Samuel Sagan: Návrat Lietajúceho Draka (Atlantské Tajomstvá IV)

19 - Kniha Polí Pokoja

19.1 Vlnkov najlepší život

Neskoro v noci Vlnka prebudil hlas zhora, „Si pripravený?"

Musel porozmýšľať. Florabela bola stále uväznená pod troskami spustošenej svätyne Laminindry. Telá jeho adoptívnych rodičov sa stále nenašli, takže nemohli byť vykonané pohrebné rituály - čo bol vážny prečin proti Zákonu. V Eisraime bola situácia každým dňom drsnejšia. Na mor zomrelo už tristo ľudí a aspoň toľko ich bolo chorých. Medzi postihnutými bola aj Antaria, hlava šestnástich Bielych Orlov, ktorá bola pre úspech tímu najdôležitejšia. Z kaplniek sa rýchlo vytrácala prítomnosť bohov, čo medzi slúžiacimi kňazmi a kňažkami vyvolávalo vlny paniky. Na druhej strane, opäť sa rýchlo objavili potkany. A polia vyvracali do katakomb novú potvoru: čudnú, hnedastú, šesťnohú - hmyz, aký nikto nikdy predtým nevidel. Medzitým Múdre Čarodejnice, ktoré prisahali pomstiť smrť svojich mačiatok, vzniesli proti Správcom Polí najvyššiu možnú administratívnu sťažnosť, obviňujúc ich z ďalšieho zločinu proti Zákonu.

Zvnútra aj zvonka kraja prichádzali nové a nové katastrofické správy. Knieža Eisraimu, múdry muž v Zákone a priateľ svätyne, bol zavraždený, pravdepodobne svojim synovcom. Nutne musela nasledovať fáza politickej nestability - presne to, čo teraz kraj nepotreboval. Ale najhoršie novinky prichádzali z východu. Ako predpovedal Afelion, nefilimskí obri sa vydali na dobyvačnú výpravu. Využijúc chaos vyvolaný akútnym ochorením siete, jedna z ich armád postupovala po východnom pobreží kráľovstva, zrovnávajúc kaplnky so zemou a zabíjajúc všetko, čo im stálo v ceste.

Prvé správy boli desivé. Obrom trvalo iba jeden deň, kým zlikvidovali celú armádu kniežaťa Melankie, ich najbližšieho suseda, spolu s dvadsaťjeden bataliónmi Kráľovej armády. A za jedinú noc kanibalskej zúrivosti vydrancovali dve hlavné mestá Melankie. Na konci noci nezostala stáť ani jedna budova, všetky polia boli zničené, všetky zvieratá zabité, nezobrali ani jediného väzňa. Knieža a jeho rodina boli zožratí zaživa.

Keď skoncovali s Melankiou, obri sa vydali na juh. Ak by udržali nasadené tempo, v najbližších dňoch by dosiahli kraj Šeringy, akurát v čase, keď do mesta Šeringa malo dôjsť deväť Bielych Orlov, aby tam nasadli na loď a prekročili oceán. Nasledujúc Zarove rozhodnutie, kňažky boli informované o Afelionových slovách. Ale svoju trasu nezmenili, dôverujúc v Orla, ktorý ich viedol. Vyššia ochrana alebo nie, Vlnko si radšej nechcel predstavovať, čo by sa udialo, keby sa drahé ženy ocitli tvárou v tvár vyšinutým nefilimským vojakom. Ale s tým, rovnako ako so zvyškom, nemohol nič urobiť. Vlnko teda hlasu prichádzajúcemu zhora odpovedal, „Áno! Som pripravený!"

Bol vytiahnutý zo svojho tela a okamžite sa ocitol v oblaku modrého svetla, čistého ako nebesá bohov.

„Ďaleké Nadsvetie... naozaj sa to deje?" pýtal sa sám seba. „Idem naozaj uvidieť Polia Pokoja?"

Jeho stretnutie s Afelionom ho zanechalo zdrveného. Slová vyslanca Ahrimana prenikli hlboko do neho. Hlboko vo vnútri niečo odmietalo uveriť, že to niekedy dotiahne až k zasväteniu. Jeho rozum vymenovával množstvo dôvodov, prečo sa to nepodarí, začínajúc tým, že v jeho živote sa vždy všetko pokazilo. Prečo by to malo prestať práve teraz?

Ale teraz, keď sa kúpal v nádhernom svetle, mal problém pridržiavať sa svojho cynizmu.

„Zar," Hrot-zavolal, „si tu?"

„Neďaleko od teba," Hrot-odpoveď so sebou priniesla teplý vánok Orlo-vosti.

„Naozaj vidím Polia Pokoja?"

„Ešte nie. Si v Poliach Pokoja, ale ešte ich skutočne nevidíš."

„Robím niečo nesprávne?"

„Nie, tak to prebieha, keď prichádzaš z kráľovstva. Najprv máš tendenciu projektovať okolo seba mentálne konštrukcie postavené na svete, z ktorého prichádzaš. Trvá to určitý čas, kým začneš veci vidieť také, aké naozaj sú."

„Kde presne sme?"

„Archívna Hala Jedna, Džervinova hala."

„Vaúúúú!" Vlnko vyskočil od radosti. Rozbehol sa smerom k Zarovi.

Zar stál uprostred veľkej bubliny Bieleho Svetla. Keď ho Vlnko uvidel, zostal ohromený. „To si ty? Ale... si nádherný!"

Zarova tvár nielenže žiarila, ale mala jemne rysované črty, akoby Zar, ktorý zostal v kráľovstve, bol len hrubou karikatúrou.

„Ty tiež," Zarove slová sa ho dotkli ako teplý vánok.

„Nádherný, ja?" Vlnko sa zamračil a rozmýšľal, či sú v Poliach Pokoja zrkadlá.

„Aha, aby si zachytil obraz seba samého, stačí ti použiť periférne videnie."

Netrvalo dlho, kým sa to Vlnkovi podarilo urobiť. „Och! Och!" vykríkol s ešte väčším úžasom, keď sa periférne uvidel. Bolo to ako vidieť majestátneho kučeravého boha bez vyrážok a zlomeného nosa. „Všetci sú tu takýto alebo len ty a ja?" pýtal sa Vlnko.

Zar sa zasmial a vyvolal tým vo Vlnkovej energii vzostupné vlny.

„Zvuky sú také iné!" žasol Vlnko. „Také hudobné! A nielenže ich počuješ, ale aj hladia tvoju energiu."

„Raj pre hudobníkov," Zar podržal pred srdcom rovnobežne svoje ruky a zapískal ako vták raja.

Vlnko mu zatlieskal a pokúsil sa ho napodobiť. Pískanie bolo melodické, ale nič také ako vták raja. „Ty si tu už bol, však?"

„Nebol! Ale je tu podobnosť so svetom bohov. Vo vyšších svetoch môžeš veľa uhádnuť tým, že čerpáš z vedenia svojho tela."

„Cez Hrot?" spýtal sa Vlnko.

„Nie, zo substancie tvojej nádoby vedomia. Sú v nej obsiahnuté všetky inštrukcie, ktoré potrebuješ."

„Ako to funguje?" Vlnko zatvoril oči a snažil sa vcítiť.

„Rovnako ako v mnohých iných svetoch. Keď prídeš, dostaneš hosťovské telo, ktoré ti umožní na tom mieste pobývať. Látka, z ktorej sa skladá hosťovské telo, je podobná elementálnym silám toho sveta, a tak má intuitívne vedenie o jeho spôsobe fungovania."

Keď Vlnko pohliadol do svojho vnútra, čo vyskočilo do jeho vedomia, bola radosť. „Tento svet by sa mal volať Polia Radosti," zaspieval.

„Pozri, kto prichádza!" zašepkal Zar.

Bolo to v tej chvíli, keď Vlnko objavil, že aby videl, nepotrebuje mať otvorené oči. Všetky časti jeho tela boli obdarené zmyslom zraku, takže videnie sa začalo tak trochu podobať na hmat, dotyk.

Ale napriek tomu od úžasu doširoka otvoril oči.

Džervin, ktorý k nim kráčal, vyzeral byť o tridsať rokov mladší. Nielenže bol krásny ako boh, ale bola v ňom mnohorozmerná harmónia, jeho črty sprostredkovali hĺbku jeho bytosti a jeho rôznorodé duševné sily.

„Teraz je jeho zovňajšok ako jeho vnútro!" povedal si Vlnko sám pre seba, fascinovaný tým, čo všetko mu pohľad na neho odhalil.

Celý bez seba od žiarivého zjavenia, Zar rozoznal mnoho kvalít, ktoré o Džervinovi intuitívne uhádol. Poprvýkrát pocítil svoju esenciu stáť tvárou v tvár jeho esencii.

Prostota bola úplná.

Žiadne masky. Vyzerali presne takí, akí sú.

V povznesenej ľahkosti Prichádzajúceho Sveta, kde radosť pochádza z bytia a bytie nemá žiadne hranice, to bolo ľahké, nekomplikované stretnutie.

Samotné bytie hovorilo všetko.

A veruže sa dalo byť!

Džervin sa s nimi prechádzal cez tekutú nebeskú modrú Archívnej Haly Jedna, zaplavujúc ich Pokojom. Mlčky sa tešili z toho, že môžu navonok vidieť vnútro každého z nich. Ušetrilo to toľko vysvetľovania.

Po dlhej chvíli to Džervin zhrnul, „Tu, vidieť znamená vedieť."

Džervinov hlas ohromil Zara a Vlnka ešte viac ako jeho výzor. Pokrýval široké spektrum a jeho substancia bola vrúcna ako tekuté zlato. Bol obdarený záhadnými prapôvodnými silami, ktoré nimi hýbali v hĺbke ich duší.

„Tvoj hlas je ako božský nektár, Majster Džervin," podarilo sa povedať Zarovi.

„Tento svet je Poľom Hlasu," Džervin vyžiaril svoj úsmev. „Tu, čím viac rastieš v Bohu, tým sa Jeho Slovo stáva v tebe živším."

„Mohli by sme tu len sedieť a do konca času ťa len počúvať!" Vlnko sa roztápal. Zapchal si uši, aby vyskúšal, či sluch, rovnako ako zrak, spočíval v celom jeho tele.

Džervina to rozosmialo - kaskáda vznešených vibrácií, ktoré v srdciach jeho učeníkov zapálili tancujúce plamene.

Džervin začal vysvetľovať postup ich zasvätenia do Hromu. Najprv si mali pozrieť Archívne záznamy svojej minulosti. Potom im budú ukázané mysteriózne vízie budúcnosti. Nakoniec im bude prepožičaná sila línie.

„Kde by ste chceli začať?" ponúkol im.

Spokojný, že so zapchatými ušami dokáže počuť rovnako dobre, Vlnko nechal svoje ruky klesnúť. „Majster Džervin," položil prvú otázku, „Chcel by som pochopiť, prečo cítim toľkú radosť. Tak dobre som sa necítil od..." zaváhal.

„Chceš, aby som ti ukázal, kedy si sa v kráľovstve cítil naposledy tak dobre ako teraz?" Ako Džervin hovoril, objavil sa pred nimi veľký trojrozmerný obraz. „Pradávne Dni Zeme. Dlhý, predlhý čas pred kráľovstvom Atlantídy."

Bol to oceán? Skôr horúce polievkovité plyny.

Čudná, hrudkovitá masa polotekutého želé si prebublávala svoju cestu cez polievku.

„Práve si išiel mať dieťa," láskavo sa usmial Džervin.

Zarovi pripadala tá scéna dosť zábavná, hlavne tie extatické bľub-bľub zvuky, ktoré tá želéovitá vec vydávala.

Avšak Vlnko bol hlboko dojatý. „Och, Bože! Spomínam si. Akoby to bolo včera. A predsa to bolo také iné."

„Vtedy ešte neexistoval zmysel pre čas," vysvetľoval Džervin, „preto si to ľudia pamätajú, akoby sa to v ich vnútri stále odohrávalo."

So slzami v očiach Vlnko mlčky sledoval ako z želéovitej veci vychádza blobeta a priestor sa naplnil nebeskými harmóniami.

„Zázrak Anjelov Semena," vzdychol si Džervin. „Rozumieš, že bábätko si si urobil celkom sám, však? Keďže si bol muž-žena, bol si zároveň jeho otcom aj matkou."

Vlnko prikývol. „Bolo to také plné. Také úžasné."

„To bola jedna z veľkých výhod, keď si bol hermafroditom - mohol si byť stále zamilovaný."

„Dokonalé spojenie. Nikdy žiaden nesúlad medzi mojimi dvomi stranami. Nebolo to úžasné?" obrátil sa Vlnko na Zara.

Zar našpúlil pery a prikývol. Ale predsa nedokázal úplne zaujať vzťah k ľúbostnému príbehu bloba, ktorý je zamilovaný sám do seba. Keď videl, aká zmysluplná je tá vízia pre Vlnka, dal si tú námahu, aby sa do tej želéovitej veci vcítil. Zobralo ho to do priestoru podobnému maternici, kde hlboko zvnútornená plnosť rezonovala so svetlom vysokých anjelov. Neboli tu žiadne zmysly, iba nejasné vnemy a slabé vedomie o svojom najbližšom okolí. A predsa, v jadre tejto plnosti bola jednota s bezhraničným priestorom, rozširovanie sa do rozľahlosti, ktoré sa v tomto ohľade približovalo vedomiu Lietajúcich Drakov.

„Prečo to nemohlo vydržať?" povedal Vlnko s Drak-hlbokou nostalgiou. „Boli sme takí šťastní. Mali sme absolútne všetko, čo sme potrebovali. Bolo to také úplné."

„Nádherne blažené spiace kozmické vedomie. Práve preto, že to bolo také úplné, by si mohol takto zostať spať až do konca kozmického cyklu."

„Možno to bol spánok," namietal Vlnko, „ale bol nekonečne viac duchovný ako takzvané bdelé vedomie ľudí kráľovstva."

„Pravda," pripustil Džervin.

„A bolo tam také hlboké intuitívne porozumenie všetkému."

„Pravda. Mohol by si povedať, že si vedel všetko. Problém bol, že si nevedel, že vieš," odpovedal Džervin a harmónia sfér spievala jeho hlasom.

„Kde bol v tom čase Zar?" vypytoval sa Vlnko.

„Vtedy ešte nedošiel do našich sfér. Nikdy nezažil hermafrodické štádium raných blobov."

„Aká škoda!" Vlnkovi bolo Zara úprimne ľúto. „Nemáš predstavu, o čo si prišiel. Bol to môj najlepší život!"

Zar s ním s povzdychom súhlasil. Ale čím dlhšie hľadel na grgajúcu kôpku mäkkých chrupaviek, ktorá sa vznášala v polotekutom prostredí, tým bol Pánu Melchisedekovi vďačnejší za to, že zmenil Elyanin vzhľad, kým pristál na Zemi.

„Príde mi ťažké pochopiť, ako sme sa z tohto extatického stavu dostali do takých strašných stavov, aké som často cítil v kráľovstve," premýšľal nahlas Vlnko.

„Nastalo vážne odpojenie: pád." Džervin vysvetľoval, „Mohli by ste to nazvať ústredným mystériom v histórii ľudstva. Zahŕňalo to množstvo udalostí, ktoré prebehli viac-menej súčasne. Bloby prišli o svoj hermafrodický stav, boli rozdelené na mužské a ženské bloby. A klesli do omnoho väčšieho stupňa fyzickosti. Až do pádu si boli sotva vedomí hmotného sveta. Ich vedomie bolo zjednotené so svetlom bohov a vysokých anjelov, ktoré im sprostredkovávalo prítomnosť Jediného Boha. Preto zažívali takú blaženosť. Ale po páde boli konfrontovaní s obmedzeniami materiálneho sveta."

„Bolo im vzaté svetlo?" spýtal sa Vlnko.

„Tak to pociťovali. Ale bolo by presnejšie povedať, že boli projektovaní do odlišného stupňa existencie, kde nevedeli, ako sa so svetlom spojiť."

„Nebolo to krásne bábätko?" prehlásil Vlnko s pýchou, ako sa novorodená blobeta túlila k nadšenej želéovitej veci, ktorá, chvejúc sa od pokračujúcich orgazmických vĺn, extaticky vygrgávala bubliny.

„Najvýnimočnejšia blobeta na celom svete!" odpovedal Zar bez zaváhania.

„Ty to nemôžeš pochopiť, lebo si nikdy nerodil," Vlnko mu položil ruky na brucho. „Ukážete mi, ako som v tom živote zomrel, Majster Džervin?"

„Tragická nehoda. Stalo sa to nedlho po pôrode. Tvoj zmysel pre teplo sa nejako domotal. Vybral si sa nesprávnym smerom a zachytila ťa sopka."

Scéna sa zmenila. Pokojná plynná polievka bola vystriedaná zúrivosťou prudkých vetrov a dočervena rozpálenej lávy. V priebehu niekoľkých sekúnd bolo úbohé Vlnko-želé uvarené na kôpku podobajúcu sa na sépiu, ktorá sa potom, ako vydala svoj posledný grg, rozprskla na tisíc kúskov.

„A čo sa stalo s mojím bábätkom?" opýtal sa Vlnko úzkostlivo.

„Zachránené! Postaral sa oň láskavý vietor." Džervin mu ukázal obraz blobety. Už dosť vyrástla a šťastne sa kúpala vo svojom novom domove-polievke. „Malo dobrý život."

Vlnko bol ohromne spokojný, „Tak veľmi sa na mňa podobalo!" žasol. „Je to dojímavé."

Zar si zahryzol do pery, aby potlačil smiech.

„Nie, je to pravda!" povedal mu Džervin. „Tá podoba bola pozoruhodná."

Ešte chvíľu sledovali blobetu, potom obraz postupne zmizol. V tichosti nad tým uvažovali.

