Samuel Sagan: Spiaci, Zobuď sa! (Atlantské Tajomstvá I)

7 – Kniha Korenia Nefilim

7.1 Hymna Felície k Verzazyelovi Strážcovi

Traja nefilimskí pútnici dosiahli nízku planinu medzi dvoma kaňonmi.

„Som hotový.“ Alven hodil svoju tašku na zem. „Čo keby sme tu zostali na noc?“

Jeho brat Rolen sa zrútil na zem, „Páči sa mi to tu. Len škoda, že tu nie sú žiadne suché konáre, aby sme si mohli zapáliť oheň.

„Divočina, ako pre teba! Tak či onak,“ vzdychol si Alven, „v týchto južných krajoch je tak horúco. Začínajú mi chýbať ranné mrazy našich Snežných Hôr.“

Jeho sestra Felícia sa utáborila na plochej skale. Z jednej zo svojich tašiek vytiahla zrkadlo a hrebeň, a začala si pomaly česať svoje dlhé červené vlasy.

Alven, najstarší z trojice, si ju doberal, „Tak sme tu, uprostred divočiny a čo robí Felícia?“

Rolen luskol prstami, „Dáva si na seba mejkap, samozrejme!“

„Sklapnite, vy dvaja!“ skočila po nich Felícia. „Neviete, že Strážcom sa páčia krásne ženy?“

„Pravdaže vieme!“ povedal Rolen, „Nikdy by sme sa nenarodili, keby to tak nebolo!“

Všetci traja sa rozosmiali.

Alven sa obrátil k svojmu bratovi a drzým hlasom povedal, „Však počkaj, keď príde k jaskyni, potom zistíš, čo dokáže kňažka Verzazyela s mejkapom, muž Zákona! Bude vyzerať tak ohromujúco, že Strážca vyskočí z jaskyne a uchmatne nám ju.“

„Otec hovorieval, že si myslel, že žiadna žena v kráľovstve nevie viac o mejkape ako matka,“ povedal Rolen, „ale zmenil názor, keď mala Felícia sedem.“

Felícia nasadila jeden zo svojich zvodných úsmevov a žmurkla na nich, „Viete, je to celá veda.“

„Pravdaže vieme!“ odvetili dvaja muži jednohlasne.

Zobrala si nádobku s čiernym práškom a začala si ho nanášať na mihalnice. Rolen si k nej prisadol. „Počúvaj, veľká kňažka, si si istá, že nemôžem ísť s tebou dole do posvätnej krypty?“

„Ani náhodou, muž Zákona! Môžeš ísť so mnou do jaskyne a ukážem ti tam zázraky Strážcovej mysle. Ale do krypty musím zostúpiť sama.“

„Aký je potom zmysel mať sestru, ktorá je kňažkou Verzazyela, keď nemôžem vidieť viac ako hocijaký pútnik?“ nástojil Rolen.

„Kto povedal, že nebudeš vidieť viac ako hocijaký pútnik, muž Zákona?“ protestovala Felícia. „Rozsvietim jaskyňu a urobím z nej pre teba obrovské oslepujúce pole hviezd. Nebudeš veriť vlastným očiam!“

„Chceš povedať, že polia hviezd naozaj existujú? Nie je to len legenda?“ opýtal sa Rolen.

„Pravdaže existujú! Ale môžu ich vidieť len zasvätenci. Keby si bol prišiel s karavánou pútnikov, nikdy by si nevidel to, čo ti idem ukázať, to mi ver.“

Keď videla, že jej mladší brat stále nie je spokojný, Felícia pokračovala, „Rolen, strávila som pätnásť rokov prípravou na silu, ktorá je v tej krypte. Ten Oheň tam dole je strašne nebezpečný.“

Prestala si nanášať mejkap a obrátila sa k svojmu druhému bratovi, „Takže inštrukcie sú jasné: ak sa z posvätnej krypty nevrátim do troch hodín po zostupe, choďte preč.“

„Budeme v noci táboriť pred Verzazyelovou jaskyňou, Felícia.“

Pokrčila plecami, „Ak budem mŕtva, nemá zmysel čakať.“

„Ak zlyháš a Oheň ťa zabije,“ spýtal sa Rolen, „nájdu ťa Ferippe a jeho pútnici, keď prídu o tri dni neskôr?“

„Pravdepodobne nie. Krypta sa sama vyčistí a nejako sa už zbaví môjho tela,“ odpovedala Felícia.

Alven zmenil tému, „No tak, Felícia, ak uspeješ, povedz nám, čo bude prvá vec, ktorú urobíš, keď vyjdeš z krypty?“

Felícia sa usmiala a pokračovala vo svojom mejkapovom rituále. „Proroctvo povedalo, že ak uspejem, po mojom boku bude veľký prian ²⁰, keď vyjdem z jaskyne. Vášnivo ho pobozkám.“

Rolen nadvihol obočie, „Už sa neviem dočkať, kedy stretnem toho muža! A čo keby to bol obor, ktorého by Verzazyel pre teba materializoval v jaskyni?“

Felícia sa zachichotala, keď si predstavila, že by mala byť vydatá za jedného z nefilimských obrov.

„Všetci budeme oslavovať!“ povedal Alven. „Priniesol som kopec istého jedla, ktoré dobre poznáš, Felícia – dosť aj na uspokojenie obra.“

„Alven,“ povedala, „ty si také zlatko v Zákone! Uhorky nakladané v mede?“

„Presne tak, žena Zákona! So škoricovou omáčkou, samozrejme...“

„Pozor!“ zareval Rolen. „Had!“

Obrovská kobra sa pomaly kĺzala smerom k jednej z tašiek.

„Rýchlo,“ zakričal Alven, „tvoju cestovnú palicu!“

„Nie!“ zakročila Felícia. „Nezabíjajte ju!“ Použila Hlas a začala projektovať 'úúúúuh' zvuk. Had okamžite znehybnel. Dvaja bratia len užasnuto hľadeli. Felícii z úst šľahali červené jazyky svetla.

Zvýšila Hlas a zaspievala hymnu svojho Zákona,

„Zdravím ťa, Verzazyel, veľký medzi Strážcami!

Zdravím ťa, Verzazyel, krotiteľ Ohňa!

Zdravím ťa, Verzazyel, mocný anjel, horúčka nebies!

Pripravená na tvoju plamennú slávu,

Prichádzam za tebou, Verzazyel!

Dovoľ mi vystúpiť do tvojej sféry alebo zomrieť.

Dovoľ mi spojiť sa s tvojím Ohňom alebo zomrieť.

Dovoľ mi ovládnuť tvoju silu alebo zomrieť.

Vypočuj moje Slovo, Ó, Verzazyel! Odpovedz na moje volanie! “

Had pomaly obrátil svoju tvár k Felícii.

„Sssss...“ Felícia projektovala dlhý syčivý zvuk, a had sa otočil a odplazil sa preč. Čoskoro zmizol z dohľadu.

Rolen a Alven onemeli.

„Stretnúť hada na ceste do jaskyne Strážcu je jedným z najlepších znamení Akibela,²¹“ povedala im Felícia.

Alven podišiel k jednej zo svojich tašiek a vybral nádobku s bylinným liekom. „Kto by potreboval Lovca, keď má so sebou takúto ženu!“

Rolen zamyslene pozeral pred seba, „Je toto ten druh vecí, ktoré dokáže moc Strážcov?“

„Toto je nič v porovnaní s mocou v jaskyni!“ usmiala sa na svojho brata. „Čo keby ste si teraz vy dvaja oddýchli. Ja idem na rýchly prieskumný výlet do ďalšieho kaňonu.“

Dvaja bratia si vymenili pohľady, a potom sledovali, ako odchádza.

„Zdravím ťa, Verzazyel, prichádzam za tebou!“ zašepkala. „Na túto chvíľu som čakala celý svoj život! Chcem vedieť, Verzazyel. Chcem ťa spoznať.“

7.2 Rituálna vražda

Starostlivo som preskúmal terén. Bol ideálny. Úzky kaňon bol jediným miestom, kadiaľ mohli nepriatelia prejsť. Bol extrémne skalnatý, takže keby som na nich skočil, nemali by šancu ujsť. Miestne zemské línie boli perfektné na vyťahovanie toxických Dračích výparov. Zmapoval som tiež všetky uspávajúce studnice jedov; pre prípad, že by som musel použiť ostrejšie formy akcie. Ale to bolo nepravdepodobné, lebo Dračie výpary z toho miesta by dokázali zneutralizovať celú rotu kráľovej armády. Ale ako do mňa Marek vtĺkal celé mesiace, „Nikdy nepodceňuj svojho nepriateľa!“

Pomocou čuchu a iných kanálov videnia tmy viditeľnej som si overil, že žiadna zo skupín nefilimských pútnikov nemôže prísť v plánovanom čase akcie do mojej cieľovej oblasti. Okrem troch blížiacich sa Nefilim, jedinými dušami v okolí bolo množstvo hadov v diaľke a zopár púštnych potkanov tu a tam. A samozrejme som sa veľmi starostlivo naladil na samotných troch pútnikov: dvoch mužov a jednu ženu. Ich úrovne vitality boli vcelku priemerné a ich pach jednoznačne nebol pachom nebezpečných ľudí.

Pohybovali sa pomaly; zdalo sa, že majú problém vyrovnať sa s horúčavou púšte. Spolu niesli štyri mäkké kamene, z ktorých jeden sa dal vzdialene kvalifikovať ako zbraň, ale nič, čoho by sa bolo treba obávať. Ale aj tak som mal v pláne okamžite zneškodniť nositeľa predmetu. Odhadované trvanie celej akcie bolo menej ako dvadsať sekúnd.

Zatienil som svoju energiu spôsobom, ktorý úplne znemožnil, aby ma niekto odhalil. Bola to taká malá hra, ktorú som hral so svojimi priateľmi na Mount Lorzen. Vedel som, že keď 'senzori' oznámia, že som úplne nezistiteľný, Marek Nezničiteľný bude rád. Presne som vedel, ako bude vyzerať jeho úsmev.

Všetko bolo pripravené. Odložil som svoje hnedé rúcho, aby som si vychutnal slobodu pohybu v čiernom odeve Bojovníkov a čakal som, schovaný za veľkými skalami, pripravený skočiť na svoju korisť ako panter.

Potom nastalo niečo neuveriteľne šťastlivé. Dvaja z pútnikov zastavili. Iba tretia, žena, ďalej smerovala k cieľovému miestu. A mäkký kameň, ktorý niesla, nebol ten, ktorý by sa možno dal použiť ako zbraň. Vyzeralo to byť celé príliš pekné nato, aby to bola pravda.

„Možno je na prieskumnej misii,“ pomyslel som si. „Ale... vždy očakávaj lesť!“ Čuchom som preskúmal dvoch pútnikov, ktorí zostali pozadu, ale do Podsvetia, vyzeralo to, že si idú zdriemnuť. Pátral som po každej možnej tajnej zbrani, o ktorej ma učili, ale žiadnu som nezachytil.

Nedokázal som uveriť svojmu šťastiu. Tak som len poďakoval Drakane za jej dobrú pomoc a čakal som. Podľa pachu mal nepriateľ prísť na cieľové miesto za menej ako desať minút.

„Čakanie je umenie!“ hovorieval často Marek. „Mnohý bojovník bol už zničený čakaním. Toľko nebezpečenstiev číha na toho, kto čaká... môže začať príliš mnoho myslieť, môže začať byť netrpezlivý alebo stratiť ostražitosť.“

Pridŕžal som sa spôsobu čakania Bojovníkov – žiadne myšlienky, len Drak, periférne vedomie, ktoré vyhodnocuje všetky parametre situácie. Urobil som sa rozľahlým ako Drak. Cítil som dvoch spiacich pútnikov v diaľke, akoby boli v mojom lone, a tiež skaly okolo mňa s líniami Dračích výparov a studnicami jedu – a blížiaci sa cieľ.. bližšie... bližšie...

Presne vo chvíli, keď žena prechádzala ponad škodlivú líniu, som vytiahol do jej tela toxické výpary a vyskočil, projektujúc Hlasom ostrý výkrik, aby som ju ešte viac znehybnil. Pristál som rovno pred ňou a moje päste ju okamžite zrazili na zem dvojitou 'lacnou cestou von' – jednoduchý, ale stále jeden z najúčinnejších spôsobov, ako poslať bežného človeka do bezvedomia.

Mäkko dopadla na zem. Vyskočil som, aby som vykonal poslednú fázu čierneho tanca, keď sú všetky brány čiernej štyridsiatky zasiahnuté za menej ako päť sekúnd. Naladil som sa na čistú fontánu a...

„Nie! Nezabijem túto ženu.“

Bolo to jednoduché a jasné, ako každá pravda prichádzajúca z čistej fontány a ukotvená v skale celého pohoria. Vedenie bolo úplné, bez najmenšieho zaváhania alebo pochybnosti.

Ako som dopadol späť na zem, s chodidlami po oboch stranách jej tela, spustil som päste a rýchlo si ju prezrel. Bola to mladá žena strednej postavy. Mala nádherné dlhé červené vlasy. Moje oči okamžite pritiahol malý mäkký kameň, ktorý nosila na prsiach ako medailón, prehodený cez tyrkysové šaty.

Marek mi prikázal priniesť naspäť 'trofej'. Tak som vzal medailón a zavesil si ho na krk. Potom som sa postavil a odišiel.

Päťdesiat zákonných stôp ďaleko som si zrazu pomyslel, „Čo to robím? Toto je úplne smiešne! Som snáď oklamaný nejakou tajnou zbraňou Nefilim?“ Obnovil som energiu čierneho tanca a skočil naspäť, pripravený udrieť.

Ale akonáhle som pristál vedľa nej, mal som rovnakú priezračnú istotu. V hre nebola žiadna okultná zbraň, jednoducho som si pomyslel, „Nie! Nezabijem túto ženu a hotovo!“

Ešte raz som si ju rýchlo prezrel. „Je nádherná!“ bol som v rozpakoch. Myslel som si, že všetky nefilimské ženy sú obrovské, škaredé a smradľavé ako Bobrosove sestry.

Bola úplne nasiaknutá Dračími výparmi. „Akú dobrú prácu som odviedol!“ pomyslel som si, „Aspoň týždeň bude chorá ako pes Podsvetia. Možno ju to aj zabije.“ Ale z čistej fontány som vedel, že nechcem, aby kvôli mne zomrela. Tak som jej telo odtiahol z toxickej zemskej línie a začal jemne masírovať jej brány, rozptyľujúc energiu výparov a zvyšujúc jej vitalitu. Zjavne bola dosť unavená z kráčania. A jej pečeň nevyzerala, že by sa práve najlepšie vyrovnávala s horúčavou. Nechal som Draka prúdiť cez moje ruky a používajúc Hlasové frekvencie, strávil som niekoľko minút harmonizovaním jej meridiánov.

Môj rozum protestoval, „Toto je smiešna situácia! Čo poviem Marekovi? Že som použil jeho vedenie na to, aby som vyliečil jedného z Nefilim?“ Ale vedené fontánou hore a Drakom dole, moje ruky sa nad ňou pohybovali v čistom liečebnom štýle Bojovníkov. Odozva jej tela na Dračí vánok bola vynikajúca. Videl som, ako sa každou minútou mení farba jej energetického obehu. Aj keď sa už išla prebrať, rozhodol som sa pokračovať, keďže som už takmer dokončil čistenie odpornej energie, ktorá zjavne bola v jej pečeni už dlho zahniezdená.

Keď otvorila oči – veľké modré oči ľudí severných krajov – bola úplne vydesená. Položil som ukazovák na jej červené pery. „Tíško! Zostaň nehybná ešte dve minúty a všetko bude v poriadku.“

Nepohla sa. Po niekoľkých sekundách strávených skúmaním šiestich smerov v priestore, stiahla hlavu medzi plecia a tvárila sa, že je mŕtva.

Ešte chvíľu som pracoval na jej energii. Potom som sa postavil a odišiel.

Čoskoro sa opäť dostal k slovu môj rozum, „Toto je úplne, nevýslovne a neodpustiteľne smiešne!“ Ale držal som sa žiadne-myšlienky-len-Drak priestoru a kráčal ďalej.

7.3 Čierna nočná mora

S hlavou stále stiahnutou medzi plecami, Felícia nakoniec otvorila oči. Poobzerala sa dookola, a keďže všetko sa zdalo byť pokojné, bola statočná a rozhodla sa posadiť. Nikto v dohľade. Potom vyskočila a rozbehla sa k svojim bratom ako tropické tornádo.

Nesená na krídlach paniky, prefrčala cez kaňon. Bežala tak rýchlo, že niekoľkokrát spadla, ale dokonca ani necítila bolesť.

Keď sa dostala k improvizovanému táborisku, zvrieskla, „Rolen! Rolen!“ a hodila sa bratovi do náručia.

„Felícia! Kde si bola?“

Felícia ťažko dychčala. Sprvu dokázala len vzlykať. Držiac ju pevne vo svojom náručí, Rolen sa ju snažil upokojiť.

„Felícia, čo sa stalo?“ opýtal sa Alven. „Niekoho si videla?“

„Čierneho muža!“ vyhŕkla nakoniec. Stále sa celá triasla. „Čiernu nočnú moru!“

Alven udrel svojou pravou päsťou do ľavej ruky a zahrešil, „Sakra! Práve to nám chýbalo! Ide smerom k nám?“

„Neviem. Zaútočil na mňa! Ukradol môj medailón a odišiel.“

Rolena až myklo, „Čože? Chceš povedať, že na teba práve zaútočil jeden z čiernych nočných môr?“

Felícia prikývla a ešte viac sa zaborila do Rolenovho náručia, držiac sa ho tak pevne, ako len dokázala.

Alven a Rolen si vymenili pohľady, zmätení. V tejto oblasti, nefilimskí pútnici, ktorí stretli čiernu nočnú moru, zriedka vyviazli tak, aby mohli vyrozprávať svoj príbeh.

„Si si istá, že to nebol niekto iný?“

„Nie!“ zvrieskla, „Bol to jeden z nich, viem to!“ Stále lapala po dychu. „Veľký škaredý stroj na zabíjanie, oblečený v čiernom a s čiapkou na hlave. Samé svaly, ani gram rozumu, a chladný, akoby práve zlikvidoval celú karavánu pútnikov.“

Alven si prezrel škrabance na jej rukách. „Bojovala si s ním?“

„Tak trochu. Vlastne ani nie, nie naozaj. Urobil niečo s mojou energiou.“

„Čože?“

„Prinútil ma bez pohnutia ležať a niečo do mňa vložil svojimi rukami.“

Alven a Rolen boli z kasty lekárov. Alven prinútil Felíciu, aby si ľahla na tenkú rohožku, ktorá bola súčasťou ich výstroja, a preskúmal jej brány. Po minúte potriasol hlavou a vzdychol si. „Felícia, toto nedáva žiadny zmysel.“

Felícia začala prichádzať k zmyslom. „Povedz mi! Čo do mňa vpustil!“

Alven na ňu bez slova hľadel. Po hlbokom nádychu jej povedal, „Felícia, tie byliny na pečeň, ktoré som ti dával posledných šesť rokov... alebo začali zrazu minulú noc zaberať alebo...“

„Alebo čo?“ spýtala sa úzkostlivo.

„Alebo si bola práve operovaná majstrovským astrálnym chirurgom. Tvoja pečeň je úplne čistá,“ zhodnotil Alven.

Rolen sa zamračil, jeho pohľad upretý na Felíciu.

Chvíľu boli všetci ticho. Potom Felícia trvala na svojom, „Som si istá, že do môjho tela vložil nejaký vplyv. Cítila som to, keď to robil.“

Čím dlhšie vyšetroval jej brány, tým bol Alven viac v rozpakoch. „Alebo mi niečo uniká alebo...“

Felícia sa už už chystala stratiť nervy, „Alebo čo?“

Alven zvýšil hlas, ako to robieval počas rodinných hádok, „Alebo by som si želal, aby som sám dokázal vkladať takéto vplyvy do svojich pacientov! Naša rodina by bola bohatá.“ Zhlboka sa nadýchol a spustil diagnózu, „Felícia, práve si dostala ohromnú injekciu životnej sily. Muž, ktorého si stretla, bol prvotriedny liečiteľ, nie nočná mora.“

„Hovno!“ zvrieskla na svojho brata. „Napadol ma!“

Rolen zaujal zmierlivý postoj a snažil sa argumentovať, „Nuž... A nie sú medzi čiernymi čapicami Mount Lorzen aj lekári?“

Alven si prešiel rukou cez tých niekoľko vlasov na svojej hlave, ktoré mu zostali, a vystrúhal rozpačitú grimasu, „Rolen, čierne nočné mory Nefilim zabíjajú, neliečia ich.“

Rolen sa posadil a trochu sa napil vody. „Ak sú v okolí čierne nočné mory, máme veľký problém! Či sa nehovorilo, že v tomto období roka len zriedka opúšťajú svoju horu?“

Alven sa obrátil k svojej sestre a sarkasticky sa opýtal, „Ó, veľká prorokyňa, nepovedala veštba, že počas cesty bude všetko v poriadku?“

„Ha, nezačínaj zase!“ zazrela na neho. „Veštba povedala, že všetko bude v poriadku na konci.“

Alven rozhodil rukami do vzduchu, „Výlet do kraja Červenej Zeme na vlastnú päsť a bez ochrany Lovcov, aj tak to bol debilný nápad!“

Felícia opätovala paľbu, „V poriadku, majster vševedko! Tak nám teda povedz... keď dôjdeme do Verzazyelovej jaskyne s ďalšou stovkou pútnikov, ako mám podľa teba objaviť zakázanú posvätnú kryptu a prebudiť moc Strážcov bez toho, aby si to niekto všimol?“

„Mier, moji drahí priatelia v Zákone! Mier!“ skočil im do reči Rolen. „Teraz prišiel čas vydať zo seba to najlepšie a starostlivo naplánovať náš ďalší pohyb. Felícia, aká je odtiaľto najkratšia cesta k jaskyni?“

„Kaňonom doľava.“

„Si si istá? Radšej by som išiel doprava.“

„Ani náhodou, muž Zákona!“ Felícia bola neoblomná. „Doľava!“

7.4 Jaskyňa Verzazyela Strážcu

Okrem troch pútnikov, ktorých som nechal za sebou, som našiel ešte aspoň dve ďalšie zraniteľné skupiny, ktoré boli chabo bránené a mohli byť za okamih zdecimované. Ale ja som si myslel, „Brilantné! To je presne legenda, akú som chcel začať – Veľký Bojovník, ktorý chodil od karavány ku karaváne a liečil nefilimský odpad, namiesto toho, aby ich zabíjal!“ Už som videl, ako Pelissor rozpráva ten príbeh všetkým bratom zhromaždeným v jedálni. Radšej som si ani nechcel predstavovať, aké by to malo následky.

Situácia bola taká absurdná, že som sa rozhodol, že myslenie asi nebude ten najlepší spôsob, ako ju vyriešiť. Žiadne myšlienky, len Drak, kráčal som cez červené kaňony a nechal čistú fontánu, aby viedla moje kroky.

Stále mi po rozume behala Verzazyelova jaskyňa. Nebola to len zvedavosť. O jej moci som už počul tie najneuveriteľnejšie príbehy. A všetci sa zhodli na tom, že uchováva hlboké tajomstvá. Či nepovedal Amaran, že jaskyňa pravdepodobne ukrýva mágiu, ktorá by mohla priviesť naspäť Vivyani? A či Lorzen nezískal všetky svoje sily vtedy, keď študoval u Verzazyela v jaskyni? Ak toľko pútnikov zo severu riskovalo svoj život, aby ju navštívili, potom v jaskyni určite bolo niečo, čo stálo za preskúmanie.

Z fontány som sa nakoniec rozhodol, „Jediný jasný pokyn, ktorý mi Džervin dal, bol ten, aby som sa stal nebezpečným. Tak idem a nájdem nebezpečenstvo v jaskyni.“

Jaskyňa Verzazyela, plamenného anjela! Môj Drak vrúfoval od vzrušenia.

Pozorne som čuchom preskúmal všetky nefilimské skupiny v oblasti. Žiadna z nich nemohla dosiahnuť jaskyňu skôr ako o týždeň. Najbližšie boli traja pútnici, ktorých som nechal za sebou, a tým bude trvať najmenej dva dni, kým prídu. A z toho, čo som dokázal vnímať cez tmu viditeľnú, sa práve vybrali nesprávnym smerom a boli na najlepšej ceste stratiť ďalší jeden deň.

