal som ju za ruku a pomaly s ňou tancoval. „Spomeň si na Orlove slová, keď sa Alsibyadi opýtala, či nás osud rozdelí.“

Uviedla dokonalosť svojho tela do pomalého pohybu a zarecitovala, „Oddelí a neoddelí. Potom neoddelí a oddelí, ale nie tak ako si myslíte, pretože na konci neoddelí.“

„Pravda, slovo za slovom!“ Hrot-žasol som. „Oddelí a neoddelí: na začiatku sme boli od seba oddelení, a predsa bola moja podstata Lietajúceho Draka s tebou. A keby som nebol býval taký sraľo, Priestorová Matica ma mohla do tvojej izby zobrať každú noc! Teraz začína druhá časť príbehu, kedy 'neoddelí a oddelí'. Ty si bohyňa vo svete ohňa. Ja budem červ plaziaci sa v špine kráľovstva. Ale to nie je žiadne skutočné rozdelenie. Teraz viem, ako ťa ľúbiť, nech si kdekoľvek. Niekoľko vrstiev hmiel mi nemôže zabrániť cítiť tvoju prítomnosť. Budem s tebou tisíckrát viac ako keď sme ty a ja boli spolu.“

Aj tak som vždy vedel, ako to urobiť.

Prosté pokračovanie zmluvy lásky, ktorú môj otec, Lietajúci Drak, uzavrel s Bielym Orlom.

Okraj Výšin. Večná belosť. Navždy láska.

Celým mojím srdcom, celou mojou mysľou. Som s tebou, aj keď som ďaleko.

Pohybom svojich rúk vytvorila Elyani hmlu, ktorá nás zahalila. Nežne sa opýtala, „A na konci?“

Zlato prvého rána, „Na konci sme jedno, stále, po celý čas! Ale koniec začal už veľmi dávno! Už je dokonaný.“

Dych Výšin, nekonečnosť pod mojimi nohami, nekonečnosť nad mojou hlavou, už som si nebol istý, či som Lietajúci Drak alebo Biely Orol.

Teraz som pochopil, prečo Matka Svetla vždy chcela, aby som stretol Elyani: aby som mohol objaviť, že láska má tisíce významov.

Ony privádzajú stvorenie do večnosti.

Elyani sa učinila rozľahlou. Trik bohyne. Stála predo mnou a tancovala, a súčasne bola lesom a riekou, slnečnicou a každým jedným steblom trávy vo svete bohov.

„Takto ťa budú vnímať ľudia kráľovstva?“

„Nie,“ povedala a zniesla na mňa víziu. Odetá v dlhých bielych šatách, ktoré ponechávali jej plecia odhalené, držala vo zdvihnutej pravej ruke pochodeň. Pochodeň žiarila tisíckami lúčov svetla, inšpirácia pre myseľ a srdce, ohnivý entuziazmus. „Toto je obraz, s ktorým by sa ľudia kráľovstva mali usilovať spojiť, ak ma chcú dosiahnuť. Ak budú hľadať zdroj lúčov svetla, budú privedení k mystériám bohov,“ napovedala bohyňa. „Ďalší spôsob, ako ma dosiahnuť, je cez borovicový les. Keď ma budú volať pri meditácii nad borovicami, pri vciťovaní sa do ich esencie, privedie ich to k môjmu príbytku.“

Vášnivá ašpirácia miliónov borovíc jednohlasne vzývajúcich Boha.

Elyani sa opäť učinila rozľahlou. Bola lesom gigantických figovníkov života a nekonečným pobrežím Prvotného Mora, zlatožltým ako dozretá kukurica. Bola Amaravati, zázračným hlavným mestom bohov a Tejovati, ohnivým mestom. Bola snehom, ktorý pokrýval horský masív okolo Mount Meru a riekami, ktoré stekali z hôr do mora.

Vo svojej horizontálnej rozľahlosti sa mi odovzdala.

Ja som sa stal nebesami, ležiacimi na nej.

Vo svete bohov existuje toľko spôsobov milovania.

Hľadiac na ňu, konečne som porozumel, čo je na úsmeve boha také mimoriadne. Odráža mystériá Nebies Zjavenia.

Usmievajúc sa nekonečnosťou... to je to, o čom bytie boha celé je!

Predtým ako som s ňou splynul, moje posledné slová boli,

„Bohovia sú múdri!“

15.12 Odchod Lietajúceho Draka

Elyani mala na sebe striebristé šaty. Dokonale ladili s vlnami Prvotného Mora.

Ja som medzi svojimi rukami držal žeravú hviezdu a hral som pre ňu.

Kráčali sme po piesku.