19.2 Nepadlý svet

Zar sa obzeral okolo seba. Nevyzeralo to, že by v Archívnej Hale Jedna boli nejaké steny alebo strop. Iba priestor. Skúmajúc z Hrotu, nedokázal objaviť žiadne pole podobné tým v kráľovstve. Ale muselo tu predsa byť nejaké poľu podobné zariadenie, ktoré projektovalo obrazy, ktoré im Džervin ukazoval. Keď prvýkrát došli do hál, naladil sa na Orla. Ihneď bol zahalený do zámotku sa podobajúcej aureoly vrúcnej Bielej energie. Ako sa to mohlo odohrať bez poľa? Skôr ako mal čas opýtať sa, Vlnko pokračoval s otázkou, ktorá ho mátala celý jeho život.

„Stále mám ťažkosti pochopiť, prečo je život v kráľovstve taký bolestivý. Počas zlatého veku blobov sme boli takí naplnení. Ako je možné, že sme z tohto vrcholu blaženosti spadli do toho stáleho nepríjemného pocitu, ktorý postihuje ľudí kráľovstva? Čím viac dýcham radosť Polí Pokoja, tým mi je jasnejšie, že ľudia kráľovstva majú ďaleko k tomu, aby dokázali prežívať skutočnú radosť. Čo sa mohlo tak veľmi pokaziť?"

„Pád je hlbokým a mnohorozmerným mystériom," odpovedal Džervin. „Strata hermafrodického stavu tu zohrala zásadnú úlohu. Niet pochýb o tom, že ľudské bytosti boli pred rozdelením pohlaví nekonečne šťastnejšie."

„To je absolútna pravda!" Vlnko namieril autoritatívny prst na Zara, ktorý si zahryzol do pery a vtiahol si hlavu medzi plecia, smejúc sa, ale len očami.

Džervin sa obrátil k Zarovi, „Predstav si, že osud ti dal dar dokonalej milenky, niekoho, kto ťa vášnivo miluje. Niekoho, koho výzor je pre teba úplne najpríťažlivejší, a koho myseľ je dokonale zladená s tvojou. Potom si predstav, že táto milenka ti úplne rozumie, vždy vie, kedy potrebuješ utešiť, a nikdy ťa neopustí, pretože vaša jednota nemôže byť narušená. Potom by si poznal potešenie, aké zažívali tie čudne vyzerajúce bloby."

Zar si zamyslene žmolil bradu. Keď si Vlnko všimol jemné kmitanie jeho viečok, bol spokojný, že odkaz prešiel.

Džervin zniesol do bezpoľového poľa haly obraz. Bol to ďalší želatínovitý blob plávajúci v plynovitom vývare. „Toto bolo tesne po oddelení pohlaví."

Rozdiel oproti predchádzajúcemu blobovi nebol Zarovi najprv zrejmý, odhliadnuc od toho, že sa nehýbal a negrgal.

Ale pre Vlnka bola tá vízia šokujúca. „Och, môj Bože!" zvolal so zdeseným výrazom na tvári a s rukou na srdci.

Keď sa Zar vcítil, pochopil prečo. Bolesť, ktorú blob prežíval, bola strašná. K tomu dokázal zaujať postoj. Presne tak sa cítil, keď prišiel o Elyani. Priepastný smútok. Stav nevýslovného zničenia, akoby bolo z neho vytrhnuté jadro jeho bytosti. Pre bloba bola tá situácia dokonca ešte horšia, pretože jeho myseľ bola prázdna. Nemal žiaden spôsob, ako pochopiť, čo sa s ním stalo.

„Taká pekná, nežná bytosť," poznamenal Zar, prekvapený živou vrúcnosťou, ktorá z bloba vyžarovala.

„Úžasne nežná!" prikývol Vlnko. „Bol to muž alebo žena?"

„Žena," odpovedal Džervin. „Stratená v priepasti prvého zlomeného srdca. Agónia beznádeje, žiadne vyhliadky - iba zúfalá túžba po stratenej polovičke. Nádherné svetlo v jej srdci sa stratilo. Už sa nekúpala v kozmickom vedomí. Ale všimnite si ten jemný vánok, ktorý ju hladí."

„Príroda bola taká starostlivá! Ako obrovské srdce," Zar bol dojatý.

„Príroda zostala v podstate rovnaká ako pred pádom: jedno veľké srdce. Milujúca matka, ktorej sa nikdy nezunuje držať svoje deti v náručí a utešovať ich. Ale ani to nevydržalo," povedal Džervin a vyvolal ďalší obraz. „Toto bol Vlnko. O tisíc rokov neskôr."

Ďalší blob. Tento bol viac predĺžený a vzpriamený. Atmosféra, v ktorej žil, nebola hustá. Zdalo sa, že tam bolo dno, pevná alebo polopevná zem, na ktorej sa dalo spočinúť a tiež rozmazané objekty, ktoré tvorili hmlistú krajinu.

Zar sa pre Vlnka urobil Orlovo-otvorený, uvažujúc, ako zareaguje teraz. Ale zdalo sa, že Vlnka sa táto vízia nijako zvlášť nedotkla. „Bol som sotva tam. Na ničom nezáležalo. Hlboko vo vnútri som sa odpojil od sveta."

Džervin ich primäl, aby sa vcítili do vetra. „Pozrite, ako sa príroda zmenila. Polievka sa začala meniť na hmlu. Skaly stvrdli. A všeobjímajúca mäkkosť zmizla. Toto je ďalší zásadný aspekt mystéria pádu: neboli to len ľudské bytosti, ktoré padli. Aj príroda stratila svoje spojenie s vysokým Svetlom. Tak ako boli ľudské bytosti odtrhnuté od svojich hermafrodických polovičiek, prírode a elementálnym silám bola odňatá drahocenná kvintesencia života. Následky boli dramatické. To, čo zvyklo bývať vznešeným chaosom, sa zmenilo na skazený zmätok. Postupne, veľmi pozvoľna sa oheň zmenil na hnevlivý, prepadol slepému násiliu. Vietor sa stal rozrušeným a nestálym. Vody už v sebe neniesli nekonečnú sladkosť Univerzálnej Matky. Zem sa stala ťažkou a beztvárnou, nepriepustnou pre Ducha a jeho radosť.

V dôsledku toho rastliny a zvieratá, ktoré boli teraz formované z oslabených elementálov, stratili väčšiu časť svojej múdrosti - tej úžasnej inteligencie, ktorá v raných dňoch Zeme oduševňovala všetky veci. Život sa skrátil. Objavili sa prvé choroby. Všetky tvory začali starnúť od chvíle, keď sa narodili. V prírode nastala zásadná strata integrity. Výsledkom toho bolo, že nič nevydržalo."

Predĺžený blob spadol do horizontálnej polohy a prestal sa pohybovať. „Zomrel si dosť mladý," povedal Džervin Vlnkovi. „Ako si povedal, nebol to veľmi významný minulý život."

„Takže preto je život v kráľovstve vždy taký bolestný?" Vlnko sa dostal naspäť k svojej pôvodnej otázke. „Sme padlé, odrezané bytosti žijúce v padlej, odrezanej prírode."

„To pokrýva len polovicu tej záhady," odvetil Džervin. „Pozrite sa, kto prichádza!"

Rozmazaná krajina zmizla. Bola nahradená gigantickým temným mrakom, ktorý sa priestorom pohyboval s ohromnou energiou. Mrak vyžaroval pocit hrozivej moci. Svietil hrubou silou, horiac túžbou dobývať, pripravený vybojovať bitku za bitkou. Jeho prítomnosť bola úplne zbavená vrúcnosti, ktorá osvetľovala prvé scény, ktoré im Džervin ukázal.

„Auč! To vyzerá dosť zlovestne," Vlnko vystrúhal grimasu.

„Ale je to bystré. Veľmi bystré!" dodal Zar, otrasený titanskou supermentálnou energiou, ktorá Hrot-vyžarovala z mraku.

„Tu sa začína mystérium pádu zahusťovať," pokračoval Džervin. „Keď ľudské bytosti a príroda stratili svoju integritu - teda svoj stav jednoty s Duchovným - dostali sa pod vplyv niekoľkých hierarchií padlých anjelov. Bytosti temna prenikali všetkými stupňami hmotného sveta, zhoršovali odrezanie od svetla a posilňovali skazenú stranu chaosu. Choroby sa zhoršili, starnutie sa stalo bolestivejším, smrť nevyhnutnejšou. Ale vplyv temných bytostí sa neobmedzil len na elementálne sily prírody. Pozrite sa na toto."

Titanský oblak postupne zmizol. Objavila sa skupina bytostí s ľudskou podobou - muži a ženy. Vyzerali veľmi ostro; ich oči žiarili výnimočne intenzívnymi energiami. Tancovali zvláštny tanec, ktorý sa opakoval v kruhoch a hádzali laná, ktoré klesali na Zem.

„Toto nie sú muži a ženy, ale luciferské bytosti. Niekoľko ich tried vrhalo svoj jed do astrálnych tiel ľudských bytostí, čím v nich vzbudili emócie a túžby, a zmenili ľudskú myseľ na nepriepustný závoj, slepý k Duchu."

Laná, ktoré luciferské bytosti vrhali, sa zachytávali na mužoch a ženách. Zhora za ne bytosti ťahali a manipulovali ľudí ako bábky. A vlievali temné, jedovaté energie do ich hláv a sŕdc.

„Odtiaľ to išlo od zlého k horšiemu. Skazená ľudská myseľ zhoršovala stav skazenosti tela. Stále vystavenie skazeným elementálom spôsobovalo veľké ťažkosti tým, ktorí sa usilovali svoje mysle očistiť a zjednotiť svoje vedomie s Duchovným. A tak boli uviazané uzly ľudského osudu."

„Ale predsa," namietal Vlnko, „v kráľovstve ľudia ešte nedávno vôbec nebývali často chorí. A príroda sa správala celkom slušne, prinášala správne obdobia a kopec obživy."

„Vďaka mágii polí!" objasnil Džervin a nechal obraz zmiznúť. „Na začiatku kráľovstva Atlantídy, keď Dobrý Pán Melchisedek daroval ľuďom Zákon, jeho zámerom bolo uľahčiť ich osud. Polia, ktoré boli ústrednou časťou zjavenia Zákona, pomohli udržať niečo z kvality nepadlého sveta. Teraz, keď sa polia rúcajú, sa situácia na Zemi nutne zhorší."

Vo Vlnkovom srdci narástla hlboká vlna empatie. „Znamená to, že pád Atlantídy bude ako druhý pád ľudstva?"

„V mnohých ohľadoch. V Atlantíde mohli ľudia, vďaka poliam, žiť blízko prítomnosti bohov, nie nepodobne tomu, ako to bolo pred pádom (aj keď nie v rovnakej intenzite). Teraz, keď všetko smeruje ku koncu, príroda sa prejaví vo svojom plne padlom štádiu."

„Potkany a ropuchy namiesto filosteropov a jednorožcov," vzdychol si Zar.

„Čo je to ropucha?" spýtal sa Vlnko.

„Nová potvora, ktorú Ašok s Galagerom pred časom objavili v katakombách."

„Takže tak sa to volá? Ako si to na prišiel?"

„Muridji si spomenula, že videla niečo také vytesané na stenách kaplnky Mystérií Pradávnych Čias," vysvetlil Zar.

„Takže ani jediný jednorožec neprežije pád polí?" Vlnkovi bolo ľúto.

„Pravdepodobne nie," odvetil Džervin. „Tak či onak, je nepravdepodobné, že by sa im v padlej prírode kráľovstva dúh podarilo prežiť."

„Ale v Poliach Pokoja sú jednorožce, či nie?" Vlnko čerpal z vedenia svojho tela.

„Pravdaže!" Džervin vysvetľoval, „Polia Pokoja sú nepadlým svetom. Takto najlepšie pochopíte postavenie Prichádzajúceho Sveta vo vzťahu k Zemi: neprejavili sa tu žiadne známky pádu ako na Zemi. Elementálne sily zostali čisté. Príroda nebola odpojená od Duchovného. Temné sily sem nikdy nenašli cestu. Tu, Boh žiari v každom liste, v každej kvapke vody. V toľkom svetle nie je pre temné sily žiadne miesto, kade by mohli prekĺznuť."

Vpíjajúc do seba Džervinove slová, Vlnko sa pokúšal predstaviť si, ako by taká nepadlá príroda mohla vyzerať. „Uvidíme ju?"

„Aj hneď teraz, ak chcete. Čo keby ste sa so Zarom vydali preskúmať okolie Archívnych hál?"

Vlnkove oči zažiarili od zvedavosti.

„Koľko máme času?" chcel vedieť Veliteľ.

„Nateraz môžeš na čas zabudnúť. Do svojich tiel v kráľovstve sa vrátite sekundu potom, ako ste ich opustili," uistil ich Džervin.

19.3 Polia Zjavenia, Polia Otvorenia

Ako vyšiel z lesa a natrafil na rieku, Vlnko zostal v úžase.

Nikdy ani len nesníval o tom, že by nejaká rieka mohla byť takáto. V kráľovstve neboli rieky ničím viac ako prúdmi tečúcej vody. A voda v zásade nerobila nič viac, ako to, že z nej bol človek mokrý.

Ale tu... to bol úplne iný príbeh. „Báseň života a múdrosti," zašepkal Vlnko. „V tejto rieke je viac vedenia, ako by mudrc dokázal zhromaždiť za dvadsať životov v kráľovstve. Tu, kdekoľvek sa pozriete, obdržíte zjavenie - Polia Zjavenia, to je tento svet. Každý list pozná štruktúru celého stvorenia. Každá kvapka vody má epickú báseň, ktorú môže porozprávať." A zostal ticho, načúvajúc rieke.

„Ale ona sa so mnou rozpráva!" otočil sa k Zarovi, ohromený.

Zar ho chytil za rameno a primäl ho sadnúť si.

„Poznáš moje meno?" opýtala sa rieka. „Som Rieka Spomienok," povedala. A začala hmkať jednoduchú melódiu, lebo vedela, že práve to Vlnko potrebuje. Slová hovorili,

„Pohliadni do mňa a uvidíš seba,

Tu nehráme žiadne hry,

Tu starý muž zastane a zomrie,

Tu si znovuzrodený.

Veľmi prosté, naozaj."

„Nerozumiem!" Vlnko zrazu pochopil.

„Aj tak dobre! Aj tak dobre!" spievala rieka. Potom prestala spievať slová, aby pomohla Vlnkovi viac sa utíšiť.

Spievala len jeho srdcu.

Jemne, nežne.

Bola to pieseň-kľúč, navrhnutá tak, aby otvárala zavreté dvere.

Obzvlášť tie, ktoré nikdy neexistovali, a preto sa otvárajú omnoho ťažšie.

A nehľadaj žiaden dôvod, je to taká strata času.

Naozaj.

Jemne. Nežne. Neodolateľne.

Vlnko sa rozplakal.

Krása Polí Pokoja ho zasiahla na najhlbšom mieste jeho vnútra: krajina bez hmiel, jasnosť svetla, oslepujúca dokonalosť prejavená v každom steble trávy, očarujúci rytmus spevu vtákov, priateľské vône kvetov, ktoré zohrievali jeho pľúca (namiesto toho, aby z nich mal sennú nádchu ako v kráľovstve) a rieka, ktorá sa s ním rozprávala.

Prítomnosť, ktorá prenikala všetkými vecami, bola mäkká.

Niet proti čomu bojovať.

Iba pokoj.

Vlnkove slzy sa zmenili na prúd. „Ako to môže byť, že ma Boh prinútil žiť tak ďaleko odtiaľto a tak dlho?"

„A možno nakoniec nie až tak dlho!" zašepkala rieka.

Tam dole, v kráľovstve, sa to zdalo ako večnosť pochovaná v šedi.

Krutá bolesť v srdci.

Stena, ktorá padá, aby odhalila ďalšiu stenu.

Kvet marhuľovej farby sa na neho pozrel, uvažujúc, čo by mohol urobiť, aby pomohol.

„Nič!" pokrčil plecami a ďalej plakal, akoby sa v jeho vnútri nahromadili všetky slzy, ktoré nevyronil vo všetkých svojich životoch, a čakali tam.

Rieka ďalej spievala svojim priezračným duchom.

„Tu nehráme žiadne hry.

Veľmi prosté, naozaj."

Vlnko to uvidel. Bolo to krištáľovo jasné. Život za životom robil v podstate jedinú vec - odrezával sa.

Bolo to také ľahké, existovalo toľko dobrých dôvodov. Počínajúc pudom sebazáchovy.

Každá ďalšia stena bola postavená z dobrých dôvodov. Aby bolesť zostala zamknutá ďaleko od neho. A steny, ktoré ukrývali steny.

Čoskoro pevnosť. Obludná konštrukcia. Obrovské mesto temnoty.

Cynizmus bol takou dobrou stenou. Občas dokonca aj inteligencia.

Teraz všetky steny padali, jedna za druhou.

Zostala jedna veľká otvorená rana.

„Raj bolí ako peklo!" vysmrkal si do rukáva nos, spočívajúc na Orlo-vosti, ktorú Zar okolo neho utkal.

Orlo-vosť nezmiernila bolesť, ale spôsobila, že sa Vlnko cítil rozľahlejší.

„Keď si rozľahlý, ani tie najhoršie veci na svete nie sú také zlé," spievala rieka.

„To je pravda!" súhlasil kvet.

Ďalšia hrubá stena bola pred zrútením.

„Ale čo sa s nami stane, keď sa vrátime do kráľovstva plne otvorení?" zmietal sa Vlnko. „Svet nás zaživa zožerie!"

Počúval odpoveď rieky, ale nedokázal pochopiť jej zmysel.

19.4 Polia Polí

Keď sa Vlnko a Zar vrátili, Archívna Hala Jedna bola ponorená v tekutej, noci sa podobajúcej tmy zvláštneho druhu. V nej dokázali jeden druhého vidieť lepšie ako za denného svetla.

„Keby sme dokázali zistiť, ako aktivovať tieto polia, alebo čo to je, urobili by sme Džervinovi radosť," povedal Zar, hľadajúc nejaké návody, ako aktivovať to vizuálne zariadenie.

Vlnko bol príliš zničený nato, aby dokázal odpovedať. Stál vzpriamene, spočívajúc na rozľahlosti rany vo svojom srdci, jeho myseľ voľná ako tok jeho priateľky rieky.