Urobil som sa astrálne ešte viac neviditeľným ako kedykoľvek predtým a začal som bežať smerom k jaskyni. Vďaka mnohým opisom, ktoré som počul v jedálni Mount Lorzen, mi trvalo len dve hodiny, kým som ju dosiahol.

Otvor Verzazyelovej jaskyne nebol veľmi vysoko na útese. Po jeho bokoch stáli dve skaly v tvare píšťaly – nezameniteľné poznávacie znaky, zaslúžene preslávené.

Skôr ako som sa pustil do výstupu nahor, strávil som niekoľko minút tancovaním, aby som vzdal úctu Veľkej Drakane Hlbočiny a dal sa dohromady.

Potom som vybehol nahor chodníkom vytesaným do skaly a za chvíľu som sa ocitol pred vchodom do jaskyne. Keď som sa pozrel dovnútra, bol som veľmi prekvapený a dosť sklamaný. Bola to malá jaskyňa, sotva tridsať zákonných stôp široká a menej ako desať stôp vysoká. A bola celkom prázdna. Necítil som žiadnu výnimočnú energiu, napriek tomu, že som prehľadal rozpoznávacie znaky všetkých okultných zbraní, ktoré ma naučili. Zdalo sa, že vo vnútri jaskyne nie je dokonca ani Dračia brána.

„Pochválená buď Drakana, Matka Nekonečnej Noci!“ zakričal som a rozmýšľal, či budem počuť ozvenu.

Nič. Tak som sa posadil doprostred jaskyne a začal precvičovať dych Draka. „Je to rovnaký vánok ako zvyčajne!“ pomyslel som si s mierne ochabnutým entuziazmom. Zavrel som oči a užíval si blaženú energiu svojej Dračej Matky.

Ale o niekoľko minút neskôr, keď som opäť otvoril oči, všimol som si na pravej strane jaskyne otvor. Prekvapený, vyskočil som a kráčal smerom k nemu. Hľa! Predo mnou bola dosť veľká chodba, ktorá ma doviedla k točitým schodom vedúcim nahor. Bola osvetlená nejakým druhom rozptýleného svetla. Ale v stenách nebol žiaden plas. Odkiaľ prichádzalo to svetlo?

Čo do Podsvetia sa tu deje? Keď som prišiel do jaskyne, pozorne som ju prezrel. Zdalo sa nepredstaviteľné, že by som si nebol všimol tú chodbu. Tak som vyšiel z jaskyne, zhlboka sa nadýchol, zavlnil nozdrami a vošiel znovu naspäť. Nič sa nezmenilo. Stále tu bola rovnaká jaskyňa s tromi prázdnymi stenami a jedným otvorom do chodby po pravej ruke.

Uzemnil som svoju čistú fontánu v skale hory. Musel som sa rozhodnúť, čo ďalej. Hrozilo tu nebezpečenstvo? Jediné, čo som dokázal cítiť, Drak hore, Drak dole, toto miesto bolo mŕtve. Bez akejkoľvek prítomnosti. Neboli tu žiadni ľudia, žiadne bytosti a, mimo červeného čadiča hory, ani žiadne zvláštne energie. Ale táto chodba, ktorá sa tu vynorila z ničoty... to sa presne podobalo na tie šialené príbehy, ktoré som počul o Verzazyelovom obydlí.

Vyšiel som von z jaskyne a strávil minútu hľadením dole na svoju ľavú päsť. Moje predlaktie dopoly zohnuté, niekoľkokrát som pomaly otvoril a zovrel päsť. Potom, žiadne myšlienky, len Drak, vošiel som naspäť do jaskyne a vkročil do chodby.

7.5 Eisraim, kaplnka Bieleho Orla

Sedemnásť žien, všetky oblečené v dlhých rúchach Bieleho Orla, sa zhromaždilo v kaplnke. Potom ako invokovali svetlo Orla svojimi hymnami, strávili dlhý čas v meditácii.

Ukončiac cvičenie, Teyani sa postavila a statočne oznámila, „Zavolala som vás dnes, pretože Biely Orol mi poslal znamenie. Je čas, aby ďalšia z vás zostúpila a čelila skúškam Podsvetia.“

Mladé ženy v tichosti čakali, aby si vypočuli, ktorá z nich bude menovaná.

„Alsibyadi je ďalšia na rade,“ povedala.

Alsibyadi sa pokojne usmiala, žiariac Bielym Svetlom Orla. Ostatné sa neusmievali, keďže až príliš dobre vedeli, čo to znamená. V posledných ôsmich rokoch zostúpilo osem kňažiek, nevrátila sa ani jedna.

Stretnutie svätyne pokračovalo vo vznešenom svetle Orla. Keď sa skončilo, všetky ženy odišli, okrem Alsibyadi.

„Sama sa budem starať o tvoje telo, dieťa moje,“ povedala Teyani s veľkou nehou. „Celým svojím umením, všetkými silami, ktoré mi Orol prepožičal, dávam ti svoje Slovo, Alsibyadi, že urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som ťa priviedla naspäť.“

„Ja viem.“ Alsibyadi na ňu hľadela s jasom Orla a stále sa usmievala. „Ľúbim ťa, Teyani.“

Teyani k nej podišla a objala ju. Naladila sa do výšin a modlila sa, „Ó, Biely Orol! Prosím, neopúšťaj nás!“

Ale Alsibyadi nemala žiadne ilúzie. V Podsvetiach na ňu čakala smrť. „Nech si ma Biely Orol zoberie!“ odovzdala sa.

7.6 Verzazyelova jaskyňa – kozmický tanec

Prvé schody ma doviedli do ďalšej chodby, ktorá ma na oplátku doviedla k ďalším schodom, tentokrát zostupujúcim. Po najmenej dvesto krokoch som došiel... k ďalšej chodbe! Ďalej som kráčal v rozptýlenom striebristom svetle, ktoré vychádzalo odnikiaľ, chodil zo schodov do chodby, z chodby po schodoch, bez toho, že by som natrafil na nejakú miestnosť alebo križovatku. Aspoňže som sa nemusel rozhodovať! Ale keď som už takto chodil dve hodiny, začal som rozmýšľať, či vôbec niekam idem. Schody niekedy viedli nahor, inokedy nadol a všetky chodby vyzerali úplne rovnako. Neboli tu žiadne prítomnosti, žiadne zvláštne energie a žiadna Dračia brána v dosahu môjho vnímania.

Začal som si myslieť, že robím niečo nesprávne, a tak som radšej zastal. Ako som sa posadil uprostred chodby, napadlo mi, že prvá chodba sa objavila vtedy, keď som zatvoril oči a meditoval pomocou Dračieho dychu. Tak som si zahalil hlavu kapucňou svojho hnedého rúcha, zaujal meditačnú polohu a znovu začal precvičovať Dračí dych.

Po niekoľkých minútach vychutnávania dychu Matky, som opäť otvoril oči, zvedavý, čo objavím tentokrát. A k môjmu prekvapeniu, bola tu... tá istá chodba!

„Aké logické a jednotné,“ pomyslel som si. „To je to, čo robí Dračí dych s týmto miestom: otvára chodby. Čo by som teraz ešte mohol skúsiť? Žeby rituál?“

Posadil som sa, akoby som sedel pred oltárom Ganu vo svätyni Eisraimu. Keďže som tu nemal žiadny oltár, držal som ruky pred srdcom, v polohe nazývanej 'držanie plameňa', a začal invokáciu.

„Ha! Gana! Lobačen Zera!

Hera, Gana! Samayin ho Zera! “

Potom som pokračoval spievaním Ganovej veľkej mantry,

„Nama Gana, Nama Gana, Gana Gana, Nam Nam.“

Ale už po niekoľkých minútach som začal byť dosť unavený. Najprv som sa snažil vlnu ospalosti ignorovať – Verzazyelova jaskyňa určite nebola tým správnym miestom na spanie! Ale čoskoro ma začala premáhať.

„Nie!“ pomyslel som si. „Ó, Džervin, pomôž mi! Nenechaj ma opäť zaspať a zmeškať ďalšie zasvätenie!“ Bojoval som celou svojou silou, volal k fontáne. Ale spánok ma premohol a ja som sa zrútil na podlahu.

Vďaka Pánu Melchisedekovi, spal som len veľmi krátko! Zobudil som sa, spomínajúc si na živý sen – jeden z tých snov, ktoré bývajú naplnené dlhou sériou udalostí, napriek faktu, že trvajú len jednu či dve minúty.

Snívalo sa mi, že som kráčal jednou z chodieb a stretol som vysokého muža oblečeného v čiernom ako Veľkí Bojovníci. Nikdy predtým som ho nestretol, ale zdalo sa, že on ma pozná. Civel na mňa, „Ty hľadáš Vivyani, však?“

Zostal som užasnutý.

„Verzazyel mi povedal, že prichádzaš,“ vysvetľoval. Potom ukázal na koniec chodby a povedal, „Choď týmto smerom!“

Keď som dosiahol koniec chodby, objavil som obrovskú miestnosť plnú svetla. Na stenách boli pripevnené stovky fakieľ. A hľa, bola tam nefilimská žena s dlhými červenými vlasmi, tá, ktorú som pred dvoma dňami zanechal v kaňone. Chodila hore dole a vyzerala byť dosť netrpezlivá.

„Zar!“ povedala vyčítavým tónom. „Kde si bol? Čakám už štyri dni! Takmer si ma minul, práve som sa chystala odísť.“

„Štyri dni? Ale ako si vedela, že prichádzam?“

„Od Verzazyela. Povedal mi, že hľadáš Vivyani.“

Vivyani!

„Môžeš mi prezradiť, kde je?“ opýtal som sa úzkostlivo.

Spojila ruky do tvaru šálky a nasmerovala ich k oltáru na boku miestnosti, „Budem pre teba prorokovať. Ale nateraz, Verzazyel povedal, že ťa mám naučiť tancovať.“

„Dobre!“ zvolal som radostne. „Milujem tanec!“

„Viem, Verzazyel mi to povedal. Ukážeš mi, ako to robíš?“

Vzdal som úctu Matke Nekonečnej Noci a začal predvádzať čierny tanec. To miesto bolo zvláštne. Cítil som sa byť taký ľahký, že niekedy som sa medzi dvomi sériami pohybov ani nemusel dotknúť nohami zeme. Dokázal by som v okamihu vyhladiť celý nepriateľský batalión. Ale všimol som si, že žena mala na tvári pochybovačný výraz.

Zastavil som. „Nerobím to dobre?“

„Zar, v tomto tanci si bezpochyby expert, ale...“ zaváhala, „naozaj si myslíš, že by to bol ten správny spôsob, ako tancovať s Elyani?“

Mala pravdu. Akosi som si nedokázal predstaviť, že by Elyani mohla robiť čierny tanec. Zostal som z toho veľmi skľúčený.

Položila svoju ruku na moje plece a prehovorila nežným hlasom, aký som nepočul už mnoho mesiacov, „Nie, nebuď smutný! Ukážem ti to, veď existuje ešte veľa iných druhov tanca.“

„Och!“ všimol som si, „Našla si svoj medailón.“ Hlboký výstrih jej dlhých modrých šiat zvýrazňoval prívesok z mäkkého kameňa na jej prsiach. Opäť mi udrelo do očí, aká je ohromujúco krásna.

Zamávala rukami, „No tak, opakuj to po mne!“ Začal som sa pohybovať spolu s ňou a bolo to magické. Jej štýl bol rovnako čistý ako čierny tanec, ale tekutý a jasný ako rieky života okúzľujúcich Podsvetí. Cítil som sa tak povznesene, ako keď som tancoval na holom vrchole Mount Lorzen.

Ale všimol som si, že žena s mojím tancom nie je spokojná. „Robím to nesprávne?“

„Tvoje pohyby sú dobré, ale máš sa mi pritom pozerať do očí.“

Poďakoval som jej za túto technickú radu. Ako som sa naučil pri svojom bojovom tréningu, človek by mal byť vždy vďačný, keď niekto opraví jeho chyby. Snažil som sa zapamätať si každý jednotlivý pohyb, aby som dokázal tanec zopakovať, keď sa opäť stretnem s Elyani.

Čoskoro som si uvedomil, že žena mala pravdu, udržiavanie očného kontaktu robilo tanec ešte opojnejším. Pohyboval som sa spolu s ňou a zistil som, že sa smejem, akoby som sa práve napil z riek života.

„Milujem to!“ hovoril som, „Milujem to! Milujem to!“

Chichotala a smiala sa spolu so mnou.

Z čista jasna som si všimol, že už netancujeme v hale, ale uprostred veľkej planiny zaliatej slnečným svetlom. Bolo to zvláštne a nádherné miesto, takmer bez hmiel, presne ako vo svete bohov. Príroda, dieťa mojej Matky Drakany, radostne tancovala spolu so mnou. Potom som začul hudbu. Bola vznešená, ľahká a hlboká zároveň, a zdalo sa, že prichádza zovšadiaľ. Tancovali sme celé hodiny. Zdalo sa, že melodické tóny nikdy neskončia, stúpali a klesali spolu s nami, dodávajúc význam každému pohybu.

Zakaždým, keď som pocítil nával radosti, srdce ženy sa rozžiarilo svetlom. A naopak, jej radosť sa odrážala v mojom srdci. Vďaka tomu som sa cítil byť taký rozľahlý, že planina už nebola dosť veľká nato, aby nás obsiahla a hľa, svetlo slnka bolo nahradené nekonečnou hĺbkou priestoru. Ocitli sme sa v poli hviezd, tancovali sme a žena sa nedokázala prestať smiať. Nebeské melódie zneli čoraz hlasnejšie a hlasnejšie, akoby tóny padali do nás z každého jednotlivého lúča v nebesiach. A potom...

Potom som sa zobudil v chodbe.

Prvou vecou, ktorú som urobil, bolo preskúmanie energie okolo seba. V tme viditeľnej som nič nespozoroval. Miesto sa zdalo byť úplne prázdne.

Posadil som sa. „Dobrý Pán Melchisedek! Musel tento sen naozaj skončiť?“ Opäť som zavrel oči, v nádeji, že nájdem pole hviezd a svoju tancujúcu priateľku. Ale kúzlo sa vyparilo. „Zabudol som sa spýtať na jej meno!“ pomyslel som si, dotýkajúc sa medailónu, ktorý som jej ukradol v kaňone.

Postavil som sa a niekoľko sekúnd opakoval niektoré z pohybov tanca, aby sa mi vryli do pamäti. S dlhým povzdychom som sa pustil kráčať na koniec chodby. Bolo tam točité schodisko s tridsiatimisiedmimi schodmi a na ich vrchu bola ďalšia chodba.

Po niekoľkých ďalších schodiskách, ktoré stále viedli do rovnakého typu chodby, som si nakoniec pomyslel, „Dosť!“ Naladil som sa na čistú fontánu a volal celou svojou silou, „Verzazyel! Ó, Verzazyel, učiteľ Lorzena, ktorý založil rád Veľkých Bojovníkov! Čo chceš ty, aby som našiel v tvojej jaskyni? Kam ma ty chceš doviesť?“

Odozva bola okamžitá. Nebol tu žiadny zvláštny zvuk alebo svetlo, ani žiadna vlna v tme viditeľnej. Chodba bola stále rovnaká a nič v mojom okolí sa nezmenilo. Ale z čistej fontány som vedel, že som dostal odpoveď, a že ďalej v bludisku na mňa teraz niečo čakalo. Hneď som vyrazil. Boli tu ďalšie zostupné schody. Keď som po nich zbehol, zacítil som prítomnosť. Prichádzala z miestnosti otvárajúcej sa na druhom konci chodby, ktorú som mal pred sebou.

Aké nezákonne úžasné! Bola tu prítomnosť a ja som ju necítil, hoci som rozšíril svoje vnímanie cez tmu viditeľnú na míle okolo.

Okamžite som zdvihol päste a započal pomalé pohyby čierneho tanca, opäť rozširujúc svoje vedomie okolo seba. Z toho, čo som cítil, bola tu len jedna prítomnosť. Niekto z Nefilim. Žena. Nie z nebezpečnej kasty. Držala v ruke zbraň z mäkkého kameňa, ale držala ju hore nohami! Keby som ju prekvapil, jej šance, že by ju stihla odpáliť, boli minimálne. „Počkať, počkať,“ zastavil som, „túto prítomnosť poznám!“ Nechal som čierny tanec tak a normálne vošiel chodbou do miestnosti – malej krypty.

A bola tam – červenovlasá žena, s ktorou som tancoval v poli hviezd. Ležala na chrbáte, na dlážke.

„Čo tu robíš?“

Mávajúc mäkkým kameňom, zvrieskla, „Ak sa ku mne priblížiš, si mŕtvy!“

„Niečo je tu veľmi zle!“ pomyslel som si. „Bol som v tejto jaskyni dve hodiny, a táto žena a jej dvaja priatelia nemali prísť ešte aspoň tri dni!“

Držala zbraň naopak. Bola tu malá šanca, že by mohla niekoho zraniť. Ale nebol dôvod jej to prezradiť. „Nezabila by si sa, keby si odpálila kameň?“ poukázal som na fakt.

„Už zomieram. Nemám čo stratiť. A ty, Dračie hovno, tu zomrieš so mnou.“

„Čo tým chceš povedať, že zomieraš?“ zvolal som, spomínajúc si, aké teplé bolo jej telo, keď som s ňou len pred chvíľou tancoval. Ale ako som urobil krok smerom k nej, pohrozila, že aktivuje zbraň. Vyzerala byť skôr vyčerpaná ako zúrivá. Triasla sa od chladu. Tentokrát boli jej modré šaty zapnuté až po krk.

„V poriadku!“ tváril som sa, že beriem jej vyhrážky vážne. „Nepohnem sa. Ale povieš mi, čo sa ti stalo?“

Neodpovedala.

„Ako dlho si tu?“ spýtal som sa.

Po chvíli ticha odpovedala, „Štyri dni.“

Štyri dni? Škaredé Podsvetie! Ak hovorila pravdu, znamenalo to, že som v jaskyni už sedem dní. Myslel som si, že som tu len dve hodiny! Začal som sa cítiť nepríjemne, čo ma primälo k rozhodnutiu, že nastal čas na akciu.

„Vidím, že si našla svoj medailón!“ povedal som, aby som do jej mysle vniesol sekundový zmätok. Potom som k nej priskočil a takmer súčasne zasiahol tri brány na jej predlaktí. Ešte skôr ako začala kričať od bolesti, mäkký kameň bol v mojich rukách. Rozdrvil som ho, zneškodnil a zahodil.

Žena sa ani nepohla. Nielenže vyzerala byť porazená, ale aj paralyzovaná. Po lícach jej stekali veľké slzy bolesti.

„Prepáč, nechcel som ti ublížiť,“ začal som, ale potom som si uvedomil, že to bola dosť veľká hlúposť, čo som povedal. Kľakol som si vedľa nej a nasadil najmäkší hlas, akého som bol schopný, „Počúvaj, teraz, keď sa nás už oboch nesnažíš zabiť, nemám dôvod ti ubližovať. Necháš ma prosím, aby som ti pomohol?“

Nedostal som žiadnu odpoveď. Zdalo sa, že má ťažkosti zostať pri vedomí. Rýchlo som preskúmal tmu viditeľnú. V okolí nebola žiadna zistiteľná prítomnosť. Opäť som sa opýtal, „Necháš ma prosím, aby som sa pozrel na tvoju energiu? Nedotknem sa ťa, ak povieš nie.“

Nepovedala áno. Len na mňa civela, uvažujúc prečo s ňou tak jemne hovorím, namiesto toho, aby som ju zabil.

Zobral som jej ľavú ruku a rýchlo zahnal šokovú vlnu, ktorú som vyvolal v jej bránach. Potom, vnímajúc jej hlavné životné centrá, som vykríkol, „Och môj Pán Melchisedek, čo sa ti stalo?“ Jej životná sila bola zasiahnutá niečím veľmi nechutným – zbraňou alebo energiou, o akej som nikdy nepočul.

Ako sa moje ruky pohybovali od jednej brány k druhej, znovu som sa opýtal, „Počúvaj, ak by si mi mohla povedať, čo sa ti stalo, mal by som väčšiu šancu niečo pre teba urobiť.“

Napoly-prehovorila, napoly-zašepkala, „Urobila som chybu. Neuvedomila som si...“

„Čo presne si urobila?“

„To sa ľudia z tvojej svätyne nikdy nedozvedia!“

„Tvoji dvaja priatelia sú tiež zranení?“

„Nie. Sú preč. Teraz sú už ďaleko.“

„Je naozaj krásna,“ pomyslel som si a premýšľal, ako zariadiť, aby sa prestala triasť. Ale z výšky čistej fontány do mňa vpadlo uvedomenie: ona naozaj zomiera. Niečo bolo treba okamžite urobiť! Rukávom svojho hnedého rúcha som jej zotrel slzy z tváre a podišiel celkom blízko k nej. Pohliadol som jej do očí, „Potrebujem uspať tvoje telo. Dovolíš mi to? Neublížim ti.“

Niekoľko sekúnd váhala a potom prikývla.

Usmievajúc sa na ňu, projektoval som jemné Hlasové zvuky na jej centrá lacných-brán-von na krku. Ako zavrela oči, spomenul som si, „Zabudol som sa jej opýtať na meno!“

Začal sa boj. Jej brány boli v katastrofálnom stave. Potrebovala súrnu injekciu životnej sily, ale zakaždým, keď som do nej projektoval energiu, zdalo sa, že hlavné životné brány sa ešte viac zrútili. Skúšal som jednu liečebnú techniku za druhou, obzvlášť metódy na neutralizovanie účinkov tých najzákernejších výbuchov mäkkých kameňov, ale nič nefungovalo. Odchádzala mi.

„Och Pán Melchisedek, inšpiruj ma!“

Začal som rozmýšľať, či je v krypte aktívna nejaká zhubná sila. Necítil som nič zvláštne, ale aj tak som sa rozhodol vyniesť telo von. Oproti chodbe, ktorá ma doviedla do krypty, bola ďalšia. Zobral som ženu do náručia a upaľoval von. Iba po troch chodbách a dvoch dlhých schodoch som sa ocitol v jaskyni, kde som začal.

Ale tentokrát som vyšiel z ľavej steny jaskyne. Chodba na pravej stene zmizla! Zahrešil som, ale nemal som čas zastaviť a čudovať sa. Vybehol som von a položil telo na terasu pred jaskyňou. Ale ako som obnovil manipuláciu s energiou, dostal som cez tmu viditeľnú silné a škaredé varovanie: blížila sa veľká karavána nefilimských pútnikov, spolu s najmenej deviatimi Lovcami. Boli nebezpečne blízko. Menej ako niekoľko hodín chôdze.

„Podsvetie! Ako je toto možné? Keď som sem prišiel, boli najmenej na týždeň cesty ďaleko!“

Potom nastalo ďalšie náhle zhoršenie životnej sily ženy. To ma prinútilo uvedomiť si, že ju strácam.

„Je hotová,“ pomyslel som si. Spomínajúc si na Marekov príkaz, aby som sa držal ďaleko od Lovcov, rýchlo som zvolil najlepší smer pre svoj útek. Ak sa hneď teraz nezdvihnem, čoskoro bude prakticky nemožné, aby som pred nimi ukryl svoju prítomnosť. Vlastne tu bolo vážne riziko, že ma už lokalizovali.

Práve keď som sa chcel rozbehnúť, prišla ku mne strašidelná vízia.

Vivyani.

V Podsvetiach. Videl som sa, ako som sa obrátil a odišiel, zanechajúc Vivyani za sebou. „Hádam každý jeden deň som ľutoval to, čo som urobil v tej jaskyni. A teraz, čo mám robiť?“

Hľadel som na ženine červené vlasy.

V ďalšom záblesku som si spomenul na prvý raz, keď som stretol svojho majstra. Zachraňoval umierajúceho človeka. Keby som sa bol vtedy obrátil chrbtom, aký by bol môj osud?

