Samuel Sagan: Spiaci, Zobuď sa! (Atlantské Tajomstvá I)

Spiaci, Zobuď sa!

Samuel Sagan

________________

Atlantské Tajomstvá, zväzok 1 - Spiaci, Zobuď sa!

Druhé vydanie.

© AEON GROUP spol. s r.o., 2007-2009.

Translation © Peter Bezemek

ISBN 978-80-89285-07-5

POĎAKOVANIE

Najprv a predovšetkým Pánu Ganovi, ktorého nepretržitý tok inšpirácie bol hnacou silou pre začatie, vytrvanie a dokončenie tohto epického románu.

Ďalej chcem spomenúť priateľov, ktorí podporovali spisovateľský zámer svojím entuziazmom, pomohli prepracovať množstvo scén a odstrániť z nich chyby: Catherine Ross a Ruth Camden, ktoré boli počas deviatich mesiacov mojimi ISIS konektormi, za účelom preskúmania archívu Clairvision a zhromaždenia materiálu, ktorý slúžil ako základ pre toto dielo; Oonagh Sherrard a Philip Joseph, s pohnutím spomínam na naše diskusie o štvrtej ráno ohľadne „skutočne dramatického" písania scén; Samantha Livingstone, ktorej kritika ma motivovala k pridaniu Knihy Kráľa Nagaov. (a pri tej príležitosti aj tretieho zväzku); Orna Lankry a Coral Noonan, ktoré ma povzbudzovali, aby som napísal Atlantské Tajomstvá ako trilógiu v štyroch zväzkoch; Janis Lander, veľká fanynka kráľa Nagaov; Rosa Droescher; Anne Barbato; Karen O'Connell; Nathalie Brown, ktorej dlho zabudnutý darček úplne premenil tento román.

Nakoniec, ale určite nie na poslednom mieste, vďaka Džervinovi výnimočnému, priateľovi a majstrovi v Hrome. Bez neho by sa nič z tohto nikdy neudialo. Všetka sláva učiteľovi!

Poznámka k používaniu kurzívy

Kurzíva bola použitá pre poukázanie na nasledovné:

1. Citáty zo Zákona Melchisedeka, napríklad:

Jedným z najviac nepochopených zo všetkých veršov Zákona bol „Jeden Zákon, jedna cesta! Pochválený buď Pán Melchisedek!"

2. Rozprávanie bohov, anjelov a Lietajúcich Drakov:

Biely Orol odpovedal,

Duša Výšin,
Dieťa večnosti,
Čakal som na teba ešte predtým, ako vznikol čas.
A ty prichádzaš, žiarivá,
Dochvíľna na kozmické stretnutie,
Robíš Matku Svetla pyšnou na svoje semeno. "

3. Rozprávanie ľudských bytostí, keď sú pozdvihnuté na úroveň vedomia bohov, anjelov a Lietajúcich Drakov (preto zahŕňa aj komunikáciu cez silu Hrotu). Napríklad,

Džervin!" zavolal som cez Hrot. „Prosím, urobte niečo! Rýchlo!"

4. Niekedy je kurzíva použitá na zdôraznenie určitého slova vo vete, napríklad:

„Džervin," povedala Teyani, „keby to nebolo z tvojich úst, nikdy by som neuverila tomuto príbehu!"

Avšak od Zväzku 3 ďalej, kvôli zvýšenému výskytu konverzácií s anjelmi, bohmi a Lietajúcimi Drakmi (kategórie 2 a 3), boli bežné výrazy zo Zákona Melchisedeka ponechané bez kurzívy.

Atlantské Tajomstvá - Tetralógia

Zväzok 1

1 - Kniha Začiatkov
2 - Kniha Blažených Spiacich
3 - Kniha Volania Osudu
4 - Kniha Lososového Rúcha
5 - Kniha Mystérií Eisraimu
6 - Kniha Veľkého Draka Hlbočiny
7 - Kniha Korenia Nefilim

Zväzok 2

8 - Kniha Bieleho Orla
9 - Kniha Elyani
10 - Kniha Kráľa Nagaov
11 - Kniha Kniežacieho Apartmánu

Zväzok 3

12 - Kniha Lietajúcich Drakov
13 - Kniha Stretnutí so Zlom
14 - Kniha Rituálu Vystúpenia
15 - Kniha Sveta Bohov

Zväzok 4

16 - Kniha Nefilimských Obrov
17 - Kniha Paradoxov vo Výšinách
18 - Kniha Smrti Strašnej
19 - Kniha Polí Pokoja a Rytierov Apokalypsy
20 - Kniha Posledných Dní
21 - Kniha Údolia Nekromancera
22 - Kniha Virdžínie a Hirama

1 – Kniha Začiatkov

1.1 Zem Príchodu – návšteva Lietajúceho Draka

Dávno, pradávno, vo vesmíre, na samom okraji sféry Melchisedeka...

„Zdravím ťa, Lietajúci Drak, Pán Melchisedek ma vyslal, aby som ťa privítal.“

„Buď pozdravený, Biely Orol bohov, dlho som putoval, kým som sem prišiel.“

„Čistá fontána nám prezradila, ako si putoval stovky eónov, prekročiac Priepasť Hlbočiny a Priesmyk Večnosti a aký vzdialený, zvláštny a odlišný je tvoj priestor.“

„Vskutku veľmi odlišný, Ó, Biely Orol bohov, a mnohé sú divy, ktoré ma postretli na ceste do tvojich sfér. Dovoľ mi teraz prehovoriť o účele mojej návštevy. My, Lietajúci Draci, sme z našich odľahlých sfér diaľav uzreli v tvojich sférach zvláštne svetlo. Potom sme stretli Hrom, tvojho ambasádora, ktorý k nám prišiel, prekročiac Priepasť Hlbočiny a Priesmyk Večnosti. Hrom nám zvestoval, že svetlo, ktoré sme vídali, je zlatá sieť, ktorú utkal tvoj Pán Melchisedek.“

„Pochválený buď Pán Melchisedek! Táto sieť, ktorú ste vy, Lietajúci Draci, zahliadli, bola vskutku utkaná naším Pánom Melchisedekom. Voláme ju Sieť Lásky."

„Podivuhodné a jedinečné je Svetlo Siete Lásky, to som prišiel povedať. A taktiež, že Lietajúci Draci budú tvojimi spojencami, aby tvoje svetlo mohlo rásť a žiariť cez sféry a diaľavy.“

„Požehnané je naše meno, keď sa také mocné inteligencie vyhlasujú za našich spojencov! Ó, Lietajúci Drak, keď začujú túto slávnu zvesť, všetci bohovia sa zaradujú a po nich všetky tvory v našich sférach. Teraz a pre sladkosť Kozmických Vôd, dovoľ mi predostrieť pozvanie od nášho Pána Melchisedeka: Lietajúci Drak, zostaneš s nami?“

„Ó, Biely Orol bohov, nech ti Matka Svetla poďakuje za tvoje pozvanie, ktoré vskutku ako Vody sladké je, ale dlhé putovanie mám ešte pred sebou. Iné sféry diaľav, ďalekých nocí a eónov podivuhodnosti musím navštíviť; a potom opäť prekročiť Priepasť Hlbočiny a Priesmyk Večnosti.“

„Ak ťa Matka Svetla volá inam, a nemôžeme si navždy podržať privilégium tvojej prítomnosti, Ó, Lietajúci Drak, ponechaj niečo zo svojho semena v našich sférach, aby mohlo osvietiť naše semeno a inšpirovať všetky tvory.“

„Nuž potom, Biely Orol, ponechám niečo zo svojho semena v tvojej Sieti Lásky, aby mohlo splynúť s tvojím a jedného dňa sa smelo vrátiť do mojich vzdialených sfér a prinieslo zvesti a slávne Svetlo tvojho Pána Melchisedeka.“

„Ó, Lietajúci Drak, budem sa starať o tvoje potomstvo. Láska ťa sem priviedla, preto sám zaistím, aby tvoje deti stretli Lásku – Lásku, ktorá bude veľká a zriedkavá medzi bohmi aj ľuďmi, Lásku, ktorá bude žiariť.“

„Navždy Láska, Biely Orol bohov! Moje deti budú chrániť deti tvoje a pochválim tiež teba a potomstvo tvoje pred Matkou Svetla, keď ju stretnem za Priesmykom Večnosti. Ale počas môjho pobytu tu, je mojím prianím uzrieť všetko, čo mi tvoj Pán Melchisedek dovolí, aby som mohol vziať toto vedenie naspäť do mojich sfér diaľav.“

„Pán Melchisedek si želá, aby si videl všetko, čo si môžeš v našich sférach priať. Za týmto účelom ustanovil Ganu, veľkého tanečníka, vzdelaného medzi bohmi a znalca Hlbokého Draka, ktorý je Matkou Nekonečnej Noci. Všetko, čo sa dá uzrieť v našich sférach, on pozná a rád ti to ukáže.“

1.2 O sedemdesiatpäťtisíc rokov neskôr, Atlantída, svätyňa Eisraimu

Keď Džervin prvýkrát nadobudol aké-také vedomie, po jeho boku stála Marka. „Pochválený buď Veľký Apolón, Džervin Hromu, ambasádor nášho Pána Melchisedeka1,“ zašepkala mu do ucha.

Miestnosť sa naplnila dunivou prítomnosťou. Hlasné, sykavé zvuky, ako zúrivé hady, otriasli pokojom noci a roztrhali mäkký obal trblietavého svetla, ktorý trpezlivá Marka utkala okolo spiaceho tela. Z diaľky zašepkal záhadný cudzí hlas, „Priestorová Matica, prepojenie času dokončené.“ Bol to len nebadateľný výdych, nepravdepodobná nitka významu v kozme posiatom zahmlenými tajomstvami, ale plodná starobylými silami nepochopiteľnej veľkosti. Keď ho Marka začula, zachvela sa. A v neďalekej kaplnke, hlavný kontrolór priestoru tiež začul ten podivuhodný šepot. Žasol a pochopil, že vedený Priestorovou Maticou, Džervin Hnedého Rúcha – ktorý napriek tomu, že mal menej ako tridsať rokov, ovládol všetky sily Majstrov Hromu2 – sa vrátil z ďalekých sfér Lietajúcich Drakov. Teraz vstupoval do tela, ktoré tridsaťdva týždňov hibernovalo pod odborným dohľadom a nežnou starostlivosťou Marky, mladej kňažky Malchaska.

S úplnou ľahostajnosťou voči zákonným nutnostiam pomalých prechodov, opatrných znovunapojení a postupných prebúdzaní, Džervin sa usmial.

Marka nebola ani najmenej prekvapená – umeniu cestovania sa učila od Džervina a tak vedela, čoho je ten muž schopný. Nežne zaspievala starodávnu rituálnu uspávanku, ktorou vzývala svojho anjela Výšin3. „Ó, veľký Malchasek, krídla nekonečnosti, tichá plnosť, ktorá hýbe svetom, ochraňuj toto novorodené dieťa.

Použijúc jej hlas ako niť, Džervin sa naraz vtiahol naspäť do svojho tela a otvoril oči.

Marka bola malá tmavovlasá žena z južných krajov. Nebola krásna, ale to, čo ju robilo zvláštnou medzi všetkými kňažkami Eisraimu, boli jej oči. Pohľad do Markiných očí bol ako zachytenie záblesku prapôvodnej nádhery, ktorá sa z kráľovstva dávno vytratila – okúzľujúca, iracionálna oslava svetla sláviaceho roztopašnosť, ktorá prúdila svetom krátko potom, ako bol dokončený.

Mladý Džervin, ktorý nosil dlhé hnedé rúcho Majstrov Hromu, pohliadol do očí kňažky odetej v oranžových šatách rádu Malchaska. Svetlo sa stretlo so svetlom a nastala plnosť.

„Vitaj, priateľu! Svietiš čarom diaľav4,“ zažiaril Markin úsmev. „Aké neobyčajné veci si musel vidieť!“

Džervin sa stále usmieval; po svojej dlhej odysee potichu znovuobjavoval kúzlo jej očí. Pre neho cesta netrvala sedem mesiacov, ale sedem eónov. Lebo vo sférach diaľav môže byť čas natiahnutý, zakrivený naspäť, koncentrovaný celý do jediného bodu a donútený explodovať v líniách, ktoré sa rozbiehajú do všetkých smerov; a opäť roztiahnutý a zakrivený do nekonečnosti časových paradoxov.

Džervin nepoužil svoj fyzický hlas. Po takom dlhom hibernovaní bolo pravidlom, že žiadna časť tela sa nesmela pohnúť aspoň tri dni, najlepšie sedem. Prehovoril k Markinmu vedomiu cez hlasový kanál priestoru. „Marka, múdra žena Zákona, aká radosť, opäť ťa vidieť!“

„Tak netrpezlivo som čakala na túto chvíľu, môj priateľ v Zákone!“ Marka použila svoj normálny hlas.

„Moje telo prekypuje úžasnými energiami – je omnoho čistejšie, ako keď som odchádzal. Aký zázrak sa ti to len podaril, Marka! Necítim nič z tej tupej zahmlenej ochabnutosti, ktorá zvyčajne postihuje cestovateľov, keď sa vrátia do svojho tela. Ako ti kedy budem môcť poďakovať za takú skvelú starostlivosť?“

„Neďakuj mne, Džervin, poďakuj Malchaskovi, veľkému anjelovi. To jeho svetlo som vlievala do tvojho tela. Povedz mi, priateľu, aké to je, opäť byť v ľudskom tele, po rozprestretí sa v nekonečnosti priestoru na takú dlhú dobu?“

„Ako byť zlisovaný do maličkej bodky. Vedomie Lietajúcich Drakov je nezmerné, Marka. Ďaleko za čímkoľvek, čo ľudská myseľ dokáže pochopiť.“

„Vízie, ktoré si mi posielal, boli strhujúce.“

„Takže si ich dostala!“ tešil sa cestovateľ.

„Každý deň, každú noc – každú hodinu! Obrazy boli také nádherné, až ma často dohnali k slzám radosti. Tie, ktoré si poslal, keď si bol na ceste späť, boli obzvlášť dojímavé.“

„Priesmyk Večnosti?“ spýtal sa Džervin a rozmýšľal, ako asi vyzerali Markine oči, keď plakala.