Zavrel oči a vcítil sa do kvetu, ktorý odtrhol. Pulzoval spolu s jeho srdcom.

Bol to zvláštny kvet, veľký ako jeho palec, s ôsmimi plamennými okvetnými lístkami marhuľovej farby a zlatožltým srdcom. Predtým ako opustil breh rieky, dobre sa naň pozrel, a cítil sa taký oblažený, že sa musel usmiať a kvetu sa poďakovať.

Ale ako sa pustil kráčať preč, začul šepot, „Počkaj!"

Zadržiavajúc dych, obrátil sa.

„Nejdeš ma odtrhnúť?" zašepkal mu kvet.

„Ale... si príliš šikovný na to, aby som ťa trhal!"

„Ak ma odtrhneš, budem šťastný," uistil ho kvet. „Dnes je pre teba naozaj veľmi dôležitý deň. Nedokážem si predstaviť lepšiu príležitosť. Ale, pravdaže, nemusíš to urobiť. Ak sa ti nepáčim, môžeš jednoducho odísť."

Ohromený Vlnko sa obrátil na Zara, ktorý vybuchol do smiechu.

Kvet v tichosti čakal na jeho ruku.

Vlnko pohladil krátku stonku, prechádzajúc rukou nahor.

„Tam!" povedal mu kvet, keď došiel do jednej tretiny zospodu a pustil sa mu do ruky.

Vlnkove oči sa ešte viac rozšírili. Bol si istý, že stonku nepotiahol. A predsa sa kvet odlomil do jeho ruky.

„Polož si ho na srdce a bude šťastný," povedal Zar.

Keď to Vlnko urobil, kvet vyžiaril svoje farby do jeho hrude a obtieral sa o neho. Po tomto kvet zamiešal svoju energiu do energie jeho srdca a začal spolu s ním pulzovať.

Vlnko sa vciťoval do fantastického pocitu, ktorý vychádzal z jeho srdca a napĺňal celé jeho telo, keď Zar triumfálne vyhlásil, „To je ono! Pozri sa!"

Bez toho, aby musel otvoriť oči, Vlnko uvidel ako sa tmavý priestor Archívnej Haly Jedna zmenil na modrú Lietajúcich Drakov, a spoznal série zvláštnych harmónií, ktoré Zar často hrával na svojich hudobných poliach.

„Je to úžasne jednoduché," žasol Zar. „Éter je tu taký čistý! Pre aktiváciu poľa nie je potrebný žiaden vonkajší zdroj sily. Toto je absolútny raj pre Správcov Polí - Polia Polí! Chceš si to skúsiť?"

Vlnko nedokázal odpovedať. Bol príliš hlboko ponorený v pulzovaní svojho srdca. Bol to nový pocit, ktorý len vzdialene pripomínal tlkot fyzického srdca. Bolo to omnoho mäkšie a jemnejšie. Vychádzalo to zo srdca uprostred jeho hrude a rytmicky sa šírilo do celého jeho tela. A zvláštne sa to miešalo s bolesťou jeho rany. Keď sa odovzdal pulzovaniu, jeho telom sa rozliala úžasná vibrujúca mäkkosť. Spôsobilo to zmenu v jeho rane, začal ju vnímať inak. Nebola tam už len agonizujúca bolesť a zúfalé volanie o pomoc, ale... aj niečo iné, čosi hlboké a záhadné.

O niekoľko minút neskôr prišiel Džervin. Našiel svojich študentov, ako si prezerajú obrazy výstavby kaplnky Bieleho Orla v Eisraime.

„Dlho vám to netrvalo!" potešil sa majster.

Zar sa chystal víziu prerušiť, ale Džervin mu povedal, „Pozerajte ďalej!"

Za pomoci dvoch zákonných murárov, mladý entuziastický Melchard projektoval Hlas na novovyrastenú východnú živú stenu, očisťujúc ju od nežiadúcich vplyvov a napĺňajúc ju prítomnosťou božstva kaplnky.

„Nikdy som nevidel Melcharda takého šťastného!" Zar bol dojatý. „Celý žiaril!"

Na stavenisku sa objavila mladá žena s kučeravými hnedými vlasmi a mimoriadne nežným výrazom v očiach. Mala oblečené biele šaty Bieleho Orla.

„Adya!" Zar zadržal dych.

„Áno, to je Adya. Vtedy už bola tehotná s Elyani. Ako môžete vidieť, bola veľmi unavená. Nikdy sa neuzdravila z kobiek Tipitinanu. Jej láska k Melchardovi bola jedinou vecou, ktorá ju držala pri živote."

Melchard prerušil svoju prácu a podišiel k nej.

„Naozaj sa milovali," zvolal Zar, hlboko pohnutý známou iskrou Orla v ich očiach. „Ale aký archív teraz sledujeme?" opýtal sa, ako pár kráčal uličkami svätyne. „Eisraimský?"

„Nie. Ako viete, archív svätyne Eisraimu sa tu objaví až po prenose. Toto je archív Hnedého Rúcha."

„Ako sa zhromažďuje?"

„Hroty Majstrov Hromu sú spojené. Zaznamenáva sa každý jeden zážitok."

To Vlnka vytrhlo z jeho stavu. „Funguje to aj u študentov?"

„Pravdaže!"

„Och, bohovia!" vzdychol si Vlnko.

„A ty môžeš byť hrdý na kapitolu, ktorú si práve pridal do našich záznamov. Na našich bratov si urobil nesmierny dojem, keď uvideli, s akou jednoznačnosťou si sa zbavil Afeliona," prehlásil Džervin.

„Takže ste mohli sledovať, čo sa deje?"

„Nie. Kým to prebiehalo, Afelion ťa od nás úplne odpojil. Ale akonáhle to skončilo, všetci sme tú scénu sledovali. Veľmi pôsobivý kúsok nášho Archívu! Keď videl, ako si prešiel skúškou, môj učiteľ Orest prorokoval, 'Tento muž bude jedným z najväčších Rytierov Apokalypsy.' A Takar Nezlomný mu prisvedčil."

Zar luskol prstami, „Hej, Vlnko!"

Vlnko onemel.

„A Barkhan Zér sa rozhodol, že ťa požiada, aby si sa stal členom jeho tímu," pokračoval Džervin. „Ak pozvanie prijmeš, budeš s ním pracovať na príprave stratégií proti Afelionovej mysli - obludnej supermentálnej sieti, ktorú ti v krátkosti ukázal. Ale k tomu sa ešte vrátime neskôr. Teraz si pozrite toto," povedal im a zmenil priestor haly na vodný svet, v ktorom plávala gigantická morská príšera.

„Toto je tvoj priateľ, Zar. Spoznávaš, odkiaľ pochádzajú tieto obrazy?"

„Priestorová Matica," odpovedal hneď Zar a jeho stĺpec Ducha zaihral nezameniteľnými iskrami. „Brat Lietajúci Drak?" opýtal sa neveriaco, hľadiac na ohromnú, rybe podobnú príšeru - bola taká obrovská, že Archívna Hala Jedna sa musela rozšíriť, aby tú víziu obsiahla.

„Džínia, ktorú si stretol s Hermínou v Tomoristane," odpovedal Džervin.

„A ty si si myslel, že ja som vyzeral v minulých životoch čudne!" vzdychol si Vlnko. Sledovali, ako morská príšera pláva v hlbinách oceánu. Z času na čas vyplávala na hladinu, aby cez svoje nozdry vyfúkla vodu, ako keď drak vypľúva oheň cez svoje ústa.

„Toto vôbec nie je nezvyčajné telo pre Lietajúcich Drakov, keď prídu prvýkrát na Zem. Tieto veľké morské zvieratá majú prirodzenú spriaznenosť so sférami diaľav," vysvetľoval Džervin.

„Aj Zarov prvý život sa odohral v tele takéhoto gigantického morského monštra?" chcel vedieť Vlnko.

„Nie, ale trpko oľutoval, že to tak nebolo!" Džervin nechal morský svet zmiznúť. Nasledovali obrazy úbohého trpaslíka, ako sa plazí po kamenitej zemi, vrieskajúc od bolesti.

„Och áno, spomínam si!" Zar zdesene potriasol hlavou, „Jedinou dobrou vecou na tom živote bolo to, že netrval dlho."

Jeho tvár skrútená, jeho telo v prudkých kŕčoch, trpaslík bol v agónii. Opustený svojim kmeňom, bol ponechaný smrti.

„Tvoje telo sa nedokázalo vysporiadať s intenzitou, ktorú si so sebou priniesol. Preto si sa narodil s deformáciami a napoly šialený. Trvalo to niekoľko životov, kým si si zvykol na ľudské telo."

„Môžeme sa vrátiť k Džínii?" opýtal sa Zar.

Džervin vyvolal obraz veľkého apartmánu v paláci Tomoristanu. Na posteli ležal v hlbokom spánku kniežací syn. Zar sedel po jeho boku a v ruke držal tri biele ruže. Po ľavej strane, krehká Džínia. Niekoľko zákonných stôp za ňou stála Hermína Nepoškvrnená.

V Archívnej Hale Jedna sa Zar chytil za hlavu, „Najhoršia chyba celého môjho života. Mohol som Džíniu odchytiť, rovnako ako si ma odchytil ty, však?" povedal zdesene.

Džervin mlčky prikývol.

„Čo pre ňu teraz môžem urobiť?"

„Momentálne nič. Minulosť sa nedá prepísať. Ale neboj sa, opäť ju nájdeš. Má schôdzku s Rytiermi. Keď sa nabudúce inkarnuje, je nepravdepodobné, že by si bol vtedy na Zemi. Ale v jej nasledujúcej reinkarnácii, pokiaľ sa dovtedy neprebudí, pôjdeš a nájdeš ju. Problém je, že vtedy už na Zemi nebudú žiadne polia. Všetky operácie vedomia budú nekonečne obtiažnejšie. Znovunapojiť Lietajúcich Drakov na ich podstatu v diaľavách nebude také jednoduché ako v Atlantíde."

Džervin zmenil scénu. Mladá žena odetá v bizarnom modrom odeve - nebolo možné nazvať to šatami - kráčala čudným lesom. Boli to smutné stromy druhu, aký Zar a Vlnko nikdy predtým nevideli.

„Čo je toto?" Zar bol prekvapený čudným postojom, ktorý sa odrážal na ženinej tvári.

„Možná budúcnosť," odvetil Džervin.

„V kráľovstve dúh?"

„Správne. Džínia blúdi. Vie, že jej uniká zmysel jej života, ale nemá žiadnu predstavu, ako by ho mohla nájsť."

„Znamená to, že je to už napísané?" spýtal sa Vlnko.

„Och, nie! Samozrejme, že nie! Ľudské bytosti sú obdarené slobodnou vôľou. Z úžasného vedomia svojho Ducha môžu zmeniť svoj osud. Problém je, že to nerobia často. Čo je jeden z dôvodov, prečo sú určité scenáre pravdepodobnejšie ako iné."

„Ten les nie je až taký škaredý," povedal Vlnko prekvapene. „Myslel som si, že po zániku Atlantídy bude na tom príroda oveľa horšie."

„Nebude to pád Atlantídy, čo zničí krásu prírody," odpovedal Džervin. „Urobí to Ahriman."

19.5 Kráľovstvo dúh

„Ukážem vám niektoré zo zázrakov kráľovstva dúh." Džervin zmenil halu na pláž, ktorá sa tiahla, kam oko dovidelo.

„Žiadne hmly!" Vlnko miloval nebo. „Ako v legendách o svete bohov."

„Toto nutne zmení spôsob, akým budú ľudia rozmýšľať!" Zar si namočil nohu do vody. „Počas cestovania, zakaždým, keď sa ocitnem v krajine tohto druhu, má to na mňa hlboký dopad."

„Čistý vzduch spôsobuje, že je to skoro také pekné ako Prvotné More," Vlnko naplnil svoje pľúca vánkom z oceánu.

„Pozrite sa!" Džervin ukázal na horizont, „Slnko vychádza."

Sadli si na piesok a pozorovali kráľovský červenastý disk, ktorý pomaly stúpal z mora.

Vlnko bol tou víziou hlboko pohnutý. „Takže na toto budú môcť hľadieť každé ráno?" jeho hlas bol naplnený úžasom.

„A každý večer, pravdaže!" dodal Džervin a urýchlil pohyb Slnka. Úžasný žltý disk rýchlo prešiel po nebi, až zapadol za dunami. Nasledovala noc, s tisíckami hviezd. „Čo si myslíte o tomto?"

„Je to... fajn." Vlnko nebol z poľa hviezd nijako unesený. „Farby sú trochu ploché." Podľa štandardov astrálneho cestovania to bolo dosť obyčajné pole hviezd.

„Ale uvedomujete si, že toto budú schopní vidieť svojimi fyzickými očami, bez toho, aby opustili svoje telo?" Džervin sa snažil zapáliť ich entuziazmus.

„Mm..." Zar, rovnako ako Vlnko, nedokázal vidieť, čo by na tom bolo také fantastické. „Bude to... pre nich večer zábavné."

Džervin si vzdychol a nenaliehal. Premenil halu na veľkú čistinu uprostred borovicového lesa. Práve pršalo a na oblohe žiarila obrovská majestátna dúha.

Vlnko bol sklamaný, „Vzduch je úžasne priezračný, ale farby dúhy nie sú také pekné ako tie v poliach našej kaplnky."

„Ale toto je fyzická dúha," zdôraznil Džervin, „vytvorená prírodou, nie pomocou polí."

Žiadna odpoveď.

„Celé je to príliš zelené," vystrúhal grimasu Zar, ako hľadel na trávu. „To už nezostanú vôbec žiadne farebné trávniky?"

„Nie, všetky farebné trávniky spočívali na poliach. Rovnako zmiznú aj drahocenné rastliny: vodienka, oriel, všetky byliny pobláznenia, modrá kukurica bohov, herílka, disso a veľké stromy múdrosti ako alohim. Čo bude ešte horšie, liečivé byliny, ktoré prežijú, nutne stratia svoje schopnosti. Bez polí napríklad vratič nebude proti starobe príliš účinný a mnohé cenné rastliny sa celkom dobre môžu zmeniť na burinu."

„Nejaké nové zvieratá?"

„Nie. Až oveľa neskôr, keď bude príroda hlboko zranená. Potom sa objaví nový hmyz - jedovatí škodcovia, ktorí budú napádať nielen úrodu, ale aj zvieratá a ľudské bytosti."

„A čo ľudia? Ako budú vyzerať?" pýtal sa Zar.

„Tu, moji priatelia, sa musíte pripraviť na bolestné obrazy," varoval ich Džervin. Aby im pomohol vyrovnať sa s tým, čo sa im chystal ukázať, apeloval na ich zmysel pre logiku, „Mnohé trendy budúcnosti sú naozaj veľmi predvídateľné. Sieť bude zničená, takže nebudú žiadne polia. To nutne spôsobí veľké odpojenie od nefyzických svetov."

Džervin vyvolal obraz mladej ženy kľačiacej pred oltárom, ako sa modlí.

Už len keď sa pozreli na plameň na oltári a na ženinu auru, bolo jasné, že stráca čas. Bohovia neodpovedali.

„Každý deň sa modlí od rána do večera, celým svojim srdcom, ale z duchovného sveta nikdy nedostane veľkú odmenu," poznamenal Džervin.

„Úbohá duša!" Vlnko si zahryzol do pery. „Nechápe, že bez polí nemôžu rituály fungovať?"

„Títo ľudia ani nevedia, čo polia sú!" Džervin zmenil scénu na veľký rituál, kde desiatky kňazov spievali mantry a vlievali do ohňa olejovité substancie. Ale keď olejovitá substancia dosiahla oheň, neobjavila sa žiadna iskra energie. Priestor zostal mdlý, bez prítomnosti. Zázrak ohňového rituálu nefungoval.

„Och, ale to je strašné!" Zar pocítil v hrudi pichnutie, spomínajúc si na magické roky svojho života strávené vykonávaním ohňových rituálov. „Takže nikdy nebudú môcť zažiť skutočný rituál? Čo keby ich vykonávali na Svätom Modrom Plameni?"

„Nezostanú žiadne Sväté Modré Plamene. Všetky vyhasnuté," oznámil Džervin vecným hlasom.

Zar preglgol, volajúc Orla.

„Stále je pre mňa ťažké pochopiť, ako by mohli zabudnúť, že existujú polia," Vlnko vystrúhal grimasu. „A čo ústne predávanie Zákona?"

„Stratené. Musíte pochopiť, ako veľmi sa bude ich myseľ odlišovať od našej. Budú trpieť viac-menej úplnou stratou pamäti, ledva schopní zapamätať si niekoľko stoviek hymien - a aj to pre nich bude namáhavé! Časom to bude ešte horšie a horšie. Po niekoľkých tisíckach rokov, jedinými vecami, ktoré pretrvajú z generácie na generáciu, budú tie, ktoré budú vytesané do kameňov alebo namaľované na stenách."

„To je šialené!" Vlnko bol šokovaný. „Bude to rovnaké aj pre nás, keď sa reinkarnujeme?"

„Je mi ľúto, ale áno. Čo bude ešte horšie, po páde siete bude nasledovať dlhá éra úplného barbarstva. Nespočetné vojny."

Ukázal im čudnú bojovú scénu. Nebyť tej masakry, pôsobila by dosť komicky.

„Prečo títo ľudia hádžu po sebe kuchynské nože?" Vlnko bol zmätený.

„To nie sú kuchynské nože," informoval ho Zar, „to sú 'šípy'. Bohovia ich tiež používajú."

„E-e!" opravil ho Džervin. „Tieto nie sú ako magické zbrane bohov. Sú to čisto fyzické projektily."

„Ale, no tak!" Keby Vlnko nebol taký zničený, musel by sa smiať. „A čo jed?"

„Na použitie jedu ani nepomyslia," usmial sa Džervin. „Dokonca ani ich najväčší bojovníci nebudú tušiť, že také sily existujú."