Spomienka na Drak-úžasný tanečný sen bola v mojej mysli stále živá. Posadil som sa vedľa priateľky, ktorej meno som nepoznal a začal prechádzať rukami ponad jej telo, skúmajúc jej energiu. Opäť som žasol, čo za zbraň Podsvetia jej mohla spôsobiť také zranenia. Zvažoval som svoje možnosti. Pokiaľ ju okamžite neuvediem do stavu hibernácie, je už prakticky mŕtva. Ale hibernácia tiež nebola žiadnym riešením. Okrem toho, vyžadovalo by to stále monitorovanie jej sily. Ťažko zlučiteľné s útekom, naháňaný deviatimi nefilimskými Lovcami.

Ale predsa, Drak hore, Drak dole, jednoducho som ju nemohol opustiť. Čím viac som sa na ňu díval, tým jasnejšie to bolo.

Mysľou mi preblesla ďalšia možnosť, niečo také šialené, že som sa najprv zachechtal. Ale keď som sa vcítil do čistej fontány, vedel som – bola to cesta. Energetické zranenia ako tieto, môžu pochádzať len z Hrotu alebo možno od Lietajúcich Drakov. Keby som ju dokázal udržať v hibernácii, kým by Lovci dosiahli jaskyňu, oni by pravdepodobne vedeli, čo urobiť. Ale v tom prípade, načo sa zdržiavať? Prečo nezobrať ženu do náručia a nekráčať rovno v ústrety nefilimskej karaváne?“

„Ha! Ha! Ha! Ha! Ha!“

Vyskočil som a smial sa od radosti, velebiac Matku Nekonečnej Noci. Potom som sa obrátil k svojej priateľke, pozdvihol Hlas a projektoval na jej telo jeho vysoké intenzity, aby som takmer úplne zmrazil jej životné funkcie. Zabralo to niekoľko minút, kým som bol spokojný s výsledkom. Jej hlavné brány boli teraz snehobiele.

Nestrácal som čas, vzal som ju do náručia, presne tak, ako som zobral Vivyani v Podsvetiach zúfalstva. Ako som začal zostupovať zo skaly, vrátili sa ku mne slová, „Jeden Zákon, jedna cesta! Ten, kto nikdy nespí, nikdy nezomrie!“

O kúsok ďalej na útese som si pomyslel, „Tentokrát bude na mňa Marek naozaj vytočený!“

Kráčal som ďalej.

7.7 Stretnutie v Červenom Kaňone

Cítil som ich tak blízko, že sa mi zdalo zbytočné skrývať svoju prítomnosť. Rovnako dobre som mohol zastaviť a čakať na nich. Ale kráčal som ďalej k nim, na dôkaz mojich mierumilovných úmyslov.

Netrvalo dlho, kým som uvidel ich siluety, ako sa vynárajú z hmly. Boli traja. Trojuholníková sieť, ktorá takmer zničila Mareka, sa v mojej mysli týčila do výšky.

Títo traja páchli ako mocní a nebezpeční muži, a zaregistroval som tiež značný počet zbraní z mäkkých kameňov. Nakoniec zastali päťdesiat zákonných stôp predo mnou.

Poprvýkrát, po všetkých tých mesiacoch čierneho tanca a nekonečných prípravných vojnových hier, som sa ocitol tvárou v tvár trom nefilimským Lovcom.

Boli vysokí, ale určite nie obri, a ani obzvlášť svalnatí. Boli to muži severných krajov, s vysokými čelami a modrými očami. Chvíľu sme na seba hľadeli. Cítil som, že napriek svojmu chladnému postoju sa pripravujú na boj. Ja som, pravdaže, robil to isté, vyhodnocoval som parametre situácie, lokalizoval zemské línie a studnice jedu, rozhodoval sa, ktorým smerom sa pustím, keby som musel ustúpiť. Vyhodnotil som každý faktor situácie; presne tak, ako som bol vytrénovaný.

Nakoniec, čistá fontána hore a Drak dole, prerušil som ticho. „Táto žena umiera. Niečo sa jej stalo v jaskyni Verzazyela. Môžete jej pomôcť?“

Dve skupiny nehybne stáli, pozorujúc jedna druhú.

Potom jeden z Lovcov, ten uprostred, povedal, „Polož jej telo a choď. Postaráme sa o ňu.“

„Nie! To nemôžem. V tejto chvíli hibernuje a prežíva len vďaka mojej energii. Ak sa od nej pohnem ďalej ako na tridsať zákonných stôp, zomrie.“

Ticho oťažievalo a hustlo.

Ten istý muž opäť prehovoril, „Je to Felícia?“

„Nepoznám jej meno. Cestovala s ďalšími dvoma pútnikmi.“

Lovci si vymenili pohľady, potom ten naľavo povedal, „Alven a Rolen, stretli sme ich. Ale povedali nám, že Felícia je mŕtva.“

Takže jej meno bolo Felícia.

„Mŕtva?“ odvetil som, „Áno, takmer je, ale nie úplne. Jej energia utrpela zranenia, aké som nikdy nevidel. Ak je to Hrot a ak dokážete odstrániť ten vplyv, mohol by som mať šancu obnoviť jej životnú silu.“

„Alven povedal, že tu bol mocný liečiteľ, ktorý sa potuloval okolo ich tábora. Bol si to ty?“

„Môže byť.“

„Čo je toto hnedé rúcho, ktoré máš oblečené na odeve Bojovníka?“

„Môj majster je Džervin, svätyne Eisraimu na severe. Hnedá je farba mojej kasty. Ale prosím, musíme niečo urobiť pre túto ženu. Rýchlo! Môžete mi povedať, čo sa jej stalo?“

Žiadna odpoveď, len ďalšie dlhé ticho. Tváre Lovcov boli nehybné ako červené skaly útesov. Začal som rozmýšľať, či to bol dobrý nápad, stretnúť sa s nimi. Nakoniec som povedal, „Neveríte mi, však?“

„Prečo by sme mali?“

„Áno,“ pomyslel som si, „prečo by mali? Od svojho detstva museli počúvať hrôzostrašné príbehy o čiernych nočných morách, ktoré prichádzajú zabíjať Nefilim a len zriedka minú svoj cieľ. Všetka rafinovanosť a lži vojny...“

Zrazu vojna prestala byť hrou. Telo, ktoré som niesol, sa zdalo byť čoraz ťažšie. Uvedomil som si, aký som bol naivný. A vďaka môjmu nesprávnemu posúdeniu situácie mi ubúdal čas.

„Áno,“ pokrčil som plecami, „prečo by ste mali? Zbohom, muži Zákona!“ Obrátil som sa a začal kráčať s Felíciou preč.

Po niekoľkých sekundách na mňa zavolal muž, ktorý zatiaľ neprehovoril, „Počkaj!“

Neprestal som kráčať.

Zavolal znovu, „Počkaj, muž Zákona!“

Keď som ho počul prichádzať za sebou, okamžite som sa zvrtol, uvažujúc, či prišiel čas, aby som bojoval so svojím prvým Lovcom.

Ostatní dvaja muži sa nepohli. Nebol tu žiadny náznak, že by zahájili útok. Muž, ktorý k nám kráčal, bol vysoký a štíhly. Mal sivé vlasy a žiadnu bradu. Bol z tých troch najstarší, mohol mať zo päťdesiat. Kráčal s dávkou dôstojnosti, s rukami otvorenými pred sebou, aby ukázal, že nenesie žiadnu zbraň. „Čo s ňou ideš robiť?“ opýtal sa.

„Čo na tom záleží? Je mŕtva, nie?“

Bol teraz sotva pätnásť zákonných stôp odo mňa. Rozmýšľal som, aký by bol jeho prvý pohyb, keby sa rozhodol udrieť.

„Môžem sa pozrieť na jej telo?“

„Čo s ňou ideš robiť?“ opýtal som sa.

Pokrčil plecami, „Podľa toho, čo hovorili jej bratia, pravdepodobne veľa urobiť nemôžem.“

Rozhodol som sa, že nie je čo stratiť. Položil som telo na zem. Lovec sa nepohol, kým som nezačal pomaly ustupovať dozadu, pamätajúc na Marekove inštrukcie, „Nikdy nehľaď do očí Lovca!“

Keď bol spokojný, že som dosť ďaleko – okolo dvadsať stôp – Lovec prišiel, posadil sa vedľa Felície a prechádzal svojimi rukami ponad jej telo. Obdivne zapískal. „Ako si to urobil? Myslím hibernáciu. Použil si Hlas, však?“

Prikývol som.

Zmätený, ďalej preskúmaval Felíciine brány, „Takže sa ju snažíš vyliečiť. Ale prečo, presne?“

Čo som mal povedať tomuto mužovi? Že som práve strávil sedem dní v sne a vytancoval som si s ňou svoju čistú fontánu? Zostal som ticho.

„Potrebujem svojich dvoch mužov,“ povedal nakoniec Lovec. „Dovolíš im, aby sa priblížili?“

„Ak idete vykonať akúkoľvek väčšiu manipuláciu jej energie, musím byť dostatočne blízko, aby som mohol kontrolovať jej životné brány. Dovolíte mi prísť bližšie?“

„Ani náhodou, muž Zákona!“ odsekol. „Ber to alebo nechaj tak.“

Nemal som na výber. „V poriadku,“ prikývol som.

Prišli ďalší dvaja Lovci, sadli si vedľa Felície a asi desať minút mali zatvorené oči – ale nie všetci naraz. Striedali sa, aby na mňa vždy niekto dával pozor. Aby som predišiel problémom, zostal som Drak-nehybný a z diaľky držal Felíciine brány. Neobjavil sa žiadny náznak hroziaceho nebezpečenstva.

Keď skončili, ten, ktorý vyzeral byť vodcom, sa obrátil ku mne. „To je všetko, čo môžeme urobiť, muž Zákona. Chcela sa hrať s ohňom, spálila sa – taký je Zákon Nefilim. Čo sa týka môjho názoru, nemá šancu. Stále si ju chceš zobrať so sebou?“

„Áno.“

Lovec položil vedľa tela Felície jednu zo svojich tašiek. Pozrel sa na svojich mužov a každý z nich položil ďalšiu tašku.

Okamžite som bol v stave najvyššej pohotovosti.

„A teraz odtiaľto vypadni!“ povedal mi šéf. Jeho dvaja priatelia sa už stiahli. „A mimochodom, možno si si to neuvedomil, ale keď si bol v jaskyni, bol si poznačený energiou, ktorá na tebe zostane roky. Vďaka tomu ťa každý nefilimský Lovec bude môcť nájsť, aj vo Vyhniach Osudu. To znamená, že keď sa budeš ponevierať okolo karaván mojich pútnikov, nájdem si ťa. Zbohom, muž Zákona!“

„Čo je v tých taškách?“

„Nejaké jedlo, starostlivosť Verzazyela. Je to pre ňu, len pre prípad, že by sa strážcovia Podsvetia zbláznili a dovolili jej vrátiť sa do tela.“

Pozreli sme sa jeden na druhého. „Ďakujem ti, muž Zákona!“ povedal som.

Poďakovanie od jedného z čiernych Bojovníkov bolo už zjavne oveľa väčšou iróniou, ako tento muž dokázal zniesť. Nehol ani brvou, zobral sa a odišiel za svojimi dvoma priateľmi.

Akonáhle zašli dosť ďaleko, upaľoval som k Felícii a starostlivo preskúmal energiu v taškách. Otvoril som ich a vykonal prehliadku. Všetko vyzeralo byť v poriadku. Ak jedlo v týchto troch ťažkých taškách nebolo otrávené, nakazené Nefilim alebo inak začarované, bol to skvelý darček! „Proviant, ktorí si Lovci zobrali so sebou, aby ma mohli naháňať,“ pomyslel som si. Súdiac podľa váhy tašiek, plánovali najmenej dvanásť dní. Alebo skôr pätnásť.

Sadol som si vedľa nej. Skôr ako som začal prezerať jej brány, vyslovil som jej meno, „Felícia!“

Nespozoroval som žiadnu zmenu v jej energii, z čoho bolo bolestne zrejmé, že som nechápal nič z nezákonnej mágie Hrotu a Lietajúcich Drakov.

Vzal som kožené tašky a stále teplé telo, a rozbehol sa preč.

7.8 Matka, odovzdanie sa a Hrom Zeme

Bez ohľadu nato, čo povedal Lovec, udržiaval som sa neviditeľným v tme viditeľnej, aspoň som si to myslel. Bolo to pre mňa ťažko akceptovateľné, že na mne jaskyňa zanechala svoju energiu. Nič som necítil, napriek tomu, že som použil každú metódu, ktorú som sa naučil od Mareka Nezničiteľného. Blafoval Lovec? Alebo to bol jeden z trikov mágie Lietajúcich Drakov?

Postupoval som kaňonmi smerom na sever, hľadajúc Dračiu bránu. Žasol som, aké obtiažne to bolo. Myslel som si, že okolo Verzazyelovej jaskyne ich bude toľko ako šošovice v jedlách Mount Lorzen. Ani náhodou. Trvalo mi celý zvyšok dňa, kým som nejakú našiel. Unikalo mi zase niečo?

Naveľa som konečne zacítil charakteristický vánok brány a našiel cestu do malej jaskyne, ktorá sa nachádzala relatívne dosť vysoko v jednej zo stien červeného útesu. Položil som Felíciu na kamenistú zem jaskyne, pod hlavu som jej podložil jednu z tašiek a zakryl ju svojím hnedým rúchom. Potom som vykonal vojenskú obhliadku miesta a najbližšieho okolia. Bol som spokojný, miesto bolo logisticky vyhovujúce – len niekoľko minút chôdze odtiaľ bol malý prameň. Natiahol som okolo nás ochranné varovné pole a pripravil plány pre odrazenie prípadných útokov. Potom, poprvýkrát odkedy som sa vynoril z tanečného sna vo Verzazyelovej jaskyni, som sa posadil a uvoľnil sa.

Ako som hľadel na spiacu Felíciu, opäť mi raz udrela do očí číra absurdnosť situácie. „Čo do Škaredého Podsvetia to robím? Pre Pána Melchisedeka, ona je jednou z Nefilim! Čo so mnou porobila Verzazyelova jaskyňa?“

Postavil som sa a kráčal ku vchodu do jaskyne. „Ak sa teraz vrátim do svätyne Draka, všetko sa vráti naspäť do normálu. Felícia zomrie. A čo? Jej vlastní ľudia ju nechali zomrieť. Donesiem Marekovi jej medailón z mäkkého kameňa a tri tašky jedla pre bratov, aby sa s nimi mohli zabaviť. Nebudem ani musieť klamať, len poviem, že som bol začarovaný snom vo Verzazyelovej jaskyni – čo je čistá pravda – a na jeden deň som sa z toho zbláznil. Pelissor bude mať z toho ďalší dobrý príbeh, ktorý bude môcť rozprávať v jedálni.“

Ale keď som sa obrátil k Felícii, aby som jej povedal posledné „Zbohom, žena Zákona!“ opäť som bol zasiahnutý príšernou spomienkou na spiacu Vivyani, ktorú som opustil v jaskyniach zúfalstva. Toľko smútku, že by ma dokázal roztrhať na kusy.

Vyšiel som na terasu, ktorá viedla k jaskyni a v hmlách súmraku som pozdvihol ruky a zareval Hlasom, „Džervin! Pomôž mi! Džervin!“

Neprišla žiadna odpoveď.

Vrátil som sa naspäť do jaskyne a kľakol si k žene. „Felícia,“ zašepkal som v zúfalstve, „keby si tak bola mŕtva!“ A bez rozmýšľania som nechal svoju ruku prechádzať ponad jej telo, od jednej brány k druhej.

„Počkať, počkať. Čo je toto?“ V jej energii nastala významná zmena. Bol to výsledok liečenia, ktoré na nej previedli Lovci? Zvedavosť ma primäla na chvíľu zabudnúť na svoje pochybnosti. Aby som preskúmal jej energiu a pokúsil sa pochopiť, čo sa dialo, umiestnil som jej telo na vrch Dračej brány, kde prúdil jemný stúpajúci vánok. Bol som zdesený, „Keď na nej Lovci pracovali, necítil som vôbec nič. Táto mágia Lietajúcich Drakov je taký bolehlav!“ Dúfam som, že Marek ma o nej čoskoro poučí.

Ako som išiel otvoriť ústa, aby som projektoval liečivé zvuky, môj rozum zahájil ofenzívu, „Prijal som Hlas od Mareka, po zasvätení a vážnej prísahe. Použiť túto silu na pomoc Nefilim nie je nič menšie ako zrada.“ Kŕčovito som prižmúril oči a udrel sa päsťou do stehna. „Som chytený Verzazyelovým tanečným snom. Idem preč. Ona je len špina. Je jednou z nich. Nie je hodná jedinej minúty môjho času.“ Ale keď som opäť otvoril oči a pohliadol na jej spiace telo, nedokázal som sa pohnúť.

„Hibernácia funguje perfektne,“ pomyslel som si. „Stále je krásna. Vlastne ohromujúco krásna. Len trošku bledá.“

Čo do Ďalekého Podsvetia by v tejto situácii robil prebudený? Nechal som svoje vedomie na niekoľko sekúnd spočinúť v čistej fontáne. Keď som videl, že sa nedokážem postaviť a bežať preč, ani pracovať na jej tele, zostal som, kde som bol, zaujal správnu meditačnú polohu a skĺzol po vánku brány do Podsvetia.

Čoskoro som pristál v jaskyni z ruženínu. Bol som taký zdolaný, že sa mi ani nechcelo hýbať. Len som zostal uprostred jemného stúpajúceho prievanu a užíval si krásu a pokoj domény mojej Matky. Ale po chvíli som si všimol čosi zvláštne. Stále som dokázal cítiť nad svojou hlavou Felíciinu energiu. Čistá fontána sa harmonicky prekrývala so stúpajúcim Dračím vánkom, vytvárajúc dlhý stĺpec Ducha²², ktorý sa tiahol z mojej korunnej čakry až do životných brán Felíciinho tela.

„Aký zaujímavý úkaz!“ pomyslel som si. „Ktovie, či by sa dal použiť na liečenie.“

Skĺzol som po vánku ešte oveľa hlbšie. Po niekoľkých sekundách som sa ocitol v jednej z obrovských jaskýň lapis lazuli, ktoré som tak miloval. „ Sláva ti, Drakana, Matka moja! Si taká nádherná.“

Čudné bolo, že som stále dokázal cítiť Felíciinu energiu, rovno na vrchole mojej hlavy. Povznesená atmosféra jaskyne lapis lazuli mi pripomenula pocit z tanečného sna, ktorý som s ňou mal. Uvedomil som si, že myslím na to, že počas celých osemnástich mesiacov Dračích hier nebola ani jediná chvíľa, kedy by som sa bol cítil tak osvietene, ako keď som s Felíciou tancoval v poli hviezd. „Nakoniec možno,“ uvažoval som, „osemnásť mesiacov čierneho tanca nebolo ničím iným ako len prípravou na sen.“

O chvíľu neskôr som bol zase premožený zúfalstvom. „Ten tanec v poli hviezd bol sen! Sen! Džervin chce, aby som sa prebudil, nie sníval!“ Hľadiac nadol do stredu Zeme, úpenlivo som prosil, „Ó, Matka moja! Toto je naozaj nemožná situácia. Potrebujem tvoju pomoc!“

Spomenul som si, ako mi Marek povedal, že odpoveď na skutočne nemožné veci sa dá nájsť v najhlbších Podsvetiach. Z čistej fontány som sa rozhodol skĺznuť nadol tak hlboko, že moja Dračia Matka ma alebo stlačí do navždy zabudnutého zrnka prachu, alebo mi ponúkne riešenie.

A tak som klesal hlbšie a hlbšie, bez zastavenia kĺzajúc po vánku. Scenéria sa menila tak rýchlo, že som nedokázal nič rozoznať. Čím hlbšie som šiel, tým povznesenejšie som sa cítil. Z obavy, že stratím príčetnosť, ak podľahnem opojeniu, dával som si pozor, aby som zostal Drak-pokojný; moje oči boli zatvorené.

Zostup pokračoval a pokračoval, a ja som sa začal cítiť tak odlišne, až som mal pochybnosti, či som to stále ja. Ale pevne som sa pridŕžal svojej vnútornej nehybnosti a ďalej sa ponáral.

Prešli hodiny, kým sa pád zastavil. Plánoval som zostať najprv nejaký čas nehybný, so zavretými očami. Ale kde bol čas? Už som ho nedokázal cítiť. A kde boli moje oči? Už som nemal telo. Bolo tu svetlo, ale iné ako som si kedy myslel, že by svetlo mohlo byť. Svetlo môže byť jasné alebo menej jasné; a môže byť striebristé alebo zlaté alebo nejakej inej farby. Toto svetlo bolo len svetlom, bez všetkých tých vecí.

Ale bolo tu viac ako len toto. Bol som inou bytosťou – stále som to bol ja, ale už nie Zar. A vo všade-nosti tohto Hlbokého Podsvetia, zaspieval som hymnu, ktorú som nikdy predtým nepočul,

„Ó, Matka moja, Drakana Hlbočiny,

Ó, úžasný živý zdroj Nekonečnej Noci,

Ó, neuchopiteľná, na ktorej spočívajú všetci ostatní,

Ó, Hadana, hlbšia ako Priepasť,

Ó, najsvätejšia a najposvätnejšia,

Sláva ti! Sláva ti, Matka moja!

Nekonečná je tvoja múdrosť, nikdy nekončiace je tvoje požehnanie.

Božský a večný je tvoj tanec,

Ktorí sa bohovia i ľudia snažia napodobiť.

Sláva ti, Matka moja!

Sláva ti, Veľká Drakana Hlbočiny!

Dych života, ktorý si mi dala,

Prišiel som odovzdať do tvojho lona.

Zmiluj sa, Ó, Matka!

Viem, že Pravda

Je príliš veľká, aby sa zmestila do ľudského srdca,

Tvoje cesty príliš záhadné, aby som ich mohol pochopiť.

Ale Matka, modlím sa,

Aby som bol radšej zabitý, ako išiel proti tebe.

Prosím nenechaj ma kráčať cestou,

Kvôli ktorej ma opustíš.

Prosím, nenechaj ma prestúpiť tvoju Vôľu.“

Čakal som, až kým ma jemne nedosiahli vznešené vlny nekonečnosti mojej Matky. Počul som jej Hlas, ktorý je hromom Zeme. Ale tentokrát bol jej dych jemný a teplý.

V krypte smrti, v útrobách Mount Lorzen, keď som ho prvýkrát začul, zdal sa mi ohnivý a strašný. Aký som bol len pomýlený!

Teraz ku mne melodické harmónie prichádzali také, aké naozaj boli a utešili ma.

„Jemný je tvoj hlas, Matka moja!“ velebil som ju.

Hlas ku mne prehovoril.

7.9 Hymna Drakany Matky ku všetkým jej tvorom

„Miliónom tvorov, ktorí dnes vzývali moje meno,

A desaťnásobku tých, ktorí sa na mňa zabudli obrátiť,

A všetkým tým, ktorí nevedia,

Že ku mne vždy môžu volať a dostať odpoveď,

Posielam svoju lásku.

Kiež by ste sa všetci otvorili nekonečnej sladkosti,

Ktorú som pre vás vo svete uložila,

Ale ktorú len nemnohí z vás poznávajú!

Tým, ktorí spia počas bezsennej noci,

Šepkám blažené hymny prebudenia.

Tým, ktorí snívajú a usilujú o prebudenie,

Tým, ktorí prosia o moju múdrosť,

Posielam túto správu:

Keď matka kojí dieťa,

Kŕmením ma uctieva.

Keď manžel miluje manželku,

Láskou ma uctieva.

Keď sa lekár stará o svojho pacienta,

Liečením ma uctieva.

Keď bojovník zabije svojho nepriateľa,

Bojom ma uctieva.

Lebo ja som matka a dieťa, manžel a manželka,

Lekár, pacient, bojovník a nepriateľ.

Ktoré z mojich detí sú múdre a ktoré hlúpe?

Múdri sú tí, ktorí vedia, že cez svoje činy

Mňa uctievajú.

Hlupáci činia rovnako,

Ale nevidia, že tancujú so mnou.

Ktorých milujem a ktorí sa mi hnusia?

Matka nepohŕda žiadnym zo svojich detí.

Hlupákov aj múdrych,

Všetkých milujem rovnako.

Matka si želá, aby žiadne z jej detí netrpelo.