„A Priepasť Hlbočiny, kde je možné vidieť Matku Svetla, ako sa usmieva. Ten bol zo všetkých najkrajší.“

„Mm…“ súhlasil Džervin a zmenil tému, „Marka, Lietajúci Draci5 ma dotlačili k sľubu, že prvou vecou, ktorú urobím po návrate do kráľovstva, bude otázka na rád Bieleho Orla6, o ktorom som, nanešťastie, nikdy nepočul. Môžeš mi o ňom niečo povedať?“

„Je to ženský rád. Veľmi starý.“

„Máme v našej svätyni nejaké z jeho kňažiek?“

„Viem, že v ženskom krídle svätyne bola kedysi kaplnka Bieleho Orla. Ale to muselo byť pred viac ako sto zákonnými rokmi. Myslím, že rád Bieleho Orla sa z kráľovstva viac-menej vytratil.“

„Nuž, Marka, tak toto sa zmení. Dal som Slovo Hromu – nájdem Bielych Orlov a urobím pre nich v Eisraime hniezdo!“

„Dal si Slovo Hromu?“ zasmiala sa Marka, jej oči opäť zažiarili zábleskom úžasu. „Ale to je mimoriadne, Džervin!“

„Lietajúci Draci sa vyhlásili za spojencov Majstrov Hromu.“

„Chceš povedať, že si dojednal spojenectvo medzi Hnedým Rúchom a Lietajúcimi Drakmi?“ žasla Marka.

„Lietajúci Draci udelili môjmu rádu celú záplavu darov, Marka. Umožnili nám plný prístup k svojim Univerzálnym Bankám Znalostí. A udelili Majstrom Hromu povolenie používať Priestorovú Maticu, fenomenálny navigačný systém, ktorý používajú pri cestovaní sférami. Povedali tiež, že mi poskytnú svoju podporu pre kľúčovú úlohu, ktorou ma má Orest, môj učiteľ, v blízkej budúcnosti poveriť. Ale to všetko pod jednou podmienkou: Hnedé Rúcho poskytne Bielym Orlom úplnú a bezpodmienečnú podporu; a dokonca sa s nimi podelí o niektoré zo svojich najcennejších tajomstiev. Keby som nato okamžite nepristúpil, Lietajúci Draci by ma vyhodili zo svojich sfér a už nikdy by ma k sebe nepozvali.“

Markin úžas spôsobil, že jej oči vzplanuli nádherou starodávnych svetov. „To je teda príbeh!“

„Poézia v diaľavách. Začalo to už dávno. A Lietajúci Draci veria, že jedného dňa, vo vzdialenej budúcnosti, deti Bieleho Orla poletia do ich sfér a nastane iluminácia Lásky. Nazývajú to Veľkým Zhromaždením Orlov.“

„A ako chceš nájsť týchto Bielych Orlov, Džervin?“

„Lietajúci Draci mi povedali, že Barkhan Zér, mocný Majster Hromu, vie o jednom z Bielych Orlov a nasmeruje ju ku mne.“

„Barkhan Zér, legenda! Ale neopustil on svoje telo pred viac ako šesťsto rokmi?“

„Áno, teraz žije vo sférach Výšin. Ale to nie je pre Lietajúcich Drakov žiadna prekážka. Už sa s Barkhan Zérom skontaktovali a všetko s ním dohodli.“

„Džervin, vieš, čo hovoria múdri ľudia Eisraimu o tvojom učiteľovi Orestovi? Že nie je vždy ľahké ho sledovať, ale človek sa v jeho prítomnosti nikdy nenudí. Tak toto sa stalo aj v tvojom prípade takou pravdou, priateľ môj! Život s tebou je vždy plný udalostí!“

Džervinove oči zažiarili. Križujúc Priesmyk Večnosti, na ceste späť do sfér Melchisedeka, sám sebe sľúbil, že prvý pohyb jeho fyzického tela bude, že chytí Marku za ruku – atlantský spôsob ako ju požiadať, aby sa za neho vydala.

Bola teraz tá správna chvíľa? Džervin sa rozhodol, že je nato priskoro. Pravidlá o tom, že musí ležať týždeň bez pohybu, mu nemohli byť väčšmi ľahostajné. Ale bral ohľad na Marku, jemnú dušu a nechcel k nej byť necitlivý akýmkoľvek spôsobom – hoci by to bola len sladká necitlivosť nevhodne načasovaného vyznania jeho lásky k nej.

„Povedz mi, Marka, čo sa udialo v kráľovstve odkedy som odišiel?“

„Nielen dobré veci, Džervin.“

Stále sa usmievajúc, Džervin odpovedal jedným z úsloví Hromu, „Začnime najhoršou!“

„Bobros, obor, ktorý žije v Údolí Nekromancera, terorizuje ľudí, ktorí žijú v lesoch Nadavanu, zničil celú úrodu a pozabíjal dobytok na severe kraja, pričom zabil aj mnoho pastierov.“

„Bobros, syn Bobrosa... takže tento nefilimský obor rozsieva skazu?“

„Je to oveľa horšie. Použil mágiu Údolia Nekromancera, aby vyvolal starodávne temné sily a rozšíril ich v lesoch Nadavanu ako mor. Zahynuli tisíce stromov, Džervin. A elfovia a víly, ktoré unikli Bobrosovým čiernym mrakom, všetky z kraja utiekli. Ak to bude takto ďalej pokračovať, z Nadavanu nezostane nič. Celá oblasť sa mení na spustošené scenérie mŕtveho dreva a pustej skalnatej zeme. A pred dvomi mesiacmi vypukol v meste Eisraim mor, ktorý pozabíjal stovky ľudí a vyvolal paniku vo všetkých mestách v susedných krajoch. Udiera náhle. Spôsobuje prudké záchvaty a kŕče, pri ktorých sa ľudia zrútia na zem, a trasúcich sa od strachu, zabije ich to do niekoľkých hodín.“

„Prepukla táto nákaza aj v našej svätyni?“

„Nie, ešte nie. Ale v severnej časti kraja, okolo mesta Eisraim, sa šíri veľmi rýchlo.“

„Čo na to hovorí Orest Hnedého Rúcha?“

„Pred týždňom prišiel na stretnutie s Orestom knieža Eisraimu osobne. Deň nato odišiel Orest do lesov Nadavanu a zobral so sebou Ran Gereseta, Esrevina a Melcharda.“

„To znie veľmi vážne! Počula si odvtedy o Orestovi?“

„Iba raz. Pred piatimi dňami mi Orest poslal správu, že chce, aby si sa k nemu pripojil tak rýchlo, ako to len bude možné. Čaká na teba s Esrevinom a Ran Geresetom pri brode Erriby, v severnej časti Nadavanu.“

„Tak rýchlo, ako to len bude možné?“ Džervin zostal zamyslený.

„V rámci rozumných možností, Džervin!“ dodala Marka rýchlo, lebo vedela, aký neuhasiteľný oheň poháňa Džervina, keď ide o službu jeho majstrovi.

Rozumné možnosti a Hrom nešli nikdy dobre dokopy. Pripravujúc sa na priamu komunikáciu so svojím učiteľom, pomocou tajných prostriedkov známym iba jeho kaste, Džervin sa rozhodol, že ešte nenastal ten správny moment, aby požiadal Marku o ruku. „A čo ty, moja dobrá Marka?“ spýtal sa. „Čo sa prihodilo tebe za posledných pár mesiacov?“

Markine oči žiarili inšpirovaným svetlom jej anjela. „Džervin, Džervin... stalo sa niečo nádherné. Požiadala som o vysoké kňažstvo môjho rádu a orákulum mi prinieslo priaznivú odpoveď!“

„Ideš sa stať vysokou kňažkou Malchaska?“ Džervinove oči sa rozšírili.

„Áno, Džervin!“ odvetila radostne. „Prvá z troch prísah už bola vyslovená.“

To znamenalo, že sa nikdy nevydá.

Džervin odvrátil hlavu a zahryzol si do pery, porušiac tak sľub, ktorý dal sám sebe, s Priesmykom Večnosti ako svojím svedkom.

Cítiac jeho nesmierne sklamanie, Marka zvolala, „Ale Džervin... Myslela som si...“ v jedinej sekunde pochopila a zostala zdrvená.

Marka bola človekom veľkej pokory. Vzhliadala k Džervinovi ako k žiarivému bojovníkovi Ducha, predurčenému na najvyššie funkcie v Eisraime. Napriek svojmu mladému veku bol už slávnym liečiteľom, doktorom Zákona a učiteľom niekoľkých okultných umení. Trikrát ho knieža Eisraimu požiadal, aby sa stal jedným z jeho ministrov a Džervin zakaždým odmietol, uprednostniac službu svojmu učiteľovi Orestovi, po celom kráľovstve preslávenému Veľmajstrovi Hromu, ktorého zriedkavé verejné vystúpenia priťahovali davy pútnikov. Marka si nikdy ani nepomyslela, že muž ako Džervin, blízky učeník a priateľ Oresta, by ju niekedy mohol chcieť. Bol najkrajším mužom akého kedy stretla.

Pozerala na jeho kučeravé blond vlasy, ktoré mu, kým spal, narástli až po plecia, vznešenú bradu, ktorú pár dní dozadu zastrihla, vysoké čelo muža severu a žiarivé sivozelené oči, na ktoré spomínala každý deň počas posledných tridsiatichdvoch týždňov. Zrazu jeho telo nebolo viac telom dieťaťa v jej opatere.

Nádherné svetlo v jej očiach pohaslo a Marka sa rozplakala.

Zničený, Džervin nevedel, čo povedať. Marka bola jeho priateľkou a dôverníčkou viac ako štyri roky. Nielenže bola pre neho stálou oporou, ale bola aj zdrojom inšpirácie. Jeho obdiv k nej narástol natoľko, až si zvolil, že sa vzdá svojej vášne k celibátu, súdiac, že jej spoločnosť ho urobí lepším človekom. Stokrát ju počas minulého roka takmer požiadal o ruku. Ale chcel byť múdry a nehnať sa dopredu ako mladý hlupák v Zákone, ale zvoliť najlepšiu možnú chvíľu. Teraz, keď ju stratil, sotva dokázal uveriť, že mohol byť taký hlúpy.

Marka bola šokovaná krutou realitou. „Ty by si ma bol chcel, Džervin?“ spýtala sa neistým hlasom.

Znovu porušiac pravidlá, len pokrčil plecami. Jej prvá prísaha bola vyslovená. Už sa nedá vziať naspäť.

Ale niektoré veci v živote sú príliš dôležité nato, aby zostali nevyslovené. „Džervin, prosím, odpovedz mi. Bol by si ma chcel?“

Čerpajúc z vysokej fontány Hromu, Džervin zniesol do miestnosti nekonečnú sladkosť. „Marka, múdra žena, porozprávam ti niečo, čo ma Orest naučil pred niekoľkými rokmi, keď oznámil, že ma zasvätí za Majstra Hromu. Varoval ma, že počas deviatich mesiacov, ktoré ma delili od zasvätenia, mi bude predložené množstvo lákavých ponúk a celý rad okolností sa bude usilovať vzdialiť ma od môjho osudu v Hnedom Rúchu. „Nemýľ sa,“ povedal Orest, „sú to pokušenia prichádzajúce od kniežaťa temnôt.“ A len týždeň nato som bol oslovený vyslancom kráľa Atlantídy, ktorý mi chcel udeliť vysoký úrad v kráľovskom paláci. A to bol len začiatok. V jednej fáze dokonca knieža temnôt poslal jedného zo svojich vyslancov, Afeliona, aby mi predložil ponuku, nad ktorou zastával rozum.“ Džervin stíchol, spomínajúc na hrôzostrašnú epizódu, ktorá ho takmer stála život. „Marka, možno práve to sa deje v tejto chvíli aj tebe. A ja by som nerád bol ten, koho posiela knieža temnôt, aby ťa odlákal od Malchaska.“

„Džervin, sľubujem, že to už nikdy nespomeniem, ak si to nebudeš želať, ale chcem to od teba počuť. Chcel by si...“ Marka zaváhala.

„Pravdaže ťa chcem. Milujem ťa, Marka. Neviem si pre teba predstaviť lepšieho manžela ako Malchaska. Ale keby to nebol on, bol by som hrdý, keby som ťa smel požiadať o ruku.“

Prepuknúc v slzy, Marka vstala a vybehla z miestnosti.

Džervin ju nezavolal naspäť.

1.3 Muž, ktorý vyhovel osobnej žiadosti Barkhan Zéra

„Nadavan, čo sa to s tebou stalo?“ zaplakal Džervin.

Erriba, rovnako ako zvyšok lesa, bola spustošená. Priateľské lesy, do ktorých často chodieval hľadať inšpiráciu, počúvať duchov múdrych stromov a rozprávať sa s frivolnými pixiami, sa zmenili na krajinu smrti. Všetky vodné toky vyschli. Jazerá zmizli, akoby zospodu vysaté nejakým pekelným tvorom. Bezlisté stromy stáli v šoku, vzpriamené a so všetkými konármi; ešte si nestihli uvedomiť, že sú mŕtve. Gnómovia, undiny, elfovia, víly, pixie, duchovia vzácnych rastlín, všetci ušli a zanechali za sebou vyschnutú zem bez akejkoľvek trávy. Každou hodinou sa objavovali nové trhliny uvoľňujúce jedovaté výpary, ktoré páchli ako bahno Podsvetia7 a zahusťovali hmly tmavými zlovestnými tieňmi.

Keď Džervin došiel k brodu Erriby, z diaľky uvidel siluetu odetú v tmavohnedom rúchu s kapucňou – odev Majstrov Hromu.

Ponáhľal sa, premýšľajúc, ktorý z jeho spoločníkov na neho čaká. Ale ako podišiel bližšie, uvedomil si, že muž je príliš vysoký nato, aby to mohol byť Ran Gereset alebo Esrevin, alebo dokonca Orest.

Džervin zostal prekvapený. V celom kráľovstve bolo menej ako desať Majstrov Hromu, každého z nich dobre poznal, a žiaden z nich nebol taký vysoký ako tento cudzinec. Lenže muž mal oblečené charakteristické hnedé rúcho a jeho energia bola zapečatená nezameniteľnými symbolmi Hromu. Jeho svetlo jasne žiarilo – teplá aura čistého tekutého zlata, ktorá čudne kontrastovala s čiernou pustatinou lesa.

Ako sa Džervin blížil, širokoplecí muž si odhrnul kapucňu, odkryjúc hranatú tvár, krátke čierne vlasy a krátku kučeravú bradu.

Pochválený buď Veľký Apolón, Džervin, Majster Hromu!“ jeho pozdrav bol prenesený hlbokým melodickým hlasom.