Keď videl neveriaci výraz na Vlnkovej tvári, Džervin sa pokúsil o vysvetlenie, „Predstavte si svet, v ktorom ľudia nikdy necítia prítomnosť bohov a nikdy neprijímajú vízie z vyšších svetov. Nikdy nedokážu vedome astrálne cestovať. Keď sa ráno prebudia nepamätajú si nič z toho, čo sa prihodilo počas noci. Dokonca ani nedokážu vidieť aury! Celkom prirodzene, po pár tisíc rokoch, skončia pri viere, že existuje iba fyzický svet. A podľa toho si aj uspôsobia svoj život."

Vlnko sa cítil ako jedna veľká rana, ktorá bolí bolesťou sveta.

Vidiac rozrušenie v ich očiach, Džervin nahradil smiešnu bitku nádherným západom slnka. „Chceli by ste si dať prestávku?"

„Nie," Vlnko pozbieral svoju odvahu. „Chcem to vidieť."

Zar sa zhlboka nadýchol a prikývol ako bojovník.

Aby odľahčil atmosféru, Džervin zvolil obraz muža, ktorý sa kúpal v čudne tvarovanej vani, bez akejkoľvek sošky boha vpredu. „Ak chcete porozumieť týmto ľuďom, musíte svoje myslenie obrátiť hore nohami. Zoberte si tie najjednoduchšie veci. Keď sa v kráľovstve kúpete, použijete pole, aby ste zohriali svoje telo. Ale oni, pravdaže, urobia presný opak. Zohrejú vodu kúpeľa!"

Zar vybuchol do smiechu, „To vysvetľuje všetko!"

„Iný príklad. Aby ste pomohli ľuďom nájsť v noci cestu, použijete polia, ktoré spôsobia, že cesta v tme žiari. Oni budú používať fyzické svetlá, ktoré umiestnia po boku cesty - aj keby cesta bola tristo zákonných stôp dlhá."

„Ale pravdaže!" Zar sa opäť zasmial.

„Alebo si zoberte jedlo," pokračoval Džervin. „Aby ste ho uchovali, zmeníte jeho úroveň éterickej energie. Zatiaľ čo ich metódy budú postavené na používaní fyzických látok, ako soľ v mäse alebo na zložitejších procesoch."

„Znamená to, že budú jesť mŕtvoly?" Vlnko bol zhrozený.

„Hlavne mŕtvoly zvierat, len zriedka mŕtvoly ľudí," odvetil Džervin.

Tentokrát sa Zar nesmial.

Ďalšia vízia im ukázala kopec pokrytý viničom. „Dôležitý medzník v evolúcii kráľovstva dúh."

„Hrozno?"

„Budú z neho pripravovať fermentované nápoje. Budú sa z nich cítiť povznesene. Ale dlhodobé účinky budú katastrofálne. Ešte viac to bude odpájať ich vedomie od nefyzických svetov. Tieto nápoje budú také rozšírené, že dokonca aj náboženstvá budú schvaľovať ich používanie."

„Takže majú náboženstvo!" Vlnko si od úľavy vydýchol.

„Nie," potriasol smutne hlavou Džervin, „majú ich stovky! Vďaka odpojeniu od duchovných svetov budú mať ľudia problémy rozlišovať medzi víziou a fantáziou. Výsledkom bude množstvo protirečiacich si učení. Prvé náboženstvá kráľovstva dúh budú učiť pravdy, ktoré budú vo viacerých ohľadoch podobné nášmu Zákonu. Potom príde veľké zjavenie nášho Pána Melchisedeka, ktoré podporí Ducha ľudských bytostí a posilní ich spojenie so Sieťou Lásky - to bude základom pre mocné prebudenie. Ale ako bude plynúť čas, budú zavedené úplné nezmysly, ako napríklad viera, že bohovia neexistujú, alebo že sú dokonca temnými silami, nepriateľmi nášho Pána Melchisedeka. Niektoré náboženstvá budú obetovávať zvieratá alebo dokonca ľudské bytosti. Niektorí zájdu tak ďaleko, že budú tvrdiť, že namiesto reinkarnácie, ľudské bytosti žijú na Zemi len raz! Ale najnebezpečnejšie náboženstvo kráľovstva dúh prinesie sám Ahriman. Bude prehlasovať, že Boh neexistuje, že nie je nič také ako Duch, a že existuje len hmotný svet."

Zar bol z toho viac zmätený ako zhrozený. „Ale... prečo by niekto chcel veriť niečomu takému?"

„Ahrimanove diela sú mimoriadne múdre. Pre začiatok bude podporovať úpadok v odkazoch rôznych náboženstiev. Bude podporovať kňazov, ktorí slová pravých prorokov vysvetľujú nesprávne. Bude podporovať vytváranie prázdnych dogiem. Bude podnecovať kňazov, aby používali mučenie a v mene viery sa dopúšťali genocídy a všemožných foriem ukrutnosti. Hrôzy a absurdnosti vykonávané v mene Božom dosiahnu takú šialenú úroveň, že ľudia s kúskom zdravého zmýšľania dôjdu k názoru, že na náboženstve je niečo od základu zlé. Vtedy bude pôda pripravená. A Ahriman prinesie nové zjavenie.

Očakávajte, že bude ohromné - zázrak inteligencie. Všetky veci budú vysvetlené. Budú vykonané veľké zázraky. Budú uvoľnené kolosálne sily prírody. Ale tak ako všetky oceány Zeme majú len jednu chuť, slanú, tak bude mať Ahrimanove náboženstvo jedinú ústrednú tému: nič iné ako hmotný svet neexistuje. A preto nie sú ani žiadni bohovia, a smrťou končí existencia."

„Aké druhy zázrakov budú vykonané?" spýtal sa Zar.

„Nespočetné," odpovedal Džervin a priniesol obraz gigantického mesta. „Pozrite sa na túto úzku budovu naľavo. Šesťsto poschodí! Počet ľudí, ktorý v nej žije, je dvadsaťpäťkrát väčší ako celá populácia svätyne Eisraimu."

„Len v tej jednej veži!" zvolal Zar, hľadiac na stovky iných veží okolo nej, ktoré boli sotva menšie. „Z čoho je zhotovená?"

„Hlavne zo železa - Ahrimanovho obľúbeného kovu. V kráľovstve dúh bude železo všade. Ľudia ho budú milovať rovnako, ako ho atlantskí ľudia neznášajú. Jeho použitie v budovách bude dokonca povinné zo Zákona!"

Vysoko na nebi videli letieť strieborného vtáka. Bola to čudná beštia. Jeho krídla sa nehýbali, ale bol hrozne hlučný.

„Pozrite!" Džervin na neho zameral víziu. „Vo vnútri sedí muž."

„Takže je to obrovský vták!" žasol Vlnko. „Ale pravdaže, je to fyzické telo muža, ktoré je vo vnútri, je tak?"

Džervin prikývol.

„Ale je to ozajstný vták?"

„Nie, skôr niečo ako veľký nástroj. Takýchto používajú tisícky, na všetky možné účely."

„A čo sú to za tmavé výpary, ktoré vtákovi vychádzajú zo zadku?" Zar bol zvedavý.

„Fyzický jed. Niečo ako dym z ohňa, ale nekonečne jedovatejší. Bude to všade. Toto bude jedna z Ahrimanových dlhodobých stratégií: trvalé fyzické znečistenie, ktoré sa bude časom hromadiť. Tak ako sme my zamorili sieť našimi poľami, tak bude kráľovstvo dúh zamorené myriadami fyzických zariadení."

„Takže zopakujú rovnaké chyby ako my, akurát na fyzickej úrovni, je to tak?"

„Viacmenej."

Scény, ktoré nasledovali, boli šokujúce. Zem zaplavená železom. Mestá zahalené jedovatými hmlami. Umierajúce lesy. Otrávené rieky kričiace od bolesti. Hory odpadkov vysýpané do oceánu. Vyprahnutá zem zjazvená širokými trhlinami, akoby sa jaskyne zúfalstva drali na povrch.

„Najzákernejšie útoky budú tie na samotné ľudské telo," Džervin priniesol obraz mŕtvej osoby, ktorú ukladali do dreveného sarkofágu. Dedinskí kňazi oblečení v čiernych kostýmoch pochovali sarkofág do zeme bez toho, aby vykonali akékoľvek očisťujúce rituály.

„Toto bude jeden z ich veľkých hriechov," Džervinov hlas bol vážny. „Nepostarajú sa o svojich mŕtvych. Len sa ich zbavia, akoby to bol bežný kompost."

Ako sa dalo čakať, z astrálneho tela mŕtvoly sa čoskoro uvoľnili toxické fragmenty. Plávali priestorom a zamorovali energetické telá ľudí, ktorí z nich ochoreli.

„Následky budú tragické: stále choroby - choroby, aké by nikdy nemohli existovať v kráľovstve Atlantídy. A toto bude len jedno z mnohých ziel spôsobených odpojením sa od duchovných svetov. Čím viac bude príroda zamorená, tým budú ľudia viac chorí. V kráľovstve dúh bude viac chorôb ako kedykoľvek predtým na Zemi. Problém je, že vďaka neschopnosti duchovného rozlišovania, lekári budú vynachádzať lieky, ktoré spôsobia viac škôd ako samotné choroby."

Vo veľkej kaplnke muži a ženy oblečení v bielych rúchach usilovne pracovali medzi policami zaplnenými fľaškami.

„Kasta lekárov. Inšpirovaní Ahrimanom, práve objavili nový spôsob liečby pre určitý druh choroby. Ale vôbec netušia, že ich liek spôsobí skryté poškodenie, ktoré nebude zistené po niekoľko generácií."

„Ale títo ľudia nevyzerajú byť zlí! Prečo tak slepo nasledujú Ahrimana?" čudoval sa Zar. „Nemajú žiadne podozrenie ohľadne jeho náboženstva?"

„Rovnaké by si mohol povedať o nás. Prečo sme ďalej používali sieť, ktorá nás nutne musela priviesť k pádu? Len sme nasledovali príklad starších od nás. Svet išiel jedným smerom, my sme ho nasledovali. Kto mal odvahu všetko spochybňovať? Kto by čo len pomyslel na spochybňovanie základov kráľovstva?"

„Ale naše kráľovstvo bolo založené na zjavení Pána Melchisedeka," namietal Zar. „Bolo to božské, kozmické, ohromné. Prečo by mal ktokoľvek chcieť nasledovať Zákon Ahrimana, Kniežaťa Temnôt?"

„Tragédia je, že oni nevedia, čo nasledujú - a nebudú to vedieť až do úplného konca. Ahriman je príliš múdry, aby ukázal svoju skutočnú tvár. Všetko, čo budú vidieť, je inteligencia, veda, fantastické objavy, bezprecedentné realizácie. Keď budú inšpirovaní Ahrimanom, budú si myslieť, že sú vedení vlastnými mysľami. Keď budú vykonávať jeho diela, budú úprimne veriť, že slúžia ľudstvu. Pozrite sa na toto."

V malej kruhovitej krypte skupina ľudí Modrého Rúcha prevádzala liečenie na tele starej ženy. Mali na sebe okrúhle čiapky, tenké rituálne masky a čudné rukavice.

„Našli spôsob, ako nahradiť opotrebované koleno fyzickým zariadením - zhotoveným zo železa, prirodzene," vysvetľoval Džervin.

„Chceš povedať, že dokonca aj chirurgia bude vykonávaná na fyzickom tele?" Vlnko sotva dokázal veriť vlastným očiam.

„Absolútne. Vďaka týmto 'fyzickým chirurgom' žena už nebude cítiť bolesť a bude opäť schopná chodiť. Vidíte na tom niečo zlé?"

„Nie," odpovedal Zar, spomínajúc si na to, ako sa Muridjin život zmenil potom, ako jej vyliečil bedro. „Odhliadnuc od toho železa, pravdaže."

„Dokonca aj so železom to dokáže pomôcť veľkému počtu ľudí a umožní im viesť normálne životy, namiesto životov invalidov. Títo lekári - ktorí nikdy nepočuli o Ahrimanovi - môžu byť hrdí na svoju prácu. Ale vôbec netušia, čo nastane v nasledujúcich storočiach, ako pokračovanie ich úsilia."

Ďalší obraz ukazoval muža spiaceho na veľkom oltári. Okolo neho sa súčasne pohybovali desiatky kovových ramien.

„Fyzickí chirurgovia boli nahradení týmito zariadeniami, ktoré sú schopné omnoho presnejších pohybov ako ľudské ruky."

Lyžicovité rameno zostúpilo k tvári muža a vybralo jedno z jeho očí. Potom sa k nemu plynule prisunulo dvojité mechanické rameno, ktoré vo svojich pazúroch nieslo malú bielu guľu. Guľa bola spustená do mužovej očnej jamky. Niekoľko sekúnd vychádzali z ramena modré iskry. Potom bola operácia zopakovaná na druhom oku.

„Aký krajší darček môžete dať človeku, ako obnoviť jeho zrak, ak oslepol?"

„Ale..." Vlnko a Zar sa cítili dosť nepríjemne pri predstave, že by sa oči mali vymieňať.

„Z čoho sú tie oči urobené?" spýtal sa Vlnko.

„Zmes kovov a kusov mäsa z tela prasaťa. Teraz sa pozrite na toto!"

Nahá žena ležala na podobnom oltári. Zostúpili k nej tri zlovestné kovové ramená a bodli ju do hrude. Bola taká otrávená, že necítila žiadnu bolesť. Potom nasledovala odporná scéna ľudskej obety: šesť párov pazúrov ju rozrezalo, vybralo jej srdce, ktorého sa zmocnil ďalší pár pazúrov a zobral ho do vedra s odpadkami, do ktorého s plesnutím dopadlo. Z jej hrude unikli energie Ducha a arci-drahocenná éterická kvintesencia a rozptýlili sa po miestnosti. Aby ten zločin ešte zhoršili, vražedné pazúre jej do hrude vložili nečistý rituálny objekt, ako pri tých najšpinavších čiernych omšiach nefilimských nekromancerov, s tým rozdielom, že toto bolo kovové zariadenie a nie ropucha. Objavili sa modré iskry (Ahrimanova odpoveď, súdiac podľa zúrivých syčivých zvukov), ktoré zázračne zatvorili hruď zmasakrovanej ženy.

Ale najneuveriteľnejšia časť vízie mala ešte len prísť. Mŕtva žena otvorila oči. Ako živá mŕtvola v jaskyniach zúfalstva, pomaly vstala a opustila oltárny priestor.

„Nechápem to!" Vlnko si škrabal svoj krásny nos. „Je to jej astrálne telo, čo teraz vidíme?"

„Nie. Jej fyzické telo! Práve dostala nové srdce."

„Takže Ahriman bude požadovať ľudské obete," Zar zhliadol dole na svoju päsť, nevýslovne zhnusený.

„Nie, vy ste to nepochopili! Toto nebola rituálna vražda, to bolo liečenie!" objasnil Džervin.

Neveriaco na neho hľadeli.

„Tá žena išla umrieť. Jej srdce bolo choré."

„Prečo sa ju nepokúsili vyliečiť?" zamračil sa Zar.

„Toto bolo ich liečenie," zdôraznil Džervin. „Teraz z nej bude mimoriadne silná žena, ktorá môže bežať celé hodiny bez toho, aby cítila únavu."

„Áno, ale bez kvintesenciálnych energií srdca... nebude vedieť nič cítiť!" Vlnko bol zhrozený.

„Toto je miesto, kde Ahriman vyhráva!" prikývol Džervin. „Už vidíte, ako sa jeho zámer odvíja?"

Zo zmätených výrazov na ich tvárach bolo jasné, že nie.

19.6 Ahrimanické zdravie

„Začnime odznova," majster žiaril svojou nekonečnou trpezlivosťou. „Ako následok rozpadu siete sa objavia nové choroby. Tieto budú ešte viac zhoršené skutočnosťou, že ľudia kráľovstva dúh budú veľmi odpojení od Ducha a nebudú vedieť, ako správne vykonávať pohrebné rituály. Potom, ako následok ahrimanického zjavenia, bude zamorená príroda, čo spôsobí, že ľudia budú ešte viac chorí. A lekári budú hrať úlohu kúzelníkov, ktorí používajú krátkodobé lieky s katastrofálnymi dlhodobými účinkami na ľudskú rasu. Výsledok? Dramatická degradácia ľudského tela. Mnoho mužov a žien bude neplodných. A veľká časť detí sa bude rodiť s deformáciami, s chýbajúcimi orgánmi a znetvorenými časťami tela. Teraz," obrátil sa k Zarovi, „predpokladajme, že tvoja milovaná žena práve porodila nádherné malé dievčatko, ktoré má ale znetvorený členok. Bol by si radšej, aby bola celý život invalid alebo by si nechal fyzických chirurgov, aby jej urobili nový členok?"

„Myslím..." Zar si žmolil bradu, „že by som bol radšej, aby podstúpila chirurgiu."

„To bolo ľahké. Teraz," Džervin sa obrátil na Vlnka, „povedzme, že tvoja milovaná žena práve porodila krásneho malého chlapčeka, ktorému ale nepracuje pečeň. Nechal by si ho radšej zomrieť alebo by si mu dal pečeň vymeniť za špičkovú superšpongiu, ktorá mu počas jeho života umožní stráviť čokoľvek?"

„Toto je tiež ľahké," Vlnko nezaváhal ani na sekundu, „Nechal by som ho zomrieť, aby si vo svojom ďalšom živote mohol nájsť lepšie telo. Prečo by mal niekto chcieť žiť so špongiou namiesto pečene? Ako hovorí Zákon, 'pečeň dáva život', a 'človek s veľkou pečeňou bude veľkým znalcom budúcnosti.'"

To bolo prvýkrát, čo Džervin a Zar počuli Vlnka tak autoritatívne citovať Zákon. Vymenili si ustarostené pohľady. Nebolo to na neho príliš veľa?

„Nie je to pravda?" zamračil sa Vlnko.