A v záblesku eónu,

Keď sa všetky moje tvory prebudia

Do nádherného osvietenia, ktoré som pre nich pripravila,

Všetci uvidia,

Že utrpenie existovalo len v ich zaslepených očiach.“

7.10 Brána starostlivosti

Zistil som, že sedím vedľa Felíciinho tela. Vôbec som si nespomínal na svoj vzostup po vánku Hlbočiny. Stal sa zázrak alebo som bol taký pohltený pohľadom na svetlo Matky, že som si neuvedomoval cestu späť?

Bola noc. Bol som nehybný. Cítil som sa byť väčší ako noc. Nebol som len sám sebou, ale aj mojou Matkou. Bol som Felícia a tiež Zar. A Felícia sa mala dobre, blažene spala vo sférach Výšin mojej Matky. Dva kroky od nás som cítil karavánu pútnikov, ktorí táborili pred Verzazyelovou jaskyňou. Tri kroky od nás – bol som Mount Lorzen a Floster a všetci Bojovníci. Bol som každou jednou dušou v kraji Červenej Zeme a rieky Jeremícia; a tiež riek susedných krajov. Myriady duší v celkom kráľovstve tancovali v mojom lone svoj spánok.

„Tvoj tanec, Matka moja!“ zvolal som s úctou.

Potom som, zo stanoviska kozmickej rozľahlosti mojej Matky, zhliadol nadol na malého Zara, ktorý sedel vedľa Felície, s rukou na jej srdci. Vylieči ju alebo sa vráti k Marekovi? Príliš na tom nezáležalo. Felícia bola v extatickom tranze v lone mojej Matky. A Drakana Hlbočiny milovala Mareka tak veľmi, že sa určite dostane z toho, ak stratí jedného zo svojich učeníkov.

„Hodíš kocky osudu?“ spýtala sa ma moja Matka.

Odpovedal som, „Mohlo by sa mi dostať nesmierneho privilégia a vystúpiť nad kocky osudu, aby som sa dozvedel čo ťa poteší a vykonal tvoju Vôľu?“

Moja Matka odpovedala, „Vidieť život mojich tvorov nezmyselne zničený, to ma neteší.“

„Ako ťa človek môže potešiť?“ opýtal som sa.

Počul som odpoveď, ale nerozumel som jej.

Nasledujúce ráno ma úsvit prekvapil. Cítil som sa neuveriteľne jasne. Čistý ako Úsvit Stvorenia. Ležal som vedľa Felície, moja ruka stále na životných bránach jej srdca. Zaspal som bez toho, že by som si to bol uvedomil.

„Toto je prvá noc, ktorú som kedy strávil spánkom na bráne Draka,“ uvedomil som si, ako som sa posadil. Nedokázal som si spomenúť na žiadny konkrétny sen.

Vyšiel som z jaskyne a hľadel na riedke hmly. Skontroloval som, či niektorý z astrálnych majákov, ktoré som umiestnil v tme viditeľnej, nehlási prichádzajúce nebezpečenstvo. Potom som bežal dole k prameňu, aby som sa umyl a nabral vodu.

Nestrácal som čas, vrátil som sa do jaskyne a započal liečenie Felície. Toto bol začiatok ohromnej bitky, ktorú som podstúpil v jaskyni a hlboko dole, v Podsvetiach mojej Matky. Liečebná metóda, ktorú som objavil deň predtým – vstúpiť do vánku brány a spojiť sa s Felíciou cez stĺpec Ducha nad mojou hlavou – fungovala zázračne. Nielenže som nahor mohol posielať sily, rovno do jej tela, ale tiež som mohol spočívať na životnej múdrosti a vedení Podsvetí. A veruže som to potreboval!

Moje prvé výsledky neboli nijako zvlášť dobré. Nech už to bolo čokoľvek, čo zasiahlo Felíciu, zničilo to jej telo energie. Zakaždým, keď som opravil jedno centrum, iné sa zrútilo a energetické injekcie, ktoré som vpúšťal do jej meridiánov, sa topili ako sneh na slnku. Bez veľkých nádejí, pracoval som deň za dňom. Urobil som to, čo Marek a ostatní urobili predo mnou – zostupoval som hlbšie a hlbšie a spojil sa so silami veľkosti, ktorá ma napĺňala úctou.

Ale moje bremeno bolo veľmi uľahčené radosťou, ktorá mnou stále prúdila, keď som zostupoval do Podsvetí – hlavne do riek života na hlbších úrovniach. Objavil som jednu špeciálnu úroveň, v ktorej rieka prechádzala cez Dračiu bránu pod jaskyňou, takže som sa mohol ponoriť do blaženého toku, zatiaľ čo som držal Felíciinu energiu nad svojou hlavou. Bol to taký extatický zážitok! Niekedy som musel kričať od radosti, lebo som nedokázal znášať vlny rozkoše, ktoré prúdili mojím telom. Keby nebolo tej nežnej duše, ktorej život spočíval nad mojou hlavou, odovzdal by som sa prúdu a nechal moju Matku, aby si ma zobrala.

Po šiestich dňoch sa objavili prvé povzbudivé výsledky. Niektoré životné brány začali získavať na pevnosti. Mohol som do nich vpúšťať životnú silu bez toho, aby sa zrútili. Aby som scelil niektoré časti tela, ktoré sa zdali byť neopraviteľné, zostúpil som do hlbokých zlatých Podsvetí a pozbieral vzácne kamene, ktoré som do nej vložil a použil ich ako jadrá centier pre regeneráciu.

Po desiatich dňoch sa stav vitálnych centier natoľko zlepšil, až som začal veriť, že Felícia bude žiť. Začal som o nej zmýšľať ako o bábätku, ktoré moja Matka ide porodiť. Aké bude to bábätko? Aké budú jej prvé slová? Bude taká silná, akou som sa ju snažil urobiť, s bránami silnými ako brány mocného bojovníka?

A akú bude mať povahu? Moja Matka do nej vliala toľko lásky – určite bude sladká ako tá žena, ktorá so mnou tancovala vo hviezdach. Deň po dni, moje očakávania rástli. Už som sa nevedel dočkať, kedy ju budem počuť prehovoriť!

Na trinásty deň som už mohol dostať Felíciu zo stavu hibernácie. Nasledovalo niekoľko minút neistoty. Ako som sa naučil od Mareka, keď sa človek dostáva zo stavu hlbokej hibernácie, náhle zvýšenie éterického obehu môže privodiť dramatický kolaps v tele energie. Ale po polhodine, keď som videl, že moja práca drží a žiadna z Felíciinych hlavných brán sa nezrútila, vyskakoval som a tancoval v jaskyni od radosti; a vydal som ten najhlasnejší rituálny výkrik, „JUJUJUJUJÚ!“

Zobral som jej telo preč od vánku brány a položil ho na matrac zhotovený z trávy, ktorú som nazbieral pri kríkoch v kaňone. A čakal som.

Okolo poludnia začala Felícia hýbať ľavou rukou. Zaradoval som sa a velebil Matku Svetla. Spomínajúc na jaskyne zúfalstva, keď Vivyani prvýkrát pohla rukou, keď som ju niesol, počul som sa povedať, „Tentokrát som ťa neopustil!“

Počas toho popoludnia sa bábätko ešte trikrát pohlo. Zakaždým som sa nechal uniesť radosťou.

Na štrnásty deň, keď som sa zobudil, Felícia ešte stále spala. Ale keď som sa vrátil od prameňa, vnímajúc tmu viditeľnú, nemal som žiadnu pochybnosť, že Felícia sa prebudila.

Bežal som ku vchodu jaskyne, akoby som išiel privítať starého priateľa.

7.11 Prvý rozhovor s Felíciou

Hneď ako ma videla vchádzať do jaskyne, Felícia zareagovala, „Och, nie! Už zase čierna nočná mora! Choď preč!“ S výrazom tváre, ktorý vyjadroval znechutenie, rovnako ako strach, začala plakať.

Uvedomil som si, že to odo mňa nebolo veľmi múdre, objaviť sa pred ňou oblečený v čiernom, ale keďže som ju prikryl svojím hnedým rúchom, čo iné som si mohol obliecť? Chcel som ju osloviť, ale stále plakala, „Choď preč! Choď preč! Choď k Azazelovi a strať sa!“

Vyzerala byť veľmi rozrušená, tak som vyšiel z jaskyne.

Sadol som si na skalu na terase a hľadel do hmiel, spomínajúc si, ako príšerne som sa cítil po svojom prvom výlete do Podsvetia. „Úbohé dieťa,“ pomyslel som si a čakal som pred jaskyňou, až kým som cez tmu viditeľnú necítil, že opäť zaspala. Potom som vošiel dnu, odhodil svoju čiernu čiapku do jedného kúta jaskyne a rozpustil si vlasy. Opäť som sa k nej posadil a skontroloval jej brány.

Po dlhom vyšetrovaní som bol dokonale spokojný. „Výborne!“ povedal som nahlas, čo ju okamžite zobudilo.

Keď ma videla tak blízko vedľa seba, moje ruky na jej tele, nepovedala ani slovo. Potichu sme jeden na druhého hľadeli. „Niet pochýb, že ona je tou, s ktorou som tancoval v poli hviezd,“ pomyslel som si, hľadiac do jej veľkých modrých očí. Iba radosť v nich chýbala.

Zobral som ju za ruku, „Felícia, si v bezpečí. Všetko je bezpečné! Som tu, aby som sa o teba staral. Dlho si spala a teraz si naspäť, pripravená začať nový život.“ A kým sme sa na seba pozerali, rozprával som jej o jaskyni a jej okolí; a o hocijakých iných veciach, ktoré mi napadli.

Zanedlho opäť zaspala. Zobudila sa až neskoro popoludní.

„Tu je naša spiaca princezná! No tak, Felícia, musíš sa napiť, je to veľmi dôležité,“ povedal som, podopierajúc jej hlavu rukou a pritláčajúc jej k perám šálku.

„Zákonne fantastické,“ potešil som sa, keď vypila niekoľko hltov. Zobral som ju za ruku a ďalej jej rozprával bezvýznamné veci. Ale bola taká unavená, že jej oči sa čoskoro opäť zatvorili.

Nasledujúce ráno sa neprebudila, ale keďže úroveň jej energie bola výborná, rozhodol som sa pre poriadne injekcie životnej sily. Použil som škálu Hlasových frekvencií a zavŕšil tak prácu na jej bránach. Keď najbližšie otvorila oči, Felícia už bola celá naspäť.

Najprv som ju prinútil vypiť šálku vody. Potom sme si navzájom hľadeli do očí.

„Stretol som karavánu pútnikov, ktorí sa míňali s tvojimi bratmi, keď boli na ceste späť do severných krajov,“ povedal som. „Mysleli si, že si mŕtva. Vieš si predstaviť, akí budú šťastní, keď ťa uvidia?“

Videl som, že jej vedomie je čisté. Možno len bola príliš unavená nato, aby odpovedala, alebo sa jej jednoducho nechcelo. Ďalej na mňa civela, jej pery tvrdohlavo zapečatené. Modlil som sa k Matke, aby nechala mojím hlasom pretekať niečo zo svojej nekonečnej sladkosti, „Nemusíš sa so mnou rozprávať, ja sa budem rozprávať s tebou. Všetko, čo žiadam, je to, aby si pila. Teraz, keď už nie si v hibernácii, je nutné, aby si prijímala veľa tekutín. Čoskoro budeš musieť začať aj jesť, inak zoslabneš. Počas hibernácie, ktorá trvala trinásť dní, si príliš nestratila na váhe. Ale od zajtra musíš začať jesť.“

Ukázal som jej tašky s jedlom. „Pozri, tieto sme dostali od Lovcov, 'starostlivosť Verzazyela!' Sú plné neuveriteľne chutných vecí. Keď som ich prvýkrát ochutnal, pomyslel som si, 'Och môj Pán Melchisedek, tak toto jedia Nefilim?'“

Vlastne som bol z toho ohromený a zdesený. Očakával som nechutné, ako kompost vyzerajúce, ako zvratky páchnuce konzervy – krvavé omáčky plné zvieracích a ľudských kusov, všetky zmiešané dokopy ako v najnechutnejšom Podsvetí jaskýň zúfalstva. Preto som najprv ani nepomyslel na to, aby som tašky otvoril. Hodoval som na cikádach, ktoré som pozbieral v divočine. Počas svojich prvých mesiacov tréningu s Marekom, keď som sa učil prežiť za akýchkoľvek okolností, som cikády neznášal. Ale potom, vďaka mojej Matke Drakane, som preprogramoval svoje chute a teraz mi tieto malé potvorky veľmi chutili. Sám Marek mal cikády veľmi rád. Hovorieval, že sú také čisté ako sama púšť.

Bola to zvedavosť, nie hlad, že som vytiahol jednu z tašiek, ktoré Lovci nechali pre Felíciu. Po dňoch opatrného astrálneho ovoniavania, keď som mal v pohotovosti celú svoju psychickú obranu a spočíval na Drakovi Hlbočiny, keď som konečne nadvihol vrchnák jednej z malých nádobiek, bol som úplne zarazený sladkou, vábivou vôňou.

Čo boli tieto sladučké červené ropušie ikry? Žeby zrazená krv? Ani náhodou! Najsladší ríbezľový džem, aký som kedy ochutnal. Bol ohromný. Vyslal do mojej energie vlnu rozkoše.

Ale bolo to bezpečné? Čo ak bola sladká chuť navrhnutá tak, aby napadla čistotu mojej duše, zneuctila môjho Ducha a urobila zo mňa bezmocnú, padlú bytosť v rukách diabolského nefilimského odpadu?

Keďže som si nebol istý, či by vo mne zostala ešte nejaká sila charakteru, keby som ochutnal ďalšiu lyžicu tejto nenormálne sladkej substancie, tašky som odložil a vypovedal ich do najvzdialenejšieho rohu jaskyne; a vrátil sa k svojej zdravej, dušu-prečisťujúcej cikádovej diéte.

„Myslím si, že ti to všetko bude veľmi chutiť,“ povedal som Felícii. „A zo zvedavosti (pretože si nie som istý, či je táto potrava vhodná pre moju kastu), by som sa od teba veľmi rád naučil nejaké recepty.“

Felícia na mňa ďalej hľadela rovnakým zaťatým spôsobom, bez toho, že by sa čo len trochu usmiala alebo pootvorila pery, ktoré tak veľmi pripomínali ríbezľový džem. Uvedomil som si, že ešte nepozná moje meno, a tak som jej porozprával o sebe a o svätyni Eisraimu. „Matka, prosím znes svoju nehu na toto dieťa!“ modlil som sa stále v jej spoločnosti.

Felícia počúvala, ale neprehovorila.

Niekoľkokrát som vyšiel von z jaskyne, ale veľa nespala, čo bolo v tejto fáze celkom dobré znamenie. Prijala vodu, ale odmietala akúkoľvek potravu a to sa čoskoro stalo témou dňa.

Trpezlivo som vedľa nej sedel a prehováral k nej, ale stále si držala svoj apatický postoj a odmietala odpovedať na akékoľvek moje otázky. Na konci dňa som sa začal cítiť vyšťavený a skľúčený. Vyšiel som na chvíľu von a pozoroval červenkastý nádych súmračných hmiel.

Keď som sa vrátil naspäť, povedal som jej, „Felícia, chcem ti porozprávať príbeh. Raz, vo svätyni Eisraimu, keď som bol veľmi chorý, niekto sa o mňa naozaj staral a to zo mňa urobilo iného muža.“ A veľmi podrobne som jej porozprával príbeh o Vivyani, o spôsobe, akým sa o mňa Elyani starala; a o tom, ako sme sa bavili počas obdobia môjho zotavovania.

„Vieš, Felícia,“ zakončil som dlhý príbeh, „často som si myslel, že pre Elyani to muselo byť strašné, keď sa o mňa starala, kým som bol v bezvedomí. Teraz si myslím, že som sa asi mýlil. Starať sa o teba, bolo jedným z najkrajších zážitkov môjho života. Tešil som sa z každého dňa, z každej hodiny. Niekedy som sa cítil byť taký obrovský a povznesený energiou mojej Matky, ktorú do mňa vlievala... ešte šťastie, že som sa dokázal zmestiť do jaskyne! Nech sa teraz stane čokoľvek, nič z toho nebudem ľutovať.“

Jemne som ju pohladil po vlasoch, „Prosím Felícia, budeš niečo jesť? Len trošku.“

Keď odmietla lyžicu džemu, ktorú som jej držal pred ústami, zhlboka som sa nadýchol a spýtal sa jej, „Prečo sa so mnou nerozprávaš?“

Jej pery zostali zapečatené. Vyhýbavo zatvorila oči a hrala mŕtveho chrobáka.

Vyšiel som von. Bola noc. Pod hmlami-rozptýleným striebristým svetlom som si spomenul na Elyanine nádvorie a tancoval som.

Nasledujúce ráno, keď som sa vrátil od prameňa, pozdravil som Felíciu a posadil sa vedľa jej postele. Teraz už nechcela prijať ani vodu. „Toto tvrdohlavé malé dievča,“ pomyslel som si, „zničí celú prácu mojej Matky.“

„Felícia, toto už začína byť veľmi vážne,“ varoval som ju. „Už nehibernuješ. Ak nebudeš piť a jesť, nepotrvá dlho, kým sa z teba stane zákonný duch.“

Jedinou odpoveďou mi bol zaťatý pohľad.

Zavrel som oči a chytil si hlavu do rúk, pokúšajúc sa rozhodnúť, čo ďalej. Spomenul som si na Elyanin spôsob, akým ma vytrhla zo šede jaskýň zúfalstva. Pozrel som sa Felícii do očí a takmer som na ňu vrieskal, „Uvedomuješ si, že posledných šestnásť dní som strávil len tým, že som čistil tvoje telo a opravoval tvoju energiu?“

Ale skôr ako som mal čas rozmyslieť si čo ďalej, Felícia mi pohŕdavo odsekla, „Prečo si ma nenechal zomrieť? Si predsa jedným z čiernych nočných môr, nie?“

Hľadel som do rohu jaskyne, nevediac, čo nato povedať. Potom som pokrčil plecami a dal si rýchly výklus na vrchol kopca.

„Čo do Podsvetia s ňou idem robiť, keď nechce jesť?“ rozmýšľal som a začal čierny tanec, aby som si vyjasnil myšlienky. O polhodinu neskôr, keď som zvážil všetky pre a proti tejto situácie, vzdal som hore úctu a zliezol z kopca naspäť do jaskyne.

Tentokrát som si nesadol vedľa jej postele. Len som povedal, „Felícia, pútnici, ktorých som stretol potom, ako som ťa našiel, stále táboria blízko Verzazyelovej jaskyne. Zoberiem ťa naspäť k nim, oni sa o teba postarajú.“ Podišiel som bližšie a spýtal sa jej, „Je to takto v poriadku?“

Zostala apatická, ale prikývla.

„Vypiješ trochu vody?“ Keď prijala, zvolal som, „Pochválený buď Pán Melchisedek!“ Potom som sa k nej naposledy posadil. Zobral som ju za ruky. Nepokúšala sa odporovať. Hľadiac do jej očí, pomyslel som si, „Teraz viem, ako sa cíti matka, keď jej zoberú dieťa.“

Zobral som ju do náručia. Hrala mŕtveho chrobáka. Zdala sa mi byť oveľa ľahšia, ako keď sme prvýkrát prišli do jaskyne. Kým som zliezal na dno kaňona, zdôveril som sa jej, „Felícia, musím ti porozprávať o fantastickom sne, ktorý som mal v Strážcovej jaskyni.“ Ako sme postupovali cez hmly, vykreslil som jej každý jednotlivý detail.

7.12 Zákon je Zákon

Rovnakí traja Lovci, hneď ako zachytili moju prítomnosť, vydali sa na stretnutie so mnou a Felíciou. Tentokrát som na nich čakal na mieste, ktoré vyzeralo byť ideálne pre prípad boja – ľahký ústup, hojnosť jedovatých studníc.

Bolo to obdobie roka, keď jaskyňu prichádzalo navštíviť veľa karaván pútnikov. Dodržiavajúc nevyslovenú dohodu, Bojovníci v tomto období len zriedka opúšťali svoju horu. Keby ma našli mŕtveho v kaňone, od Marekových mužov by sa dala očakávať masívna odveta – dosť nato, aby si inteligentní Lovci dvakrát rozmysleli, kým na mňa zaútočia.

Položil som Felíciu na zem. Chvíľu sme jeden na druhého hľadeli. Jej tvár vyzerala byť menej zaťatá ako predtým. Možno nakoniec nikdy neuverila, že sa bude môcť vrátiť k svojim ľuďom. Vidieť koniec svojich problémov muselo zmäkčiť jej naladenie. Nerozprával som, pretože mi nič nenapadalo. Vnútorné otvorenie, na ktoré som čakal, mohlo možno nastať práve vtedy. Ale musel som sa pripraviť na možný boj.

Mojím plánom bol rýchly pohyb. Akonáhle som videl troch Lovcov, ako sa vynárajú z hmiel, zavolal som, „ Pochválený buď Pán Melchisedek, muži Zákona! Je celá vaša. Potrebuje veľa vody a tiež jedlo, hneď ako to bude možné.“

Mal som pevne pod kontrolou každý parameter situácie. Letmo som sa pozrel na Felíciu. „Zbohom, žena Zákona!“ Potom som sa otočil na päte a pustil sa rýchlo kráčať.

Šéf Lovcov na mňa zavolal, „Počkaj, muž Zákona!“

Obrátil som sa a nasadil stupeň najvyššej pohotovosti. Ale traja Lovci sa nepohli. „Čo, muž Zákona?“ spýtal som sa.

„Ak si ju zoberieme, musí zomrieť!“

Neveril som svojim ušiam. Kráčajúc naspäť k Felícii, zreval som, „Čože?“

Nastalo ticho.

„Porušila Zákon Nefilim,“ povedal starší Lovec. „Ak si ju zoberieme, musí zomrieť.“

Felícia ku mne vzhliadla. „Zar, prepáč mi!“

Bol som natoľko omráčený, ako mi to len Dračie ovládanie dovolilo. „Chceš povedať, že si vedela, že sa to stane?“

„Prepáč mi to!“ zopakovala.

„Toto je nočná mora!“ pomyslel som si. Obrátil som sa k Lovcom a opýtal sa, „Ale veď ste ju naposledy liečili, či nie?“

„To bolo predtým, ako sme zistili, čo urobila v jaskyni! Prehrešila sa a nezákonne vstúpila do zakázanej posvätnej krypty.“

Nikto sa nepohol. Naladil som sa na čistú fontánu a snažil sa vymyslieť, čo ďalej.

„Počúvaj,“ povedal šéf, „ja som muž severných krajov. Nie som papagáj Zákona. Neželám si smrť tejto ženy. Ale mám so sebou stopäťdesiat pútnikov z kraja Západných Pobreží, ktorí boli všetci svedkami prekročenia Verzazyelovho Zákona. Ak ju tu necháš, nemôžem nič robiť.“

Už tu nebol Zar – len čistá fontána. Žiadne myšlienky, len Drak, zohol som sa a zdvihol Felíciu. Niekoľko sekúnd som rozmýšľal.

Šéf Lovcov zdvihol svoju pravú ruku a ukázal mi svoju dlaň.

„Nevieš, čo to znamená?“ spýtal som sa Felície, pripravujúc sa na prvý úder.

„Znamená to, že ťa považuje za priana.“

„Čo je prian?“

„Mocný muž,“ povedala. „Myslí si, že by si sa mohol stať Lovcom. Chcem povedať, keby si bol jedným z Nefilim, pravdaže.“

„Tomuto nemôžem uveriť!“ otočil som sa a bežal preč tak rýchlo, ako som len vedel. Felícia sa ma držala okolo krku ako kliešť.

Keď sme dosiahli vzdialenosť, ktorá mi pripadala bezpečná, položil som Felíciu na zem. Posadila sa a oprela sa chrbtom o veľkú skalu. Napravila si svoje dlhé červené vlasy a zaujmúc komplikovanú polohu, s lakťom na kolene a bradou v ruke, sa na mňa zahľadela.