„Kto ste, muž Zákona?“

„Moje meno je Barkhan Zér, mladý muž. Tvoj učiteľ, Orest, ma poslal, aby som sa s tebou stretol a zobral ťa na miesto, kde ťa čaká v spoločnosti Esrevina, Ran Gereseta a niekoľkých našich bratov.“

„Barkhan Zér!“ Džervin sa užasnute zasmial, keďže ho jeho učiteľ poučil o vysokej hodnote smiechu, keď je človek prekvapený alebo šťastný, sklamaný alebo vedený osudom. „Ale ja som si myslel, že žijete vo sférach Výšin!“

„Žijem. Ale dnes sa ti odhaľujem.“

Žmoliac si bradu – vďaka Bohu, že ju Marka neostrihala príliš nakrátko – Džervin si lepšie prezrel toto zjavenie z Výšin. Barkhan Zér vyzeral ako muž, ale jeho črty boli neuveriteľne jemne rysované a žiaril svetlom, ktoré mu bolo zvláštne povedomé.

„Toto svetlo, ktoré je s vami...“ hlesol Džervin zamyslene, „navštívilo ma už veľakrát, však?“

„Veľakrát, áno.“

Všetka sláva učiteľovi!“ Džervin spojil ruky pred srdcom, spomínajúc v zábleskoch na niektoré z ťažkých situácií, keď svetlo stálo pri ňom. Jedna z najúžasnejších sa prihodila pred šiestimi rokmi v horách Perentijského kraja, keď uviazol v skalnej lavíne. Svetlo Barkhan Zéra ho vtedy prudko sotilo do malej trhliny a zachránilo ho tak pred obrovským balvanom, ktorý sa rútil dole kopcom. Ale zásahy Barkhan Zéra neboli všetky také dramatické. V mnohých jednoduchých situáciách denného života jeho nádherné svetlo Džervina inšpirovalo a zohrievalo jeho Ducha.

„Čomu môžem vďačiť za obrovské privilégium vašej dnešnej prítomnosti, Majster Barkhan Zér?“ opýtal sa Džervin s úprimnou úctou.

„Prišiel som sa zúčastniť dôležitého obradu, ktorý sa má uskutočniť v nadchádzajúcich hodinách. A tiež som chcel s tebou hovoriť, Džervin.“

„Dôležitý obrad?“ z jeho vedomia Hromu sa Džervinovi okamžite znepáčil zvuk tohto oznámenia. „Aký obrad?“

„Ideme učiniť koniec obscénnej mágii Bobrosa, syna Bobrosa. Poďme!“ Barkhan Zér vzal Džervina za rameno a pustil sa kráčať po tom, čo zvyklo bývať peknou cestičkou v lese, a teraz bolo len pásom zubatých okruhliakov obklopeným zdesenými skalami a kostrami stromov. Džervin kráčal po jeho boku, spomínajúc na nádheru, ktorou Nadavan býval a posielal skalám upokojujúce myšlienky.

„Verím, že Lietajúci Draci ti rozprávali o Bielom Orlovi, Džervin.“

„Dúfam, že som sa nedopustil hrubej chyby, keď som dal Slovo Hromu a prisľúbil ochraňovať tento rád, bez toho, že by som o ňom vedel čo len jedinú vec.“

„Ani náhodou!“ odvetil Barkhan Zér s jedinečnou sladkosťou tých, ktorí sú mocní medzi mocnými.

„Keby si bol povedal nie, bol by som sa musel okamžite materializovať vo sférach diaľav a vysvetliť našim priateľom Lietajúcim Drakom, že ich hmloviny supermentálneho svetla ochromili tvoj úsudok a to, čo si mal v skutočnosti na mysli, bolo áno. Čisté áno a áno, ďakujem.“

„Takže toto je cena, ktorú treba zaplatiť, aby človek získal privilégium vášho zásahu, Barkhan Zér – kozmický trapas?“ usmial sa Džervin. „Nečudo, že som toľkokrát v minulosti cítil okolo seba vašu prítomnosť!“

„To nie je dobrý spôsob ako nato!“ zasmial sa Barkhan Zér a zľahka potľapkal Džervina po pleci.

„Poviete mi niečo o tom Bielom Orlovi, ktorého ku mne nasmerujete?“ spýtal sa Džervin.

„Ona je veľkou sväticou. Mnoho sa od nej naučíš, ale najprv ju budeš musieť vytrénovať.“

„Ako sa volá?“

„Teyani.“ Barkhan Zér vyslovil jej meno s láskou a nádychom úcty.

„Slečna Teyani Bieleho Orla. V ktorej svätyni žije?“

„Nuž, to je jedna časť nášho problému, synak. Malá Teyani, ktorá žije ďaleko na západnom pobreží kráľovstva, má iba deväť rokov. Nie je ešte v žiadnej svätyni a nikdy nepočula o Bielom Orlovi – samozrejme okrem snov, kde ju Orol navštevuje každú noc.“

„Chceli by ste odo mňa, aby som išiel a našiel toto dieťa, Barkhan Zér? Mám ju priviesť do Eisraimu?“

„Nie, takto bohovia8 nerozhodli. Najprv bude musieť nájsť rád Bieleho Orla a vstúpiť do svätyne, kde prijme predbežné zasvätenia. To pravdepodobne zaberie niekoľko rokov. Potom ťa ona sama bude musieť nájsť. Samozrejme jej trochu pomôžeme, aby bolo isté, že ťa nebude môcť minúť. Avšak bohovia trvali na tom, že najprv bude musieť podstúpiť určité skúšky, ktoré posilnia jej dušu a pomôžu jej znovuobjaviť jedinečnú silu osobnosti, ktorá jej bola vlastná v jej minulých životoch.“

„Takže čo mám robiť?“

„Nechaj ju k sebe prísť. Ako som ti povedal, budem pomáhať toľko, koľko len bohovia dovolia. Potom ju vytrénuj. Odovzdaj jej toľko znalostí a síl, koľko len môžeš. A dovoľ jej vytvoriť vo svätyni Eisraimu krásne hniezdo pre ňu samotnú, aj pre jej Orlov.“

Barkhan Zér sa zastavil. Mieriac ukazovákom na Džervinove srdce, zabodol do neho svoje plamenné čierne oči a dodal, „A viac ako čokoľvek ostatné, Džervin, buď jej priateľom.“ Vysoký muž sa odmlčal a potom jemne naliehal, „Jej učiteľom, jej otcom a jej priateľom! Džervin, žiadam to od teba ako osobnú láskavosť: nielen kvôli Lietajúcim Drakom, ale kvôli mne samému, postaráš sa prosím o Teyani?“

Prekvapený slávnostným tónom jeho žiadosti, Džervin na sekundu zatvoril oči. Potom sa jeho hromový pohľad stretol s Barkhan Zérovým. „Moje Slovo Hromu. Postarám sa o Teyani.“

„Ďakujem ti, priateľ,“ odvetil Barkhan Zér mäkko, akoby vysoko zo sfér.

Dvaja muži sa opäť dali do kroku. Dlhú chvíľu išli mlčky, užívajúc si hlbokú atmosféru súcítenia, ktorú Barkhan Zér vytvoril tým, že nevyslovil rozkaz, ale pokorne žiadal o láskavosť; a priateľstvo, ktoré začal Džervin, keď dal svoje slovo s úplnou úprimnosťou.

Ako míňali malé jazierko, ktoré beštia z Podsvetia zabudla dosucha vycicať, Barkhan Zér vyhlásil radostným hlasom, „Mimochodom, Džervin, spolu s Teyani ti pošlem darček!“

„Darček?“ Džervin sa zvedavo usmial. Niet pochýb o tom, že darček od Barkhan Zéra by bol mimoriadny.

„Malého chlapca.“

Pri myšlienke na všetky tie deti, ktoré boli na ceste k nemu, sa Džervin mierne zamračil.

Čítajúc jeho myšlienky, Barkhan Zér vybuchol do smiechu. „A Lietajúci Draci ti pošlú ďalšieho, ale neskôr.“

„Ďalší darček alebo ďalšieho malého chlapca?“ spýtal sa Džervin s náznakom obáv, keď zrazu videl svoju rodinu rozrastať sa nad všetky medze.

„Obidva!“ naťahoval ho Barkhan Zér a smial sa.

„Akou nádhernou matkou by bola Marka pre tieto deti,“ pomyslel si Džervin sám pre seba, keď míňali pozostatky obrovského figovníka. Štiepiac sa pod vlastnou váhou, všetky hlavné konáre sa zrútili a zanechali za sebou oholený totem, ktorý vyčnieval do neba ako nejaký kárajúci prst.

„Piješ čaj z horkých bylín, priateľu?“ spýtal sa Barkhan Zér, pretože cítil Džervinov smútok.

„Myslím, že áno.“ Džervin sa nesnažil zakryť vlnu smútku, ktorá prýštila z jeho hrude.

„Povieš mi o tom viac?“

Džervin pokrčil plecami. „Celé roky som počul Oresta opakovať tento princíp Hromu, 'Pravda nepočká!' a myslel som si, že dávam svoje maximum, aby som podľa toho aj žil. Ale pri istom súbore okolností som zabudol použiť tento posvätný princíp.“ Ťažko vzdychol. „A teraz, keď som stratil poklad, nemôžem viniť nikoho iného len seba, všakže?”

„S tým sa nedá veľa urobiť, priateľu. Minulosť sa nedá zmeniť. Radšej treba myslieť na budovanie budúcnosti.“

Džervinovi napadlo, že položí Barkhan Zérovi otázku, ale rozhodol sa, že je hlúpa a zbytočná, takže zostal ticho a hľadel na zdochlinu jeleňa, ktorá hnila pri ceste. Bobrosove čierne umenie bolo také účinné, že nezostali ani žiadne supy, ktoré by zlikvidovali mŕtve mäso. Nasmeroval svoj pohľad na druhú stranu cesty a zbadal ďalšie zdochliny. Jedna z nich ešte stála na nohách, taký náhly bol úder smrti. Hľadiac nahor, Džervin cítil zápach, ktorý visel v hmlách. Keď si uvedomil, že otázka ho nechce opustiť, opýtal sa, „Barkhan Zér, znalec vecí minulých, prítomných a budúcich, urobili by ste pre mňa veľkú láskavosť?“

„Akú, priateľ?“

„Odpovedzte mi na otázku. Bolo to určené a plánované Pánmi Osudu a chcené bohmi, aby sa Marka stala radšej vysokou kňažkou Malchaska ako Džervinovou manželkou?“

„Nie, nebolo,“ odvetil vševidiaci mudrc vecne. „Keby si ju bol požiadal včas, Marka by sa bola stala tvojou manželkou.“

Džervin našpúlil pery a prikývol. To, čo Barkhan Zér povedal, vedel už veľmi dobre aj sám. Ale z nejakého čudného dôvodu sa cítil lepšie, keď to teraz počul. „Ako som len mohol byť taký zaspatý?“ vyčítal si. Ale v zúfalej bezútešnosti lesa zistil, že sa mu nedá plakať.

Prišla k nemu Barkhan Zérova prítomnosť tekutého zlata. Nevymazala smútok, ale pridala k nemu hĺbku Ducha.

„Poviete mi, aké horké byliny na mňa čakajú pri tomto obrade, na ktorý ma beriete?“

„Žiadne horké byliny, Džervin. Iba nevyhnutné zmeny, ktoré sprevádzajú plynutie času.“

Barkhan Zér hovoril s takou mäkkosťou, že Džervin hneď uhádol. Zastavil sa, zavrel oči a chytil sa za hlavu, „Och, nie! Nejdete mi povedať, že Orest sa chystá opustiť svoje telo, však nie?“

Barkhan Zér položil ruku na Džervinove plece a vyžaroval do neho nekonečný súcit Matky Svetla. Počkal niekoľko sekúnd a potom povedal, „Iba Veľká Obeta zastaví prílivovú vlnu temných síl, ktoré obor Bobros uvoľnil z Údolia Nekromancera. Orest musí dať svoj život, aby sa mohla vykonať masívna očista a nečistá mágia bola poslaná naspäť do priepasti.“

V poliach hviezd, na ceste späť od Lietajúcich Drakov, Džervin spieval hymnu k Veľkej Matke, zato, že mu dala takého učiteľa, akým je Orest, a takú priateľku ako Marka. Ako spieval, Veľká Matka sa usmiala, lebo cítila, aká mocná je jeho láska k nim.

Prišiel o jedného a teraz mal Džervin stratiť aj druhého. Na sekundu bolo jeho vedomie naspäť v nekonečnosti vesmíru a hľadiac dolu do kráľovstva, váhal, či chce byť súčasťou sveta, kde Orest už nebude a Marka bude zamknutá v cele Malchaskovej veže.

„Džervin,“ zavolal ho naspäť Barkhan Zér, „to ale nie je všetko. Keďže Orest, Veľmajster Hromu, odchádza do Polí Pokoja, musí byť nahradený novým nositeľom blesku. Budeš ním ty, Džervin.“

Počuté z hviezdneho poľa, kde sa pod bdelým zrakom Priestorovej Matice plavili gigantické oblaky svetla a farebné hmloviny, táto novinka znela dosť neškodne. Ale keď sa ocitol naspäť v tele a počul ju druhýkrát, Džervin bol zdesený. Až doposiaľ si často myslel, že vysoký úrad Veľmajstra Hromu je úžasný, ako rozľahlá posvätná krypta s dverami otvorenými ku všetkým záhadám stvorenia. Ale zrazu si uvedomil, aká samota ho v tej krypte očakáva.

Okolo dvoch mužov v hnedom zhustli hmly. Súmrak bol na ceste, ale pretože smútil za všetkými tými stromami, nepriniesol žiadne červené tóny, iba tmu.

„Nie je nijaká šanca, že by som mohol odísť s Orestom a nasledovať ho do Polí Pokoja?“ spýtal sa Džervin pokusne.

„Potrebujeme ťa tu, Džervin. Očakáva ťa monumentálna úloha, práca s ďalekosiahlymi dôsledkami. V kráľovstve sa odohrajú dramatické zmeny, až také, že naša línia sa bude musieť stiahnuť do Polí Pokoja. Budeš posledným z nositeľov blesku v kráľovstve, na dlhý, predlhý čas, Džervin. Ty si ten, ktorého sme vybrali, aby zabezpečil prechod a preniesol do Polí Pokoja obrovský archív, v ktorom bude uchovaná atlantská múdrosť.“

Pozorujúc tiché hustnúce hmly, Džervin prikývol.

1.4 Veľká Obeta nositeľa blesku

Barkhan Zér a Džervin prišli na planinu Erriby s prvými svetlami úsvitu. Tam ich očakával neobyčajný obraz.

Bol zapálený veľký oheň. Za ním sedel v meditačnej polohe Orest, s očami zavretými, hlavou zahalenou kapucňou svojho hnedého rúcha. Džervin ho okamžite spoznal podľa jeho dlhej kučeravej striebrosivej brady a jedinečného svetla v jeho aure. Ran Gereset, jeho syn, meditoval po jeho pravici, Esrevin a mladý Melchard po jeho ľavici.