„Bezpochyby!" odpovedal Džervin nadprirodzene jemným hlasom. „Ale ľudia kráľovstva dúh nebudú takto uvažovať. Vo viere, že smrťou všetko končí, urobia čokoľvek, aby predĺžili život. A ich nedostatok vnímavosti spôsobí, že si nebudú uvedomovať duchovné následky toho, že sú zbavení svojich orgánov."

„Ale bez skutočných orgánov nebudú naozaj živí!" Vlnko protestoval proti takému konceptu. „Vari si nikto neuvedomí, že niekto, komu vymenili srdce, sa stane iným človekom?"

„Ó, áno, niektorí ľudia si všimnú zmeny!" súhlasil Džervin.

„Ale nebudú mať na výber. To je pointa," pochopil Zar. „Ak sa nepodvolia ahrimanickej chirurgii, všetci zomrú!"

„To bude pravdivé pre neskoršie obdobia," povedal Džervin. „Kým k tomu dôjde, bude ich viesť ich materialistická etika. Keď sa rodičia rozhodnú neliečiť svoje deti ahrimanickou medicínou, budú obvinení z bludárstva a poverčivosti. Na základe humanitárnych dôvodov tak bude ahrimanická medicína učinená povinnou zo Zákona. A tí, ktorí sa odmietnu podvoliť, budú uvrhnutí do väzenia alebo sa z nich stanú vyvrheli, vylúčení zo škôl alebo iných inštitúcií."

Vysoký tmavý muž sedel v malej kaplnke, do pol pása vyzlečený. Pred ním stál lekár Bieleho Rúcha a hrozil mu malým tenkým šípom. Šíp bol otrávený, ako bolo možné vidieť podľa jedovatej aury okolo neho.

„Hlboko vo vnútri, tento muž vie, že takzvaný liek mu uškodí. Ale nemá na výber. Ak jed odmietne, nebude môcť zostať príslušníkom svojej profesionálnej kasty. Stane sa z neho bezdomovec."

Muž prikývol a lekár ho bodol otráveným šípom do ramena, vstreknúc jed do jeho tela.

„Matka Svetla, zmiluj sa nad týmto lekárom," modlil sa Vlnko potichu, sledujúc zločin proti prírode.

„Ale ukážem vám ešte niečo iné," Džervin opäť vyvolal obraz muža, ktorému vymenili oči. „Tento človek nemusel podstúpiť fyzickú chirurgiu. Nebol dokonca ani slepý! Jeho zrak bol úplne normálny. Ale teraz... pozrite sa na svet jeho očami."

Muž bol uprostred obrovského davu. Zmes kást, súdiac podľa farieb ich čudných rúch. Všetci sa ponáhľali, akoby súrne potrebovali nájsť záchod - čo zrejme vysvetľovalo, prečo sú takí napätí. Bola to veľká ulica s dlhými radmi železných veží na každej strane. Obloha bola zatiahnutá sivými mrakmi.

Z ničoho nič sa obloha zmenila na nezvyčajný koberec pestrých farieb. Železné veže sa zmenili na červené a tváre ľudí začali žiariť jasnou zelenou žiarou.

„To sú aury?" zamračil sa Zar, uvažujúc, z ktorej priečky kozmologického rebríka mohlo toto pochádzať.

„Nie. Mužove magické oči mu umožňujú zmeniť si farby jeho sveta tak, ako sa mu to páči."

„Ale je to čistá ilúzia, nie?" na Vlnka to neurobilo dojem.

„Áno. Tým, že nie je v kontakte so svojim Duchom, tento muž je na smrť unudený. Ilúzia je všetko, čo má, aby zaplnil prázdnotu svojho života."

Oproti nemu kráčala krásna tmavovlasá žena. Farby sa v okamihu vrátili naspäť do normálu a ženine šaty zmizli.

Vlnko bol šokovaný. „To chodia po uliciach nahí?"

„Nie, táto žena má stále oblečené svoje šaty. Ale mužove oči dokážu cez ne vidieť," vysvetlil Džervin.

„Je to zákonné?" opýtal sa Vlnko podozrievavo.

Džervin prikývol, a zahryzol si do pery, uvažujúc, čo sa to s Vlnkom deje.

„Dokážu tie oči vidieť aury?" spýtal sa Zar.

„Nie, iba fyzické veci. Ale siaha to ďalej, ako si dokážete predstaviť. Pozrite. Vďaka svojim novým očiam bol tento muž prijatý do kasty bojovníkov. Zmena kasty nie je pre týchto ľudí žiadnou veľkou vecou."

Muž bežal cez les. Obzeral sa všetkými smermi, akoby niekoho naháňal. Potom zastal. Les stmavol, akoby bol náhle zahalený nocou. V diaľke bolo vidno červenkastú žiaru.

„Teraz jeho oči nevidia farby, ale teplo. Červenastý tvar je osoba, ktorú hľadá. Jej telo žiari, pretože je teplejšie ako zvyšok lesa."

Zrazu sa muž ocitol rovno pred ženou, akoby vyskočil zo svojho tela.

„Rozumiete, čo sa stalo?"

„To nemôže byť teleportácia, však nie?" opýtal sa Zar.

„Nie, nič také. Mužove oči priblížili obraz. Umožňujú mu vidieť z veľkej diaľky aj tie najmenšie detaily. Jeho oči dokážu ešte mnoho iných zázračných vecí."

V ďalšej scéne muž vyzeral, že leží na posteli, aj keď ho nič nepodopieralo. Jeho telo viselo vo vzduchu. Do miestnosti vošla tmavovlasá žena, ktorú predtým stretol. Tentokrát mala oblečené vyzývavé červené šaty. Usmiala sa na neho, akoby bol jej drahým priateľom.

„Zosobášili sa?" spýtal sa Vlnko. „Ale počkať... veď táto žena nemá auru!"

„Pretože to nie je žiadna žena. V tej miestnosti je len jedna osoba: ten muž. Ženin obraz je len ilúziou vytvorenou jeho očami."

„Niečo ako pole?" spýtal sa Zar.

„Niečo také, ale odohráva sa to len v jeho hlave. Všetky obrazy jeho denného života sú zaznamenávané v akomsi archíve. Nielenže si ich môže prehrávať, ale môže ich aj podľa chuti upravovať. Začínate teraz rozumieť, prečo bude mnoho ľudí v pokušení dať si vymeniť orgány? Na výber budú mať buď chorľavé slabé telo alebo telo krásne, ktoré navyše dokáže zázračné veci, napríklad bežať rýchlo ako levlon, či dýchať pod vodou."

„Ale potom už nebudú sami sebou," zamračil sa Zar. „Tieto telá nebudú ich telami. Budú to prázdne škrupiny."

„V tom presne tkvie Ahrimanova pointa! V epochách, ktoré budú nasledovať po kráľovstve dúh, mnoho ľudských bytostí nebude ničím viac ako len prázdnymi škrupinami." Džervin vyvolal obraz vysokej, štíhlej, plavovlasej ženy. Ako divosi, mala oblečený len tenký kus látky, ktorý ponechával jej nohy nezakryté. Odhliadnuc od jej prehnane vysokého čela boli jej črty harmonické a jej oči jasné. Ale čo bolo najviac zarážajúce, bola nejasnosť jej aury. Nič viac ako hmlistá šedivá žiara.

„Je to ešte ľudská bytosť?" Vlnko vyzeral byť čoraz viac znepokojený.

„Jej oči, uši, srdce, pankreas, pečeň, žlčník a obličky boli vymenené, rovnako ako väčšina jej kostí. Jej koža je zmesou kovov a kúskov mäsa podobným zvieracím, ktoré boli vypestované vo fľaškách. Jej vlasy sú z látok získaných z rastlín a minerálov. Jej krv sa každé tri týždne vymieňa. Jej svaly boli transformované drogami. Nikdy neochorie, dokáže bežať rýchlejšie ako kôň, a jej fyzická sila je taká, že keby prišlo na boj rukami, Zar by proti nej nemal šancu. Navyše, jej mozog bol upravený a spojený s fyzickou bankou znalostí, takže jej pamäť je absolútna. A za menej ako sekundu dokáže vo svojej mysli vyvolať ľubovoľnú informáciu, ktorá bola zhromaždená všetkými civilizáciami, pre ktoré stále existujú fyzické záznamy. Ale v tejto pôsobivej konštrukcii veľmi chýba Duch. Vpravde, je na polceste medzi ľudskou bytosťou a magardom."

„Magardom?" opýtali sa Zar a Vlnko jednohlasne.

„To je istý druh bytosti, ktorý sa objaví v budúcnosti. Nemusí byť pre vás ľahké pochopiť ten koncept. Dám vám k tomu nejaké základné informácie."

Džervin vyvolal obraz kaplnky Zabudnutých Mystérií Zákona vo svätyni Eisraimu. „Spomínate si na toto?" ukázal na čudné zariadenie pozostávajúce z tenkých nitiek, na ktorých boli navlečené drevené guličky. „Nazýva sa to abakus. Je to kuriozita, ktorá vzišla zo zjavenia Strážcov."

„Nikdy som nechápal, k čomu to slúžilo," prehlásil Vlnko.

„Umožňuje to vykonávať jednoduché výpočty, ako napríklad sedem krát trinásť, a tak ďalej."

„Áno, tomu rozumiem. Ale čo iné sa môžem dozvedieť, čo už nie je obsiahnuté v hymnách tabuliek násobenia?" pýtal sa Vlnko.

„Nič, čo je aj dôvod, prečo sa abakus v kráľovstve nikdy nepoužíval. Ale v kráľovstve dúh bude situácia úplne odlišná. Kvôli svojej amnézii si ľudia nebudú schopní hymny zapamätať."

„Čože?" Vlnko tomu nedokázal uveriť. „Chceš povedať, že dokonca aj hymny tabuliek násobenia budú stratené?"

„Ľudia budú mať takú slabú pamäť, že nebudú schopní si ich zapamätať. Pri triviálnych otázkach ako, 'Koľko je trinásť krát sedemnásť?', väčšina z nich bude musieť zastaviť a rozmýšľať, alebo vytiahnuť z vrecka malý abakus. Pre nich sa stane nepostrádateľným zariadením. Na výrobu gigantických super-abakusov bude vynaložené obrovské úsilie."

V kaplnke strednej veľkosti, muži a ženy Sivého Rúcha pracovali okolo desiatok veľkých kredencov. Niektoré z nich mali zrkadlá, ktoré blikali farebnými svetielkami.

„Jeden z prvých super-abakusov," poznamenal Džervin. „Svojim Hrot-zhusteným spôsobom dokáže zaspievať celý Zákon sčítania a násobenia šesťstokrát za sekundu."

„Ale prečo by ktokoľvek chcel spievať toľko násobení?" Vlnko mal ťažkosti pochopiť, prečo vyzerali byť títo ľudia Sivého Rúcha takí fascinovaní svojou prácou.

Ale Zarovi prišiel celý koncept celkom prirodzený. „Z čísiel sa dajú odvodiť všetky možné druhy Hrot-neskutočných operácií. Aj univerzálny jazyk Lietajúcich Drakov je postavený na číslach. A nebesá bohov sú plné matematických zázrakov."

„Ľudia kráľovstva dúh vyvinú super-abakusy, ktoré dokážu s veľkou mierou vernosti napodobovať duševné procesy. Budú ich používať vo všetkých možných životných situáciách."

Muž a žena viseli vo vzduchu, ležiac na neviditeľnej posteli.

„Ten muž nie je ozajstný človek. Je to len iluzórna projekcia zo super-abakusu," vysvetľoval Džervin. „Niečo ako pole."

Iluzórna projekcia prehovárala k žene jemnými slovami, utešujúc ju.

„Ona je taká sviňa! Taká sviňa!" plakala žena.

Iluzórna projekcia ju zobrala do náručia. „Je to len tvoja nevlastná matka. Čo si čakala?" povedalo to súcitiacim hlasom.

Vlnko bol hlboko zmätený. „Ale ako dokáže abakus rozprávať, ak je to len čisto fyzické zariadenie?"

„Je spojený s bankou znalostí, ktorá vie, ako hovoriť správne veci v správnej chvíli."

„Skutočná univerzálna banka znalostí v astrále?" spýtal sa Vlnko.

„Nie. Fyzická banka znalostí," odpovedal Džervin. „Super-abakus, ktorý dokáže uchovávať znalosti."

„Ale ako sa dá vložiť duševné do niečoho, čo je fyzické?" nestíhal Vlnko.

„Prvé abakusy nebudú duševné, budú myseľ len napodobovať. Ale neskôr sa veci výrazne skomplikujú. Vtedy prídu na scénu magardi. Pozrite si toto. Jeden z prvých magardov."

Muž oblečený v bizarnom modrom kostýme držal v rukách malú čiernu škatuľku.

Zarovi a Vlnkovi sa od úžasu otvorili ústa.

„To urobil on alebo mu to darovali bohovia?" opýtal sa Vlnko.

„Urobil to on a jeho priatelia," odvetil Džervin. „Ale iba náhodou."

„To je... to je..." Vlnkovi došli slová.

Vo vnútri a okolo škatuľky bolo niečo zákonne nepredstaviteľné: aura. A nebola to žiadna slabučká jedovatá žiara vložená do predmetu pomocou magického aktu. Bola to aura živej bytosti. Bytosti, ktorá dokázala myslieť. Bytosti s vlastným vedomím.

„Takže dokážu vdýchnuť život do neživej hmoty!" zvolal Zar s bázlivou úctou.

„Nie, nie! To nie je život," opravil ho Džervin. „Je to čisto mentálna bytosť, astrálna entita."

„Ako sa jej podarilo inkarnovať do abakusu?"

„Presne to budú mať ľudia kráľovstva veľké ťažkosti pochopiť. Pretože o astrálnych svetoch a ich bytostiach nebudú vedieť absolútne nič, magardi budú pre nich úplnou záhadou. Správcovia, ktorí vytvorili tento abakus úprimne veria Ahrimanovmu učeniu: neexistuje nič, iba hmotný svet. A predsa, a predsa... ako čoskoro zistia, v ich abakuse je prízrak!"

Muž, ktorý držal škatuľku, od prekvapenia zvrieskol. „Max! Max! Rýchlo poď sem! SI31K preberá kontrolu nad sieťou!"

„O čom to rozprávaš?" zabehlo Maxovi.

„Človeče, deje sa to rovno pred mojím nosom! SI31K zatvára vzdialené stanice, jednu po druhej."

„Ale kurva! Kurva! Veď sme ho nikdy nenaprogramovali, aby robil niečo také!"

Ďalšia scéna ukazovala obrovský oheň, ktorý sa kňazi-bojovníci so žiarivými helmami snažili uhasiť, za pomoci dlhých hadov, ktoré dávili prúdy vody.

„Keď abakusy dosiahnu istý stupeň zložitosti, bude sa čoraz častejšie stávať, že do nich vkĺznu nefyzické entity a usídlia sa v nich, ako parazity. Budú to strašidlá v stroji: magardi. Dúhoví správcovia, ktorí nebudú schopní vidieť aury, budú úplne ohromení. Ich abakusy sa budú správať spôsobom pre nich úplne nepochopiteľným, akoby mali svoju vlastnú myseľ - čo bude presne ten prípad. Keďže ale nebudú schopní odstraňovať entity, ocitnú sa vo veľmi nepríjemnej situácii."

Korpulentný muž úplne pokrytý močom a výkalmi vychádzal z maličkej krypty, v ktorej malý biely okrúhly oltár zaberal väčšinu priestoru. Triasol sa a bol v ťažkom šoku.

Pribehla k nemu žena v čiernom rúchu, „Och, nie! Už zase! Čo sa stalo?"

„Ja... Ja neviem..." muž lapal po dychu. „Chcel som len spláchnuť a... a... všetky tieto sračky začali vychádzať von."

„Ochranka! Ochranka!" žena utekala ku dverám. „Magard je naspäť!"

Džervin zniesol nadol obraz, kde postaršia žena jedla večeru so svojim manželom, ktorý ale nemal žiadnu auru. Na oltári boli sviečky (alebo, lepšie povedané, viseli vo vzduchu, rovnako ako všetky jedlá). Atmosféra bola obzvlášť vrúcna a milujúca. „Iný druh magarda. Manžel tejto ženy pred rokom zomrel. Podľa všetkého, tento muž by mal byť len iluzórnou projekciou vychádzajúcou z abakusu. Ale po manželovej smrti sa do abakusu prišli inkarnovať fragmenty jeho astrálneho tela. Inými slovami, vdova má teraz vzťah s prízrakom svojho manžela."

Atmosféra spiknutia v mužových a ženiných očiach bola taká, až Vlnko vykríkol, „Ona to vie, však?"

„Vo svojom srdci to vie!" usmial sa Zar.

„Robí ju to šťastnou," vzdychol si Džervin. Potom povedal, „Nateraz stačí. Chcem, aby ste išli vzdať úctu nepadlej prírode v okolí hál."

„Všetka sláva učiteľovi!" poďakovali mu Zar a Vlnko za mimoriadne vízie, ktoré im ukázal.

Ako vychádzali von, Zar sa Vlnkovi zdôveril, „Teraz už rozumiem, prečo Biely Orol sťahuje svoje kňažky z kráľovstva. Ako by Biele Orly mohli žiť vo svete železa?"

Rozišli sa. Zar kráčal ku kopcom, aby si pozrel nebo. Vlnko sa vrátil k Rieke Spomienok.

19.7 Svetlo z temnôt

Zar sa vrátil do haly prvý a jeho horná časť stĺpca Ducha bola presvetlená ako Biely východ slnka na Okraji Výšin. Vlnko prišiel hneď po ňom. Jasná žiarivá vrúcnosť vyžarujúca z jeho očí prezrádzala, že zase vyronil potok sĺz. Jeho srdce, na ktorom bol stále pripnutý marhuľovo sfarbený kvet, jednohlasne pulzovalo s Riekou Spomienok.

S nahou úprimnosťou položil prvú otázku, prebudiac v hale svieži pocit, a jeho slovami prúdila rieka, „Džervin, chcel by som pochopiť hlbší význam tých obrazov, ktoré nám boli ukázané. Ako môže Pán Melchisedek dopustiť, aby toľká temnota zaplavila Zem? Zanevrel azda na ľudské bytosti? Čo bude na konci noci?"