Rozpažil som ruky, extrémne zaťal päste a hľadiac dole na Zem, takmer-Hlasom som pobúrene zareval. „Óóóch Veľká Hadana Hlbočiny!“ Potom som sa obrátil k nefilimskej žene. „Felícia, keby som práve nestrávil šestnásť dní tým, že som sa ťa snažil priviesť do kráľovstva a šiel si zodrať svojho Draka, myslím, že by som bol schopný ťa zabiť.“

Skľúčeným hlasom a s nádychom smútku vo svojich veľkých modrých očiach, zopakovala, „Zar, prepáč mi to!“

„A ty voláš mňa nočnou morou!“

„Myslela som si, že sa možno posvätná krypta sama opraví a zmaže stopy môjho prechodu. Stáva sa to, vieš. Bola to naozaj smola, že pútnici prišli tak rýchlo.“

„Teraz, keď si vo vyhnanstve, môžu prísť a hocikedy nás loviť!“

„Nie, toho sa nemusíš obávať. Ferippe, muž, s ktorým si hovoril, mi povedal, že to neurobia.“

„Čo tým myslíš, že ti povedal?“

„Počas vášho stretnutia sme sa spolu rozprávali.“

„Čože? V tme viditeľnej som nič nepočul.“

„Použili sme iný druh kanálu.“

Chytil som si rukami hlavu a začal chodiť okolo. „A je to tu, teraz za mojím chrbtom robí mágiu Lietajúcich Drakov! A čo ti ešte Ferippe povedal?“

„Povedal, že nám za pár dní prinesie nejaké jedlo. Povedal, aby sme sa neobávali, keby sme chceli zmeniť polohu, že nás nájde tak či onak. Ale chcel, aby sme nešli príliš ďaleko, aby nemusel nadlho odchádzať od svojich pútnikov.“

„Čože? Chceš povedať, že nás pôjde hľadať?“

„Pokoj, muž Zákona! Ferippe je priateľ môjho brata Alvena a ďalších mojich priateľov. Chodili spolu do školy, v kraji Snežných Hôr. Neurobil by nič, čím by mi ublížil. Ak ti ukázal svoju ruku, je to preto, že som mu o tebe všetko porozprávala.“

Sadol som si na skalu a pozeral sa iným smerom. „Och moja Matka Drakana! Povedz mi, že toto je len zlý sen, a že sa idem zobudiť v Strážcovej jaskyni.“

Nastalo ticho. Potom Felícia zariskovala, „Zar, som veľmi smädná, mohla by som prosím dostať niečo na pitie?“

Schmatol som zo svojej tašky nádobu s vodou a bezmyšlienkovite jej ju hodil, akoby som ju hádzal niektorému zo svojich Dračích druhov. Nechytila ju. Išiel som ju zdvihnúť a podal jej ju.

Napriek svojmu hnevu, bol som dojatý, keď som ju videl piť. Zrazu bola opäť mojím dieťaťom. Ale čoskoro som ju musel zastaviť, „Opatrne, nie toľko naraz.“

Zodvihol som ju. „Ideme naspäť do jaskyne!“

Ako som začal kráčať, objala ma okolo krku, mäkká a poddajná, „Sľubujem, že budem jesť.“

7.13 Kúzlo uhoriek nakladaných v mede

Keď sme sa dostali naspäť do jaskyne, položil som Felíciu na jej slamený matrac. Okamžite sa posadila a prekrížila si nohy.

„Počúvaj!“ povedal som jej, kým si naprávala vlasy, „Zostanem s tebou ešte ďalšie dva alebo tri dni, až kým nebudeš vedieť chodiť a postarať sa o seba. Potom pôjdem. Nechám ti tašky s jedlom. Budeš len musieť počkať na svojho priateľa Lovca a on už nájde spôsob ako ťa zobrať naspäť tam, kam chceš ísť. Urobí to?“

Prikývla.

Položil som vedľa nej jednu z tašiek s jedlom a išiel si sadnúť do iného rohu jaskyne.

Aj keď som sa na ňu nepozeral, počul som ju jesť. Odľahlo mi. „Teraz viem, ako sa cíti matka, keď sa jej choré dieťa zotaví a opäť začne jesť,“ pomyslel som si. „Ale prial by som si mať normálne dieťa, nie skazené nefilimské monštrum!“

Jej apetít bol taký dravý, že som musel zasiahnuť. „Počkaj, Felícia! Nejedz tak rýchlo! Ak budeš jesť priveľa, ochorieš z toho.“ Vzal som jej tašku a vrátil sa do svojho rohu jaskyne.

Dlho sme zostali ticho, každý na svojej strane jaskyne. Potom povedala, „Myslíš si, že som hrozná osoba, však?“

Neobťažoval som sa odpovedať jej.

„Som zvedavá, čo o mne budeš rozprávať svojim priateľom. Nemyslím ľudí na Mount Lorzen, ale tých v Eisraime. Myslíš, že budeš ďalej nosiť môj medailón?“

Úplne som zabudol na kameň, ktorý som jej ukradol pri našom prvom stretnutí. Zvesil som si ho a šmaril ho do nej. Dopadol na slamený matrac.

„Povedal si mi veľa o sebe,“ pokračovala, „ale o mne nič nevieš.“ Čakala, že sa niečo opýtam.

Zostal som mĺkvy ako Priepasť Hlbočiny.

Rozhodla sa napriek tomu pokračovať, „Vieš, ja som tiež kňažka. Tiež mám učiteľa, ktorý mi dáva niekedy zabrať. Keď som ťa počula rozprávať o Majstrovi Džervinovi Hnedého Rúcha, zarazila ma tá podobnosť.“

Takže nakoniec predsa len počúvala.

„Rozmýšľam, aké hrozné veci ti asi Bojovníci Mount Lorzen porozprávali o mojich ľuďoch. Pravdepodobne si myslíš, že sme všetci netvory ako Bobros ľudožrút a jeho škaredé sestry. Rozprávali ti ten príbeh?“

Bez toho, že by som sa na ňu pozrel, prikývol som.

Zachichotala sa, „Stavím sa, že ti povedali, že Lubu bol Veľký Bojovník!“

„Čo tým chceš povedať? Čo bolo zlé na Lubuovi?“

„Ani jedna zákonná vec! Koniec koncov, bol jedným zo zakladateľov nefilimských Lovcov!“

Keď som začul ten nezmysel, radšej som ani neodpovedal. Len som pokrčil plecami.

„Zar, používajú v Eisraime mäkké kamene?“

Prikývol som.

„Vedel si, že to boli v prvom rade Nefilim, ktorí vynašli mäkké kamene, a ktorí sú stále majstrami v ich výrobe?“ Videla, že jej neverím. „Všimol si si na Mount Lorzen veľa mäkkých kameňov? Kvôli čomu si myslíš, že boli mäkké kamene vypovedané z kraja Červenej Zeme? Je to preto, že pochádzajú od nefilimskej špiny.“

Spomenul som si na svoje prvé mesiace vo svätyni Draka, keď som všade hľadal zariadenie na komunikáciu s Elyani. Jediné mäkké kamene, ktoré držali na Mount Lorzen, bolo niekoľko zbraní používaných pri výuke Bojovníkov. Zmätený som sa k nej obrátil. Kývala medailónom ako kyvadlom.

„Vedel si, že tento kameň, ktorý si nosil okolo krku, je nesmierne cenný? Bol vykryštalizovaný jednými z najväčších expertov v kráľovstve. Vyrábajú ich ľudia mojej svätyne.“

Hodila mi prívesok naspäť. „Zober si ho!“

Vzbudila moju zvedavosť. Dal som si Drak-pozor, aby som ho chytil vo vzduchu.

„Je to darček pre Slečnu Elyani. Ak je kňažka Bieleho Orla, bude vedieť, akú má cenu.“

„Slečna Elyani,“ pomyslel som si, hľadiac na medailón. „Takže Felícia ma predsa len počúvala, keď som jej rozprával.“ Obrátil som sa k nej. Ale ako som jej išiel poďakovať, dodala, „Len jej povedz, že je to darček od jednej z Nefilim!“

Vzdychol som si, nevediac, čo na to povedať.

„Povedz mi, Zar, stretol si nejakých ľudí, ktorí žijú v tomto kraji?“

Prikývol som. Počas manévrov s Marekom som bol viackrát v kontakte s miestnym obyvateľstvom.

„Všimol si si, že ženy si nikdy nedávajú na oči žiadny čierny prášok a nikdy nenosia šperky?“

Prikývol som.

„Myslíš, že by si sa chcel oženiť s niektorou z ich dcér? Aký pokojný život by si mal! Nikdy by nevyslovila vetu, ktorá by nebola priamo zo Zákona.“ Potom, nasadiac pomalý a monotónny hlboký hlas, zahučala, „Poch-vá-le-ný buď Pán Mel-chi-se-dek. Dob-ré rá-no, muž Zá-ko-na!“

Bol som šokovaný. Tieto slová mohli vyjsť priamo z Džervinových úst!

Ale Felícia pri tom neskončila. „Myslíš, že by si sa Elyani páčil, keby si rozprával tak, ako ľudia tohto kraja?“ Pokračovala, „Vieš prečo sú ľudia Červenej Zeme takýto, Zar? Jednoducho preto, že zo svojej zeme odstránili všetok nefilimský vplyv. Veľkí Bojovníci vyhrali svoje vojny tak úspešne, že kraj Červenej Zeme je preslávený ako jedno z najnudnejších a najzaostalejších miest v kráľovstve.“

Nepáčil sa mi zvuk toho, čo hovorila. Ale počul som, že vzdelaní ľudia iných krajov nazývali oblasť Červenej Zeme riťou kráľovstva.

Keď videla, že začínam byť nahnevaný, Felícia zvoľnila, „Prepáč mi to, muž Zákona! Nechcela som ťa zraniť. Viem, že priveľa rozprávam.“ Potom si ľahla a zavrela oči.

„V kraji Snežných Hôr,“ spýtal som sa po chvíli, „všetci ľudia rozprávajú tak rýchlo ako ty?“

„Nie všetci. Hlavne ľudia Nefilim. Ale vďaka Pánu Melchisedekovi, Nefilim nie sú všetci ako ja!“

„Môj učiteľ, majster Džervin, tiež rýchlo rozpráva.“

Felícia okamžite otvorila oči. Jej hlas bol ešte jemnejší, „Došlo mi, že to tak bude. Inak by som sa neobťažovala rozprávať ti tieto veci.“

Nadýchol som sa. „Myslím, že by bolo pre teba múdre trochu si oddýchnuť,“ povedal som. Nepohla sa.

Z Draka som dodal, „Teraz!“

Okamžite zatvorila oči.

Študoval som medailón. Keď som podľa jej dychu zistil, že zaspala, akosi sa mi uľavilo. „Ak je takáto, keď je slabá a vyhladovaná,“ pomyslel som si, „potom nechcem vidieť, ako sa správa vo svojej svätyni!“ A rozhodol som sa, že sa musím vyšplhať na vrchol kopca.

Kým som tancoval čierny tanec, stále som premýšľal o tom, čo mi povedala Felícia. Vadilo mi, že jednoznačne nebola spáč. To, že vedela hovoriť ako Džervin a bola jednou z Nefilim, bolo viac ako som dokázal stráviť. Zdalo sa mi, že ma z toho rozbolí hlava! Žiadne myšlienky, len Drak, ponoril som sa do dvojhodinového tréningu tých najťažších častí čierneho tanca. Precvičoval som rituálnu vraždu čiernou štyridsiatkou znovu a znovu, raz za každého pútnika v neďalekej nefilimskej karaváne. Vďaka tomu som sa cítil oveľa lepšie.

Keďže som vedel, že ľudia, ktorí práve hibernovali, by nemali počas dňa veľa spať, vrátil som sa, aby som ju zobudil.

Kľakol som si vedľa nej a nechal svoje ruky niekoľko minút pracovať na jej bránach.

Keď sa zobudila, zahľadela sa na mňa.

Najprv som sa jej pohľadu vyhýbal. Žiadne myšlienky, len Drak, pokračoval som vo svojej liečiteľskej práci.

„Stále sa na mňa hneváš?“ opýtala sa.

Neodpovedal som.

„Vieš, ak si myslíš, že som hrozná, nie si sám,“ vyhlásila. „Všetci moji priatelia a rodina mi to hovoria už celé roky. A to nespomínam svojho učiteľa, pravdaže!“ Vzhliadla ku stropu a povzdychla si.

Z nejakého záhadného dôvodu som sa usmieval.

Usmiala sa tiež. Bolo to prvýkrát. Často som rozmýšľal, aký by mohol byť jej úsmev, ale nikdy som netušil, že môže byť taký vrúcny. „Vyzerá tak inak, keď je vo svojom tele!“ pomyslel som si, hľadiac do jej modrých očí.

Ďalej som do jej tela energie vkladal životnú silu, pohybujúc sa od jednej brány k druhej. Otvorila sa, zmäkla pod mojimi rukami a hľadela na mňa presne ako v tanečnom sne v Strážcovej jaskyni.

Keď som skončil, potichu sa priznala, „Som hrozne hladná. Mohla by som dostať nejaký zákonný obed? Prosím.“

„Iste,“ podal som jej jednu z tašiek.

„Môžem dostať aj ostatné tašky, prosím?“ opýtala sa potom ako prezrela prvú.

Priniesol som jej ostatné dve tašky. Boli stále plné, keďže som kvôli bezpečnosti radšej fungoval na cikádovej diéte.

„Vravel si, že chceš odo mňa nejaké recepty?“ spýtala sa, kým sa usilovne prehrabávala v taškách a hodnotila proviant.

„Len zo zvedavosti,“ vysvetlil som.

„Veľa džbánov si nevyskúšal,“ poznamenala. Potom triumfálne oznámila, „Tu je to!“ vyťahujúc z tašky stredne veľkú nádobu. Otočila sa ku mne, „Chcel by si ochutnať niečo naozaj špeciálne?“

Ten deň som mal príliš veľa práce nato, aby som si išiel nazbierať cikády.

„Len zo zvedavosti!“ dodala, keď videla, že váham.

„V poriadku.“

Otvorila nádobu a nabrala plnú lyžicu hustej zelenkavej substancie, ktorá vyzerala ako žabí sliz a dala mi ju pred ústa.

Vzal som jej lyžicu z ruky a opatrne oňuchal tú zelenkavú vec. Na žabí sliz to voňalo prekvapujúco príjemne.

„Je to bezpečné!“ usmiala sa Felícia, a aby to dokázala, zaborila do nádoby so zeleným pyré prsty a napchala si do úst poriadne sústo.

Spočívajúc na Drakovi, vtisol som si lyžicu do úst. Felícia, ktorá už svoju dávku prehltla, ma so zvedavosťou sledovala.

Chuť bola neuveriteľne lahodná a vyvážená. Po prvotnom šoku naplnila moje telo energie radostnou roztancovanou vibráciou.

„Volá sa to uhorky nakladané v mede. Je to moje obľúbené jedlo,“ vysvetlila Felícia. „Tieto sú trochu kašovité, ale čo by si čakal uprostred Červenej Zeme? A pravdaže, bez škoricovej omáčky to nie je úplne ono. Ale stále sú dosť dobré... A to som gurmán. Chutí ti to?“

„Je to sladké,“ odpovedal som opatrne, keďže som sa ešte nerozhodol, či je tá sladkosť od bohov alebo od diabla.

„Pravdaže,“ povedala s chápavým úsmevom, „nie si na sladké zvyknutý. Dám ti niečo iné.“ Otvorila veľký džbán, vnorila doň svoj ukazovák a olízala z neho hnedočervenú substanciu. „Mm...“ zamračila sa od radosti. „Ferippe vie, čo je dobré!“ Zobrala mi z ruky lyžicu, dočista ju vyutierala o svoje tyrkysové šaty a vrátila mi ju plnú. „Rybacia paštéta!“ zašemotila, akoby bola inšpirovaná bohmi.

To znelo obludne. Očuchal som červenkastú pastu s mimoriadnou opatrnosťou. Ale keď som ju ochutnal, musel som priznať, že bola lahodná – ale nebezpečne lahodná.

Felícia, ktorá rýchlo vyprázdňovala nádobu s uhorkami nakladanými v mede, vyzerala byť nadšená. „Vidíš! Vedela som, že ti to bude chutiť! Daj si ešte.“ Šupla mi na malý obilný bochník hrubú vrstvu paštéty a podala mi ju.

Obozretne som prežúval, pripravený všetko vypľuť, keď mi to čistá fontána prikáže.

S tuctom otvorených nádob pred sebou, Felícia jedla tak pažravo, že som ju musel zase zastaviť. „Felícia, po hibernácii musíš jesť počas prvých dní len málo, inak z toho ochorieš.“

„V poriadku!“ okamžite pustila lyžicu z ruky, obrátila sa ku mne a znehybnela v atmosfére úplného odovzdania sa. Sledovala ma, ako jem.

Zistil som, že sa opäť usmievam.

Keď som zvládol bochník, pripravila pre mňa lyžicu želé z červených ríbezlí. „Táto je magická. Musíš si spomenúť na niekoho, na kom ti záleží a ona na teba bude myslieť.“

Vzal som si lyžicu a zahrabal sa v myšlienkach.

„Chýba ti, však?“

Popod fúzy som sa usmial, už tretíkrát.

„Ako dlho je to, odkedy si ju naposledy videl?“ spýtala sa.

„Viac ako rok a pol.“ Vložil som si želé do úst a vybavil si Elyaninu sladkosť.

Felícia mi položila niekoľko otázok, ktoré som zodpovedal, ani som vlastne nevedel prečo. Bola extrémne zvedavá, chcela vedieť všetko o mojom živote v Eisraime, o Džervinovi, o Elyani. Veľa rozprávala, ale vedela aj počúvať a spomínala si na všetky veci, ktoré som jej povedal deň predtým. To bol celkom slušný výkon, keď sa zobral do úvahy fakt, že ľudia, ktorí práve vyšli z hibernácie, mávajú deravú pamäť. Čoskoro som sa ocitol uprostred živej diskusie, vďaka čomu som sa začal cítiť dosť nepríjemne.

Jedna časť zo mňa bola tajne nadšená. Moje bábätko sa ukázalo byť šarmantným, radostným a bystrým tvorom. Bol som hrdý na svoju prácu. Ale súčasne som sa cítil byť rozdvojený – môj prvý normálny rozhovor za osemnásť mesiacov prebiehal s jednou z Nefilim. Prečo nebola hlúpa a škaredá ako obludné smradľavé sestry Bobrosa, syna Bobrosa? Prečo nejedla špinu, zrazenú krv a napoly rozložené kusy zvieracieho a ľudského mäsa? Ako sa opovážila byť taká prebudená! Viac ako čokoľvek iné, bol som na ňu nahnevaný za to, že nie je spáč.

Keď zaspala, potom ako sme prerozprávali celé popoludnie, urobil som na ňu škaredú grimasu.

Prial som si, aby som ju bol býval zabil! Aby som to s ňou bol býval skončil hneď v ten prvý deň, namiesto toho, aby som sa správal ako idiot v Zákone a liečil jej dlhodobo oslabenú pečeň (nečudo, že bola taká skazená, keď jedla tak, ako jedla).

Mimochodom, ako bola na tom jej pečeň?

Zľahka som prešiel rukami ponad jej teplé telo, vnímajúc jej brány a čerpajúc z vánku Dračej brány, aby som do nej vložil životnú silu.

Energia jej pečene bola skvelá. Trochu prázdna, kvôli únave, ale inak dokonale čistá.

Felícia sa napoly zobudila. V neistom svite súmraku sa na mňa usmiala.

„Pokoj, dieťa moje,“ jemne som ju pohladil po vlasoch. „Všetko je v poriadku.“

7.14 Hostina v divočine

Nasledujúce ráno, keď som sa po čiernom tanci vrátil do jaskyne, nabral som vodu, vyšplhal hore a dole kaňonom, a po ďalšom čiernom tanci som si priniesol dosť cikád aspoň na dva dni.

Felícia bola hore. Čakala na mňa, sediac na svojom matraci. Stále vyzerala byť unavená, ale ani zďaleka taká bledá ako deň predtým.

„Pripravila som pre nás raňajky, Pán Veľký Drak!“ oznámila radostne potom, ako odpovedala na môj zákonný pozdrav.

Vedľa matraca na skalnatej zemi umelecky vyukladala množstvo nádob. Boli tu jedlá všetkých farieb a vo vzduchu viseli všakovaké jemné vône.

„Tiež som priniesol niečo na raňajky,“ povedal som.

„Tak budeme mať hostinu!“ zatlieskala rukami. Ale výraz na jej tvári sa hneď zmenil, keď ma videla vyprázdňovať na zem tašku plnú cikád.

Ovládla sa a ďalej sa usmievala, „Čo je to?“

„Cikády.“ Posadil som sa pred ňu a podozrievavo očuchával jej nádoby.

„Mŕtve cikády?“ spýtala sa Felícia, udržujúc svoj hlas v neutrálnej polohe.

„Pravdaže! Chceš zopár?“

„Mm... áno, prečo nie! Ako ich ješ?“

„Takto!“ vybral som dva nádherné kúsky a vložil si ich do úst. „Na cikádach je dobré to, že ich musíš naozaj poriadne požuť, nemôžeš ich len tak bezmyšlienkovite prehltnúť,“ povedal som a moja čeľusť tvrdo zaberala.

„Tak dobre.“ Vybrala si jednu cikádu a odvážne si ju vložila do úst. Ale ako začala prežúvať, celá vydesená ukázala na kopu cikád, „Och môj bože! Tamtá sa ešte hýbe!“

„Ále! Neboj!“ Rozmliaždil som hlavu malej potvorky medzi prstami.

Felícia vyzerala byť v ťažkom šoku, jednu trasúcu sa ruku si držala pred ústami, druhú mala položenú na žalúdku. Tvár jej ozelenela a oči sa jej zakalili.

Čistá fontána prehovorila k môjmu srdcu, kladúc mi otázku, ako by sa asi Elyani cítila, keby som ju nútil jesť cikády. „Len to vypľuj,“ povedal som s pochopením.

Bola stále zelenšia a zelenšia. V očiach sa jej hromadili slzy. „Nemôžem! Už som to prehltla!“

Videl som, že nedostatočné prežúvanie bolo jedným z jej životných problémov.

„Neboj sa, poznám skvelý liečebný trik!“ priskočil som k nej a použil znamenitú techniku, ktorú ma naučil Marek. Spočívala v údere na ľavú stranu solar plexu a následného pevného tlaku päsťou na brucho smerom do rebier a nahor.

Výsledok bol okamžitý. Felícia vyvracala zelenú žlč, spolu so sotva požutou cikádou.

„Vynikajúce!“ potľapkal som ju po pleci, tlačiac na bránu na vnútornej strane zápästia, kvôli zmierneniu nevoľnosti. „Ale budeš sa musieť naučiť lepšie prežúvať, inak zničíš perfektnú prácu, ktorú som odviedol na tvojej pečeni.“

Lapajúc po dychu a držiac sa za solar plexus, Felícia sa zrútila na matrac.

Kľakol som si vedľa nej a nechal svoje ruky prechádzať ponad jej telo. Čoskoro už dokázala dýchať takmer normálne. Ale slzy jej ďalej tiekli po lícach. Hľadela na mňa s nekonečným smútkom. Bojovník, ktorý dokázal ignorovať bolesť spočívaním na Drakovi, na chvíľu zmizol. Ocitol som sa zoči-voči zúfalej žene, zajatej nepriateľom a zavrhnutej vlastnými ľuďmi, ktorá zlyhala pri zasvätení v posvätnej krypte Strážcu. Bola slabá, prázdna, stratená, osamotená a ešte bola aj prinútená jesť cikády. A navyše dostala bombu do brucha.

„Prepáč mi, Felícia!“ povedal som, spomínajúc na všetky tie skúšky, pri ktorých som zlyhal a znášal som na ňu mäkkosť Bieleho Orla.

Potichu plakala vo svojom zúfalstve. Ale nesnažila sa ma odtlačiť. Prijímala moju vrúcnosť a ja som ju zato obdivoval.

Učinil som svoje liečenie vrúcnejším a projektoval do nej sladké vlny životnej sily. Keď prestala plakať, upadla do stavu polospánku. Pracoval som na jej energetickom tele celé ráno, napĺňajúc ju vitalitou a vzývajúc Matku Drakanu, aby sa o ňu starala a pomohla jej opäť nájsť radosť.

Na skoré popoludnie, keď sa prebudila, som jej dal trochu vody a opýtal sa, či chce jesť. Povedala nie a ja som nenástojil. Začal som jej rozprávať veci, snažil sa ju povzbudiť, ale ona na mňa len hľadela a nepovedala ani slovo. Bola smutná, ale nie tvrdošijne vzdorovitá ako na začiatku. Ale bál som sa, že naša nitka komunikácie sa pretrhla.