Orest, Veľmajster Hromu, použil celú svoju silu. Spievajúc starodávne hymny Zákona, prebudil obrovský stĺp svetla, ktorý vychádzal z hranice a stúpal vysoko do neba, kde mizol v sivých hmlách. Majestátny obelisk svetla stál vztýčený ako gigantická tyč plná bleskov, pripravená predať Orestovu obetu nebesám bohov.

Ale najneuveriteľnejšou súčasťou scény bolo zhromaždenie stovky Majstrov Hromu, ktorí zostúpili zo sfér, aby sa zúčastnili obety a obradu dosadenia nového nositeľa blesku. Nikdy predtým nevidel Džervin v kráľovstve toľko sily. Oblečení vo svojich dlhých hnedých rúchach, stáli nehybne a mlčky, v dvoch radoch, ktoré vyznačovali širokú uličku, ktorá začínala hranicou. Stojac navzájom tvárou v tvár, priestor medzi nimi sa zmenil na koridor neskutočných zábleskov a rýchlo sa pohybujúcich farebných svetiel.

„Och, môj Bože!“ Džervinovi vyhŕkli slzy úcty.

„Tu sú niektorí z nositeľov blesku, ktorí ťa predchádzali, Džervin. Každý z nich bol Veľmajstrom Hromu.“ Barkhan Zér pomaly viedol Džervina ku vchodu osvetlenej uličky. „Prišli, aby na teba preniesli svoje sily.“

Planina Erriby bola veľkým prázdnym priestorom bez stromov. Na miestach, kde bola planina predtým zelená a bujná, bola teraz holá a sivá. V tejto neskutočnej krajine, učinenej ešte desivejšou úplným tichom a neistými zábleskmi úsvitu, Džervin sa ocitol pri vchode do svätyne svetla. Na druhom konci uličky stál žiariaci obelisk ukotvený v ohni, a za ním Orest.

Teraz, keď zaujal svoju pozíciu pre rituál, Džervin už Oresta nemohol vidieť. Ale Orest ho obklopil svojou prítomnosťou, svojou láskou a prehovoril k nemu cez priestor. „Džervin, moje dieťa v Hrome a drahý priateľ, nadišiel veľký deň.“

Všetka sláva učiteľovi!“ odovzdal Džervin svoje poďakovanie, ako to robieval vždy, keď stretol svojho majstra. Ale tentokrát nevyslovil slová s radosťou. Ešte nie celkom vyrovnaný s týmto nečakaným zvratom osudu, jeho srdce bolo ťažké. „Chcel by som byť silnejší, Orest. Na svete neexistuje vec, ktorú by som chcel viac, ako byť schopný vykonať obetu namiesto teba, aby na porazenie Bobrosovej mágie mohol byť daný môj život, a tvoj drahocenný nebol vyplytvaný. Toto kráľovstvo bude bez teba smutné a prázdne. A nudné.“

„Džervin, žiarivá duša, mohol by si veľmi dobre vykonať obetu namiesto mňa a premeniť Bobrosa na prach zabudnutia svojou Veľkou Obetou. Ale tým, že dnes odídem, využijem tieto nešťastné okolnosti na uskutočnenie masívneho prenosu síl na teba. Nečistý elementálny sliz, ktorý Bobros rozšíril po krajine, bude mojou obetou nebesám bohov, bude potravou pre najväčší ohňový rituál, aký som kedy vykonal. Za pomoci tejto stovky nositeľov blesku zatrasiem nebesami bohov, Džervin. Ver mi, že toto si bohovia zapamätajú! A dnes v noci sa v tvojom centrálnom kanáli skoncentruje toľko sily, že nič v kráľovstve sa ti nebude môcť postaviť do cesty. A túto silu budeš potrebovať, Džervin! Na konci veľkej úlohy, ktorú pre teba Majstri Hromu pripravili, vykonáš rituál ešte väčšieho významu a rozsahu ako je tento: prenos Archívu.“

„Kto lepší by mohol vykonať taký dôležitý rituál, Orest?“

„Džervin, tvoj čas nadišiel. Teraz je to na tebe, Ran Geresetovi, Esrevinovi a iných, aby ste splnili úlohu. A táto úloha bude obrovská. Pripraviť polia na prenos Archívu ti zaberie aspoň dvadsať rokov. Nezanechávam ti ľahké dedičstvo, priateľ môj. Ale verím, že uspeješ. Máš to, čo k tomu treba. A z Polí Pokoja, budem s tebou počas celej cesty. Okrem toho, budeš nositeľom blesku, do ktorého bolo investované najviac zo všetkých.

Hľaď pred seba, Džervin! Pri západe slnka, keď budeš kráčať uličkou, všetci títo veľkí mudrci zapália tvoj centrálny kanál svojimi silami a v čase, keď dosiahneš hranicu, budem šťastný, ak zostane aspoň jedna vec, ktorú by si ešte nebol dostal a ja ti ju budem môcť darovať.“

Svetlo v uličke sa stalo jasnejším. Na pozadí mesačno-strieborných, kremeňovo-ružových a tmavozafírových odtieňov, bielo-modré stĺpy podobné bleskom divoko preskakovali od jedného Majstra Hromu k druhému. Žiara sa zdala taká hutná a blýskavé vlny také búrlivé, že Džervin rozmýšľal, či si bude musieť svoju cestu cez svetlo prebojovať.

„Džervin, je veľa vecí, ktoré by som ti chcel povedať, ale čas sa blíži. Po rituále ti Barkhan Zér dá všetky inštrukcie, ktoré budeš potrebovať. Zbohom, môj priateľ v Zákone a ďakujem ti, že si taký, aký si. Priniesol si mi veľa radosti.“

Všetka sláva učiteľovi!

Sláva Bohu, ktorý bol na počiatku, ktorý je a ktorý bude! Stretneme sa opäť v Poliach Pokoja.“

„Zostaň pokojný a nič nerob,“ zašepkal Barkhan Zér Džervinovi do ucha. „Tvoja rola začína pri západe slnka.“

Orest bol prvý, kto začal spievať. Z jeho úst zaznel pomalý, basový prednes jednej z najstarších hymien Zákona, ktoré chválili Matku Svetla zato, že uviedla stvorenie do pohybu. Súčasne hádzal do ohňa popol a svojím vedomím vyťahoval dúšky temných energií, ktoré Bobros rozšíril po celom Nadavane a ešte ďalej. Malý čierny oblak sa pohyboval nahor obeliskom svetla a zmizol.

Započal jeden z najväčších očistných rituálov všetkých čias.

Dva dni pešky odtiaľ, v pochmúrnom srdci Údolia Nekromancera, obor Bobros, ktorého zrenie bolo veľké, vycítil, že prebieha ohňový rituál a pohŕdavo pokrčil jedným obrovským plecom. Ako zhodnotil záplavu čierneho blata, ktoré bolo z jeho vôle vydávené údolím do krajiny, táto očista nebola žiadnou veľkou hrozbou jeho diabolským plánom. Pri súčasnom tempe by hnedé prasiatka, ako nazýval Majstrov Hromu, pozorujúc ich zhromaždenie svojím tretím okom, potrebovali viac ako rok, aby vyčistili len samotnú planinu Erriby.

Pri druhej hymne, Ran Gereset, Esrevin a Melchard pripojili svoje hlasy k Orestovi. Štyria muži vťahovali do stĺpu svetla malé oblaky Bobrosovho temného vplyvu.

Ale pri tretej hymne sa všetko zmenilo. Nasledujúc Barkhan Zéra, stovka nositeľov blesku začala projektovať Hlas 9. Ako sa rozpínavé vlny žeravého svetla rinuli z ich úst, zaznel hrozivý mocný zvuk.

Žiara v uličke sa z jasnej zmenila na oslepujúcu. Obelisk svetla sa strojnásobil v šírke a silou hymien boli odporné čierne oblaky vťahované do svetla.

Dole, v Údolí Nekromancera, sa Bobros zamračil. Odhodil kus surového mäsa, ktorý jedol na raňajky a so zvedavosťou sledoval, čo sa stane s tým čudným stĺpom svetla, keď bude napadnutý jeho čiernym dymom. Ale k Bobrosovmu sklamaniu, čoskoro sa ukázalo, že namiesto toho, aby sa zakalil, obelisk bol každou minútou jasnejší.

Na planine Erriby znela záplava Hlasu rovnakou intenzitou. Spievané hymny, oživené silou Hlasu, sa zdali byť nenásytné. Požierali stále väčšie a väčšie oblaky čiernej energie a stravovali ich v ohni obelisku, posielajúc ich nebesám bohov ako obetu. Čoskoro sa stĺp svetla natoľko rozšíril, že Orest a jeho učeníci ním boli pohltení a ďalej rástol, až kým neuzavrel celú uličku a stovku nositeľov blesku, Barkhan Zéra a Džervina s nimi. Spojení vo svetle, neprestajne a neúprosne projektovali Hlas. Nebolo ešte ani osem hodín ráno.

Ustarostený Bobros sa stiahol do svojej jaskyne a začal pripravovať svoju obranu.

Vo svätyni Eisraimu bola Marka prvá, ktorá pocítila seizmické vlny svetla prichádzajúce z planiny Erriby. V jej malej cele v Malchaskovej veži bol vzduch ťažký od smútku, pretože preplakala celú noc a celý deň a noc predtým. Ale hneď ako nositelia blesku začali projektovať Hlas, miestnosť zasvietila bielym svetlom a pocítila pri sebe Džervinovu prítomnosť. Cez priestor sa ho snažila zavolať. V odozve sa svetlo zjasnilo a Džervinova prítomnosť sa stala silnejšou. Nevymenili si žiadne slová. Ale sila mala takú intenzitu a odtlačok v priestore bol taký čistý, že ani raz počas nasledujúcich tridsiatichštyroch rokov, ktoré Marka strávila v miestnosti meditovaním a modlitbami, Džervinova prítomnosť nezmizla. Zostala s ňou a neustále ju podporovala, nielen v prvých rokoch, keď bojovala sama so sebou, aby neušla a nevrhla sa do náručia muža, na ktorého nemohla zabudnúť, ale tiež v posledných rokoch, keď bol rozklad energetických polí Atlantídy taký, že svetlo Malchaska sa už sotva dalo cítiť a jeho vysoké kňažky začali jedna po druhej umierať od zúfalstva a nudy.

V to ráno, niekoľko kaplniek ďalej od veže Malchaska, prorokyňa Muridji zachytila víziu obelisku svetla a začula Hlas nositeľov blesku. „ Och, môj Pán Melchisedek! Luciana!“ volala na svoju mladú priateľku, „Luciana! Choď a všetkým to povedz, rýchlo!“

„Čože?“ Luciana Zeleného Rúcha, ktorá zaspala pri svojej meditácii, sa zrazu zobudila a pretrela si oči. „Povedať komu, Muridji?“

„Všetkým, Luciana, povedz to všetkým! A povedz im, aby hneď poslali správu do svätyne Lazéry. Ale povedz im, aby to udržali v tajnosti. Je to pravdepodobne tajný obrad.“

„Ale povedať čo?“

„Orest Hnedého Rúcha prenáša svoju silu na Džervina! Všetku svoju silu! Všetko! Môže to dokonca skončiť Veľkou Obetou.“ A zo svojho prorockého vhľadu malá kňažka dodala, „A Džervin bude musieť ísť a vyzvať obra Bobrosa! A jeden z nich zomrie!“

Muridji Purpurového Rúcha, ktorej klebety boli centrálnou časťou komunikačného systému Eisraimu, posielala správy cez priestor všetkým svojim priateľom a v priebehu niekoľkých minút to vedeli všetci kňazi a kňažky v Eisraime. Kuchári pustili svoje panvice, záhradníci vrecká so semenami, murári opustili svoje staveniská. Všetci sa zbiehali v kaplnkách, a sedeli pokojne a v tichosti. A kňazi, ktorých normálnou funkciou bolo pokojne sedieť vo svojej kaplnke, sedeli ešte tichšie a pokojnejšie. Kravy, ktoré boli vždy mimoriadne citlivé na duchovné vibrácie svätyne, sa zdržali bučania. V malom jazere pred prvou halou Melchisedeka, labute tiež zastali a ryby plávali opatrne. A v kozmickom tichu sa všetci z diaľky vciťovali do gigantickej očisty a prijímali svetlo.

Ku koncu rána už bolo toľko Bobrosovho slizu ponúknutého ako obeta nebesám bohov, že v meste Eisraim začala opadávať ťažká atmosféra strachu a zúfalstva vyvolaná morom. Niektorí ľudia, ktorí sa zrútili noc predtým, sa prestali zvíjať v kŕčoch a zobudili sa, užasnutí, že sú stále nažive. Mnohí z nich sa dokonca nazdávali, že sú predsa len mŕtvi, lebo prebudenie sa zdalo byť takým ľahkým a prirodzeným. A keď sa vrátili ku svojim bežným činnostiam, pozerali sa podozrievavo jeden na druhého, neistí, či sú obklopení duchmi – ale neodvážili sa spýtať, pre prípad, že by oni sami boli duchmi medzi živými.

Keď nadišlo poludnie, lesy Nadavanu boli úplne očistené. Vrátili sa prvé vtáky a v niektorých oblastiach dokonca začalo opäť pršať.

Bobros zúril, keď videl, že očistný rituál je taký úspešný, a zahájil masívny protiútok. Nestrácal čas s nižšími formami mágie. Zišiel rovno do Priepastnej Trhliny, ktorá ležala blízko močiarov pred jeho jaskyňou. Tam, pradávno, keď bolo kráľovstvo ešte mladé, Harmag Nekromancer, syn Azazela Strážcu, vzýval zlovestné sily, ktoré zmenili údolie na temné, prírodných duchov na zlých, hmly na husté a hrozivé, krajinu na ukrutne pochmúrnu a plnú tieňov a vízií pekla – po čom sa údolie stalo známym ako Údolie Nekromancera.

Bobros, ktorý veril, že je cez dlhú líniu obrov Nefilim potomkom Harmaga Nekromancera, pozdvihol vyzývavé ruky k nebu a hlavu obrátil nadol do priepasti. Použijúc Hlas, mumlal záhadnú invokáciu, ktorú sa nenaučil od Bobrosa, svojho otca, ale od Bobrosa, svojho prastarého otca, a ktorú si predchádzajúci obri Bobrosovej línie predávali z generácie na generáciu, snáď od čias samotného Harmaga. Temné vibrácie smrti, ktoré sa začali rinúť z jeho úst, vyvolali okamžitú odozvu. Trhlina vydávila záplavu slizu a údolie okamžite potemnelo. Zúrivé vetry bičovali močiare, k jasavému nadšeniu zlých prírodných duchov, ktorí od čias Harmaga úplne potratili rozum, a tešili sa len keď cítili katastrofu na dohľad. Čoskoro zlovestná škvrna zabrala celé územie Nadavanu, odplašila vtáky, ktoré sa odvážili vrátiť a vysušila prvé dažde.