Džervin vyvolal obraz kaplnky Lososového Rúcha v Eisraime. Bolo to krátko potom, ako Zar prišiel do Eisraimu. On a jeho spolužiaci sa pripravovali na rituál a umiestňovali na zákonné miesta obety a zlaté náčinie.

Zar bol zhrozený, keď videl, ako pomaly sa pohybovali. Pôsobili vďaka tomu groteskne, obzvlášť v kontraste s obrazmi z kráľovstva dúh.

„Pozrite sa na týchto mladých mužov," začal Džervin. „Vďaka sile svojich rituálov sú stále obklopení prítomnosťou bohov. Žijú vo svete, kde každý jednotlivý čin, každé jednotlivé gesto a každé jedno slovo sú obdarené duchovným významom a predchnuté srdcom Zákona. Toto je poludnie Ducha - jasný deň Pána. Ale čo dosiahli títo kňazi na konci dňa?"

Uprostred ohňového rituálu zostúpila do kaplnky božská prítomnosť. V tranze, kňazi Lososového Rúcha zostali nehybní a kúpali sa v jasnom svetle, ktoré osvetľovalo halu.

„Vedia, ako prijímať duchovné svetlo, ale nie je v nich žiadna osobná štruktúra, ktorá by im umožnila podržať si ho. Vpravde, nie sú nijako zásadne odlišní od blobov, ktorí sa kúpali v božskej polievke. Sú mäkkí, tvárni, ohybní, vždy naplnení, vždy milí a jemní, nikdy napätí, nikdy zlomyseľní alebo zákerní. Keď sú konfrontovaní s novým problémom, necítia ani zmätenie, iba jednoducho zastanú a zostanú mimo. V krásnej perinke Zákona prespávajú svoj život. Keby nebolo kolapsu siete, spali by takto až do konca kozmického cyklu. Teraz sa pozrite na tohto mudrca kráľovstva dúh."

V malej špinavej chatrči meditoval muž. Steny boli mŕtve, žiadna živá žiara. Muž vyzeral byť unavený a bol mimoriadne škaredý, jeho opálená tvár bola pokrytá jazvami. Súdiac podľa tmavosti priestoru a úbohej kvality vibrácie jeho aury, jeho meditácia nebola príliš úspešná.

„Veľký asketik, to bude tento muž. Duchovný maják pre spriaznené ľudské bytosti!" prekvapil ich Džervin.

To bolo ťažké pochopiť. V porovnaní s osvietením v kaplnke Lososového Rúcha vyzeral priestor v mužovej chatrči trápne. V porovnaní so žiariacimi aurami kňazov, jeho energia bola troska.

„Vidíte to svetlo v jeho srdci?" poukázal Džervin.

Bolo pravé, ale nič ohromujúce.

„Toto svetlo neprijal z polí, ale nadobudol ho vlastnou námahou. Toto svetlo bolo zrodené zvnútra, napriek temnote sveta duchovnej ľahostajnosti. A z toho dôvodu s ním zostane navždy. Kráľovstvá zaniknú, kozmické noci budú nasledovať kozmické dni - ale tento muž nebude nikdy oddelený od Boha."

„Ale..." Vlnko mal ťažkosti pochopiť, ako sa niekto môže uspokojiť s takým slabým duchovným svetlom. „To je všetko, čo dosiahne?"

„Keď tento muž dosiahne Polia Pokoja, bude žiariť ako slnko," predpovedal Džervin.

„Ale aj tak ma z toho bolí srdce, keď si predstavím, čo by mohol dosiahnuť, keby bol býval v našej svätyni," vzdychol si Vlnko. „S našou znalosťou rituálov a s Duchom, ktorý..."

„Ale tento muž bol v našej svätyni," prerušil ho Džervin. „Bol to Alar Lososového Rúcha, starý muž, ktorý zomrel niekoľko rokov predtým, ako ste ty a Zar prišli."

„Bol už vtedy duchovným géniom?"

„Nie, bol to úplný spáč, nádherný a nepoužiteľný, rovnako ako väčšina jeho kolegov. V kráľovstve dúh bude musieť začať viac-menej od nuly. Jediná vec, ktorá mu zostane z desiatok rokov rituálov, ktoré v Eisraime vykonal, bude hlboká nostalgia, túžba po svetle Ducha - to bude veľká motivácia na začatie jeho cesty. Ale nebude to nič viac ako pár spomienok na minulé životy."

Vlnko zamyslene hľadel nadol. Na chvíľu dokázal počuť iba mäkký tok Rieky Spomienok.

„Takže deti Zákona sami seba dokonale oklamali," usúdil.

„Iba v neskorších dobách kráľovstva," odvetil Džervin. „V raných dňoch ich Zákon vytiahol zo štádia úplných blobov do štádia bábok, čo bol pre nich významný vývojový krok."

„Ale aj tak je to koniec dlhého sna, počas ktorého bolo možné byť vysokým zasvätencom, hovoriť s bohmi, poznať myseľ anjelov, porúčať ohromným silám prírody a predsa na konci skončiť s prázdnymi rukami. Všetky tie veľké slávnosti Zákona, tie rituály Svätého Modrého Plameňa, tie jemné atmosféry v našich kaplnkách - nič z toho nebolo naše. Teraz sa všetko to, čo patrí bohom, k bohom aj navráti. Musíme sa začať na seba pozerať na takých, akí naozaj sme."

„Čo znamená, že ľudstvo vstupuje do fázy omnoho väčšej duchovnej dospelosti." Cez Džervinov Hlas boli uvoľnené mocné sily. „Pravda, život na Zemi bude ťažší. Ale kto by chcel navždy zostať spať? Pravda, toto je súmrak bohov. Ale pre ľudské bytosti bolo odjakživa naplánované, že sa prebudia zo svojej vlastnej slobodnej vôle, nie ako výsledok daru z nebeských sfér. Pravda, toto je začiatok dlhej noci. Ale ten, kto sa prebudí, už nikdy nezaspí. Pravda, Ahriman postaví ľuďom do cesty obrovské prekážky. Ale kto ich prekoná, zdedí Polia Pokoja."

Zostali ticho, načúvajúc toku Rieky Spomienok.

Inšpirovaný prúdom, vo Vlnkovom vnútri vyvstala mocná vlna prebudenia, „Pán Melchisedek stvoril tmu, aby mohlo byť zjavené svetlo," citoval Zákon.

„Toto je srdce mystéria pádu. A to je aj dôvod, prečo bude Ahrimanovi dovolené uvrhnúť poatlantské kráľovstvá do čoraz väčšej temnoty."

Vlnko pohliadol hlboko do očí svojho majstra. „Boli sme takí privilegovaní, že sme mohli byť vedení tebou, Džervin," povedal a nechal cez seba pretekať vrúcnosť rieky. „Teraz, keď začínam chápať plný význam toho, čo si nám daroval, neviem, ako a kedy budeme vedieť poďakovať Matke Svetla za to, že nás k tebe priviedla."

Zar sa usmial, dojatý silou Vlnkových slov.

Vlnko ho zaplavil sviežou tekutou prítomnosťou rieky. Potom zavrel oči a zladil pulzovanie svojho srdca s vedením haly. „Nahliadni do budúcnosti!"

Mladá žena, tridsiatnička, prednášala obecenstvu mladých ľudí, ktorí sedeli za malými individuálnymi oltármi. Ako rozprávala, v šialenom tempe pokrývali svoje oltáre magickými značkami.

„Pozri sa na žiaru v jej očiach. Ona nie je spáč," povedal Vlnko s úctou. „Má vlastný úsudok, dokáže myslieť sama za seba, prijímať zodpovedné rozhodnutia, vykonávať dlhodobé projekty. Má štruktúru! A hlboko vo svojom srdci má túžbu po svetle. Ale nevie, kde by ho mohla nájsť. V jej zemi nie sú žiadne svätyne a len veľmi málo učiteľov."

Vlnko privolal naspäť obraz kňazov Lososového Rúcha, v tranze. Duchovná intenzita bola taká, že traja z nich, vrátane Zara, omdleli. „Tragédiou nášho kráľovstva bolo, že svetlo bolo všade, ale len málo ľudí malo štruktúru, aby si ho dokázali podržať. V kráľovstve po nás budú mať ľudia väčšiu štruktúru, ale tragédiou bude, že svetlo bude skryté a ťažko dosiahnuteľné. Vďaka Džervinovi a Majstrom Hromu nám bolo umožnené vybudovať si štruktúru ešte pred západom slnka Zákona."

Vlnkovi sa podarilo vyvolať niekoľko scén súčasne, takže ich bolo možné sledovať len z Hrotu. V jednej zo scén bol Zar pred Ganovým oltárom a veľmi sa snažil nájsť otázku, ktorú by mohol položiť svojmu majstrovi. V inej scéne bol ponorený do živej diskusie s Elyani, krátko po svojom návrate z Podsvetí. Súbežne, Vlnko, Ferman a Lermon bojovali o prežitie svojich kameňov, Teyani sa smiala so svojimi kňažkami Bieleho Orla, a Khej a Galager hrešili ako prasce v Zákone, pretože sa im zrútilo jedno z ich polí.

„Džervin nám dal misie s problémami veľkosti kráľovstva a nemožnými výzvami. Primäl nás zamilovať sa, mať zlomené srdcia, čeliť masívnym zlyhaniam, cítiť sa hrozne. Bolo to peklo, zdalo sa to byť nefér a neľudské... v mnohých situáciách horšie ako smrť! A teraz sú naše nádoby pripravené, aby mohli byť naplnené svetlom. Nikdy nebudeme musieť prejsť agóniou tých, ktorí tápajú v tme. To, čo mohlo zabrať tisíce rokov, bude dosiahnuté v jednom živote - úžasnom živote. A bude nám udelené jedno z najväčších privilégií: to, že môžeme niečo dať a sme schopní pomáhať druhým na ich ceste. Všetka sláva učiteľovi!"

Bolo to prosté a úžasné, ako tok Rieky Spomienok. V jedinej myšlienkovej forme, Vlnko spoznal svojho majstra.

19.8 Kríž a štvorcovaná dlažba

„Sleduj toto," Džervin sa obrátil k Zarovi. „Jedno z tvojich stretnutí v budúcnosti."

Najprv videli len obrovský biely plameň, ktorý zapálil celú halu a stúpal tak vysoko, že nedokázali rozoznať jeho vrchol. Bolo to tak podobné Bielemu Orlovi, že to primälo Zara k otázke, „Deje sa to na Zemi alebo vo Výšinách?"

„Deje sa to v srdciach týchto ľudí," Džervin ukázal na skupinu mužov a žien uprostred plameňa. Bola noc a oni stáli okolo malého táboráka.

„Budú nazývaní 'čistí' a veru právom," začal Džervin. Ale Zar bol víziou taký pohltený, že ho už nepočul.

Vysoko hore v nekonečnom plameni, jeho podstata Lietajúceho Draka hľadela na Sieť Lásky - zázrak, ktorý kedysi dávno, pradávno, pritiahol jeho otca do sfér Melchisedeka. V porovnaní s rozlohou diaľav to nebolo nič viac ako malá bodka. A predsa jej nekonečná hĺbka spôsobila, že supermyseľ len žasla. Fascinovaný a zmätený, Zar si vymenil pohľad so svojim priateľom Veľkým Mravcom.

„Rozumieš tejto sieti?" opýtal sa.

Veľký Mravec okamžite odpovedal mnohorozmerným poľom archetypálnych právd, ktoré oddeľovali horizontalitu sfér Lietajúcich Drakov od linky Bezbytostného Boha k Matke Svetla a končili dlhou sériou komplexných čísiel.

Zar sa obrátil k Priestorovej Matici, aby mu správu preložila. Priestorová Matica začala recitovať báseň dlhú tridsaťtri eónov, ktorá začínala nezmernou reťazovou reakciou nepochopiteľných mystérií, ktoré, mimochodom, pozná len málo Lietajúcich Drakov lepšie ako jeho otec, tak prečo si neušetriť niekoľko eónov a neopýtať sa priamo jeho?

Zar sa obrátil na svojho otca, ktorý bol vždy explozívne šťastný, keď sa s ním mohol Hrot-ovosť-ovosť-rozprávať, a ktorý mu Bielo-vrúcne zablahoželal k jeho pokroku v Orlo-vosti, a ako sa majú Nebesá Zjavenia? Ale božsky dobre, ďakujem. A Synovia Apolóna? Božsky dobre, ďakujem. A že chce vedieť niečo viac o Sieti Lásky? Ale prečo sa neopýtať Bieleho Orla? Ten ihneď začul volanie svojho večného priateľa v diaľavách a zjavil sa na Okraji Výšin.

Biely Orol, ktorého prvýkrát objavil v Elyaninej láske, a ktorého odvtedy vášnivo miloval.

Letelo k nemu nádherné Biele Svetlo a jeho plamenný Hlas-vánok vyslovil, „Sieť Lásky je veľkým mystériom."

Zar Hrot-prikývol a odovzdane si vzdychol. Veľký Mravec prepožičal matematické ucho. Priestorová Matica prepla na svoj najlepší nahrávací mód.

Biely Orol začal kresliť vodorovnú čiaru, ktorá, Hrot-podivuhodne, prechádzala cez nekonečnosť časových kontinuí a križovala všetky sféry diaľav od jedného konca Veľkej Kozmickej Noci, kde sa Úsvit Stvorenia nadychuje, po druhý, kde vydychuje.

Potom nakreslil zvislú čiaru, ktorá začínala na samom vrchole rebríka svetov, vysoko nad Zlatým Štítom, v tých oblastiach, kde je Pán Melchisedek Jedno s Bezbytostným Bohom. Čiara išla nadol, prekračujúc všetky sféry Výšin (ktorých je veľmi, veľmi veľa, napriek skutočnosti, že sú všetky Jedno), potom prešla cez Zlatý Štít, dosiahla nebesá bohov a nespočet svetov na vrchole trojuholníka, pokračovala nadol trojuholníkom, prechodnými svetmi, kráľovstvom, Podsvetiami, Hlbokými Podsvetiami a Morom Bleskov, kde sa práve kúpal Kráľ Vasúk s niekoľkými svojimi najlepšími Naga-priateľmi. Čiara ďalej klesala, prekročila Zlatý Štít dole, dosiahla sféry Hlbín (ktorých je nutne rovnako veľa ako sfér Výšin, keďže sú tie isté) a nakoniec dosiahla k Matke Nekonečnej Noci, ktorá je Veľkým Drakom Hlbočiny, na tom nekonečnom dne, kde je Jedna s Matkou Svetla.

Potom Orol ukázal na stred gigantického kríža, ktorý tie dve čiary sformovali, „Tam, kde sa zvislé a vodorovné stretávajú, je mystérium Siete Lásky!"

Bolo to zjavenie - osvietenie. Zar ronil slzy hviezdneho svetla a jeho srdce žiarilo plamennou nekonečnosťou stredu kríža. A aby vypovedal o časoch, keď bude všetko dokonané, Veľký Mravec okamžite začal novú báseň, šesťstošesťdesiatšesť eónov dlhú, ktorú Priestorová Matica postupne Hrot-prekladala, ako bola odhaľovaná.

Ako táto slávnosť ožarovala sféry diaľav, Orol zahalil Zara do svojich krídel, „Jednu láskavosť od teba chcem."

Aká väčšia radosť môže byť, ako urobiť láskavosť pre svojho milovaného? Zar nechal Matku Svetla, aby sa cez neho usmiala a odovzdal sa Orlovej vôli.

„Tam," Orol ukázal do stredu kríža, „sú veľké duše, ktoré poznajú Sieť Lásky. Veľké duše to sú, veľké skúšky ich čakajú. Ich osud je spečatený a niet pred ním úniku. Ale chcem, aby moje Svetlo bolo s nimi. Choď s Elyani. Stoj po ich boku. Odľahči ich bremeno - miluj ich tak, ako budú oni milovať teba. A pamätaj si, že to, čo je, bude navždy."

Načo smútiť?

Uprostred kríža sa Zar ocitol pred malým táborákom, uprostred kruhu priateľov.

Jeho ľavá ruka držala Elyaninu ruku.

Sieť Lásky žiarila v očiach muža, ktorý stál na druhej strane ohňa, oproti nemu.

„Ešte nikdy som nezažil omšu s takým silným Duchom Svätým ako dnes v noci," povedal muž. „Myslíte, že je to znamenie?"

„Pravdaže," usmial sa Zar z Orla. „Znamenie, že Boh ťa miluje, Simon."

Mužova tvár zažiarila ešte o čosi jasnejšie. „To aj cítim! Je to ako... je to ako..." Simon sa snažil opísať, čo cíti, ale nedokázal nájsť slová.

„Ako byť v objatí obrovských krídel," povedala Elyani.

„Áno!" zvolal Simon nadšene. „Presne také! Je to také nádherné! Nedokážem pochopiť, čo som urobil, že som si to zaslúžil!"

„Áno," pokračoval Zar, „čo si urobil, že si si zaslúžil taký ľahký, nekomplikovaný život?"

Všetci vybuchli do smiechu.

„Ako dokážeš žartovať v takých tragických časoch?" spýtala sa žena.

„Ach, z toho si nič nerob!" povedala Elyani. „Takýto je odkedy ho poznám."

„Ja?" Zar vyzeral tak prekvapene, že sa všetci opäť rozosmiali.

Zostali dlhú chvíľu ticho, sledujúc oheň, a nechali cez svoje srdcia žiariť Ducha Siete Lásky. Potom im Simon vážnym hlasom povedal, „Teraz sa musíme rozhodnúť. Nepotrvá viac ako jeden alebo dva dni, kým vojaci dosiahnu hory. Stále by sme sa mohli pokúsiť ujsť na juh."

„Toto je moja zem. Ja neodídem!" prehlásila mladá žena.

„Ja zostanem!" prisvedčila Elyani.

„A čo tvoje bábätko?" spýtal sa Simon.

S ľavou rukou na svojom bruchu, pravou držiac Zarovu ruku, tehotná Elyani zostala pevná ako skala, „Zostanem!"