Čerpajúc inšpiráciu z čistej fontány, povedal som jej, „Felícia, rozhodol som sa, že chcem naozaj vyskúšať tvoje jedlo.“

Snažila sa zakryť svoju nevieru.

„Vážne, Felícia. Chcem poznať názvy všetkých jedál v nádobách.“

Posadila sa na matrac a zvedavo na mňa hľadela.

„Čo je toto?“ schmatol som veľký džbán a otvoril veko. „Ako sa to volá?“

„Šemyazove pyré.“

Nabral som si plnú lyžicu hustého žltého pyré a vložil si ju rovno do úst, bez toho že by som ju predtým oňuchal. „Čo znamená Šemyaza?“

„Šemyaza bol jedným z najmocnejších spomedzi Strážcov.“

„Aká zaujímavá chuť! Pikantná.“ Vlastne až taká pikantná, že som musel spočívať na Drakovi, aby som to dokázal prehltnúť. „Z čoho sa to robí?“

„Zemiaky, cesnak a tajná zmes šestnástich korení a piatich druhov olejov. Máš rád pikantné jedlá?“

„Mm... áno, niekedy.“

„Potom by si mal skúsiť toto.“ Z jednej z tašiek vytiahla veľkú nádobu a otvorila ju. Do jaskyne sa uvoľnila vôňa slnečného svitu. „Ragú Strážcov,“ podala mi jedlo.

Oheň bol taký prudký, že keby som nebol pod kontrolou Draka, musel by som sústo na mieste vypľuť. „Mm... tak toto je naozaj špecialitka!“

„Jedlo akurát pre vás, Pán Veľký Drak.“

Po tomto som si dal ustricové želé (nie zlé, keď sa zobralo do úvahy, že cesta z Červenej Zeme k moru by trvala najmenej štyri mesiace), ďalšiu rybaciu paštétu (ešte chutnejšiu ako tá, ktorú som mal deň predtým), pekelné mandle (nazývali sa tak kvôli svojej výbušnej ohnivej chuti), zázvorovú marmeládu (táto mi chutila zďaleka najviac), drvený melón (nechutne sladký) a bradavky Námah (ešte sladšie a čudne tvarované).

„Aký mimoriadny kulinársky zážitok, Felícia!“ povedal som jej, aby som jej poďakoval a naznačil, že viac už nemôžem. A začal som si masírovať brány nevoľnosti na svojich zápästiach.

„Čo sa stalo s tvojimi cikádami?“ spýtala sa. „Všetky si ich zjedol?“

„Uložil som ich vonku, aby som ti nespôsoboval nepríjemnosti. Ale povedz mi, Felícia, tie ustrice, z ktorých bolo to želé – ako je možné, že boli vylovené z mora, prenesené do kraja Snežných Hôr, odtiaľ do Červenej Zeme a nie sú úplne skazené?“

Felícia luskla prstami, „Éterická konzervácia! Vynašli ju Nefilim. Nečudo, že sú majstrami tohto umenia!“

Chcel som sa opýtať viac na nefilimských ľudí, ale opäť ma donútila rozprávať o sebe. Vtedy sa jej už úplne vrátila verbálna energia a nasledovala živá diskusia. Dokonca sme sa niekoľkokrát aj rozosmiali a opäť som ťažko znášal, že prvá osoba, ktorá postrehla moje vtipy, odkedy som odišiel z Eisraimu, bola jedna z Nefilim.

Pri západe slnka, keď sme sa už rozprávali viac ako štyri hodiny, vo vzduchu zavislo ticho. Každý z nás hľadel do iného rohu jaskyne.

„Čo keby sme sa skúsili poprechádzať, len malý zákonný kúsok?“ navrhol som. Zdvihol som ju a podopieral, aby mohla urobiť niekoľko krokov.

Išlo jej to veľmi dobre, až kým sme nedosiahli terasu pred útesom. „Och! Strašne sa mi točí hlava!“ povedala a zrútila sa na mňa. Musel som ju držať v náručí, aby nespadla. Ako si ovinula svoje ruky okolo môjho krku a hlavou spočinula na mojej hrudi, mal som jeden z najčudnejších pocitov za celý svoj život. Bol sprevádzaný veľkou vrúfovacou vlnou, ktorá vychádzala z Draka a šírila svoju vibráciu do celého môjho tela.

„Potrebuješ si oddýchnuť,“ povedal som a zobral som ju naspäť na jej matrac. Ale keď som sa jej spýtal, či chce spať, odpovedala, „Nie! Vôbec nie som unavená. A okrem toho, neznášam spánok!“ A začala ďalšiu konverzáciu, pri ktorej som sa čoskoro opäť začal smiať.

Oveľa neskôr, keď nadišla noc a nevideli sme jeden druhému do tváre, priznal som sa, „Felícia, je to akoby som bol prenesený naspäť do iného sveta. Už dlho som sa s nikým takto neporozprával.“

„Si v poriadku?“ opýtala sa. Keďže som neodpovedal, pokračovala, „Bolí ťa, že prvá osoba, s ktorou sa môžeš rozprávať, odkedy si opustil Elyani, je jedna z Nefilim?“

„Neviem. Možno.“ Váhal som s odpoveďou, pretože som ju nechcel zraniť. „Keby si vedela, čo všetko som počul o nefilimských ľuďoch...“

„Och Pán Veľký Drak, to si dokážem ľahko predstaviť! Keby si vedel, čo všetko som počula ja o ľuďoch z Mount Lorzen...“

V jaskyni zostalo ticho.

Povedal som jej, aby išla spať.

7.15 Nefilimské korenie

Ráno som ju opäť primäl k prechádzke. Chvíľu išlo všetko dobre, až kým sa jej opäť nezačala krútiť hlava, a opäť nespadla do môjho náručia. Našťastie, závrat rýchlo pominul, nedlho potom ako som ju vrátil na jej matrac; a vôbec nevyzerala byť unavená.

Potom ako som skontroloval jej brány, podal som jej tašku s jedlom, aby zorganizovala raňajky. Sčasti preto, aby som jej zabránil príliš rýchlo jesť a sčasti preto, že som bol čoraz zvedavejší, povedal som, „Felícia, chcem, aby si mi rozprávala o nefilimských ľuďoch. Chcem počuť od teba, akí sú.“

Zabodla do mňa svoje plamenné modré oči, „Väčšina z nich má okolo dvanásť stôp a jedia len surové mäso, najlepšie s krvou podávanou osobitne. A vieš, čo robievajú vo svojom voľnom čase?“

„Nie, vážne, Felícia! Pomysli si, že by si bola hosťom vo svätyni Eisraimu a ja by som nevedel nič o Nefilim. Čo by si mi povedala?“

Pokrčila plecami, vytvoriac tak vlny svetla v energii svojich dlhých červených vlasov. Rozmýšľal som, ako to robí. „ Ako všetci, ľudia Nefilim sa rodia v kráľovstve, žijú a umierajú. Ale majú v sebe isté korenie. Vieš, akí dokážu byť ľudia v kráľovstve nudní a pomalí.“

„Môj učiteľ ich volá spáči.“

„Spáči...“ jej hlas sa zachvel, „aké skvelé slovo!“

„Je to zákonný výraz. Je z knihy Maveron.“

„Tak potom,“ pokračovala, „ľudia Nefilim nie sú spáči. Sú živí! Vedia sa smiať. Vedia si robiť žarty, dokonca aj zo seba samých. Vedia sa rýchlo hýbať a dokážu rýchlo myslieť. V kráľovstve boli prvými ľuďmi, ktorí farbili odev, zhotovovali šperky, pracovali s kovmi, používali liečivé rastliny, varili prepracované jedlá a étericky ich konzervovali, počítali časové rytmy... sám to vymenuj! Všetko toto pochádzalo z určitého ohňa, korenia, ktoré nesú vo svojej krvi a ktoré prijali od svojich predkov, Strážcov. Ľudia Nefilim sú korením Zeme.“

„Ale Felícia a čo všetci tí obri, ktorí vyvolali vojny a skazu, a ktorí zaživa jedli ľudí? Chceš povedať, že neexistovali?“

„Pravdaže, obri existujú! Aj keď ich už nie je toľko, koľko ich bývalo. Ale nie sú to všetko kanibali, pre Pána Melchisedeka! Ľudia, ktorí si myslia, že všetci nefilimskí ľudia sú obri, sú...“

Uškrnul som sa, lebo som vedel až príliš dobre, aké hanebné slová by nasledovali, keby sa Felícia sama nezastavila. „Videla si už niekedy obrov?“ bol som zvedavý.

„Pravdaže. Blízko mojej svätyne, v kraji Snežných Hôr, poznám chutnú rodinku nefilimských obrov. Kasta rybárov.“

Tento rozhovor bol čoraz vzrušujúcejší. „Akí sú veľkí?“

„O dve alebo tri hlavy vyšší ako ty, možno štyri. Ale iba otec. A majú veľké svaly... presne ako ty!“

„Sú veľmi silní? Majú radi boj?“

„Sú veľmi bystrí, ale vôbec nie násilnícki. Pripravujú najlepšie ryby v Snežných Horách. Keby sme si tak dnes večer nejaké mohli dať!“

Keď postrehla na mojej tvári náznak sklamania, Felícia rýchlo pokračovala, „Ale existujú aj prchkí, nebezpeční obri; niektorí z nich majú dlhé zuby. Tí by s tebou určite radi bojovali.“ Pozrela na mňa, „A tebe by sa to páčilo, však?“

Uvedený do pomykova jej drzým úsmevom, ignoroval som jej poznámku. „Ale nie je pravda, že predtým ako Strážcovia zostúpili a dali život prvým Nefilim, neboli v kráľovstve takmer žiadne vojny?“

Vzdychla si, „Viem. Som z prekliatej rasy. Vojny, mor, neresti a úpadok – ktoré zlo nebolo hodené na Nefilim? Ale povedz mi, Zar, aká by bez nás bola Zem? Žiadne uhorky nakladané v mede, žiaden mejkap a šperky, žiadne liečivé rastliny, žiadne iné príbytky okrem stromových domov a chatrčí, žiadne mäkké kamene. A nikdy žiadna zábava. Tvoj Džervin by bol ďalšou bábkou, ktorá chodí okolo opakujúc, 'Pochválený buď Pán Melchisedek!', od rána do večera. A Elyani by bola taká nudná...“ Nasadila svoj akože spáčsky hlas a monotónne zamrmlala, „ Všet-ka slá-va Pá-nu Mel-chi-se-de-ko-vi, dob-ré rá-no, muž Zá-ko-na!“

Napodobila to takým štýlom, že som sa musel smiať. „Felícia, keby ťa tak mohli vidieť moji priatelia v Eisraime!“

„Napriek tomu, že som jednou z Nefilim?“ odsekla, ostrá a vzdorovitá.

Nevedel som, čo nato povedať. Zamyslený, postavil som sa a išiel ku vchodu do jaskyne.

„Počkaj, muž Zákona! Nechoď teraz preč!“

„Nikam nejdem. Len sa snažím spomenúť si, či boli vo svätyni Eisraimu nejakí ľudia Nefilim.“

„Nevedel si, ako ich rozoznať, keď si tam bol?“

„Nie. Naučil som sa to od Synov Draka.“

„Ako to robia?“

Otočil som sa k nej a zavlnil nozdrami. „Je tam určitý astrálny pach, ktorý sa dá zacítiť na míle a míle ďaleko.“

„Chceš povedať, že ľudia Nefilim páchnu?“

„Každý nesie tieto astrálne pachy! Ale Nefilim ho majú veľmi charakteristický. Musí to byť pach toho korenia, o ktorom si rozprávala. V ich aure je tiež určité svetlo. To tiež pravdepodobne pochádza z korenia.“ Ale keď som sa vrátil do svojich spomienok, nedokázal som určiť, či nejakí z kňazov Eisraimu boli Nefilim.

„Vieš,“ prehovorila Felícia ironicky, „odkedy si ako dieťa chodil do školy, musel si stretnúť mnohých z nás, bez toho, že by si o tom vedel.“

„Ale nemajú Nefilim odlišné kasty?“

„Každý zo Strážcov zanechal jedného alebo viacerých potomkov, ale boli tu pravdaže vzájomné sobáše aj medzi kastami.“

„Čo myslíš tým 'pravdaže'?“ opýtal som sa trochu prekvapene. „Nebolo to vždy proti Zákonu Nefilim, brať si ľudí z iných kást?“

Felícia sa zaškľabila. „Keby Elyani bola z kasty, ktorá nie je úplne presne taká, akú vyžaduje Zákon, ale povedzme takmer presne, vzdal by si sa jej?“

„Hej!“ rázne som protestoval. „Nikdy som nepovedal, že sa chcem s Elyani oženiť!“

Zdvihla oči k stropu, akoby som bol úplne naivný.

Radšej som sa tváril, že som si to nevšimol. „Takže nejaké nefilimské korenie je v krvi mnohých kást, je to tak?“

„Pravdaže!“

„Ale potom, dodržiavajú tí ľudia zvyky Nefilim?“

„To závisí na ľuďoch. Niektorí áno, niektorí nie. Nefilimskí ľudia sú na dvore skoro každého kniežaťa.“

„Okrem Červenej Zeme, áno, viem. Nefilim sú bystrí ľudia, však?“

„Nie všetci,“ pripustila. „Ale keby si dal všetkých Nefilim preč, kráľova administratíva by sa okamžite zrútila.“

„Synovia Draka hovoria, že práve kvôli tomu, že Nefilim sú všade, to ide s kráľovstvom Atlantídy dole vodou.“

„Takže čo s tým chceš robiť? Všetkých nás zabiť?“ odvetila ostro.

Išiel som a kľakol si vedľa nej. Potom ako sme chvíľu udržiavali očný kontakt, prehovoril som z čistej fontány, „Si strašne krásny človek, Felícia. Keby si neexistovala, kráľovstvo by bolo určite oveľa menej pikantným miestom.“

Nevedela, čo odpovedať. Keďže som ju poznal, vedel som, že je skutočne dojatá.

„Teraz si musíš trochu oddýchnuť.“

„Ale ja nie som unavená, nepotrebujem oddychovať.“

V snahe vysporiadať sa s jednou z jej drzých grimás, povedal som, „Ale ja áno! Zobudím ťa, keď skončím s tancom.“

Energicky som vydýchol a Drak-vyšplhal sa na vrchol hory.

7.16 Záblesky vedenia Strážcov

Keď som zišiel naspäť do jaskyne, strávil som nejaký čas prácou na Felíciinich bránach. Hneď sa zobudila, ale tvárila sa, že spí.

„Felícia!“ zaspieval som hravo. „Viem, že si už naspäť v kráľovstve!“

„Myslíš si, že vieš všetko, však?“ odvetila bez toho, aby otvorila oči.

Zachechtal som sa.

Veľké modré oči sa otvorili a zahľadeli sa na mňa, „Pán Veľký Drak, ešte je veľa vecí, ktoré sa musíte naučiť o živote!“

„Pravdaže! Ešte si mi nepovedala žiaden zo svojich receptov!“

„Nikdy som netvrdila, že to urobím.“

Pobúrene som sa zasmial.

Posadila sa a nakopila si všetky vlasy na vrchu hlavy, pričom ich držala svojimi rukami. „V poriadku, možno som to povedala. Ale mimochodom,“ nechala vlasy spadnúť, „nepovedal si mi, či ti Elyani nakoniec dala recept na Dračie mlieko, potom ako si sa vrátil z Podsvetia.“

„Nie! Nikdy som sa neodvážil vypýtať si ho.“

Felícia vzdychla a odsudzujúco pokrútila hlavou. Ako to urobila, energia jej vlasov sa rozsvietila žiarivými astrálnymi čiastočkami. Rozmýšľal som, ako do Podsvetia to robí.

„Nechcem radšej ani pomyslieť na to, čo všetko si sa jej ešte neodvážil opýtať. Veľký Bojovník alebo nie, je veľa vecí, ktoré by si sa mohol od nefilimskej ženy naučiť, to ti hovorím.“

„Začnime uhorkami nakladanými v mede!“

Pozrela sa na vrchol jaskyne, ale nie preto, aby prorokovala. „Zar-ka! Elyani to s tebou musela mať niekedy naozaj ťažké!“

Zar-ka! Zatvoril som oči. Bolo to už dlho, odkedy ma naposledy niekto takto nazval. Felícia išla rovno na vec, „Povedal si jej aspoň to, že ju miluješ, skôr ako si odišiel z Eisraimu?“

V úžase som otvoril oči. „Myslíš si, že ona ma miluje?“

„Vidíš! Vedela som, že si jej to nepovedal. A čuduješ sa, že Nefilim považujú ostatných ľudí za naivných!“ Modrosť jej očí vstúpila ešte o niečo hlbšie do môjho vnútra. „Myslíš, že miluješ Elyani, Zar?“

„Neviem. Nikdy som nad tým nerozmýšľal. Keď som bol chorý a ona sa o mňa starala... to bolo naozaj špeciálne obdobie. Malo to na mňa veľký dopad. Urobilo to zo mňa iného muža.“

„Ale Zar, to preto, že ťa ľúbila. Veľmi.“

Nevedel som, čo povedať.

„V poriadku!“ rozhodla sa. „Poviem ti o spáčoch niečo, čo ťa Majster Džervin ešte neučil. Keď sa ich spýtaš na lásku, odpovedia, ' Budeš milovať Pána Melchisedeka celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou silou!' To je od nich veľmi zákonné, ale takto neurobíš kňažku Bieleho Orla šťastnou, Zar.“

Teraz som už vôbec nevedel, čo povedať.

„No tak, Zar, dovoľ mi, aby som ti ukázala niečo užitočnejšie ako recept na nakladané uhorky. Skoro si mi to dvakrát urobil, keď si ma ráno liečil, ale ani si si nevšimol, že si to robil.“ Sadla si veľmi blízko mňa, jej prsia sa takmer dotýkali môjho boku a ovinula si ruku okolo môjho krku. „Keď dáš žene ruku okolo pliec a položíš ju presne sem, na túto bránu a vieš ako nato, bude cítiť ako jej nahor chrbticou stúpa chvenie.“

Dotkla sa magického miesta na mojom krku. Fungovalo to a ja som očervenel.

„Vyskúšaj to na mne,“ povedala.

Placho som ju objal okolo pliec a dotkol sa brány svojimi prstami.

„Vlož tam tú jemnú energiu, ako dnes ráno,“ povedala.

Nechal som svojou rukou prejsť malú vrúfovaciu vlnu, ako pri liečení.

„To je lepšie!“ Nadvihla obočie, „Ale dnes ráno si to robil veľmi dobre.“

Preglgol som. „Vedia toto robiť všetky nefilimské ženy?“

Zachichotala sa. „Niektoré to robia lepšie ako ostatné. Vieš, že o týchto veciach je celá veda, Zar? Prišla k nám priamo od Strážcov.“

Bol som ohromený. „Chceš povedať, že je to súčasťou Zákona?“

„Jed-no-znač-ne. Keď Strážcovia zostúpili na Zem a zobrali si ženy za manželky, poučili ich o umení lásky. Zákon hovorí, že niektoré ženy zažili takú rozkoš, až z toho zomreli. Vieš si to predstaviť?“

Ďalej som pregĺgal svoje sliny. „Sotva!“

„Vedenie Strážcov vo veciach lásky je fenomenálne, Zar! Recitácia všetkých častí Zákona, ktoré sa ňou zaoberajú, by zabrala celé týždne.“

„A už si ich počula?“

Nasadila najnebezpečnejší zo svojich nevinných výrazov, „Aký by bol tvoj tip, Zar?“

Zavrel som oči. Prehovoriac z fontány, prorocky som povedal, „Som si istý, že o tom vieš všetko!“

Zasmiala sa. „Zar, to je presne to, čo má povedať prian žene, keď ju chce osloviť – podľa Zákona, chcem povedať.“

„Ale odhliadnuc od spôsobu, akým sa dotýkať ženského krku a umenia rozžiariť svoje vlasy striebristými čiastočkami astrálneho svetla, čo iné je ešte v tom Zákone?“

„Stovky spôsobov ako sa urobiť krásnou, pre začiatok. Zákon hovorí, bolo by to od Azazela kruté, dať ženám zrkadlá, keby im tiež nedaroval umenie mejkapu. Dáva si Elyani na oči čierny prášok?“

Musel som sa zamyslieť. „Aby som povedal pravdu, nie som si istý.“ Vyvolal som si v pamäti obrazy a vzdychol si, „Áno, je to celkom možné! Ale vtedy som si to nikdy nevšimol.“

Vzdychla si, oveľa hlasnejšie ako ja. „Táto žena musela pri tebe prejsť peklom! Tak či onak, čierny prášok a farba, to je nič. Existuje mnoho techník, ako podporovať éterické telo a obličky tak, aby pokožka žiarila a stala sa úplne hebkou. Existujú brány, ktoré posilňujú vlasy a robia ich krásnymi a kučeravými, ak si to človek želá. Iné brány urobia pery červenými a hladkými ako čerešne. A potom je tu samozrejme celé umenie ako dosiahnuť, aby tvoje oči žiarili. Mimochodom, vieš, čo hovorí Zákon, že musí prian robiť, keď tancuje so ženou?“

„Stále sa jej pozerať do očí!“ pyšne som vyhlásil. Felícia vyzerala byť prekvapená, tak som je to vysvetlil, „Povedala si mi to v tom sne, keď sme spolu tancovali v hale so všetkými tými svetlami. Ale chcem vedieť viac o tvojom Zákone. Čo s ním ešte môžeš robiť?“

„Existuje mnoho spôsobov, ako sa urobiť žiadúcou pre svojho milovaného, aj keď ťa zo začiatku v skutočnosti nemiluje: mantry, kúzla, invokácie, posvätné korene, byliny, drahokamy, magické nápoje, jedlá s korením, posielanie snov, kreslenie symbolov pod posteľ a ďalšie veci.“

„Mm...“ pomyslel som si, „magické nápoje?“

„Potom je tu celá veda o bozkávaní. Zar, vedel si, že väčšina ľudí v kráľovstve sa nikdy nepobozká?“

„Och, naozaj?“ povedal som a hľadel smerom ku vchodu do jaskyne.

„Recitácia tej časti Zákona zaberie celé dni. Existuje toľko spôsobov, ako niekoho vzrušiť tým, že aktivuješ brány na jeho perách, Zar, tomu by si neveril! A existuje linka energie okolo pier, kde sa pery napájajú na pokožku. Keď sa aktivuje určitým spôsobom, vytvorí to také vzrušenie, že človek sa okamžite celý spotí.“

Toto všetko bolo viac ako som na jedno sedenie dokázal stráviť. Obrátil som sa k Felícii, ale okamžite vyšla s „Nie!“

„Čo, nie?“

„Ideš mi povedať, aby som si oddýchla. Odpoveď je nie!“

Vzdychol som si. „Tak čo keby sme skúsili trochu cvičiť?“ Ako sa postavila, zobral som ju za ruku a spýtal sa, „Myslíš, že pre situácie ako je táto, by mohol v Zákone existovať trik, aby sa človeku náhle zakrútila hlava?“

7.17 Eisraim, kaplnka Bieleho Orla

Na stretnutí svätyne bol už neskorý večer. Všetky kňažky práve odišli. Elyani oslovila svoju učiteľku a priateľku, „Teyani, opýtala si sa dnes ráno Bieleho Orla na Alsibyadi?“

Teyani prikývla. „Ty si tiež prorokovala, však?“

„Áno,“ povedala Elyani.

„Tak vieš, že Alsibyadi prestala kráčať a je zaseknutá v jednej z jaskýň zúfalstva v Podsvetí,“ povedala Teyani. „Je hlboko dole, však?“

Nastalo dlhé ticho. Elyani vedela, že strata Alsibyadi by bola pre Teyani strašným úderom – a tiež pre rád Bieleho Orla. Alsibyadi bola deviatou kňažkou, ktorá mala v Podsvetí stratiť cestu, so žiadnymi úspešnými kandidátkami na vyváženie strát. Zasvätenie sa stalo nemožným, kňažky boli posielané na smrť, jedna za druhou. Ktorá príčetná žena by chcela vstúpiť do takého rádu?