Vysoko hore, obyvatelia svetov bohov zhliadli nadol do kráľovstva a so záujmom, ale tiež s určitými obavami, sa prizerali. Sily, ktoré obor Bobros rozpútal, boli také mocné, že sa mohli ľahko vymknúť spod kontroly a zaplaviť celé kráľovstvo blatom čiernym ako smola a narušiť rovnováhu sfér.

Dole v kráľovstve, v citadele, ktorú si obri Nefilim pre seba postavili na najvyšších strmých útesoch a na úplnom okraji Východného Polostrova, aby pyšne prijímali prvé lúče východu slnka, ktoré každý deň osvetlili kráľovstvo, sa čoskoro rozchýrilo, že obor Bobros je rozzúrený a ide sa zúčastniť magického duelu. Obri, vciťujúc sa do mocných energetických polí, ktoré im umožňovali špehovať prakticky každého v kráľovstve, zatajili dych a sledovali, kto vyjde z tejto titanskej konfrontácie ako víťaz.

Ani zhora, ani zdola, z ničoty, v ktorej navždy prebýva, Ahriman, knieža temnôt, sa so záujmom prizeral, pripravený udrieť ako dravec v noci. Rovnako ako bohovia, dobre vedel, že Bobros môže stratiť kontrolu nad silami, ktoré rozpútal.

Keby sa to stalo, bol by spláchnutý a temná prílivová vlna čierneho slizu by Ahrimanovi poskytla perfektnú príležitosť na zahájenie zničujúceho útoku na kráľovstvo, šíriac choroby, vojny a chaos.

Na planine Erriby sa stĺp svetla tak rozšíril, že nezaberal už len uličku a stovku Majstrov Hromu, ale celú planinu samotnú a časť z lesov, ktoré ju obklopovali. Keď počuli, ako sa priepasť ozýva diabolským rámusom, a keď videli hroznú špinu valiacu sa z hlbín, nositelia blesku pozdvihli svoje Hlasy. Spolu projektovali Slovo Hromu, ktoré je Hlasom Zeme a najvyššou silou nebies bohov.

Bolo to desivé, nepredstaviteľné. Chvejúc sa od svojej vlastnej Vôle, Zem sa otriasala, znovu a znovu. A z vyššia ako sú bohovia, udrel do obelisku blesk, ktorý sa premenil na gigantický plameň svetla viditeľný zo všetkých sfér. A hymny Zákona, ešte vyhladovanejšie od toľkého ohňa, začali požierať temnotu, ktorá pokrývala Nadavan.

Bobros tiež pozdvihol svoj Hlas a z priepasti vzýval odpad konca času a nekonečnú tmu, ktorá na konci pohltí všetky veci, alebo aj oveľa skôr, ak temná strana zvíťazí.

Nad oblakmi sa bohovia zamračili, premýšľajúc, či boli ľahkomyseľní, keď nechali veci zájsť takto ďaleko.

Ďaleko na východe kráľovstva, obri Nefilim tlieskali a povzbudzujúco hulákali tak, ako to Bobros ešte nikdy nepočul, taký hlasný bol ich rev, keď vyťahoval bahno z priepasti.

Ahriman, chladný, nezúčastnený, presný, ďalej pozoroval.

Priepastná Trhlina, ktorú Bobros invokoval, sa menila na sopku záhuby chrliacu temnotu namiesto lávy. Pyšný na svoju prácu, Bobros sa zasmial, presvedčený, že žiadna sila v stvorení mu nemôže odolať.

Ale nenásytné hymny pohltili temno hneď, ako sa vyvalilo zo sopky, premeniac ho na obetu svetla, ktoré stúpalo nahor obeliskom.

Bobros, ťahajúc celou silou svojej obličky a volajúc o pomoc na nekromancerov svojej línie, vytiahol z priepasti ešte viac temna. Ale čím viac temna sformoval, tým vyhladovanejšími sa stali hymny nositeľov blesku a tým viac temna sa zmenilo na svetlo.

Bobros videl, že svetlo získava pomaly ale isto prevahu, a v hrôze si uvedomil, že Orestova očista by mohla viesť nielen k vyčisteniu moru, ktorý spôsobil, ale aj k očisteniu celého Údolia Nekromancera. V záblesku uvidel seba samého ako stane hanbou svojej línie, ničiteľom nádhery čierneho umenia, ktoré vytvoril Harmag, a ktoré vytrvalo od jeho čias až doteraz.

Keďže vedel, že čas pracuje proti nemu, a zo svojho prorockého zraku videl, že Orest sa zaviazal opustiť pri západe slnka svoje telo, Bobros sa rozhodol hľadať útočisko v starobylom nástroji mágie. Bol to trik, ktorý jeho predchodcovia používali v dávnej minulosti, keď bolo na Zemi možných omnoho viac vecí a čas nebol ani zďaleka taký nepružný, akým sa postupne stal.

Bobros, syn Bobrosa, sa pokúsil urýchliť dráhu Slnka, aby súmrak nastal skôr.

To bola jeho osudná chyba.

Magické kúzla, ktoré kedysi dokázali ovládať čas, už dávno prestali mať predvídateľné účinky, aké mali v časoch Harmaga. Pravdou bolo, že čas, ničiteľ všetkých vecí, už dávno zničil svoju vlastnú mágiu. Bobros sotva vyslovil nebezpečnú formulku a všetky veci v Údolí Nekromancera sa začali otriasať.

Bohovia zatajili dych.

Nefilimskí obri na Východnom Polostrove zbledli.

Ahriman sa usmial.

Trhlina záhuby zaváhala, akoby premožená pochybnosťami o sebe samej; a sadze, ktoré dávila, nielenže sa zmenšili v objeme, ale tiež si neboli isté, či vôbec niekedy existovali. Diabolský entuziazmus údolia a orgazmické šialenstvo, ktoré hýbalo zvrátenými prírodnými duchmi, pozerali neveriaco jeden na druhého a hrozné vetry si zrazu neboli isté, ktorým smerom viať. Najprv, zneistený svojím vlastným kúzlom, Bobros rozmýšľal, či sa toto všetko naozaj deje.

Ale v zlomku sekundy si uvedomil, že úplná katastrofa sa chystá zasadiť svoj úder; vlna deštrukcie, ktorá by nerešpektovala nič, ani seba samú, a preto hrozila záhubou všetkému, aj jemu samotnému.

Použijúc celú svoju silu, zareval Hlasom a pokúsil sa trhlinu zapečatiť, aby zastavil všetko, čo sa dá zastaviť, skôr ako sa spustí nezastaviteľné.

Minútu alebo dve, celé Údolie Nekromancera bublalo a z močiarov vychádzali vzdychajúce bubliny.

Potom kúzlo zmizlo a nasledovalo zlovestné ticho. Na sekundu údolie získalo svoju pôvodnú podobu, keď bolo šťavnaté a radostné, a jeho zvlnené svahy zvykol spásať šťastný dobytok.

„Och, doriti!“ zvolal Bobros.

V zúfalom pokuse o znovunastolenie temnoty, obrátil sa smerom k Priepastnej Trhline, „Harmag! Harmag! Vzývam tvoj jed!“ a zadržiaval duchov svojho údolia, odpudzujúc svetlo každým kúskom svojej bytosti.

„Harmag! Harmag!“

Vrhol svoje vedomie do trhliny, rozhodnutý dosiahnuť dno priepasti, mysterióznu oblasť, kde sú tma a svetlo jedným, kde sú ovládnuté všetky sily a všetky veci sú možné.

Napínajúc každý sval svojho obrovského tela, žmýkajúc silu zo svojich obličiek, vzýval, „Harmag! Harmag!“

Z hlbín priepasti odpovedal hladný syčivý dych nekonečnej tmy, obklopil ho a pozýval do dutiny.

Taká veľká bola príťažlivosť, také neodolateľné kúzlo, že Bobros sa hodil do náručia svojej milovanej diabolskej noci.

Skočil do Priepastnej Trhliny.

Obetoval sa a uvoľnil tak do údolia ovocie svojej celoživotnej nekromancerskej vášne pre temnú stranu. Hmly zhustli od jeho jedu a duchovia prírody boli nakŕmení jeho hnevom.

Kradmý záblesk svetla zmizol. Záhuba a pochmúrnosť boli späť.

Údolie Nekromancera žilo.

Medzičasom, impozantná sila nositeľov blesku pokračovala v požieraní diabolského bahna, napätie sa tak zvyšovalo, že za menej ako tri minúty bola temnota, ktorú Bobros rozsial, zneutralizovaná. Nadavan bol úplne očistený a všetky stopy Bobrosovho diabolského vplyvu vymizli z krajiny.

Keď Orest videl, že sila hymien sa chystá zaútočiť na temnotu Údolia Nekromancera, pozdvihol svoje ruky a zastavil rituál, pretože bol múdry a vedel, že všetky veci majú vo svete svoje miesto. Údolie bolo nositeľkou starobylých síl a kvôli jedinečnosti svojej energie si zaslúžilo rešpekt. Víťazstvo bolo úplné, v každom ohľade. Z nečistých vibrácií, o ktorých si Bobros myslel, že nimi môže otráviť Eisraim a susediace kraje, nezostalo nič.

Nositelia blesku stíchli.

Bytosti v nebesách tlieskali, pripravené prijať Oresta ako hrdinu medzi bohmi a ľuďmi.

Na Východnom Polostrove, obri, rozzúrení porážkou svojho šampióna, revali od zúrivosti a prisahali pomstu.

V ničote, Ahriman pokrčil plecami, nedotknutý, a pokračoval vo svojich plánoch nekonečnej temnoty.

„Vyhrali sme, Luciana! Triumf!“ hurákala prorokyňa Muridji.

Luciana si nebola celkom istá, čo sa vlastne vyhralo, ale premožená neodolateľným pocitom víťazstva sa postavila a tlieskala. A všetky kňažky jej kaplnky ju nasledovali. Nahlas sa smiali a gratulovali jedna druhej.

Vďaka Muridji zvesť čoskoro dosiahla všetky kaplnky vo svätyni Eisraimu a každý velebil Oresta Hnedého Rúcha za to, na čo sa spomína ako na 'očistu Erriby'.

1.5 Mýtus stvorenia nositeľov blesku

Konečne nadišiel západ slnka.

Dobiela rozžeravený obelisk opäť nadobudol pôvodnú veľkosť, no celá planina Erriby bola stále zaplavená bielym svetlom.

Stovka nositeľov blesku stála ticho a nehybne ako piliere svetla, ich aury v plameňoch od nezmernej energie rozpútanej Slovom Hromu.

Džervin, s Barkhan Zérom po svojom boku, stál pri vchode do uličky svetla, s ohňom a obeliskom na druhom konci a Orestom meditujúcim za ohnivou hranicou.

„Teraz!“ Barkhan Zér dal signál, pričom sa dotkol Džervinovho pleca.

Džervin k nemu na moment otočil hlavu a svojimi očami dal zbohom. V skutočnosti hovoril zbohom sám sebe, lebo vedel, že ako vkročí do uličky, už nikdy nebude taký ako predtým.

Tri kroky delili Džervina od koridoru svetla a tajomstiev nositeľov blesku.

Urobil prvý krok, šepkajúc verše Zákona, „Jeden Zákon, jedna cesta! Ten, kto nikdy nespí, nikdy nezomrie!

Potom druhý krok.

Z Malchaskovej veže počula Marka jeho zbohom. Odovzdala sa Vysokému Svetlu svojho anjela a zašepkala naspäť, „Zbohom, nádherný muž!“

Ďaleko na severe, blízko veľkého jazera Perentijského kraja, si stará vráskavá žena spomenula na svojho syna, ktorý odišiel pred mnohými rokmi a zaplakala. Zavolala na svojho manžela, „Arvin Zákona! Džervin umiera! Náš syn umiera, už ho nikdy neuvidíme.“ Starý Arvin si zahryzol do pery – zvyk, ktorý pochytil od svojho otca a zdokonaľoval ho počas dlhého života plného sklamaní – a modlil sa k dobrému Pánu Melchisedekovi, aby bol milostivý k jeho synovi. Bol to taký dobrý a šikovný chlapec, keď bol malý. „Prečo, pre Podsvetie, musel odcestovať a nasledovať toho hnedého mnícha?“ Arvin bol zmätený. „Taká škoda! Ako prievozník mohol byť taký šťastný, so mnou a so svojím ujom.“ Povzdychol si, jeho oči upreté na dymiaci oheň uprostred jednoizbovej chatrče, premýšľajúc nad ohromnými nevyužitými príležitosťami a dobrým životom, ktorý mohol Džervin mať, keby len načúval múdrosti svojho otca.

V kaplnke ženského krídla svätyne Eisraimu, bola Muridji Purpurového Rúcha vytrhnutá z meditácie jednou z najjasnejších vízií, aké kedy prijala. „Luciana!“ zašepkala svojím prorockým hlasom, s očami privretými, naplnená úžasom nad tým, čo vidí. „Choď a povedz im!“

„Čo, Muridji?“

„Idú hodiť Džervina do ohňa!“

„Kto?“ Luciana zamrzla od strachu. „Nefilimskí obri?“

„Nie, Orest a jeho priatelia. Och, môj Bože! Ak to Džervin prežije, tak potom... Och, môj Bože!“ Muridji bola prerušená ďalšou víziou, prichádzajúcou zo sveta bohov10. „A povedz im, že bohovia...“ začala rozprávať, ale nebeská prozreteľnosť jej zavrela ústa.

Vysoko nad týmto dianím, v nebesách bohov, Synovia Apolóna prerušili svoj let a namierili svoj plamenný zrak na planinu Erriby.

Oveľa, oveľa ďalej, za poliami hviezd a záhadným Priesmykom Večnosti, tiahnúcim sa v nekonečnosti na sebe navrstvených svetov a súbežných realít, Lietajúci Drak počul Džervinove zbohom. „Vitaj vo večnosti, priateľ ľudskej hierarchie,“ ozval sa šepot.

A Matka Svetla sa usmiala.

Džervin urobil tretí krok.

Ako vstúpil do uličky, všetko svetlo zmizlo, aj ohnivý obelisk, aj stovka nositeľov blesku.

Videl len tmu obostretú tmou,

Tak ako bolo na počiatku,

Keď stvorenie ešte nezačalo,

Keď čas nezapočal ešte svoju cestu.