Pláž vyzerala tak odlišne, oproti tomu, čo som videl, keď som sem prvýkrát prišiel. Každé jedno zrnko piesku bolo ohnivým svetom samým pre seba, mysterióznym, hlbokým. Každá vlna niesla nový impulz tvorenia. Vánok šepkal pradávne mýty a tajné učenia. Vzduch dýchal poznaním všetkých vecí.

„Tu!“ rozhodla Elyani.

Vrele som s ňou súhlasil. Bolo to miesto, kde mali pred šesťsto rokmi bohovia, Synovia Apolóna, poradné zhromaždenie. V priestore bolo ešte stále citeľné ich osvietené zvažovanie a vertikálnosť ich úsudku.

Sadli sme si do piesku, tvárou k Prvotnému Moru.

Prvotné More, ktoré sa stalo Elyani zakaždým, keď som sa s ňou miloval.

Žeravú hviezdu som nechal vznášať sa po mojom boku.

„Dám na ňu dobrý pozor,“ sľúbila mi Elyani. „Už som pre ňu v dome vytvorila špeciálnu miestnosť.“

Čím ich počet dosiahol sedemdesiatštyri. Zakaždým, keď som išiel preč, Elyani do svojho domu pridávala nové miestnosti. No aj tak mal ten príbytok pred sebou ešte dlhú cestu, kým dosiahne štandard tohto sveta. Počet miestností v dome boha sa počíta minimálne na tisíce, pričom mnohé z nich sú svetmi sami o sebe.

Obrátil som sa k mojej bohyni, „Takže čo sa teraz bude diať s tebou?“

„Synovia Apolóna ma budú učiť o veciach tohto sveta. Ešte stále je tu toho toľko, čomu nedokážem porozumieť. Stále fungujem priveľmi ako ľudská bytosť, musím zmeniť kategóriu.“

„Ľudské podmienené správanie a obmedzenia,“ usmial som sa úsmevom boha.

Ľudské bytosti boli príliš dlho otrokmi gravitácie. Vyžaduje to značnú zmenu postoja, kým dokážu vnímať realitu bohov.

Kútik jej božských úst sa nadvihol, „Keď boli u nás, Synovia Apolóna ma dvakrát prichytili, že žmurkám.“

„Žmurkanie!“ plesol som sa po svojom hosťovskom čele, tváriac sa rozhorčene, „Ako je to vôbec možné, že žmurkáš?“

Bohovia nikdy nežmurkajú! V ich svete, vždy keď uvidíte niekoho žmurkať, môžete si byť istý, že tam nie je veľmi dlho.

„Synovia Apolóna majú špeciálny proces, ktorý má za cieľ vymazať obmedzenia vštepené životom v kráľovstve,“ pokračovala Elyani. „Zhodou okolností, toto je jeden z dôvodov, prečo musíš odísť. Keby sme tu zostali spolu, zbaviť sa ľudského podmieneného správania by pre nás bolo oveľa ťažšie.“

Pán Gana mi povedal viac-menej to isté. Povedal, že keď opustím tento svet, mám ísť navštíviť svojho otca, a trval na tom, že by som mal ísť bez Elyani. Z rovnakého dôvodu – keby sme Priepasť Hlbočiny prekročili spoločne, niesli by sme si so sebou priveľa z našej ľudskej podstaty. Znemožnilo by to úplne ponorenie sa, ktoré je potrebné pre plné spojenie s mojou podstatou Lietajúceho Draka.

Zostali sme ticho, s očami upretými na horizont. Bez žmurkania.

Mysľou mi prebiehali bizarné Kartendranathove slová, „Prečo by tento návštevník mal byť vôbec niekedy mojím bratom?“

Za jeho slovami bol kozmický zmysel, to som vedel.

„Kartendranath sa neplánuje inkarnovať ako ľudská bytosť a stať sa jedným z Bratov Rytierov, však nie?“ spýtal som sa Elyani.

„Nemyslím si, že by sa chystal inkarnovať. Pán Melchisedek rozhodol, že boj proti Ahrimanovi má byť vykonaný členmi ľudskej hierarchie. Bohovia budú Majstrom Hromu a ľuďom Archívu asistovať pri vyučovaní Rytierov, ale nebudú namiesto nich bojovať.“

Tak prečo potom Kartendranath spomenul, že by sme mohli byť bratmi?

Z vedenia helmy bolo evidentné, že sa to týka arcitajného bratstva, o ktorom mi Džervin nikdy nehovoril, a ktoré Melchard raz omylom predo mnou Hrot-spomenul.

„Mlč, muž Hromu!“ Elyani zachytila môj sled myšlienok. „Tieto veci sú veľmi tajné.“

Ona to vedela. Vedela o tom všetko.

„Príliš tajné pre mňa?“ precvičoval som si úsmev, dobre si vedomý toho, že zanedlho sa ocitnem v putách ľudského tela.