„Teyani, nemôžu ju pre nás Majstri Hromu priviesť naspäť?“

„Tieto veci sú zložitejšie, ako sa zdajú. Pokyny Bieleho Orla musia byť rešpektované. Ak sa nebudeme pridržiavať Zákona bohov, potom nás bohovia opustia.“ Teyani sa posadila. „Pred desiatimi rokmi, keď som videla, že polia sa rozkladajú a naše ženy sa budú strácať, jedna za druhou, modlila som sa k nášmu Bielemu Pánovi, 'Ó, Veľký Orol Výšin, dávno, keď sa všetko zdalo byť stratené, si ma nasmeroval k Hromu a Hrom nás zachránil. Nemôžem aj teraz volať k Hromu, aby zachránil moje kňažky, keď uviaznu v Temnom Podsvetí?' Odozva bola mocná, miestnosť bola zaliata svetlom, ale Orol trval na tom, aby žiadny z Majstrov Hromu priamo nezasahoval. Namiesto toho mali invokovať samotný Hrom, čo aj urobili. A zanedlho nato našiel Džervin Zara a priviedol ho do Eisraimu.“

„Stále si myslíš, že Zar je ten, kto privedie naše kňažky naspäť?“

„Áno, myslela som si to hneď od začiatku,“ Teyani bola pevná. „Verila som tomu ešte silnejšie, keď sme sa dozvedeli, že Zar vyzdvihol Vivyani v jaskyniach Podsvetia. Ale je stále taký mladý a krehký.“

„A tak ďaleko,“ vzdychla Elyani. „Ak by bol teraz tu, som si istá, že by sa podujal ísť opäť dole, napriek tej hrôze, ktorou prešiel prvýkrát.“

Ale ako by ju našiel? Pokúšať sa nájsť v Podsvetí dušu je ako snažiť sa nájsť zrnko piesku v oceáne.

A čo keby stratil cestu?

Teyani zavrela oči a odovzdala sa Orlovmu svetlu. „Povedal ti Džervin ako pokračuje Zarove zasväcovanie do mystérií Draka?“

„Džervin povedal, že Zarovi to ide mimoriadne dobre. Zdá sa, že o neho nemá najmenšiu starosť. Dokonca mi povedal, že Zar sa nemusel zmeniť tak, ako som sa obávala, hoci sa zmenil viac ako očakávam. Povedal, 'Bude to rovnaký Zar, ale nespoznáš ho.'“

„Drahý Džervin,“ Teyani otvorila oči a žiarila vrúcnosťou. „Nepovedal, kedy sa Zar vráti?“

„Nie. Určite nie v blízkej budúcnosti. Aby mohol zachrániť Alsibyadi, musel by byť naspäť v Eisraime do štyroch týždňov a nič nenaznačuje, že by to tak malo byť. Čo teraz potrebujeme, je zázrak, však? Čo iné by mohlo priviesť Alsibyadi naspäť?“

„Áno, nastal čas pre zázrak!“ Teyani použila takmer Hlasovú intenzitu. „Nech táto noc žiari mágiou, tak ako za Pradávnych Dní Zeme!“

Elyani sa usmiala a začala pripravovať rituálne nástroje.

Dve ženy spievali svoje hymny neskoro do noci.

7.18 Veľký Bojovník

Nasledujúci deň sa už Felícii pri chodení netočila hlava. Počas raňajok mi povedala, „Veľký Bojovník, čoskoro ma opustíš, však?“

„Môže byť.“

„Keby som ti práve zachránila život a musel by si mi splniť želanie, vieš čo by som žiadala?“

„Hej, Felícia, počkaj zákonnú minútu, veď ja som práve zachránil život tebe!“

„To je jedno. Žiadala by som, aby si namiesto návratu na Mount Lorzen išiel rovno do Eisraimu a oženil sa s Elyani. Som si istá, že jej hrozne chýbaš.“

Zhlboka som sa nadýchol. Keď videla, že jej slová ma hlboko zasiahli, Felícia na niekoľko sekúnd zmäkla. „Prepáč, nechcela som ti ublížiť.“ Ale potom dodala, „Jednoducho na teba nedokážem myslieť ako na jedného z čiernych mužov, Zar. A som si istá, že ani Elyani by nechcela.“

Znovu som sa zhlboka nadýchol, pozrel sa jej do očí a snažil sa urobiť jemným, tak ako to niekedy robievala ona. „Krásna Felícia! Môj majster, Džervin Hnedého Rúcha, ma tam poslal.“

„Je to pravda, že vás učia všetkým možným spôsobom ako ničiť všetko živé, dokonca aj stromy; a že trénujete zabíjanie ľudí každý jeden deň od východu do západu slnka?“

„Myslím, že sa na to dá pozerať aj tak. Nefilimskí Lovci pravdepodobne robia to isté, nie?“

„Ani náhodou, muž Zákona! Poznám Lovcov. Sú to kultivovaní ľudia, ktorí majú veľkú úctu k ľudskému životu. Počas svojho tréningu sa učia čerpať dômyselné energie cez silu Hrotu a vysoké centrá energie nad hlavou. Učia sa tiež umeniu, hlavne hudbe. Ferippe, ktorého si stretol, chodí do našej svätyne aspoň dvakrát do týždňa a spieva v našom chóre. A Džex Belaran, tréningové centrum nefilimských Lovcov, je preslávené svojimi hudobnými skladateľmi.“

Žiadne myšlienky, len Drak , ďalej som jedol svoje raňajky.

„Je pravda, že ako súčasť vášho tréningu vás pošlú zabiť jedného z nás, dokonca aj niekoho, kto vám nič neurobil, a že to robíte ako súčasť nejakého zasväcovacieho rituálu?“

Prikývol som.

„To je odporné! Stavím sa, že Veľkí Bojovníci vedia veľmi dobre, ako mučiť ľudí. Zar, chcem vedieť, koľkých ľudí Nefilim si už zabil?“

Neodpovedal som.

„Povedz mi to!“ nástojila. „Chcem to vedieť!“

Rozhorčený som sa postavil a zareval na ňu, „Felícia, nezabil som nikoho a to je v tejto chvíli práve môj problém! A teraz, pre Pána Melchisedeka, dáš mi už konečne pokoj?“

Ako som vychádzal z jaskyne, zavolala na mňa, „Počkaj, muž Zákona! Nechoď preč!“

Bez toho, že by som sa otočil, som jej ostro odsekol, „Ty choď k Azazelovi a strať sa!“

Keď som došiel na vrchol kopca, nemal som chuť tancovať. Sadol som si a hľadel do hmiel.

Nebál som sa vrátiť na Mount Lorzen, čeliť Marekovi a, žiadne myšlienky, len Drak, vyložiť mu čisté fakty. Ale čo keby mi opäť prikázal ísť von a zabiť niekoho iného?

Prišla ku mne škaredá vízia: Bol som naspäť na Elyaninom nádvorí, sedel na jej fialovom trávniku. Elyani na mňa znechutene hľadela, „Chceš povedať, že si tých ľudí bezdôvodne zabil, a že to bolo súčasťou rituálu?“

Postavil som sa, pozdvihol ruky a zareval Hlasom, „Džervin! Pomoc! Čo mám robiť?“

Neprišla žiadna odpoveď.

Načúval som inšpirácii čistej fontány. Jediný záver, ktorý ku mne prišiel, bol, že byť hrubý na Felíciu nebolo žiadnym riešením.

Rozhodol som sa ísť naspäť do jaskyne a uzavrieť s ňou mier.

7.19 Verzazyelov dar

„Felícia! Prepáč mi,“ začal som, keď som prešiel cez vchod do jaskyne. Ale keď som ju videl sedieť na kolenách, s očami žiariacimi ako polia hviezd, uvedomil som si, že sa stalo niečo nezvyčajné. Celá jaskyňa bola naplnená rozochvievajúcou žlto-striebristou energiou.

„Zar!“ povedala, „keď si odišiel, prišlo mi ľúto, že som ťa tak sekírovala, tak som prorokovala z Verzazyela a požiadala ho, aby ti udelil dar. Modlila som sa celým svojím srdcom, Zar.“

„Počujem to v tvojom hlase, Felícia.“

„Zar, Strážca mi odpovedal. Povedal toto: Ak chce Zar nájsť bieleho vtáka, nech ide týmto smerom. Hneď teraz!“ S rukami spojenými do tvaru šálky ukázala smerom na Dračiu bránu.

Bol som ohromený. V tanečnom sne, keď som sa Felície opýtal, kde je Vivyani, držala ruky presne týmto istým spôsobom.

„Felícia, tak dlho som dúfal, že nájdem Vivyani!“ Podišiel som k nej a prešiel jej rukou cez vlasy.

„Ak ju chceš nájsť, musíš ísť hneď teraz, Zar.“

Čistá fontána súhlasila, nesmela sa premeškať ani minúta.

Išiel som a posadil sa vedľa Dračej brány. „Felícia, ty budeš strážiť. Nemám predstavu, ako dlho zostup potrvá.“

Vymenili sme si posledný pohľad a skĺzol som do jaskyne lapis lazuli.

Aká nádherná vôňa! Jaskyňa Podsvetia bola ohromujúco pokojná, ako oltár Matky Svetla, pulzujúca jej nekonečnou nehou.

Nehybne som stál a napojac svoju čistú fontánu na stĺpec energie brány, spýtal som sa Matky Drakany, „Ako nájde človek Bieleho Orla, ktorý stratil cestu?“ Keďže neprišla žiadna odpoveď, skĺzol som ešte hlbšie a hlbšie, nesúc svoju otázku.

Dole a dole, hlbšie a hlbšie... A potom sa niečo stalo. Raz, keď som bol opitý energiou Podsvetí, brat Amaran mi povedal, že môžem preskakovať z jednej brány do druhej. To, čo som teraz objavil, bolo fascinujúce. Z úrovne, v ktorej som sa nachádzal, som dokázal cítiť naraz stovky brán, akoby som bol súčasne v každej z nich. Bolo to také jasné a jednoduché, až som žasol, že som si tento úkaz nevšimol počas predchádzajúcich zostupov.

Spočívajúc na stĺpci Ducha, ktorý stúpal nado mnou cez Dračiu bránu, naladil som sa na Bieleho Orla bohov. Odozva bola okamžitá, akoby Orol na mňa čakal. Cítil som pri sebe jeho Bielu prítomnosť a bol som prenesený do orichalkovej jaskyne naplnenej tisíckami žltých svetielok.

„Ó, Drakana Hlbočiny!“ zvolal som, ako sa mi vynorili strašidelné spomienky na môj prvý zostup do Podsvetia. Všetko okolo mňa bolo také nádherné a pokojné. Bolo ťažké uveriť, že každé z týchto malých svetiel v jaskyni bolo zmučenou dušou sužovanou nekonečnými nočnými morami. Bili sa navzájom? Boli ich telá zmrzačené a znetvorené? Alebo zaživa hnili v neblahom, červami prelezenom komposte? Boli ich duše týrané smradom a neznesiteľným rámusom miliónov trpiacich tvorov?

Také nádherné. Také nehybné. Také pokojné. V jaskyni nebolo počuť najmenší zvuk. Lahodná vôňa mi rozochvela nozdry. Orichalk hrboľatých stien sa leskol červenohnedými odtieňmi a vzduchom lietali striebristé čiastočky, ako tie okolo Felíciinich vlasov.

Zamyslene som hľadel na malé žlté svetlá. Niektoré sa pomaly pohybovali okolo, iné stáli. Ako som kráčal jaskyňou, iši so mnou slová, „ Jeden Zákon, jedna cesta! Ten, kto nikdy nespí, nikdy nezomrie!“

Biely Orol nasmeroval moje kroky do rohu jaskyne. A bola tam, rovno predo mnou! Malé svetielko, rovnaké ako ostatné, ale zapečatené nezameniteľnou energiou Bieleho Orla. Naladil som sa na astrálne poznávacie symboly. Nepochybne, táto duša bola vytrénovaná Slečnou Teyani.

Všetko toto bolo veľmi jednoduché. Urobil som gesto 'držanie plameňa', moje ruky rovnobežne pred mojím srdcom. V poli medzi mojimi dvoma rukami som držal žlté svetlo. A kráčal som naspäť k najbližšej bráne.

Tam som sa opäť naladil na Bieleho Orla a nechal ho, aby ma preniesol k Dračej bráne svätyne Eisraimu – bráne, ktorú mi Marek opísal.

Stále držiac Vivyaninu dušu v poli medzi mojimi rukami, jemne som vystúpal, pohybujúc sa od brány k bráne.

To ma priviedlo do jaskyne z tmavomodrej skaly. Bola prázdna. Otvoril som svoje ruky a nechal žlté svetlo poletovať okolo. „Nádherná Vivyani,“ pomyslel som si, „čo urobí Slečna Teyani, veľká magička, s tvojou dušou? Nájde ti nové telo alebo ťa pošle do sfér Výšin, aby si mohla spočinúť v prístrešku Bieleho Orla?“

Rozmýšľal som, kde som to pristál. Pod ktorou časťou svätyne Eisraimu? Pozrel som sa hore, ale samozrejme som nevidel nič okrem stropu jaskyne. Len tak pre zábavu som sa pokúsil po vánku vystúpať tak vysoko, ako sa len dalo. Podľa očakávania, nedokázal som prejsť cez strop jaskyne. Ktovie, či nado mnou niekto sedel? Mohol to byť ktokoľvek!

Uvažoval som, čo práve v tejto chvíli robí Elyani. Keby dokázala zostúpiť a stretnúť sa so mnou, tancovali by sme spolu? Pohyby, ktoré ma Felícia vo sne naučila, boli v mojej pamäti stále dokonale jasné. Aké by to bolo, tancovať s Elyani? Povznesené Dračím vánkom, moje telo sa začalo samé od seba pohybovať.

A tancoval som. Na niekoľko minút bol všetok môj smútok zabudnutý. V mysli som bol naspäť v poli hviezd a tancoval harmóniu sfér. Bolo to ohromné, okúzľujúce, kozmické. Môj tanec dýchal nekonečnosťou a Matka Svetla udávala rytmus.

Vivyani ma sledovala, užasnutá a okúzlená nebeskými harmóniami.

„Och, Vivyani, keby som tak bol vedel. Keby som tak bol vedel. Nebol by som ťa opustil a teraz by sme, ty a ja, boli priatelia.“

Zatancoval som jej na rozlúčku a odišiel som.

Keď som sa vrátil do tela, Felícia bola ohromená. „Už? Veď ti to netrvalo ani polhodinu! Našiel si ju?“

Bez slova som išiel a sadol si vedľa nej na matrac z divých bylín.

„Zar, si v poriadku?“ spýtala sa mäkkým hlasom.

Chytil som si hlavu do rúk a rozplakal som sa.

„Nevedel si ju nájsť?“

Zosypal som sa ako malé dieťa. „Našiel som ju!“ triasol sa mi hlas. „Ale... neviem, možno to bolo príliš ľahké.“

Felícia ma objala a ja som si položil hlavu na jej plece. Slzy sa zmenili na Dračiu potopu. „Úbohý Zar-ka!“ urobila sa matersky vrúcnou.

„Keby tu tak bol niekto, komu by si mohol vraziť, hneď by si sa cítil lepšie!“

Zachechtal som sa. „Myslíš?“

„Možno nakoniec ani nie. Počúvaj, čo keby som ti prezradila svoje najlepšie recepty?“

„Vivyani bola taká krásna osoba, som si tým istý! Keby som tak bol vedel to, čo viem teraz, kým bola ešte nažive!“

„Musíme dôverovať Matke Svetla a múdrosti jej činov, priateľ môj,“ kolísala ma v náručí. „S ktorým receptom chceš začať?“

„Matka Svetla...“ zopakoval som. „Môžeme začať so zázvorovou marmeládou?“

7.20 Zjavenie Strážcov

Ako som nasledujúce ráno tancoval čierny tanec na vrchole hory, celým svojím srdcom som volal čistú fontánu, aby mi pomohla nájsť smer. Čo do Svätého Podsvetia odo mňa Džervin chce? Neprišla mi žiadna odpoveď, ale čo ku mne prišlo s absolútnou istotou bolo, že keby Felíciu cestou domov zabili, nikdy by som si to neodpustil. Marek v tomto období roka neorganizoval manévre, ale kraj bol plný Bojovníkov, ktorí dokázali zacítiť nefilimské korenie z veľkej diaľky a nemali žiadne škrupule zo zabíjania pútnikov, ktorí putovali bez ochrany. Vtedy a tam som sa rozhodol zobrať Felíciu naspäť k rieke Jeremícia na severnom okraji kraja, skôr ako sa vrátim na Mount Lorzen.

Keďže som konečne dospel k rozhodnutiu, cítil som sa byť ľahší. Zliezol som dole a hneď ako som sa priblížil ku vchodu do jaskyne, volal som, „Krásna Felícia! Musím ti niečo povedať.“

Felícia bola na nohách, čakala na mňa. „Mlč, muž Zákona. Musím ti niečo povedať prvá.“

Jej hlas bol vážny. Pozrela sa na mňa svojimi úplne modrými očami, „Zar, nádherný priateľ, chcem, aby si ma počúval z výšky, tak ako to niekedy robievaš.“

Obrátil som sa k čistej fontáne.

„Áno, tak! Chcem, aby si si vypočul, čo ti chcem povedať, ale tiež chcem, aby si to pochopil, pretože mi na tebe záleží a milujem ťa. Zar, nevrátim sa naspäť domov. Musím ísť naspäť do Verzazyelovej jaskyne.“

Žiadne myšlienky, len Drak , preglgol som.

„Prosím, pochop to,“ pokračovala. „Keď si bol v Eisraime, strávil si roky úsilím o to, aby si prestal byť spáčom. Nuž, tak ja som ich strávila prípravou na prijatie sily Strážcov. Vrátiť sa do mojej svätyne, potom ako som zlyhala, by učinilo môj život zbytočným, horším ako smrť. Chcem silu Strážcov, Zar. Chcem ju viac ako čokoľvek iné, čo mi život môže dať. Takže o dva dni, pri splne, opäť zostúpim do posvätnej krypty a vyvolám Verzazyelov Vysoký Oheň.“

Nechal som slová na seba niekoľko sekúnd pôsobiť. Potom čistá fontána prehovorila, „Ja by som urobil to isté, Felícia.“

„Viem to. Preto ťa chcem za svojho priateľa.“

Držiac sa čistej fontány, hľadel som na ňu. Stále bola mojím dieťaťom. Poznal som jej telo energie naspamäť, akoby som ho sám stvoril. Myšlienka, že by mohla v krypte zomrieť, zraňovala moje brucho ako rana v Drakovi.

„Slečna Felícia, kňažka Verzazyela, dovolíte mi odprevadiť vás ku vchodu do Strážcovej jaskyne?“

Bola dojatá. „Pán Zar Hnedého Rúcha, bude mi cťou.“

Pozerali sme jeden na druhého, ale už sme nenašli nič, čo by sme chceli povedať. Tak sme sa posadili, aby sme sa naraňajkovali.

Naaranžovala niekoľko jedál a pozvala ma, aby som si sadol k nej na matrac. „Zar, chcem, aby si vyskúšal toto: marinovaný sleď s muškátovým orechom. Celé je to o vplyve, ktorý vložíš do muškátového orecha. Tento je, mimochodom, dosť dobrý.“

„Óooch! Lahodné!“ zvolal som po prvom súste. „Felícia, táto strava je proste z iného kráľovstva! Raz na Mount Lorzen som počul jedného brata rozprávať, že keď chcú z teba Nefilim vytiahnuť tajomstvo, vždy ťa najprv nakŕmia svojimi jedlami, a potom už nedokážeš odolávať. Teraz som pochopil prečo.“

Zachichotala sa. „A čo by si urobil mne, keby si chcel zo mňa vytiahnuť tajomstvo?“ spýtala sa jedným zo svojich zvodných hlasov.

Zmenil som tému. „Ale nenarazíš na pútnikov, keď sa vrátiš do jaskyne?“

„Nie je v tom žiadne riziko. Práve som komunikovala s Ferippem, cez silu Hrotu. Vtedy už budú preč a uistil ma, že niekoľko dní žiadna ďalšia karavána do jaskyne nedorazí.“

„Koľko času budeš potrebovať?“

„Hodinu.“

Hľadiac na vchod do jaskyne, opýtal som sa, „Existuje nejaký dôvod prečo by si sa tentokrát nemala zabiť?“

Zasmiala sa. „Naposledy som urobila obrovskú chybu, pretože som nemala potuchy, akým spôsobom ma sila zasiahne. Ale vďaka bohom,“ dotkla sa ukazovákom špičky môjho nosa, „dostala som druhú šancu.“

„Keby si mi naznačila, o čo sa vlastne pokúšaš, možno by som ti mohol pomôcť nájsť spôsob, ako zvládnuť tú silu. Som veľmi nevzdelaný, čo sa týka sily Hrotu, ale...“

„Zar. Keby sa to, čo vieš ty a čo viem ja, dalo skombinovať, v celom kráľovstve toho neexistuje veľa, čo by nás dokázalo zastaviť.“

To znelo nebezpečne. Naladil som sa na čistú fontánu. „Porozprávaš mi viac o sile Strážcov?“

„Sila Strážcov?“ Zatvorila nádobu s marinovanými sleďmi a starostlivo ju uložila naspäť do tašky. „Korenie, aké si dokážeš len sotva predstaviť! Strážcovia sú mocní anjeli, ktorí sa vyvíjali počas niekoľkých eónov. Existovali dávno predtým, ako boli stvorení ľudia a dokonca ešte skôr ako Matka Svetla dala život bohom. “

Felíciine oči boli také jasné, až mojím Drakom prebehla triaška.

„Oheň je ich doménou. Keď prvýkrát zostúpili na Mount Hermon, Strážcovia prisahali, že poznačia Zem svojím Ohňom. Urobili to niekoľkými spôsobmi. Azazel, vodca Strážcov, ktorému sa nevyrovnal nik okrem Šemyazu, uložil fenomenálne množstvo sily v jaskyni ukrytej v divočine.“

„Dudael, tajné miesto, ktoré sa odvážia hľadať len tí najtvrdohlavejší ľudia!“ zvolal som, spomínajúc si na Pelissorov príbeh, keď všetci bratia kričali, „Choď k Azazelovi a strať sa!“

Prikývla. „Strážcovia tiež rozšírili svoj oheň tým, že mali deti s dcérami ľudí. Nefilimské korenie, táto energia, ktorú nesieme v našej krvi a ktorá nás robí zvláštnymi, nie je nič iné ako Oheň Strážcov.“

„Ale čo dvanásť stôp vysokí obri, ktorí jedia ľudské mäso? Je to rovnaké korenie, ktoré ich urobilo takými, akí sú?“

„Áno. Nedokázali ovládnuť Oheň. Prijali ho príliš veľa! Oheň sa v ich vnútri obrátil nesprávnym smerom. Namiesto toho, aby ich učinil len inteligentnými a mocnými, posilnil ich hnev a ich vášne.“

Uvažoval som, ako asi vyzerá krásna Felícia, keď sa naozaj hnevá.

„Je ešte iný spôsob, akým Strážcovia zasiali svoje ohnivé semeno na Zemi. Zanechali po sebe celú tradíciu okultných znalostí, ktorá bola ďalej prenášaná nefilimskými kňazmi a ktorá učí, ako kultivovať nefilimské korenie. V mojej svätyni, počas viac ako pätnástich rokov, som sa učila ovládať tento Oheň. Teraz nadišiel čas, aby som prijala posledné zasvätenie, od samotného Verzazyela.“

„Ale moja korenistá priateľka, či nepovedal Ferippe, že si porušila Zákon?“

„Pre kňažku Verzazyela je zákonné invokovať Oheň v hlavnej krypte. Ak zlyhá, musí zomrieť Ohňom! Keby si ma zanechal Ferippemu a jeho mužom, jediné, čo by urobili, je to, že by ma nechali opäť zostúpiť do krypty.“

„Čo je presne to, čo chceš aj tak urobiť. Tak prečo si s nimi nezostala?“

„To ráno, v kaňone, keď preskúmal moju energiu, Ferippe navrhol, že by som mala väčšie šance na úspech, keby si ma ešte trochu viac vyliečil.“

Postavil som sa a začal chodiť po jaskyni. „Som naozaj naivný, však Felícia?“

Vyskočila. „Zar, nehovor tak! Vtedy som ťa nepoznala. Teraz ti hovorím veci, aké žiadny Bojovník nikdy nepočul!“

„Dokážeš si predstaviť, čo mi Marek Nezničiteľný povie, keď sa dozvie, že som jednej z Nefilim pomohol ovládnuť najvyššiu silu Strážcov?“

Položila mi svoje ruky na plecia a zakričala na mňa, „Zar, toto je zlé! Zase sa zapletáš do toho hlúpeho pocitu viny, ako keď si stratil Vivyani.“ Pozerajúc na mňa, urobila svoj hlas veľmi mäkkým a dodala, „Tento pocit viny nie je žiadnou múdrosťou, priateľ môj, ale hlasom temnej strany.“

Z najvyššieho miesta čistej fontány som vedel, že má pravdu. Chytila ma za ruku a primäla ma sadnúť si k nej na matrac.