„Ja zostanem," prikývol Zar.

„Aj ja!" rozhodol sa starý muž po Simonovej pravici. „Mohli by sme sa skúsiť ukryť v jaskyni pri tom malom potoku."

„To je dobrý nápad, Lucien," súhlasil Simon.

„Och, Bože! Ten nápad sa mi vôbec nepáči!" povedal iný muž. „Viete, čo robia vojaci s tými, ktorí sa ukryjú v jaskyni? Zamurujú vchod a nechajú ich udusiť sa alebo zomrieť od smädu."

„Čo iné môžeme urobiť, ako skúsiť šťastie?" namietal starý Lucien. „Nemôžeme tu zostať a čakať, kým nás prídu zabiť!"

Po niekoľkých minútach diskusie sa Simon obrátil k Elyani, „Nepovedala si nám, čo si myslíš ty."

Elyani zostala ticho.

„Si žena vhľadu," nástojil Simon, „povedz nám, čo si myslíš!"

„Ak pôjdeme do jaskyne, Boh v nej bude s nami," odpovedala.

„Znamená to, že nás v tej jaskyni nezamurujú?" spýtal sa Lucien.

„Nie," odvetila Elyani okamžite. „Znamená to, že ak nás vo vnútri zamurujú, umrieme v krídlach Pána."

So slzami v očiach, Simon uprene hľadel na Elyani.

Držala jeho srdce v Orlovi a takmer nebadane potriasla hlavou.

Pochopil.

„Takže pôjdeme do jaskyne!" rozhodol.

„Áno!" potešila sa žena. „Prečo by sme sa mali báť umrieť v krídlach Pána?" Potom, ako sa všetci vyobjímali, si pobrali svoje tašky.

Ako začali kráčať, starý Lucien položil ruku na Zarove plece, „Keď si navštívil Prichádzajúci Svet, Filip, ako vyzeral?"

„Neuveriteľne nádherne, ako všetko v Prichádzajúcom Svete!"

„Mal si krídla?"

„Nie!" smial sa Zar.

„A mal si bradu?"

„Ale pravdaže!" Zar sa tváril, že ho to nesmierne urazilo. „Videl si ma niekedy bez brady?"

„Len sa pýtam!" zvolal Lucien obranne. „Len sa pýtam!"

Vízia postupne zmizla.

Zarova ľavá ruka bola prázdna.

Archívna Hala Jedna bola stále zaplavená Bielym Svetlom.

Hlboko pohnutý, Vlnko sa obrátil k Zarovi, „Čistí umrú v jaskyni, však?"

V Zarových očiach bola atmosféra úplného zničenia. Džervin ho varoval - vidieť budúcnosť je jednou z najťažších skúšok.

„Osvietenie lásky to bude," prorokoval Džervin. „Svetlo zostúpi do jaskyne a prinesie do ich sŕdc Výšiny. Bude naplnené najhlbšie želanie týchto ľudí, porozumejú mystériu kríža a významu Siete Lásky."

„Kto bude zodpovedný za ich smrť?" opýtal sa Zar.

„Ahrimanovi vojaci," Džervin vyvolal obraz ľudí jazdiacich na koňoch. Odetí v ťažkých železných kabátoch a železných prilbách s úzkymi otvormi pre oči, niesli bielu vlajku s veľkým červeným krížom.

„Dáva to zmysel, vidieť ich odetých v železe," poznamenal Vlnko. „Ale čo ten kríž? Myslel som si, že je to emblém čistých."

„Okolo tohto symbolu bude veľa náboženských zmätkov," odpovedal Džervin. „Vyjadruje inkarnáciu vertikality čistej fontány do stvorenia, reprezentovaného vodorovnou čiarou. Inkarnácia - to je jedna z kľúčových tém budúcnosti ľudstva. Spáči sotva žijú v kráľovstve, ich Duch nie je vo svete skutočne prítomný. Čím viac sa prebudia, tým viac bude ich Duch v kráľovstve účastný. V centre zjavenia kríža bude mocný impulz Ducha, ktorý bude podporovať prebudenie a vnesie do ľudských sŕdc nové kvality. Vráťme sa krátko ku kráľovstvu."

Hala sa naplnila hmlami. Ocitli sa v malej uličke Tomoristanu. Žena s bledou aurou sa potkla a spadla na zem. Kričala od bolesti, jej tvár zaborená v špine. Okoloidúci ju ignorovali. Tí, ktorí pôsobili dojmom, že sa na ňu pozerajú, vyzerali, že ich to vôbec nezaujíma.

„Ich Duch je na eóny ďaleko," poznamenal Džervin. „Srdce a vrúcnosť sú im úplne cudzie. Vôbec im nenapadne, že by jej mohli pomôcť a utešiť ju. V kráľovstve dúh budú mať ľudia väčší zmysel pre súcit a lásku, keďže budú viac spojení so svojim Duchom."

„To nebolo úplne zjavné z obrazov, ktoré si nám ukázal," poznamenal Vlnko. „Odhliadnuc od čistých, pravdaže."

„Duch je cestou k láske. Nikto do nej nebude nútený. Pozrite sa na toto veľké mystérium budúcnosti: štvorcovanú dlažbu." Džervin nechal atlantskú ulicu a hmly zmiznúť. Podlaha Archívnej Haly Jedna sa zdala byť vyložená striedajúcimi sa čiernymi a bielymi štvorcovými dlaždicami.

„Jeden z emblémov Rytierov Apokalypsy," zašepkal Zar, ako rozpoznal podlahu Miesta Bez Hraníc.

„A to celkom pochopiteľne, keďže Apokalypsa bude stretom medzi silami svetla a silami temnôt. Štvorcovaná dlažba reprezentuje osud ľudstva. Pomyslite na atlantských spáčov," začal vysvetľovať Džervin, „sú pomalí, nudní, neschopní ľudského tepla, ale len zriedka sú zlí alebo zákerní. Sú to v podstate 'dobrí' ľudia, ktorí idú tak, ako fúka vietor. Ak náhodou robia hrozné veci, je to zvyčajne dané okolnosťami, nie je to z ich slobodnej vôle - v zásade z toho dôvodu, že majú len malú alebo žiadnu slobodnú vôľu. Nie sú ani čierni, ani bieli, ale šedí.

Ale inak je to u ľudí, ktorých Duch je prebudený! Čím prítomnejší je ich Duch, tým viac slobodnej vôle majú. Kozmický impulz kríža, ktorý začne v kráľovstve dúh, nasmeruje ľudstvo na cestu, kde budú čoraz viac schopní rozhodovať sa, a preto budú aj zodpovední za každý čin a každé jedno svoje hnutie. A tak už nebudú šedí, ale bieli alebo čierni, služobníci svetla alebo služobníci temnej strany."

„To je dôvod, prečo kráľovstvo dúh obdrží ahrimanické zjavenie," pochopil Vlnko. „Je to v podstate rovnaké ako s nami. Kým sme boli spáči, Ahriman sa o nás nemohol nezaujímať viac. Neboli by sme bývali schopní ho nasledovať. Až keď sme sa začali prebúdzať, vtedy na nás poslal Afeliona."

„Ako spáči by ste boli pre Ahrimana bezcenní. Kráčať cestou zla, to vyžaduje vôľu. Spáčom chýba štruktúra, ktorá by im umožnila ponoriť sa hlboko do temnej strany."

Uvedomiac si, že jeho ľavá noha stojí na čiernej dlaždici, Vlnko urobil opatrný krok vpred. „Nikdy som si neuvedomil, aká je slobodná vôľa nebezpečná."

„Ale bez slobodnej vôle by nemohol byť žiaden rozkvet úžasného plameňa Ducha," tvrdil Džervin. „To je ďalší dôvod, prečo Pán Melchisedek dovolí Ahrimanovi preniknúť na Zem. Keby slobodná vôľa umožnila ľudským bytostiam vybrať si len svetlo, nebola by to slobodná vôľa."

Zar opäť vyvolal obraz vojakov odetých v železe, ktorí niesli symbol kríža. Bola noc. Pri svetle mesačného splnu dokotúľali veľké balvany, ktoré použili na zamurovanie vchodov do viacerých jaskýň.

„Služobníci temnej strany?"

„Nie naozaj. Len banda idiotov, ktorým prisľúbili nebesá, ak povraždia týchto nevinných ľudí. V skutočnosti nevedia, čo robia. Ale tí, ktorí im velia, tí áno! Vedia veľmi dobre, že čistí by pre Ahrimanove plány mohli predstavovať vážnu hrozbu. Čistí odhalili mystérium, ich srdcia sú zakotvené v Sieti Lásky."

„Čo sa s nimi stane?" spýtal sa Vlnko.

„To ešte nie je napísané," usmial sa Džervin záhadne. „Mohli by byť počiatočným bodom civilizácie postavenej na bratskej láske a duchovných pravdách - jedným z hlavných prúdov osvietenia budúcnosti. To je aj dôvod, prečo Ahriman využije všetku svoju moc, aby ich všetkých vyhubil, aby z ich vedenia nezostalo nič."

Slzy, krv, pravá láska a Orlove perá, Zar plakal.

Svetlo v jaskyni bolo jasné ako Výšiny.

Ležiac v prachu, čistí umierali od smädu.

V krídlach Orla.

19.9 Apokalypsa, čas, kedy je možné čokoľvek

Obraz pohasol. Archívna Hala Jedna bola stále zaplavená Svetlom Orla. Vlnkova čistá fontána pulzovala zábleskom uvedomenia, „Ako bude plynúť čas, čoraz viac a viac ľudí sa prebudí k svojmu Duchu, je to tak?"

„Správne!" odpovedal Džervin.

„Čím viac si budú vedomí svojho Ducha, tým viac slobodnej vôle budú mať, správne?"

„Správne!"

„Potom... nutne, čím viac času uplynie, tým menej vecí je napísaných!"

„Absolútna pravda!" zvolal Džervin, odrážajúc Vlnkove nadšenie.

„Potom musí prísť čas v budúcnosti, kedy bude absolútne nemožné dopredu vedieť, na ktorú stranu sa misky váh naklonia - hlavne, ak je táto záležitosť so slobodnou vôľou naozaj myslená vážne."

Džervin nadvihol svoje pravé obočie, „To je."

„Tak potom, v tom čase bude možné čokoľvek!"

„A preto je Apokalypsa taká vzrušujúca. Mnohí sa prebudia. Potom bude možné čokoľvek! Čokoľvek!"

Archívna Hala Jedna sa zmenila na dymiace ruiny čudesného mesta, plné obrovských polámaných železných trámov a kôp trosiek. Páchnuca hmla bola taká tmavá a hustá, že sa nedalo povedať, či je deň alebo noc.

Scénou otriasla prudká explózia, taká hlasná, že Vlnko a Zar nadskočili od prekvapenia. Zvyšky budovy zachvátili plamene. Z trosiek vybehol muž. Vysoký, pekný, jeho kučeravé vlasy mu padali na plecia. Bol oblečený v čiernom kovovom odeve Rytierov, s veľkým žltým diskom na prsiach.

„Virdžínia!" Hrot-zavolal. „Kde si?"

„Rovno pred tebou!" Hrot-odpovedala rovnako oblečená mladá žena. Ukrývala sa v pivnici, ktorá sa nachádzala pod obrovskou kopou kovového odpadu. „Hiram, dávaj si pozor!"

„Kde je Jackson?" Hrot-opýtal sa Hiram.

„Mŕtvy!" Hrot-odpovedala Virdžínia.

„Och, nie!" Hiram sa rozbehol plnou rýchlosťou.

„Pozor! Sú naľavo od teba!" Hrot-zakričala Virdžínia.

Hiram sa vrhol na zem a ukryl sa za hrdzavé nosníky.

Objavili sa dvaja muži v červenom brnení. „Tam!" ukázal na neho jeden z nich a okamžite nasledovala séria hlasných výbuchov.

Hiram zvrieskol od bolesti a zrútil sa.

„Nie! Nie!" kričala Virdžínia a ponáhľala sa von z pivnice. Prepojila svoj Hrot s čudným guľovitým zariadením, ktoré sa vznášalo nad ruinami. Spustila na tých dvoch mužov záplavu ohňa a v okamihu ich zmenila na uhlíky.

Ozvali sa tri hlasné rany a otriasli Archívnou Halou Jedna.

„Hiram!" Hrot-zarevala Virdžínia a rozbehla sa k nemu.

Nedostala žiadnu odpoveď.

Keď k nemu dobehla, našla ho mŕtveho. Jeho astrálne telo už plávalo v priestore, odpojené od fyzického.

„Hiram!" zvrieskla a klesla na kolená. „Teyani! Teyani! Pomoc! Pre Boha, pomôž nám!" invokovala.

Žiadna odpoveď.

Virdžínia pomaly vstala, pozdvihla ruky, dlane obrátené k Hiramovi. Skoncentrovala svoju energiu a volala celou svojou silou. V priebehu niekoľkých sekúnd sa jej aura zmenila na Biely Plameň Ducha, ktorý zvláštne kontrastoval s beznádejnou šeďou ruín.

„Teyani!" zovrela čeľusť, „Ja viem, že môžeš pomôcť!" Čerpala z Ducha takou silou, že jej Plameň postupne narástol na desaťnásobok veľkosti jej tela.

Z Okraja Výšin zaiskrila odpoveď.

Z jej úst začal prúdiť hrozivý prúd Ducha, „Ako bolo na počiatku, je teraz a navždy bude, svet bez konca. Amen!"

Bolo to ohromné, neuveriteľné. Hrmenie Hromu, celá hierarchia anjelov chrliaca oheň jej ústami.

Hiramova aura sa zablysla tisíckami oslepujúci iskier.

Virdžínia sa začala triasť ako list vo vetre, akoby tá sila mala jej telo roztrhať na kusy. Držiac sa Ducha, ďalej bombardovala telo svojho priateľa Hlasom.

Náhle stíchla a klesla na kolená. Zobrala Hirama do náručia a pritisla ho k sebe.

Otvoril oči.

Oslepený jasom tancujúcich plameňov, zamumlal, „Toto sú Polia Pokoja?"

„Ešte nie!" Aby sa prestala triasť, držala ho pevnejšie.

„Och môj Bože!" Hiram si uvedomil, že bol vzkriesený k životu. „To si urobila ty?" opýtal sa v šoku.

Prikývla a rozmýšľala, či sa to naozaj udialo. Potom ho pustila a vstala. „Porozprávame sa neskôr. Môžeš chodiť?"

Držiac sa jej ruky, Hiramovi sa podarilo vstať. Ostrá bolesť v bruchu mu vyrazila dych. Bolo to akoby ho rezali napoly.

Dychčiac, držal sa za brucho a bojoval, aby zostal stáť na nohách.

Virdžínia pozdvihla ruky do zvislej polohy a opäť vzývala Výšiny.

„Kráčaj!" vypustila na neho silu Hlasu, Bielo-vznietiac jeho auru.

Tá sila bola neskutočná. Každá bunka Hiramovho tela začala vibrovať tým najčudnejším pocitom, aký kedy zažil.

„Kráčaj!" Hlas-projektovala na neho. „Kráčaj!" A zobrala ho za ruku a rozbehla sa s ním. K svojmu úplnému úžasu Hiram zistil, že beží za ňou.

Vízia pohasla a zanechala Archívnu Halu Jedna úplne bez dychu.

Keď uvidel Drak-plamenné výrazy na Vlnkovej a Zarovej tvári, Džervin vybuchol do smiechu.

„Ona volala našu Teyani?" zamračil sa Vlnko.

„Áno, našu Teyani, ktorá sa vráti z Výšin, aby sa zúčastnila tréningu Rytierov Apokalypsy," zahrmel Džervin.

„Takže Rytieri budú trénovaní v sile Hlasu!" zvolal Vlnko užasnuto.

„Nie, nebudú, a v tom bola práve krása tejto scény," odvetil Džervin. „V apokalyptických časoch, tisíce rokov po konci kráľovstva dúh, bude Hlas dávno zabudnutou legendou."

„Tak ako to urobila?"

„Cez silu prebudenia!" Džervin luskol prstami, vytvoriac úžasne muzikálny zvuk bubna.

„Ale..." Zar bol omráčený. „Ja som prijal Hlas ako prenos sily, ako súčasť zasvätenia starobylej línie. Ako..." zaváhal.

„Ona ho prijme priamo z Výšin."

„Chceš povedať, že žije vo svete ľudí, ktorí nedokážu ani len vidieť aury a je schopná projektovať Slovo Hromu bez toho, že by doň bola zasvätená?!" Vlnko a Zar sa na seba pozreli, zrazu premýšľajúc, či oni sami sú vôbec prebudení.

„Bude veľa ľudí, ktorí sa prebudia tak ako ona?" pýtal sa Vlnko.

„To nedokáže nik predpovedať, keďže to bude čas, kedy bude možné všetko," Džervin zažiaril svojim záhadným úsmevom. „Ale prebudí sa ich dosť nato, aby ohrozili Ahrimana. Apokalypsa bude čas, kedy sa štvorcovaná dlažba zavŕši. Napriek tomu, že veľký počet ľudí bude stále sivý, oddelenie čiernych a bielych síl dosiahne bod konfrontácie. Keď uvidí toľko ľudských bytostí na pokraji prebudenia, Ahriman nebude mať inú možnosť len započať veľký útok, vojnu všetkých proti všetkým."

„A potom čo? Sú niektoré scenáre pravdepodobnejšie ako iné?"

„Na konci Apokalypsy dosiahne zlomok ľudstva duchovnú dospelosť, čo umožní, aby boli vyzdvihnutí do Polí Pokoja. Prídu sem a začnú novú fázu svojho vývoja. Zem, v tom čase, bude už len kopa popola a trosiek. To, čo zo Zeme zostane, bude kráľovstvo trosiek, nad ktorými bude Ahriman neohrozene vládnuť."