Nebolo vľavo ani vpravo, hore ani dolu,

Ani smrť ani nesmrteľnosť.

V neobsiahnutej prázdnote,

Tekutý duch ničoty vial v bezrozmernom priestore,

Lono časov, ktoré majú prísť,

V ktorom všetky možné budúcnosti boli obsiahnuté ako semená.

V tomto Vznešenom Chaose, ktorý bol nikde a zároveň všade,

Zdvihla sa symfónia Hlasov,

Ktoré v tme odhalili Život,

A pripravili zrodenie svetla.

Hlasy spievali Úsvit Stvorenia.

Bol to prvý dych, prvý závan.

A bol stred a okraj,

A zrodili sa hranice, aby nekonečnosť mohla dýchať.

A Hore zhliadlo nadol a Dolu sa naspäť usmialo.

Jedno sa stalo dvomi,

Pripravenými túžiť jedno po druhom,

Ale ešte nie plne vedomými, ako ďaleko budú musieť ísť,

Kým sa budú môcť opäť stať Jedným.

V tej chvíli bol čas už narodený.

A započal kozmos ohromnej zložitosti:

Myriady rozširujúcich sa priestorov,

Svetov rozbiehajúcich sa do všetkých smerov,

Sféry obiehajúce okolo sfér,

A tvorov zrodených vo všetkých svetoch.

Azúry prišli prvé a boli impozantné.

Stojac na vrchole stvorenia, so svojimi prapôvodnými silami nezmeranými,

Nahlas kričali, v úžase nad svojou vlastnou slávou,

Opité svojou vlastnou mocou.

A stali sa pyšnými a arogantnými.

Vyhlásili sa za Jediného Boha,

Zabudli, že ich žiarivé svetlá boli len odrazmi

Samojediného Veľkého Zdroja, ktorému vďačili za svoj zrod.

Tak sa azúra života stala azúrou smrti.

Azúra moci sa stala azúrou vojny.

Veľké anjelské majáky sa zmenili na princípy temna,

A po nich, plamenný nositeľ svetla spadol do Lucifera.

A Najstarší z Najstarších ich prekliali,

A zničili ich svety,

A vyvolali druhé stvorenie bohov.

Zrodení z Matky Svetla, bohovia precitli v Prvotnom Mori,

A obetovali Jedinému Bohu,

A sila Jediného Boha bola ich silou.

A boli vojny na nebesiach,

Desivé zrážky, pri ktorých vzplanuli celé sféry,

A celé planéty boli rozdrvené na kamienky asteroidov.

Svetlo bojovalo proti temnote, bohovia proti azúram,

Anjeli proti titanom, Duchovia Pravdy proti padlým anjelom.

Na vrchole sfér bohovia triumfovali.

Vydobyli si nektár nesmrteľnosti a jeho archetypálne sily,

Ovládli matematické kúzlo najvyšších nebies,

A genialitou a odvahou vypudili svojich nepriateľov do nižších úrovní.

Vybudovali si pre seba bezpečný prístav,

Úžasný svet svetla a ohňa, na vrchole pyramídy svetov,

Tróniac nad nespočetnými sférami menšieho ohňa, menšej jasnosti,

Menšej radosti, menšej zábavy a skalenými preludmi, ilúziami, nudou.

Také bolo víťazstvo bohov a bolo veľké a absolútne,

Ale iba na vrchole pyramídy svetov.

Inde zostávala neistá a vratká rovnováha,

Kozmos kompromisov a poloprávd, ktoré ale boli krikľavými lžami,

A kde svetlo a temno stále viedli vojny,

Ale len zástupné a často maskované,

A nikto z nich nikdy nezískal rozhodujúcu prevahu,

Zdanlivo bez konca odďaľujúc a zdržujúc

Smrtiace apokalyptické zvonenie poslednej, úplnej konfrontácie.

V tomto zavedenom poriadku jasnej nejasnosti,

Ľudské bytosti stále ešte tvrdo spali,

Nevšimli si, že kozmická noc už skončila.

Blažene ležali v lone bohov,

A kúpali sa v ich nádhernom svetle,

Ktoré nedokázali odlíšiť od Prvotnej Tmy.

Rozplynuté v bezodnej rokline večnej Jednoty, spali.

Spali bezsenným spánkom, v blaženom objatí s Bohom,

Omamná extáza nadzmyselnej veľkosti.

Aby im pomohli zobudiť sa, bohovia pre ne zriadili svet.

Mladú, čerstvú, šťavnatú dievčinu Zem,

Plnokrvnú pannu prekypujúcu bezuzdnou životnou silou,

A nerozvážnosťou mladosti; a čudnými obrovitými príšerami; a vulkanickými zázrakmi.

To boli Pradávne Dni Zeme11, prvotná krajina Mu,

Kde každý atóm vibroval mágiou,

A dych Jediného Boha bol v každom závane vetra,

Vlhké teplo vzduchu bolo predchnuté Kozmickým Ohňom,

A plodný oceán si pamätal na Prvotnú Noc.

Málo, veľmi málo, bolo tých, ktorí sa zobudili v prvej hodine.

Stali sa veľkými mágmi Pradávnych Dní,

A porúčali úžasným silám mladého sveta.

Príroda bola ich spútanou milenkou, ktorá im nikdy neodmietla žiadnu vec,

A oni prenikli do všetkých jej mystérií,

A zanechali v jej lone pečať svojich kúziel.

Ale títo mágovia-dobyvatelia boli vzácnymi výnimkami

Vo svete, kde ostatné ľudské bytosti spali hlbokým spánkom,

Unášané bloby, monotónne uspokojené a beznádejne pokojné,

Bez akýchkoľvek túžob, v hojnosti dobrého pokrmu,

Všetky ich potreby uspokojené ešte skôr, ako ich mohli pocítiť,

Bezbolestne zo seba vypúšťajúc blobety, aby zaľudnili svet.

A trvalo to dlhý, predlhý čas, ale oni sa nezobudili.

Keď bohovia vyslali volanie a nechali zaznieť fanfáry osudu,

Mágovia-dobyvatelia počuli a porozumeli,

A vedení bohmi, odišli.

Ale bloby nepočuli nič, pretože tuho spali.

A Zem sa otriasala, kontinenty sa dvíhali a zanikali,

A omámený Adam-Eva blob sa stal nahým Adamom a nahou Evou,

Ktorí už po sebe túžili, ale prečo to muselo tak veľmi bolieť?

A ako ďaleko budú musieť zájsť, ako dlho to potrvá,

Kým znovu nájdu jeden druhého?

Mesiac, ktorý práve vtedy prišiel, úplne nepovšimnutý,

Poznal tajomstvo a uchoval ho pre vzdialenú budúcnosť.

Vidiac tento rýchlo upadajúci svet,

V ktorom vetru Boha už rýchlo dochádzal dych,

A spánok sa stal protijedom agonizujúcej bolesti

Oddelenia od neho, od nej, od Svetla a od Boha,

Pán Melchisedek bol milosrdný.

So svojimi veľkými anjelmi sformoval Zákon,

A Zákon bol zjavený Manuovi a Manu ho odhalil ľuďom,

A zrodilo sa kráľovstvo Altlantídy, bezpečne obostreté hmlami, akoby v lone.

Vďaka predpisom Zákona, bloby sa stali obuvníkmi, staviteľmi,

Rybármi, otcami a matkami, kňazmi a kňažkami.

Každý mal svoje miesto, meno, kastu, rolu a osud.

Jazyk, živý mnohými silami bohov, im bol daný,

A Duch Jediného Boha dýchal v ich krvi,

Aby sa mohli pomaly prebudiť a prestali byť spiacimi.

Ubehli desiatky tisíc rokov. Vyrástla úžasná civilizácia,

Veľký, majestátny strom, zakorenený v zjavení Zákona –

Umenia a učenia, všestranné znalosti všetkých vecí Prírody,

Fenomenálne majstrovstvo éterických síl a rastu rastlín,

A energetické polia, ktoré uskutočňovali všetky druhy zázrakov,

A hojnosť proroctiev a svätýň na oslavu mystérií.

A prešli desiatky tisíc rokov.

Ale keď Pán Melchisedek zhliadol nadol do kráľovstva,

Videl, že deti jeho Zákona sa stále neprebudili.

Tentokrát spali s očami otvorenými namiesto zavretými,

Premenili Jeho divuplné zjavenie na dlhočizné pravidlá,

Ktoré opakovali ako papagáje,

A upevnili svoje návyky a zvyky, v ktorých pohodlne spali,

Dokonalosť premenili toľkou oddanosťou a vierou na stagnáciu a sterilitu.

Z odvážneho vedenia, ktoré im daroval, aby si vydobyli novú zem,

Aby vystúpili zo stavu blobov a prebudili sa k nekonečnosti stvorenia,

Urobili väzenie, s Jeho vysokými kňazmi ako žalárnikmi.

Pán Melchisedek videl tú kozmickú tragédiu a usúdil,

Že nadišiel čas, aby väzenie bolo rozbité,

Aby sa zrodilo nové kráľovstvo.

A pohnutý súcitom k deťom Zákona,

Pripravil chaos a choroby,

A potopu, ktorá mala zničiť kráľovstvo Atlantídy.

Džervin došiel k ohňu a obelisku svetla. V jedinom záblesku si uvedomil neodvratný osud, ktorý očakáva kráľovstvo. Videl mestá v plameňoch, vyplienené svätyne, rozsiahle drancovanie, hladomor a epidémie. Ešte desivejšie však bolo kolektívne šialenstvo, ktoré sprevádzalo tú tragédiu, a ktoré z povrchu Zeme zmyje len konečná potopa. Nasledovali barbarské časy – svet temnoty a zničenia, vyprázdnený od prítomnosti bohov, v ktorom bol Zákon a všetko vedenie svätýň stratené.

Na druhej strane ohňa, Orest vstal a pozdvihol ruky.

Odpovedajúc na jeho signál, Barkhan Zér a stovka nositeľov blesku ešte raz projektovali Slovo Hromu.

Obelisk svetla explodoval a zaplavil planinu Erriby bielym svetlom.

Cez oheň uvidel Džervin Orestove oči.

Z najvyšších nebies bohov udrel stĺp blesku.

Záblesk vyvolal v Džervinovom vedomí zjavenie: majstrovský plán Hnedého Rúcha, a v Poliach Pokoja, chrám svetla, pripravený prijať celé vedenie Eisraimu a Lazéry vo forme fenomenálneho archívu. V zlomku sekundy bol celý projekt krištáľovo jasný.

Všetka sláva učiteľovi!“ projektoval Slovom Hromu a vkročil do ohňa.

Orest, hľadiac priamo do jeho očí, sa k nemu v ohni pripojil a zaiskril masívny prenos síl.

Džervin vykríkol.

A z najvyšších nebies, posledného hrebeňa svetov bohov, uvidel Prvotnú Noc a spev Úsvitu Stvorenia, skvostné azúry, zrodenie bohov, vojny na nebesiach, mágov Pradávnych Dní, Mesiac opúšťajúci Zem a blobety odtrhnuté od seba, a Pána Melchisedeka a jeho Zákon, a potopu na konci kráľovstva, a kráľovstvo dúh po ňom, a kráľovstvá, ktoré nasledovali, pravých a falošných mesiášov a Vojnu Všetkých proti Všetkým, Rytierov Apokalypsy bojujúcich vo vesmíre, triumf Svetla a tých, ktorí boli opustení, a dospelosť ľudskej hierarchie, keď Eva konečne našla Adama (Mesiac to celý čas vedel), vyliatie mnohorozmerného osvietenia, a koniec času, a Kozmickú Noc – to všetko v jedinej sekunde, v jedinom bode.

A videl Sieť Lásky, ktorú Pán Melchisedek utkal vo Svojich sférach, aby žiarila do ďalekých diaľav.

Spoza Priepasti Hlbočiny sa Lietajúci Drak usmial na Džervina a zopakoval svoje privítanie, použijúc univerzálny jazyk, „147283923471340897241573463406873459602435628458415
8394953022092043583243564957085639572649670189174769403858709...“

Muridji to videla a mlčala.

1.6 Archív a chrám v Poliach Pokoja

Bolo neskoro v noci. Melchard – Melchard čistý, ako ho Orest zvykol volať – sedel na brvne na okraji planiny Erriby a premýšľal, čo s ním teraz bude, keď jeho majster opustil kráľovstvo. Vo veku devätnásť rokov bol najmladším z Hnedého Rúcha, zasvätený Orestom iba pred deviatimi mesiacmi. V tom čase si myslel, že zasväcovací obrad je najneuveriteľnejším rituálom vykonávaným v celom kráľovstve (hoci bol už sám mocným ritualistom). Teraz, pravdaže, pohliadol naspäť a usmial sa.

Ran Gereset, starší od neho o pätnásť rokov, si k nemu prisadol a položil ruku na jeho plece. „Cítiš sa trochu skleslo, čo?“ prehodil.

„Možno.“

„Po takých výšavách je to viac ako normálne. Hovoril už s tebou Barkhan Zér?“ opýtal sa Ran Gereset.

Melchard potriasol hlavou.

Esrevin k nim kráčal s plnou náručou suchých konárov.

„Prichádza Barkhan Zér,“ oznámil. „Poďme zapáliť oheň. Ako odišli nositelia blesku, zdá sa byť tu dole oveľa chladnejšie.“

Melchard a Ran Gereset nazbierali ešte nejaké konáre a zapálili oheň.

Pochválený buď Veľký Apolón, Majster Barkhan Zér!“ zvolal Melchard s nádychom úžasu, keď videl prichádzať veľkého mudrca. Lebo legenda Barkhan Zéra prinútila aj najvyspelejších z Majstrov Hromu nadvihnúť v úžase obočie. Ako bolo predpovedané v mnohých proroctvách, zakaždým, keď sa vrátil, hlboko zasiahol do osudu Hnedého Rúcha v kráľovstve.

„Tu sú Majstri Hromu! Pochválený buď Veľký Apolón, bratia moji!“ pozdravil Barkhan Zér troch mužov vrúcnym hlasom. „Sadnime si spolu, keď už nie do ohňa, ako vaši bratia, keď sa stretnú vo Výšinách, tak aspoň okolo tohto nádherného ohňa.“ Obrátil sa na Melcharda. „Ako ťa opatruje Matka Svetla, mladý muž?“

„Dobre, Barkhan Zér,“ odpovedal neistým hlasom Melchard čistý.

„Vieš o tom, že aj ja som mal osemnásť, keď zo mňa môj učiteľ urobil Majstra Hromu?“

Melchard sa usmial. Byť oslovený Barkhan Zérom bolo ako prijať vysoký vietor Ducha, ktorý rozjasnil tvoju energiu a zohrial ťa entuziazmom.

