Keďže teraz pravidelne počúvam o problémoch v zdravotníctve, problémoch s oddlžovaním lekární, zamyslel som sa trochu nad tým, z čoho vlastne tieto problémy pramenia.
Ako úplne základný problém vnímam, že sa tu deje hrubé nerešpektovanie princípu dávania a brania. Do zdravotníctva plynú veľké peniaze, na oplátku by teda malo poskytovať to, o čom hovorí názov – totiž zdravie.
Tu je kameň úrazu. Súčasné zdravotníctvo totiž nielen že človeku nič nedáva, ale ho mnohokrát oberie aj o tie posledné kúsky zdravia, ktoré mu ešte zostali. Teraz nehovorím o tom, že doktori svojim prístupom ľudí ponižujú, správajú sa s k nim ako k „mäsu“, že je v nemocniciach zlá starostlivosť alebo v lekárňach nie je dostatok liekov.
Hovorím o tom, že súčasná klasická medicína človeku ubližuje, namiesto toho, aby mu pomáhala a to je hrubý nesúlad s tým, čo je prirodzené a správne. Takýto stav sa môže udržiavať len za cenu obrovských a stále rastúcich výdavkov, ktoré si nakoniec žiadny štát nebude môcť dovoliť. To je všetko, nič viac by som nemusel povedať.
Keďže však mnohí žijú v tom, že dnešná „moderná medicína“ dosahuje „úžasné pokroky“, predsa ešte niečo doplním.
Aby sme mohli objektívne zhodnotiť tieto „pokroky“, museli by všetci ľudia prestať užívať všetky lieky – až vtedy by sa odkryl skutočný zdravotný stav ľudstva. Myslím, že to čo by sme uvideli, by bol hrôzostrašný pohľad plný bolestí a nárekov. Viete si predstaviť, ako by to vyzeralo?
Jediný taký pohľad by stačil na to, aby sme sa presvedčili, že zdravotníctvo za posledných pár sto rokov pokročilo sotva o malý kúsok. Mimochodom, správy o pokroku v medicíne sú zavádzajúce aj inak. Miešajú sa tu dokopy dve rôzne veci – pokrok v chirurgii a diagnostike s pokrokom v medicíne ako takej. To, čo sa označuje za úspechy medicíny je v skutočnosti len napredovanie v technológiách, ktoré až druhotne našli svoje uplatnenie v medicíne. (Ako to vtipne ukázali napríklad Monty Pythons – „prístroj, ktorý je strašne drahý a robí PÍP“ :-)
Základný princíp pritom zostáva stále rovnaký – pacientovi sa predpisujú rôzne chemické drogy, ktoré v konečnom dôsledku jeho celkový stav nielenže nezlepšia, ale ho naopak zhoršia.
Teraz by niekto mohol namietať, že hoci mu lieky nie vždy zaberú, niekedy mu predsa len pomohli… táto údajná pomoc je často iba ilúziou, ide takmer vždy o potlačenie príznakov choroby, nie o jej vyliečenie!
Keby sa doktori venovali pozorovaniu chorého človeka a nie iba štúdiu jednotlivých častí jeho fyzického tela, mohli by si všimnúť nasledovné:
Obranný systém človeka sa správa tak, že sa snaží vytlačiť chorobu z dôležitých častí do menej dôležitých, okrajových častí. Dôležitosť postupuje v poradí od duchovného vnútra človeka, jeho schopnosti poznávať Pravdu, jeho kreativity, cez city a pocity, až po fyzické telo, ktoré je na poslednom mieste. V rámci každej časti existujú samozrejme ďalšie hierarchie dôležitosti, na rôznych úrovniach by „rebríček“ mohol vyzerať takto:
Mentálna – úplné duševné zmätenie, deštruktívne delírium, paranoidné myšlienky, preludy, tuposť, slabá koncentrácia, zábudlivosť, duševná neprítomnosť (keď je niekto „mimo“)
Emočná – samovraždené depresie, apatia, smútok, trápenie sa, fóbie, úzkosť, podráždenosť, nespokojnosť
Fyzická – mozgové problémy, srdcové problémy, hormonálne problémy, postihnutia pečene, pľúc, obličiek, kostí, svalov a nakoniec ochorenia kože
Z uvedeného by malo byť jasné, že nie je dobré, keď sa po liečení vyrážok objaví ochorenie kĺbov alebo srdcové problémy; že nie je dobré, keď sa po liečení vysokého tlaku objavia stavy úzkosti alebo podráždenia a podobne.
To si však, vďaka špecializácii, doktori zriedka uvedomia. Keď vás dnes doktor lieči na kožné vyrážky, s vašimi psychickými problémami vás pošle za psychiatrom, psychika nie je „jeho parketa“.
Odhliadnuc od katastrofálnych účinkov očkovania; užívaním antibiotík, antihistaminík, kortikoidov, hormonálnych liekov a iných drog si ľudia systematicky likvidujú svoje zdravie. A čo je ešte horšie – budujú aj veľmi negatívne genetické predispozície svojim potomkom.
Zdravotníctvu vládnu farmaceutické firmy, ktoré majú veľkú moc a na ich hlavy sa znáša minimálna kritika za škody, ktoré páchali a stále páchajú. Hoci boli mnohými štúdiami dokázané veľmi negatívne následky očkovania, stále sa veselo propaguje, kde sa len dá. Ak nejaký lekár so svedomím zdvihne hlavu a dovolí si čo len spochybniť jeho účinnosť (ako sa to nedávno stalo jednému bratislavskému primárovi), jeho názor je bez potreby nejakého dokazovania neutralizovaný vyhláseniami „uznávaných odborníkov“ a je takmer označený za pomätenca, v súlade s nevysloveným princípom „každý predsa vie, že očkovať sa treba“.
Potrebu dlhodobého skúmania účinkov silných drog, ktoré sa u nás pacientom podávajú, zdá sa, nikto nepocítil. Ak aj áno, prípadné nepriaznivé výsledky by sa určite rýchlo zmietli zo stola alebo inak ututlali. Že takéto prípady existujú dokazujú „lieky“ nedávnej histórie:
To sú prípady, keď sa negatívne účinky objavili pomerne rýchlo. Čo však v prípadoch, keď nie je poškodenie tak ľahko viditeľné?
Doktori sa so zdravím svojich pacientov nebezpečne zahrávajú, pretože ani sami nevedia, čo im farmaceutické firmy vkladajú do rúk. Keď sa časom príde na to, že daná droga má také a také nežiadúce účinky, farmaceutický priemysel už prichádza s inou, zaručene úspešnou novinkou a cyklus sa opakuje.
Tým som, myslím, aspoň sčasti ukázal oprávnenosť svojho stručného zdôvodnenia v úvode.
Budúcnosť zdravotníctva spočíva, ako si to dnes už niektorí uvedomujú, v celostnej medicíne, ktorá neskúma len jednotlivé časti tela človeka, ale súčasne aj jeho dušu a ducha. Aj tu sa však ešte musíme veľa učiť, aby to neskončilo rovnakým šarlatánstvom ako súčasná klasická, oficiálna, monopolná a jediná správna medicína.
Peter Bezemek
18.11.2003