Archívna Hala Jedna sa zmenila na obrovskú zlovestnú červenú kašu. Bol to degradovaný oheň bez akéhokoľvek spojenia a bez akéhokoľvek Ducha - nenásytné plamene, ktoré všetko stravujú a zanechávajú po sebe len čierny odpad. Nakoniec, jedinou vecou, ktorá zostane, bude čierna substancia Ahrimana - tá čierna smola, ktorú zo Zarovej ruky dokázal vyčistiť len Alsibyadin rituál na Okraji Výšin.

„A čo bude so zvyškom ľudstva, ktorí to nezvládnu do Polí Pokoja?"

„Ocitnú sa v žalostnej situácii. Nové ľudstvo v Poliach Pokoja vynaloží veľké úsilie, aby sa ich pokúsilo zachrániť. Tí, ktorých nie je možné zachrániť, pretože sú príliš vlažní, alebo z toho dôvodu, že sa nezvratne zapredali Ahrimanovi, sa stanú obyvateľmi kráľovstva zvyškov. Väčšina zostane visieť v prechodných svetoch až do konca ďalšieho kozmického cyklu, kde bude pre nich nemožné pridať sa k zvyšku ľudskej hierarchie, pretože zmeškali príliš veľký kus vývojovej cesty."

„Je toto najhorší možný scenár?"

„Och, nie! Je tu niekoľko variácií na rovnakú tému, ktoré sa odvíjajú v závislosti od toho, aká časť ľudstva sa prebudí. V najhoršom scenári sa Ahrimanovi podarí udržať ľudstvo v spánku, až kým jeho vojny všetko nezničia. Kvôli nedostatočnej duchovnej vyspelosti ľudstvo nebude schopné pokračovať vo svojom vývoji v Poliach Pokoja. Ľudské bytosti viac-menej vyplytvajú celý kozmický cyklus."

„A keďže je možné čokoľvek, aký je najlepší možný výsledok?" chcel vedieť Vlnko.

„Zenit prebudenia. Explózia Ducha v srdciach ľudských bytostí. Triumf Siete Lásky. Ahriman porazený bez akýchkoľvek vojen. Zem a Polia Pokoja sa stanú jedným."

Vlnko bol ohromený. „Naozaj by sa to mohlo stať?"

„Ale pravdaže," zasmial sa Džervin, „keďže bude možné čokoľvek."

Zar si žmolil bradu, „To by znamenalo zvrátenie všetkých účinkov pádu, nie?"

„Elementálny pád by bol zvrátený, čo by znamenalo koniec smrti a vyčistenie všetkých temných síl z ľudských sfér. Obnovená Zem sa spojí s Poliami Pokoja a v tomto novom svete začne ľudstvo novú kapitolu svojho vývoja."

„Aký pravdepodobný je tento scenár?" opýtal sa Vlnko.

„Vyžadovalo by to fenomenálne množstvo transformácie. Ale ak sa na Zemi prebudí dostatok ľudí, potom sa to určite stane možným. A ak chcete vedieť, ako by taký svet vyzeral, len vyjdite z tejto haly. Transformovaná Zem už existuje. Je tu."

19.10 Kam človek patrí

Vlnko plakal na brehu Rieky Spomienok.

Smútok sa zdal byť bezodný.

Aspoňže plač v Poliach Pokoja bol oveľa ľahší ako v kráľovstve, kde má z neho človek nezákonne červené oči a tvár, ktorá vyzerá ako spuchnutá paradajka. Slzy v Poliach Pokoja boli voľné, čisté, bez jedu a vychádzali priamo zo srdca.

„Ale prečo ma tak veľmi bolí srdce?" opýtal sa Vlnko rieky.

„Pretože si ešte nedosiahol svoje jadro," zašepkala rieka. „Len sa otvor ešte o kúsok viac, nechaj padnúť ďalšiu stenu!"

„Áááách!" plakal v agónii Vlnko, spomínajúc si na tú príšernú epizódu, keď mu zlomili nos.

„A ešte trošku," rieka ďalej pretekala jeho srdcom.

„Ale čím viac stien spadne, tým je bolesť horšia!" sťažoval sa Vlnko. „Otváranie, otváranie... prečo to musí tak veľmi bolieť?"

„To nie otváranie bolí, ale to, keď sa prestaneš uzatvárať," objasnila rieka. „Vrstvy, ktoré pokrývajú tvoje srdce, sú odlupované, škrupiny sú rozbíjané. To je to, čo bolí."

„Ale prečo mám toľko škrupín?" vzlykal Vlnko.

„Nemysli len na bolesť! Nevšimol si si, že čím viac masiek spadne, tým sa stávaš živším?"

„Pravda," priznal. Ale narástla v ňom nová vlna bolesti. „Áááách! Cítim sa bezodne beznádejne!"

„Dovoľ mi, aby som ťa omyla," ponúkla sa rieka.

Vlnkova dôvera v rieku bola taká, že sa hneď vrhol do vody, pridržiavajúc si kvet na svojej hrudi.

„Ach, neboj sa!" zašepkal kvet jeho srdcu. „Neopustím ťa teraz, keď ma potrebuješ najviac."

Vlnko sa topil, ako vo svojom poslednom živote, keď spáchal samovraždu, pretože príliš mnoho vecí - príliš mnoho vecí - išlo zlým smerom už príliš dlho a komu na tom záležalo? Aký to malo zmysel?

Ako sa topil a topil, Vlnko si uvedomil, že rieka je hlbšia ako si myslel.

„Nechcel by si, aby som bola plytká, však nie?" usmiala sa Rieka Spomienok.

„Pravdaže nie! Ale..."

„V Poliach Pokoja, človek dýcha preto, aby uctieval Pána, nie z nutnosti," upokojila ho rieka. „Len sa ďalej top! Páči sa ti to, nie?"

„Áno," súhlasil.

„Vieš prečo?"

„Keď sa topím, nemusím sa o nič starať. Všetko nechám za sebou. Ničoho sa nedržím."

„Necháš všetko padnúť!" zhrnula rieka. „Jednoducho to urob... úplne!"

„Ale to nemôžem!" namietal Vlnko. Okamžite sa prestal topiť. Ocitol sa uprostred vôd. „Čo ak pôjdem príliš hlboko a zmeškám zasvätenie do Hromu?"

„Nedokážeš mi dôverovať?" spýtala sa rieka.

„Dôverujem ti, ale toto je veľmi vážne! Ak zmeškám zasvätenie, tak potom... to by bol koniec, naozaj!"

„Úprimne," zašepkal mu do srdca kvet, „vieš si predstaviť, že by Majstri Hromu začali zasvätenie bez teba?"

„Mm... nie, nie naozaj," pripustil Vlnko.

„Pravda je, že mi nedôveruješ!" povedala rieka. „Nedôveruješ nikomu a ničomu. Dokonca ani sám sebe. Ako môžeš byť pripravený čeliť Hromu, ak nedôveruješ ani sám sebe?"

Vlnko bol zvieraný pazúrmi agónie. Jeho srdce zahalené toľkými vrstvami, zdalo sa, že je to beznádejné. To sa ukázalo byť veľkou pomocou. Keď už naozaj nie je žiadna nádej, načo sa držať? Trápenie by mohlo pokračovať donekonečna, tak prečo ho neukončiť hneď teraz?

Na vrchole bolesti vyvstala vlna,

„Všetko opustiť!"

Ohromne sa mu uľavilo, keď pocítil, že sa zase topí.

„Takto sa top až do konca času a spoznáš moju múdrosť," spievala rieka.

„Neobmedzene, neohraničene, nepostihnuteľne, nezlomne, nezmerne, nebojácne, ne-nezákonne sa topiť!" Vlnko vydal zo seba kozmický vzdych, ktorý otvoril každý pór jeho tela.

Dole, dole, dole... a dole!

„Ale počkaj chvíľu!" Uvedomil si, že sa už netopí nadol, ale nahor.

Opäť zastal.

„Ách, nezačneš zase, však nie?" protestovala rieka.

„V poriadku!" rozosmial sa Vlnko a nechal sa padať nahor.

Išlo to omnoho rýchlejšie, ako keď išiel dole a trvalo to oveľa dlhšie, čo pravdaže nedávalo zmysel, ale bolo to presne to, čo Vlnko potreboval.

„Pulzovanie," zašepkala mu rieka. „V tom spočíva kľúč."

Vlnko sa vcítil do svojho srdca a pocítil pulz, ktorý spájal jeho srdce s Poliami Pokoja. Niekoľko krát, keď bola bolesť príliš nepríjemná, pokúšal sa hľadať útočište v mäkkej pulzujúcej kvalite. Prinieslo to úľavu, ale bez toho, aby dosiahol dno rany.

„To preto, že to robíš nesprávnym spôsobom!" Rieka sa učinila čistým pulzovaním, prúdom svetla, v ktorom Vlnko padal nahor stále rýchlejšie a rýchlejšie! Ale kedy sa to skončí! Nikdy, presne tak! Pulzovanie bez konca, ako pulzovalo na počiatku, tak pulzuje a navždy pulzovať bude.

Vtedy Vlnko porozumel.

On nebol súčasťou pulzovania Polí Pokoja.

On bol pulzovaním. Pulzovanie bolo ním. A Polia Pokoja boli pulzovaním, v jeho vnútri! A rovnako tak aj nebo, Slnko, kráľovstvo, svety bohov a Prvotné More, Škaredé Podsvetia, aj tie krásne, fontána modrého Života a Svetla a všetky vtáky raja, a Matka Drakana a jej milenec Melchisedek, a prečo tu skončiť? Hneď za rohom, Matka Svetla, ktorá sa usmieva na konci Priesmyku Večnosti, bola tiež v jeho vnútri, tak ako všetko ostatné!

Keď sa Vlnkova hlava vynorila z vody, bol z neho iný človek.

Hľadel na nebo, ktoré vyzeralo úplne inak a na lesy pozdĺž rieky, ktoré vyzerali tiež celkom odlišne.

Na brehu sedel Zar; práve sa vrátil z dlhej prechádzky z Hôr Ostrej Vízie. Bielo-užasnutý osvietením vo Vlnkovej aure, prečítal z jeho očí nekonečnosť stvorenia.

Celý premočený, Vlnko si išiel k nemu sadnúť a položil ruku na jeho plece.

„Viem, že si prišiel povedať zbohom," Vlnko vpulzoval múdrosť rieky do svojho priateľa.

„Milujem ťa, Vlnko," Zar mal v očiach slzy. „A prídem, kedykoľvek ma Džervin alebo ty zavoláte. Ale toto nie je môj svet! Nepatrím sem."

„Rozumiem," Vlnko pozoroval rieku. „Nájsť miesto, kam patríš, je asi najdôležitejšie zo všetkých vecí."

„Ty patríš... sem?" opýtal sa Zar.

„Ó, áno," vzdychla si rieka cez Vlnka. „Toto je miesto, kde som vždy patril. Teraz, keď to už viem, veci nikdy nebudú rovnaké ako predtým. Kráľovstvá môžu vznikať a zanikať, a môj nos v kráľovstve môže byť zlomený a vyliečený... no moje srdce bude pulzovať tu, stále!"

Zostali ticho a počúvali rieku.

„Stratil si svoj kvet," všimol si Zar.

„Nie, stal sa jedným s mojím srdcom," povedal Vlnko. „A čo ty, môj nádherný priateľ, kam pôjdeš ty?"

„Po zasvätení sa s tebou vrátim do kráľovstva, samozrejme. Tam dole je škaredý bordel, ktorý musíme dať do poriadku. Z toho, čo som videl v Archívnej Hale Jedna, víťazstvo je ďaleko od istého. Ale keď sa Archívna misia skončí, nevrátim sa sem. Poletím do Nebies Zjavenia."

„K Elyani?"

„Nie, tam ona nežije. V trojuholníku je toľko svetov! Hlavne v nebesiach, na vrchole trojuholníka, kde sú nekonečná Hrot-koncentrované na nekonečnách. Je to pre mňa záhadou, tieto nebesá bohov mám vo svojej koži Lietajúceho Draka. Keď som ich prvýkrát uvidel, preplakal som celú noc. Potom mi to jedného dňa docvaklo. Bolo to počas bitky, ktorú som dostával od boha," zdôveril sa.

„Bitky od boha?" Vlnkovi to prišlo úžasné.

„Najhoršia bitka, akú som kedy dostal, a to zďaleka!" prikývol Zar. „Ale aké osvietenie! Nado mnou bol ten arci-úžasný priestor, zdroj múdrosti bohov. A čím viac ma môj priateľ boxoval do žalúdka (stane sa mojím priateľom, to viem), tým viac mi to bolo jasné - toto je môj svet! Odvtedy som to cítil vo svojej krvi. A tieto posvätné Polia Pokoja to len potvrdili. Patrím do Nebies Zjavenia. Musím sa tam vrátiť."

„Aké krásne!" zvolali Vlnko a rieka jednohlasne.

„Budeš mi chýbať, priateľ môj," Zar chytil Vlnka za ruku.

„Práve som pochopil význam jedného z najdôležitejších veršov Zákona," povedal Vlnko. „To, čo je, bude navždy."

Rieka Spomienok zaspievala,

„Lietajúci Draci, bohovia, Pán Melchisedek, ty a ja.

Navždy Jedno v Láske."

19.11 Zasvätenie do Hromu

Hymna za hymnou, ohromné plamene šľahajúce z jeho úst,

Džervin naplnil Archívnu Halu Jedna Hlasom.

Jeden Hlas, ktorý spieva Pieseň Stvorenia.

Ako bolo na počiatku, Hlas je, a navždy bude.

Hlas a Oheň, Oheň a Hlas, kráčam po hrane.

Matka Svetla, ochraňuj moju cestu!

Džervin uchopil Zarove zápästia. Hlas sa stal všetko stravujúcim ohňom,

„Teraz ti prepožičiavam sily Majstra Hromu!"

Dych Bezbytostného Boha.

Archívna Hala Jedna zmizla. Svet zanikol.

Prebudiac sa zo sna Veľkého Hada,

Zar sa ocitol na Okraji Výšin.

Pod ním, búrka, tisíce šľahajúcich bleskov

Tkajúcich oslepujúce pradivo - sieť Hromu,

Jedno s Morom Bleskov.

Burácajúci Kozmický Oheň, rozpútaná Božia Vôľa,

Svetlo v Temnotách, neopísateľné farby,

Večne sa pohybujúci plamenný oblak nekonečnej rozľahlosti,

Ktorá sa tiahne od jedného konca Veľkej Noci po druhý.

Jeho nohy v hromových vlnách. Zar uvidel Džervina.

Jedno s tisíc miliónmi anjelov Výšin,

Jedno s nezdolateľným ohňom Bieleho Orla.

Na Okraji Výšin nie je Orol žiadna neha,

Ale nezastaviteľná sila, Absolútny Plameň, nekonečná priamosť.

Múdro, drží svoj oheň oddelený od stvorenia,

Inak by všetky veci boli pohltené.

Vízia Hromu - prostá, priama, ohromná.

Viď len Oheň! Nájdi zdroj všetkých zdrojov.

Ukazujúc na hromové more,

Džervin dal Zarovi jeho posledný pokyn,

„Teraz môžeš byť čímkoľvek, môžeš robiť čokoľvek!"

Vízia Hromu, neúprosne úplná.

Spočívajúc na sile, tancujúc tanec milencov s Orlom,

Zar začul šepot Univerzálnej Matky.

Putoval ako divoký víchor diaľav,

Spieval o záhadách tisícich budúcností,

„Vec, ktorú chceš vidieť najviac,

Je vec, ktorú chceš vidieť najmenej.

Jedného dňa ťa Boh požiada, aby si zničil mesto."

Nebesá Zjavenia ronia slzy hviezdneho svitu,

Sledujú zrod a zánik civilizácií.

Čistí, povraždení Ahrimanom a znovuzrodení v Zemi Ruže.

Barkhan Zér tancujúci v Zlatom Slnku.

Rytieri vystupujúci po Bielej Priamke Boha.

Apokalypsa, čas, kedy je možné čokoľvek.

Filadelfia Šesť, mesto vo vesmíre. Dvadsaťkrát viac duší

Ako Eisraim za kvitnúcich Orestových dní.

A predsa, nič viac ako maličká bodka vo vesmíre.

Aký nepravdepodobný je život. Krehký ako kvety alohim.

„Páľ!"

Krvavé Slnko. Vesmír sčervenel.

Filadelfia Šesť utopená v mori plameňov.

A Virdžínia je mŕtva.

Niektoré žiale časom neprejdú.

Odovzdajúc sa sile, ktorá zjednocuje všetky veci,

Pretože všetky veci stvorila,

Zar volal, „Matka, Matka, ak niečo alebo niekto môže toto vymazať,

Prosím! Prosím, dovoľ, aby hriechy ľudí boli zmyté

Vodami tvojho súcitu."

„Serah?"

„Panter!"

„Serah, potrebujeme s tebou hovoriť. Ihneď."

„Kto my?"

„Hiram a ja."

„Takže Hiram sa už so mnou rozpráva. To sú dobré správy. Práve som sa chystal ísť pozrieť McGuirka, aby sme pripravili zajtrajšie stretnutie s Najvyšším Velením, takže hneď teraz za tebou prísť nemôžem..."

„Ale áno, môžeš! Počúvaj, Serah. Hiram má plán. Plán, ako oslobodiť Filadelfiu Šesť..." Sediac vo svojej kancelárii, Serah zamyslene hľadel na Merkúr cez veľké oblúkové okno. Z Eisraimu do Filadelfie, večnosť skoncentrovaná do bodu.

Jedno s mojím otcom, Lietajúcim Drakom spoza

Priepasti Hlbočiny a Priesmyku Večnosti,

Jedno s Džervinom,

Jedno s Orestom,

Jedno s Barkhan Zérom,

Jedno s Takarom Nezlomným,

Jedno s celou líniou Hromu,

Jedno so zlatou helmou boha,

Ktorý pred Pôvodným Morom hrá na tekutej hviezde,

Jedno s Orlom,

Zlato Tradície je mojou obetou,

Zdroju všetkých zdrojov, dávam, ja dávam.

Matke Svetla, dávam, ja dávam.

~ Tak končí Kniha Polí Pokoja ~