„Nemôžeš viniť osud za to, že ti zobral Oresta,“ Barkhan Zérov hlas niesol v sebe balzam vôd. „Ak sme vybrali Džervina, aby bol nositeľom blesku v čase prenosu archívu, je to tak preto, lebo je neobyčajne nadaným mužom, na ktorého sa bude spomínať ako na jedného z najväčších majstrov našej línie. Si naozaj privilegovaný, že máš príležitosť učiť sa od neho a slúžiť Hromu pod jeho vedením, obzvlášť v týchto kritických časoch, keď tak mnoho bude na vás závisieť.“

Pochválený buď Veľký Apolón!“ ozval sa Esrevin s entuziazmom. „Kedy máme začať veľkú úlohu?“

Barkhan Zér odpovedal jedným z úsloví Hromu, „Hneď teraz!“ A traja muži sa rozosmiali a zatlieskali rukami.

„Esrevin bude riadiť operácie vo svätyni Lazéry,” pokračoval Barkhan Zér. „V Archíve sa zhromaždia duchovné sily a vedenie z oboch svätýň, Lazéry aj Eisraimu. Džervin a Melchard budú držať Eisraim, zatiaľ čo Esrevin bude držať Lazéru.”

„A čo Ran Gereset?” opýtal sa Melchard.

„Mojou misiou je ísť na sever, braček,“ povedal Ran Gereset veľmi jemne, lebo vedel, že Melcharda tá správa nepoteší.

„Na sever? Kam?“ pýtal sa Melchard.

Ran Gereset sa zhlboka nadýchol. „Ďaleko. Za moria severného pobrežia kráľovstva, do pustej zeme, kde nie je nič iba ľad.“

Melchard mal slzy v očiach. „Znamená to, že sa nevrátiš?“

„Obávam sa, že je to tak, braček.“

„Potrebujeme niekoho v zemi ďalekého severu, na samom okraji sveta,“ vysvetľoval Barkhan Zér. „Odtiaľ bude Ran Gereset držať určitú energiu, ktorá bude zohrávať kľúčovú úlohu v čase prenosu Archívu.“

Melchardov smútok bol hlboký. Počas obtiažnych rokov jeho učeníctva v Hnedom Rúchu mu bol Ran Gereset nielen skvelým učiteľom, ale aj skutočným bratom. Prísť o neho hneď potom, ako stratil Oresta, bolo pre mladého muža zničujúcim úderom.

„Priatelia, znovu sa stretnete a bude to skôr, ako si myslíte,“ snažil sa ich utešiť Barkhan Zér. „V priebehu mesiacov vás Džervin zasvätí do umenia byť paralelným.“

„To znamená žiť v dvoch svetoch súčasne?“ spýtal sa Esrevin s nádychom úžasu.

„Presne tak. Toto umenie je ústredné vo vyšších úrovniach zasvätenia Hnedého Rúcha. Džervin sa stal paralelným presne v okamihu svojho dosadenia ako nového nositeľa blesku. Teraz žije v Poliach Pokoja a zároveň v kráľovstve.“

To znelo tak neobyčajne, že Melchard na chvíľu zabudol na svoj smútok. Polia Pokoja boli čistým svetom, Prichádzajúcim Svetom – dokonalosťou, ktorú sa fyzický svet usiloval dosiahnuť, a predsa svetom, ktorý už existoval za fyzickým svetom. „Polia Pokoja sú budúcnosťou ľudstva,“ učil Orest často svojich učeníkov, „nepoškvrneným príbytkom, ktorý budú ľudia obývať, keď bude 'všetko dokonané', to jest, keď dokončia svoj vývoj na Zemi.“

„Čoskoro sa pridáte k Džervinovi v Poliach Pokoja,“ Barkhan Zér bol vrúcny. „Tam nájdete tím mimoriadne schopných Majstrov Hromu, ktorí na vás čakajú: Alambar Zér a Firen Zér, ktorí boli mojimi učeníkmi, Matsyendranath, Olembinah (ktorý žil s Lietajúcimi Drakmi viac ako dvesto rokov) a Amitabhadas žiarivý. Spolu s nimi utvoríte Radu Archívu, ktorá bude dohliadať na pokrok Archívu v kráľovstve a bude v spojení so staviteľmi svätyne.“

„A čo vy, Majster Barkhan Zér, aj vy budete s nami?“ spýtal sa Ran Gereset.

„Neskôr. Najprv sa musím vrátiť do Absolútneho Bieleho Svetla sfér Výšin. A keď sa priblíži čas prenosu Archívu, zostúpim z Výšin a budem s vami pracovať v Poliach Pokoja.“

„Poviete nám viac o tom chráme v Poliach Pokoja, Majster Barkhan Zér?“ skúsil sa spýtať Melchard. „Čím sa bude líšiť od Archívu?“

„Archív bude uchovaný v chráme. Ale v skutočnosti, chrám a Archív budú jedným – pretože Archív bude obsahovať oveľa viac ako len znalosti, bude držiteľom duchovných síl a semien zasvätenia. Podstatné je, aby ste rozumeli, čo tým myslím. Koniec kráľovstva, ktorý sa teraz stal neodvratným, bude sprevádzaný ničením a chaosom veľkého rozsahu. Keď posledná potopa spláchne našu civilizáciu, všetko vedenie svätýň bude stratené. A keď sa zrodí nové kráľovstvo, ľudské bytosti sa ocitnú na duchovnej púšti, bez proroctiev, bez svätýň, bez línií zasvätenia a učiteľov, bez kňazských rádov. Dokonca aj Zákon bude stratený.

Našou misou je pripraviť budúcnosť. V našom Archíve uchováme plameň všetkých alebo takmer všetkých duchovných rádov vo svätyniach Eisraimu a Lazéry. Budeme udržiavať ducha živého, aby si muži a ženy budúcnosti mohli zapáliť svoje pochodne od nášho plameňa.“

Melchardove oči žiarili. „Takže toto sa stane v čase prenosu Archívu – tradície, ktoré boli od nepamäti udržiavané, budú vyzdvihnuté do Polí Pokoja?“

„Áno,“ odvetil Barkhan Zér s radosťou, keď videl, že opäť rozdúchal entuziazmus mladého muža. „A všetci z nás tam budú s vami, v Poliach Pokoja, nie iba sto nositeľov blesku, ktorí sa zúčastnili očistného rituálu, ale všetci z nás! Naše Hlasy sa spoja a bude to najväčší rituál, aký kedy Majstri Hromu uskutočnili.“

„Takže Ran Gereset, Esrevin, Džervin a ja budeme vykonávať rituál aj z kráľovstva, aj z Polí Pokoja?“ opýtal sa Melchard.

„Nie. Ak všetko pôjde podľa plánu, iba Ran Gereset bude na oboch miestach v tom istom čase. Jeho poloha mu umožní držať energiu takým spôsobom, že nebude potrebné, aby ste vy boli v kráľovstve. V tom čase už budete mať v Eisraime a Lazére zhromaždený veľký tím skvelých správcov polí, expertov na výrobu kameňov a kňažiek Bieleho Orla (ktoré vám poskytnú väčšiu podporu, ako tušíte) a samozrejme vašich vlastných učeníkov v Hrome. To bude, mimochodom, jednou z vašich najväčších radostí, tak ako to bolo pre majstrov Hnedého Rúcha, ktorí tu boli pred vami: trénovať učeníkov, sledovať, ako pomaly rastú v Hrome a byť s nimi, keď sa dopustia chýb, pomôcť im vstať, keď zakopnú na ceste a nakoniec ich vidieť dosiahnuť vrcholy sily, ktoré starší od nich zdolali pred nimi. V čase prenosu Archívu budú vaši učeníci už skúsení Majstri Hromu a bude na nich, aby sa postarali o operáciu zo strany kráľovstva.“

Nasledovalo dlhé ticho. Traja Orestovi učeníci vpíjali do seba Barkhan Zérovu prítomnosť, premýšľajúc o novom svete, ktorý sa pred nimi otváral.

Melchard, ktorý vždy sedel s chrbátom veľmi vzpriameným, žiaril. Barkhan Zér do neho zabodol svoj ohnivý zrak a chytil ho za ruku.

Vysoko hore, vo svete bohov, Pán Gana sedel pred striebristými vlnami Prvotného Mora a v rukách držal fantastický hudobný nástroj zhotovený z tisícich lúčov svetla. Jeho pohľad zameraný na horizont, usmial sa.

Barkhan Zér sa usmial.

Melchard sa usmial spolu s ním a nastalo veľké vnútorné otvorenie.

1.7 Džervinove druhé stretnutie s vyslancom Ahrimana

V najhlbšej hlbine noci Džervin cítil, ako ho sleduje zlovestná prítomnosť. Netrvalo mu dlho, kým rozpoznal Afeliona, bývalého Majstra Hromu, ktorý bol Orestovým učiteľom, a ktorý šokoval svätyňu Eisraimu tým, že sa rozhodol prebehnúť a slúžiť Ahrimanovi, kniežaťu temnôt, roztínajúc tak všetky putá s Hnedým Rúchom.

Bolo ťažké pochopiť, že by sa muž takého vedenia a integrity mohol nechať zlákať temnou stranou. Najprv tej správe nechcel nikto veriť, pretože Afelion, alebo lepšie Perihelion (to bolo jeho meno predtým než sa rozhodol nasledovať Ahrimana), zvykol často prekvapovať svojich priateľov svojím neuveriteľným zmyslom pre humor a ľudia si mysleli, že je to jeden z jeho žartov. Ale keď bolo jasné, že Perihelion sa nevráti, a že sa stal jedným z mocných generálov Ahrimana, zdesenie, ktoré zavládlo vo svätyni, sa nedá opísať slovami. Perihelion bol šampiónom Pravdy, žiarivou hviezdou v súhvezdí Majstrov Hromu. Ovládol arci-mysteriózne sily Hlbokého Podsvetia, vykonal neuveriteľné zázraky; učil a zasvätil do najvyššieho stupňa ôsmich Majstrov Hromu, medzi nimi aj Oresta. A bol pokorným mužom, ktorý často liečil ľudí z nižších kást. Odmietol príval pôct, ktorými ho chcel zavaliť knieža Eisraimu zato, že zachránil jeho manželku, ktorú najlepší lekári kráľovstva vyhlásili za beznádejne ochrnutú potom, ako spadla z balkóna svojho kráľovského apartmánu, ale ktorú, deväť týždňov po Perihelionovej dobrej liečbe, videli behať ako filosteropa12.

Ako mohol muž ako Perihelion padnúť do zajatia temnej strany? To bola otázka, ktorú si Orestovi učeníci kládli znovu a znovu; a s neskrývanou úzkosťou. Lebo ak Perihelion, učiteľ ich učiteľa, mohol byť zvedený, potom hocikto mohol byť zvedený, obzvlášť mladší a menej skúsení Majstri Hromu, ako boli oni sami. Múdry Orest sa ich nikdy nesnažil utešiť láskavými upokojujúcimi slovami. Skôr ich nabádal, aby sa modlili k Matke Svetla, držali sa Ohňa a boli pripravení! Skôr či neskôr Ahriman zaklope na ich dvere a bude ich pokúšať ponukou, ktorá ich pravdepodobne úplne prekvapí. „Diabol,“ hovorieval často Orest, „nie je žiadny idiot. Je hriešny, ale predsa ohavne inteligentný.“

Keď Džervin pocítil, ako sa Afelion blíži (Afelion bol dobre známy tým, že dokázal kráčať rýchlejšie ako šampióni behať), spomenul si na prvý raz, keď mal príležitosť pozorovať, čo dokáže s človekom urobiť stretnutie s temnou stranou. Bolo to vtedy, keď jeho brata v učeníctve, Esrevina, našli polomŕtveho v lesoch Nadavanu, iba niekoľko hodín chôdze od planiny Erriby. Vlastne to ani nebolo ďaleko od miesta, kde sa Džervin práve nachádzal – aj keď nato, aby si mohol byť istý, bola príliš veľká tma. Dva mesiace predtým, ako mal Esrevin prijať konečné zasvätenie, ho navštívil Afelion, ktorého Ahriman poslal, aby ho pokúšal.

Esrevin bol od Džervina o dva roky mladší a bol s Orestom od svojich dvanástich rokov. Džervin (ktorý stretol Oresta až keď mal dvadsaťjeden) ho považoval za jednu z najsilnejších duší, aké kedy stretol. Jeho entuziazmus sa zdal byť nevyčerpateľný a jeho aura vždy žiarila svetlom najvyššieho neba, z ktorého čerpal svoju brilantnú inteligenciu a úsudok. Ale keď ho našiel, potom ako strávil šesť týždňov v spoločnosti Afeliona, ležal vysilený, s prázdnym pohľadom v očiach. Počas viac ako šiestich mesiacov nepovedal jediné slovo, ani sa nepohol z postele, odmietal jedlo a prežíval iba vďaka Orestovým zázračným liečivým silám.

Džervin si spomínal na príšerne vyprázdnený a vyhasnutý pohľad muža, ktorého základy boli otrasené a ktorý, ako sa zdalo, už dávno zabudol ako chutí nádej, keď na neho Afelion zavolal, „Pochválený buď Pán Melchisedek, Džervin Hromu!

Hlas sa nezmenil. Privial naspäť niektoré z príšerných spomienok na Džervinove stretnutie s Afelionom spred piatich rokov – ktoré bolo také hrozné, že Džervin si to radšej ani nechcel pamätať.

Pochválený buď Pán Melchisedek, Džervin Hromu!“ zopakoval Afelion.

Džervin nezastavil.

Boli dva dni pred koncom mesačného cyklu, a tak napriek pokročilej hodine, mesiac ešte stále nevyšiel. V úplnej tme videl Džervin Afelionovu auru. Bola to len čierna diera v purpurovom priestore. Žiarivé symboly Majstrov Hromu zanikli. Všetko, čo zostalo, bol smolovočierny temný osud tých, ktorí slúžia Ahrimanovi.