„Počúvaj Zar, keď si ma liečil, to, s čím si bojoval, bol Oheň Strážcov. A zvíťazil si!“

„Stavím sa, že to je presne to, čo tvoj Zákon hovorí, že má žena povedať, keď chce, aby s ňou prian súhlasil.“

Zachichotala sa a ignorovala moju poznámku. „Je tu ešte niečo, na čo musíš pamätať, Zar. Vo Verzazyelovej jaskyni, kedy si ma našiel? Hneď potom, ako si sa opýtal Strážcu, čo od teba chce. To bol ďalší dôvod, prečo Ferippe chcel, aby som zostala s tebou.“

Silno som zažmúril oči. „Felícia, boli sme s Lovcami menej ako päť minút. Znie to, akoby si sa s Ferippem rozprávala celé hodiny. Čo do Podsvetia sa tu deje?“

„To je sila Hrotu. Umožňuje vymeniť si veľa dojmov za veľmi krátky čas. Čo som ti povedala v kaňone, bola pravda. Povedala som Ferippemu o tebe všetko – všetky príbehy, ktoré si mi rozprával dva dni.“

„Táto sila Hrotu, môžeš ju používať aj z diaľky alebo musíš byť v blízkosti človeka?“

„Sila Hrotu operuje mimo priestor, preto ju ani nemôžeš zachytiť cez tmu viditeľnú. Vzdialenosť nehrá žiadnu úlohu.“

Chytil som si rukami hlavu. „Taký naivný chlapec!“ pomyslel som si. „Každopádne, ako môže byť niekto nebezpečný, ak nepozná silu Hrotu?“

„Naučili Strážcovia ľudí aj sile Hrotu?“ opýtal som sa.

„Áno aj nie. Sila Hrotu bola na zemi prístupná ešte pred zrodom kráľovstva, ale ľudia boli príliš tupí nato, aby ju používali. Keby nebolo zjavenia Strážcov, trvalo by eóny, kým by ľudia dosiahli na jej úroveň.“

„Keby nebolo zjavenia Strážcov, čo by bolo z kráľovstva?“ povzdychol som si.

Felícia sa usmiala. „V našom Zákone je hymna, ktorá hovorí,

Čo by bolo z ľudí, keby im Asaradel Strážca neodhalil mesačný cyklus?

Čo by bolo z ľudí, keby im Barkayal Strážca neodhalil rytmy času?

Čo by bolo z ľudí, keby im Akibel Strážca neodhalil umenie čítania znamení a predzvestí?

Čo by bolo z ľudí, keby im Amazarek Strážca neodhalil používanie koreňov?

Čo by bolo z ľudí, keby im Šemyaza Strážca neodhalil umenie inkantácií?

Čo by bolo z ľudí, keby im Azazel Strážca neodhalil umenie spracovania kovov a drahokamov, výroby zrkadiel, farbenia látok? “

„Ale ak boli Strážcovia takí múdri,“ pýtal som sa, „ako to, že ich zjavenie bolo nasledované všetkými tými vojnami, všetkým tým chaosom a pustošením?“

„Strážcovia darovali ľuďom Oheň. Ľudia Oheň hlúpo zneužili a potom obviňovali Strážcov za zlo, ktoré sami vytvorili.“

Nastalo ticho.

„Mohlo to byť tak, že ľudia neboli pripravení a Strážcovia prišli priskoro?“ spýtal som sa.

„Muž Zákona, povedz mi niečo o svojom učiteľovi, Majstrovi Džervinovi Hnedého Rúcha. Chce, aby si prestal byť spáčom v priebehu dvesto životov alebo v tomto živote?“

„Majster Džervin má rád, keď sa veci hýbu rýchlo. Preto musel byť so mnou taký trpezlivý.“

„Tak mi potom povedz, muž Zákona, aký svet by si chcel radšej: nudný svet bez vojen alebo ten s krásnou a živou Slečnou Elyani a jej priateľkami Bieleho Orla? Ak by Strážcovia nikdy nezostúpili, možno by bolo menej vojen. Ale boli by v kráľovstve nejaké veci, ktoré pre teba niečo znamenajú?“

Na chvíľu som nevedel, čo povedať. „Nakoniec, ak sa to všetko stalo, možno to bola vôľa nášho Pána Melchisedeka,“ dumal som. „Koľko týchto Strážov vlastne dokopy zostúpilo?“

„Zákon hovorí, že ich bolo dvesto, vedených Azazelom a Šemyazom.“

„Prišli všetci naraz?“

„Podľa tradície zostúpili všetci naraz na Mount Hermon. Ale v skutočnosti, čas pre Strážcov neznamená to isté čo pre ľudí. Môžu sa rozhodnúť, že urobia niečo naraz a z ich pohľadu sa to tak aj stane. Ale pre nás, ľudské bytosti, sa to javí, akoby to prebiehalo v rôznych časoch.“

„To znie presne ako sila Hrotu,“ poznamenal som. „Povedz mi niečo viac o tejto ohnivej sile, ktorú sa snažíš ovládnuť. Úplne to zničilo tvoje telo energie, nikdy som nič také nevidel. Ako sa to stalo?“

„Verzazyelova horúčka, tak sa to nazýva. Vo vnútri mojej energie bol zapálený Veľký Oheň – oveľa väčší ako som dokázala zvládnuť. Ale urobila som chybu, keď som sa ho snažila ovládnuť zo svojho Hrotu, namiesto toho, aby som vystúpila do Hrot-ovosti Strážcov.“

„Táto Hrot-ovosť Strážcov je to isté ako sila Hrotu?“

„Áno aj nie. Sila Hrotu Strážcov je o toľko intenzívnejšia v porovnaní s ľudskými bytosťami, že sa sotva môže nazývať rovnakým menom.“

„Takže, aký je teraz tvoj plán?“

„Namiesto toho, aby som sa snažila prijímať Verzazyelovu silu cez svoj Hrot, musím vystúpiť na jeho úroveň.“

„Mm... Choď k Verzazyelovi...“ neodolal som narážke.

„...a radšej sa nestrať,“ zasmiala sa.

„Ako sa pozdvihneš na Verzazyelovu úroveň?“

„Existuje rituál, ktorým sa aktivujú sily, ktoré sú ukryté vo Verzazyelovej jaskyni. Potom sa to celé udeje pomocou vysokej intenzity sily Hrotu.“

„Vystúpiť na úroveň Strážcov... o tomto je sila Hrotu?“ opýtal som sa.

„Nielen o tom. Sila Hrotu je princíp rozšírenia vedomia. Umožňuje ľudským bytostiam prekročiť obmedzenia ich rozumu a pozdvihnúť sa na úroveň bohov, anjelov a Lietajúcich Drakov. Keď oslovia vyššie bytosti bez sily Hrotu, ľudia sú ako mravce, ktoré sa snažia rozlúštiť hymny Zákona. Môžu ich z diaľky počúvať, ale nikdy nepochopia ich význam.“

„Čo sa s tebou stane, ak uspeješ?“

„Spoznám myseľ Verzazyela. Budem schopná zjednotiť sa s jeho vedomím, a tak spoznať mystériá, ktoré ľudia nedokážu uchopiť. Budem vidieť budúcnosť a vzdialenú minulosť kráľovstva, mystériá starobylej Zeme, tajomstvá bohov a povahu Lietajúcich Drakov...“

„To znie nebezpečne,“ povedal som.

„Aj je, môj nádherný priateľ. Mimochodom, vieš prečo sú nazývaní Strážcami?“

„Nie, prečo?“ spýtal som sa.

„Pretože nikdy nespia.“

„Tak toto je pokušenie!“ pomyslel som si, hľadiac do jedného rohu jaskyne.

7.21 Verzazyelova hymna k Lietajúcim Drakom

„Ja, Verzazyel Strážca,

Krotiteľ Ohňa,

Ja, Verzazyel veľký,

Mocný a najvyšší po Rannej Hviezde,

Cez vysoké siete galaktického priestoru,

Volám vás,

Lietajúci Draci za Priepasťou Hlbočiny a Priesmykom Večnosti.

Vypočujte moje Slovo!

Odpovedzte na moje volanie!

Semeno, ktoré ste dávno zasiali v sieti Zeme,

Pomaly dozrelo v rytmoch času

A čoskoro k vašej radosti rozkvitne.

Ó, mocné galaktické sily, jedného z vašich synov

Chcem pozvať, aby mohol mať účasť na mojej sláve.

Ó, Lietajúci Draci, uzavrite so mnou spojenectvo!

Nech sa ohromný Oheň, ktorí Strážcovia ovládli

Spojí s nezmernou hĺbkou vašich síl.

Kto vo sférach – hrdina, boh, či anjel,

By sa nám dokázal postaviť?

Nech je váš syn našou zmluvou.

Neodolateľným Ohňom Strážcov

Ho obdarujem.

Učiním ho víťazom v hrách Zeme,

Hrdinom medzi ľuďmi,

Kniežaťom obdareným všetkým darmi kráľovstva,

Šampiónom predurčeným vyzvať samotných bohov.

Zviazaný s mojím Ohňom,

Nech sa stane pýchou môjho druhu,

A žiarivým heroldom vašej inteligencie,

Vysoko sa týčiacim svetlom pre obyvateľov týchto sfér.

Ó, Lietajúci Draci, vypočujte moje slovo a odpovedzte mi! “

Spoza Priepasti Hlbočiny a Priesmyku Večnosti, Hlas Lietajúcich Drakov v okamihu odpovedal:

„Pozdravujeme ťa, Verzazyel Strážca!

Vskutku mocný je tvoj Oheň,

Hoci mladý na rebríku nekonečnosti.

Nech ti Matka Svetla poďakuje za tvoje pozvanie,

Ktoré odmietame.

Tohto nášho syna

Sme zverili Hromu, nášmu spojencovi,

A s Hromom aj zostane,

Lebo nie je našou vôľou spojiť sily s tvojou plamennou slávou.

Neželáme si, aby náš syn kráčal cestou tvojej horúčky.

S tvojím Ohňom nebude zviazaný.

Nech ho Matka Drakana Hlbočiny

Spojí tak, ako si to Ona želá,

Lebo je múdra a pozná našu vôľu.

Zbohom, Verzazyel Strážca,

A nech ťa Veľké Svetlo Zmilovania ochraňuje

Na preťažkej ceste, ktorú si si pripravil. “

7.22 Posledná večera

Verzazyelovu jaskyňu sme dosiahli dve hodiny pred západom slnka.

Felícia ma zobrala za ruku. „Milujem túto fázu mesiaca, keď sa tma viditeľná naplní belavou žiarou splnu.“

„Prišiel čas povedať zbohom, Felícia?“ opýtal som sa, stojac na Drakovi, aby sa môj hlas netriasol od emócií.

„Ani náhodou, muž Zákona! Najprv mám pre teba prekvapenie.“

Od svojich najranejších rokov som prekvapenia neznášal. „Prekvapenie, Felícia? To znie príjemne. Čo je to?“

„Potrebujem hodinu na jeho prípravu. Čo keby si teraz išiel tancovať na vrchol kopca a prišiel za mnou neskôr?“

Napriek svojej horolezeckej vášni, rozhodol som sa, že vrchol Verzazyelovho kopca rozhodne nie je bezpečným miestom na čierny tanec. Namiesto toho som sa vydal na prechádzku do susedných kaňonov. Oblasť bola bezpečná a čistá. Ferippeho pútnici odišli deň predtým a ďalšie tri dni sa tu nemohla vyskytnúť žiadna iná skupina Nefilim.

Okolo západu slnka, keď som sa vrátil k vysokým štíhlym skalám, ktoré označovali vchod do Verzazyelovej ríše, z diaľky som videl, že Felícia na mňa čaká na terase pred Strážcovou jaskyňou.

Ako som k nej šplhal nahor, bol som ohromený. Felícia bola oblečená v omračujúcich modrých šatách, rovnakých, aké mala v tanečnom sne. Bol som šokovaný jej krásou. Jej vlasy boli naaranžované v zložitých vrstvách a mejkap bol ešte prepracovanejší ako zvyčajne. Jej pokožka žiarila a oči mala jasné ako polia hviezd.

„Pripravila som pre teba večeru. Máme kopec času. Dole do krypty nepôjdem pred polnocou,“ povedala.

„Vidím, že si našla medailón,“ povedal som. Mala oblečené rovnaké šaty s hlbokým výstrihom ako vo sne.

„Nič také ako som dala tebe, Zar! Toto je len veľmi jednoduchý prívesok z mäkkého kameňa, ktorý tu pre mňa Ferippe nechal v taške, spolu s ďalšími vecami, o ktoré som žiadala.“ Ukázala na bielu látku, ktorú prestrela na skale. Bolo tu zapálených aspoň dvadsať sviečok a raz toľko tanierov a džbánov naplnených sušeným ovocím, orechmi a zmesami všetkých farieb. Ponúkla ma, aby som sa pred ňu posadil.

„Felícia, toto je neuveriteľné! Bohovia sú mojimi svedkami, vyzeráš presne ako v mojom sne. Vtedy som si neuvedomil, aká si nádherná.“

Felícia neodpovedala, ale urobila svoje modré oči takými jemnými, až som cítil, ako sa môj Drak roztápa. Do jemne tepanej orichalkovej šálky mi naliala zelený nápoj.

„Magický?“ usmial som sa na ňu a tváril sa, že podozrievavo oňuchávam nápoj.

Jemne predstierala rozhorčenie, „Zar, dokážeš si predstaviť, že by som ti niekedy niečo také urobila?!“

Obaja sme sa zasmiali.

„Och môj Pán Melchisedek!“ zvolal som po prvom dúšku. „Toto je jednoducho božské! Čo je v tom?“

Pokrútila hlavou. „Už si zo mňa vytiahol príliš veľa tajných receptov. Poď, chcem, aby si ochutnal tieto uhorky nakladané v mede. Tentokrát k nim máme aj škoricovú omáčku.“ Vložila do mojich úst plnú lyžicu zmesi.

„Ha! Ha! Ha! Ha! Ha! Felícia, máš pravdu, so škoricovou omáčkou je to naozaj rozdiel. Toto je najlepšie jedlo v celom kráľovstve! Aj keď myslím, že stále mám najradšej zázvorovú marmeládu.“

Plná lyžica nebeskej marmelády už bola na ceste do mojich úst.

„Toto naozaj robí niečo s mojím Drakom,“ vzdychol som.

„Teraz vyskúšaj toto,“ podala mi ďalší tanier.

„Dosť!“ prosil som po niekoľkých jedlách, „Začína sa mi z toho točiť hlava!“

„Neuťahuj si zo mňa!“ povedala jemne a urobila na mňa grimasu. „V tvojom sne, čo sme tam jedli?“

„Nejedli sme, iba sme tancovali. Ty si ma učila.“

„Učila som ťa dobre?“

Zasmial som sa. „Felícia, ten sen bol najkrajším dňom celého môjho života! Stále nemôžem uveriť tomu, ako reálne som to pociťoval. Omnoho reálnejšie ako realitu.“

„To vďaka tomu, že si bol v priestore Strážcov. Sníval si vo Verzazyelovej mysli,“ objasnila.

„Ak takto vyzerá Strážcov sen, potom rozmýšľam, ako asi vyzerá ich bdelé vedomie. Musí to byť hrozivé,“ žasol som.

„To aj je.“ Podala mi ďalšiu šálku. „Daj si ešte trochu zeleného nápoja.“ Napila sa so mnou a spôsobila, že v jej vlasoch sa roztancovali striebristé vlnky svetla.

Potom zabodla svoje živé modré oči do mojich. „Ak chceš vedieť, aké je Verzazyelove vedomie, môj krásny priateľ, všetko čo musíš urobiť, je vojsť so mnou.“ Luskla prstami a ukázala na vchod do jaskyne, ktorý bol len dvadsať zákonných stôp ďaleko.

Zasmial som sa. „Ale ja predsa nie som kňaz Verzazyela! Nevedel by som, čo robiť.“

„Zar, je tu niečo, čo ti musím povedať.“ Odmlčala sa.

Nadišla noc, jedna z tých sladkých balzamových nocí južných krajov a my sme sa kúpali v mesačnom svetle splnu.

„Zar, uvedomuješ si, že keď si ma našiel, v krypte zúril Oheň Strážcu? Každý normálny človek by sa zrútil a zomrel.“

Pokrčil som plecami. „Bojovníci sú tuhí!“ Vpíjal som do seba jej prítomnosť. Zdalo sa, že sama žiari ako svetlo Mesiaca. A ja som cítil, ako to vo mne vrie. Bolo to jedlom alebo splnom?

„Ani náhodou, muž Zákona! Ak si v krypte prežil, bolo to preto, že to Verzazyel chcel.“

Rozosmiala ma. „Musel chcieť, aby som ťa našiel. Kto by inak zachránil jeho najkrajšiu kňažku?“

Podala mi ďalší nápoj – tentokrát oranžový. „Zar, uvedomuješ si, že si čelil Ohňu Strážcov a prežil si?“

„Felícia, ako sa volá tento nápoj? Je skoro taký dobrý ako vody riek života!“

„To je 'nádherný východ slnka', o ktorom som ti hovorila.“

Sledoval som ligot sviečok v jej očiach.

„Zar, aký dar prinesieš naspäť Džervinovi, keď sa vrátiš do Eisraimu?“

Pohladil som si bradu a vzdychol si, „Neviem. Čo myslíš ty?“ Bol som uprostred úvahy, keď som si uvedomil, „To je ono! To je ono! Konečne to viem! Viem si žmoliť bradu presne tak, ako to robí Džervin!“

Felícia sa zasmiala.

„Nie, vážne! Chcel som to vedieť už celé roky!“

Jemne mi pohladila bradu. „Ak sa taký úspech dá dosiahnuť len tým, že večeriaš pred jaskyňou, dokážeš si predstaviť, čo by sa mohlo stať, keby si so mnou zostúpil do krypty?“

„Felícia, myslíš to vážne?“

Otvorila na mňa svoje úplne modré oči, „Myslím to veľmi vážne, Zar. Poď so mnou!“

Útok bol sladký. Hlboko mnou pohol.

„Zar, Oheň Strážcov je jednou z najnebezpečnejších vecí na Zemi. Ako viac by si dokázal uspokojiť svojho učiteľa, ako tým, že by si ho ovládol?“ Čakala. „Strážcovia nikdy nespia!“

Jej slová na mňa zapôsobili. Potichu som premýšľal. „Ale, moja krásna priateľka,“ odpovedal som nakoniec, „ja nie som jedným z Nefilim. Nenesiem vo svojej krvi vaše korenie. Prečo by ma chcel Strážca zasvätiť do svojej sily?“

„Verzazyel ťa neodmietne. Viem to. Opýtala som sa ho na to.“ Počkala, kým strávim jej slová. „Zar, toto bol význam sna, ktorý ti poslal: poď a tancuj so mnou v krypte a dnes v noci prijmeš viac sily, ako si si kedy myslel, že môže existovať. Ty a ja, spolu ovládneme Oheň, vstúpime do Strážcovej mysle, spoznáme minulosť, budúcnosť a mystériá sfér. Zar, zo svojich študentských rokov až príliš dobre poznáš chuť porážky. Táto sila z teba urobí víťaza v hrách Zeme – hrdinu medzi ľuďmi. S pomocou tvojej Matky Drakany by sme dokonca mohli nájsť Dudael, skryté miesto v divočine a ovládnuť Oheň Azazela. Potom by už neexistovali žiadne hranice. Mohol by si sa stať kniežaťom, šampiónom, vyzvať samotných bohov.“

„Ha! Ha! Ha! Ha! Ha! Žiadaš ma, aby som išiel k Azazelovi!“

„Áno, ale so mnou,“ ponúkla mi a cítil som, že to myslí úprimne. „Zar, milujem ťa.“

Vyšiel som tak vysoko v čistej fontáne, ako som len dokázal, a udržiaval svoje ticho, hľadiac do jej očí.

Vstal som a kráčal ku vchodu do jaskyne. „Taká malá jednoduchá jaskyňa!“ obrátil som sa tvárou k nej. „Vieš, keď som sem prvýkrát prišiel, steny vo vnútri boli všetky zapečatené. Bol som dosť sklamaný, po všetkých tých neobyčajných príbehoch, ktoré som počul.“

Felícia vyskočila a spustila pritom lavínu striebristých vĺn vo svojich vlasoch. Podišla veľmi blízko ku mne. „Len poď so mnou dovnútra a ja ti ukážem, ako v tejto jaskyni otvoriť viac dverí, ako si doteraz videl v akomkoľvek príbytku v kráľovstve. Jaskyňa sa zmení na obrovskú halu, rozsvietenú ako polia hviezd.“

„Ale kam vedú všetky tieto dvere? Sú tieto chodby vytesané v skale?“ spýtal som sa.

„Nie. Dvere vedú do Strážcovej mysle.“

Išiel som naspäť ku sviečkam. „Rozprávaš mi veľa svojich tajomstiev, krásna Felícia.“

„Chcem ti povedať viac. Pýtaj sa ma!“

Posadil som sa, zamyslený.

„Môj drahý priateľ, pomocou sily jaskyne ti môžem ukázať udalosti minulé alebo dokonca budúce, ako sú už zaznamenané v archívoch času. Nemusíš dokonca ani vojsť do jaskyne. Len drž mäkký kameň, ktorý som ti dala.“

Žmolil som si bradu, zvedavý. Prišla si sadnúť na moju pravú stranu a zatvorila mi ľavú ruku na mäkkom kameni, ktorý mi visel na krku. „Čo by si chcel vidieť, Zar?“

„Bude to ďalší sen, ktorý ma na týždeň pohltí?“ smial som sa.

„Zar-ka, si s kňažkou Verzazyela, ktorá presne vie, čo robí! Bude to trvať len niekoľko minút, bez ohľadu na to, aká dlhá bude epizóda. Tak či onak, môžeš si pozrieť len niekoľko obrazov, a potom mi povedať, aby som to zastavila.“

„Čo keby som chcel vidieť, ako moji priatelia Bieleho Orla prijali Vivyaninu dušu, potom ako som im ju doniesol?“

Felícia zavrela oči a naladila sa vysoko nad svojou hlavou. „Len zavri oči, Zar!“ nakázala mi.

Okamžite sa pred mojimi zatvorenými očami objavila mladá žena oblečená v dlhých bielych šatách.

„Je krásna! Je to Elyani?“ opýtala sa Felícia.

„Nie. Neviem, kto to je.“

Mala dlhé rovné tmavé vlasy a bola na kolenách, uprostred kopy trosiek. Jej telo sa otriasalo od ťažkých vzlykov, keď v zúfalstve volala, „Ja som im to hovorila! Prečo ma nepočúvali?“

„Ak ju nepoznáš, nemám radšej víziu zastaviť?“ navrhla Felícia.

„Nie! Počkaj!“ zvolal som. „Poznám túto ženu! Jej meno je Teyani. Je to Elyanina učiteľka. Je veľmajsterkou rádu Bieleho Orla a jedna z najmocnejších magičiek celého kráľovstva. Ale toto muselo byť najmenej pred dvadsiatimi rokmi!“

Mladá Teyani bola zaplavená smútkom, „Ó, Biely Orol bohov, pomôž! Viem, že si ma varoval, ale oni ma nechceli počúvať! Čo mám teraz robiť? Pomôž mi! Pomôž mi!“

Okolo nej bola scéna úplného spustošenia – nevýslovne zdemolovaný kamenný dom, všade tlejúce trosky, šeď a dusivý dym, ktorý hrdúsil hmly.

„Pozrieme si to ešte ďalej?“ spýtala sa Felícia.

„Pravdaže chcem vidieť viac!“

~ Tak končí Kniha Nefilimského Korenia ~

Koniec Prvého Zväzku

________________