„Synovia Apolóna nechcú, aby sa o tejto téme v kráľovstve vôbec diskutovalo. A tak, skôr ako ti o tom povedia, rozhodli sa počkať, kým sa nevrátiš naspäť.“

„To vyzerá byť tajomstvo ako Drak!“ potvrdil som tlesknutím. „Už teraz sa mi páči.“

Letel k nám biely šíp svetla.

Patagendradas.

„Patagendradas, aké milé od teba, že si sa prišiel rozlúčiť.“ Vystrel som ruky pred seba a spojil ich do tvaru šálky. „Prosím, vták vysokej múdrosti, dovoľ mi dotknúť sa tvojich nôh.“

Patagendradas pristál na mojich dlaniach. V zobáku držal vetvičku akácie.

„Vetvička akácie, symbol nesmrteľnosti duše!“ Elyani na neho jemne dýchla. „Aké láskavé od teba, múdry vták.“

„Takže sa vraciaš do kráľovstva, priateľu?“ povedal Patagendradas svojimi očami.

„Nie ihneď. Najprv pôjdem navštíviť môjho otca, ktorý žije vo sférach diaľav, za Priepasťou Hlbočiny a Priesmykom Večnosti. Pán Gana mi prikázal, aby som predtým, ako sa vrátim k svojmu majstrovi, išiel a ponoril sa do múdrosti Lietajúcich Drakov.“

„Veľká je múdrosť Lietajúcich Drakov,“ povedal Patagendradas s údivom múdrych. „Ako dlho zostaneš mimo sfér Melchisedeka?“

„Eón, možno dva. Ale na tom nezáleží. Sféry mojich otcov sú od našich také vzdialené, že sa tam dá cestovať a vrátiť sa naspäť skôr, ako v kráľovstve uplynie menej ako sekunda. Niekedy sa dokonca stáva, že sa cestovateľ vráti skôr, ako odišiel.“

„S týmto zmrštením času sme počítali, aby sme o niečo natiahli našich dvanásť hodín,“ povedala Elyani vtákovi.

„Múdro!“ potešil sa Patagendradas. Potom pohliadol hlboko do mňa, „Priateľu, prišiel som ti povedať, že som pri hľadaní prorockej rady, ktorá by ti mohla pomôcť, nazrel do tvojej budúcnosti. A videl som dôležitú prácu, ktorú ty a tvoji priatelia máte v kráľovstve vykonať.“ Po odmlke múdry vták pokračoval, „Čakajú na teba veľké prekážky.“

To som vedel až príliš dobre.

„Veľa vecí môže dopadnúť zle,“ prikývol som. „Môžeš mi poskytnúť nejaké tipy, Patagendradas?“

„Áno, priateľ môj. Mám jednu radu, ktorá pochádza priamo z vysokej prorockej múdrosti vtáčieho boha.“

Počúval som ho z moci helmy.

Patagendradove oči sa zablysli, „Obor ti dal otrávený dar. Použi ho proti obrom!“

„Ja viem, kto je ten obor,“ povedal som mu. „Jeho meno je Perseps. A ten dar je kameň, ktorý je momentálne vo vrecku môjho hnedého rúcha v kráľovstve.“

Z vedenia helmy sa ukázalo, že kameň obsahuje mnohé tajomstvá týkajúce sa Nefilim a ich polí.

„No jasné!“ zvolal som, nadšený Patagendradovým skvelým zmyslom pre údiv. „Presne vidím, čo treba urobiť! Ďakujem ti, priateľ môj. Ďakujem ti!“

Patagendradas zo seba urobil plameň ašpirácie a nechal moju vďačnosť rezonovať so svojim bohom.

Také múdre.

Zo zvuku vĺn som pochopil, že nadišiel čas.

Držiac Elyanin pohľad, v srdci som pocítil vlnu smútku. „V tomto svete je toľko krásy.“

„Kedykoľvek môžeš prísť a navštíviť ma v mojom dome!“

Objal som ju, zhustiac večnosť do jedinej sekundy.

Potom som si ľahol na piesok.

Elyani si sadla po mojej ľavici a chytila ma za ruku.

Patagendradas pustil vetvičku akácie na moje srdce. Potom sa išiel postaviť na moju pravú dlaň.

Hľadel som rovno pred seba, s očami upretými na Nebesá Zjavenia.

„Vrátim sa!“ zaviazal som sa.

Zavolal som Priestorovú Maticu, „Tu je Zar, žiadam o diaľkovú navigáciu,“ a naladil som sa na energiu môjho otca.

Priestorová Matica ihneď odpovedala, „Lietajúci Drak lokalizovaný. Zahájte cestovanie podľa zámeru.“

Elyani ma zľahka pohladila po tvári a zatvorila mi oči,

„Leť, Drak! Leť vysoko!“

~ Tak končí Kniha Sveta Bohov ~

Koniec Tretieho Zväzku

________________