„Gratulujem k veľkolepému rituálu, Džervin!“ zaznel Afelionov hlboký a zázračne melodický hlas – hlas veľkého majstra Slova. „Pozorne som ho sledoval a užíval si každú jeho sekundu.“

„Afelion, strácaš svoj čas,“ kráčal ďalej Džervin. „Čokoľvek si mi prišiel povedať, odpoveď je nie.“

Afelion kráčal po jeho ľavej strane. „Džervin, tentokrát som sa ťa neprišiel pokúsiť zlákať do môjho tábora,“ zotrval vo svojej dôstojnosti. „Môj kráľ ma poslal, aby som ti ponúkol prímerie.“

„Nie.“

„Oficiálnu dohodu o vzájomnom neútočení, Džervin, nič viac. Toto ponúka môj kráľ: nebude sa pokúšať zlákať žiadneho z tvojich učeníkov a zaručí bezpečnosť tvojej svätyne v blížiacich sa ťažkých časoch. To zachráni životy mnohým tvojim priateľom, Džervin. Všetko, čo žiada na oplátku...“

„Nie.“

„Džervin, nerád ťa vidím kráčať v tme. Môžem ťa premiestniť tam, kam chceš ísť?“

„Nie.“

„Rozumiem,“ povedal Afelion zamyslene. „Nový nositeľ blesku je ešte tvrdohlavejší ako ten predošlý.“

„Nie.“

„Džervin, si na mňa nahnevaný za spôsob, akým som s tebou zaobchádzal, keď som ťa prvýkrát navštívil. Súhlasím, bol som drsný. Ale nemýľ sa, priateľ môj, bolo to len preto, že kráľ má o tebe takú vysokú mienku. V každom prípade, ponúkam ti moje ospravedlnenie.“

„Nie.“

„Džervin, Džervin... následkom tvojej tvrdohlavosti bude trpieť veľa nevinných ľudí, začínajúc tými, ktorých miluješ.“

Rovno pred nimi vyvolal Afelion obraz Marky. Už nebola mladá a svieža, ale vráskavá a vyčerpaná. Meditovala v malej cele vo veži Malchaska, ale svetlo jej anjela s ňou už nebolo. Vyzerala byť porazená, prázdna a zúfalo smutná, akoby práve preplakala dvadsať rokov.

Ak existoval nejaký obraz, ktorý mohol Džervina zraniť, toto bol on.

„Úbohá Marka,“ povedal Afelion súcitným hlasom, „jej život bude premrhaný. Ako vieš, Malchasek sa rozhodol stiahnuť z kráľovstva svoje svetlo. A tak vysoké kňažstvo nebude osvietením, ako dúfala, ale dlhou a bolestivou agóniou. Rok po roku bude Malchaskove svetlo slabnúť, až nakoniec úplne zmizne. Prosím, Džervin, dovoľ mi darovať jej darček. Nechaj ma použiť svoj vplyv, ktorý mám na Pánov Osudu. Bol by potrebný len minimálny zásah, aby bola Markina prvá prísaha vyhlásená oficiálnou veštbou za neplatnú. Potom by sa ti mohla vrhnúť do náručia a byť tvojou, čo je presne to, čo chce. Lebo vieš aká je teraz zúfalá, však? Pozri, aká nádherná by bola, keby sa stala tvojou manželkou!“

Stará žena bola nahradená kvitnúcou Markou, ktorej oči žiarili hostinou svetla Pradávnych Dní Zeme. Nielenže vyzerala byť šťastná a naplnená; bola aj múdra a inšpirovaná.

„Nie,“ zopakoval Džervin neutrálnym hlasom.

„Džervin, nebuď hlupák!“ naliehal Afelion. „Tento darček, ktorý ti ponúkam, je zadarmo. Nemusíš uzavrieť žiaden pakt, ani urobiť nič na oplátku.“

„Nie.“

Vidiac, že Džervin vkladá toľko vôle do svojich 'nie', vyslanec Ahrimana hľadal otázky, ktoré by mu dovolili hovoriť nie, a predsa s ním súhlasiť.

Sformoval obraz svätyne Eisraimu – scenériu úplného zničenia. Desivé hordy nefilimských obrov, aspoň tri metre vysokých, sa prebíjali cez hlavný vchod svätyne. Pozabíjali stráže a ozbrojení obrovskými mačetami, začali ničiť všetky sochy v uličkách svätyne. Nadávajúc a vrieskajúc ako šialenci, znesvätili kaplnky, rozkradli posvätné relikvie, zapálili budovy.

„Žiadny z týchto obrazov nie je pre teba nový, však?“ uškrnul sa Afelion.

„Nie.“

„A vieš veľmi dobre, že to všetko sa môže stať počas tvojho života. Pretože čas prichádza a dni sú spočítané. Džervin, veríš, že tieto budúce udalosti sú tak pevne stanovené a predurčené, že žiadna sila v stvorení ich nedokáže zastaviť?“

„Nie.“

„Takže by si nechcel premárniť príležitosť, ktorá by ti umožnila zachovať Eisraim a zároveň splniť slávnu misiu, ktorú ti Majstri Hromu určili, však?“

Džervin neodpovedal. Akákoľvek forma spojenectva s kniežaťom temnôt bola vylúčená. Kráčal ďalej.

„Džervin, ty nie si mužom chabého úsudku a nechýba ti súcit. Pakt neútočenia, ktorý ti môj kráľ ponúka, je zlatá príležitosť. Nemôžeš dovoliť, aby ti prekĺzla pomedzi prsty.“

Džervinove pery zostali zapečatené.

Afelion jemne pozmenil svoju taktiku. Zvýšil hlas, „Veríš, že si taký mocný ako Ahriman, Džervin?“

„Nie.“

Afelion sa ponáhľal dopredu a zahatal Džervinovi cestu. Výhražným tónom vyhlásil, „Džervin, tvoje hrubé odmietnutie mojej ponuky by mohlo mať katastrofálne následky pre tvoj projekt Archívu. Nechcel by si riskovať, že stratíš všetko tým, že začneš totálnu vojnu proti armádam Ahrimana, len preto, aby si sa vyhol jednej dohode, však nie?“

„Ale áno!“ odpovedal Džervin na hranici Hlasu a zastavil tam, kde bol, stojac veľmi vzpriamene, pripravený uviesť do pohybu plnú silu svojej línie znovuvyvolaním obelisku Hromu.

Otrasený touto náhlo zmenou, Afelion zostal ticho, zbierajúc inšpiráciu na svoj ďalší ťah.

„No tak, Afelion, kde sú tvoje armády?“ vyzýval ho Džervin, kričiac Hlasom. „Sem s nimi, teraz – alebo prestaň s týmito nezmyslami!“ Pokračoval svojím normálnym hlasom, „Tak či onak, toto všetko je smiešne. Ty aj ja vieme veľmi dobre, že Ahriman sa nepustí do žiadnej konečnej konfrontácie so silami svetla až do Vojny Všetkých proti Všetkým. A že to nenastane, kým neuplynú tisíce rokov. Takže teraz ukončime tento hlúpy rozhovor.“ Opäť sa pustil kráčať, „Nasleduj ma, Afelion, musím s tebou hovoriť o vážnych veciach.“

Afelion, ktorý dokázal vidieť v tme, neveriaco hľadel na Džervina. Niečo v ňom sa tajne tešilo z toho, že videl nositeľa blesku takého jasného a nezastaviteľného. Ale len nakrátko a tak hlboko vo vnútri, že to on sám sotva postrehol.

Nasledoval Džervina, nielen preto, že ešte stále dúfal, že zmení svoj názor, ale aj zo zvedavosti.

„Musí to byť ťažké pracovať s Ahrimanom, pre človeka s tvojím zmyslom pre humor,“ prehodil Džervin konverzačným tónom.

„Čože?“

„Ahrimanovi úplne chýba zmysel pre humor, nie?“

Afelion vybuchol do posmešného smiechu.

„Videl si niekedy Ahrimana žartovať?“ trval na svojom Džervin.

„Môj kráľ má úžasný zmysel pre iróniu vo všetkých veciach a často ju demonštruje cez svoje činy.“

„Mm...“ odvetil Džervin, „vieš presne, čo myslím, všakže?“

Afelion, škrípajúc zubami, ochladol. „Povedz, čo chceš povedať, Džervin Hnedého Rúcha!“

„Iste. Ale najprv, povedz mi, Afelion, prečo stále nosíš hnedé rúcho Majstrov Hromu?“

„Pretože jedného dňa sa za mnou zhromaždí celá línia Hromu a bude, spolu so mnou, slúžiť môjmu kráľovi,“ odpovedal Afelion sebaisto.

„Afelion!“ zvolal Džervin súcitne. „Naozaj tomu veríš?“

„Mám za sebou plnú silu Ahrimana, Džervin,“ Afelion bol chladný a odmeraný. „Kráľ sveta je nezastaviteľný.“

„Neveríš z toho ani jedinému slovu!“ usmieval sa stále Džervin. „A nie je to len sedliacky rozum, ktorý hovorí proti tomu – najmenej štyristo našich bratov žije vo sférach Výšin – a tiež fakt, že sa ti nepodarilo zlákať žiadneho zo siedmych mladých učeníkov Hromu, ktorých si doteraz navštívil. Hlboko vo vnútri jednoducho neveríš, že Hrom sa spojí s Ahrimanom, aj keď to Ahriman povedal.“

„Ďakujem ti za tvoj názor, Džervin,“ Afelion si udržiaval ľadovú masku. „Ale budúcnosť, ako vieš, skrýva veľa prekvapení. Takže, čo si mi chcel povedať?“

Džervin prestal kráčať a postavil sa proti aure čiernej ako smola. Zhlboka sa nadýchol a prehovoril s nekonečnou mäkkosťou. „Čo mám povedať, je veľmi jednoduché, Afelion. Majstri Hromu rozhodli, že jedného dňa bude jeden z nich vyslaný, aby ťa vytrhol z pazúrov temnej strany. A budem to ja.“

Afelion vybuchol do takého hlasného rehotu, že bolo ťažké povedať, či je sarkastický alebo ohromený.

Ale jeho smiech trval predsa len trochu pridlho.

Džervin sa stále usmieval, vnímajúc dopad svojich slov na Ahrimanovho vyslanca. Okamžite pokračoval, „Afelion, prečo neísť hneď teraz? Stačí ti povedať len jedno slovo a tristo nositeľov blesku bude so mnou, aby ťa očistili od temna. Na svitaní by sme sa už mohli všetci spolu smiať. Vieš, ešte stále spomíname na tvoj fantastický zmysel pre humor.“

„Chlapec môj, čo to tu rozprávaš? To nemyslíš vážne, však nie?“ Afelion bol taký zarazený, že chvíľu sa takmer zdalo, že váha.

„Veľmi vážne, môj drahý nepriateľ. Nasleduj ma! Ukončime tento nezmysel!“

Afelion znovu vyprskol do smiechu, ale tentokrát nie tak nahlas. Hlboko premýšľal, „Džervin...“

„Afelion,“ prerušil ho Džervin, „práve si videl, čo dokáže sto nositeľov blesku. Stačí jedno tvoje slovo a bude ich tu trikrát toľko, aby pomohli vykonať tvoj očistný rituál.“

„Ale...“ niečo v Afelionovej odhodlanosti takmer mäklo.

„Keď čistíme, sme nezastaviteľní!“ ohnivý nositeľ blesku bol vecný. „Musíš povedať len jedno slovo, Afelion a si voľný!“

Po nekonečnej sekunde váhania, Afelion odsekol ľadovým tónom svojho ahrimanského hlasu, „Nie! Úplne plytváš svojím časom!“

„Neplytval som časom, Afelion. Niečo v tvojom vnútri sa pohlo.“

„Nie!“ trval na svojom vyslanec kniežaťa temnôt. „Plytváš svojím časom. Som služobníkom kráľa sveta. Bolo to moje rozhodnutie a rozhodnutie učinené v plnej slobodnej vôli, s úplným porozumením toho, čo so sebou prináša. Je to neodvolateľné.“

„Dobre teda,“ Džervin bol pokojný. S nádychom irónie vmietol Afelionovi do tváre jeho vlastné slová, ktorými uzavrel ich minulé stretnutie, „Ale chcem, aby si si pamätal jedno: moja ponuka platí; môžeš za mnou prísť kedykoľvek, či už v tomto živote alebo inom.“

Poznávajúc svoje vlastné slová, Afelion opäť vybuchol do smiechu, tentokrát jednoznačne sardonického. A obrátil sa chrbtom a odišiel.

„Ešte sa uvidíme, Afelion,“ zašepkal Džervin. „Tak... alebo onak!“

~ Tak končí Kniha Začiatkov ~

________________

1 Melchisedek – Boh, stvoriteľ a vládca všetkých bytostí, ktoré patria k rovnakému vývojovému rebríku ako ľudské bytosti. Pán Melchisedek je k Zemi (a súvisiacim sféram) v rovnakom vzťahu ako Bezbytostný Boh k stvoreniu ako takému.

2 Pozn. prekl. – Angličtina, rovnako ako slovenčina, používa, na rozdiel od atlantského jazyka, dve rôzne slová na označenie blesku a hromu. Keď sa v texte uvádza Hrom, s veľkým H, myslí sa tým vždy blesk aj hrom spolu. Preto sa na niektorých miestach odkazuje na Majstrov Hromu ako nositeľov blesku.

3 Sféry Výšin – nachádzajú sa nad svetom bohov (duchovná a praduchovná ríša). Na rozdiel od sveta bohov, sféry Výšin sú večné, nepodliehajú rozkladu, dokonca ani na konci kozmického cyklu.

4 Diaľavy, sféra diaľav – sféry, ktoré sa nachádzajú za sférami Melchisedeka

5 Lietajúci Draci – obrovské a starobylé kozmické inteligencie, ktoré obývajú sféry diaľav a patria do odlišného vývojového prúdu ako je ľudský.

6 Biely Orol – veľký anjel Výšin. Princíp vysokej vertikálnej ašpirácie, nepodmienenej lásky a nadosobného otvorenia sa. Jeho manifestáciou vo svete bohov je Biely Orol bohov.

7 Podsvetia – nefyzické sféry, ktoré sa nachádzajú pod hmotnými svetmi. Vo vrchných vrstvách Podsvetí sa nachádzajú jaskyne zúfalstva. Hlbšie dole sú myriady svetov prekypujúce životnou silou a zázrakmi.

8 Bohovia – bohovia, písané s malým začiatočným písmenom, kvôli odlíšeniu od Jediného Boha. Bohovia žijú vo sférach trojuholníka, pod sférami Výšin.

9 Hlas – písané s veľkým H, Hlas odkazuje na mimoriadne sily, ktoré atlantskí zasvätenci projektovali svojím hlasom, a pomocou ktorých dokázali liečiť a mocne ovplyvňovať svoje prostredie rozličnými spôsobmi.

10 Svet bohov – nachádza sa pod sférami Výšin a nad prechodnými (astrálnymi) svetmi, zodpovedá bytostnej sfére (kruh bytostného).

11 Pradávne Dni Zeme – Lemúria, epocha, ktorá predchádzala Atlantídu.

12 Filosterop – jedno z mnohých zvierat, ktoré vyhynuli potom, ako sa zrútili atlantské energetické polia.

Čítať ďalej O titule